-Clara-

„Nemáme toho akože dosť? Musíš robiť problémy ešte aj ty?" opýtal sa otec ja už ani neviem koľký krát. Hneď, ako mi zazvonil mobil som mala odísť, ale zostala som. Už niekoľko hodín som sedela na posteli, pričom Roderick spal, ako keby sa nič naokolo nedeje. Na mojich stehnách mal zložený vankúš, takže zaspal rovnako, ako včera v aute. So spokojným úsmevom, keď som sa mu hrala s vlasmi. A, že som to robila skutočne s radosťou. Pocit, ako mi pramienky jeho vlasov kĺzali pomedzi prsty, jeho vôňa, alebo chvíle, kedy som ho pobozkala či už na líce, alebo na krk. Vo všetkom som sa nekonečne vyžívala a nahovárala si, že som v poriadku. Ale takto nebolo. V poriadku som nebola ani náhodou. „Dobre vieš, čo Andrew robí a teraz..."

„Ocko prosím počúvaj ma."

„A čo mám počúvať? Mali sme dohodu, že sa budeš snažiť. Toto ako snaha nevyzerá." Už som sa ani nesnažila zadržať slzy. Dúfala som len v to, že sa Roderick nezobudí. Nechcela som, aby ma takto videl. Nie, keď sme sa dnes toľko nasmiali a keď sme mali za sebou tú magickú noc v jeho aute. „Hrozí ti, že ťa profesorka nepustí na polročné skúšky. Clara, ako si to predstavuješ? Vysoká stojí veľa peňazí a ver, že ich nebudeme platiť, ak sa tam len flákaš."

„Neflákam sa," dostala som zo seba priškrtene. Pre neho to mohlo vyzerať, že školu zanedbávam, ale keby vie, koľko úsilia ma stojí prísť na prednášku...zmenil by názor. Lenže to nemal odkiaľ vedieť. Nikto netušil, ako sa cítim a čo sa mi odohráva v hlave. Možno ovládali definície mojej choroby, ale to nebolo nič v porovnaní s tým, čomu som čelila ja. „Ocko, prosím..."

„Možno...možno by si mala prísť koncom týždňa domov. A vrátiť sa až po prázdninách."

„Nie!" skríkla som takmer okamžite. O ničom podobnom som nechcela ani počuť. Všade by som bola radšej, ako doma. „O tomto nechcem ani počuť."

„Clara, bolo by to lepšie. Dohnala by si zmeškané učivo a tak."

„Nechcem s ním byť v rovnakom dome viac, ako je nevyhnutné!" precedila som pomedzi zuby. Keby môžem, kričím tak hlasno, akoby som len vládala. Ešteže som sa musela kvôli Roderickovi krotiť. Nechcela som ho budiť. Bol na neho priveľmi príjemný a pokojný pohľad. Rovnako ako včera v noci. On zaspal pomerne rýchlo, ale ja som dlhé hodiny len mlčky ležala a sledovala ho. Premýšľala som čo by asi bolo, keby to spolu skutočne skúsime. A hlavne som premýšľala nad jeho otázkou. Pýtal sa ma, či takto vyzerá láska. Myslel si...myslel si, že to čo sa medzi nami včera dialo, bolo z lásky. A zjavne bolo. Nemalo cenu, aby som si dlhšie nahovárala, že je medzi nami čisto priateľstvo. Už to bolo o niečom inom.

„Je to tvoj brat."

„Nenávidím ho." A nemala som problém povedať to nahlas. Bola to krutá pravda, ale predsa pravda. „Nikdy mu neodpustím, čo minule povedal a ani to, ako sa ku mne posledné roky choval." On chcel, aby to medzi nami bolo takto. Vždy som sa snažila, ale moja trpezlivosť voči nemu pominula úplne. Keď vyslovil slová, že toto všetko som si vymyslela len pre pozornosť rodičov... V mojich očiach klesol až pod čiernu zem, odkiaľ sa nikdy viac nevyhrabe.

„Clara, čo sa deje? Prečo sa takto správaš? Chcela si ísť na vysokú a teraz máme doma papier o tom, že prepadáš. Navyše z predmetu, na ktorý si sa najviac tešila." Tak čo sa deje? Čo sa deje? Toto hádam nie. Nie. Nie. „Zlatko, stalo sa tam niečo, o čom by som mal vedieť?"

„Nie, nestalo. Proste ma škola nezaujíma, to je všetko." Nenávidela som podobné debaty viesť cez telefón. Vždy som potrebovala vidieť, ako sa tá osoba pri jednotlivých slovách tvári a na to som teraz šancu nemala. Zostávalo mi len riadiť sa tónom, ktorý však prezrádzal jedine otcov hnev. A sklamanie. Bol na mňa taký hrdý, keď som mu ukázala rozhodnutie o tom, že ma prijali. A teraz mal v rukách papier, že prepadám. Veľký obrat. „Chcem..." Dopovedať som nedokázala. Alebo skôr nemohla. Keby mu poviem, že chcem skončiť, musela by som späť domov. A nechcela som ani pomyslieť na to, že tu všetko len tak nechám. Brooke, Maxima, pána Morissona, ale hlavne Rodericka. To som...to som nemohla. V žiadnom prípade.

„Začni sa snažiť, lebo si budeš musieť platiť školu sama. Nebudem zbytočne vyhadzovať peniaze, aby si sa ty potom neučila."

„Myslela som, že po toľkých rokoch chápeš."

„Clara..." Na chvíľu som si odtiahla mobil od ucha. Bolo nad slnko jasné, že mu svojimi slovami ubližujem, ale musela som sa brániť. Nemohla som dovoliť, aby zaujal útočnú pozíciu len on. Musela som útočiť tiež. „Veľmi dobre chápem, čím prechádzaš. Miláčik nemysli si, že je mi to jedno, lebo viem, že sa tam trápiš. Ale musíš si uvedomiť, že mne a mame tie peniaze nepadajú z neba. A navyše škola, plus internát nie sú vôbec lacnou záležitosťou."

„Ja to predsa viem." V tom momente sa mi úplne zlomil hlas a po lícach mi stiekli horské slzy. Nevládala som sa ďalej tváriť, že sa nič nedeje. Lebo dialo sa. A dialo sa toho veľmi veľa.

Musela som preč. Späť do vlastne izby, kde by som bola sama. Brooke bola ešte vonku s Reném, hoci už bolo dosť neskoro, ale...nemusela som sa aspoň báť, že ma takto uvidí. Bolo ale ťažké vstať z postele tak, aby som Rodericka nevyrušila. A hlavne bolo ťažké odísť z izby. Pri pohľade na neho, mi srdce zovrela taká strašná bolesť. Nemal ani poňatia, čo sa so mnou deje, ale predsa ma chcel vo svojom živote. A po včerajšku som si mohla byť istá, že to myslí vážne. A hlavne tým, že...že som sa do neho zaľúbila. Aj napriek tomu, že som sa snažila tomu predísť, ma tá povestná láska dobehla a teraz som ho sledovala so slzami, ktoré boleli viac, ako čokoľvek iné. Otcove slová som absolútne nevnímala, keď som si ešte na chvíľu sadla na kraj postele. Pravú ruku, ktorá sa mi nepredstaviteľne triasla, som načiahla k nemu a ešte raz ho pohladila po vlasoch. Trocha sa zavrtel, ale nezobudil sa. Zostal našťastie mimo diania, keď som sa k nemu sklonila a s poriadne dlhou pusou na pravé líce, som ho tam nechala.

Pri dverách som však ešte raz zaváhala. Chcela som byť tu, keď sa zobudí a pozrie na mňa tými rozospatými modrými očami. Chcela som ešte pred spaním minimálne raz vidieť jeho úsmev. A hlavne som pri ňom na chvíľu chcela zabudnúť. Na všetko. Na bolesť, na smútok a na prázdnotu. Na všetky pocity, z ktorých sa mi doslova dvíhal žalúdok a ktoré mi svojou neskutočnou váhou brali posledné zvyšky síl.

„Berieš lieky?"

„Otec, prosím..." S pohľadom úplne zastretým od sĺz, som potichu zatvorila dvere na izbe a rýchlo vybehla hore. Držala som sklonenú hlavu, aby na mňa nik nevidel. „Ak nemáš nič iné, o čom by si so mnou chcel hovoriť, skončime to. Som unavená."

„Aj ja som unavený, Clara. Pomaly nemám ani poňatia, čo robiť s tvojim bratom." Lenže mňa to nezaujímalo. Aspoň nie do takej miery, aby sme sa o tom rozprávali. Radšej by som počúvala klebety z našej ulice, ako niečo, čo sa týkalo Andyho. „Už inak viem, kde skončili tvoje objektívy. A taktiež grafická karta z Austinovho počítača, či niektoré platne, ktoré tu ešte Claire mala."

„Predal ich, že?" Úplne mi ako odpoveď stačil jeho povzdych. Takže máš vlastný brat nám bez dovolenia vzal osobné veci a potom ich predal, alebo vymenil za drogy. „Ako si ho donútil, aby sa priznal?" Aj napriek všetkému som dúfala, že ho nezbil. Možno by si to chlapec raz zaslúžil, ale nebolo to riešenie. Aspoň nie také, ktoré by ich v tejto situácii niekam posunulo.

„Nenútil som ho. Priznal sa sám od seba." Chcela som sa spýtať či vie, kto ho do celej veci namočil, ale to si už vyžadovalo priveľa sily a záujmu. A keďže som nič z toho nemala, otázky išli stranou.

„Ako sa má mama? Je v poriadku?" Priveľmi som s nimi posledné dni nekomunikovala. Vedela som, že toho majú vyše hlavy a tak som sa radšej vždy ozvala dvojičkám.

„Viac menej, áno. No veľmi jej chýbaš." Ja, alebo jej chýba to, že so mnou sú koniec koncov menšie problémy, ako teraz s Andym? Zjavne bolo hnusné, keď som premýšľala práve takto, ale na nič lepšie, som sa nezmohla. Radšej som sa zohla, aby som privítala Oriona. Nechala som ho tu, keď som išla za Roderickom, takže sa mi tešil o to viac.

„Tak jej daj za mňa pusu." Klesla som na kraj postele a zadívala sa na nočný stolík. Váľalo sa na ňom niečo, čo mi v istom smere naháňalo hrôzu. „Už pôjdem ocko, dobre? Chcem si ísť ľahnúť. Veď už bude pomaly jedenásť."

„Naozaj tu nie je nič, čo by si mi chcela povedať?"

„Nie." Určite počul, že plačem. Nebolo možné, aby si to nevšimol. Nepovedal však o tom ani slovo. „Dobrú noc."

„Aj tebe zlatko. Poriadne sa vyspi." Veľmi sa mi uľavilo, keď som konečne mohla položiť. Na jednej strane to bolo voči otcovi nespravodlivé. Aj napriek problémom doma, sa o mňa zaujímal a chcel vedieť, či nepotrebujem pomoc. Namiesto toho, aby som si to vážila, som mu hádzala na oči, ako nenávidím svojho brata.

Mobil som hodila čo najďalej od seba, berúc do ruky krabičku od nových liekov. Bolo to rovnaké, ako kedykoľvek predtým. Vždy som pred prvou dávkou váhala. Bála som sa, čo mi všetka tá hnusná chémia prinesie a či mi konečne pomôže tak, ako som si želala. No skoro vždy som zostala sklamaná. Raz, jediný raz, keď sa našlo niečo skutočne účinné, sa v tých zasraných tabletkách musela nájsť látka vyvolávajúca silnú závislosť. Práve kvôli tomu tak dobre zaberali. Dokázali otupiť všetky zmysly a hlavne paralyzovať všetku bolesť. Človek sa po nich cítil trocha zvláštne, ale...bolo to chvíľkové vyslobodenie. Nie, ako keby ste boli na drogách, ale konečne sa vám svet nezdal zahalený len do čiernej.

Niekoľko som si ich vysypala do ľavej dlane. Obracala som ich hore-dole, ale neprišli mi o nič iné, ako tie staré. Proste biele bobuľky čistej a hlavne nechutnej chémie. A predsa do nich okrem mňa vkladalo nádej kvantum ľudí. Vždy mi bolo jasné, že sú ľudia s mojou diagnózou, ktorí to majú ešte ťažšie. Bipolárna porucha má priveľa foriem a jedna je horšia, ako tá druhá. Sú tu aj takí, ktorí sotva vedia, že im niečo je a potom je tu druhá strana spektra. Tá čierna, oveľa černejšia, ako tá moja.

Chvíľku som ešte dumala na všetkým možným ohľadne tých tabletiek, ale napokon som urobila presne to, čo sa odo mňa čakalo. Poslušne som si vzala niečo, čo mi malo pomôcť. Oriona som následne vyložila na posteľ a ja sama som si ľahla. Slzy mi ešte stále stekali po lícach a preto som si k sebe pritiahla vankúš. Pevne som ho objala, tuho privrela oči a čakala na zázrak. Chcela som proste zaspať a nechať dnešok za sebou. Nebol najhorší, ale unavil ma. No aj napriek tomu som sa podvedome ľavou rukou načiahla cez posteľ, ale...nikto vedľa mňa neležal. Hľadala som Rodericka, no ten spal vo svojej posteli, o tri poschodia nižšie. Dnešok už nebol ako včerajšok. Už som musela zaspávať osamote a v oveľa väčšej zime, ako včera v aute.

***

Dlho som spať nemohla. Hodinu, možno ani toľko. Keď som sa však prebudila, Brooke už bola zalezená v posteli a okrem jej mobilu nesvietilo v izbe absolútne žiadne iné svetlá. No pre moje oči bolo priveľa dokonca ešte aj toto svetlo. Hlavne, keď som sa prebudila celá spotená a zadýchaná, akoby som práve zabehla celý maratón. Chcela som sa posadiť, no roztrasenými rukami som si pomôcť nedokázala.

„Brooke...kedy si prišla?" Naplo ma na vracanie, sotva som vyslovila jej meno. Celá izba sa mi točila pred očami, ako nezastaviteľný kolotoč. Behom sekúnd mi ale prišlo natoľko zle, že som jej odpoveď ani nepočkala. Len som akosi vyskočila na nohy a upaľovala do kúpeľne. Dosť bolestivo som padla na kolená a vyvracala do záchoda hádam ešte aj včerajšie raňajky. Prvotne som si nevšimla ani to, kedy si ku mne kľakla Brooke a chytila mi vlasy. Jediné, čo som dokázala vnímať bola veľká bolesť a horúčava, akoby naokolo nás bolo tisíc stupňov.

„No, čo si pojedla?" opýtala sa pobavene. Mne ale do smiechu nebolo ani náhodou. V živote mi ešte takto zle nebolo, to som mohla odprisahať rovno na mieste. Najhoršie ale bolo, že som približne vedela, čo to spôsobilo. „Clara..."

„Zavolaj...zavolaj pána Morissona." Viac som zo seba nedostala. Znova ma naplo na vracanie, ale nedostala som zo seba  nič. Iba som sa celá triasla, hoci mi bolo príšerné teplo. Dlane som mala úplne spotené a srdce som cítila až niekde v krku. Brooke odbehla po môj mobil a hoci mi trocha slzili oči, našla som jej číslo na svojho psychiatra. Ja by som mu v takomto stave asi priveľa nevysvetlila.

„Čo mu mám povedať?"

„Dala som si nové lieky a je mi...zle. To...to...stačí." Pokúsila som sa vyškriabať na nohy a dočiahnuť na umývadlo. Hlúpo, ale domnievala som sa, že mi trocha studenej vody pomôže. A verte mi, že radšej som sa trápila s touto úlohou, ako keby mám plne počúvať všetko, čo Brooke v nasledujúce chvíle povedala. Jej hlas bol pri pohľade na mňa plný zdesenia. No keď sa mi konečne podarilo postaviť a zazrela som svoj obraz v zrkadle, nečudovala som sa. Do tváre som bola bledá ako smrť. Podarilo sa mi však pustiť poriadne studenú vodu, ktorá ale nemala svoj efekt. Našpliechala som si ju ako do tváre, tak na krk, ale nič. Skôr by som povedala, že mi prišlo ešte horšie.

„Clara...Clara počúvaj ma!" skoro mi spadol ešte aj mobil z rúk, keď mi ho Brooke podala a pán Morisson zakričal moje meno. „Musíte ísť okamžite do nemocnice, dobre? Prídem za tebou najrýchlejšie, ako to len pôjde. Brooke som už povedal čo má robiť, takže ju prosím ťa počúvaj!" Všetko naokolo bolo ako v spomalenom filme. Jeho slová, to ako mi Brooke pomohla späť do izby, alebo to, ako si naťahovala čižmy k pyžamu. Iba som sedela na posteli a snažila sa sledovať dianie naokolo, no ale skoro všetku silu som musela vynakladať na to, aby som  vôbec vládala dýchať. Vždy...vždy som dostala varovanie pri nových liekoch, že to môže dopadnúť rovnako a nejaká látka v nich môže vyvolať alergickú reakciu. No nikdy som si nemyslela, že sa to skutočne stane. A hlavne nie teraz.

„Clara!" Vôbec som si nevšimla, kedy som sa zvalila na posteľ. Zrazu sa mi len celý svet otočil do boku a izbou sa rozniesol výkrik môjho mena. Pokúsila som sa počúvať, čo mi Brooke hovorí, no zrazu nebolo absolútne nič ťažšie. Nepočula som jediné slovo, len som vnímala, ako pohybuje ústami. Pravou rukou som zovrela roh prikrývky a zaťahala zuby. Bolesť som ale potlačiť nedokázala. Pľúca som mala v jednom ohni.

Privrela som na pár sekúnd oči a snažila sa počítať do desať. Musela som sa nejako upokojiť, lebo panika robila všetko len a len horším. Vždy som tušila, že sa niečo podobné môže stať. A teraz sa to stalo. Ale zas to prejde. Určite áno. Nahovárala som si, že ak budem zatínať nechty do dlaní, pomôže to. Držala som sa toho nezmyslu tak dlho, kým som si nedolámala všetky nechty a nepocítila trocha krvi. Sekundy sa menili na minúty, minúty na hodiny a hodiny na celú večnosť. Oči som mala natoľko zaliate slzami, že bolo nemožné niečo vidieť. Hlavne, ak Brooke nezapla ani svetlo a ja som tu zostala v tme.

„Poď, skús sa postaviť." Aspoň trocha vnímať som opäť dokázala, až keď ma Brooke skutočne ťahala z postele. „Clara, prosím ťa, spolupracuj troška. Ja viem, že je to ťažké, ale..." Zasyčala som bolesťou, keď som s jej pomocou vstala na rovné nohy. Nemohla som sa však narovnať bez toho, aby ma v hrudi nebodala ostrá bolesť. Nechápala som, prečo to musí byť až takéto zlé. Koľko...koľko tabletiek som si napokon dopekla vzala? Asi jednu, ale...čo ak ich bolo viac?

Niekde okolo nás štekal Orion, na ktorého som však nevidela. Brooke mu ale určite zabuchla dvere izby priamo pred nosom, lebo ako sme pomaly postupovali chodbou, jeho štekot bol stále tichší, až sa pomaly vytratil úplne. Brooke mi prehodila cez plecia kabát, ktorý mi ale nepomohol, keď sme konečne vyšli na vzduch. Vietor sa do nás v momente zaprel a nafúkal nám sneh do tvárí. Snažila som sa nabrať do pľúc kúsok chladnej noci, ktorej mráz mi pálil hrdlo. Ale bol to príjemný pocit. Oveľa príjemnejší, ako keď som si sadla do auta. Srdce mi bilo tak prudko, až mi z toho bolo zle, no vracať som už našťastie nedokázala. Brooke by to asi vo svojom aute neocenila.

„Chcela som, aby nám Maxim pomohol, ale...nebol v izbe." Pomerne rýchlo vycúvala z parkoviska, pričom na jej hlase ale bolo nezameniteľne počuť, že tiež plače. „S Reném sme troška pili a...ak nás zastavia, vodičský mám v háji. Ale Maxim..." Načiahla som k nej roztrasenú ruku a opatrne sa dotkla jej pleca. Chcela som ju upokojiť, hoci to muselo pôsobiť, akoby som jej tu chcela každú sekundu zomrieť. Veľmi som jej bola za pomoc vďačná. Raz mi hovorila, že nerada chodí v meste prirýchlo, ale teraz preletela každú jednu križovatku, akoby sa cesta za nami rozpadala na márne kúsky. Mesto okolo nás mi prišlo iba ako rozmazané farebné machule, ktoré sa striedali s tmou, až sme konečne zjavne prišli do cieľa. K veľkému svietivému nápisu: Nemocnica.