-Clara-

„Neviem prečo, ale som pokojnejšia, keď letí s tebou a Reném."

„Dáme na neho pozor a vysadíme ho na správnom mieste, neboj sa," povedala Brooke s úsmevom, pričom jej však drkotali zuby od chladu. Od Silvestra bola nenormálna zima, to som musela uznať. Na druhý deň som chvalabohu mohla ísť domov, hoci...ani tam nebolo dobre. Hlavne nie včera večer, keď sme sa s Austinom akosi stretli v Andyho izbe. Ani neviem, prečo som tam išla, ale niečo ma tam ťahalo. Myslela som si, že nájdem neviem čo a pritom som našla akurát tak brata, ktorý plakal na kraji prázdnej postele. „Navyše za tri dni sa vidíme."

„Už sa teším späť. Teraz je doma pridusno, aby som sa tu cítila dobre."

„Čo bude so skúškami?" Mykla som plecami. Nemala som ani poňatia, ale ani ma to priveľmi nezaujímalo. „Mala by si za ňou zájsť, keď sa vrátime. Čím skôr." Včera sme sa s Brooke rozprávali a akosi som sa jej priznala, žeby som chcela nechať školu tak. Alebo si možno len nejako vybaviť, aby som od polroka nemusela mať žurnalistiku. Netušila som, či sa to dá, ale nedokázala som ani pomyslieť, že na tú hodinu ešte niekedy pôjdem.

„Nejako to hádam vyriešim. Teraz nad tým ešte nechcem premýšľať." Najhoršie asi bolo, že dnes ráno odišli aj dvojičky. Claire už má zajtra večer službu v nemocnici, takže museli ísť dnes. Bolo ťažké rozlúčiť sa, hoci to nemalo byť na dlho. Austin sľúbil, že sa počas týždňa zastaví na internáte, ak nebude mať priveľa práce. Tým pádom som ale zostala doma sama s rodičmi, s ktorými som si akosi nemala čo povedať. Mama priveľmi nehovorila ešte stále s nikým a otec...ten mal asi najväčšiu radosť, že Roderick ide dnes domov.

„Utekaj sa s ním rozlúčiť." Obe sme pozreli na Rodericka, ako postáva pri schodoch do lietadla. „Čoskoro sa vidíme, zatiaľ sa drž."

„Ďakujem, že si prišla a bola so mnou. Vážim si to viac, ako si vieš predstaviť."

„A kde inde by som bola, ak nie pri svojej kamarátke?" S Brooke sme sa objali, čo padlo neskutočne dobre a ona si potom šla sadnúť dnu, aby sa trocha zohriala. Na veľkej betónovej ploche, práve pre malé súkromné lietadlá, sme teda zostali len my dvaja. Hangáre s plochou neboli moc ďaleko od nášho domu, takže aspoň mi nepotrvá neviem ako dlho, kým sa vrátim. Do zotmenia by som to mala stihnúť.

„Tak...za pár hodín budem zas doma. Zvláštny pocit."

„V zlom, či v dobrom?" opýtala som sa a objala ho. Keby sa dá, nepustím ho nikam. Ale zas...potom by som si nemohla otvoriť darček, ktorý mi dal ešte v Oregone. Povedala som mu, že si obsah tej maličkej škatuľky pozriem, až keď odíde domov. Ani sama neviem prečo.

„V zlom. Ja budem tam, ty tu..."

„Na tri dni. Zvládli sme už dlhšiu dobu."

„Ale vtedy to bolo iné." O trošku áno. Ja neviem, načo som myslela v momente kedy som ho pobozkala. Alebo či som vôbec myslela. Videla som akurát to zdesenia z tetovania v jeho očiach a urobila som to. Čo mi to ale prinieslo? Nie pocit, aký ľudia zažívajú v príbehoch a filmoch. Pusa nebola odpoveď na všetko, čo sa v mojom živote dialo. A rovnako ani láska. Prvotne som si myslela, že to tak možno bude, že prestanem myslieť na negatíva, ale ono to nešlo. Skôr naopak. Začala som sa desiť ešte aj toho, že prídem o ďalšieho človeka, ktorého som si k sebe pustila priveľmi blízko. „Ľúbim ťa," zašepkal tesne pri mojich perách. Mala som ohľadne nás strašne zmiešané myšlienky, ale nedokázala som odolať, keď si vypýtal pusu. Musela som mu ju dopriať.

Bola som však natoľko zmätené. Dúfala som, že keď sa vrátim k svojim liekom, dá sa všetko akosi do poriadku, ale... Svet bol tak zvláštny. Nechápala som mnohým veciam, akoby som ešte stále mala v žilách sedatíva, ale to už neplatilo. Moja myseľ si však stále nevybrala, či sa vrátim do čiernej, alebo sa pokúsim ovládnuť svet. Zasekla sa medzi niečím, čo bolo horšie, ako depresia a horšie, ako mánia. V stave, kedy som sa smiala, ale hlava mi išla vybuchnúť od všetkých myšlienok a od nekončiacej úzkosti, ktorú nepotláčali ani tabletky. Ja som sa však tvárila, že je všetko v poriadku a mám sa dobre. Len aby som nikomu nič nevysvetľovala. Trpela som v tichosti, ako skoro celý môj život.

„Mal by si ísť, aby si bol doma čím skôr."

„V pohode?" Nechápala som, prečo sa to pýta. Až keď ma na lícach pohladili slzy. „Nič sa nedeje. Čoskoro sme spolu."

„Ja viem." Neplakala som pre to, že odchádza. Ale pre to, že som bola stratená a zem sa mi rozpadala pod nohami. Ja som sa však na tom iba smiala, akoby nešlo o život. Ale išlo, akurát mi to v plnej miere akosi nedochádzalo. „Bež už." V rýchlosti som ho ešte raz pobozkala. Tuho som pritom privrela oči, snažila sa vnímať jedine jeho pery, ale niečo mi stále bránilo. Nedokázala som...nedokázala som prijať lásku, ktorú mi natoľko chcela dať.

„Napíšem, keď už bude doma."

„Dobre. Dávaj si pozor." Odstúpila som od neho skôr, akoby ma stihol vziať za ruku. So slzami, ale zároveň s úsmevom som ho sledovala, ako nastúpil a ako sa následne dvere lietadla zavreli. Nepočkala som ale do chvíle keď vzlietli. Nedokázala som tam stáť bez pocitu, že skončím ležiac v snehu. Preto som sa pomaly vybrala domov.

Mnoho svetielok ešte stále viselo kade tade, ale ani tie mi radosť nepriniesli. Nie takú, ako napríklad v Oregone, či keď som po prvé prišla domov. Teraz som sa na ne pozerala prázdnym pohľadom, bez nejakej emócie, alebo tak. A hoci som mierila domov, na križovatke som si to rozmyslela a pobrala sa opačným smerom. Smerom k cintorínu. Pohreb bol priveľmi chaotický. Nemohla som sa s ním poriadne rozlúčiť. Behom pätnástich minút som bola na mieste. Prešla som odsunutou bránkou a s pohľadom na hory pokračovala po asfaltovej cestičke. Bolo tu mnoho starých hrobov, ktoré boli ohradené drevenými plotmi, aby ich nikto neničil. Ale niekedy nepomohlo ani to. Veľa z nich padlo za obeť nejakým vandalom.

Viete ale, čo som nikdy nechápala? Ako mohol niekto na pár krokov od takéhoto miesta postaviť hotel. Vždy mi to prišlo smiešne, ale teraz...mala som chuť ho vypáliť, len aby sa tam už nikdy neubytovali vysmiati dovolenkári, pričom pár metrov od nich, ležali v zemi ľudia, ktorí odišli na večnosť a nechali za sebou smútiacich milovaných. V takýchto chvíľach, mi bolo z ľudskej rasy neskutočne zle a do plaču.

Hroby boli usporiadané dosť chaoticky, ale spomínala som si, kde sme stáli. A zjavne som nebola jediná. Pod svetlami lámp, ktoré sa zapli pár minút dozadu, som pri hrobe uvidela akúsi vysokú, asi mužskú osobu. S rukami založenými vo vreckách, som sa k nemu pobrala, ale nemala som ani poňatia, o koho by mohlo ísť. Oči mi skôr blúdili po hŕbe vencov a kvetov, ktoré zakrývali sneh s mrazom. Až keď som prišla úplne blízko mi došlo, kto je moja spoločnosť. Chlapec s tetovaním na krku, akurát bez svojich dvoch kamarátov, s ktorými prišiel na pohreb.

„Vedel si, že prídem, alebo si tu náhodne?" opýtal som sa potichu. „Kto vlastne si?"

„Kamoši ma volajú Vrana." Pousmiala som sa a sklonila hlavu. Vrana? Vrana?! „Ale pre teba som Neil, Clara." Takže vedel aj moje meno. Zjavne som mohla tým pádom prestať pochybovať o tom, že s prípadom niečo mal. Určite mal a od Andyho vedel aj moje meno. Nemal ma odkiaľ inak poznať.

„Nebodaj máš výčitky, že si tu?" Pokýval hlavou, pričom sa ale vyhýbal očnému kontaktu. „Tak? Načo si prišiel na pohreb? A čo si po mne chcel?" Nech pekne vie, že hoci som bola mimo, spomínam si na neho. Nezabudla som na jeho ľadové oči, ktoré mi chceli ublížiť. A hoci som tu bola sama a pomaly sa stmievalo, nebála som sa ho. Nie tak, akoby som mala.

„Zatiahol som ho do celej veci. Stretli sme sa v škole a..."

„Nebojíš sa, že to poviem polícii?"

„Nepovieš." Urobil krok ku mne. Necúvla som. „Ako som už povedal, stretli sme sa v škole. Všimol som si, ako si ho moji spolužiaci doberajú počas prestávky. Chlapec sa nedokázal obrániť a tak ho šikanovali na dennom poriadku. Raz, dvakrát sa s nimi pobil, ale je ti určite jasné, že maturantov nejaký prváčik a pár jeho nadávok nezastraší." Prikývla som. Pridobre som to poznala.

Najhoršie ale bolo, že som mala pravdu. Šikanovali ho presne, ako na základnej. A on to nikomu nepovedal. Dusil to v sebe, ako roky dozadu. A pritom mu vtedy rodičia natoľko tlačili do hlavy, aby to už nikdy neurobil. Lenže dával hrdosť na prvé miesto a nenechal, aby mu niekto pomohol. Nie, ak potom vyzeral v ich očiach ako slaboch.

„Pridal si sa k nim? Aj ty si mu ničil život?"

„Nie, ja som sa ho zastal. Od toho dňa sedával pri obede s nami, stali sme sa...kamarátmi." Netušila som, ako to mohlo medzi nimi byť, ale kamarátstvo to byť nemohlo. Nie, to slovo má iný význam. „Ale nebolo to zadarmo. Potreboval som niekoho nového, aby pre mňa predával drogy. Dal som mu teda na výber. Mohli sme aj naďalej byť zadobre s tým, že od neho udržím každého, kto mu chce ublížiť, alebo sa proti nemu obrátim aj ja s partou."

„Zahnal si ho do kúta."

„Keby sa vie brániť sám, nemusel som mu ponúkať pomoc."

„Koľko ich na neho bolo?" Druhým sa to povie ľahko. Sama som tam bola...vedela som, čo to obnáša. Ak máte proti sebe jedného, možno dvoch ľudí, tak fajn, ale nie ak ich je viac. A hlavne nie, ak ste utiahnutá povaha, akou Andy bol. Mal iba niekoľko kamarátov, ktorí sa však na neho zjavne vybodli, keď išlo do tuhého.

„Sedem, alebo osem."

„A čo také hrozné robil, že ho museli šikanovať? Koledoval si o to nejako?"

„Asi nie." Samozrejme, že nie. Toto je ukážka dnešnej doby, dnešnej...mojej generácie. Takto sa k sebe chováme. A mnohokrát úplne bezdôvodne. „Mal proste smolu a ako prvák im vošiel do rany hneď prvý deň."

„Tak si teraz môžu pogratulovať." Obaja sme pozreli na hrob, ktorý sa mi ešte stále nezdal skutočný. Bol ako zo zlého sna. Ale v tom sne aspoň bol prázdny. Cítila som, že v ňom nikto neleží, pričom realita bola natoľko iná. V rakve pod ťažkou zeminou ležal môj brat a ja som sa tu práve bavila s niekým, kto môže za jeho smrť. „A ty tiež."

„Nemôžem za to, že sa predávkoval."

„Nepredávkoval sa," opravila som ho chladne. Bolelo by to menej, keby si skutočne vezme toľko kokaínu, aby ho to zabilo. Vedela by som, že to chcel a bol si vedomý, že zomrie. Ale tak to nebolo. On netušil, že sa už nikdy nezobudí. Netušil, že zomrie tak zbytočnou smrťou. „Podľa všetkého nemal v sebe toľko kokaínu, aby ho zabil. Stratil vedomie a zima ho zabila." Čakala som na jeho reakciu, ale tá neprichádzala. Stále sledoval hrob, pod množstvom zamrznutých kvetov. Nablízku nebol taký istý ani jeden. Nikto sa nemusel spamätávať z podobnej udalosti.

„Nie je to moja chyba."

„Svoj podiel viny na jeho smrti ale nesieš. Nehovor mi, žeby ti spadla korunka pýchy z hlavy, keby mu pomôžeš bez toho, aby si ho zatiahol do svojho špinavého biznisu. Mal šestnásť rokov...šestnásť," precedila som pomedzi zuby. Ruky vo vreckách som zatínala v päsť, ale nestačilo to. Mala som v sebe toľko hnevu, žeby som ho najradšej dobila k smrti rovno na mieste. „Uvedomuješ si, že pôjdeš za mreže, ak sa toto prevalí?"

„A kto by to akože polícii povedal?" Nechala som ho, aby prišiel až ku mne. Nemienila som ukázať strach, hoci som ho mala. „Ty?" Jeho pravá ruka sa ocitla na mojom pleci, pričom sme si pozreli do očí. Bol o dosť vyšší. Vyšší, ako Roderick.

Sťažka som nabrala do pľúc ľadový vzduch, stále držiac očný kontakt. Na pohrebe pôsobil desivejšie. A pritom teraz som mala viac dôvodov, aby som sa ho bála. Na okolí nebolo živej duše a navyše bude čoskoro úplná tma. Nemala som sa proti nemu priveľmi ako ubrániť, ale strach som cítila naozaj, že minimálny. Akoby sa mi dopekla nemohlo absolútne nič stať. A pritom toho bolo tak veľa. Hlavne v jeho spoločnosti. No...takto zblízka, mal veľmi peknú tvár. Jemné črty, veľké zvedavé oči a krásne pery. Na sebe mal znova koženú bundu, spod ktorej mu na krku trčal kúsok tetovania, ktoré som však nedokázala vylúštiť.

„Ľutuješ aspoň trocha, že sa to skončilo takto?"

„Nemám čo ľutovať. Oboznámil som ho s rizikami." Lenže nemal na výber. Buď toto, alebo by si naňho zasadol ešte aj on so svojou partou. Normálna cesta von neviedla. „Chlapec vedel presne, do čoho sa púšťa. A musím povedať, že mu to išlo dobre. Ako díler ma nesklamal ani raz. Ale tam naše vzťahy končili. Robil to, na čo sa opísal a neodvážil sa mi odvrávať. Skrátka držal hubu a krok."

„Mlčal až do smrti, aby si sa ty mal dobre." Povedala som to oveľa agresívnejšie, ako som pôvodne chcela. Zjavne to malo za následok, jeho ďalší pohyb. Rukou, ktorú mal doteraz položenú na mojom pleci, ma schmatol za golier na kabáte a pritiahol k sebe. Dlaňami som sa mu zaprela do hrude, aby som si udržala aspoň nejaký odstup, čo ale nemalo cenu. Nie, keď som sa ku mne sklonil a jeho teplý dych ma pohladil na zmrznutej pokožke. „Keby si skutočne nemal výčitky, nebol by si tu a neprišiel by si ani na pohreb. Ty sa ale nedokážeš zmieriť s tým, že zomrel. Vieš, že sa to stalo kvôli tebe, že máš na rukách jeho krv."

„Andy hovoril, že sa veľmi rada vo všetkom rýpeš. Mal pravdu." Tak on o mne pred nimi hovoril? Prečo? „Neraz som mu hovoril, že cesta do Oregonu nie je vôbec dlhá. Hlavne ak poruší svoje slovo a niekomu niečo vykecá." Pokývala som hlavou, načo on so mnou ešte mykol a pritiahol si ma úplne k sebe. Musela som spustiť ruky, ktorými som sa ho neopovažovala udrieť. Nie, kým z neho nedostanem úplne všetko.

„Vyhrážal si sa mu?"

„Neviem, či by som to tak nazval. Iba som spomenul, že raz by si do mňa po vyučovaní mohla nabehnúť. Že ak natoľko nenávidíš svoj na hlavu postavený život, ja ti pomôžem nejako sa ho zbaviť." Bolestne som privrela oči, len aby sa mi podarilo zadržať slzy. On...on...vydieral Andyho tým, že mi ublíži, ak nebude konať podľa jeho slov. Preto mlčal po celý čas. Chránil ma a pritom sa tváril, ako veľmi na nenávidí. V to ráno mi predsa kričal, aby som mu dala pokoj, aby som sa nemiešala do vecí, lebo neskončím dobre... On vedel, že keď doma niečo povie, stanú sa škaredé veci. „A ak nie na teba, pokojne som si mohol počkať na vašu mamu. Neraz som ju bol v kvetinárstve pozrieť."

„Po týchto slovách mi už zostala v hlave len jedna jediná otázka."

„Aká?"

„Prečo si dopekla smrť namiesto neho, nevzala teba?" V tom momente som sa mu chcela vytrhnúť a bežať preč, ale bol priveľmi silný. Mykala som sa, pokúšajúc sa dostať preč jeho ruku, ale vyústilo to jedine v to, že som stratila na snehu rovnováhu a obaja sme spadli na zem. Ja na chrbát a on na mňa, čím mi zas a znova zabránil v úteku. Myslela som, že zakričím, hoci tu nik nebol, ale jeho ruka mi veľmi rýchlo prekryla ústa, aby mi niečo podobné ani nenapadlo.

„Dobre ma počúvaj!" zvrieskol s divoko planúcim ohňom hnevu a nenávisti v očiach. Boli doslova ľadové, chladnejšie ako sneh pod mojim chrbtom. „Nemám strach z toho, žeby si niekomu niečo povedala. Nepovieš, o to sa postarám. Ale nepokúšaj moju trpezlivosť, lebo veľmi škaredým spôsobom zistíš, aké tenké sú hranice. Tvoj brat to vedel. Neraz dostal za to, ak sa začal vykrúcať, alebo chcel vycúvať z celej veci. Investoval som do všetkého priveľa, aby mi to pokazilo nejaké decko. Chceš vedieť, prečo umrel, hoci sa nepredávkoval?"

Sťažka som dýchala, no pritom som sa snažila zachovať pokoj. Žmurkaním som zaháňala slzy najlepšie, ako sa len dalo, no priveľmi to nepomáhalo. V dlaniach som zvierala studený sneh, hoci chlad neskutočne štípal. Oveľa viac som ale vnímala chlapca sediaceho obkročmo na mne, ako sa ma snaží uistiť o tom, že neľutuje nič z toho, čo sa stalo. Potom by tu však nebol. Na pohreb sa možno len prišiel všetkým vysmiať, ale prečo by chodil teraz? A hlavne osamote? Mal výčitky, rovnako ako ja. Iba sa to snažil zakryť a zachovať si nepreniknuteľnú masku.

„Neskutočne ma posledné dni sral a preto som mu dal niečo oveľa silnejšie, ako obyčajný kokaín, na ktorý si už zvykol. Chcel som, aby mu bolo poriadne zle a pochopil, že sa nemá so mnou zahrávať. Preto umrel, hoci sa nepredávkoval. Skrátka mu prišlo zle, omdlel a zamrzol. Koniec krásnej rozprávky s tragickým koncom." Pomaly odtiahol ruku od mojich úst, aby mi dovolil nejako odpoveď, ale...nemala som mu čo povedať. Všetky použiteľné slová prestali zrazu existovať. „Už mi veríš, že nemám čo ľutovať? Ja viem, že som ho zabil. Nepriamo, ale zabil som ho."

„Nie, neverím," dostala som napokon zo seba úplne pokojne. „Ale ak ti tá hra na pána bezcitného robí dobre, pokojne v nej pokračuj." Nemala som takto hovoriť. Bola som voči nemu v obrovskej nevýhode, nemala som sa ako brániť, ale predsa som do neho rýpala a skúšala, koľko toho vydrží, než ma udrie, alebo niečo ešte horšie. Už takto vyhrával, lebo ja som ležala priamo v studenom snehu.

„Netvár sa, že ma poznáš!" zareval divoko, až som na sekundu privrela oči. Desil ma, teraz ma už seriózne desil. Musela som hrať opatrne. „Zabil som ti brata a som na to kurva hrdý! Lebo som dosiahol to, čo som chcel! Splnil svoju úlohu a to, že umrel je čisto jeho vina!" Dobre, že ho nešlo roztrhnúť od hnevu. Jeho oči ma vraždili, ale...ja som k jeho tvári aj tak opatrne vystrela ruku. Prekvapil sa a v momente sa odtiahol. Nechápal čo som chcela urobiť, až kým na snehu vedľa mňa, neuvidel pár kvapiek krvi, ktorá sa mu pustila z nosu. Počula som, ako potichu zanadával.

„Zostáva mi len dúfať, že ti tá tvoja hrdosť neprerastie cez hlavu úplne, Vrana." Nemala som, ale vytiahla som z vrecka na kabáte vreckovku a podala mu ju. Bolo mi ho vlastne ľúto. Kto vie, aký mohol byť než ho drogy takto zničili. Stále bol pekný, ale...bolo tam to veľké ale. Ako som videla, na jeho celkovom stave, sa drogy už podpísali. „Ak by si mal niekedy pocit, že už nevládzeš uniesť následky svojich činov, dobre vieš, kde je policajná stanica. Možno ti potom odľahne." Viac som mu k tomu nemala čo povedať. Proste som sa pozviechala zo zeme, oprášila sa od snehu a celá rozklepaná sa vybrala smerom domov.

Počula som, ako na mňa Vrana kričí, ale neotočila som sa. Ani náhodou. Iba som kládla jednu nohu za druhou a pokúšala si vyhodiť z hlavy, že sa niečo z tohto vôbec stalo. Nechávala som za sebou niekoho, kto sa priznal k veciam, ktoré priamo súviseli so smrťou môjho brata. Ale ja som to nemienila ísť nahlásiť. Proste nie... Andy to celé tajil, aby ma chránil. Vyhrážal sa mu, že pôjde za mnou a ublíži mi, ak niečo doma povie. A tak mlčal. Trpel, aby ma ochránil, hoci mi natoľko vyhadzoval na oči, ako hrozne ma nenávidí.

Kým som v tme prišla domov, dvakrát som nepremohla slzy. Nikoho na ulici ale nezaujímalo, že plačem, alebo niečo. Všetci mali svoje vlastné problémy a nezaujímalo ich nejaké dievča, ktoré plakalo uprostred ulice. Otec mi medzičasom volal, ale nezdvihla som. Bola som skoro doma, takže to nemalo zmysel. Skoro celú cestu som sa pritom obzerala, či nejde Vrana za mnou. Ale nešiel.

„Som doma!" zakričala som, sotva sa zabuchli dvere. Ovanulo ma príjemné teplo, ktoré mi pobozkalo zmrznuté líca a ruky. Kabát som nechala pri dverách, na botník hodila čapicu a čižmy si dala bokom, aby nikomu neprekážali. Orion bol zjavne zalezený v mojej izbe, lebo sa ku mne akosi nehnal. Nazrela som do kuchyne, kde však nikto nebol. „Mami?" zakričala som na ňu, ale nikto sa neozval. Na chladničke som až našla lístoček, že sa išli s otcom prejsť. Akurát som potom nechápala, prečo bolo zapnuté svetlo na chodbe, aj v kuchyni, ale dobre. Asi zabudli.

Aspoň som mala voľnú ruku, aby som si robila, čo sa mi len zachce. A dlho som ani dumať nemusela. Večeru som nechcela, ale čo ma zlákalo, boli otcove dve poličky v kuchyni. Plné luxusného alkoholu samozrejme. Na každé Vianoce a každé narodeniny, sme sa mu so súrodencami zložili na nejakú drahú fľašu, ktorú si potom vystavil a s úsmevom sa na ne díval, keď sme sedeli pri televízii. Chvíľku som si pred poličkami postála, ale pod ruku mi napokon prišla fľaša islandskej vodky, ktorej názov som nedokázala ani vysloviť. Mohlo mi to však byť jedno. Hlavne, že bola dosť silná. 

„Tak tu si," povedala som Orionovi, ktorému spod mojej postele trčala len biela hlavička. Celkovo sa zdal akýsi smutný, akurát som netušila prečo. „Poď sem láska," zatiahla som sladko a zohla sa po neho. Pomaličky ku mne vyliezol, ale stále sa nedalo povedať, žeby bol nadšený. Vtisla som mu teda pusu medzi ušká a potom ho položila medzi mäkké vankúše, aby si pospal. Možno mu bude zajtra lepšie. 

Ja sama som sa posadila aj s fľašou na kraj postele a chvíľu premýšľala, čo urobím ako ďalšie. Bolela ma príšerne hlava a stále mi bola zima z toho ležania v snehu. Pred očami som videla tvár vraha, ktorý mi vzal brata. Videla som jeho chladné oči, ako ma nimi prebodáva a ako ešte zväčšuje moju bolesť. Preto som zjavne siahla do zásuvky nočného stolíka, kde som mala lieky. Už som ich síce ráno mala, ale takto som nemohla zostať. Nasypala som si do dlane niekoľko antidepresív, hoci som si mala vziať len jednu tabletku a rovnako som o niečo zvýšila aj lieky proti úzkosti. Nie dve, ale päť. 

Chvíľku som si ich prezerala, ale potom poputovali do mojich úst, odkiaľ som ich prehltla za pomoci vodky. Nepríjemne ma pálila v hrdle, ale ja som ju pokojne pila, akoby išlo o obyčajnú vodu až do chvíle, kedy ma nenaplo na vracanie. Všetko som však v sebe udržala a odpila si ešte trocha. Fľašu som následne zavrela a položila ju vedľa postele. Ľahla som si, prehodila si cez seba deku a...čakala som. V tme som preležala dlhé minúty, možno aj hodinu, kým sa mi konečne začali zatvárať oči. Bolesť hlavy sa medzitým ešte vystupňovala, ale keď som konečne prestala vnímať svet okolo, bolo mi to úplne jedno.