-Roderick-

„To, že ty si budeš robiť čo sa ti zachce ešte pochopím, ale ty..." Mal som pocit, že ma Clarin otec každú chvíľu pošle k zemi fackou, alebo niečím podobným, ale držal sa. Síce kričal, ale zatiaľ zostal len pri kriku. „Dovolíš mojej dcére, aby sa vykradla z psychiatrie, pričom jej veľmi dobrovoľne pomáhaš a potom jej dovolíš, aby sa nechala potetovať?!" Až ma myklo, ako hlasno zvrieskol. Očakával som presne takýto scenár, ale do poslednej chvíle som akosi dúfal, že sa neudeje.

Obaja sme pred ním stáli ako soľné stĺpy, ale nikto nemal dosť odvahy mu nejako protirečiť. Bola to priveľmi nebezpečná hra, aj napriek všetkému. Jeho reakcia bola pochopiteľná, ale z druhej strany sa mohol trocha krotiť. Krik nás nedostane absolútne nikam. Akurát sa budeme všetci cítiť totálne nanič a zvyšok oddelenia si bude myslieť, že sme sa pomiatli. Čo by vzhľadom na miesto, kde sa nachádzame, ani nebolo priveľmi od veci.

„Ocko, nie je to koniec sveta. Tak som si dala urobiť tetovanie a čo má akože byť? Som dospelá."

„Mysli na budúcnosť!" Clara sa so sklonenou hlavou pousmiala. „Čo si o tom bude myslieť tvoj budúci zamestnávateľ?!" Toto som popravde nikdy nechápal. Mama mi hovorievala podobné veci. Prečo by to ale mal byť tak veľký problém v dobe, v ktorej žijeme? Tetovanie je už úplne bežná vec. Navyše to, že si niekto nechá niečo zvečniť na koži o ňom vykazuje, že je zlý človek, alebo čo dopekla? Doba, kedy sa po ulici s tetovaniami premávali len bývalí väzni, je dávno preč.

„Pán Hogan, nechcem vám protirečiť, ale..."

„Tak drž hubu!" Keby nie som slušne vychovaný a mám viac guráže, niečo by som mu bol povedal. Takto som však iba mlčky prikývol. „Uznávam, že ťa nepoznám, ale poriadne ma serieš, synak."

„Nie, žeby si sa tešil, že som si konečne niekoho našla," utrúsila Clara nezaujato a posadila sa na kraj postele. Aby sa troška uvoľnila atmosféra, nasledoval som jej príklad. Trocha cez čiaru ale zjavne bolo, keď ma len tak vzala za ruku, pričom jej otec sa na nás stále pozeral. „Ocko, nič tak hrozné sa nestalo. Nechala som lístoček, že som za pár hodín späť. Nezmizla som bez stopy."

„Nemala si v prvom rade vôbec nikam chodiť. Toto nie je miesto, kde si na dovolenke."

„Som tu vďaka vám, na to nezabúdaj." Nečakal som, že sa s ním bude rozprávať podobným tónom. A rovnako som nečakal, žeby pohľad jej otca po týchto slovách natoľko zmäkol. Zjavne ho zasiahla na citlivé miesto. „Mysleli ste si, že ma týmto tu ochránite, alebo také niečo? Jediné čo ste urobili bolo, že ste ešte priliali, do už tak divokého ohňa."

„Nemala si robiť to, čo si robila."

„Tak mi teda prepáč, že som sa v to ráno išla prejsť na svoje obľúbené miesto. Ako som si to len po tak hroznom zážitku mohla dovoliť?" opýtala sa posmešne, ale hnev v jej hlase bol jasne počuteľný. Toto už nebolo iba o tetovaní, alebo fakte, že sme utiekli z oddelenia. Išlo o niečo, o čom som ja ešte zjavne netušil. „Ja viem, že sa o mňa bojíte, ale nemáte právo obmedzovať moju slobodu."

„Takto to vidíš?"

„Áno," odpovedala úplne presvedčene. Pozorne som ju sledoval, ale ona sa sústredila výhradne na svojho otca, ktorý však ustúpiť nemienil. Obaja hájili svoj názor, čo nebola zlá vec, ale...

„Asi vás nechám osamote, aby ste sa porozprávali," povedal som napokon do trápneho ticha. Skôr, akoby Clara niečo namietla, som už bol vonku na chodbe. Moja prítomnosť na dráme len pridávala. A to teraz nepotrebovali ani náhodou.

Hodil som na seba kabát a zbehol dole. Netušil som kam pôjdem, alebo čo budem robiť, no keď som hneď pred vstupom do nemocnice skoro do niekoho narazil, moja nálada ešte poklesla. Maxim a jeho otec boli poslední, s kým som sa chcel baviť. Hlavne teda Maxim. Snažil som sa ho ignorovať, ale jeho prítomnosť ma nesmierne hnevala. Nedokázal som sa zbaviť pocitu, že sa o Claru zaujíma až priveľmi. Aj teraz...načo akože prišiel? Sme tu ja a Brooke, on tu nikomu nechýbal.

„Zdravím," utrúsil som aspoň s malou dávkou nadšenia. „Za Clarou by som teraz nechodil. S otcom majú nezhody."

„Lebo?" Slová boli zbytočné, keď som im mohol dôvod ukázať. Prvotne sa asi obaja zarazili, keď som zodvihol ľavý prostredník, ale nevzali to ako urážku. Jasne sa na ňom vynímal malí ihličnatý strom, prekrytý fóliou. Dostali sme inštrukcie, ako sa v najbližšej dobe starať o tetovanie, čiže by malo byť všetko v poriadku. Popravde som s ním bol spokojný. Nešlo o nič prehnané, len roztomilú symboliku nášho vzťahu. A hlavne som sa konečne dočkal bozku, ktorý mi tak dlho sľubovala a ktorý stál rozhodne za to. „Vy ste si dali urobiť tetovanie?"

„Bol to jej nápad."

„Ale zjavne si sa nejako extra nebránil." To by nebol Maxim, keby do mňa nerýpe hocikedy, keď má šancu. No viac ako jeho poznámky, ma znervózňoval jeho otec. Priveľmi sme sa nepoznali, čo mu nebránilo v tom, aby si ma pozorne obzeral, ako keby som nejaká hrozba pre jeho syna. „Čo si dala vytetovať Clara?"

„Vlnu rovnako na prostredník a javorový list na zápästie." Musel som uznať, že nápad to bol dobrý. Chlapíkovi sa ako ten list, tak efekt vodových farieb podarili na jednotku. „Práca je to kvalitná, ale jej otec akosi nepochopil zámer za týmto krokom."

„Ako ste sa vôbec k nejakému tatérovi dostali?" opýtal sa Maximov otec. Stálo ma veľa síl, aby som tvár neskrčil do grimasy, nad jeho prízvukom. Bol silnejší, než u Maxima, to bez debaty. No on sa predsa len narodil v Rusku.

„Utiekli sme."

„Určite ste nič lepšie urobiť nemohli." Samozrejme, že išlo o hlúpy nápad. Ale obom nám to prinieslo radosť, ktorú sme v podstate potrebovali. To, že sa Clara tak schuti smiala neveštilo zjavne nič dobré, ale...bolo skvelé vidieť ju aj v takom svetle. Veľakrát sa to nestávalo. „Nečudujem sa, že je jej otec nahnevaný. Tiež by som sa hneval."

„Nič sa jej predsa nestalo. A nechala odkaz, že sa za pár hodín vrátime." S úškrnom pokýval hlavou nad mojimi slovami. No keď vykročil mojim smerom a pobúchal ma po chrbte, stuhla mi krv v žilách.

„Máš sa ešte čo učiť, Roderick. Pre svoje, ale hlavne pre jej bezpečie," povedal Maximov otec a bez opletačiek, ma tam obaja nechali. Keby z neho nemám doslova strach, opýtal by som sa, ako to myslel, ale nechal som to plávať. Hlavne keď sa na mňa Maxim obzrel ponad plece. Nedokázal som odhadnúť, či sa hneval alebo čo, no...bolo to zvláštne.

***

„Neverím, že nás pustili von," povedal som objímajúc Claru okolo pliec a pozerajúc hore na oblohu. Akosi som neveril ani tomu, že tak rýchlo prišiel Silvester a v podstate už bolo niekoľko sekúnd po polnoci. Tmavá obloha sa zaliala farbami ohňostroja, ktorý robil neskutočný rámus. Ale bol krásny, to som musel uznať. „A hlavne, že je už Nový rok."

„Čo je na tom tak neuveriteľné?" opýtala sa so smiechom, ktorý mi k nej ani napriek všetkému nesedel. Toto nebola ona, ale zas nemohol by som povedať, že sa mi to nepáčilo. „Toto je už tvoj dvadsiaty Nový rok, stále je to o tom istom."

„Nie, ani by som nepovedal." Kde som bola vlani? Opitý na pláži a ani som poriadne nevedel, že je už polnoc. Bez váhania by som ale mohol odprisahať, že tento rok som sa bavil lepšie. Najprv sme sa len tak váľali hore-dole, boli s nami aj Austin a Brooke, no potom nás tam nechali a šli niekam von. My dvaja sme si ešte poležali, ale potom sme rozložili Scrabble a hrali až skoro do polnoci. Bola to rázna zmena, ale nemohol by som povedať, že k horšiemu. „Tento rok bol veľmi odlišný od tých ostatných. Či už mám na mysli dnešok, alebo tak celkovo."

„Iný ako lepší, alebo iný ako horší?"

„Lepší," odvetil som potichu a pobozkal ju na líce. „Oveľa lepší." Získal som niečo, čo som ešte nemal. Niekoho, kto ma skutočne ľúbi a do koho som sa dokázal zaľúbiť aj ja. No nebolo to čisto o láske. Ale o skutočnosti, že pri nej som sa dokázal uvoľniť, mohol som jej povedať všetko na celom svete a mohol som jej dôverovať.

„Dnes som sa rozprávala s pánom Morissonom. Pozajtra mi možno dovolí ísť domov."

„Čo tak zrazu?" Červená, zlatá, modrá, zelená, ružová...nad hlavami sa nám s rachotom striedali všetky farby. Po meste boli počuť hlasy ľudí, ako si želajú všetko najlepšie do nového roku, alebo ako v alkoholom opojení spievajú, čo im príde prvé na um. Každý oslavoval po svojom, v kruhu svojich priateľov a rodiny.

„Zjavne zistil, že všetky tie lieky môžu stáť za mojou terajšou náladou. Ono...možno sa ti zdá, že som v poriadku, ale keby vieš, čo sa mi odohráva v hlave. Nejde o depresiu a nejde ani o mániu. Ale zároveň to nie je ani stav, v ktorom si natiahnem bledomodré rifle s bielym tričkom a cítim pokoj. Je to niečo strašidelné." Mala pravdu. Na prvý pohľad sa zdalo, že jej nič nie je, proste sa usmievala, ale...mala strach v očiach. A teraz to povedala konečne aj nahlas. Bála sa. Bála sa samej seba a svojej mysle. „Dokedy tu chceš zostať? Už máme len týždeň, kým začne škola."

„Neviem, ale musím si ísť domov po veci." Otázka bola, či mi otec bude ochotný zaplatiť letenku domov. Na svojom účte som toho nemal dosť. S letenkou späť do Oregonu, to bolo vybavené už dávno a stála ma zanedbateľnú sumu. „No počkám určite minimálne dovtedy, kým pôjdeš domov. Ešte si musíš otvoriť aj môj darček."

„Pravda. Nemala som na to akosi doteraz príležitosť."

„Nevadí, nemá ti kam utiecť." Konečne od oblohy pozrela na mňa, dokonca s úsmevom na perách. Po posledných dňoch bolo zvláštne, keď sa jej oči neleskli od závoja sĺz. Ale bolo to zároveň neskutočne krásne. Presne ako moment, kedy ma pohladila po líci a pobozkala ma, pod ešte stále trvajúcim ohňostrojom. Snažil som sa vnímať každý jeden moment, ale niekto nás samozrejme musel vyrušiť. Konkrétne Austin s Brooke, ktorý mali zjavne trocha vypité, inak by sa neobjímali a neopierali jeden o druhého, spievajúc ja ani neviem čo. Ale boli rozkošní. A hlavne nám dali dôvod, aby sme sa poriadne zasmiali.