Chào các bạn! Vì nhiều lý do từ nay Truyen2U chính thức đổi tên là Truyen247.Pro. Mong các bạn tiếp tục ủng hộ truy cập tên miền mới này nhé! Mãi yêu... ♥

76.Kapitola

-Clara-

„No? Vybrala si si?" Otrávene som pretočila očami, sotva som spoznala hlas za mojim chrbtom. Dúfala som, že Oriona vyvenčím bez väčšej drámy, ale zjavne nie. „Dal som ti dosť času."

„Ak myslíš uličku, v ktorej ma podrežeš, asi ťa sklamem," odvetila som s rukami vo vreckách, pričom som sledovala Oriona, ako sa brodí snehom. Bol tak hrozne zlatý, keď v ňom behal hore-dole. „Načo si inak zas tu? Ak ťa rodičia uvidia, budú sa ma vypytovať. A vieš...čo ak by som sa im náhodou preriekla?"

„Tak použijem toto, keď si pôjdete ľahnúť." Bez žartu vytiahol z vrecka na bunde skladací nožík. Snažil sa pritom tváriť extra drsne, ale keď som sa rozosmiala, tiež sa pridal. Ja neviem, čo to s ním bolo, ale nešlo ho brať vážne. Ešte ani keď držal v ruke nôž. „Nezdám sa ti dosť brutálny?"

„Ani nie. Ako dlho tu už na mňa čakáš? Vyzeráš zmrznuto."

„Moc dlho nie." Jasné, preto mal nos a líca úplne vyštípané od chladu. „No dúfal som, že ešte prídeš von a budem vedieť s tebou hovoriť. Viem, že zajtra ideš späť do Oregonu tak som ti chcel dať toto." Bleskovo schoval nožík a namiesto neho vytiahol z vrecka akýsi kus zloženého papiera. Nechápala som, no keď skončil v mojich rukách a ja som ho otvorila...bolo na ňom telefónne číslo. Zjavne jeho.

„Vrana, o čo ti ide?"

„Aby si mi možno niekedy zavolala, alebo napísala," Pokývala som hlavou a chcela mu papierik vrátiť, no neurobila som to. Pozrela som od jeho strašného rukopisu k nemu a potom späť. „Dočkám sa toho?"

„Asi nie." Predsa som však papierik zložila a strčila si ho do vrecka. Človek nikdy predsa nemôže vedieť. Možno raz. A možno nie.

„Ja asi aj pôjdem. Nebudem ťa zdržovať posledný večer doma."

„Hej, to bude asi najlepšie," prisvedčila som s falošným úsmevom, ktorý sa k situácii absolútne nehodil. No netušila som, ako sa pri ňom správať. Bol zvláštny, zvrátený a bol to vrah, no...mal niečo v sebe. Niečo, čo ma k nemu istým spôsobom neskutočne ťahalo. A za čo by som sa mala hanbiť. Kvôli nemu moji rodičia sedia v dome s mútia za svojim najmladším dieťaťom. Pritom ja tu postávam a vybavujem sa s ním, akoby sme boli kamaráti. Navyše som sa s ním flákala celú minulú noc. Domov som napokon prišla nejako nad ránom až. Ani neviem, kde sme toľko boli. Dlho sme sa motali na moste a potom sme zjavne nejako stratili pojem o čase v uliciach mesta. Neviem. Proste sme išli a sami netušili, kde skončíme. „Tak sa maj. A prosím...neťahaj do drog už nikoho. Neznič život ďalšej rodine."

„Pozri..." Už-už som sa išla otočiť na odchod, no v poslednej chvíli ma chytil za ruku, aby som ešte zostala. „Mrzí ma, že to takto dopadlo. Naozaj ma to veľmi mrzí."

„Neskoro." Bez váhania som si ruku vytrhla, zohla sa po Oriona a vybrala sa späť domov. Nemalo cenu tu s ním zostávať. Jeho slová neznamenali nič. Nie po tom, čo mi povedal vtedy na cintoríne.

„Clara..." Moje meno povedal tak ticho, ale tak zvláštne zároveň. Až som na chvíľu privrela oči a zadržala dych. Bolo to s ním postavené na hlavu. Nikdy sme sa radšej nemali stretnúť, lebo teraz... Hnevala som sa, konečne som sa na neho dokázala hnevať, ale bolo tam aj niečo iné. Niečo, čo ma nútilo, aby som o ňom zistila viac, aby som ho pochopila.

„Zbohom, Vrana." Z neznámeho dôvodu ma mrzelo, že som odchádzala za takýchto okolností. V dlani pravej ruky som vo vrecku pokrčila papierik s jeho číslom a so slzami v očiach napokon vošla do domu. Orion vbehol ako prvý, no ja som sa tesne pred zatvorením dverí ešte obzrela na chlapca, ktorého som tam nechala stáť. Držal sklonenú hlavu, no predtým ako sa otočil na odchod, mi ešte tiež venoval krátky pohľad. Pohľad, pri ktorom sa jeho ľadové oči zaleskli slzami.

***

Namiesto toho, aby som spala a konečne sa na pár hodín netrápila, som sa radšej zakrádala tmavou chodbou a snažila sa nezobudiť našich. Nešla som von, ani nič podobné. Len do izby na konci chodby. Tajne som dúfala, že budú dvere zamknuté, aby som nemohla vojsť dnu, ale...kľučka sa poddala priveľmi jednoducho a pustila ma. Šero zahaľovalo úplne všetko, no aj tak som jasne videla na niektoré veci. Videla som posteľ, jeho stôl na ktorom sa stále povaľoval neporiadok, pootvorené dvere do kúpeľne, alebo rozhádzanú posteľ. Nikto tu od tej doby nič nemenil.

Potichu som prešla k posteli a posadila sa na jej kraj. Snažila som sa spomenúť si na dni, kedy som tu Andyho videla. Pokojne aj na deň, keď som prišla na to, že niečo schováva. Na hocičo, len aby som ho nachvíľu videla a pripomenula si, ako vyzeral. Bála som sa, že čoskoro zabudnem. Nikdy sme si neboli blízki, no...podľa toho, čo povedal Vrana, ma mal rád. Akurát prečo mi to nikdy nepovedal? Toľko rokov vedel, nakoľko potrebujem v ťažkom období podporu a lásku od rodiny a skoro nikdy mi nepovedal nič pekné.

A teraz bolo všetko preč. On bol preč. Nechal nás tu, aby sme životom pokračovali osamote, bez jeho prítomnosti. A najhoršie na tom bolo, že išlo o náhodu. Ak by ho našli skôr, mohol tu teraz ležať v posteli. Pokojne s hnevom na otca, či na mňa, že sme na neho prísni a dirigujeme mu život. No bol by nažive a mal by šancu, že sa z toho dostane. Lenže on si už nikdy nepríde ľahnúť do svojej postele. Nie, jeho večným domovom sa stala tá odporná truhla pod kopou zeminy a kvetín, ktoré po pár dňoch tak či tak zomrú tiež.

Pravou rukou som prešla po posteľnej plachte, uhladila som ju ale vstať som nedokázala. Mala som ísť do svojej izby, ľahnúť si a proste spať. No nedokázala som sa ani pohnúť. Nemohla som, niečo ma stále držalo na mieste, až som si napokon ľahla priamo do jeho postele. Tuho som privrela oči a pritiahla si prikrývku k sebe. No akoby som ležala v cudzej posteli, nie v posteli môjho brata. Iba som sa zbytočne trápila, lámala som si vlastné srdce a robila skutočnosť ešte horšou, ako skutočne bola.

„Clara," oslovil ma zrazu niekto potichu. Strhla som sa a chcela sa posadiť, ale toľko sily som už nemala. „Miláčik, čo tu robíš?" Vo dverách stála mama. Mala som zjavne zavrieť za sebou dvere, aby nikoho nenapadlo, že som vôbec tu.

„Ja neviem. Neviem mami." Nechcela som, aby prišla ku mne. Už len z dôvodu, aby sem nemusela vojsť. Videla som, ako neisto kráča k posteli, ako sa snaží na nič nepozerať a nesypať si tak soľ do rán.

„Poď si ľahnúť." Vystrela ku mne ruku, na ktorú som zostala chvíľu iba nemo pozerať. Bola tak hrozne zničená. Nikdy, ešte nikdy som ju nevidela takto na dne. Mama, ktorá sa stále usmievala a rozdávala radosť na každú stranu, mala oči stále podliate slzami. Bola unavená, smutná a to všetko vinou niekoho, s kým som sa ja flákala celú minulú noc.

„Ľúbim ťa, mami." Namiesto toho, aby som niekam išla, som ju vzala za ruku a posadila sa. Chcela som, aby si sadla ku mne, ale keď sa k tomu nedokázala prinútiť, postavila som sa a objala ju. Nič iné som v tej chvíli robiť nedokázal. Iba jej takto nejakým spôsobom pomôcť, hoci...čo to bolo za pomoc? „Mrzí ma to."

„Ty predsa za nič nemôžeš." Pokývala som nesúhlasne hlavou. Vrana sa priznal, že mu dal ten silnejší kokaín a všetko, ale vina bola stále na mne.

***

„Milé, nie?" opýtala som sa pána Morissona, sotva sa vrátil do auta. Zostávali nám tak štyri hodiny cesty, ktoré sa však zdali ešte ako hotové peklo na zemi. „Od Rodericka, ešte vlastne na Vianoce." Podala som mu maličkú sklenenú fľašku, v ktorej sa neskutočne krásne prelievala voda tmavo a bledo modrej farby. Vytvárali sa v nej dokonca bublinky, ktorým som teda absolútne nerozumela. Ale bolo to neskutočne milé. O to viac, že vo vode plávala aj drobná žltá rybička. Na malom korkovom vrchnáku, ktorý tam bol pre extra bezpečnosť zjavne prilepený, visel ešte prívesok malej morskej panny.

„Niečo podobné každý deň nevidíš, to je jasné."

„Napísal mi ešte aj krátky odkaz." Na jednej strane kartičky stálo veľmi úhľadným písmom Tvoj súkromný oceán, pričom na tej druhej sa rozpísal o niečo viac: To máš na tie dni, keď budem od teba o niečo ďalej, akoby som si želal. Aby si na mňa myslela a bola si istá, že sa k tebe vždy vrátim. Presne tak, ako vlny oceánu vždy dorazia na pevninu. Šťastné a veselé. Ľúbim ťa.

„Mali sme občas chvíľku na prehodenie niekoľkých slov. Vyzerá ako milý chlapec." S úsmevom som si znova prečítala ten maličký lístoček. Text už nebol napísaný tak pekne, ale zjavne sa ponáhľal. No slová do viet poskladal skutočne pekne, to som musela uznať. Celkovo to bol veľmi milý darček s krásnou myšlienkou. Takto som teraz už okrem tetovania mala stále niečo, čo mi ho bude pripomínať. Nech už sa to medzi nami skončí akokoľvek. Z pohľadu, že on bol mojou prvou láskou, na neho nebudem chcieť zabudnúť asi nikdy. „Neviem, či ti to hovoril, ale na Štedrý večer, sa dostal dnu s mojou pomocou. Ako som ho tak našiel vylihovať na stoličkách, prišlo mi vás oboch ľúto."

„Spomínal, že ste mu pomohli."

„Ľúbiš ho?" Prikývla som. Nemusela som premýšľať, hoci strach som mala neustále. Z neho, z toho čo bude nasledovať a z toho, ako to budem zvládať. Netušila som, čo mám očakávať. Boli sme bez seba len tri dni, ale čo všetko sa môže stať za tri dni? Nespočetné množstvo vecí. Navyše som sa bála, ako sa budem cítiť ja sama, keď zas uvidím internát. Z domu sa mi odchádzalo ťažko, mama ma priveľmi pustiť nechcela, ale strach proste zohral svoje. Vždy ja som bola tá, ktorá sa hrala so smrťou a po podobnej udalosti, boli ich obavy ohľadne mňa ešte viac pochopiteľné, ako doteraz. „Tak ho nechaj, aby aj on ľúbil teba, dobre? Nestavaj sa tomu do cesty, lebo ak si zamilovaná a nasilu by si sa tomu bránila, čakala by ťa neskutočná bolesť."

„Viem. Ako si myslíte, že som na tom bola, kým som sa mu nepriznala?" Alebo skôr kým sa ma na to sám neopýtal. Trpela som zakaždým, keď som bola s ním. No keď to zrazu vedel, všetko bolo inak. „No mám strach zo všetkého, čo nás čaká, čo by sa mohlo stať a tak."

„Samozrejme, že máš. A to je úplne normálne." S úsmevom mi vrátil fľašku a opäť naštartoval. „No aj o tom je láska. Teraz si možno hovoríš, že nie, že tak by to byť nemalo, ale...časom pochopíš. Obaja pochopíte."

„Asi áno." No budeme mať dosť času? Táto otázka ma trápila od prvej chvíle, keď som si uvedomila, že ho beriem inak, ako kamaráta. Nikto nevie, ako dlho tu bude a pri mne to občas platí dvojnásobne. Ešte doma, keď som prišla z cintorína a vzala si tabletky s vodkou...v prvej chvíli som si ich chcela vziať viac, oveľa viac. Zjesť ich všetky, vypiť čo najviac vodky, ľahnúť si a proste v pokoji zaspať. „Niečo by som vám mala povedať."

„Počúvam." Nadýchla som sa, ale slová sa mi hľadali ťažko. Ešte dávno sme sa dohodli, že ak sa nejakým spôsobom pokúsim o samovraždu, otvorene sa mu priznám, aby sme všetko prediskutovali. A verte mi, mali sme viac takýchto debát, akoby bolo príjemné. Hoci...nikdy to ešte nebolo až také kritické, alebo žeby som proste zlyhala. Stále som mala len plány, poprípade som zašla na dané miesto či tak, ale to bolo najďalej, kam som sa dostala.

„Keď ste predvčerom prišiel a ja som stále spala...pila som z tej vodky. A mala som k nej viac tabletiek, ako ste mi predpísal. Chcela som ich zjesť všetky, no napokon som to neurobila. Iba som si ľahla a zaspala."

„Čakal som, kedy sa priznáš. Myslíš, že mi to nebolo hneď jasné, pri pohľade na teba?" Mykla som plecami. Netušila som, že ma pozná tak dobre, aby vedel odhaliť aj niečo takéto. „Keď si sa na mňa v prvej chvíli pozrela, mala si smrť v očiach. Bála si sa, že na to prídem a vynadám ti, však?"

„Moc som si na nič nespomínala. Viem, že som bola dvakrát v noci hore, vracala som ale nič iné."

„Prečo si to napokon neurobila?" Pevnejšie zovrel volant a dupol na plyn. Ja som na chvíľku privrela oči a sústredila sa len na zvuky motora, ale odpoveď neprichádzala. Nemala som poňatia, prečo som to neurobila. Neurobila a hotovo. Keď som si ľahla, bola som priveľmi lenivá, aby som sa ešte babrala s niečím ďalším. Asi preto.

„Netuším. Keď som zhltla poslednú, skrátka som zvyšok položila a odložila vodku. Neviem vám dať konkrétny dôvod." Lebo žiadny neexistoval. Nebol ním Roderick, neboli ním moji rodičia ani nikdy iný. Keď som zaspávala, videla som pred očami len dve osoby. Andyho a Vranu. Oni dvaja stáli naproti mne, pričom ku mne obaja načahovali jednu ruku. Bolo na mne, koho si vyberiem. Svojim dotykom som zachránila iba jedného z nich. A Andy to nebol. Rovnako, ako v to ráno, keď som ho nechala ísť. Ani teraz som mu nepomohla a nezachránila jeho život. Namiesto toho som šancu ponúkla Vrane, ktorú som absolútne nepoznala.

„A čo s tým urobíme?"

„Vždy sa ma na to pýtate hoci viete, že vám odpoveď nedám. Nie je s tým čo urobiť." Nikdy som mu nesľúbila, že sa o niečo nepokúsim trebárs hodinu potom, ako od neho odídem. To sa nedalo. Moja myseľ bola priveľmi nevyspytateľná na to, aby som mohla niečo podobné sľúbiť. „Platí akurát to, čo som už povedala. Ak sa raz skutočne rozhodnem, tak zomriem. Nebude nejaký nevydarený pokus, alebo niečo."

„Dobre." Pousmiala som sa a schovala darček späť do krabičky. Lístok som pekne zložila, pričom som si ale spomenula aj na ten, ktorý sa mi povaľoval vo vrecku kabáta. Ten, na ktorom bolo telefónne číslo na niekoho, komu som volať určite nechcela. Pozrela som na pána Morissona, ale jeho nečitateľný výraz, mi skoro natisol slzy do očí. Nemala som mu to hovoriť. Len som mu ublížila. Zase.

***

„Tak teda zajtra, dobre?"

„Ďakujem za pomoc." Pokúsila som sa usmiať úprimne, no už to nešlo. Nie, žeby som mohla povedať, že sa moja nálada ustálila, no pomaly som sa vracala k tomu, čo som dokonale poznala. K depresii, ktorá nemala konca kraja. „Dobrú noc, pán Morisson."

„Poriadne sa vyspi." Prikývla som a zavrela za ním dvere na izbe. Bola som vďačná, že mi pomohol s vecami, keď som bola na všetko sama. Brooke príde až niekedy zajtra a zjavne som tu bola skôr, ako Maxim s Roderickom. A to mi prišlo veľmi zvláštne. Niečo ako pred jesennými prázdninami, keď šiel každý svojou cestou a ja som zostala tu. Jediná spoločnosť, bol Orion ktorý sa hneď rozbehol k svojmu pelechu vedľa postele.

Obzrela som sa okolo seba, pokúšala som si vybaviť, ako to tu vyzeralo niekoľko týždňov dozadu a potom som zašla aj s kufrom do šatníku. Radšej som si chcela vybaliť oblečenie, ako spomínať na niečo, čo už bolo. Tak naivne som dúfala, že keď prekročíme hranice Oregonu, niečo sa zmení. Verila som v bláznovstvo, ktoré sa samozrejme nestalo skutočnosťou. Môj pocit viny stále pretrvával a teraz som si navyše vyčítala, že som odišla, akoby sa nebolo nič stalo. Naši zostali doma, uväznení na mieste, ktoré im bude Andyho pripomínať, ale ja som odišla na stovky kilometrov.

Chvíľu trvalo, kým som si odložila oblečenie a napokon zavrela prázdny kufor, ale stihla som to predtým, akoby niekto zaklopal. V prvej chvíli som sa zľakla, ale keď sa Orion rozbehol k dverám a začal pri nich nadšene poskakovať, nebolo pochýb o tom, kto prišiel. A zas povedzme si úprimne, okrem Brooke som veľa možností nemala. Narýchlo som si trocha upravila vlasy, no v konečnom dôsledku na tom aj tak nezáležalo. Nie, keď som okamžite skončila v jeho náručí ešte skôr, akoby sa na mňa pozrel.

„Mohol si sa ísť najprv zložiť," povedala som, keď mi do očí udreli jeho batoh s kufrom. „Prečo si sa trepal s taškami až sem, keď bývaš o tri poschodia nižšie?" Mlčky mykol plecami, pričom slovnej odpovede som sa nedočkala. A to bolo teda pri ňom nezvyčajné. Inokedy sa mu ústa ani na chvíľu nezavreli.

„Už automaticky som šiel hneď sem."

„Vidím, že si dosť unavený." Pravou rukou som mu prehrabla plavé vlasy a potom si vypýtala pusu. Mala som strach, ale keď bol zrazu tu, bol o niečo menší. Predsa len mi chýbal, aj keď sme boli bez seba len tri dni. „Budeš spať tu?"

„Áno. Vedľa teba, kde sa poriadne vyspím, lebo doma to nešlo." Chcela som ho pustiť dnu, no on ma priveľmi z objatia púšťať nechcel. A tak som ho nasilu neodháňala. Iba som ho objímala medzi dverami rovnako pevne, ako on mňa. Hlavu som si po chvíľke položila na jeho pravé plece a zavrela oči. V hlave som mala chaos, zbytočné obavy ma trhali na márne kúsky, ktoré sa však jemu akosi podarilo udržať pokope. Aspoň na istý čas.

„K tvojmu darčeku...kde si ho kúpil?"

„Nie je tak celkom kúpený. Dával som ho dokopy sám." V momente som mu pozrela do tváre, na čo on s krásnym úsmevom prikývol a pobozkal ma na špičku nosa. „Videl som zaujímavé video a povedal som si, žeby ťa niečo také mohlo potešiť. Rybičku a morskú pannu som domyslel sám."

„To myslíš vážne?"

„Nebolo to nič ťažké. Vo fľaške je obyčajná voda a trocha oleja, ktoré som zafarbil potravinárskou farbou. Dole v kuchyni mi veľmi ochotne všetko potrebné požičali. Hodil som dnu rybičku, vrch k fľaške prilepil a potom na ten háčik navliekol morskú pannu. Koniec veľkého kúzla." Pohladila som ho po líci a za stále trvajúceho úsmevu, si vyžiadala ešte jednu pusu. Už takto som bola z darčeka nadšená a nieto ešte teraz keď viem, že ho sám vyrobil. Nikdy by som na neho niečo také nepovedala. „Mám to teda brať tak, že sa ti páči?"

„Veľmi. A máš moju veľkú pochvalu za krásne napísaný lístoček." To, že rukopis mal hrozný, som radšej hovoriť nechcela. „Ďakujem."

„Za málo." Za ruku som ho potiahla dnu, aby sme nestáli na chodbe všetkým na očiach. Ako som počula podľa ruchu v celej budove, väčšina deciek už bola späť. Aj Maxim sa mal nejako večer objaviť, akurát som netušila presne kedy. No povedal, že dá vedieť, alebo sa zastaví. No vzhľadom na to, že bolo pomaly pol jedenástej, som s tým priveľmi už nepočítala. „Brooke?"

„Až zajtra." Tašky si nechal pri dverách do šatníku, kde by nemali nikomu zavadzať a len tak nedbalo na ne hodil aj kabát. Videla som na ňom, nakoľko je unavený, ale žeby sa rovno pobral k mojej posteli, to som nemyslela. Skopol si z nôh topánky, sveter si prehodil cez moju stoličku a spolu s Orionom sa vyvalil medzi vankúše, ktorých som mala neúrekom. Ten mu nadšene olízal tvár, ale následne sa pri ňom spokojne uvelebil.

***

„Brooke?" opýtala som sa rozospato. No bolo mi jasné, že jedine ona sa tu môže premávať skoro ráno. Ak samozrejme bolo skoro ráno. No keďže Roderick pri si pri mne ešte spokojne vyspával, zjavne bolo. „Koľko je hodín?"

„Pol deviatej. Ja mám za chvíľu hodinu, ale pokiaľ viem, ty máš voľno." Prikývla som a prehrabla si vlasy. Popravde som nemala v pláne vstávať neviem ako skoro. No bola som si istá, že Roderick by ma ísť na vyučovanie. Akurát som netušila o koľkej začína. „Asi dobre, že som tu večer ešte nebola." S úsmevom kývla hlavou na Rodericka. Tiež som sa pousmiala, ale to bolo všetko. Dobre som sa necítila ani náhodou. Hoci čo bolo v mojom prípade dobre? Keď som sa nevládala postaviť z postele, alebo keď som chcela ovládnuť celý svet?

Brooke si v rýchlosti pozbierala veci, hodila na seba kabát s úsmevom nás tam napokon nechala. Určite bola dole s Orionom, lebo vyzeral veľmi spokojne. Keby mu nikto nevyhovie, štekal by na celú izbu. Keď však o mňa záujem neprejavil, ľahla som si ešte späť. Pobozkala som Rodericka na líce a opatrne si hlavu zložila na jeho rameno. Večer sme sa ešte trocha rozprávali, no on behom polhodiny zaspal ako zabitý. Ale bol to zjavne jeho zámer. Keď ma nahováral, aby som sa mu hrala s vlasmi, nebolo to len tak. No na druhej strane, som mu rada vyhovela. Ak som sa ja cítila nanič, nemusel ešte aj on.

„Len aby bolo jasné, ja dnes do školy nejdem," zamrmlal po niekoľkých minútach ticha. Tak veľmi som chcela ešte spať, hoci noc bola celkom pokoná. Tu som cítila, že sa vyspím lepšie, ako doma. Bola som ďaleko od všetkého, Vrana mi nedýchal na krk a každý pohľad okolo, mi priamo nepripomínal Andyho. „Mal by som, ale nechce sa mi. Zostanem radšej s tebou."

„Nesmieš vynechávať školu."

„Smiem a aj to urobím. Dnes ma z postele nedostaneš." Toto bola jedna z vecí, ktorých som sa bála. Že bude chcieť byť neustále so mnou a nedá si proste povedať. „Jasné?" Zasmial sa, ale ja som sa smiať nedokázala. Preto som len privrela oči a sklonila hlavu, aby mi do tváre nevidel ani náhodou. Natoľko sa tváril, že všetko vie a všetko sa z internetu naučil a pritom...

„Ale dostanem. Večer pekne pôjdeš so mnou."

„Kam?" opýtal sa prekvapene, pričom mi rukou zašiel do vlasov.

„K môjmu psychiatrovi." 

Bạn đang đọc truyện trên: Truyen247.Pro