-Clara-

„Ak sa tá zmrzlina ešte viac roztopí, vytečie ti z misky," napomenul ma Austin, ale myslíte, že to pomohlo? Ďalej som sa lyžičkou hrbala v kope roztopenej jahodovej zmrzliny a čakala, či sa náhodou nevráti do trocha pevnejšieho skupenstva. Mala som zato, že keď s ním pôjdem von, bude mi o niečo lepšie, ale veľmi som sa mýlila. „Clara!"

„Prepáč," zamrmlala som a nechala lyžičku tak. Radšej som pozrela na Oriona, ktorý mi ležal pri nohe. Preto sme aj sedeli vonku, kde si mohol chodiť okolo stola, pokým mu to vodítko dovolilo. A mne celkovo vyhovoval pohľad na zamračenú oblohu, z ktorej by sa mohol na noc spustiť dážď. Ak už budem spať v jednej izbe s Brooke, nech aspoň zaspávam pri niečom, čo mám rada. „No akosi ma úplne prešla chuť."

„Kedy si naposledy niečo jedla?"

„Včera na obed." A hoci som už bola hladná, na druhej strane mi bolo príšerne nevoľno. Preto som aj povedala, aby sme šli maximálne na zmrzlinu a nie na normálny obed. Popravde som ani nečakala, že by Austin vedel prísť tak rýchlo. Potrebovala som ale vypadnúť z internátu, takže som sa obliekla a povedala mu, že sa stretneme niekde v meste. Až keď som našla akúsi kaviareň na rohu dlhej ulice som mu dala presnú adresu. Dovtedy išlo len o bezcieľne potulovanie sa a upokojovanie si nervov. Odkedy ale sedel oproti mne a pchal do seba zmrzlinu, bolo o niečo lepšie.

„Tým pádom by sme sa mali zastaviť aj niekde na normálnom obede." Pokývala som hlavou a znovu vzala do ruky lyžicu. Nič som nemala radšej ako jahodovú zmrzlinu, takže som jej dala ešte jednu šancu. Popravde som premýšľala už aj nad vecou, že pôjdem dnes spať k nim do Portlandu. Tam by som sa určite cítila lepšie, ako v izbe s niekým, koho nepoznám a kto ma nemá rád.

„Nemohla by som ísť s tebou späť do Portlandu? Neviem si ani predstaviť, že...žeby som tu mala zostať."

„Útek nie je riešenie Clara." To mi bolo viac ako jasné, ale...nemohla som inak. Od rána som cítila tak strašnú úzkosť, až mi bolo doslova na vracanie. Boli chvíle, kedy som sa sotva vládala nadýchnuť a nieto ešte s niekým komunikovať. Proste som sa bála, kam by toto všetko až mohlo vyústiť, ak by som zostala bez pomoci.

„Bojím sa Austin. Nemala som...nemala som sem chodiť." Pohľad som od neho radšej odvrátila a pozrela na druhú stranu ulice. Stromy, ktorých tenké konáre sa pohojdávali vo vetre boli zrazu oveľa zaujímavejšie. Pripomínali mi totiž domov. Milovanú Kanadu, kde som sa cítila bezpečnejšie, ako tu v cudzine. Tam som už vedela kam treba ísť, ak je zle. Ale tu nie. Tu som nepoznala absolútne nič a sama som sa bála len tak ísť objavovať mesto. „Všetko je strašne cudzie a strašidelné. Nemám tu nikoho, kto by mi pomohol sa udomácniť."

„Ja ti rozumiem, boli sme na tom s Claire rovnako, no..."

„Nie," namietla som, zasúvajúc si vlasy za pravé ucho. Ich prípad bol oveľa iný. „Vy ste mali jeden druhého, mali ste vlastný byt bez cudzích ľudí na každom kroku a hlavne ste obaja zdraví Austin. Tak mi prosím nehovor, že ste na tom boli rovnako, lebo sám vieš, že je to klamstvo." Ak by som bola normálna, zjavne by išlo všetko ľahšie. Ale takto som sa cítila neskutočne zraniteľne. S labilnou podlahou pod nohami, pričom som sa musela okrem seba starať aj o Oriona.

„A čo chceš, aby som ti povedal?"

„Radšej nič," odsekla som a vstala. Bez slov som vzala do rúk vodítko, ktoré bolo doteraz pripevnené k opierke na stoličke a pobrala sa preč. Tak veľmi som dúfala, že mi toto stretnutie pomôže. Mala som ale zjavne vydržať do piatka, kedy by za mnou prišli obaja. Určite v lepšej nálade, ako teraz.

Určite som aj svojim odchodom urobila veci ešte horšie, ale...neviem. Mala som zostať sedieť na zadku a nie sa pobrať späť smerom k internátu. Najlepšie aby som si zbalila veci a odišla domov. Alebo sa prekonala, našla si prácu a tak si mohla prenajať nejaký malý byt. Len presne aby stačil mne a Orionovi. Žiadny prepych, alebo ja neviem čo. Nechcela som toho predsa tak strašne veľa. Len základ, aby som mohla konečne žiť. Aspoň trocha normálne. Postaviť sa proste na vlastné nohy bez toho strašného pocitu, že mi na pleciach leží váha celého sveta naraz.

„Čo mám robiť krpec?" opýtala som sa Oriona, ktorého ale moje trápenie práve v tej chvíli nezaujímalo ani trocha. Akási šiška ktorú si niesol v papuľke bola lákavejšia, než reči niekoho, kto sa o neho stará. „Prečo nemôže byť aj môj život taký pokojný ako ten tvoj? Nemusíš sa strachovať absolútne nad ničím, proste len spíš, ješ a beháš po vonku. Nič do plusu."

„Fakt by si chcela taký nudný život?"

„Pletieš si nudu s pokojom," napomenula som brášku, sotva ma dobehol. Zvláštne, ale zrazu som chcela, aby išiel proste domov a nechal ma. Možno ak pobudnem ešte pár hodín osamote, niečo sa zmení. Prejdú ma myšlienky, žeby som sa najradšej hodila pod vlak a keď sa Brooke ukáže, budem sa vedieť usmievať. A možno nie.

Viete...keď niekto povie, že ma bipolárnu poruchu, nie je to stále tak, že sa dobré a zlé obdobie pravidelne strieda. Tak to má veľmi málo ľudí. Väčšia je naklonená k jednej strane oveľa viac. A u mňa to bola bohužiaľ tá časť, kedy mi vládla depresia naozaj silnou rukou. Len bežnosť akou je vstať z postele mi niektoré rána trvala hodiny a preto som často vymeškávala školu. Hlavne kým som ešte nemala stanovenú diagnózu. Skrátka som nemala žiadnu motiváciu vstať, plakala som, až mi po návrate z práce rodičia vynadali, že som zase zaspala. A pritom som bola hore buď celú noc, alebo minimálne dve hodiny pred zvonením budíka. Trvalo mi dlho, kým som sa priznala so svojimi pocitmi...zjavne za to mohol strach, ale...odkedy už viem čo mi je, všetko sa začalo meniť. Musela som prijať, že to už bude naveky mojou súčasťou a nie, že sa jedno ráno proste zobudím a bude dobre. Dobre nebude nikdy. Príde len stav, kedy si oblečiem biele tričko s bledými džínsami, pričom mi ale na pleci bude stále posedávať malinký tieň depresie. Bude mi šepkať, že nech sa teraz cítim akokoľvek dobre, on sa vráti v plnej sile a zase ma zrazí na kolená. A verte mi...ak nepríde depresia, ale náhodou obdobie mánie, vždy si želám aby to bolo opačne. Aby som sa radšej topila v slzách a vlastnom zúfalstve, ako sa nebáť zrazu ničoho a ísť pokojne aj cez mŕtvoly. Radšej nech je celý môj svet zahalený do závoja bolesti, akoby mal žiariť jasnými farbami, ktoré pútali priveľa pozornosti.

„Už si si tu našla nejakého psychiatra? Mama vravela, že si to vybavíš sama."

„Ešte nie." Ani mi to pri tomto všetkom nenapadlo. Pritom mi bolo jasné, že bez pomoci nemôžem zostať. Bol tam ale samozrejme strach, že sa budem musieť so všetkým zveriť niekomu cudziemu. Pritom Jennifer, ku ktorej som chodila doteraz mi tak veľmi vyhovovala. V podstate mladá baba, školu dokončila dva roky dozadu a ja som bola jedna z jej prvých pacientok. Nastúpila na miesto môjho starého psychiatra, ktorý sa odsťahoval a mne...mne tým istým spôsobom zlomil srdce ma malinké kúsočky. Mala som pocit, že po tom všetkom mi on prvýkrát v živote rozumel a potom odišiel. No s Jennifer sme si ku podivu sadli, dokonca mi sama navrhla aby som ju volala krstným menom a preto sa mi ju tam nechávalo ťažko.

„Tak to mám pre teba dobré správy. Ja som ti našiel dokonalú náhradu za slečnu Alenovú."

„To posúdim sama."

„Začiatkom roka sa pán Morisson prisťahoval práve sem a od konca mája znova začal ordinovať. Včera som mu volal a povedal, že si ťa znova veľmi rád vezme na starosť." V momente som zastala a vytreštila na neho oči. Neverila som mu. Boli to príliš dobré správy na to, aby boli pravdivé. Až sa mi chcelo odrazu kričať od nadšenia, ktoré na naplnilo.

„Nerobíš si srandu, však?"

„Jasné, že nie. Viem, ako si zbožňovala k nemu chodiť, preto som mu aj povedal, aby s tebou určite počítal. Ak chceš, môžeš za ním zájsť ešte dnes večer." Prikývla som. To bol zjavne najlepší nápad, ktorý som za posledné obdobie počula. Možno ak sa s ním porozprávam, bude mi o niečo lepšie. Zajtra som mala mať síce ešte voľný deň, ale v utorok ma už čakali dve hodiny angličtiny. Boli nakoniec tak milí a poslali mi rozvrh mailom a rovnako aj zoznam kníh, pre ktoré som sa mala zastaviť najbližšie dni. Prvá hodina mi mala začať až o jedenástej, tak som si povedala, že pôjdem pre knihy tesne predtým. „No ak sa nenahneváš, ja už musím ísť späť. O šiestej mám stretnutie s klientom a musím si ešte pripraviť podklady a nejako normálne sa obliecť."

„Pokojne choď. Aj tak mi nemáš ako pomôcť." Dúfala som jedine v to, že Brooke ešte nebude späť, nech už išla kamkoľvek. Alebo, že si tam neprivedie tonu kamarátok, lebo to by bola moja smrť. Už takto som sa triasla a to boli so mnou v izbe len ona a Orion. „Snáď to nejako zvládnem."

„Daj tej babe šancu. Možno sa nakoniec skamarátite." Na to som nevsádzala. Brooke nepôsobila ako niekto, kto by chcel kamarátov ako ja. Podľa fotiek mala v živote všetko na čo si spomenula, tak prečo by sa aj mala zahadzovať s niekým ako ja? Na fotkách bola s nimi taká šťastná a určite sa podobnými pozitívnymi ľuďmi bude chcieť obklopiť aj teraz. „A ak nie, nájdeš si iné kamarátky. Všade naokolo teba je kopa deciek tak mi nehovor, že sa s nikým neskamarátiš."

„Ja neviem..." Pomaly sme dorazili späť k budove internátu, ktorá ma ešte stále desila. Niežeby bola nehostinná alebo niečo podobné, len v nej vládol priveľký ruch. Akoby tam nebolo ani to najmenšie miestečko, kde by som sa mohla skryť pred krutosťou sveta.

***

Po rozlúčení s Austinom, ktoré neprebehlo bez sĺz som sa napokon pobrala hore do izby, kde som si mohla užiť trocha samoty. V zúfalstve som si začala prezerať knihy v škatuli a začala som premýšľať nad tým, ako ich rozložím na poličky. V tom mi vlastne napadlo, aby som si na nočný stolík vyložila z kabelky svojho malého spoločníka. Asi desať centimetrov vysoká figúrka, ktorá znázorňovala moju obľúbenú postavu z nášho milovaného Game of Thrones...Jon Snow. Dostala som ho ako darček od Claire na Vianoce a odvtedy si buď postával na poličke, alebo cestoval v mojej kabelke. So svojim malým mečom a plášťom bol ale neskutočne rozkošný a mala som z neho veľkú radosť.

Z mojich plánov niekam ísť napokon nič nebolo, takže som sa prezliekla a vytiahla notebook. Chcela som sa pustiť do písania prvého článku, čo mi ale nešlo. Nenašla som vhodné slová na predstavenie samej seba. Takže som tam len sedela, pozerala na prázdnu stránku a popritom počúvala, ako sa Orion snaží štekať. Aj tak ale najkrajšie bolo, keď oblohu v jednom okamihu preťal obrovský blesk a všetko osvetlil. Trocha ma to vyľakalo, ale bolo to zároveň tak strašne krásne. Nasledujúci hrom už nie, ale to nevadí. Prvé kvapky dažďa so sebou priniesli zvláštny pokoj, ktorý sa mi z časti vlial aj do srdca. Dokázala som pomerne uvoľnene po tme sedieť na posteli a pozerať sa, ako každý uteká pred tým nečasom. Bol to sakramentsky krásny pohľad.

„Do pekla aj s týmto počasím!" zakričal niekto z dverí a prerušil tak krásne ticho, ktoré vládlo v izbe. S Orionom sme sa schúlili medzi vankúše a zabalili do chlpatej deky, takže nám nič nechýbalo. Pustila som si na mobile nejaké videá, ale potom ma unudili aj tie, takže zostalo len premýšľanie nad tým, čo všetko sa v prvý deň školy môže pokaziť. A, že toho nebolo vôbec málo. „Ty čo tu ležíš v takej tme?"

Skôr akoby som ju vôbec pozdravila hodila kabelku na zem a pobrala sa do kúpeľne. Tým pádom som zostala radšej ticho a pohladila Oriona. Nečakala som, žeby si tu so mnou tak vylihoval, ale bolo mu zjavne dobre. A mne tiež. Nič som neriešila, akurát premýšľala nad tým, ako asi dopadne moje opätovné stretnutie s pánom Morissonom. Pomohol mi v toľkých smeroch a bolo na ňom vidno, že sa mu neodchádzalo ľahko. Jeho dcéra ale bola chorá a práve kvôli nej sa sťahoval do Spojených štátov. Kto vie ale, prečo skončil napokon tu. Snáď nie...

„Bola som si dnes pre učebnice a stretla som veľmi sympatického chalana. Povedala som mu, aby sa niekedy zastavil."

„Chalana?" Podľa ešte stále viditeľných čiernych škvŕn na tvári jej mejkap asi dostal v tomto daždi zabrať. Hoci určite musí mať svoje auto, keď kľúč od neho hodila na nočný stolík.

„Áno. Volá sa Roderick." Zaujímavé meno, to som musela uznať. Vyzerala z neho ale neskutočne nadšene, čiže...zjavne sa jej páčil. Je vlastne príjemné, keď sa vám niekto zapáči. Keď na neho myslíte ešte niekoľko dní potom, ako ste ho videli. Alebo keď sa vám z nejakého bláznivého dôvodu začnú v hlave vynárať myšlienky aké by to asi bolo, keby ste sa s tým neznámym lepšie spoznali a trávili spolu čas. „Hovoril, že prišiel z Hawaiia."

„Zaujímavé," uznala som potichu, viac menej pre seba. Netušila som, prečo sa so mnou zrazu rozpráva. Žeby sa nado mnou zľutovala a rozhodla sa dať mi šancu?

„Bola si tam niekedy?" Pokývala som hlavou, kým si ona priniesla ružový uterák zo šatníka a začala si sušiť vlasy. Nečakala som ale, že podíde k jej stolu a vyberie akýsi zošiť. A už vôbec, žeby mi ho len tak podala, nech si ho prezriem. Svietila nám síce len moja svetelná reťaz na parapete, ale aj tak som pekne dovidela. Zvonka vyzeral, akoby ani nebol z papiera ale skutočného bieleho mramoru, pričom vo vnútri boli polepené polaroidné fotografie, pod ktorými bolo veľmi úhľadne napísané, kde boli fotené. A hneď prvé tri boli zo spomínaného Hawaiia. „S rodičmi som tam bola asi tak tri roky dozadu. Na dva týždne, lebo otec mal nejaké pracovné záležitosti."

„Musí to tam byť krásne."

„Bora Bora je krajšie, aby som pravdu povedala. Človek sa naozaj cíti, akoby to bol raj na zemi." Aby som povedala pravdu, bodla ma pri srdci menšia závisť voči jej životu. Čím ďalej som listovala v zošite, tým viac som si želala, aby som bola ako ona. Aby mali naši peniaze na cestovanie a nemíňali ešte aj posledné úspory na moje nekresťansky drahé lieky, ktoré mi aj tak nikdy nepomohli. Potom sa stále len hádali a obviňovali jeden druhého, pričom vinníkom som bola ja. „Ani tam si zrejme nebola."

„Nie. Ale na fotkách to vyzerá ako čarovné miesto."

„Cez jarné prázdniny tam idem znova. No popravde...moc sa mi nechce." Uterák raz dva hodila na posteľ a znova sa vrátila do šatníka. Ja som bola ale stratená medzi fotkami. Na všetkých vyzerala tak strašne šťastne. Akoby ju naozaj nič netrápilo, hoci to možno nebola pravda. Jej žiarivý úsmev ale pútal pozornosť skoro všade. „S rodičmi je to väčšinou dosť veľká nuda, keď sa obaja venujú stále práci."

„Nemáš súrodencov?"

„Nie," odvetila rýchlo. Kým sa znova vrátila do izby, už bola prezlečená do čiernych teplákov a bielej mikiny. Ako tak na mňa pozrela...neviem, akoby som jej v očiach zazrela ohľadne tej témy skutočnú ľútosť. Možno chcela súrodencov, len to proste nevyšlo. Ja by som si popravde nedokázala svoj život predstaviť bez nich. A hlavne bez dvojičiek. Podľa mňa ak by mali naši len mňa, dávno by sa rozviedli. Takto ale museli držať pokope kvôli nám všetkým. No ak by som bola len ja...otec by urobil dobre, ak by šiel. Aspoň by si nezničil život, hoci by to tým pádom zostalo všetko na mamu. A to som tiež nechcela. Preto som bola vďačná za to, že spolu vydržali, aj keď sa dozvedeli moju diagnózu. Pochopili, že spolu to pôjde lepšie.

„Ja mám dvoch starších súrodencov...brata a sestru, dvojičky. Austin pracuje v Portlande a Claire tiež ešte študuje na vysokej. A najmladší z nás Andy, zostal doma s rodičmi." Myslela som na to, že mu možno zavolám, ale načo by som to robila? Ak by chcel, zavolal by on mne. Keby ma má rád, zaujímal by sa o to, ako sa mám.

„Tak to ti nezávidím. Vieš ako sa hovorí, že stredné dieťa v rodine nikto veľmi nemusí," povedala so smiechom a dosť necitlivo si vzala odo mňa späť zošit s fotkami. Jej to možno prišlo smiešne, ale ja...so mnou to pohlo. Akoby tých pár slov malo tú nešťastnú moc mi našepkať, že je to pravda. Však práve kvôli mne sa rodina veľakrát skoro rozpadla. Nebyť mňa, mohli žiť úplne normálne. Šťastne.