-Clara-

„Nevadí, že budeme v Moskve len dnes? Chcem byť čo najviac s mamou a tak...chápeš."

„Samozrejme," odvetila som, ale ani mi nenapadlo, aby som sa pozrela na Maxima. Priveľmi ma zamestnávalo metro, ktoré sa metrom ani nazvať nedalo. Skôr by som to tu volala tým najkrajším múzeom, alebo galériou. Neverila som, že to tu dokáže byť tak nádherné. Od metra by ste čakali jednoduchosť a modernosť. Nie prekrásny kus ruskej kultúry, dokonale zdobené oblúky, dych berúce kryštálové lustre, či zdobený strop s ručne maľovanými freskami. Steny vykladané mramorom a krásne opracovaným kameňom, dláždená podlaha a všadeprítomné veselé farby. Prešli sme už niekoľko staníc, ale každá z nich mi učarovala o čosi viac. „Ja...ja na toto nemám slov. Ako to môže byť tak nádherné?"

„Vidíš. Rusi dávajú pozor na svoje kultúrne dedičstvo."

„Neskutočné niečo. Krása. Nádhera." Ku podivu, mi ľudia naokolo ani moc nevadili. Vždy sme počkali, kým vlaky odišli a potom som tých pár minút využila na fotenie. Musela som ale byť rýchla, lebo premávka a život ako taký, tu nikdy nestál. Ale aj to malo svoje čaro. Dodávalo to týmto priestorom skutočnosť, aby nepôsobili iba ako sen. „Už chápem, prečo si natoľko trval, aby sme šli metrom."

„Toto by som ti nemohol neukázať. Ako malý som sem miloval chodiť." Kývol mi hlavou, aby som ho nasledovala. Prešmykla som sa popri menšej skupinke japonských turistov a snažila sa stále držať oči na Maximovi, aby som sa ešte náhodou nestratila. „Táto konkrétna stanica sa volá Ploshchad Revolyutsii. Tu som to mal stále najradšej, hlavne kvôli sochám." Sotva sme vyšli po schodoch, naskytol sa mi ešte krajší výhľad. Z oboch strán sa dalo dostať priamo na nástupištia, ktoré pri každom oblúku strážili dve prekrásne medené sochy.

„Nechcem ani pomyslieť, čo musela jedna stáť."

„Lacné neboli dozaista. Túto som mal vždy najradšej." Podišli sme k soche po našej pravici. Bol na nej znázornený učupený poľovník so svojím psom a zbraňou. „Otec ma musel vždy zdvihnúť, aby som psa pohladkal. Bez toho sme touto stanicou nemohli prejsť." S úsmevom pozrel na mňa, pričom pravou rukou sa aj teraz načiahol za sochou, aby psa pohladkal po hlave. Akurát tadiaľ nik neprechádzal a preto som mala skvelú možnosť tento okamih zvečniť. Určite to bude jedna z tých fotiek, ku ktorým sa vždy s úsmevom vrátim.

Urobila som ešte niekoľko fotiek, prezreli sme si rôzne sochy a potom sa odviezli ďalej. Celé predpoludnie a aj hodnú časť popoludnia sme strávili blúdením stanicami metra. Urobila som niekoľko prekrásnych fotiek čisto iba interiéru, ale...najkrajšie aj tak boli tie, na ktorých som zastihla aj Maxima. Bol tu doma, odmalička poznal tieto miesta a preto asi mali tie fotky pre mňa také čaro. Bola radosť sledovať ho, ako sa tam prechádza, hoci okolo nás behala kopa ľudí. Ja som mala oči len preňho.

Rovnako veľkolepo na mňa ale zapôsobilo aj natoľko známe Červené námestie. Tam nebolo kúsku, ktorý by ma neoslovil. Hlavne ak sme sa mohli na všetku tú nádheru pozerať cez lúče zapadajúceho slnka, ktoré tú obrovskú plochu sfarbilo do nevýslovne krásnych odtieňov ružovej, modrej  a oranžovej. To dodalo všetkému úplne dokonalú atmosféru, ktorú spolu s nami prežívalo mnoho turistov, alebo domácich, ktorí si sem jednoducho vyšli na prechádzku.

„Ako sa to tu volá po vašom?" opýtala som sa Maxima, pričom som s pripraveným fotoaparátom čakala na jeden veľmi špeciálny moment. Slnko krásne pomaly klesalo a na mieste kde sme stáli, sa dokonale zoradilo s chrámom, ktorého rozprávkovo farebné striešky, vám vyrazia dych. Mnohokrát som to tu videla na fotkách, ale stáť zrazu tu a okúsiť to prostredie na vlastnej koži...

„Krasnaja ploščaď," odvetil Maxim s tak širokánskym úsmevom, aký som u neho hádam nevidela ešte nikdy. A pritom mu natoľko pristal. „A tá nádhera, ktorú sa pokúšaš odfotiť, je svetu známa hlavne pod menom Chrám Vasilija Blaženého, po našom Chram Vasilija Blažennogo. Alebo ak myslíš Sobor Pokrova, čto na Rvu, či Pokrovskij sobor."

„Ak ti zaplatím, budeš aj v Oregone hovoriť po rusky?" Pár slov som od neho počula už aj predtým, ale tu som si želala, aby nehovoril nijak inak. Nič by som mu síce nerozumela, ale koho to trápi? Úplne mi stačilo s akou ľahkosťou vyslovoval každé ruské slovíčko. Toto bol skutočne on. Ten pravý Maxim. „Je to niečo krásne."

„Mám pocit, že Roderick by vyletel z kože. Neznesie ani môj prízvuk."Mávla som nad ním rukou a znova pozrela na chrám. Ešte asi minúta a slnko bude v dokonalej polohe. Chcela som, aby trocha kleslo za vrchol pravej veže, so žlto zelenou strechou. „Možno som urobil chybu, keď som s ním prehovoril čistou angličtinou, bez čo i len malinkého náznaku ruštiny. Dovtedy netušil, že viem hovoriť aj takým spôsobom. Na strednej si zo mňa s kamarátmi parádne uťahoval."

„Ale zjavne ti to nevadilo, keď prízvuk stále používaš."

„Som hrdý na svoju ruskú krv. A vždy aj budem." S naozaj úprimným úsmevom som sa naňho obzrela cez plece, ale sotva som pohľad vrátila ku chrámu, dočkala som sa svojho momentu. A bol absolútne dokonalý. „Nejaký ten prízvuk máš aj ty."

„Nepopieram, ale Kanada je predsa...Kanada." Hovorilo sa, že Američania moc náš prízvuk nemusia, ale čo nás po tom?

„Keď prídeme nabudúce, zdržíme sa v Moskve dlhšie, hej? Je tu veľmi veľa miest, na ktoré ťa chcem vziať."

„Ja som ti nekonečne vďačná aj za toto." V živote mi nenapadlo, že sa v priebehu pár mesiacov pozriem ako do Ruska, tak do New Yorku a možno pôjdem ešte aj na Hawaii. Ako som sa pre Boha ocitla medzi takýmito ľuďmi? „Nemusel si ma sem nosiť."

„Ale chcel som. Kvôli sebe, kvôli tebe a kvôli mame." Z Oregonu sme aj s pristátím v Anglicku leteli viac, ako osemnásť hodín. Valeria spala skoro celý čas, ale pár slov sme prehodili. Hneď som však na nej videla, nakoľko zle sa cíti. Vyzerala unavene, zničene...bolo mi jej veľmi ľúto. Pridobre som vedela, ako sa cíti. „Otec sa snaží a po toľkých rokoch by si si myslela, že už vie čo robiť v podobnej situácii, aby jej pomohol, ale nie vždy je to tak. Preto mi napadlo, že ty by si jej teraz mohla byť nápomocnejšia, ako my dvaja dokopy. Okúsila si to na vlastnej koži."

„Určite sa jej pokúsim pomôcť, neboj sa." Dosť ma mrzelo, že ona s manželom tu s nami nezostali, ale pre Valeriu to tak bolo asi aj lepšie. Maximov otec ju vzal na chatu a povedal, že potom pre nás zaletí späť. Lietadlom tam budeme behom dvoch hodín, pričom autom by sme sa trepali viac, ako osemnásť. „Kedy má prísť tvoj otec?"

„Behom dvoch hodín, takže pomaly by sme mali ísť. Kým sa ešte metrom vrátime..." Prikývla som a ešte raz sa obzrela okolo seba. Mala som neskutočné šťastie, že som tu mohla byť a vidieť tú krásu na vlastné oči. Akurát čo ma zarazilo, bolo málo snehu. Čakala by som ho tu neviem akú kopu, ale troška som sa prerátala. Maxim mi však sľúbil, že všade kam sa okolo chaty pozriem, uvidím viac snehu, ako by mi bolo milé. „Fakt ma mrzí, že nemáme viac času."

„Je to v poriadku. Aj takto si mi ukázal miesta, na ktoré do smrti nezabudnem."

„Tak to som rád." Počkali sme ešte, kým slnko zapadlo úplne a urobila som posledné fotky. Ako padla tma, na námestí sa objavilo ešte viac ľudí. Všetci vyzerali tak šťastne a bezstarostne. Úsmevy som videla na každú stranu. A nešlo o žiadne hrané šťastie, ale šťastie v celej svojej kráse. Až mi to nahnalo slzy do očí, ale zároveň som sa dokázala naozaj úprimne od srdca usmiať. Najkrajšie ale asi bolo, keď ma Maxim objal a tak sme postávali uprostred tej krásy, sledujúc ľudí naokolo. Chvíľami, akoby to ani nebolo skutočné. Len ilúzia, ktorá musela prísť ku koncu.

***

Spala som doslova ako zabitá. V kráľovsky veľkej posteli a prenádhernej izbe. Všetko to drevo na stenách a podlahách, veľké krby a maximálne pohodlie na každom korku. Prvé momenty som neverila, že je to skutočnosť. Chata nebola tak veľká, ako som si prvotne myslela, ale o to viac, som sa do nej zaľúbila. Taký väčší poschodový drevený domček, zo strechy ktorého viseli svetelné reťaze, ktorých teplé žlté svetlo, žiarilo tmou, keď sme prišli. Za denného svetla to tu ale bolo ešte krajšie. Netušila som, či ešte každý spí, ale bolo tu dokonalé ticho.

Pomaly som preto zišla dole schodmi a zamierila do kuchyne. Prešla som krásnym dreveným oblúkom, ktorý viedol z chodby a posadila sa na jednu z barových stoličiek. Chata sa nachádzala v dosť odľahlej oblasti, asi hodinu cesty od mesta Pyatigorsk v Stavnopoľskom kraji. Nikdy som o tomto mieste ešte nepočula, ale bolo to tu krásne. Nachádzali sme sa v srdci prírody, z každej strany nás obklopoval hustý les a najbližšie podobné chaty, boli pätnásť minút chôdze. Tak aspoň hovoril Maximov otec, keď nás sem viezol.

„Nevieš spať?" V momente som sa pozrela za seba, kde som uvidela postávať Valeriu. „A to som myslela, že budem jediná s tým problémom."

„Spalo sa mi práveže dobre. Akurát asi nie som dosť unavená, aby som spala viac." Pokúsila som sa o úsmev, ktorý mi ale ona neopätovala. Iba smutne sklonila hlavu a lepšie si pritiahla k telu jemný hodvábny župan. Jeho čierna látka sa nádherne zaleskla, keď prechádzala popred veľké okno.

„Páči sa ti tu?"

„Máte to tu prekrásne." Očarujúce bolo hlavne to neskutočné ticho. Cesta bola dosť ďaleko a preto sem nedoliehali zvuky jazdiacich áut. Počuli ste akurát hudbu prírody. „Ani sa nečudujem, že sem tak radi chodíte. Tiež by som tu najradšej trávila všetok možný čas." Valeria sa posadila na barovú stoličku vedľa mňa, s tým, že sme obe následne iba prázdno pozreli pred seba na kuchynskú linku. Bola biela a dosku mala z krásne nahladko zbrúseného dreva.

„Ako si sa ty mala odkedy sme sa nevideli? Maxim ti zjavne hovoril, ako bolo mne." Prikývla som, ale oči som stále upierala pred seba. Akoby to malo nejako pomôcť.

„Ja ani neviem. Vyzeralo to, že sa dostaví mánia, ale napokon som sa jej vyhla. Bola som z toho trocha smutná, ale v tej dobe som bola radšej, keď sa vrátil môj tak známy zarmútený svet plný dažďa." To bola pre mňa bezpečná pôda pod nohami. Podľa pána Morissona by to tak však nebolo. Prirodzene hrozilo väčšie riziko myšlienok na smrť, či nejakých pokusov o samovraždu, ale... Aspoň som vedela, čo sa deje a čo sa diať bude. Vedela som, že ma svet naokolo priveľmi nezaujíma a, že chcem svoj pokoj. „Bola som aj na cintoríne, ale nemalo to taký efekt, ako som čakala." Možno s tým niečo mal aj Vrana, ale...neviem. Išla som si tam vyliať srdce a pritom som zo seba nedostala ani slovo, ktoré by som adresovala bratovi.

„Čo rodičia?"

„Keď som odchádzala, bolo to dosť zlé. A do telefónu samozrejme povedia, že je všetko v poriadku, aby mi nerobili starosti." To isté som v podstate robila aj ja. A zjavne každý. Veď aký zmysel má trápiť niekoho, kto vám tak, či tak nevie pomôcť? Žiadny. Absolútne žiadny.

„Nevadilo im, že prídeš s Maximom?"

„Nie, otec si ho práveže obľúbil. Aj vášho manžela." O Valerii som im povedala už minule a preto sa podľa mňa skôr potešili, že s ňou znova strávim pár dní. Porozprávala som im, aká skvelá je, nakoľko ju obdivujem za všetko, čo v živote dokázala a tak. Skrátka som ju rodičom opísala len v tom najlepšom svetle, v akom som ju videla aj ja sama. „A obaja boli radi, že nejaký ten čas pobudnem s vami, Valeria."

„Teraz pre teba nie som veľkou výhrou."

„Ale áno," protirečila som jej a konečne sa usmiala. „Ste." Nebolo jej dobre, videla som na nej tú beznádej a únavu, ale bola tu. Zvládla to až do tejto doby, má milujúceho manžela, úžasného syna a toľko možností cestovať po svete. Viem, sama najlepšie viem, že to v niektorých chvíľach pre daného človeka neznamená absolútne nič, ale z môjho uhľa pohľadu, to boli všetko skvelé veci, na ktoré mohla byť právom hrdá.

***

„Takže sa ti tam páči?"

„Je to tu ako rozprávka," odvetila som, pričom išlo už o asi tretie kolečko okolo vonkajšieho bazéna. Podľa všetkého v ňom bola teplá, až horúca voda, lebo z jeho hladiny k nebu stúpala para. „Páčilo by sa ti tu."

„Povedz Maximovi, možno ma nabudúce vezme." Bolo mi jasné, že je Roderick stále urazený, ale čo s ním? Ja som mu nezakazovala, aby s nami šiel. Ale zas klamala by som keby poviem, že som ho tu nejako moc chcela. Posledné dni som s ním užila svojim spôsobom, veľmi som si jeho pomoci a prístupu vážila, ale tu mi bolo lepšie samej. Mala som konečne slobodu. „Čo tá chata? Vyrazila by mi dych?"

„Neviem. U mňa sa to stalo, ale ako by si reagoval ty, je na tebe." Ja som bola viac ako spokojná. Natoľko, žeby som najradšej ani neodišla. Počas noci to tu bolo ešte lepšie. Keď padla tma a človek zodvihol hlavu, videl neskutočne jasné nebo, plné hviezd. V Oregone, ale ani doma som nikdy nič podobné nevidela. Tam všetky tie umelé svetlá skresľovali pohľad, ale tu, kde sme mali najbližšie mesto hodinu od nás, to bolo o niečom inom. O nefalšovanom nočnom divadle. „Ako to vyzerá u teba?"

„Ja som v pohode. Skôr mám strach o teba."

„Nemusíš," odvetila som v skratke a dala si ešte jedno kolo. „Zatiaľ žijem a plánujem sa vrátiť." Poobede to tak síce nevyzeralo, ale teraz som sa cítila o máličko lepšie. Mali sme ísť s Maximom von, ale povedala som mu, že sa na to proste necítim. A tak šiel len on s mamou, pričom jeho otec si musel niekam odskočiť a vráti sa asi až zajtra. Padlo dobre, byť na také dve hodinky osamote v celej chate. Pocit pokoja a slobody sa ešte znásobil a asi to mi trocha pomohlo.

„Ani neviem, čo by som ti mal povedať. Chýbaš mi."

„Za pár dní som predsa späť." Zas v realite, ktorá pozostáva zo školy a predmetu, ktorý ma zabíja. „Dúfam, že vieš spať aj bezo mňa."

„Povedzme. Nie je to také, ako keď si tu, ale rozhodne už bolo aj horšie." Kopla som do veľkej kopy snehu, ktorého časť dopadla aj do bazéna. „No nemám moc čo robiť. Brooke nechcem celé dni visieť na krku a navyše...využíva, že aj ona aj Austin majú čas. Aj dnes, aj včera bola celý deň v Portlande." Viem, volala mi ohľadne toho a po večeri som hovorila aj s Austinom. Iba ťažko by som hádala, ktorí z nich bol šťastnejší. Keď som sa však spýtala, či už spolu oficiálne chodia, odpovede som sa nedočkala. Jasné, že sa nemali kam náhliť, ale...bola som za nich veľmi rada.

„Zjavne im to takto vyhovuje."

„Nemáš s tým problém?"

„Mala by som mať?" Nevidela som na tom nič zlé. Obaja pre mňa veľa znamenali a ak si rozumejú, prečo by to spolu nemohli skúsiť? Za to predsa nič nedajú. „Oni dvaja musia najlepšie vedieť, či sa spolu cítia dobre, alebo nie. A poviem ti, že po bratovej poslednej priateľke, som rada, že narazil na Brooke." Bolo mi zle, len som na Jordan pomyslela. Dodnes mi nebolo jasné, ako si s ňou mohol vôbec niečo začať. Áno, vyzeralo to, že ho ľúbi, no prečo ho podvádzala? Bol na ňu priveľmi dobrý, alebo čo dopekla?

„Inak...našiel som v tvojej izbe na zemi akýsi papier s číslom. Koho je?" Skoro mi vypadol mobil z ruky. Zašmátrala som po oboch vačkoch, ale papierik tam nebol. Áno ten, na ktorom bolo číslo na Vranu.

„Toho chalana, čo nám robil tetovania. Nemal pri sebe vizitky, tak mi dal číslo, aby som zavolala, keby sme chceli nejaké ďalšie tetovanie. Vieš, dohodnúť si termín a tak." Seriózne som mala chuť zabiť sa. Väčšiu magorinu som povedať ani nemohla, dozaista nie. Znelo to zjavne uveriteľne, ale prečo som mu preboha klamala? A hlavne v takejto veci. „Už som si ho uložila do mobilu, takže papierik pokojne zahoď."

„Tak fajn. Zatiaľ som si ho pre istotu nechal, ale ak myslíš..."

„Už ho nemusíš strážiť." Prečo som Vranu kryla ešte aj teraz? A hlavne prečo som mu volala? Nie, žeby sme si povedali niečo prevratné, ale...chýbal mi jeho hlas. Asi viac, ako som si prvotne pripúšťala. A pritom rozhovory s ním nikdy nič dobré nepriniesli. To, ako sa vyjadroval vždy viedlo len k jednému. Ešte horšej nálade. „Asi si pôjdem už ľahnú, som unavená."

„Tak bež. Ľúbim ťa."

„Aj ja teba." A práve som ti absolútne neklamala s niečím naozaj vážnym. Bože...

***

„No poď, neboj sa," povedal Maxim, držiac ma za ruku. Dnes sme mali dosť zaujímavý program. Všetci štyria sme si dali menšiu túru, na ktorú tak skoro asi nezabudnem. Či už pre krásnu prírodu, alebo výhľad, ktorý sa mi z vrchu Mashuk naskytol. Cesta bola trocha šmykľavá, ale stálo to za každú sekundu námahy. Zrazu sme mali celé mesto Pyatigorsk ako na dlani. Okolo nás bolo neskutočné množstvo smerových tabúl, ktoré udávali smer a vzdialenosť k rôznym svetovým metropolám. Bolo ich tak skutočne toľko, že som si všetky ani neprečítala. „Nič sa ti nestane. Voda nie je hlboká, v pohode dokážeš stáť dokonca aj v strede bazéna." Aj tak som pokývala hlavou. Bola mi neskutočná zima stáť tu len v plavkách, ale do vody som nedokázala vojsť. Nie viac, ako po kolená.

„Nie je to dobrý nápad."

„Len pekne poď. Trošku mi ver, veď ťa držím." Pomaly by som mu už určite dokázala zlomiť ruku, ale jedno zlé slovo z jeho strany nepadlo. Akože áno, bazén bol v noci krásne vysvietený žltým svetlom, takže voda pôsobila ako tekuté zlato a bola krásne teplá, ale stále to bola voda. Voda, v ktorej sa môžem utopiť, lebo neviem plávať. „Bude sa ti to páčiť."

„Maxim, vážne to nie je dobrý nápad." S úsmevom pokýval hlavou, no to čo urobil, nebolo moc milé. Už takto musel vidieť, ako hrozne sa bojím a nakoľko nesúhlasím, ale to mu nebránilo v tom, aby ma do bazéna proste vtiahol. Chcela som si vytrhnúť ruku z jeho zovretia, ale to by bez debaty spadla. Radšej som sa ho teda držala až som pod nohami pocítila dno bazéna. Vodu som mala asi tak po plecia, čo sa mi zdalo priveľa. „To bolo podlé."

„Ale splnilo to svoj účel, si vo vode." Vyplazila som mu jazyk, ale pomaly som ho nasledovala. Bazén nebol až taký veľký a keďže sme mierili len do jeho stredu, dlho nám to netrvalo. „Tak a teraz si ľahni na hladinu. Neboj sa, udrží ťa."

„Ty si sa asi zbláznil? Nestačí, že som sem vliezla?" Pokýval hlavou, razom pustil moju ruku a ukázal mi, ako na to. Skrátka sa len zvalil dozadu a nechal vodu, aby ho podržala. Ja som sa snažila pritom ani nedýchať, aby som si udržala rovnováhu a neutopila sa mu tu. „Nevyzerá to tak ťažko," priznala som napokon. Keď to robil on, pôsobilo to jednoducho. Až moc jednoducho. Ale keď som sa napokon osmelila ja, dopadlo to presne tak, ako som aj čakala. Nebyť toho, že sa viem postaviť na rovné nohy, utopila by som sa.

„Fajn, pomôžem ti." Maxim sa tiež postavil, vzal ma za ruku a sotva ma prvotná hrôza prešla, dala som tomu ešte jeden pokus. Keď som sa ho držala, mala som lepší pocit z celého bazénu. Vedela som, že je tu pre mňa, keby niečo. Ľavou rukou pevne držal tú moju, pričom pravú si pod vodou vsunul pod môj chrbát. „Pokoj, hlavne nezačni panikáriť. Nemá sa ti absolútne čo stať."

„Tým si moc istá nie som." Oči som držala tuho privreté. Len tak pre istotu. Uvoľniť sa však nebolo tak ľahké. Síce som si ľahla na hladinu, bála som sa. „Môžem otvoriť oči?"

„Mala by si...uvidíš niečo neskutočné," odvetil s tichým smiechom. Prvý pohľad patril jeho šťastnej tvári, ktorá mi prišla troška zvláštna. Nikdy som ho ešte bez okuliarov nevidela a preto to bol taký nezvyk. „Vyzerám zvláštne, lebo nemám okuliare, že? Aj Roderick na mňa takto pozeral. V takomto prípade sú šošovky viac praktické, ale zas aby som si každý deň strkal niečo do očí...nie ďakujem." S úsmevom som nad ním pokývala hlavou, ale keď sme obaja pozreli na oblohu, stratila som reč. Nielenže sme sa mohli kochať hviezdami, ale nad našou hlavou sa rozprestieral aj kúsok Mliečnej cesty, ktorú som poznala z toľkých obrázkov. Otec mi hovoril, že ju raz videl na vlastné oči, keď bol malý a, že ho tá spomienka teší ešte aj po toľkých rokoch.

„To je...to je niečo úžasné," dostala som zo seba úplne ohromene. Stále som pevne držala Maxima za ruku, ale pri tomto pohľade, som už zrazu nemala problém uvoľniť sa. Dokázala som vnímať príjemne teplú vodu, ale zároveň chladný vzduch v pľúcach. „Maxim..."

„Hovoril som, že sa ti to bude páčiť. Troška neskôr môžeš skúsiť niečo pofotiť, ale najprv som chcel, aby si všetko videla vlastnými očami, nie cez objektív." S Roderickom sme minule šťastie nemali a o to viac som si tento výhľad vážila. Bol úplne dokonalý a absolútne ničím nerušený. Boli sme zrazu len my a to prekrásne vesmírne divadlo nad našimi hlavami.

„Ďakujem. Za všetko." Namiesto odpovede som začula len jeho smiech a následne som dostala pusu na čelo. Moje oči však boli stratené v hviezdnom poli, medzi ktorými som hľadala ja ani neviem čo. Nájsť som to nenašla, ale bola som v tej chvíli fakt šťastná.