-Clara-

„Chápeš, prečo som takto konal?" Zostala som mlčky hľadieť do stropu. Nemala som potrebu odpovedať, lebo moje slovo nezavážilo absolútne nič. Nie, keď som pre všetkých pôsobila ako čistý blázon. „Clara?" Od chvíle, kedy som sa posadila do snehu, až do tohto momentu, sa stalo veľa vecí. Pravda, že polovicu som si jasne nepamätala, ale stali sa. Boli sme doma, veľmi som kričala na súrodencov a na otca, vzpierala som sa všetkému, čo oni považovali za správne a tak...tak som skončila tu. Na psychiatrii, kde som si už raz dva týždne poležala. Akurát nie na tak silných sedatívach, aké som dostala teraz.

Jediná svetlá stránka tohto celého cirkusu bola, že liekom sa podarilo otupiť aj moju bolesť. Myšlienky v hlave sa mi upokojili, pričom nehrozilo, aby som premýšľala nad viac, ako jednou vecou naraz. Bratovu smrť a všetko čo nasledovalo, sa mi teda podarilo vytlačiť z hlavy pomerne ľahko. Stačilo, keď som pomyslela na Rodericka. Nedovolila som si myslieť na nič, čo sa ho netýkalo a to bol asi kľúč k aspoň nejakému stavu pokoja. Mohla som konečne ležať bez pocitu, že mi vybuchne hlava, lebo je v nej toho toľko. Celý môj pohľad na svet bol síce skreslený, ale to mi tiež nemalo prečo vadiť. V alternatívnom vesmíre, ktorý mi sedatíva pripravili, neexistovala bolesť a neexistovala ani moja choroba. Neexistovalo v ňom poriadne nič.

„Toto všetko, je pre tvoje bezpečie. Ten tvoj výlet na skaly, bol krok cez čiaru."

„Možno tak pre vás," zamrmlala som potichu, div ma neprepočul. On nevie...nevie, prečo som tam išla, čo ma k tomu skutočne viedlo a čo sa mi odohrávalo v hlave, keď som stála pri okraji skál. „Nechajte ma prosím samú." Nemala som kam utiecť. Vďaka tomu svinstvu, ktoré mi kolovalo žilami, by som sa ťažko bez pomoci postavila. Preto som nepotrebovala, aby pri mne stále niekto sedel. Jediné, čo som chcela, bol pokoj. Ničím nerušená samota, ktorá nemala konca-kraja.

Stálo ma veľa síl, aby som vôbec otočila hlavu a pozrela sa na neho. Tváril sa, akoby mi svojimi činmi zabezpečil neviem akú spásu. No popravde mi len zviazal ruky, aby som si nemohla ublížiť. Nedal mi šancu, aby som mu vôbec vysvetlila, ako to ráno bolo. On iba usúdil, že som sa automaticky chcela zabiť. Nebral v úvahu nič iné. A najhoršie? Nahovoril to aj dvojičkám, ktoré mu uverili. Teda aspoň Claire a ako to vyzerá, aj otec.

„Choďte!" Očami som sa ho od seba snažila odohnať, ako to len išlo. Zízala som na neho, kým konečne nerezignoval a nepostavil sa. V tej chvíli, jeho vyčítavé pohľady neznamenali absolútne nič. Asi len toľko, že som nabrala aj nemožnú silu, aby som sa otočila jemu a dverám chrbtom. Nechcela som vidieť nič, absolútne nič. Nič, čo sa týkalo skutočného sveta, ktorý v podstate ani neexistoval.

***

„Nesúhlasil som s týmto, aby bolo medzi nami jasno. Ale dobre vieš, že ísť proti Claire a otcovi, je niekedy šialenstvo." Nebadateľne som prikývla, opretá o bratovu hruď. Svet bol síce stále vrcholne pokojný, ale čím viac sedatív som v sebe mala, tým som sa cítila horšie. Všetko ma bolelo, aj keď zjavne nemalo. „Pokúsim sa s nimi prehodiť pár slov, aby si bola doma čím skôr. Hoci pochybujem, že pán Morisson len tak ustúpi."

„Je mi zle."

„Ja viem. Aj o liekoch sa s nimi porozprávam. Pochybujem, že je tu naozaj pádny dôvod na to, aby si vyzerala takto." Privrela som na chvíľku oči. Čo bolo lepšie? Spať, alebo sa snažiť vnímať realitu? Nemala som v tom jasno ani náhodou. „Zajtra sú Vianoce..."

„A čo ako? Načo nám sú Vianoce?" Pevnejšie ma objal, až to zabolelo. Po tom všetkom, čo sa stalo, bol zväčša pokoj v mojej mysli taký zvláštny a neprirodzený. Nevnímala som absolútne žiadnu úzkosť, ktorá ma dovtedy sprevádzala na každom jednom kroku. Jediné, čo bolo skutočné, bolo bratove objatie, ktoré ma držalo nad vodou. Ak by som chcela a ak by som to dokázala, mohla by som plakať. Ale nešlo to. Nemohla som.

„Naučíme sa s tým žiť. Zmeniť to už nedokážeme."

„Keby vieš...keby vieš, ako sa to celé skončí, čo by si urobil?" Bola to veľmi hlúpa otázka, ale napadla mi ako prvá. Čo by som urobila ja, keby viem, ako sa to celé skončí? Bežala by som v to ráno za ním? Urobila by som nejaké ráznejšie kroky? „Austin?"

„Netuším. Možno by som si vzal týždeň, či dva dovolenku v práci a prišiel domov. Vytiahol by som z neho všetko, čo sa tej kauzy týka. Úplne všetko, do posledného detailu. Zavliekol by som ho pokojne aj na protidrogové liečenie, ak by to znamenalo, že sa mu nič nestane. Bolo by mi jedno, nakoľko by ma nenávidel."

„Prečo si nič z toho neurobil?" Mykol plecami a pobozkal ma na čelo. Prvotne ho za mnou pustiť ani nechceli, ale keď si on otvorí ústa, cúvne väčšina ľudí. „Prečo som ja nič neurobila?"

„Lebo sme si ani v tom najhoršom sne nemysleli, že sa môže stať niečo podobné. Neverili sme, že je to až tak vážne, lebo naše problémy, sa zdali oveľa dôležitejšie a prioritnejšie." Nebola to zlá odpoveď. Aspoň teda v tej chvíli nie. „Vinu nesieme všetci rovnako. My traja, ale aj rodičia."

„V to ráno...v to ráno, keď som ho naposledy videla..." Chcela som plakať, ale nešlo to. Emócie okolo toho celého, boli, ale zároveň neboli dostatočné. „Mal slzy v očiach. Keď sa na mňa pozeral, skoro sa rozplakal. Mal strach."

„To bolo kedy?"

„Dva dni predtým, ako prišla polícia. Povedal mi...aby som sa do toho nemiešala, aby som mu dala pokoj a potom sa so slzami v očiach rozutekal preč. Kričala som na neho, aby sa vrátil, ale stratil sa v hustom snežení." A bolo to vonku. „Nebežala som za ním. Nechala som ho ísť a nikomu som nepovedala, že sa pod náporom toho celého skoro rozplakal. Tým som mu podpísala rozsudok smrti." Práve som sa priznala, že za všetko môžem oveľa viac, ako moji súrodenci, alebo rodičia. Zaklonila som pritom hlavu, aby som dovidela na Austinovu tvár, ale nebol to šťastný pokus. Zatočila sa mi hlava.

Myslela som si, že niečo odpovie, že zanadáva, ale nič sa nedialo. Nepadlo ani slovo, ktorým by moju vinu vyvrátil, alebo ju potvrdil. Mlčal, asi aby ma nerozhodil. V podstate to ale bolo jedno, lebo nech by povedal čokoľvek, vo veľkom rozsahu, by mi to neublížilo. Možno by som význam jeho slov ani nepochopila, natoľko bolo okolo mňa všetko nereálne. Chvíľami ešte aj on, čo ma neskutočne desilo. Prvotne som to otupenie prijala, tešilo ma, že nedokážem vnímať, ale bolo to stále horšie a horšie. Svet sa stával priveľmi imaginárnym, akoby skutočne nikdy ani neexistoval.

„Zmenilo by sa niečo, keby to povieš skôr?"

„Netuším."

„Nezmenilo," odpovedal bez váhania. „Kvôli detailu, že sa skoro rozplakal, by ho polícia nenašla skôr."

„Ale mohla som bežať za ním."

„A načo? Aby ti ublížil, alebo aby ti ublížili ľudia, ktorí v tom celom išli s ním?" Keď pozeranie na brata bolo priveľa, zavrela som opäť oči. Tak strašne sa mi chcelo spať a pritom som musela zostať pri vedomí. Keby zaspím, prebudenie by bolo o to horšie. „Neprežil by som, keby sa ti niečo stane."

„A čo Andy? Jeho smrť prežiješ?"

„Sama dobre vieš, že to je úplne iná situácia." Pokývala som hlavou. Nebola to iná situácia, to ani náhodou. Ja som bola rovnako jeho súrodenec, ako aj Andy. Nebol medzi nami v tomto smere žiaden rozdiel. Alebo by aspoň byť nemal. „Ja viem, že to čo teraz poviem, asi vyznie hnusne, ale...na teba som oveľa viac naviazaný, ako som kedy bol na Andyho. Možno je to z časti pre to, čím si prechádzaš a možno nie. No keď sme sa odsťahovali, bola si to ty, kto mi chýbal najviac."

Ako ma mohol dopekla natoľko ľúbiť? Ani po toľkých rokoch, som tomu nerozumela. A hlavne nie vo chvíľach, v akej sme sa nachádzali aj teraz. Sedeli sme na psychiatrii. Na oddelení, kam patria podľa širokej verejnosti blázni. Bolo oveľa jednoduchšie nás pomenovať všetkých týmto jedným slovom, ako sa zaujímať o to, kto je tu s akou diagnózou. Tak, či onak, nemenilo to fakt, že sme sedeli priamo tu. Deň, pred najkrajšími sviatkami v roku, ktoré sme mali ako rodina stráviť spoločne.

„Možno by si mal ísť za mamou."

„Chceš byť sama?" Prikývla som. Jeho objatie poskytovalo istý úkryt, či most do skutočného sveta, ale nastala chvíľa, aby som sa skutočnému svetu zas vyhla. Bolo lepšie opätovne si ľahnúť a vytiahnuť si prikrývku až po uši. Nevedomosť, bola kľúčom k vykúpeniu. Jediná možnosť, ako sa vyhnúť bolesti, bolo nechať sa ňou stiahnuť pod hladinu skutočnosti a pomaly sa v nej utopiť.

***

Ani som sa neobťažovala pozrieť, kto prišiel. Dokázala som len ležať a držať zatvorené oči. Sedatíva vo svojom účinku zjavne trocha poľavili, lebo svet naokolo sa stával po malých kúskoch opäť reálnym a plným bolesti. Plakať som však stále nedokázala. Nato ma priveľmi bolel každý jeden nádych. Pán Morisson sa tu zastavil ešte dvakrát, ale stále to bolo o tom istom. Premlčala som všetky jeho otázky, až to napokon vzdal a znova ma nechal osamote.

Párkrát som skoro zaspala, ale v konečnom dôsledku, sa mi tomu podarilo predísť. Aspoň som sa dopočula zaujímavé novinky ohľadne toho, že prišla Brooke. Počula som ju na chodbe a keby ju pán Morisson nezastaví, zjavne by už sedela pri mne. Na ňu som myslela ako na prvú, keď som sa napokon otočila ku dverám a otvorila oči. Bola som však poriadne mimo. Nedívala som sa na Brooke, ale na mamu, ktorá sa opierala chrbtom o dvere so slzami v očiach.

„Neruším?" opýtala sa potichu. Pokývala som hlavou, vynakladajúc všetku silu, aby som sa dokázala posadiť. Ruky sa mi však príšerne triasli. Skôr asi od liekov, ako od únavy.

Pozorne som ju sledovala, ako neistým krokom prešla až ku mne a posadila sa na kraj postele. Až priveľmi som si spomínala, aká zronená chodila za mnou do nemocnice pár rokov dozadu. Lámalo jej srdce, keď ma tu takto videla, tak čo potom ešte teraz? Trápilo ju niečo oveľa horšie a potom som tu bola ešte aj ja, s úplne neprítomným výrazom, za ktorý som ale nemohla. Pán Morisson si zjavne myslel, akú službu mi týmto preukáže, ale popravde som sa cítila horšie, než dnes ráno na skalách. Tam som aspoň dokázala premýšľať sama za seba, pričom tu to už nebolo možné. Nad búrkou v mojej mysli, sa vznášala hustá hmla, ktorá občas niečo odhalila, ale kým som prišla na to, o čo ide, znova sa všetko stratilo. Bol to horší pocit, než keď som premýšľala nad smrťou. A to som si natoľko myslela, že nič horšie byť nemôže. Možno si poviete, že však čo je na tom tak hrozné? Ja nehovorím len o tej povrchnej myšlienke, ktorá v sebe neskrýva dokopy nič. Hovorím o myšlienkach plných krvi a detailov, akoby vaša smrť mala vyzerať. Hovorím o živých obrazoch, naháňajúcich hrôzu.

„Zlatko..." Načiahla ku mne ruku, aby ma pohladila po líci, čo som potichu strpela. Nechcela mi predsa zle. Však? „Mám ti hovoriť, ako bude všetko v poriadku?" Pokývala som hlavou. Načo by to robila? Nemalo to cenu, rovnako ako nič na tomto svete.

„Mrzí ma to, mami."

„Ty za nič nemôžeš." Ale môžem, ja môžem za všetko, nech hovorí každý čo chce. Neurobila som maximum. Ani náhodou.

Chcela mi ešte niečo povedať, ale k slovám sa cez slzy napokon ani nedostala. Rozplakala sa priamo pred mojimi očami, no ja som bola prvé minúty úplne neschopná niečo urobiť. Chcela som ju objať, ale to bola vôľa len mojej mysle. Zvyšok tela so mnou nechcel spolupracovať. Toto...asi toto je najhorší účinok všetkého, čo vám tu dávajú na upokojenie. Aj naposledy sa stalo, že to pôsobilo akurát tak na moje svaly a nie na myseľ, ktorá to upokojenie skutočne potrebovala. A verte mi, že ak vaša hlava niečo chce, ale zároveň si uvedomí, že to nie je možné, prepadne vás príšerná panika. Je to, akoby vám vaše telo už nepatrilo. Akoby z vás zostali len myšlienky, trhajúce všetko na márne kúsky.

Napokon som ju vzala za ruku, ale to bolo maximum mojej snahy. Dokázala som ju len nemo sledovať a priať si, aby som aj ja sama dokázala plakať. Pri pohľade na mamu, som mala všetky dôvody. Bolo mi jej tak neskutočne ľúto. Nikdy som ju na toľkoto zničenú nevidela a ani už nikdy vidieť nechcela. Toto si nezaslúžila ani náhodou. Nie moja mama, ten najláskavejší človek, ktorý kedy chodil po tejto Zemi. Radšej by som trpela stokrát viac, ak by to znamenalo, že ona nepocíti ani ten najmenší smútok. Keby sa dá, vezmem celé jej trápenie na seba, lebo neexistovalo nič horšie, ako vidieť vlastnú milovanú mamu takto v slzách.

„Kedy...kedy bude pohreb?" opýtala som sa napokon. V momente som svoju otázku aj oľutovala. „Prepáč, nemala som sa pýtať."

„Dvadsiateho ôsmeho. To už bude po sviatkoch a...a všetko." Sotva badateľne som prikývla. Za pár dní sa naposledy rozlúči so svojim synom, ktorého jej už nikto nevráti. Sviatky, ktoré mali byť plné lásky a radosti z toho, že sme spolu, sa budú niesť v tieni nadchádzajúceho pohrebu najmladšieho člena rodiny. Bože, mohlo byť niečo horšie?

***

Večer bol asi najhorší. Dostala som ďalšiu dávku sedatív, z ktorých mi prišlo ešte horšie. Čo ale bolo najhoršie? Tá hádka, ktorá sa na chodbe strhla, lebo za mnou nechceli pustiť Austina. Zjavne ho počuli ešte aj na dolnom poschodí, ale zas malo to svoje výsledky a napokon sa za mnou dostal. A priviedol so sebou aj Brooke, ktorú som ešte asi nikdy nevidela radšej. Zjavne bola plne v obraze, lebo sa ma na nič nevypytovala a skôr sa ma snažila utíšiť, aj keď to moc nešlo.

Tak sme skončili všetci traja na tej hnusnej posteli. Ja v bratovom objatí a s hlavou opretou o jeho hruď, pričom Brooke si povedala, že mi zapletie vlasy. Nemala som silu jej povedať, aby sa s tým neobťažovala. Hlavne, ak bola z toho také natešená. Nechala som ju teda, nech sa mi hrá s vlasmi a pritom som počúvala, ako Austinovi hovorí o New Yorku. Práve tam mala s Reném stráviť Vianoce. Rodičia vraj šli na Bali, ale ona nechcela o ďalších sviatkoch niekde v exotike ani počuť. A keďže René už pre jej otca oficiálne nepracuje, nemusel ísť s nimi. Vraj už aj vyzdobili byt, postavili stromček a tak.

„Maxim...vie čo sa deje?" opýtala som sa po dobrej hodine.

„Vie, písala som mu," odvetila Brooke takmer okamžite. Netušila som, koľko presne môže byť hodín, ale muselo byť dávno po návštevných hodinách. Zjavne, ak by tu nemal pán Morisson dôležité slovo cez známych lekárov, nemohli by tu už so mnou byť. A ak by nebolo Austina, ktorý kričal na lekárov hlava-nehlava. „Sme v kontakte, takže vie aj o tom, že som prišla. Akurát teba nechce obťažovať." Tak trocha som si želala, aby tu teraz bol. Aby sa ukázal vo dverách aj s kopou kníh, ktoré by sme tu nechali na neskôr a aby ma vzal na nočnú jazdu Kanadou. Nemuseli by sme mať destináciu, ako to bolo niekedy v Oregone. Len by sme išli, niekde by sme si dali zmrzlinu, on by si dal cigaretu a tak. Nešlo by o nič špeciálne, ale mne by to úplne stačilo.

„Mala som s ním ísť do Ruska, keď mi to navrhol."

„Do Ruska?" opýtal sa Austin prekvapene. Prikývla som. „Tam musí byť teraz krásne. Moskva je určite vysvietená na každom kroku."

„Hovoril, že Červené námestie je ako zo sna. Všetky tie stánky, svetielka kam sa človek pozrie, vysokánsky stromček...a vraj tam majú aj klzisko." Z jeho slov to vyznelo, že ak človek príde do Moskvy v období Vianoc, je to ako krásna zimná rozprávka.

„Čo keby sme tam na budúci rok zašli, hm?" navrhol Austin a vtisol mi pusu na čelo. Uvedomoval si, čo práve povedal, alebo to bolo len z dôvodu, aby reč nestála? Kde by sme akože nabrali peniaze, aby sme šli do Moskvy? Hlavne počas sviatkov, kedy sú drahšie ešte aj letenky. Hoci, pokojne by som išla sama s Maximom. Ukázal mi, že mu môžem dôverovať, tak prečo by som sa s ním mala báť ísť do sveta? Navyše do krajiny, ktorú berie za svoj domov a ktorú natoľko zbožňuje.

„Aj New York je krásny počas sviatkov. Už beztak je to rušné mesto s vlastným životom, ale keď prídu Vianoce... V Central Parku ťažko nájdeš strom, ktorý by na sebe nemal nejakú ozdobu. Hlavne okolo klziska. S Reném sme tam zvykli chodiť dosť často a tam ma vlastne aj naučil korčuľovať. Myslím...myslím, že to bolo hneď prvú zimu, ktorú u nás strávil. Rodičia nemali čas, aby ma tam vzali, tak sa obetoval on."

„Počas tohto obdobia je krásne asi všade. Zaujímalo by ma, kde ľudia prišli k tomu, aby sa všetko na toľkoto zdobilo a ja neviem čo." Mala som v pláne písať práve na túto tému článok. Dúfala som, že po príspevku o bipolárnej poruche, bude toto skvelé tesne pred Vianocami. Kto vie, aké ohlasy som vôbec na článok dostala. Akosi som sa tam nechcela ísť pozrieť, hoci ma to celkom zaujímalo, aj napriek všetkému. Dala som do toho vážne veľa, odhalila som svoje súkromie a hádam...hádam som naviedla Rodericka na správnu cestu. Ak teda od doby, čo mi písal, na celý blog nezabudol.

A takto ubiehalo pár nasledujúcich hodín. Počúvala som reči o tom, ako začali Vianoce, až sa obaja dostali k teóriám, z ktorých mi bolo doslova do plaču. Zjavne si mysleli, že ma nejako rozptýlia, alebo ja neviem čo, ale išli na to zle. Veľmi zle, lebo keď obaja odišli, bolo mi ešte horšie. Asi okolo polnoci som sa pokúšala nájsť mobil, aby som napísala Roderickovi, ale nebol nikde. Veci som mala v malej skrinke v rohu, ale mobil tam nebol. Akoby odrezanie človeka od sveta, malo nejako pomôcť.

***

„Lebo poslať ma sem, bolo to jediné, čo ste dokázali," sykla som nahnevane, pričom som sa však na otca a Claire nedokázala ani pozrieť. Keď som sa po celkovo bolestivej noci prebudila, cítila som sa zvláštne. Nič už nebolo tak, ako včera. Nebola som smutná, skôr som cítila neskutočný hnev za to, že som tu. Celým týmto divadlom mi nepomáhali. Skôr mi len robili zle. „Takto aspoň vidím, nakoľko mi dokážete dôverovať."

„Prepáč, ale toto nie je o dôvere. Toto je predvídanie možných udalostí."

„Prečo si takto nepredvídal, aj keď išlo o Andyho?" Bolo to hnusné, veľmi hnusné, avšak útok, bol v tej chvíli najlepšou obranou. Ak si myslia, že sa nechám, zjavne ma nepoznajú. Ak je skutočne treba, zabojujem. A keď si ma poriadne nevypočujú, proste utečiem. Raz sa mi to už podarilo a nikto ani nevedel, že som sa šla prejsť do parku oproti nemocnici. Hneď za jej budovou sa rozprestierali hory, ktoré by som dokázala obdivovať aj hodiny. „Chcem ísť domov. Hneď!"

„To sa nekoná," odvrkla Claire, ktorá bola zrazu až priveľmi proti mne. Jej dôvody boli pochopiteľné, akurát prečo mi nedala šancu, aby som sa vyjadrila? Dobre, včera sa zľakli, keď som šla hore na skaly, ale nikto si ma následne nevypočul, keď som sa im to snažila vysvetliť. „Zostaneš tu, kým..."

„Kým čo?" opýtala som sa provokatívne a konečne pozrela ich smerom. „Kým mi nebude zo všetkých tých liekov ešte horšie?" Milovala som, keď si ľudia mysleli, že mi vidia do hlavy. Nikto, nikdy nemal poňatia, čo sa vo mne odohráva a predsa si ľudia naokolo tak radi mysleli, že ma chápu a pomáhajú mi svojimi činmi. Pravda ale bola niekde úplne inde. Nepomáhali mi, skôr ma len nepredstaviteľne dusili a vytvárali okolo tak veľký tlak, až som chcela kričať. Vrieskať z plných pľúc, len aby sa konečne uvedomili a dali mi svätý pokoj.

Mala som toho zrazu na srdci veľmi veľa a hoci by som im tým určite ublížila, chcela som to povedať. Obaja boli zničení, ale rovnako som na tom bola aj ja. Všetci sme boli pomaly na konci našich síl, ale...bolo tu to prekliate ale. Tá hranica, cez ktorú ma nemohol nikto pretlačiť. Na všetky slová som však zabudla v momente, kedy sa otvorili dvere na izbe. Tušila som, že Brooke posedáva na chodbe, ale...nestála v nich na prekvapenie ona. Ale niekto, kto prišiel ešte priliať do už tak divokého ohňa.

„Clara..." Otec aj Claire, ho v momente prebodli pohľadom, hoci ona ho ešte nikdy v živote ani nevidela. Ale zjavne to malo čo dočinenia s jeho činmi. S tým, ako zavrel dvere a prešiel popri nich až ku mne. Bez váhania, dokonca predtým ako sa posadil, som sa načiahla za jeho rukou, za ktorú som si ho potom vtiahla do objatia. „Napadlo mi, že urobím dobre, ak prídem," zašepkal a akoby tu nikto okrem nás nebol, ma pobozkal na čelo. Tuho som pritom zavrela oči a v pravej ruke zovrela lem jeho svetra. Bol tu, skutočne sedel pri mne a ja som sa mohla poriadne zhlboka nadýchnuť vône, ktorá patrila len a len jemu. Oceánu, ktorému som s veľkou radosťou dovolila, aby ma zmietol svojimi divokými vodami.

„Ľúbim ťa, Roderick." A čo, ak ma otec počul? Čo, ak to počula Claire? Ich sa to absolútne netýkalo, lebo neprišiel za nimi, ale za mnou. To kvôli mne pricestoval tesne pred sviatkami, kvôli mne nechal doma svoju rodinu a kvôli mne obetoval svoje pokojné Vianoce. Natoľko sa tešil, ako bude doma, bude tam mať teplo a pôjde surfovať...a zrazu bol tu. Zas naobliekaný a určite nahnevaný na nekonečnú zimu s kopou snehu.

„To sa počúva skutočne príjemne," odvetil s tichým smiechom. Prečo som mu to hovorila tak často? Aby keď sa dozvie pravdu vedel, že som ho neklamala s radosťou. Pre mňa bolo v tomto celom priveľa citov, ktoré som až tak dobre nepoznala. Nebolo to, ako láska zo strany rodiny. To ani náhodou. Aspoň ja som to tak nevnímala. „Aj ja ľúbim teba. Inak by som tu nebol, to predsa vieš." 

Zašmátral po niečom vo vrecku svetra, ale keď z neho vytiahol kľúčenku odo mňa, natisli sa mi slzy do očí. Otca a sestru vedľa nás som si nevšímala, lebo pri pohľade do jeho očí...bolo v nich niečo iné. Ten spôsob, akým na mňa pozeral a ako sa usmieval. Možno sa mi to zdalo, ale akoby skutočne vedel, čo je vo veci. Možno ma tam hore vypočuli a on si článok prečítal skôr, ako prišiel za mnou. Lebo ak to bola pravda, vážila som si jeho prítomnosť ešte viac. Ak to vedel, alebo len tušil...mohla som jeho objatie v tej chvíli považovať za skutočný vianočný zázrak.