-Clara-

„Nemali sme zostať niekde vzadu?" spýtala sa Brooke potichu, pričom pred nami, za nami, ale aj všade okolo sa hmýrila kopa ľudí. Od sĺz som však videla tak rozmazane, že pôsobili ako nekončiaca čierna šmuha plná smrti. Niektorí plakali, iní mali na tvári ten neutrálny výraz, ktorému by ste nedokázali priradiť žiadnu konkrétnu emóciu. „Tu sme moc na očiach."

„A?" opýtala som sa nechápavo a prijala od nej už asi tretiu vreckovku. Ani nie tak na slzy, ako môj plný nos. Nemala som poňatia, kde som prechladla, keď v nemocnici nebola zima, ale...nebola som v tom sama. Roderick sa pri mne posledné dni váľal toľko, že som sa ani nedivila, keď odo mňa ochorel. Otec a Claire by ho boli stále najradšej zabili, ale Austin ho neustále priviedol so sebou. Alebo keď nie on, tak Brooke, ktorú si otec celkom obľúbil.

„Nie, len či by ti nebolo lepšie trocha stranou."

„Sedím tu čisto kvôli rodičom." Aj tak som bola na zlom mieste, lebo som mala byť vedľa nich, na boku pri truhle. Lenže tam som ísť nedokázala, preto sme si s Brooke sadli hneď na prvé stoličky, ktoré boli po ruke. René zostal vzadu s Roderickom, pričom pán Morisson mal byť pri mne, akurát tu ešte nebol. Rodina sa ale zišla v slušnom počte. Starí rodiča z oboch strán, otcov nevlastný brat s rodinou, mamine blízke sesternice, strýkovia, tety...ľudia, ktorých som nevidela už roky. Smutné, že sme sa zišli za takýchto okolností.

„V poriadku?" opýtal sa Austin a čupol si pred stoličku, na ktorej som sedela. „Hm? Ak myslíš, môžeme isť von, alebo niečo." Pokývala som hlavou a pohladila ho po líci. V obleku mu to tak neskutočne pristalo. Naposledy som ho takto nahodeného videla, keď maturoval. A to už bolo pár rokov dozadu.

„Choď späť k mame, potrebuje ťa." Pre nás pre obe bolo dnes ráno zvláštne prísť domov. A vedieť, že je to len na tých pár hodín, kedy sa prichystáme na pohreb. Ju vraj pomaly prepustia, ak bude po dnešku v poriadku, lenže so mnou to bolo stále nejasné. A ani som sa nečudovala. Posledné dni, boli ako na hojdačke. Niečo medzi depresiou a mániou, čo bolo plné zlosti a agresivity voči celému svetu a veľkej väčšine ľudí. „Som v pohode." Nemal dôvod, aby mi veril. Ale bolo to v pohode. Všetko bolo koniec koncov podľa tých sračiek v mojich žilách v pohode. Svet sa nerúcal, ľudia neumierali a bolesť bola minimálna. Šťastná rozprávka, ktorú nemalo čo rušiť.

„Keby niečo, dajte mi vedieť." Vážne pozrel na Brooke, ale tá len s úsmevom prikývla a podala mi ďalšiu vreckovku. Nos som mala pomaly červený ako Rudolf. No nádcha mala ešte jednu výhodu. Keď drahá rodina okolo počula, že si nos fúkam ako o život a neustále kýcham, držali sa ďalej a nemusela som čeliť horde objatí a slov ľútosti, ktorým som aj tak plne nechápala.

Ponad ľavé plece som sa obzrela dozadu, ale Roderickov pohľad som nezachytila. Držal sklonenú hlavu, zjavne aby bol nenápadnejší. Ja som však v tej chvíli nechcela absolútne nič iné, len aby zodvihol hlavu a pozrel sa na chvíľu mojim smerom. Zachytila som pritom pohľady niekoľkých známych, na ktorých som sa len silene pousmiala a zas sa otočila dopredu. Neverila som, ako stiesnene sa tu cítim. A pritom miesta bolo dosť. No pri pohľade na otvorenú rakvu, mi po chrbte behal mráz. Nikdy som nechápala, prečo sa rakva necháva otvorená počas pohrebu, alebo jeho veľkej časti. Nie vždy samozrejme, ale najčastejšie je to asi tak. Čo je tak skvelé na tom, keď sa pozeráte na bledú mŕtvolu, ktorá vám navyše bola nejakým spôsobom blízka? Mne sa z toho doslova dvíhal žalúdok a to som priveľmi blízko ani nešla.

„Hneď som tu," zašepkala som Brooke a skôr, akoby mala námietky, som sa postavila. Všimla som si, ako Austin spozornej, ale naznačila som mu, že je všetko v poriadku a nepotrebujem pomoc. Nechcela som ísť von. Len na kratučkú chvíľu k Roderickovi. Chcela som ho na pár sekúnd vziať za ruku, proste cítiť, že je skutočne tu a keď sa toto celé skončí, budeme spolu. Ľahne si ku mne, objíme ma a na chvíľku sa bude zdať všetko normálne.

Moja chôdza bola neistá, motala sa mi hlava a celkovo som bola z liekov otupená, ale nikto si ma zjavne priveľmi nevšímal. Tete Becky, ktorá by javila asi najviac záujmu, som sa oblúkom vyhla a keď ma zbadala, začala som si radšej fúkať nos, čo ju odrazilo. Skoro som sa potkla o nejaký stupídny koberček pri dverách, ktorý som mala chuť v tej chvíli roztrhať holými rukami. Napokon som však do neho len kopla a došla až k Roderickovi, ktorý hneď zodvihol hlavu a pozrel mi do očí.

„Čo potrebuješ?"

„Na chvíľku čisto teba," odpovedala som potichu a posadila sa na voľnú stoličku. René sa na mňa vrelo usmial, čo som mu dokázala opätovať. Aj jemu som vďačila za veľa. Bol tu s Brooke a snažil sa ma rozveseliť, aj keď nemusel. Predvčerom som strávila celý večer výhradne s ním a Brooke, čo padlo naozaj dobre. Rodericka si vzal do parády Austin, ale podľa jeho slov, to bolo fajn. „Nevydržím to tu do konca. Je mi zle a to pohreb ešte ani nezačal."

„Nechceš ísť trocha na vzduch?" Pokývala som hlavou. Keby vyjdem von, už sa nevrátim. A to som zas urobiť nemohla. Ak pre nič iné, tak kvôli mame, ktorá to zvládala oveľa lepšie ako ja, pričom mala väčšie dôvody na smútok a trápenie. „Čo keby si zostala sedieť tu? Nemusíš byť natoľko na očiach."

„Mala by som sedieť tam vedľa Austina."

„Nikto ti nebude zazlievať, že sedíš vzadu, kde si skoro neviditeľná, ver mi." Ale tu nešlo o ľudí naokolo, ktorí mi boli ukradnutí skoro celý život. Tu išlo o môjho brata, ktorý ležal v tej truhle. Nebola som tu preto, aby rodina neriešila, prečo som chýbala. Bola som tu kvôli nemu. Ak už som si k nemu nedokázala nájsť cestu počas života, toto bolo najmenej, čo som mohla urobiť. Povedať mu naposledy zbohom.

„Nie, zostanem tam kde som. Brooke som povedala, že za chvíľu som späť." No najskôr som urobila to, prečo som prišla. Vzala som ho za ruku a preplietla si s ním prsty. Prekvapil sa, ale napokon mi daroval prekrásny úsmev, ktorý sa však do tohto smutného ošiaľu nehodil. „Prespíš dnes? Nechcem byť sama celú noc."

„Nejako to vybavím, neboj sa." Prikývla som a odhrnula mu pár plavých pramienkov vlasov z čela. „Máš červený nos."

„Aj ty." Dovolila som si povedať, že vyzeral ešte horšie ako ja. No bol stále tak neskutočne zlatý. Posledné dni som chvíľami ani neverila, že je to on. Nie, žeby hovoril neviem aké sladké rečičky a tak, ale bol neskutočne uvoľnený a pritom vedel, čo sa deje. Podľa jeho slov, si článok prečítal a hoci si toho pozisťoval tak strašne veľa, stále bol pri mne. Možno plne nechápal, čo všetko sa bude časom diať, ale...malo ma to v tej chvíli zaujímať? Asi ani nie. Bol tu, mala som možnosť tráviť s ním najťažšie obdobie svojho života a to mi muselo stačiť.

Chvíľku som si ešte u neho posedela, ale keď prišiel farár, pobrala som sa späť na miesto. Medzičasom sa objavil aj pán Morisson, takže som sa posadila medzi neho a Brooke. V prvej chvíli mi prišlo trápne, že ma tu musia strážiť, ale napokon...v podstate nemuseli. Robili to dobrovoľne. Všimla som si zvláštne pohľady od niektorých členov rodiny, no snažila som sa ich ignorovať čo najviac. Určite každý riešil, prečo nesedím tam pri rodičoch a dvojičkách. Väčšia netušila, že so mnou nie je niečo v poriadku. Okrem starých rodičov som nechcela, aby o tom celom niekto vedel. Neboli sme rodina, ktorá by spolu trávila neviem ako veľa času a preto som počas tých pár príležitostí nechcela byť v centre pozornosti.

Snažila som sa dávať pozor na dianie, ale nešlo to. Nie, keď som očami spočinula na rakve a plne mi došlo, kto v nej leží. Nešla som sa na neho pozrieť, ale možno som mala. Možno by mi to neublížilo natoľko, ako som si myslela. No keby aj idem, čo by som videla? Už by to nebol on. Nie ten Andrew, ktorého som videla v to ráno. Vzadu som si všimla nejaké decká, zjavne jeho kamarátov zo školy, ale...boli tu aj traja chalani, ktorí mi prišli akýsi zvláštni. Ani neviem prečo, ale nemala som z nich dobrý pocit. Vyzerali o niečo staršie, asi ako Roderick.

Kým mal slovo farár, dokázala som sa nejako držať pokope, ale v momente, ako predal slovo rodičom, sa zrútilo úplne všetko. To, ako otec podopieral mamu a ako sa obaja trápili s nasledovnými slovami. Snažila som sa, tak veľmi som sa ich snažila počúvať, ale nešlo to. Nemohla som vnímať tie slová plné bolesti, ktoré rozplakali mnoho ľudí okolo. Ale nie mňa. Nedokázala som nad nimi plakať. Jediné čo som chcela, bolo poriadne kričať. Lebo na jednej strane som bolesť z tohto celého vnímala veľmi jasne, ale na tej druhej sa mi to zdalo primálo. Primálo vzhľadom na to, aký veľký podiel viny na jeho smrti mám.

„Andrew, synček..." Keď mamu zradil hlas a otočila sa, aby sa dotkla rakvy, ja som sa postavila. Nemohla som tu zostať. Mala som pocit, že sa za chvíľu zadusím a preto som musela ísť von. Brooke, aj pán Morisson okamžite reagovali, ale odmietla som pomoc, alebo hocičo iné. Všetky oči sa zrazu upriamili na mňa a preto bolo ešte ťažšie prísť ku dverám.

Ešte aj v tejto chvíli, som sa otočila bratovi chrbtom. Ale nemohla som zostať. Každý jeden krok veľmi bolel, ale pocit viny bol stále silnejší. A ten ma napokon dostal aj ku dverám. Všimla som si, ako sa postavil aj Roderick, ale ja som nepočkala, aby vyšiel za mnou. Dvere som mu zabuchla priamo pred nosom. Nezniesla som pomyslenie, žeby mal byť v tej chvíli pri mne. Podarilo sa mi urobiť ešte pár krokov predtým, akoby som klesla na kolená do chladného snehu. Veľmi fučalo a bola väčšia zima, ako za posledné dni, to bez debaty.

Až tam, v studenom snehu a mimo toho celého, som sa konečne dokázala rozplakať. Nikto na mňa nevidel a hoci je plač na pohrebe normálny, tam vonku som sa aspoň nemusela pred nikým skrývať. K rodine, ale hlavne k Andymu to bolo vrcholne neúctivé, ale nemohla som...nemohla som... Bolo toho priveľa. Svet, už aj tak rozlámaný na kúsky, sa rozpadal ešte viac, až...až som si skutočne želala, aby som v tej truhle namiesto neho, ležala ja. Mala by som konečne svoj vytúžený pokoj. Nič a nikto by mi už nedokázalo ublížiť. Nikdy viac by som sa nemusela trápiť, nič by nebolelo...

Keď za mojim chrbtom niekto otvoril dvere, myslela som, že je to Roderick. Niekto ho ale musel zastaviť, aby nešiel za mnou. Lebo namiesto neho sa objavili tí traja chalani. Najvyšší z nich s hustými čiernymi vlasmi si ma okamžite premeral pohľadom, z ktorého išla doslova hrôza. Dokonca v tejto treskúcej zime mal na sebe len koženú bundu, pričom mu spod nej na krku vytŕčalo akési tetovanie.

„Poď, postav sa," povedal zrazu niekto. Ale nebol to ani jeden z nich. Bol to chlapec, ktorý sa zrazu zjavil akoby z čista jasna. Načiahol ku mne ruku, ktorú som prijala s menším váhaním. Nemala som však naň dôvody. Nie, keď si ma okamžite pritiahol do objatia, ktoré zaručovalo stále toľko pochopenia a pomoci.

„Maxim..." Neverila som, že je skutočne tu. A hlavne, že za ním stojí Valeria, aj s kyticou v rukách. „Nemuseli ste chodiť." Ak by neprišli, zjavne by mi ten potetovaný chalan niečo povedal, alebo ja neviem, no keď som zrazu nebola sama, všetci traja chvalabohu odišli. Popravde som s nimi nechcela mať absolútne nič spoločné.

„Ja viem," odvetil s hlavou opretou o tú moju. Keď k nám jeho mama podišla bližšie, načiahla som k nej ruku a aj cez slzy sa na ňu vďačne usmiala. Videla som na nej, že sa zjavne ani ona sama nemá dobre, ale bola tu. Prišla kvôli mne. „Vieš, ak už sú tu Roderick aj Brooke, nemohol som zaostať. Ešte by ti napadlo, že oni ťa majú radšej, ako ja. A to pravda rozhodne nie je."

„Ďakujem." To bolo celé, na čo som sa zmohla. Aby som jemu, ale aj Valerii povedala toto krátke slovo. Blížil sa k nám od brány cintorína aj nejaký poriadne vysoký muž, s čiernymi vlasmi a výraznou jazvou cez pravé okolo. Na prvý pohľad pôsobil strašidelne, ale keď podišiel k Maximovej mame a láskyplne ju pobozkal do vlasov, natisol sa mi úsmev na tvár. Bol to zjavne jeho otec, o ktorom Valeria minule toľko hovorila. Muž, ktorý mnoho rokov pretrpel po jej boku to všetko, čo bipolárna porucha prináša a predsa sa k nej aj teraz správal tak láskavo.

„Clara..." Roderick vystihol perfektné načasovanie, nech už doteraz robil čokoľvek. Akoby nestačili tie nezhody medzi nimi v škole, musel sa zjaviť práve teraz. „Ahoj...ahoj Maxim. Dobrý deň."

„Ahoj," odvetil mu chladne, pričom nemal zjavne v úmysle ma pustiť. A robil dobre, lebo v tej chvíli som si nedokázala predstaviť, žeby som bola pri niekom inom. Čakala som, ako Roderick zareaguje, ale nepovedal našťastie ani slovo.

***

„V poriadku?" opýtal sa Austin objímajúc ma okolo ramien. Kým obrad trval, zostala som vonku, alebo presnejšie som sedela s Maximom a jeho rodičmi v aute. Mlčala som, ale tak to bolo asi najlepšie. Radšej som nechala Maxima a Valeriu, aby mi porozprávali o ich Vianociach. Oficiálne som sa zoznámila aj s jeho otcom, ktorý mi bol vrcholne sympatický. A hlavne keď som videla, ako sa správa k svojej manželke.

„Už chcem, aby bol koniec." Keď obrad skončil, išli sme spolu s ostatnými k miestu, kde bola vykopaná diera pre rakvu. Prišlo mi, že tam by som už byť mala. Cez smútiacich ľudí som sa predrala až k rodine a zastala vedľa Austina, o ktorého som sa oprela, aby som vôbec zostala na nohách. „Je mi zima."

„Ak myslíš, môžeme ísť do auta." Pokývala som hlavou. Musela som tu byť a musela som sa pozerať, ako teraz už zatvorenú rakvu spúšťajú do zamrznutej zeme. Bolo mi jasné, že v nej leží telo môjho brata, ktorého som údajne natoľko nenávidela. A zrazu keď bol naveky preč, mi to prišlo ako najväčšie klamstvo celého vesmíru. Mala som ho rada. Nerozumeli sme si, ale mala som ho rada a dala by som všetko, len aby sme tu teraz nemuseli byť. Radšej by som chodila za ním do nemocnice, alebo dokonca do väzenia...len nie na jeho hrob.

Pozrela som na mamu, ktorá keby nie je opretá o otca a Claire, zjavne by už ani nestála na nohách. Keby vládzem, podišla by som k nej a objala ju, ale nedokázala som urobiť ani krok. Radšej som sa ešte pevnejšie chytila brata, aby som cítila jeho prítomnosť a podporu. V tej chvíli sme mali len a len jeden druhého a to muselo stačiť. Maxim s rodičmi, Roderick, či Brooke a René, zostali niekde vzadu, aby sa tu nemuseli tlačiť. A urobili dobre. Keby dokážem, som tam pri nich aj ja. Bolo by mi lepšie ako tu, kde som pomaly nedokázala dýchať.

Najhoršie ale asi bolo, keď sme mali my piati podísť k vykopanej jame a hodiť do nej po jednej žltej ruži. Dlhé roky ich mama pestovala v záhrade a kým bol Andy malý, neustále k nim behal a keď si raz na tŕňoch dorezal ruky, mama sa kríkov zbavila. Zjavne preto padol výber práve na tento kvet. Sledovala som našich a Claire, ako ruže hodili aj to, ako chvíľku kvôli mame len tak postáli pre jame. Svoje nohy som však k pohybu nedokázala prinútiť. Len som sa držala Austina, ktorému po celý čas tiekli slzy po lícach.

„Poď," povedal napokon potichu. Pokývala som hlavou, ale keď ma nežne postrčil dopredu, išla som. Spolu s ním som dokráčala až k jame a takmer okamžite hodila ružu. Chcela som proste preč. Čím skôr odísť a trpieť niekde, kde ma nebude nikto vidieť. Sledovala som, ako posledná ruža, ktorú tam hodil Austin dopadla na veko rakvy a zostala tam nehybne ležať. Toto bolo naše posledné zbohom. Nedokázali sme ho zachrániť, nepomohli sme mu a toto je cena, ktorú musíme platiť.

„Veľmi ma to mrzí. Veľmi," zašepkala som skôr pre seba, aby ma nikto na okolí nepočul. A to bolo všetko, čo som na ten deň zvládla. Všetko, čo som dokázala vnímať aj napriek sedatívam. Keď sme tam Andyho nechali, realita pre mňa prestala existovať. Nezostala som, aby som sa prizerala, ako rakva zmizla pod zemou a ako na hordu zeminy ľudia pokladajú kvetiny. Nepotrebovala som vyjadrenie sústrasti od členov rodiny. Bola som vlastne veľmi rada, že ma pán Morisson vzal preč.

***

„Spala si?" opýtal sa Roderick, sotva som otvorila oči. Nespala som, ale bolo lepšie, ak si to svet naokolo myslel. Aspoň na tú chvíľu som nemusela čeliť ničomu. Aj tak ma otrasne bolela hlava.

„Ani nie." Ale ani som zároveň nepremýšľala. Keď sme sa vrátili do nemocnice, ja sama som ich poprosila o poriadnu dávku liekov, aby som na chvíľu nemusela premýšľať nad ničím. Chcela som, aby sa svet znova rozpadol na mizerné kúsky a aby v ňom nič nedávalo zmysel. „No nemala som silu predstierať, že ma niečo zaujíma."

„Pán Morisson vybavil, aby som tu cez noc mohol byť." Prikývla som a posadila sa. Bolo mi neskutočne nanič a to som si nechcela ani predstaviť, ako na tom bola mama. Také dve hodiny dozadu som za ňou skúsila zájsť, ale po pár slovách a dlhom objatí ma poprosila, aby som ju nechala osamote. A odvtedy som sa potom tvárila, že spím.

„Ten pohreb bol strašný."

„Existujú aj dobré pohreby?" opýtal sa so smiechom, no na mňa to nemalo absolútne žiadny efekt. Bol to trápny pokus o vtip, to bez debaty. „Nie, to bolo hlúpe. Prepáč." Bola by som mu niečo povedala, keby sa razom neotvoria dvere a nezjaví sa s nich Maximov otec. Navyše s tak podlým úškrnom, až som sa v prvej chvíli zľakla.

„Maxim tu nie, pán Ivanov," povedala som slušne, načo sa však on pobral ku mne a vystrel ruku.

„Tak po prvé, volaj ma prosím Alexander. A po druhé, veľmi dobre viem, že tu Maxim nie je. Čaká ťa dole pri aute." Nechápavo som pokývala hlavou, ale keď nechal aj naďalej vystretú ruku, prijala som ju. Ten ruský prízvuk v jeho hlase nešlo prepočuť, ale ani zďaleka to nebolo tak hrozné, ako pri jeho bratovi. Tomu som v niektorých chvíľach sotva rozumela. „Vybavil som ti priepustku na dve hodiny. Maxim je za teba počas tej dobe plne zodpovedný."

„Ďakujem." Nechcela som sa radšej pýtať, ako sa mu to podarilo. A ani som nemusela. Pri pohľade na neho, sa ľudia, ktorí ho nepoznali určite vyľakali aspoň troška. Či už pre jeho výšku, tú výraznú jazvu, alebo tetovania na oboch jeho rukách, ktoré hrdo ukazoval v tričku na krátky rukáv. „Ako dlho sa zdržíte?"

„Silvester už máme naplánovaný v Rusku, ale minimálne dovtedy určite." Prikývla som, naťahujúc si kožené tenisky. Tepláky som si prezliekať neplánovala. Načo? „Zajtra by sa s tebou rada porozprávala aj Valeria."

„Budem rada, ak príde." Ak nebudem moc mimo, aj jej, aj mne by to mohlo padnúť fajn. Aj naposledy sme sa výborne porozprávali a rozhodne som sa cítila po našom stretnutí o niečo lepšie. „V pohode ak pôjdem?" opýtala som sa Rodericka a podišla k nemu. Nešlo nepostrehnúť, ako si prezerá Maximovho otca. Nepovedal však ani slovo, len s malým úsmevom prikývol. Viem, že sme mali byť spolu, ale...musela som vypadnúť niekam inam, ako len po toľkých dňoch na pohreb.

Vzala som si teda kabát s čapicou a nasledovala Alexandra. Sestrička, ktorá nás púšťala von sa nezdala jeho nápadom nadšená, ale keď sa na ňu usmial, radšej sklonila hlavu. Na prvý pohľad sa možno zdal strašidelný, ale nemohol to byť zlý človek. Či už na pohrebe, alebo teraz, ku mne sa správal veľmi milo. A hlavne mal prekrásny prístup k svojej manželke, ktorá si podobné šťastie v živote natoľko zaslúžila.

Dole sme sa rozlúčili, on si vzal z auta kabát a pobral sa do hotela kde bývali pešo. Valeria zostala na izbe, lebo sa necítila dobre, takže prišli len oni dvaja. Počkali sme, kým Alexander odišiel a až potom s Maximom sadli do požičaného Jeepu, ktorý bol do tohto nehu asi najvhodnejší. Aspoň čo sa kolies týka. Bolo to oveľa iné, ako v jeho matne čiernej krásavici, ale na aute koniec koncov ani tak nezáležalo. Iba na momente, kedy ho Maxim naštartoval a my sme opustili nemocničné parkovisko.

„Kadiaľ pôjdeme?" opýtal sa, načo som však ja iba mykla plecami. Bolo mi to vlastne jedno. Hlavne, aby sme išli. „Dobre, tak zájdeme na diaľnicu. Nechce sa mi tu motať päťdesiatkou."

„Ako myslíš." Mne úplne stačilo, keď som sa pohodlne usadila a zapozerala sa na neho. Na chvíľu, sa všetko zdalo zas v poriadku. Boli sme v Oregone, kde sa nás okrem školy netýkalo nič iné. „Veľmi si vážim, že ste prišli. Ďakujem ešte raz."

„To je to najmenej, čo som mohol urobiť. Pôvodne som nechcel prísť na pohreb, ale mama povedala, žeby sa patrilo, ak už sme raz boli tu." Prikývla som. Akoby toho tá úbohá žena nemala dosť, prišla ešte aj na pohreb môjho brata, ktorého absolútne nepoznala. A rovnako ho nepoznal ani Maxim. No prišiel...prišiel kvôli mne. „Polícia nevie nič nové?"

„Asi nie. Austin mi teda aspoň nič nespomínal." A bola som si istá, žeby mi povedal, keby sa vie niečo nové. Veľmi som sa však bála, že celý prípad nechajú tak a my sa podrobnosti nikdy nedozvieme. Lebo čo pri vyšetrovaní mali? Nič, absolútne nič. Jediný, kto im k tomu mohol niečo povedať, bol Andrew. „Neviem, možno som paranoidná, ale...tí traja chlapci, ktorí tam boli vtedy, keď ste prišli vy. Bolo na nich niečo zvláštne." No netušila som, čo presne. Možno ma ten potetovaný chalan len zbytočne vydesil, ale nedokázala som na neho zabudnúť. Na ten chladný pohľad jeho očí a to, ako prišli hneď za mnou von. Neverila som, že išlo len o náhodné načasovanie.

„Moc som si ich nevšímal," priznal a pozrel na chvíľku na mňa. Potom však dupol na plyn trocha ráznejšie a behom piatich minút, sme boli vonku z mesta. A to bol sakra dobrý pocit. Na diaľnici sme rozhodne neboli sami, autá nás míňali, alebo sme ich za sebou nechávali my. Boli to tie nekončiace preteky o to, kto príde do cieľa ako prvý. Škoda, že my sme cieľ stanovený nemali.

Proste sme išli, bez pustenej hudby, ako bývalo zvykom. Maxim sledoval cestu a jednou rukou držal volant, pričom ja som sledovala jeho, s akou ľahkosťou toto celé robí. Nepremýšľal nad ničím, len šiel. Držal nohu na plyne, to bolo celé. Absolútne nič iné. Chvíľami som sa snažila pozerať ďaleko dopredu a inokedy som oči držala na konci kapoty. Akoby to mala byť nejaká hranica, alebo čo. A pritom nebola. Mohli sme ísť, kam sa nám len zažiadalo.

„O pár kilometrov tu bude benzínka. Chceme nanuky?" opýtal sa po ani neviem akej dlhej dobe. Bez premýšľania som prikývla. „Že sa vôbec pýtam, čo?"

„Tak nejak." Chvíľami sa tma zdala nekonečná, ale keď sme sa napokon ocitli pri benzínke, vydýchla som si. Maxim zaparkoval bokom, aby sme nikomu nezavadzali a šiel nám dnu pre nanuky. Dala som mu vo výbere voľnú ruku, ale mala som radosť s tým, s čím sa vrátil. Stihol si zapamätať, že jahody a čokoláda sú pre mňa najlepšou kombináciou.

„Vzala si mi cigarety, že? Keď som bol za tebou v Portlande."

„Hej, vzala." Nemalo cenu zatĺkať. Nepýtal sa ani tak preto, žeby skutočne nevedel. Podľa mňa len skúšal, či mu poviem pravdu. „A aj ich všetky spálila." V podstate som sa len pripravovala na moment, kedy to poviem pánovi Morissonovi. Skôr či neskôr budem musieť.

„Myslel som si." No ani to ho neodradilo od toho, aby si jednu vybral aj teraz a zapálil ju. Otvoril dvere na svojej strane a ruku s cigaretou vystrčil von do zimy. Teraz mi však neprišla lákavá. Nemala som tak plnú hlavu, lebo všetko sa zdalo zahalené v čudnej hmle. Sedatíva priveľmi pôsobili, ale bolo to tak fajn. Od predvčera som chvíľami cítila, akoby sa malo stať niečo, čomu by som najradšej predišla. Niečo, čo nebola mánia, ani depresia, ale niečo, čo sa pomiešalo v dôsledku všetkého. Mohol za to ten celkový šok z príchodu policajtov, celý smútok, ktorý prišiel potom, alebo potom veľká dávka liekov, na ktoré som nebola zvyknutá.

„Tvojej mame nie je práve najlepšie, čo? Videla som to na nej."

„Ani nie. Neviem či to bol ten stres zo sviatkov, ale nebolo jej vôbec dobre." A predsa bola tu, aj keď nemusela. Byť na jej mieste, asi len ležím v posteli, ako som to robila skoro dva týždne. Nemala by som v sebe toľko sily. „Veľakrát som ju videl na dne, ale zakaždým je to akoby horšie. Možno si to len namýšľam, ale...veľmi sa o ňu bojím." Byť na jeho mieste, som na tom rovnako.

„Hovorila mi, ako sa bála, že aj ty sa s týmto narodíš. Keď sa..."

„Keď sa bipolárna porucha zdedí, je tu veľká šanca, že sa počas života pridružia aj iné psychické problémy. Viem. Absolvoval som veľa vyšetrení, veľa sedení a všade mi to povedali úplne otvorene, hoci som bol ešte dieťa. Nechápal som tomu až tak dobre, hneval som sa na mamu, že ma vláči po cvokáracoh, ale..." Odmlčal sa a potiahol si z cigarety. „Všetko to bolo len pre moje dobro. Musela si byť skrátka istá, lebo ako malý som bola vraj ťažko zvládnuteľný. Ešte ani otca som neposlúchal."

„Spomínala nejaké výkyvy nálad, alebo také niečo."

„Hej, to je jediná diagnóza, ktorú mám oficiálne potvrdenú na papieri. Ani zďaleka sa to však nedá porovnať s tým, čo máte na krku vy dve."

„Preto nemáš súrodencov? Mama sa bála mať viac detí?"

„Áno. Už túto moju ľahkú diagnózu brala ako zodvihnutý varovný prst." Aj doteraz to bolo hrozné, ale po tomto, mi bolo Valerii ešte viac ľúto. Je hrozné, ak žena nemôže mať dieťa, ale...nie je horšie, ak ho mať môže, ale pre niečo takéto sa radšej rozhodne ho nemať? Alebo pre nejakú inú dedičnú chorobu? Ak sa k tomu niekedy dostanem, kto vie, ako budem uvažovať? Či to risknem. „Ale som viac menej v pohode. Občas je horšie a tak."

„Ale neberieš žiadne lieky, či?"

„Nie, neberiem. Na to našťastie odkázaný nie som." S maličkým úsmevom som sa k nemu naklonila a oprela si hlavu o jeho plece. Bože, nakoľko mi toto chýbalo. Noci, keď sme v aute ďaleko od všetkého a takto sa bavíme pokojne o všetkom. „Vieš, priveľmi som do Oregonu nechcel. Ani neviem čo ma napokon presvedčilo. Niekto tam hore zjavne priveľmi chcel, aby sme sa my dvaja zoznámili."

„Veľmi som sa bála ísť na vysokú. Dlhé roky nemám kamarátov a bála som sa, že to bude rovnaké aj tam. Doma...doma som aspoň mala rodičov a súrodencov, ale keď som zrazu mala byť na všetko sama, dostala som strach." Ale lepšie som zjavne ani dopadnúť nemohla. On, Brooke a Roderick boli to najkrajšie, čo sa mi mohlo po toľkých rokoch samoty prihodiť. „Preto si vás troch tak veľmi vážim. Nie ste len ľudia, čo sa mi niekedy prihovoria počas prestávky. Ste skutoční priatelia, ktorí aj teraz hodili za hlavu svoje prázdniny, aby boli pri mne." Nešlo slovami povedať, koľko to pre mňa znamenalo. A najlepšie bolo, že som nikoho z nich neprosila, aby prišiel. Oni sami sa rozhodli, že chcú byť pri mne.

„Vieš, že nech by sa dialo čokoľvek, môžeš so mnou počítať. V hocijakom smere."

„Viem." Nemusela som sa ani zamyslieť. Vedela som to aj bez toho. „Som ti vďačná za veľmi veľa vecí."

„To je myslím obojstranné." Ani by som nepovedala. Keď mi však vtisol pusu na vrch hlavy, nemala som už chuť namietať. Len som sa usmiala a privrela oči, aby som zahnala slzy. „Mám ťa fakt rád."

„Aj ja teba." Pár hodín dozadu som pochovala brata a teraz sa tu usmieval a napchávam sa nanukom. Bože, keby tak rozumiem samej sebe, bolo by všetko ľahšie.

***

„Spíš?" opýtala som sa Rodericka potichu, sotva som vošla dnu. Sestričky sa mi netešili, ale nepovedali ani slovo. Akurát ma jedna z nich vzala za doktorkou, ktorá mi na noc zas niečo pichla. Darmo som jej hovorila, že som v poriadku a nedokážem od tých liekov spať. Ju to nezaujímalo. „Roderick..." Keď zostalo ticho, hodila som kabát do kresla a išla sa umyť. Sprcha bola po dnešku to najpokojnejšie miesto, kde som konečne bola sama. Nepotrebovala som ale plakať. Alebo možno aj áno, iba ten pocit utlmovali lieky.

Zdržala som sa napokon dobrých desať minút. Nemala som sa kam náhliť. Po dobu, kým som sa utierala, alebo si čistila zuby, som sa snažila vyhýbať pohľadu do zrkadla. Nechcela som vidieť, nakoľko som zničená a unavená. Stačil pocit sám o sebe. Radšej som si trocha pohla, aby som bola v posteli čím skôr. V moc dobrý spánok som nedúfala, ale aspoň som nemusela byť sama, ako posledné noci. Od noci, keď spal Roderick pod posteľou, tu bol len do poobedia. Potom ho otec stále vyhodil. Dnes to však absolútne neriešil, za čo som bola rada.

„Už si tu?" zamrmlal zrazu ospalo, sotva som si ľahla. Podľa toho, ako bol pozakrývaný, mu zjavne bola zima.

„Hej. Mali sme limit dve hodiny." Inak by sme zjavne zostali aj dlhšie. Maxim však povedal, že ma privezie o trošku skôr, aby potom neboli sťažnosti. No bolo nám fajn. To bez debaty. No popravde som sa kvôli Roderickovi trocha späť aj tešila. Hlavne pre fakt, že bude so mnou celú noc. Aj keby neviem spať, nebudem sa cítim sama. „A navyše som si hovorila, že bezo mňa nezaspíš."

„Skoro to tak bolo."

„Skoro." Pohodlne som sa uložila a hoci sme sa trocha tlačili, bolo to fajn. Hlavne, keď som si ľahla na bok a on sa v momente pritúlil, ako to robieva Orion. Bože, ten mi tak veľmi chýbal. Dnes ráno som sa pri pohľade na neho doslova rozplakala. Netušila som, nakoľko mi to biele klbko bude chýbať. Ale bolo to tak. Priveľmi som si zvykla na pocit, ako leží so mnou v posteli a ako sa ku mne rád túli. „Teraz už môžeš spať."

„Asi aj budem." Dobre som vedela, čo chce. Aby som sa mu zas hrala s vlasmi. Ako som si všimla, nevýslovne to miloval a vždy pritom zaspal. Hlavne počas noci v aute. Tá bola bez debaty krásna a mala svoje čaro, hoci prvotne to vyznelo ako nezmysel. „Myslíš, že keď sa zajtra škaredo na niekoho pozriem, dostaneš zas priepustku?"

„Nie, pokiaľ nebudeš skoro dvojmetrový potetovaný Rus, s jazvou cez oko." Nechápala som, prečo sa smejem. Nemala by som, hlavne nie po pohrebe môjho mladšieho brata, ale...mala som v hlave chaos. Všetky moje pocity sa miešali oveľa divokejšie, ako inokedy. Mohlo to mať veľa príčin o to nešlo, ja len...bála som sa, ako to môže dopadnúť. „Ja ťa ale mám rada aj takéhoto. Hlavne s tým červeným nosom si zlatý."

„Ty ho máš ešte stále červenší," podotkol so smiechom a pozrel na mňa. Svietili nám sem len lampy z ulice, v žiare ktorých sa ale jeho oči krásne leskli. Celý bol krásny. „Ale hodí sa ti." Pokývala som nad ním hlavou a radšej už zavrela oči. Možno sa dnes vyspíme obaja. Potrebovať, by sme to potrebovali určite. Pomaly sme si mohli dať preteky aj v tom, kto vyzeral viac unavený.

„Zjavne si si svoj pobyt v Kanade predstavoval inak."

„Dá sa povedať." Klasicky našiel moju ruku a preplietol si so mnou prsty. Neviem prečo, ale bez toho to akosi nebolo ono. „Ale zas...som s tebou a o to mi išlo najviac. Zvyšok sú len nie práve priaznivé detaily." Tak detaily? On bral pobyt na psychiatrii, ako detail? Kde ten chlapec žije?

„Si blázon, keď to takto vnímaš."

„Ale šťastný blázon. Navyše so zaujímavou priateľkou takže...povedal by som, že sa môžem nazývať víťazom." Pobozkal ma pritom na čelo a následne zas sklonil hlavu, aby som ho hladkala. A ja som to urobila bez nejakého váhania, lebo to robilo dobre aj mne samotnej. Sama som sa cítila pokojná, keď pri mne tak spokojne ležal. „Budeme už spať?"

„Asi hej," zašepkala som a pomaly mu z vlasov zišla dole ku krku. Chvíľku som mu ešte prstami kreslila po koži rôzne obrazce, ale potom som našťastie bez väčšieho problému zaspala.

***

Myslela som si, že mi rozhovor s Valeriou padne dobre. Ale mýlila som sa. Hneď, ako sa zjavila vo dverách mi bolo jasné, že potrebovala veľa sily, aby vôbec prišla. Pôsobila vyčerpane, ale hlavne smutne. Oči mala unavené a jej chôdza bola celkovo veľmi neistá. No predsa sa usmiala, keď si sadla ku mne. Aj ja som sa snažila držať nad vodou, hoci som sa cítila naozaj všelijako. Mala som ale veľkú chuť vyraziť do mesta a urobiť niečo...niečo neuvážené, niečo čo by odpútalo moju pozornosť.

„Mali ste sa včera večer s Maximom dobre?"

„Hej, veľmi dobre. Tá jazda nocou, alebo keď sme jedli nanuky...pripadala som si, ako späť v Oregone." Pokojne by som si to dnes zopakovala. A potom aj ráno s Roderickom. Bolo tak skvelé, keď som sa prebudila vedľa neho a čakala, kým sa zobudil aj on. Bola to asi tá najpokojnejšia hodina za uplynulý čas. Na chodbe bolo ešte ticho, nikto ma neprišiel otravovať s liekmi a rovnako po mne nebolo nič očakávané. Spomienky na pohreb sa mi podarilo zatlačiť do úzadia a potom zostal už len pokoj.

„Váhal, či bude dobrý nápad, aby sme prišli. Povedala som mu, že ublížiť ti tým určite neublížime."

„Som veľmi rada, že ste tu." Váhavo, ale vzala ma za ruku. Brala som to ako vrcholne milé a priateľské gesto od niekoho, kto zjavne najlepšie vie, aké ťažké to pre mňa bolo. „Váš manžel je neskutočne milý a sympatický človek. Keď včera prišiel a pobozkal vás...to bolo niečo nádherné." Nedokázala som na to zabudnúť. Mala som z nich tak veľkú radosť.

„Je to skvelý muž. Má svoje chyby, presne ako každý, ale nedokázala by som si predstaviť, žeby som svoj život prežila s niekým iným. Od nášho prvého rande uplynulo pomaly dvadsaťpäť rokov a ja ho milujem rovnako, ako vtedy."

„Roderick už o všetkom vie. Napísala som článok na svoj blog, ktorý nevie, že patrí mne a tam všetko objasnila. A našťastie mu to došlo." Bála som sa, že si to nedá dokopy a nespozná spojitosti, ale mýlila som sa. Ak chce, vie premýšľať. Len by musel chcieť častejšie.

„A ani to nevzal ako neviem akú pohromu."

„Podľa mňa si myslí, že to bude prechádzka ružovou záhradou s niekoľkými mráčikmi, ktoré časom zmiznú." A ja som ešte teraz nemala srdce mu hovoriť, že namiesto mráčikov to bude búrka, ktorá zmetie celú záhradu a ruže potrhá na maličké franforce. On na to časom príde aj sám. Varovať som ho varovala, zvyšok je už na ňom. „Zatiaľ mu to však ide dobre. Nerobí si ťažkú hlavu ani z toho, že trávi prázdniny so mnou na psychiatrii."

„Daj tomu šancu a uvidíš, ako vám to pôjde."

„Bude to určite oveľa iné, keď sa vrátime do školy. Predsa budeme osamote a tak." A minimálne môj otec ho nebude neustále terorizovať, keď nás nájde spolu. Už som vlastne len čakala, kedy príde na rozhovor, ohľadne nás dvoch. Jediný, kto sa so mnou na túto tému zatiaľ rozprával, bol Austin. A ten sa na moje prekvapenie nezdal proti tomu. Skôr akoby ho tešilo, že som nabrala odvahu sa do niečoho podobného pustiť. „Kde ste sa vy a Alexander zoznámili?"

„Pracovala som v obchode s potrebami pre domáce zvieratká. Zároveň sme tam mali aj rybičky, papagáje a tak. A on raz prišiel so svojou mamou, ktorej nechali s otcom urobiť veľké akvárium na mieru k narodeninám. Jeho mama si rybičky vyberala asi hodinu, pričom my dvaja sme sa dali do reči. A potom to už akosi išli samo. Začal chodiť za mnou, po mesiaci ma pozval von a odvtedy z nás bola nerozlučná dvojka."

„To je veľmi milé." Ako sme sa zoznámili my? Myslím, že to bolo vtedy, keď sa mi s Brooke hrabali v knihách a ja som sa nahnevala. Ušli sme odvtedy skutočne dlhú cestu, to bez debaty. A ešte viac sme toho mali pred sebou. Teda...dúfam...

„Som veľmi rada, že ste sa s Maximom skamarátili. Keď mi o tebe prvotne povedala, bola som na pochybách, ale po čase, keď o tebe stále rozprával a keď som sa s tebou stretla...dala si mu toho do života veľa."

„Prečo myslíte?"

„Odmalička bol samotár. Kamarátov priveľmi nemal, keď chodil von, išiel sám a bála som sa, aby mu to neprerástlo cez hlavu. Chvíľami sa mi zdal ohľadne toho smutný, hlavne tie posledné dva ročníky na strednej." Naši si tiež robili ohľadne toho starosti. Nie, žeby som predtým mala neviem koľko kamarátov, ale mala som ich. No odkedy sa všetko prevalilo, som trávila skoro všetok čas mimo školy doma, akoby svet vonku ani neexistoval. „Preto ma vždy teší, keď mi volá a hovorí o tom, ako ste boli niekde spolu. Tie vaše nočné jazdy, alebo výlety do kníhkupectva pre neho znamenajú skutočne veľa."

„To aj pre mňa. On bol po veľmi dlhej dobe niekto, kto ma chápal. Navyše bez toho, aby sa čo i len raz opýtal, prečo zas vešiam hlavu a prečo plačem. Nikdy nechcel vysvetlenie, ktoré som aj tak nemala. Vzal ma so sebou, odviedol moju pozornosť niekam inam, alebo proste ticho počúval ako plačem." Brooke ma síce pochopila, keď som jej všetko objasnila, ale s Maximom to bolo predsa stále iné. Niečo veľmi špeciálne, niečo, čomu sme dokázali chápať len my dvaja. „Som mu za ten milý a opatrný prístup vrcholne vďačná. S manželom ste z neho vychovali skvelého človeka." Potešilo ma, keď sa aj napriek všetkému usmiala. V tej chvíli som pochopila, po kom má svoj úsmev Maxim. Ten úsmev, ktorý okrem mňa zjavne veľa ľudí nevidelo.

***

Prosím nehnevajte sa na mňa. Musela som ísť, ale behom pár hodín sa vrátim. Sľubujem.

Takto znejúci odkaz na papieriku som nechala položený na vankúši. Keď Valeria odišla, dostala som nápad. Väčšie bláznovstvo som zjavne už ani vymyslieť nemohla, ale nedokázala som od toho nápadu upustiť. Akoby sa tým malo niečo zmeniť. Pritom však išlo len o nápad, ktorý každého nahnevá. Chcela som si dať urobiť tetovanie. Nie niečo bláznivé, ale...chcela som si to vyskúšať. A tak som nahovorila Rodericka, aby sme išli dnes spolu. Zatiaľ, čo on sa tváril, že ide preč, ja som sa schovala za roh chodby. Kým potom on odviedol svoju prácu a zabavil sestričku na recepcii tým, že mu prišlo akože zle, vykĺzla som von. Zbehla som schodmi dole na prízemie a tam som na neho potom počkala. Medzi ľuďmi chodiacimi hore-dole, som nebola vôbec nápadná.

„Tak...aj vieme presne, kam ideme?"

„Áno. Na miesto, kde si robila tetovanie aj Claire." Bola s tým chlapíkom spokojná a preto som mu chcela dať šancu aj ja. Bolo to trocha ďalej, ale keď sme už boli vonku a niekoľko ulíc od nemocnice, nemusela som sa báť ničoho. Preto sme sa ani neponáhľali. Držiac sa za ruky, sme blúdili hore-dole, kopali do veľkých kôp snehu a také veci. Proste sme sa chovali ako deti, ktoré nevedia, čo so sebou. „Dáš si nejaké aj ty?"

„Naši by mi asi utrhli hlavu."

„Lebo myslíš, že mňa to nečaká?" opýtala som sa so smiechom. Prečo som sa dopekla smiala? Ako som sa mohla takto vytešená prechádzať mestom ani nie deň potom, ako sme pochovali môjho brata? Rodina doma smúti a ja sa vysmiata prechádzam po ulici a idem si po tetovanie?

„Aj vieš, čo by si chcela?"

„Možno. Ale chcem si s tým chlapíkom pohovoriť a potom podľa toho sa rozhodnem." Viac som mu povedať nechcela. Preto sme pokračovali v tichosti, až kým sme neboli na mieste. Mala som menší strach, dokonca aj Roderick váhal, no vošli sme. Nad dverami zacinkal maličký zvonček, ktorý ohlásil našu prítomnosť. Chvíľku sme počkali, ale potom si nás vzal do parády mlado vyzerajúci chalan s jasne červenými vlasmi. Očakávala som, že bude mať tetovania na každom viditeľnom kúsku tela, ale...mýlila som sa. Pár ich na rukách aj na krku mal, ale nič extrémne.

Povedala som mu o mojej predstave, prešiel si so mnou možné varianty a napokon sme sa dohodli pomerne rýchlo. Nešlo o nič neviem aké veľké. Na ľavé zápästie som chcela malý javorový list, ktorý by bol zafarbený červenou a bielou na štýl rozpitých vodových farieb. Videla som veľa tetovaní na tento štýl a hlavne v poslednej dobe. Nemyslela som si, že niekedy na to naberiem odvahu, ale...bola som tu a do niekoľkých minút som už mala list načrtnutý. Stále bolo cesty spať, ale nemalo to význam. Chcela som to a hotovo. Nemusela som nikomu nič vysvetľovať.

„Ty si asi posledný človek, ktorého by som na takomto mieste očakával," povedal Roderick, sotva sa do toho pán červenovlasý pustil. Trocha som sa bála, že to bude bolieť, ale nič, čo by som nevydržala. Rozhodne som už čelila väčšej bolesti. „Nebolí to?"

„Zažila som horšiu bolesť." A pri nej som nemala ani poňatia, kedy sa skončí. Teraz som aspoň vedela, že to dlho nepotrvá. Sledovala som, ako rýchlo čiernou farbou obtiahol lístoček, ktorý bol identický s tým na kanadskej vlajke. A keď prišli na radu farby, bola som ešte viac nadšená. Jasne červená, bordová a niečo, medzi červenou a oranžovou, sa krásne miešali s bielou.

„Tak, nech sa páči," povedal behom desiatich minút. Neverila som, že to trvalo tak krátko. Hlavne, ak som bola s výsledkom maximálne spokojná. „Chodíte spolu?" Pozrel najprv na mňa, potom na Rodericka, ktorý postával obďaleč a prezeral si nejaké náčrty povešané na stenách.

„Hej," odpovedala som napokon ja.

„Nechcete nejaké spoločné tetovanie?" Zvedavo nadvihol obočie a vyčaril úsmev, ktorým nakazil dokonca aj mňa. Znelo to ako dobrý nápad. Nie niečo, čo nás bude doslova spájať, ale niečo, niečo...

„Jasné, prečo nie. Roderick?" V momente vydesene pozrel na mňa a pokýval hlavou. „No tak, bude to zábava. Nebude to nič veľké."

„Clara, doma ma zabijú." Mykla som plecami. Nemala som to brať takto, ja sama som si nemala nechať vytetovať nič, ale prečo dopekla nie? Prečo sa stále starať o to, čo povie okolie, či rodina? Je to moja koža a moje peniaze. Keby chcem, môžem si dať niečo úplne od veci a pokojne cez celú ruku. Maličký javorový list, ktorý ma pre mňa dôležitý význam nikomu neublíži. „Ty to myslíš vážne?"

„Áno." Stačil jeden pohľad do jeho očí aby som vedela, čo chcem. Niečo, čo sa s ním spája a čo mi ho pripomenie hneď, ako sa na tetovanie pozriem. So širokánskym úsmevom som pozrela na červenovlasého chalana, ktorý sa tešil hádam ešte viac ako ja. Hlavne, keď som mu povedala svoj nápad. Bola to práca tak na päť minút, ale v konečnom dôsledku som bola veľmi spokojná. Malá vlna, ktorá sa mi tiahla na ľavom prostredníku ako prsteň. Miluje surfovanie, miluje oceán a ja milujem jeho oči, ktoré ako rozbúrený oceán vyzerajú. Čo výstižnejšie by som mohla chcieť?

„A ty chlapče? Pre čo si sa rozhodol?" Obaja sme v očakávaní pozreli na Rodericka, ktorý však ešte stále váhal. Hoci práve videl, že to nie je bolestivé, ani nič. Ja som to v pohode vydržala, tak prečo by nemal on?

„Zvládneš taký malý ihličnatý strom, tiež na ľavý prostredník?" Tatér bez váhania prikývol a pustil sa do práce, sotva sa Roderick posadil na miesto, kde som doteraz bola ja. Posadila som sa k nemu a vzala ho za ruku, aby som ho možno troška upokojila. „Môže byť? Lesy predsa miluješ."

„Môže," odvetila som potichu. Bolo ale zábavné pozerať sa, ako odvracia hlavu. Troška to zjavne preháňal, ale zas každý znáša bolesť inak. Možno ak by nerobil toľké drahoty, nedokopala by som sa k veľmi ráznemu kroku. Ako sme si tak hľadeli do očí, už som nemohla povedať nie. Nešlo to. A zrazu som nechcela ešte čakať. Teraz...práve v tej chvíli som ho chcela pobozkať oveľa viac, ako kedykoľvek predtým. Pohľadom som mu skĺzla na pery a pár sekúnd sa na ne dívala, než som k nim konečne pritisla aj tie svoje a tak ho plne zamestnala. Prišiel si do Kanady po našu prvú pusu? Tak ju má mať.