-Clara-

Prvé dni som veľmi veľa čítala. Za štyri dni, som zhltla štyri knihy. Každý deň jednu a počas štvrtej noci, som sa dostala do polovice piatej. Utápala som samotu, žiaľ a bolesť v stránkach, ktoré obsahovali chvíľami oveľa viac tragédie, ako môj život. Nazdávala som sa, že ak precítim utrpenie fiktívnych postáv, nebudem tak vnímať to svoje. Ale mýlila som sa. Jedny muky sa striedali s ďalšími a mne potom zostali len oči pre plač a srdce plné beznádeje.

Lebo presne ako som hovorila, nikto tu pre mňa razom nebol. Dlhé a chladné dni som trávila sama vo veľkom dome, ktorý ožil len ak Orion pre niečo štekal. Inak som tu bola len ja. Rodičia pracovali a Andy po škole nikdy neprišiel domov. Nechcel byť so mnou, rovnako, ako som ja nechcela byť s ním. Odkedy som bola doma, mi nepovedal ani slovo. A to vyústilo len v jedno. Natoľko som si zvykla na ticho a mlčanlivosť počas dní, že som nekomunikovala, ani keď prišli rodičia. Nedokázala som im povedať ani slovo. A najhoršie bolo, že aj telefonáty sa stávali utrpením. Včera som dokonca Rodericka poprosila, aby sme si len písali a dnes som to bohužiaľ nevidela tiež na nič iné. Deň bol dlhý, veľa som ráno plakala a potom som si konečne na pár hodín pospala.

No teraz, keď som tu ležala s očami vyvalenými do stropu, som sa cítila na konci síl. Nevládala som plakať a nevládala som premýšľať. Ocitla som sa na kraji útesu, kde fúkal priveľmi silný vietor. Nedokázala som sa udržať na jeho okraji a preto som spadla. Dole do temnoty, na dne ktorej horel oheň. Nie skutočný...boli to cigarety. Maxim ich mal v aute a keď sa nedíval, vzala som si celú škatuľku. Alebo si to možno všimol, len nepovedal nič. Ráno som si zišla dole po zápalky s maličkým tanierikom a odvtedy som spálila už tri cigarety.

Potrebovala som cítiť bolesť, ktorá by mi pripomenula, že ešte žijem. Lenže ono to nestačilo. Necítila som nič a ak aj áno, bolo to priveľmi slabé. Túžila som mať slzy v očiach, ktoré by sa mi do nich natisli kvôli bolesti. Ale nešlo to. Nebolo to ako kedysi. Na oboch predlaktiach mi zostali len začervenané stopy, ktoré mi hovorili, aká som hrozne slabá. A ktoré mi možno zanechajú malé jazvy. Nič viac a nič menej.

***

„Čo týmto chceš dokázať?!" zreval otec, až sa zatriasli sklá v oknách. Takto to išlo od rána. Dnes mal voľno v práci, no určite nepočítal, že ho bude čakať toľko opletačiek. Sotva niečo po deviatej volala Andyho triedna, že zas neprišiel do školy, pričom dnes mali dôležitú písomku. Navyše z matematiky, kde mu hrozí prepadnutie. Otec bol samozrejme v domnienke, že keď ráno odišiel, mieril do školy. Takže odkedy sa ukázal, je to len krik, vreskot a nadávanie. „Keby človek aspoň vedel, čo sa deje v tej tvojej dutej hlave! Ale ty s nami úplne odmietaš komunikovať!"

„Áno, pri mne ti to natoľko prekáža, ale keď Clara mlčí celé dni, to je v poriadku, čo?!" Možno som si to po tom všetkom len nahovárala, ale akoby do vyslovenia môjho mena vložil všetku nenávisť sveta. Bola som doma už týždeň a on mi nepovedal ani pol slova. Ani ráno, keď som zišla do kuchyne, aby som dala Orionovi jesť. Díval sa radšej do mobilu, ako na mňa.

„Prečo si ňou stále tak zaujatý? Andrew, čo ti na sestre natoľko prekáža?" Nechcela som počuť jeho odpoveď. Nemohla som ju počuť. Nie bez toho, aby mi ublížil ešte viac, ako sa mu to doteraz podarilo. „Nehovor mi, že ti urobila niečo tak hrozné, že ju natoľko nenávidíš."

„Ver mi, bol by som radšej, keby nie je mojou sestrou." Šmarila som vankúš do dverí. S menším plesnutím do nich narazil a potom padol na drevenú parketu. Orion sa k nemu hneď rozutekal, ale keď sa vankúš následne už sám od seba nepohol, nechal ho tak a vrátil sa k mojej posteli. „Takže ak ma ospravedlníš, radšej pôjdem preč, akoby som bol tu s vami." Počula som, ako za ním otec niečo zakričal, ale nerozumela som mu ani slovo. Nasledovalo len buchnutie dverí, čo značilo, že Andrew skutočne odišiel. Radšej sa išiel túlať do zimy, než aby bol so mnou pod jednou strechou.

Horšie ale bolo, keď som začula kroky po schodoch. Otec musel vedieť, že som všetko počula a teraz to chcel dať do poriadku. Problém ale bol, že ja som ho tu nechcela. Nemala som potrebu počúvať reči o tom, ako sa nemám na brata hnevať. Preto som bleskovo vstala z postele a zamkla skôr, než by siahol po kľučke. Orion zaštekal, keď ho vycítil za dverami, ale to bolo všetko. Viac sa ním nezaoberal.

„Clara...prosím ťa, pusti ma dnu." Počul, ako som mu zamkla pred nosom. „Ja ti predsa nechcem zle." Čelom som sa oprela o dvere. Nechcel mi zle, ale predsa prišiel o dva týždne skôr a odtrhol ma od sveta, ktorý aspoň máličko stál za to. Nedovolil mi byť s kamarátmi a s chlapcom, ktorý mi natoľko chýbal.

Vypočula som si jeho nasledovné slová a prosby, ale nič ma nepresvedčilo, aby som otvorila. Iba som tam stála a premáhala slzy, na ktoré som už nemala silu. Akoby zo mňa zrazu vyprchal všetok smútok a zanechal nedobytnú prázdnotu, ktorá ma trhala na kúsky. Už som nevedela čomu a komu veriť. Preto som si k sebe nemohla pustiť nikoho. Možno po pár dňoch, keď toto celé znova prehrmí a ja nebudem vidieť až tak čierne. Do tej doby ale bude pre každého lepšie, ak zostane stranou. Ani ja by som sa dobrovoľne nevrhla do besniacej búrky, preto som to nemohla očakávať ani od niekoho iného.

***

„Zlatko..." V maminom hlase bolo aj napriek šepkaniu počuť tú beznádej, ktorú som nenávidela. No už asi naozaj netušili, čo so mnou majú robiť. Ako sa dni míňali a Vianoce sa blížili, všetko bolo iba horšie. Ako so mnou, tak s Andym. Rodičia toho mali plné zuby, ale pritom vedeli, že krik nezaberie ani na jedného z nás. „Od včera si nič nejedla. Nie si hladná?" Pokývala som hlavou.

Najhoršie bolo, že posledné dni som nedokázala už ani čítať. Keď som nejakú knihu otvorila a snažila sa dostať do príbehu, všetky písmená na strane sa mi zliali do niečoho bezvýznamného, čím sa nemalo cenu zaoberať. Preto som vždy každú knihu vrátila na miesto, alebo ju len položila vedľa postele. Keď som si prezerala svoje plné poličky, chcela som sa pustiť do menšieho upratovania a poprípade usporiadať knihy podľa farieb, ale...ešte som ani nezačala, už som skončila. Nedokázala som sa sústrediť. Sedela som tam dlho, až som skončila so slzami v očiach, lebo knihy mi až priveľmi pripomínali Maxima. A ten bol sakra ďaleko. Tento týždeň už boli s Roderickom v Charlestone a ani jeden z toho nebol zjavne nadšený. Hoci...Roderick mi včera písal, že mu prišiel robiť spoločnosť Cory.

A kto mi tu v izbe chýbal najviac, bola samozrejme Brooke. Až priveľmi som si zvykla, že ak sa na posteli otočím, uvidím ju, ako sa tiež váľa, alebo pozerá do mobilu. No teraz tu nebola. Nenosila mi koláčiky, keď ja som sa nevládala postaviť z postele a nejedla so mnou zmrzlinu, počas pozerania starých Disney filmov. Pred vysokou som si vždy myslela, že nemať kamarátov je to najhoršie, ale...oveľa horšie je kamarátov mať a byť od nich takto pekelne ďaleko. To, že som si s nimi písala, nebolo rovnaké, ako keď ich človek videl a prehodil s nimi pár slov. Lebo v istom smere sa im podarilo ma troška zmeniť. Nie nejako radikálne, ale konečne mi ukázali, že na svete sú aj dobrí ľudia, ktorí ma nechcú využiť, ale uľahčiť mi život.

„Ja viem, že sa na nás hneváš, ale..."

„Mami, nerob si starosti prosím. Nechcem to počuť." Po vyše týždni bolo zvláštne povedať niečo, niekomu inému, ako Orionovi. Posledné dni som nevolala ani s Roderickom, len sme si písali. On samozrejme nechápal, čo sa asi deje, ale...bola to z časti aj moja vina. Keby nie som tak neschopná a lenivá, mohla som článok dávno opraviť a on ho už mohol mať prečítaný. Cestou z Portlandu sem, som ešte písala a povedala som si, že doma sa na to ešte raz pozriem a potom na blogu aj skutočne zverejním. No k tomuto kroku som sa ešte stále nedostala. A tak skoro asi ani nedostanem.

„Ale Clara," namietla, ale umlčala som ju jedným pohybom ruky. Prikrývku som si vytiahla ešte vyššie, aby mi z nej pomaly netrčala ani hlava a posunula sa až úplne ku stene. Chcela som sa skrátka na pár dní stratiť zo zemského povrchu. Aby ma nikto nemohol nájsť, alebo skôr, aby ma nikto nehľadal. „Povedz mi, čo také sa stalo v škole. Na žurnalistiku si sa predsa natoľko tešila, tak čo ten list?"

„Sama vieš, ako sa veci majú. Ja vtedy nedokážem písať. Nie to, čo mi niekto prikázal." Na blogu je to iné. Tam píšem to, čo cítim, že potrebujem svetu povedať a píšem svojim vlastným štýlom. Ale to sa na žurnalistike nedá. Sama profesorka mi predsa povedala, aby som prestala nabudúce snívať a písala vecne. Ona chcela článok, ktorý by mohol putovať niekedy v budúcnosti do novín a ja som jej namiesto toho dala nezmysly. „Tak som proste nepísala domáce úlohy."

„Vraj vám povedala pred Vďakyvzdaním, aby ste neodovzdané články dopísali a potom jej ich priniesli. Inak pošle papier rodičom. Prečo si to neurobila ani vtedy?"

„Nevedela som o tom."

„Nebola si snáď na hodine?" Zahryzla som si do spodnej pery. Na ten deň som nechcela spomínať. Ani nie tak kvôli autu, ktoré ma skoro zrazilo, ako kvôli cirkusu, ktorý som urobila pred pánom Morissonom. Aj ten mi veľmi chýbal. Bolo tu veľa vecí, o ktorých som si s ním potrebovala pohovoriť a zrazu som nemohla. „Clara..."

„Ale áno," odvetila som napokon potichu. Mama mi opatrne položila ruku na plece, z čoho ma doslova striaslo. Nechápala som tej reakcii, ale nedokázala som proti nej ani bojovať. „Akurát ma potopila pred celou triedou a nevydržala som tam dokonca. Zbalila som sa a vypadla hneď, ako skončila so svojim prednesom." Toľko stačilo. Ak im pán Morisson nezavolal a nepovedal im, čo presne sa stalo, toto úplne stačilo. Viac nepotrebovala vedieť ani ona a rozhodne nie otec.

„To si mi prečo nikdy nepovedala?"

„Načo by som ti to hovorila, mami? Nestojím o to, aby ste riešili moje problémy, ešte aj keď som preč z domu." Preto sa stalo toto celé. Aspoň Andy si to myslí. Kvôli mne a kvôli tomu, že sa stále rodičia venovali len záležitostiam okolo môjho života, sa on dostal tam, kam sa dostal. Hlúposť, ale malo to v sebe máličko významu. Bohužiaľ. Drogy mu nikto nenanútil, ale keby sa netočil život doma len okolo mňa, nemusel si niečím vynucovať pozornosť. Akurát som nechápala, že ak teraz už tú pozornosť mal, prečo utekal neustále z domu. Bolo za tým celým niečo viac. Niečo, čo nedokázal povedať nikomu z nás. „Mami, ja nechcem, aby to vyznelo voči vám hnusne, ale nemyslíte si, žeby ste mali na Andyho viac tlačiť? S takýmto prístupom mu nepomôžete."

„Bol na polícii, bol v nemocnici na krvných testoch, hovoril s ním psychológ...Clara, ja už neviem, čo s ním mám robiť. Ak mu dá človek domáce väzenie, utečie cez okno, alebo rovno zo školy. Ja neviem kedy, ale z toho chlapca sa stala neriadená strela."

„Je vám hádam jasné, ako to môže skončiť." Nechcela som, skutočne som nechcela maľovať čerta na stenu, ale...koľko mladých ľudí skončilo práve tak? Zaplietli sa s drogami, s pochybnými ľuďmi a buď sa pod nátlakom okolia predávkovali, alebo ich niekto zabil, lebo mu nedodali drogy, alebo ja neviem čo. Nebolo to len vo filmoch, bola to realita. Skutočnosť, ktorá sa razom týkala aj našej rodiny. A my sme nemohli vedieť, kedy sa niečo také naplní.

Dúfala som, že mama niečo povie, ale namiesto toho sa len prerývane nadýchla a potom vstala z kraja mojej postele. Bolestne som privrela oči a zadržiavajúc slzy si hrýzla do spodnej pery. Nenávidela som ho, ale nedokázala som pomyslieť na to, že sa mu niečo stane. Dopekla, veď celý život má ešte pred sebou, prečo si ho chce takto zničiť?

„Mami!" ohlásila som ju ešte skôr, akoby odišla. Otočila som sa smerom ku dverám, no pri pohľade na jej slzami zaliate oči, som to ľutovala. „Čo vám povedal ten psychológ?" Mala som podozrenie, že za tým celým možno nie je len jeho túžba po pozornosti. Čo ak mal, alebo má aj iné problémy? Spomínala som si, že ho na základnej škole šikanovala skupina chalanov a on mal kvôli tomu ťažkosti. Čo ak sa opakovalo niečo podobné aj teraz a toto bol jeho spôsob, ako to zvládať?

„Dokopy nič. Máme si vraj viac všímať jeho nálady a tak."

„Nemával depresie, alebo niečo?" Ja som bola posledný rok ako v začarovanom kruhu a priveľmi som si svoje okolie nevšímala. A hlavne nie Andyho, keďže sa mi stále vyhýbal. „Ja neverím, že toto celé je len pre málo pozornosti z vašej strany. Vieš, čo sa dialo na základnej škole a ako dlho to skrýval, no čo ak mu aj teraz niekto robí zle? Čo ak v tých drogách nelieta z vlastnej iniciatívy?" Možno som to zbytočne komplikovala, ale nechcela som veriť verzii, ktorú nám Andrew predložil.

„Depresie určite nemal."

„Si si naozaj istá? Nie každý ju prežíva rovnako. Ľudia nemusia ležať celý deň v posteli ako ja, mami. Môžu normálne fungovať a pritom vo svojej mysli prechádzať peklom." Boli tu aj také dni. Častejšie som ležala, to je pravda, alebo dni, kedy si oni mysleli, že mi je lepšie, boli zároveň dni, kedy som si chcela ísť ľahnúť na železničnú koľaj a počkať na vlak. Aj človek, ktorý sa počas dňa smeje, môže prežívať najťažšie obdobie svojho života. Proste to nechce ukazovať. Často som sa podľa toho riadila, ale bolo tu veľa chvíľ, kedy som sa nevládala pretvarovať a plne som svetu ukázala, ako sa cítim. Presne ako posledné dni, ktoré som bola doma. Ležala som, plakala som a tápala v tme, hľadajúc čo i len to najmenšie svetlo, ktoré by mi pomohlo prežiť. „Odkedy som odišla, všímali ste si ho poriadne?"

„V rovnakej miere, ako predtým. Nikdy sme ani jedného z vás nezanedbávali, to predsa vieš." Prikývla som sa pomaly sa posadila. Od včera som nejedla a ani moc nepila a zjavne preto sa mi nepríjemne zatočila hlava. Pred očami sa mi na chvíľku zatmelo, ale podoprela som sa rukami a prečkala tú nepríjemnú chvíľu. Mama si však zjavne všimla, že sa niečo deje, lebo si hneď sadla späť a vzala ma za ruku.

„Ja nehovorím, že ste niekoho z nás zanedbali. No viem, že s ockom máte veľa práce a preto ste si možno nevšimli, že sa s ním niečo deje. Vieš, že vždy bol tajnostkár a všetko pred nami skrýval."

„Viem." Bolo to s ním ťažké. Tiež som veľa vecí tajila, ale Andrew bol v tomto profesionál. Žil vo vlastnom svete, kde občas nevpustil nikoho z nás. Nedovolil, aby sme mu pomohli, radšej všetko pretrpel sám a tak to potom niekedy aj dopadlo. Dostal sa do ešte väčšieho problému, než v akom prvotne bol. „Takýmto hádaním sa ale nikam nedostaneme zlatko." Videla som, nakoľko bola z celej kauzy unavená a zničená. Posledné noci zjavne poriadne nespávala, lebo jej inak krásne bledú pokožku, zdobili pod očami tmavé kruhy od únavy. Celkovo, akoby som sa pozerala na ženu aj o päť rokov staršiu, než bola moja mama v skutočnosti. Veľmi ju trápilo, čo sa v jej rodine...s jej deťmi deje.

***

Po tom rozhovore s mamou, sa zjavne obaja domnievali, že to bude so mnou lepšie. Ale nebolo. Skôr išlo všetko ešte viac do sračiek a ja som za uplynulú noc spálila všetkých sedem zvyšných cigariet. Predlaktie ľavej ruky mi vyzeralo otrasne, mala som na ňom chrasty a stále červené spálené miesta, ale...nebolelo to. Nie tak, akoby malo a to ma privádzalo do šialenstva. Natoľko, že som mala hánky na ľavej ruke od včera pokryté zaschnutou krvou. Keď nič nezaberalo, poriadne som päsťou buchla do kachličiek v kúpeľni a jedna praskla. Musela som sa poriadne kontrolovať, aby som nezakričala od bolesti, keď sa objavila krv. A ešte neskôr, kým celý dom pokojne spal a vládlo v ňom ticho, som si napustila vaňu poriadne teplej vody, ľahla si do nej a pod hladinou sa konečne poriadne rozkričala.

A dnes som zas len ležala v posteli, akoby sa nič nedialo. Ale dialo sa toho priveľa. Pomaly som nemala záujem ani odpisovať na správy, ktoré mi chodili. Či už tie od Brooke a Maxima, od dvojičiek, alebo od Rodericka. Nechápal, prečo nemôžeme spolu telefonovať, no ja som mu to nemohla vysvetliť. A rovnako som nebola schopná opraviť článok a pridať ho na blog. Preto som skoro ráno napísala Austinovi a poprosila ho, aby sa mi na to pozrel. Vysvetlila som mu, aké je to dôležité a on mi sľúbil, že si večer sadne a poprípade so mnou preberie nejaké nezrovnalosti.

„Dobré ráno," zatiahla som unavene, sotva som zišla do kuchyne. Orion bežal schodmi za mnou, div nespadol. No bol zjavne priveľmi hladný na to, aby dával pozor. „Andrew..." Myslela som si, že v kuchyni nájdem mamu, ale zjavne odišla do obchodu, lebo dole ma čakal len brat. Zamračený na celý svet posedával pri stole a pil kávu, čo predtým robiť nezvykol.

„Ale? Konečne si sa mi rozhodla prihovoriť?"

„Leto ty si sa šiel pretrhnúť, aby si so mnou hovoril, čo?" Zbytočne som sa pri ňom nezastavovala. Išla som do kúta pri linke a nabrala Orionovi granule do misky. Poskakoval okolo mňa ako splašený, čo mi aspoň málinko vylepšilo náladu. Nezdalo sa, žeby sa hneval ohľadne prechádzok, na ktoré ho brával zväčša otec.

„Počul som, o čom ste včera hovorili s mamou. Vážne si myslíš, že to robím preto, že mám depky, ako ty, psychopat?"

„Tak prečo? Čo sa ti v hlave zrazu porobilo?" Oprela som sa o linku a založila si ruky na prsiach. Nechcela som sa tu s ním vybavovať, ale keď sa mi naskytla šanca, nemohla som ju zahodiť. Nech sa deje čokoľvek, je to môj brat. Nenávidím ho, on nenávidí mňa, ale ak by sa mu malo niečo stať... „Nie si hlúpy, Andrew. Ty si veľmi dobre uvedomuješ, čo robíš a aké to môže mať následky. Nerobíš to kvôli pozornosti. Celým týmto drogovým divadielkom, schovávaním kokaínu pod parketami, útekmi z domu len odvádzaš pozornosť od niečoho iného, však?"

„Mala si byť takáto múdra v škole a potom by rodičia nedostali papier o tom, že prepadáš." Víťazoslávne nadvihol obočie a položil šálku. Nie opatrne, on ňou normálne tresol na stôl, až som sa mykla. „Daj mi pokoj, lebo neskončíš dobre, sestrička."

„Budeš sa mi vyhrážať? Skutočne?" Nemala som dôvod báť sa ho. Síce nebol doma okrem nás nikto, nebála som sa ho. Mal len silné reči, ktoré nič neznamenali. Drsného hral vždy, aj keď mu horelo za pätami. Bola to len hlúpa póza, za ktorú skrýval neistotu a strach. Bál sa. Musel sa báť. „Kto ťa do tohto celého namočil? Pre koho predávaš tie drogy?"

„Nič, ťa do toho nie je," vyslovil ľadovo pokojne a hlavne pomaly. Dal dobrý dôraz na každé slovíčko, aby mi nahnal strach. Ja som však zaťala ruky v päsť a podišla k stolu. Oprela som sa o jeho dosku, naklonila sa k nemu a zblízka si po tak dlhom čase prezrela jeho oči. Z diaľky na človeka pôsobili ako hnedé, ale takto zblízka sa v nich za správneho svetla dal vidieť slabučký odlesk skoro oranžovej. Nikdy som nechápala, ako je to možné, ale genetika je zvláštna vec. Občas sa pohrá s vami v smere, na ktorý budú iní len nemo oči vyvaľovať.

„Nemáš dôvod, aby si mi niečo povedal, to beriem. Nikdy sme nemali vzťah, aký by mal medzi súrodencami byť. Ale prosím ťa...veľmi ťa prosím, povedz to mame, alebo otcovi. Alebo dvojičkám. Potrebuješ pomoc skôr, ako do toho spadneš úplne."

Zasyčal niečo nezrozumiteľné tesne predtým, akoby vytočene odsunul stoličku, ktorá sa div neprevrhla. Dlaňami buchol do stola, pri ktorom sme sa ale nezdržali. Rýchlo ho obišiel a tak donútil cúvať aj mňa. Až do chvíle, kým som za chrbtom nepocítila linku. Ak by pohľady zabíjali, už by bolo po mne. Správne slová zjavne nájsť nedokázal, lebo sme takto zostali stáť aj cez dve minúty. Len sme na seba hľadeli, on zatínal päste a sťažka dýchal, pričom ja som v jeho tvári pátrala po niečom, čo by ma naviedlo správnym smerom. Aký býval pred týmto všetkým? Ako dlho sa to s ním už ťahalo?

Stála som tam opretá o linku, hľadela na svojho šestnásťročného brata, ktorého som vôbec nespoznávala. Stál predo mnou cudzí človek, ktorý len vyzeral ako môj mladší brat. V jeho očiach nebolo ani trocha nežnosti, keď sa na mňa pozeral. Nebolo v nich nič z toho, čo som zvykla vidieť u Austina a to natoľko bolelo už dlhé roky. Nedokázali sme si k sebe nájsť cestu. On nerozumel mne a ja jemu.

„Nemotaj sa mi cesty," dostal zo seba cez zaťaté zuby. „Nevieš, čo za tým všetkým je." Výstražne zodvihol ukazovák, ale...v jeho hlase bolo niečo, čo som v danej chvíli nedokázala identifikovať. Ale hnev to nebol. Odstúpil o krok vzad, ale ja som takýto koniec našej prvej viac-menej normálne debaty nebrala. Nenechala som ho otočiť sa a odísť. Schmatla som ho za pravé zápästie a na moje prekvapenie sa prvotne ani nebránil.

„Ja viem, že mi neveríš a ani nikdy veriť nebudeš. Ale chcem ti pomôcť, hoci medzi nami padli minule tie slová. Povedal si, že ma nenávidíš, ja som to povedala tebe, ale...si môj brat. A mne vôbec nie je jedno, že po uši lietaš v podobných problémoch. Tušíš ty vôbec, čo všetko sa ti môže stať?" Hrdlo som mala úplne zovreté strachom a zároveň hnevom. Cítila som sa tak hrozne bezmocná. „Andrew uvedomuješ si, ako končia ľudia, ktorí za zapletú s drogami?"

„Nechaj ma...Clara...nechaj ma." Pri vyslovení môjho mena sa mu zlomil hlas a takmer okamžite sklonil hlavu. Trhol rukou, ale ja som ho odmietala pustiť. Keď sa však pokúsil ešte raz...ustúpila som. Nemalo cenu držať ho tu nasilu. Nič viac mi už nepovie. „Nechaj ma..." Prisahala by som, že sa mu v očiach zaleskli slzy v momente, kedy si ruku konečne oslobodil a rozbehol sa ku dverám. Bola som v šoku, ale...rozbehla som sa za ním. Na rozdiel odo mňa ale bol obutý a tak mu stačilo schmatnúť kabát a mohol bežať. Ja som skončila len v čiernych chlpatých ponožkách na verande, pričom vietor roznášal padajúci sneh tak divoko, že som dokopy nič nevidela.

„Andrew!" Môj krik zanikol v kvílení vetra a na brata som už nedovidela. Zostala som sama, triasla som sa od zimy a snažila sa predýchať slzy. On...on sa skoro rozplakal. Skoro sa predo mnou rozplakal. „Orion bež späť dnu," povedala som, sotva zaštekal za mojim chrbtom. Nechcela som, aby sa mi stratil v tej veľkej kope snehu.

***

To, čo sa stalo ráno, som nikomu nepovedala. Keď sa mama pýtala, tvrdila som, že neviem kedy odišiel. Pritom som sa mu snažila dovolať asi stokrát, ale nikdy mi to nezodvihol a napokon si vypol mobil. Na chvíľu mi to dodalo nádej, že je v poriadku, ale keď sa zotmelo a on sa nevrátil, začala som sa oňho naozaj báť. Možno keby...možno keby som nevidela slzy v jeho očiach, netrápila by som sa natoľko. Lenže som vedela, že ho niečo trápi a teraz je niekde osamote a bojí sa prísť domov. Najradšej by som bola utekala von a hľadala ho, ale nemala som poňatia, kde začať. Chvíľu som premýšľala, že to rodičom poviem, alebo, že zavolám dvojičkám, no napokon som neurobila ani jedno z toho.

Ani dnes sa necítiš na telefonát?

Asi nie. Prepáč.

Nebudem hovoriť, že je to v poriadku, keď nie je, ale...nehnevám sa na teba. No strašne mi chýbaš.

Aj ty mne, Roderick.

Keď som ležala po tme v posteli, želala som si, aby ležal vedľa mňa. Chcela som cítiť teplo jeho objatia, v ktorom by som možno dokázala na chvíľku zaspať a oddýchnuť si. Lebo hoci som preležala v posteli pomaly desať dní, bola som oveľa viac unavená, než ako keby chodím normálne do školy. A to nedávalo zmysel.

Tú kľúčenku som obrátil v rukách už toľkokrát, až by ti z toho bolo do smiechu. No je od teba a keď sa na ňu pozriem, stále viac sa teším do Kanady. Už chcem byť s tebou.

Chceš tú vytúženú pusu, však?

Viac, ako čokoľvek iné.

Nikomu, dokonca ani Austinovi som nepovedala, čo sa napokon stalo. Iba ja som vedela, čo sa skoro odohralo pár sekúnd predtým, ako otec zaklopal. Mohla som ho pobozkať, mohla som konečne vedieť, aký je to pocit, dostať svoju prvú pusu... Ale teraz som o tom mohla len snívať. Ešte viac ako dva týždne ho neuvidím. Ak teda samozrejme potom príde.

Dočkáš sa jej. Prisahám.

Ľúbim ťa, Clara.

Nemohla som to nechať len tak. Nechcela som telefonovať, ale neexistovalo, aby som ešte vydržala bez toho, aby som počula jeho hlas. Bol ďaleko, ale aspoň takto som mohla na chvíľku pocítiť, že je pri mne. Veľa som toho počula o vzťahoch na diaľku, ale keď som sa v jednom ocitla aj ja, bolo to zvláštne. Hlavne, ak to ani nebol priamy vzťah na diaľku, lebo sme chodili do rovnakej školy a bývali na rovnakom internáte. Nebolo to tak, že sme sa videli niekoľkokrát do roka, alebo niečo podobné. A predsa som mala ten pocit. Delilo nás od seba priveľa prekážok.

„Aj ja ťa ľúbim, Roderick," povedala som hneď, ako zodvihol. Potláčala som pritom slzy, aby si nemyslel, že je všetko úplne nahovno. Tušil to, určite to tušil, ale kým ma nepočul plakať, bolo dobre.

„Prehodíme pár slov?"

„Iba pár. Som unavená." Bola to hlúpa výhovorka, to bez debaty áno. Ale išlo mi len o to, aby som počula jeho hlas. Preto som po desiatich dňoch riskla všetko a vytočila jeho číslo. „Ale povedz mi, ako si sa dnes mal. Čo také ste s Corym robili?"

„Stavali sme na pláži snehuliaka. Bez žartu."

„Podaril sa?"

„A ešte ako. Najlepšia časť bola, keď som mu obliekol Maximov kabát." Pokývala som nad tým hlavou. To by nebol on, keby Maximovi nerobí zle, hoci to medzi nimi posledné dni vrelo. Zjavne kvôli mne a tomu víkendu, ale bola som mimo celého toho stupídneho súboja. No možno sa za čas čo som preč trocha udobrili. Aspoň som v to dúfala, ani sama neviem prečo. „Som rád, že Cory prišiel, ale s tebou by tu bola väčšia zábava."

„Jasné, so mnou by si sa len váľal v posteli, lebo ako ťa poznám, zas počas noci nespíš, že?"

„Pravda." Človek ho už proste poznal. Bolo to zvláštne, ale skvelé zároveň. Natoľko som si od neho chcela držať odstup, keď sme sa spoznali a kde sme teraz? „Asi pôjdem, nechám ťa spať. A tiež sa o spánok pokúsim."

„Možno dnes uspeješ."

„Možno. Tak sa maj. Sladké sny."

„Aj tebe." Bolo to rýchle, ale zároveň presne to, čo som potrebovala. Hlas chlapca, ktorý mi úplne zamotal hlavu. No...tých pár slov padlo skutočne dobre. Hoci strach o Andyho pretrval, dokázala som zaspať a nebudiť sa počas noci každé dve hodiny.

***

„Neviem či je už hore, ale môžete sa pozrieť. Určite sa poteší, keď vás uvidí."

„Nebude jediná." Najprv som si myslela, že sa mi to len zdá a oba hlasy si namýšľam. Jeden patril mame, ale ten druhý... „Ako to s ňou bolo posledné dni?"

„Rovnako. Skoro vôbec nechcela komunikovať, držala sa v ústraní a väčšinou len ležala." Odpoveď už neprišla. Začula som namiesto toho kroky dole schodmi. Rozospato som sa pretočila na chrbát, aby som dovidela na dvere, ale ani v najdivokejšom sne by mi nenapadlo, že v nich uvidím práve pána Morissona. Vyzeral unavene, ale zároveň rád, že ma vidí.

„Čo vy tu? Mohol ste si dovoliť len tak odísť z Oregonu?"

„Mám súhlas od každého jedného pacienta. Takže do druhého, alebo tretieho januára sa ma určite nezbavíš," odvetil so smiechom a zavrel za sebou. Načiahla som sa za žalúziami, ale nedočiahla som na ne, čiže som to nechala na ňom. Prehrabla som si vlasy, posadila sa, ale sotva klesol na kraj mojej postele, musela som ho objať. „Chýbala si mi, aby som pravdu povedal."

„Aj vy ste mi chýbal. No hádam chápete, prečo som vám nechcela volať." Prikývol a pohladil ma po chrbte. Jemu som nič viac hovoriť nemusela. Stačilo, že sa na mňa pozrel a vedel, čo sa dialo za posledné dni a čo sa deje ešte aj teraz. „Neviete, či sa už Andrew vrátil?"

„Nevrátil." Keby som s ním nemala včera ten rozhovor, zjavne by som sa natoľko netrápila. Lenže teraz to už nešlo. Bála som sa, že sa mu mohlo niečo stať. Skontrolovala som si mobil, ale samozrejme, že sa mi neozval. Pokúsila som sa mu zavolať, avšak jeho mobil bol ešte stále vypnutý. Alebo vybitý. Každopádne som sa s ním nemala ako spojiť, čo ma privádzalo do šialenstva. „Utekaj sa obliecť. Pôjdeme do kostola."

„Do kostola?" opýtala som sa prekvapene, načo on len prikývol. „Fajn." Odkedy som prišla domov, nebola som poriadne vonku. Akurát včera, keď som kričala na Andyho, alebo potom keď som púšťala Oriona do snehu. Ani teraz sa mi nechcelo, ale premohla som sa. Videla som, že pre pána Morissona to zjavne znamená veľa, tak som sa rýchlo osprchovala a niečo na seba hodila. Mama mi stihla vyprať veľkú časť čierneho oblečenia, za čo som jej bola veľmi vďačná.

Rodičia na nás pozerali trocha zvláštne, keď sme zišli dole, ale napokon nás vyprevadili s úsmevom. Obaja ho hrali, no hrala som ho aj ja. Pán Morisson asi vycítil, že sa nechcem po ceste rozprávať a preto ma ani nenútil. Iba sme mlčky išli vedľa seba a kochali sa zasneženým mestom. Na každom korku to vyzeralo presne tak, ako som to milovala. Vianočne, s kopou výzdoby, snehom a ľuďmi, ktorí behali hore-dole. V tejto dobe mi to akosi nevadilo, lebo ľudia k tomu sviatočnému ruchu proste patrili. Bez nich to nebolo ono. Rovnako, ako ani v kostole. Nemyslela som si, že v utorok ráno tu bude toľko ľudí, ale keď sme vošli dnu a skoro každé miesto bolo obsadené, zvláštnym spôsobom som sa potešila.

„Prečo nespievaš?" opýtal sa pán Morisson potichu, aby som ho počula len ja. Bol zvyk, že sa na konci omše ten týždeň pred Vianocami spievali koledy, ale...akosi som sa nemohla pridať, hoci som veľmi chcela. Lákalo ma poriadne si tu zaspievať spolu s ostatnými, no... „Uvoľni sa predsa. Dlho som ťa nepočul spievať." Nesmelo som sa pousmiala, ale...nakoniec som odhodila zábrany. Neviem, kde som vzala tú odvahu, ale pridala som a spievala som skutočne nahlas a od srdca. Ale zjavne som to potrebovala. Lebo keď som nejakým zázrakom alebo skôr nedopatrením skončila pri kratšom sóle, nestíchla som, keď mi došlo, že spievam ako jediná. Pokračovala som a potom trocha zahanbene, ale šťastne skláňala hlavu pri potlesku, ktorý sa odrážal od stien maličkého kostola.

Napokon sme počkali, kým každý odišiel a prišli sme dopredu, k soche Panny Márie. Pri nej vždy horeli sviečka za ľudí, ktorí tu už bohužiaľ s nami byť nemohli. Na jednej strane boli poukladané nepoužité kahance, z ktorých si mohol každý jeden vziať a za niekoho ho zapáliť. Tak sme si po jednom vzali aj my dvaja a zapálili ich za Jenny. Nepoznala som ju osobne, ale ani som nemusela. Úplne mi stačili slzy, ktoré sa nepodarilo zadržať môjmu psychiatrovi. Nepovedala som na ne ale ani slovo. Iba som zapálila kahanec, položila ho medzi ostatné a potom ho objala. Slová v tej chvíli aj tak nič neznamenali. Toto bolo o niečom väčšom, lepšom. Toto bolo o láske.

„Sľúb mi...sľúb mi, že nebudem musieť o rok zapaľovať sviečku aj za teba," dostal zo seba roztraseným hlasom, utierajúc si slzy. Zodvihla som k nemu zrak, ale odpoveď som mu dať nedokázala. Iba som sa usmiala cez slzy a znova sklonila hlavu. Nechcela som tento moment niečím kaziť.

***

Dnes bol posledný deň, kedy išli naši do práce. Pán Morisson hovoril, že na predpoludnie má nejaký program, ale večer si po mňa príde a pôjdeme už aj s dvojičkami na punč. A na to sa nedalo povedať nie. Tešila som sa, že Claire a Austin prídu každú chvíľu a zjavne preto som aj vysedávala dole v obývačke, keď sa ozval zvonček. Orion sa ho prvotne zľakol, ale potom sa rozbehol ku dverám a štekal, akoby za nimi bol neviem kto. Otvárala som preto s menšími obavami. Nemala som rada, keď som musela ísť ku dverám ja, ale keďže som bola doma sama, nemala som na výber.

„Slečna Hoganová?" opýtal sa ma mladý muž v policajnej uniforme, sotva som otvorila dvere dosť nato, aby mi videl do tváre. Orion hneď cez škáru vybehol von, no keď sa až priveľmi zaboril do snehu, doskackal späť. „Som policajný dôstojník James Ward. Rád by som hovoril s vašimi rodičmi, ak sú teda doma." Pokývala som nesúhlasne hlavou, ale uhla som z dverí, aby som ho pustila dnu, keď pristúpil o krok bližšie. Po chvíľke ho mlčky a so sklonenou hlavou nasledoval aj jeho starší kolega.