Tak, ako začať? Ospravedlnením, že dlho nebola kapitola? Možno aj áno. Popravde ma to mrzí, ale...akosi som sa k písaniu prinútiť nevedela. Nápady boli, ale chuť do toho celého akosi chýbala. Slová sa mi do viet skladali neskutočne ťažko a tak som to radšej nesilila. Hádam som tým nikoho moc nenahnevala...a ak áno, nič sa nedá robiť :/  

A ešte...ďakujem každému za komentár pri poslednej časti. Veľmi si vážim vaše milé a povzbudivé slová. Viem, neodpísala som, ale v tom má svoju vinu wattpad, ktorý mi proste odpoveď na komentár nikdy neodoslal. Ale všetky vaše názory a ohlasy som si prečítala a veľmi za ne ďakujem ❤ 

Hádam sa bude nová časť páčiť aj napriek dlhšej pauze :)  

-Clara-

Chvíľu som len bez pohybu stála a pozerala na neho, neschopná uveriť, že je skutočne tu. Povedal, že príde, ale doteraz som si myslela, že si robil žarty. Zjavne ale nie. Videla som na vlastné oči, ako sa pobral ku mne, ak už ja som nebola schopná sa pohnúť a podísť k nemu. Pozorne som ho sledovala, vyhýbala som sa očnému kontaktu, ale to asi nebola šťastná voľba. Chcela som predsa vidieť jeho oči. A rovnako som ho chcela aj objať. No zdržala som sa. Nemohla som predsa objať vraha môjho brata.

„Ahoj," dostal zo seba potichu a neisto. Pomaly som zodvihla hlavu, no moment, keď sa nám stretli pohľady... Bolo to ako presne mierená rana do brucha. Ako dýka do srdca od niekoho, na koho som sa ani napriek všetkému nedokázala hnevať tak, ako by si zaslúžil. „Môžem?" Nechápavo som pokývala hlavou, ale keď pristúpil ešte bližšie a objal ma, pochopila som, čo myslel. A hoci som ho mala od seba čo najrýchlejšie odsotiť, neurobila som to. Ruky som nechala spustené povedľa tela, ale zato som si oprela hlavu o jeho hruď. Sťažka som nabrala do pľúc ľadový vzduch a plne si uvedomujúc vážnosť situácie, som privrela oči.

„Prečo si dopekla tu?"

„Chýbala si mi a chcel som ťa ešte vidieť." Pokývala som hlavou. Nie, to takto byť nemalo. My dvaja sme sa už nikdy nemali vidieť. Nikdy. „Viem, že pravdepodobne nie si z mojej prítomnosti nadšená." Pomaly som sa od neho odtiahla, pritom som mu však pozrela do tváre. Až vtedy som si popravde všimla, že má o niečo iné vlasy, ako minule.

„Čo tá blond na vrchu?"

„Prehral som stávku," povedal, prehrabávajúc si ich pravou rukou. „Môže mi to byť vlastne jedno. Keby nie je zima, radšej si ich celé oholím."

„To nerob." Vážne som sa na neho zahľadela, neschopná rozhodnúť sa, či tie jeho vlasy vyzerajú zle, alebo veľmi zle. Mohol s tým niečo urobiť, než prišiel. „Kým boli celé čierne, boli krásne." Kývla som mu hlavou, aby sme sa pohli a nestáli tu ako párik nešťastníkov. Akurát som nemala poňatia, kam pôjdeme. Brooke je na izbe, takže tam ho priviesť veľmi nemôžem. A mne sa zas vonku byť nechcelo. Bola som unavená a chcela som si akurát tak ľahnúť a do zajtra ani nevstať.

„Kam mierime?"

„Ja späť na internát a ty choď kam myslíš. Dnes s tebou nezvládnem byť." Bola som rada, že mi sily stačili na angličtinu. Veľmi som však na výber nemala. Ja som síce o poznámky záujem nemala, ale Brooke ich určite ocení. „Možno zajtra, ale nič nesľubujem." Pozrela som na neho ponad plece, ale nezdalo sa, žeby ním moje slová pohli. Len kráčal kúsok za mnou a mlčky pozeral pred seba.

Neviem, čo si mohol od tohto celého sľubovať, ale ja by som rozhodne nemala mať výčitky, že sa ním nechcem zaoberať. Musím myslieť hlavne na seba. Tak to bude najlepšie. Preto som aj pridala do kroku, aby so bola na internáte čím skôr. Keď som mu volala, nemyslela som, že skutočne príde. Chcela som ho síce vidieť, ale keď bol zrazu tu...mala som veľmi zmiešané pocity. Až priveľmi, povedala by som.

„Hneváš sa, že som skutočne prišiel?"

„Nie, len som si nemyslela, že to urobíš. Áno, hovoril si to, ale myslela som, že žartuješ." Zastali sme bok po boku pred prechodom. Pár sekúnd som váhala, ale napokon som sa na neho pozrela, pričom on si ma už prezeral jedna radosť. Poznali sme sa a zároveň sme boli cudzinci.

„Naozaj si mi chýbala." Striasla som sa, keď sa jeho prsty obtreli o tie moje. Pri ňom som sa zakaždým cítila tak hrozne zvláštne. Nie vyslovene zle, nie dobre, ale niečo medzi. Bola by som mu možno aj odpovedala, keby nenaskočí zelená. Kým sme prechádzali, držala som sklonenú hlavu a následne som sa pozerala výhradne pred seba. Bolo to tak lepšie. Oveľa lepšie.

Ako sme v tichosti pokračovali, pripomenulo mi to prvú cestu na internát s Roderickom. On síce stále niečo točil, ale ja som mala pri ňom rovnaký pocit, ako teraz. Chcela som sa ho čo najskôr zbaviť, aby som bola sama. Maximálne s Brooke, ktorá bude aj tak spať, alebo nebude mať hlas na to, aby sa so mnou rozprávala. Ja rýchlo vezmem dole Oriona, potom si ľahnem zahrabem sa medzi vankúše a zobudím sa až o tridsať rokov. Prečo to len nie je možné?

„Čo keby sme si večer niekam zašli? Ako v tú noc, keď sme ležali na moste a pozorovali hviezdy."

„Tu ti to neradím. Premávka je veľmi hustá." Zjavne ešte nikdy som internát nevidela tak rada, ako teraz. Bol mojim vykúpením a nejakým tým bezpečným miestom, kde som sa mohla schovať. „Neviem ešte, čo bude večer. Povedala som ti, že na teba nemám teraz silu." Mohol vedieť, čo mi je? Minule chcel, aby som mu to povedala ja, ale neverila som verzii, že mu Andy nič konkrétne nespomínal. Prečo by sa inak o mňa tak zaujímal? A hlavne prečo by hovoril o samovražde spôsobom, akoby išlo o bežný bod normálnej konverzácie?

„Možno ešte zmeníš názor." Obaja sme ako na povel zastali a pozreli na bielu budovu môjho prechodného domova. V izbe budem pred ním v bezpečí, ale je to skutočne to, čo chcem? Alebo si to len nahováram, aby som sa necítila previnilo? Zabil mi brata a tým rozvrátil život celej rodiny. Dal mu ten kokaín, nútil ho predávať drogy a vyhrážal sa mu. Nebolo na ňom absolútne nič dobré a pritom ma k nemu ťahalo niečo tak sakramentsky silné. To niečo v jeho očiach, tom ľadovo chladnom pohľade. „Ak áno, zavolaj a ja prídem. Alebo sa niekde stretneme."

„Toto miesto a moju školu si vyhoď z hlavy. Nechcem, aby nás spolu videl niekto, koho poznám." Chalani tu síce neboli a Brooke asi preleží celý týždeň v posteli, ale...čo ak nás uvidia Amelia s Hunterom? Alebo Maximiliano dole na recepcii? Alebo dokonca profesorka žurnalistiky? Už ma videla s Maximom aj Roderickom, ak by stretla Vranu, myslela by si o mne, že od radosti neviem, čo so sebou a namotávam všetkým okoloidúcich.

„Hanbíš sa za to, že sa so mnou bavíš?"

„Vieš, že aj áno?" opýtala som sa s pohľadom priamo do jeho očí. Chvíľu som postáva, snažila sa z nich niečo vyčítať, ale potom som sa zvrtla na päte a odkráčala dnu. Sklonila som hlavu a so zvyškami síl zadržiavala slzy. Pozdravila som Maximiliana, ktorý sa hrabal v nejakej pošte a potom vyšla hore do izby. Za Vranou som sa ani raz neobzrela.

***

„Podľa mňa by si tu byť nemal. Budeš zbytočne chorý."

„Mám to jedno. Do práce sa ešte nechystám." Nechcene, ale otvorila som oči. Ani neviem, kedy sa mi pri toľkom plači podarilo zaspať. Keď som prišla hore, Brooke bola mimo, takže ma plakať našťastie nepočula. Preto som asi dala priechod všetkým slzám, ktoré sa pýtali na svetlo sveta. Potrebovala som to. Škoda však, že som sa necítila o nič lepšie. Skôr mi to prišlo, akoby so slzami odišli všetky zvyšky síl, vďaka ktorým som ešte vôbec dýchala. „Alebo lepšie povedané, Claire ma nepustí. Hnevá sa aj za to, koľko behám sem, keď by som mal doma ležať a dávať sa dokopy."

„Na jednej strane jej rozumiem." Pozrela som najprv na Brooke, ktorá sotva mala hlas a potom na brata, ako posedáva na konci jej postele, zjavne s prázdnou šálkou v rukách. Rozprávali sa, no ich oči spočívali na mne. Akoby len čakali, kedy sa zobudím.

„Ako dlho si už tu?" spýtala som sa Austina, hoci bolo jasné, že neprišiel kvôli mne. Bol tu, aby strávil čas s Brooke. Pochopiteľne.

„Dve, tri hodinky? Pomaly budem musieť ísť," odvetil, položil šálku vedľa postele a prešiel ku mne. S ešte stále bolestivou grimasou si ku mne sadol a vtisol mi pusu na vrch hlavy. „Nie je ti horšie, alebo niečo?" Pokývala som hlavou. Klamala som, ako už mnohokrát. Klamala som, aby bol pokoj a on si nemusel vyčítať, že mi nedokáže pomôcť.

„Čo ty?"

„Pomaly sa hojí všetko. Rebrá ma stále dosť bolia, ale doma radšej mlčím. Claire by potom nesklapla ohľadne toho, prečo neberiem lieky proti bolesti, ktoré mi predpísali." Pokývala som nad ním hlavou a pomaly sa posadila. Orion sa váľal pri Brooke, takže ja som ho absolútne nezaujímala. Za oknami sa opäť spustilo sneženie a medzičasom sa stihlo aj zotmieť. Musela som teda spať poriadne dlho. Minimálne štyri, päť hodín. „Včera som jej povedal, žeby som sa pomaly vrátil normálne do práce, ale asi som to robiť nemal. Dostal som hodinovú lekársku prednášku o tom, ako veľmi si môžem ublížiť."

„Nevýhoda mať niekoho z rodiny v obore zdravotníctva." Z postele som sa vytrepala pomerne rýchlo a zamierila do kúpeľne. Všetko sa zdalo v pohode, mala som pri sebe ľudí, ktorých som mala rada, ale... Zároveň som mala pocit, že sa každú chvíľu zbláznim. Izba mi prišla priveľmi stiesnená.

So sklonenou hlavou som sa zaprela do umývadla a chvíľu čakala. Zhlboka som dýchala, ignorovala hlasy v pozadí a aj tie, ktoré mi kričali v hlave. Snažila som sa nemyslieť na Rodericka, ktorý mi bude každú chvíľu volať. Sotva sme boli cez deň v kontakte, takže sa telefonátu určite nevyhnem. Na jednej strane som ho nechcela počuť, ale zároveň mi chýbala jeho prítomnosť. Jeho objatie a jeho pery. Snažil sa ma chápať, pomáhať mi, no...niekedy to bolo priveľmi silené. Cítila som, aký je nervózny z toho, že nemôže byť pri mne sám sebou.

Studenou vodou som si opláchla tvár aj krk, pozorne sa zahľadela do zrkadla, ale nedokázala som sa pohnúť z miesta. Aj napriek spánku, som bola tak hrozne unavená. Zničená zo všetkého, čo sa dialo naokolo mňa, alebo v mojej hlave. Neustále som sa potkýnala od jedného problému k druhému a hľadala riešenia, ktoré koniec koncov ani neexistovali. Iba som si myslela, že ich niekedy nájdem. Hľadala som ich v cigaretách, v liekoch a neustálej samote. Vo všetkom, čo mi ubližovalo ešte viac.

„Odprevadím ťa na stanicu?" Opýtala som sa o pár minút, keď som sa vrátila do izby. Chcelo to dosť premáhania, ale napokon som to dokázala. Akoby nič, čom sa posadila na kraj svojej postele vedľa brata. „Aj tak si potrebujem vyvetrať hlavu."

„Ako myslíš." Ísť von, bolo v skutočnosti to posledné, čo som chcela. Bolo to tam priveľmi rušné, plné ľudí, ktorí prejdú vedľa mňa bez toho, aby si čo i len pomysleli, nakoľko trpím. Väčšina z nich si ma pravdepodobne ani nevšimne, alebo o mňa len okrajovo zavadia pohľadom a potom pokračujú vo svojej ceste. Nikoho tam vonku nezaujíma, ako sa cítim a čo sa mi odohráva v hlave. Prečo? Lebo toho majú všetci vyše hlavy. Niektorí skutočne a iní si to radi namýšľajú.

***

Už asi dvadsať minút som mrzla na lavičke v parku, ako posledná chudera. Spoločnosť mi tu robilo akurát niekoľko bezdomovcov, ktorých krik sa ozýval celým tichým parkom. Celá som sa triasla, zatínala som ruky v päsť a pritom sledovala nočné mesto spoza hustého závoja sĺz. Odprevadila som Austina na vlak, ale na internát som sa vrátiť nedokázala. Asi dve hodiny som sa motala po meste, tesne pred záverečnou som zašla do kníhkupectva, potom som si kúpila horúcu čokoládu a zas sa išla iba niekam motať. Brooke som povedala, že si môže pokojne požičať z mojich liekov na spanie od pána Morissona, aby sa poriadne vyspala. Mne to len hralo do karát. Ak prespí celú noc, nebude vedieť, že som sa nevrátila.

„Dal som si troška načas," prehovoril niekto v mojej tesnej blízkosti, klesajúc vedľa mňa na premrznutú lavičku. „Prepáč." Párkrát som rýchlo zažmurkala a na Vranu pozrela až potom. To kvôli nemu som tu sedela. Čakala som, či príde, ak mu zavolám.

„Bod navyše máš už len za to, že si prišiel."

„A koľko tých bodov mám už celkovo?"

„Tento jeden." V čo som dúfala, keď budem s ním? Vždy mi potom bolo len a len horšie. A pri stave, v akom som tu sedela teraz, pomaly nič horšie ani neexistovalo. „Vymysli niečo, čo budeme robiť. Alebo kam pôjdeme. Som na to moc unavená." Tvár som si na chvíľu schovala do dlaní a lakťami sa oprela o kolená. Beznádej, smútok, prázdnota, úzkosť...čo z toho bolo najhoršie? Odpoveď som bohužiaľ nemala. Keby sa dá, utečiem od celej svojej momentálnej situácie. Bežala by som, kým by ma pľúca nepálili natoľko, žeby som sa nezmohla na ďalší nádych. A potom by som bežala ešte ďalej.

„Prečo potom nejdeš na internát a nevyspíš sa?"

„Nemôžem." Odvážila som sa na ďalší pohľad do jeho tváre, čo ma však položilo skoro úplne. Tiene nočného parku mi natoľko pripomenuli našu noc na moste. Dávno som ju mala vypustiť z hlavy...nemala som...nemala som vôbec dovoliť aby sa stala, ale ja... Pomaly som dočista prichádzala o zdravý úsudok, v tom som si bola istá. „Proste nemôžem, dobre? Ak tu nechceš byť, vráť sa tam, odkiaľ si prišiel."

„Nie, nič také som predsa nepovedal." Opatrne, ale načiahol sa za mojou rukou. Za iných okolností by som ju okamžite stiahla, ale teraz sa to nestalo. Iba som sa nemo pozerala, ako sa jeho príjemne teplé prsty dotkli mojich, ktoré som od chladu už pomaly ani necítila. Bola som zvyknutá na zimu, ale občas jej bolo priveľa aj na mňa. „Som tu, lebo chcem. Prišiel som predsa, aby som ťa videl."

„A prečo si ma chcel natoľko vidieť?"

„Chcel som. To ti musí stačiť." Pokývala som hlavou. To mi stačiť proste nemohlo. Nie, ak vedel, za akých okolností sme sa spoznali. Na cintoríne, kde sa mi vyhrážal a kde kričal, aký je hrdý, že mi zabil brata. Medzi nami nebolo normálne absolútne nič. „Myslel som na teba, odkedy si odišla."

„Mám priateľa a ty to vieš." Prikývol. „Tak potom? O čom toto celé je?" Pokúsila som sa niečo vyčítať z jeho očí, ale to proste nešlo. Nie, ak pôsobili ako ľadová stena, ktorou sa nedalo preniknúť.

„Moje city voči tebe teraz dôležité nie sú. Viem, že si zadaná a preto sa nemusíš báť, žeby som sa o niečo pokúšal. Neuznávam také spôsoby." Aké spôsoby? Podvádzania, klamanie a zavádzanie? Tomu akože natoľko prekáža, ale predaj kokaínu a vydieranie ľudí nie? Pane Bože...

„Povedz mi dopekla, prečo som na teba ešte nezavolala políciu? Mám na to všetky dôvody. Môžem im povedať všetko a tým ťa zničiť. Šiel by si sedieť ako za drogy, tak za neúmyselné zabitie."

„Tak to urob. Nahlás ma." Unavene som privrela oči a usmiala sa. Chvíľku to trvalo, ale tichom sa napokon rozniesol aj jeho smiech. Pomaly som otvorila oči, no aby som sa vyhla jeho pohľadu, zaklonila som hlavu. Nemala som tu byť. Ani náhodou som tu teraz nemala sedieť. Či už s ním, alebo osamote. „Chceš si ísť vybrať uličku, v ktorej ťa podrežem?"

„Asi áno." Kým sme vstali a vyšli z parku, moju ruku nepustil. Vlastne...kto vie, či by to urobil sám od seba, keby sa nestiahnem?

***

„Bojím sa opýtať, ale...bola vôbec počas noci tu?" Nečakala som, že Brooke príde s podobnou témou hneď, ako sa vrátim. Na žurnalistike som nebola ani náhodou a priveľmi som sa nechystala ani poobede na angličtinu. No keď ma Brooke poprosila, či jej nezájdem pre poznámky zo španielčiny, nemohla som povedať nie. Chcelo to síce veľa premáhania, ale napokon som išla.

„Vrátila som sa neskoro."

„Ale vrátila...že?" Nie, nevrátila som sa. Až nejako nad ránom, okolo pol šiestej. Celú noc sme boli vonku. Flákali sme sa ulicami ako poslední chudáci a rozprávali si trápne historky zo školy. Zrazu z nás boli priatelia, ktorí sa dlhí čas nevideli a svojimi rečami sa snažia všetko dohnať. „Clara?"

„Áno, neboj sa." Klamať bolo v tomto prípade ľahšie, ako sa priznať. „Cítiš sa o niečo lepšie?" Musela som zmeniť tému. Ak by na mňa v tom tichu zostala pozerať o niečo dlhšie, preriekla by som sa. Skôr či neskôr určite.

„Ani nie. Premýšľala som, že pôjdem k doktorovi." Bez debaty vyzerala ako niekto, kto práve vstal z mŕtvych, ak nie ešte horšie. Teraz by bol rad na mne, aby som jej hovorila, že má nos ako Rudolf. Alebo, že keď sa rozkašle, počujú ju ešte aj na prízemí. Možno, ak by som na podobné reči mala náladu. Možno...

„Ak myslíš, pôjdem s tebou."

„Nemusíš, volala som Renému. Za tie roky si už zvykol." Mňa napríklad otec nikdy nerád brával k lekárovi. Väčšinou so mnou šla mama, alebo potom niekto z dvojičiek. Otec sa vždy vyhovoril, že neznesie zvodné pohľady ostatných mamičiek. Neviem, či si to len nahováral, alebo sa niečo také občas stalo, ale ja som si nikdy nič nevšimla. Alebo som tomu v tej dobe ešte nerozumela. „Inak...nebude ti vadiť, ak si vezmem jednu tabletku aj dnes? Konečne som sa normálne vyspala."

„Pokojne." Ja som z nich aj tak nebola práve dvakrát nadšená. Áno, pomohli mi oddýchnuť si, ale môj postoj k liekom ako takým, sa nezmenil. Nie po všetkom, čo som za posledné roky skúsila. A hlavne nie po tom, čo som tie ukradnuté tabletky nosila denne so sebou a váhala, či si z nich vezmem, alebo nie. Bol to risk. Pár kusov by mi neublížilo, ale čo potom? Priveľmi by som sa mohla naviazať na pocit, že mi je od nich dobre a potom by som sa ich už vzdať nedokázala. Ale zas...chcela som, aby mi bolo od nich dobre. Aby sa mi svet nerúcal priamo pred očami a aby moja myseľ na chvíľu stíchla.

„Kedy si naposledy hovorila s Roderickom?" opýtala sa dosť nečakane.

„Záleží na tom?"

„Malo by. Písal mi, či je všetko v poriadku. Vraj si mu písala, aby ti večer nevolal a neodpovedáš mu na správy." Áno, to pravda bola. Ale ja som s ňou nezmohla absolútne nič. Musela som sa teraz sústrediť na úplné banality, ktoré slúžili na prežitie ako také. Nedokázala som si brať do krku ešte niečo iné. Hlavne nie Rodericka, ktorý by mi len nariekal, ako veľmi mu chýbam. „Je to tak?"

„Hej. Z časti áno."

„Z časti?"

„Je to zložité Brooke. On je teraz to posledné, na čo chcem vynakladať silu." Skoro som nahlas povedala, že ma jeho momentálna neprítomnosť aj trocha teší. Nie, žeby sa niečo medzi nami zmenilo. To nie. No ja som potrebovala teraz svoj priestor, ktorý by on zjavne akceptovať nedokázal.

Napokon som počkala, kým sa Brooke pomaly poobliekala a pripravila, zašla som s ňou dole, kde ju čakal René a jednou cestou vyvenčila aj Oriona. Kým si pobehoval, pozerala som sa do prázdna, podvedome počítala autá, alebo ľudí, ktorí prešli okolo internátu. Premýšľala som, či Roderickovi predsa len nezavolám. Zaslúžil by si to. Minimálne toľko. No ešte aj keď som vytiahla mobil z vrecka, som neskutočne silno váhala. Ruky sa mi triasli a do očí mi zas vystupovali slzy. Vo svojom vnútri som kričala, vrieskala na plné hrdlo, ale nikto ma nepočul. Alebo skôr nechcel počuť.

„Mám začať tým, že poviem prepáč, alebo chápeš, prečo sa to deje?" opýtala som sa okamžite, ako zdvihol. Niekde v kútiku duše som dúfala, že nebude mať čas, aby sa so mnou rozprával. Ale zjavne som sa prerátala.

„Chápem čo sa deje a mrzí ma, že nie som tam, aby som ti pomohol." A práve o tomto som hovorila. Chcel mi pomôcť, ale nemal ako. Iba on si myslel, že áno. „Clara...nie je mi jedno, že sa takto chováš. Ja nemôžem za to, že musím byť celý týždeň tu. Už takto je to ťažké a nieto ešte, keď so mnou skoro úplne odmietaš komunikovať. A robíš to zakaždým, keď nie sme spolu."

„Čo naznačuješ?" Tušila som, kam mieri. A bála som sa, že to povie nahlas a ja s ním budem musieť súhlasiť.

„Nič," dostal napokon zo seba neisto. „Absolútne nič. Len ma to mrzí." Skúsil by prežiť jeden týždeň v mojej koži a pochopil by oveľa lepšie, ako po prečítaní toho všetkého, čo na nete našiel. Lebo darmo ovládal teóriu, ak chýbala prax.

„Už si na dnes skončil so školou?"

„Nie, práve idem na hodinu, takže dlho hovoriť nemôžem." Na chvíľu som si odtiahla telefón od ucha a zapískala na Oriona, aby sa vrátil. „No rád by som s tebou večer hovoril. Vieš, pred spaním, ako sme zvykli." Lenže ja som večer na internáte tráviť nechcela. A ani som to nemala v pláne. S Vranou sme sa už dohodli, že ma vezme k nemu. Teda...k jeho bratrancovi, ktorý bol na dva mesiace mimo mesta a u ktorého teraz býval. Vravel, že mi chce niečo ukázať, no aby som pravdu povedala, trocha som sa bála. Hlavne, ak budeme sami dvaja. Kým sme boli vždy vonku, bolo to o niečom inom. Ale teraz...

„Moc som poslednú noc nespala, takže uvidíme, či vôbec do večera vydržím."

„Mohla by si...kvôli mne." Začula som v jeho hlase pobavenie, ale usmiať som sa bohužiaľ nedokázala.

***

„Koľko tých tetovaní presne máš?" opýtala som sa, sotva zo seba Vrana zhodil koženú bundu. Doteraz som videla len tie maličké kúsky z tetovania na krku, ale obe jeho ruky, boli nimi doslova preplnené. Ku podivu to ale nevyzeralo nejaké nútene, či nevkusne. Skôr mi prišlo, akoby všetky do seba dokonale zapadali a vytvárali jeden obraz. Pritom však boli úplne odlišné a nemali spolu veľmi ako súvisieť.

„Chceš ich spočítať?" Bez slova navyše si pretiahol tričko cez hlavu. Trocha ma tým zaskočil, ale jeho zámer som pochopila takmer okamžite. Nielen jeho ruky, krk, ale aj celá jeho hruď, bola pokrytá čiernym, či miestami farebným atramentom. Lovila som v pamäti, či som už niekedy videla toľko tetovaní na niekom pokope. Ale zas...nepovedala by som, že je to niečo nevkusné. K nemu mi to dokonale sedelo. „Dva roky dozadu by som ti bol povedal presné číslo, ale už si nie som istý."

„Aké bolo to číslo vtedy?"

„Štyridsaťosem." Uznanlivo som prikývla a podišla k nemu bližšie. Ťažko by som povedala, ktoré sa mi páčilo najviac. Či vlčia hlava na jeho ľavom predlaktí, zlomený šíp pod ľavou kľúčnou kosťou, kompas na pravej strane pod rebrami, alebo farebná sústava planét, ktorá sa mu tiahla celou vnútornou stranou ľavého predlaktia. Najviac detailná práca ale zjavne boli rozpadnuté hodinky na ľavom ramene, ku ktorým viedlo kamenné schodisko. Za ciferníkom šľahali blesky a poletovali akési tiene, pričom hore schodmi sa hnal malý chlapec. Napadlo mi, že je to možno symbolika s niečím, čo si prežil, ale bála som sa tak priamo opýtať.

Konečne som však pochopila tetovanie, ktoré mu stále vytŕčalo spod bundy. Neboli to len také bezvýznamné čiary. To ani zďaleka nie. Išlo o holé konáre stromov. Na oboch kľúčnych kostiach mal dosť hrubú čiaru čierneho atramentu, ktorá znázorňovala zem. Trčalo z nej smerom dole pár koreňov, ale oveľa viac pozornosti sa upriamovalo na stromy, ktoré sa tiahli smerom hore k jeho krku. Milým detailov však bol drobný jeleň, ktorý sa ukrýval na pravej strane medzi dvoma hrubými kmeňmi stromov.

„Prečo jeleň?" opýtala som sa potichu a načiahla k nemu ruku. „Má nejaký význam?"

„Sestra mala jelene veľmi rada. Keď som bol malý, brávala ma so sebou do lesa a stále dúfala, že na nejakého narazíme," odvetil so sklonenou hlavou. Videl, nakoľko váham a preto ma zjavne vzal za ruku. Roztrasene som nabrala vzduch do pľúc, keď som končekmi prstov zacítila jeho teplú pokožku, pokrytú toľkými obrazcami. „Aj tie planéty som si nechal urobiť kvôli nej. Aby mi ju pripomínali. Rovnako...rovnako ako toto." Otočil sa mi chrbtom a tým mi umožnil dokonalý výhľad na niečo, čo dávalo zmysel aj samo o sebe. Tam už nemal len také náhodné obrazce. Ale jednu veľkú hlavu kozorožca, s mierne zatočenými parohami a súhvezdiami okolo. Lebka bola prepracovaná do tých najmenších detailov, ktoré sa ale miestami strácali v schválne rozmazanom čiernom atramente. Na pravom rohu mu pritom visel maličký zlatý lístoček, na ktorom boli čísla. Zjavne nejaký dátum.

„Narodila sa v znamení kozorožca?"

„Áno." Takže čísla 18.1. znázorňovali zjavne dátum jej narodenia. „Veľmi mi chýba." Minule spomínal, že sa dlho nevideli a nemá ani poňatia, kde je a čo je s ňou. Otázka ale bola, prečo prerušili kontakt? Vravel, že si ho vzala do opatery, keď sa rodičia rozviedli, takže ho zjavne musela ľúbiť. Aspoň natoľko, ako on ju. Čo sa potom stalo?

„Prečo už spolu nekomunikujete?"

„Nie," povedal potichu, znova sa otáčajúc ku mne tvárou. „To ti hovoriť nebudem. Ani tebe, ani nikomu inému, dobre?" Prikývla som a sklopila pohľad, aby som sa vyhla jeho očiam. Všimla som si však niečo oveľa zaujímavejšie. Pomedzi spleť čierneho atramentu a jeho kože, mi do očí udrela dosť hrubá, už vyblednutá jazva.

„Čo tá jazva?" opýtala som sa nesmelo a končekmi prstov po nej prešla. Tiahla sa mu takmer v strede hrude, možno troška viac na ľavej strane, kde ju prekrývali telá hadov, vytvárajúce nejaký symbol, ktorý som však nespoznávala.

„Táto?" opýtal sa so smiechom a tiež po nej prešiel prstami. „Tá sa so mnou tiahne celým životom. Mám za sebou štyri operácie srdca a poviem ti, že dokopy sa nimi nevyriešilo absolútne nič. Občas...občas sa pýtam sám seba, čo je viac nahovno. Či moje zdravie, alebo rozhodnutia, ktoré môj život dostali tam, kde teraz je." On sa síce smial, ale mne plne nedochádzalo prečo. Čo bolo na niečom tak vážnom smiešne?

„Takže ty...ty máš problémy so srdcom, bol si na štyroch operáciách a predsa berieš drogy? Si normálny?"

„Odkiaľ prosím ťa máš, že beriem drogy?" Zvedavo nadvihol obočie, s ešte stále trvajúcim úsmevom. Úsmevom, ktorý bol skutočne krásny. „Kokaín som skúsil asi tak dvakrát v celom mojom živote. A k ničomu silnejšiemu som sa inak ako predajca nepriblížil. To, že s drogami kšeftujem ešte neznamená, že som na nich závislý, alebo ja neviem čo." Tak ak ma chcel touto pravdou šokovať a úplne mi vyraziť dych, podarilo sa mu to. Doteraz som v tomto smere mala o ňom len tú najhoršiu možnú mienku a on ju zrazu úplne vyvrátil.

„Nečakala som, že povieš niečo takéto." Chcela som ruku stiahnuť, no on mi to ani prinajmenšom nedovolil. Tou svojou prekryl moju a prstami druhej mi bradu zodvihol hlavu. Nechápala som však, prečo to urobil. Akoby nebolo ľahšie, kedy si od seba držíme odstup. Hlavne teda pre neho. Ale aj...aj pre mňa. „Predsa ak...ak predávaš drogy..." Nedokázala som zo seba dostať slová tak, ako som ich skladala do vety v hlave. A za to mohol len a len on, moja ruka na jeho hrudi a jeho oči hladiace do mojich.

„Predávam. Tam to hasne." Znova sa usmial, zasunul mi pramienok vlasov za ucho a následne o krok ustúpil. Pomaly som spustila ruku, ktorá sa ho ešte pred chvíľou dotýkala a konečne zo seba zhodila kabát. Nemala som vlastne ani poňatia, akými ulicami sme sa sem dostali. Byt bol niekde pri kraji mesta, avšak na druhej strane, ako býval pán Morisson. Naokolo boli poväčšine staré paneláky, ktoré však museli byť dosť husto obývané. Všade parkovala kopa áut a v mnohých oknách sa svietilo. „Dáš si niečo? Kávu, čaj...kokaín?"

„Nemáš cigarety?" Dopekla, prečo som sa ho spýtala? Nemala som. Ak som po nich celý deň natoľko túžila, mala som si nejaké zájsť kúpiť.

„Nie, cigarety ako také sa mi hnusia. Ani na teba by som nepovedal, že fajčíš." Mykla som plecami a nasledovala ho do útrob bytu. Bolo tu veľké šero a hlavne neporiadok, ktorý som ani napriek tomu neprehliadla. Vlastne taký typický chlapský byt, v ktorom chýba ženská ruka. „Nezakopni o niečo. Mne osobne sa moc upratovať nechcelo." Lebo jeho bratranca by zabilo, keby si pozbiera oblečenie, hračky zjavne pre psa a časopisy z podlahy?

„Vyzerá to, akoby sa tadiaľto prehnal hurikán."

„Možno sa tak stalo, nemôžeš vedieť." Pokývala som hlavou, pričom on otvoril dvere úplne na konci úzkej chodby. Po pravej ruke som mala obývačku s malou kuchyňou a po ľavej boli ešte jedny dvere. My sme však vošli rovno do spálne, ktorú s tichým kliknutím zaplnilo príjemné oranžové svetlo. Po pravici som mala tri obrovské knižnice plné kníh. Na jej okrajoch a vrchole, sa tiahla biela páska s maličkými led svetielkami, z ktorých jasné oranžové svetlo pochádzalo. „Fakt si nič nedáš?"

„Nie, ďakujem." Sledovala som ho, ako klesol na kraj postele a zapozeral sa na mňa. Ja som sa však skôr venovala izbe. Nemala som v nej však priveľmi čo skúmať. Okrem veľkej postele, som sa mohla pozrieť na zrkadlo zavesené na stene, rôzne plagáty, na písací stôl zaprataný papiermi pod ním a na skriňu. Možno, aby som sa trocha uvoľnila, som prešla ku knižnici a začala si prezerať jednotlivé tituly. Našla som väčšinou knihy s kriminálnou tematikou, mnohé detektívky alebo nejaké fantasy, skôr pre dospelých. „Ako vidím, tvoj bratranec zjavne rád číta."

„Odmalička." Bez nútenia som sa usmiala, odstúpila od knižnice a posadila sa vedľa neho. Bola som zvedavá, čo mi chcel natoľko ukázať. „Andy hovoril, že aj ty máš rada knihy." Prikývla som. Pri vyslovení jeho mena ma pri srdci bodla nepríjemná bolesť, ale... Zaplatil životom, aby som tu ja teraz s Vranou sedela. Zomrel kvôli nám dvom. My...to my dvaja sme ho zabili.

„Minule si hovoril, že hľadáš spoločníka na samovraždu. Platí to ešte?" Opýtala som sa to dosť nečakane, ale odpoveď ma skutočne zaujímala. Zhlboka som sa nadýchla a pozrela na neho. Výraz jeho tváre sa zmenil, ruky zaťal v päsť a po chvíľke ticha vstal. Zaboril si ruky do hustých čierno plavých vlasov a so zaklonenou hlavou potichu zavrčal. „Ak nechceš, neodpovedaj."

„Nie...len...len..." Podišiel ku stolu a zaprel sa o jeho kraje. V izbe zostalo tichu, ktoré rušilo len jeho plytké dýchanie. „Nikdy som ti o tom nemal hovoril. Mal som si to nechať pre seba." Pomaly zodvihol hlavu a s ľadovým pokojom sa zahľadel do zrkadla pred sebou. Nie však na seba, ale na mňa, ako tam sedím a čakám na jeho reakciu. Neisto som očami behala od jeho chrbta k jeho očiam, v odraze zrkadla.

„Chceš sa zabiť?" Musela som sa to proste opýtať priamo.

„Ak poviem áno, čo sa zmení?" Mykla som plecami. „Presne tak. Absolútne nič." To ale nebola odpoveď, na ktorú som čakala. Moje slová nepotvrdil, ale ani ich nevyvrátil. Zjavne preto som sa pomaly zvalila na posteli a založila si ruky pod hlavou. Zapozerala som sa do nízkeho stropu a keď sa Vrana pomaly vrátil k posteli, privrela som oči. Nebolo mi vôbec dobre. Zmáhala ma tak silná úzkosť, žeby som najradšej kričala, alebo plakala. Ja som si však zahryzla do jazyka a zhlboka sa nadýchla.

„Ako to chceš urobiť?" Tie slová som zo seba dostala tak ticho, že ma možno dokonca prepočul. Zostal chvíľku mlčať a následne sa postavil. Oprela som sa o lakte, hľadiac za ním no dlho som na jeho návrat nečakala. O minútu neskôr, už sedel znova vedľa mňa s trocha beznádejným výrazom.

„Lieky a alkohol. Človek si len pokojne ľahne, zaspí a už sa nezobudí. Od toho pokojnejšia smrť zjavne nie je." Hneď som si spomenula na večer, keď som prišla z cintorína. Vtedy sme sa po prvé spolu rozprávali. Prišla som domov, zjedla som lieky a zapila ich vodkou. Chcela som ich zjesť viac, oveľa viac. „A ak sa už bavíme o liekoch, daj si toto. Na upokojenie."

„Som v pohode."

„Jasné, hovor vieš komu." Nedôverčivo som sa mu zahľadela do očí, ale keď ku mne vystrel ruku s malou modrou tabletkou a druhou mi podal pohár vody, prijala som. Váhavo som uchopila tabletku medzi prsty a podržala ju naproti svetlu. Mohla som mu veriť? Chcel mi skutočne pomôcť? „No...neboj sa." Váhavo som nabrala vzduch do pľúc a vložila si tabletku do úst. Zapila som ju veľkým dúškom poriadne studenej vody a pohár mu vrátila.

Chvíľu som sa dívala do prázdna, zatínala ruky do pästí a sústredila sa jedine na dýchanie. Minúty ubiehali mučivo pomaly a mňa neprebralo ani to, keď mi zavibroval mobil. Volal Roderick. Musel to byť on. Povedal, že mi pred spaním zavolá a určite čakal, že mu to zdvihnem. Mne sa však svet roztočil pred očami, až som si musela ľahnúť, aby som sa nevyvracala. Niečo mi šepkalo, že toto sa diať nemalo. Toto nebolo správne. „Sladké sny, Clara," zašepkal Vrana tesne predtým, akoby som stratila pojem o všetkom, čo sa dialo. Pocítila som akurát to, keď sa jeho pery nežne dotkli môjho líca.