-Roderick-

„Zablúdili sme, alebo nás schválne berieš neviem kam?" opýtala sa Clara. Už som popravde čakal, kedy padne podobná otázka. Pridlho bolo ticho, pričom som nás viezol tmavou nočnou krajinou, niekam do neznáma Oregonu. Včera, keď som jej hovoril, žeby som ju rád niekam vzal, nemal som na mysli absolútne nič konkrétne. Len som chcel, aby sme na chvíľu sami dvaja vypadli z mesta. Hoci aj doprostred ničoho. Bolo mi to úplne jedno. Jediné, čo som potreboval, bola jej prítomnosť. „Roderick..."

„Pokoj," odvetil som plne zahľadený na cestu. Toľko som premýšľal kam pôjdeme, ale nič konkrétne mi nenapadlo. Preto som sa chopil toho, čoho Maxim. Nočnej jazdy, kedy krajina naokolo nás spala, alebo nás iba potichu pozorovala. „Niekde skončíme. Cieľ síce nemáme, ale to ešte neznamená, že z tohto tu nebude pekný výlet."

„Mali sme zostať na internáte." Odtrhol som oči od cesty a pozrel na ňu. Nebola v rovnakej nálade, ako keď sme sa váľali včera v snehu, ale...bola tu. Sedela vedľa mňa a hlavne mi dovolila, aby som ju niekam vzal. A to bol po posledných dňoch naozaj výrazný skok.

„Ber to, ako začiatok našej cesty na koniec sveta, dobre?"

„Bolo by pekné, ak by sme mohli spolu vidieť svet." To bolo. Nemal som doposiaľ šancu precestovať neviem koľko miest našej planéty, ale s ňou...Bože s ňou by som šiel hocikam. Nemal by som absolútne žiadne námietky, ani keby ma chce vytiahnuť na vrchol Mount Everestu, či zísť dole do najtmavších vôd Mariánskej priekopy. Vzal by som ju všade, kam by len chcela. Aj bez toho, aby povedala čo i len slovo. Čo by som jej videl na očiach, to by som do bodky vykonal.

„Máme pred sebou celý život. Nemôžeš vedieť, čo nás čaká," odpovedal som a znova pomaly prešiel pohľadom k ceste. Nebol na nej okrem nás skoro nik, ale...necítil som sa najlepšie, ak som šoféroval po tme. A hlavne, keď ma už Clara trikrát napomenula, aby som držal volant oboma rukami a nerobil zo seba frajera. Neviem prečo, ale mne osobne to prišlo vrcholne nepohodlné. Naposledy som tak držal volant počas skúšky v autoškole, ktorú som mimochodom neurobil. Vykopli ma, lebo som nevidel stopku a následne som nepustil chodca cez priechod. Druhýkrát som od nervov pohorel hneď na písomnej časti, ktorú som pre niečo musel tiež opakovať, no na tretíkrát som prešiel vraj na výbornú.

„Nerada hovorím o budúcnosti ako takej. Tá je predsa natoľko neistá. Človek nemôže vedieť, čo ho zajtra čaká."

„Ale je pekné snívať a predstavovať si, ako by asi vyzeral tvoj dokonalý život." Pousmiala sa, ale inej odpovede som sa nedočkal. Radšej si pohodlne oprela hlavu a pozrela sa na mňa. Mal som chuť jej pohľad opätovať, ale to bol priveľký risk. Potom by som od nej oči len tak neodlepil. Nato by som sa priveľmi stratil v jej očiach, alebo jemných črtách tváre, ktoré som si úplne zamiloval. Ten spôsob, akým sa smiala, alebo bezradne na mňa niekedy pozerala. To všetko mi prišlo razom natoľko krásne a jedinečné. „Dovolíš mi niekedy, aby som ťa vzal na Hawaii? Je tam toľko vecí, ktoré ti chcem ukázať." Chcel som ju vidieť vo vodách môjho drahého oceánu, s mokrými vlasmi, doskou v rukách a západom slnka na chrbtom. Chcel som vidieť výraz jej tváre, keď by som zdolával obrovskú vlnu, ktorú by som dokonale ovládol a ktorá by ma vzala až k nej.

„Neviem plávať. Načo by som tam akože chodila?"

„Nemusíš plávať. Pôjdeš len do takej hĺbky, ako je ti príjemné. Alebo zostaneš na pláži." Nikdy som nepovedal, že ju nasilu dotiahnem do vody, alebo niečo. Ak nechce, zostane na súši a bude sa baviť s Corym. Alebo jej tam donesiem Molly a môžu sa spolu hrať. Možností bolo niekoľko. Ja som chcel proste len to, aby ma aspoň raz videla v mojom najmilovanejšom prostredí. Presne tak, ako som ju sledoval ja, keď blúdila lesom a fotila.

„Uvidíme, hej? Ty si na rade ako prvý."

„Prídem, o to sa neboj. Kým mi nepovieš, aby som nechodil samozrejme." Prvotne som si ani nevšimol, kedy ku mne načiahla ruku. Až keď mi končekmi prstov prešla po zátylku a potom do vlasov. Po chrbtici mi prebehli zimomriavky, ale nedalo by sa povedať, že to bol nepríjemný pocit. Skôr naopak. Na sekundu som privrel oči, zhlboka sa nadýchol a trocha povolil stisk rúk na volante. Až do tohto momentu som si ani neuvedomil, nakoľko som bol napätý. A pritom na to nebol dôvod. O nič predsa nešlo. Boli sme tu len my dvaja a nehrozilo, že sa nám niekto pripletie do cesty, alebo niečo. Táto noc bola o nás dvoch, o nikom inom. „A možno ti dovolím, aby si ma naučila korčuľovať."

„S dvojičkami chodíme na veľký rybník každú zimu. Je to tam prekrásne."

„To určite áno. A kvôli tebe, sa dokonca budem tváriť, že mi nevadí zima ako taká." Čakal som, žeby sa zasmiala, ale...namiesto toho sa ku mne len trocha naklonila. Dúfal som, že po chvíľke pocítim jej pery na líci, no napokon si to rozmyslela, stiahla dokonca ruku a znova sa zahľadela von oknom. Mal som v tej chvíli chuť zastaviť auto, vytiahnuť ju a pobozkať priamo uprostred ničoho, ale musel som sa ovládnuť. Nemalo cenu všetko pokaziť. Nie, ak aj ona váha rovnako ako ja. Lebo hoci som si to nechcel pripustiť za žiadnych okolností...zjavne takto sa človek cíti, ak sa do niekoho zaľúbi. Keď nechce byť s nikým iným, keď na nikoho okrem tej jednej osoby nemyslí a ak mu vyčarí úsmev hocijaká maličkosť, ktorá sa s tým vyvoleným spája. A presne to sa dialo v mojom živote. Hlavu som nemal plnú ničoho iného, len jej. Ona sa stala mojou prvou myšlienkou hneď po prebudení a bola zároveň poslednou, ktorá mi zaželala dobrú noc. „Zastavíme," povedal som napokon.

Mal som plán, ale nedúfal som, že vyjde. Jediné, čo som jej chcel dnes počas extrémne chladnej noci ukázať, bola Mliečna cesta. Čítal som článok, že práve tento týždeň by sa mohlo obyvateľom Oregonu a Kalifornie pošťastiť ju počas noci zahliadnuť. Preto som chcel, aby sme boli čím ďalej od svetiel mesta. Bez nich budú naše šance stokrát vyššie. Nedúfal som, žeby to medzi nami niečo utriaslo, alebo tak no...chcel som niečo tak krásne vidieť práve s ňou. S nikým iným.

„Neviem...neviem ti zaručiť, že skutočne budeš môcť prísť. Naši s tým budú asi v pohode, ale...s bratom majú teraz veľmi veľa problémov. Keď som bola doma, situácia bola veľmi vyhrotená a ja ti neviem garantovať, že to nebude ešte horšie."

„V poriadku. Nemusíš vešať hlavu, ak by to nevyšlo." Bol by som samozrejme smutný, ale zas ak majú v rodine problémy, nech si ich vyriešia v pokoji. Ja by som tam tým pádom len prekážal. „Leto je dlhé a hoci by ľad a sneh chýbali, pokojne by som prišiel vtedy."

„Prečo chceš vôbec tak veľmi prísť? Nemáš rád zimu, ani lesy pokiaľ dobre viem."

„Lebo ťa chcem vidieť v prostredí, kde si vyrastala a ktoré z teba urobilo osobu, ktorou si dnes." Možno by mi pobyt v Kanade pomohol pochopiť, prečo sa niekedy chová tak zvláštne. Ak mi to ona sama od seba nechcela povedať, musel som sa chytiť všetkého ostatného.

„To si povedal naozaj pekne." Usmial som sa a ku podivu, sa ku mne pridala aj Clara. Znova bola od hlavy po päty v čiernej, presne ako som aj čakal. Neviem čo jej tá farba dávala do života, ale za poslednú dobu som ju hádam v inej farbe ani nevidel. Za posledné dva mesiace určite teda nie. „Prečo nemôžeš takto rozprávať častejšie?"

„Ako básnik?"

„Ako človek, ktorý sa dokáže vcítiť do toho, čo prežíva niekto iný a kto ho dokáže pochopiť." Myslela to smrteľne vážne. V jej hlase nebol žiadny náznak, žeby si robila žarty. „Prepáč...to asi vyznelo hnusne."

„Nie, v pohode. Empatia nikdy nebola mojou silnou stránkou." Nie, žeby som sa choval niekedy bezcitne, ale ak mi niekto hovoril svoje problémy, nedokázal som sa vcítiť do jeho kože. Všetko to išlo mimo mňa. Iba som si danú osobu vypočul a tam to skončilo. Cory to vie už dlhé roky a preto ma nikdy nekarhá, ak si ho prosto vypočujem, ale nijako prehnane nereagujem. Naučil sa chápať, že ja som skrátka taký a to sa zjavne ani nezmení.

Bohužiaľ sme sa dostali presne tam, kam som nechcel. Do fázy, kedy sme zostali zaryto mlčať a jediné, čo okolo nás rozbíjalo ticho, bol motor. Znova som pevne zovrel volant, trocha agresívnejšie stisol pravou nohou plyn a zaradil šestku. Hnali sme sa tmou v absolútnom tichu, až kým som nestratil nervy a nezastavil na kraji cesty. Okolo nás sa z jednej strany vypínal tmavý les, pričom po ľavej strane sme mali za zvodidlami len strmý svah a potom nejaké údolie. Bola však priveľká tma, aby som videl, čo presne je pod nami.

„Myslím, že sme na mieste."

„Však tu nič nie je," namietla Clara. Vystúpil som však skôr, akoby mala ešte nejaké námietky a otvoril jej dvere. Práve o to išlo, že okolo nás dokopy nič nebolo. Nič rušivé, len nekonečná obloha, posiata drobnými hviezdami. Nevidel som však to, kvôli čomu sme šli takú diaľku. „Roderick, prečo sme tu?"

„Písali, žeby sme mohli mať tento týždeň mimoriadne šťastie na Mliečnu cestu. Tak som dúfal..." Ale asi to bolo zbytočné. Pritom som si nahováral, že ak zájdeme dosť ďaleko od mesta a budeme obklopení len tmou, naskytne sa nám šťastie. No asi som videl všetko až priveľmi ružovo. „Chcel som ti urobiť radosť."

„Pohľad by to bol určite krásny," priznala potichu a podišla ku mne. Stáli sme pri aute so zaklonenými hlavami, ale nič také sme na oblohe nenašli. Len hviezdy samé o sebe, ktoré však tiež mali svoje čaro. Toľko som počul o tom, aké je neskutočne romantické s niekým pozorovať hviezdy, ale doteraz mi to tak nikdy neprišlo. S Lucy sme pár nocí presedeli a preležali na pláži, ale...efekt to nemalo na mňa skoro žiadny.

„Ak chceš môžeme...no...môžeme tu spať. Akože myslím v aute, nie tu vonku, samozrejme." Pravou rukou som si nervózne vošiel do strapatých plavých vlasov a vysúkal zo seba úsmev, ktorý však určite pôsobil hocijak. Možno to bolo cez čiaru, no chcel som, aby sme boli sami dvaja od internátu čo najďalej. A čo najdlhšie. Bez Maxima, bez Brooke, alebo niekoho ďalšieho. Len a len my dvaja.

„Ako dlho si toto plánoval?"

„Neplánoval. Bol to spontánny nápad." Nadvihla obočie, ako keby mi neverila. A mala na to všetky práva. No hovoril som jej pravdu. Tento malý výlet som síce plánoval pár dní, ale to, žeby sme spali v aute, to mi napadlo iba dnes, tesne pred odchodom. Hunter sa len prizeral, ako som vzal dve deky zo skríň a svoj paplón s vankúšmi. Všetko som hodil do kufra a po Claru zašiel až potom. Nechcel som, aby niečo tušila a preto som doposiaľ nesklopil ani zadné sedadlá. „Dúfam, že nebudeš priveľmi namietať. Predsa len..."

„Predsa len čo?"

„Dal som si tú námahu a presťahoval veci do auta." Bol to hlúpy argument, ale keď sa usmiala a načiahla za mojou rukou, padol mi zo srdca akýsi kameň. Možno to nebol tak zlý nápad. „Súhlasíš?"

„Ak sa ma v tom aute nechystáš znásilniť, tak asi áno." Tajomne som sa pousmial, no napokon som pokýval hlavou. Mohlo to v jej očiach pôsobiť hocijak a práve preto som si ju v momente pritiahol do objatia. Bola zima, ale nie taká, ako keď sme včera ležali v parku. To bol extrém, ktorý sa mi však páčil. Nemali sme jedinú starosť pod slnkom, akurát možno tú, že nám bola zima. Pokojne by som si to hocikedy zopakoval. A aj horúcu čokoládu, na ktorú ma Clara následne vzala. „Nebude nám tu celú noc zima?"

„Ak teraz poriadne vykúrime auto a potom sa pozakrývame, mali by sme byť v pohode."

„Nebudem mať námietky, keby do rána zamrzneme. Nechcem zas žurnalistiku." Aj dnes som videl, nakoľko ju to unavilo a hlavne znova rozladilo. Preto som sa prvotne divil, že šla niekam so mnou a nedala prednosť Maximovi. No teraz...teraz som nemohol byť viac šťastný. Ako sme stáli jeden vedľa druhého, ako som ju držal tesne pri sebe...malo to svoje čaro. Rovnako ako tichá noc okolo nás a tajomná tma zakrádajúca sa z lesa. „Vtedy na parkovisku, keď som prišla z Kanady a čakal si ma. Chcel si ma pobozkať?"

„Áno," odpovedal som bez váhania. Sklonil som k nej oči, len aby som ju našiel, ako si ma dôkladne prezerá. Bože, nemal som zrazu slov. Bola tu, bola so mnou a ja som netušil, čo povedať, alebo urobiť ako ďalšie. Hlavne nie v momente, kedy sa postavila na špičky a zahľadela sa mi výhradne na pery. Nechcel som ten moment pokaziť, napäto som čakal čo bude, no... „Prečo to teraz neurobíš ty?"

„Neviem. Nie je to tak, žeby som nechcela...chcem a ešte ako veľmi."

„Kde je potom problém?" Vzal som jej tvár do dlaní, aby sa dívala výhradne na mňa, no keď len nešťastne vzdychla, upustil som od toho naliehania. Nemalo cenu ju do niečoho nútiť. A hlavne do takejto veci. „S nikým si sa ešte nebozkávala, že?"

„Nie, ale...to nie je ten problém, Roderick." Z časti som však pochopil, prečo sa prvotne chovala tak odmerane. Netušila, čo čakať od vzťahu, lebo nikdy žiadny nemala. Ak sa to tak vezme, poriadny vzťah som nemal ani ja sám, ale...niečo málo som už o celom randení vedel. „Ber to tak, že som ťa chcela pobozkať vtedy, chcem to aj teraz, ale asi si to odložíme ešte na inokedy, hm?"

„A kedy bude to inokedy?"

„Možno zajtra. Možno až naberiem odvahu, aby som ti povedala všetko." Nehovorilo sa jej to ľahko, to som počul na jej hlase. Sám som sa čudoval, že u nej som v poslednej dobe bez väčšieho problému rozoznal, kedy je smutná a kedy nie. Predtým sa jej to darilo skrývať, ale...možno som ju lepšie spoznal, alebo už proste predo mnou nič nepredstierala. Hlavne nie, keď sme telefonovali. To som neustále počul, že hovorila úprimne tak, ako sa aj cítila. „Môže byť?" Palcom pravej ruky ma pohladila po lícu a následne mi tam vtisla pusu. A to mi muselo na dnes stačiť, hoci som chcel viac.

„Ak  chceš, tak môže." Ešte pevnejšie som okolo nej ovinul ruky a na chvíľu privrel oči. Niet sa kam náhliť. Ak jej to takto vyhovuje, nebudem nič siliť. Nie, ak by som tým medzi nami niečo pokazil.

***

„Nie je tu až taká zima, že?" opýtal som sa potichu. S Clarou sme ležali pri sebe tak blízko, ako sa len dalo, na čo som si však sťažovať nemohol. Nie, keď sme sa ešte aj držali za ruky a ona sa čelom oprela o moje. Mohol som jej tak v slabučkej žiare baterky hľadieť pred spaním do tých krásnych očí.

„Vôbec nie." Mali sme na sebe kabáty, pod sebou dve deky a boli sme ešte aj zakrytí. Nemala nám byť ako zima. Hodnú chvíľu sme sa ešte motali okolo auta, či len tak postávali na mieste a kochali sa oblohou. Nič lepšie sme na práci nemali. Zostávalo nám len si vychutnávať chvíle čo najďalej od školy a všetkého, čo sa jej týkalo. „Ja som na zimu zvyknutá, ale ty..."

„Kvôli tebe ju zvládnem." S úsmevom som jej vtisol pusu na špičku nosa a pevnejšie jej stisol ruku. Určite mala pochybnosti, ale zostala. Nepovedala, ani nenaznačila, žeby chcela ísť späť na internát. A to ma tešilo. Nemyslel som si, že niekedy budem s podobným dievčaťom spať vzadu v aute, ale...v istom smere som sa cítil lepšie, ako keby ležím na teplej pláži. „Inak...čo by sa stalo, ak by si nešla zajtra do školy? Mohli by sme zájsť na pobrežie. Teraz musí byť pláž pod snehom krásna."

„Chceš len tak nechať školu a ísť na výlet?" Podozrievavo nadvihla obočie. Prikývol som. „Beriem. Vyrazíme hneď odtiaľto?" Znova som prikývol. Bol to asi šialený nápad, ale v tej chvíli sme viac nemali. Len našu na istý čas neobmedzenú slobodu. Tu nikto nevedel, kto sme a čo sa deje v našich životoch. Tu, priamo tu v srdci prírody, sme neboli absolútne nikým dôležitým. Možno len tak jeden pre druhého, no pres svet ako taký, sme sa stali veľmi ľahko nahraditeľnými drobnosťami.

„Ešte stále neviem, ako našim poviem, že chcem skončiť. Bojím sa, čo by mohli povedať."

„Aj ja." Zvláštne, že sme nad tým obaja premýšľali. No zjavne sme pochopili, že vysoká nie je ani pre jedného z nás. Nemal som jasno, či prvý ročník vôbec dokončím, ale...ale mal som jasno v tom, že chcem skončiť. Akurát som ešte nenabral odvahu, aby som sa doma priznal. Natoľko som sa sem driapal zubami, nechtami a teraz? Z jednej stránky som tu absolútne nechcel byť. No z tej druhej...dôvod, prečo som bol za výšku vďačný ležal tesne vedľa mňa, s perami len o kúsoček ďalej od tých mojich. To, že som sem prišiel, nebolo tak zlým rozhodnutím. Niečo mi to dalo. Niekoho...

„Veľmi som trval na tom, že prídem študovať, ale...čo som si myslel? Mal som sa tešiť, keď ma v pohode pustili cez maturity. Nikdy som sa neučil, učitelia ma nenávideli..."

„Ako si sa sem vôbec dostal?" Posunula sa ku mne ešte bližšie a keby neskloní trocha hlavu, pobozkali by sme sa bez toho, aby sa niekto o ten krok snažil. Mne sa podarilo si vyslobodiť ruku, ktorou som ju následnej objal.

„Neviem. Na prijímacie skúšky som sa učil ako divý, ale malo mi dôjsť, že to celých päť rokov robiť nebudem. Nemám na to nervy." Zjavne som chcel len dokázať svetu niečo, čo ma napokon pokorilo. Alebo ak nie svetu, tak rodičom. Chcel som, aby boli na mňa hrdí, aby sa mohli chváliť, že ich syn študuje morskú biológiu a teraz...chcel som si obúchať hlavu o stenu. Stál som o pozornosť a ak nechám školu tak, zaručene sa jej dočkám. Akurát nie v takom svetle, ako som prvotne chcel.

„Mama mi dnes písala. Prišiel im list od profesorky žurnalistiky," dostala zo seba ťažko a tvár si zaborila do mojej hrude. „Mala som jej večer zavolať, ale neurobila som to. Radšej som si vypla aj mobil." Bála sa, prirodzene. Tiež by som sa na jej mieste bál. Zatiaľ mi však nehrozilo, žeby niekto posielal domov rodičom papier, že neprospievam. Držal som si známky, ako sa mi darilo, hoci z chémie mi dýchali na krk zlé výsledky. Ale žeby som sa šiel potrhať, aby som si priemer nejako vylepšil...to nie.

„Skôr či neskôr s nimi ale musíš hovoriť."

„Ja viem, ale s tým, čo sa teraz u nás doma deje...toto bolo odo mňa vrcholne cez čiaru. Mala som sa snažiť." Nepôsobila ako niekto, kto kašle na školu ako takú. Niečo tam ale bolo. Dosť vážny dôvod, pre ktorý mala tak biedny priemer. „Na polroka ma asi nepustí ani na skúšky. Minule to povedala."

„A čo? Zrúti sa svet?" opýtal som sa bezstarostne a bradu si oprel o vrch jej hlavy. Ako vždy, vlasy jej voňali neskutočne sladko, až som musel spokojne privrieť oči. „Tak nepôjdeš v januári na skúšky. Nebudeš prvá, ani posledná." Možno nepôjdem ani ja. Kto dopekla vie, čo sa dovtedy ešte stane? Posledný týždeň pred prázdninami ideme znova do Charlestonu a tam sa môže stať hocičo. Hlavne, ak budeme s Maximom osamote.

„Kiežby som svet dokázala vidieť aspoň z časti tak, ako ty." Chcel som sa spýtať ako to myslela, ale keď som si uvedomil, že sa tesne po vyslovení posledného slova rozplakala, zostal som ticho. Len som ju objímal, kým plakala. A, že to bolo sakra dlho. Museli za tým byť oveľa viac, ako hlúpa žurnalistika, o tom som bol stopercentne presvedčený. Chvíľami som čakal, či sa mi nezverí, či sa mi nejakou náhodou nepokúsi natoľko dôverovať, ale nič sa nestalo. Ticho medzi nami veľmi úspešne pretrvalo. Ani jeden z nás sa ho nesnažil priveľmi prelomiť.

Pomaly sa mi začali zatvárať oči. Bolo toho dnes dosť, ale nemohol som zaspať s vedomím, že Clara plače. Snažil som sa teda všemožne, len aby som nezaspal, hoci som sa premáhal zjavne úplne zbytočne. Nepotrebovala, aby som jej niečo hovoril, ani nič podobné. Len chcela, aby som bol pri nej. Musela ale vycítiť, že pomaly zaspávam. Opatrne sa odo mňa troška odtiahla, venovala mi dlhú pusu na čelo a potom ma začala hladiť po vlasoch. Bolo to natoľko príjemné, až som si potichu veľmi spokojne vzdychol a tuhšie privrel oči. Už som mohol pokojne zaspať.

„Takto vyzerá podľa teba láska?" zamrmlal som už z polospánku. Stále sa mi hrala s vlasmi, niekedy jej prsty skĺzli až na môj krk, čo som si vychutnával ešte viac. Od Lucy som sa stále rád nechával takto rozmaznávať, no...rozhodne to nemalo to niečo, čo ma  dokázalo natoľko upokojiť. Teraz som sa mohol úplne uvoľniť a vychutnávať si každú jednu sekundu, počas ktorej sa všetko týkalo len nás dvoch. Mňa a jej. „Clara..."

„Prečo? Podľa teba takto vyzerá láska?"

„Asi áno." Nemal som už ani poňatia, čo hovorím. Pritom jej otázku som počul jasne. Len som akosi nemal kontrolu nad tým, čo som odpovedal. Keď sa však potichučky zasmiala a venovala mi ešte jeden bozk na čelo, usmial som sa. „Odteraz nechcem...nechcem zaspávať nikde inde, len vedľa teba, dobre?" Znova sa zasmiala. Znelo to tak krásne. A hlavne úprimne. Napokon nebol zlý nápad, aby sme tu zostali. Nie, keď som mohol zaspávať pri nej, s pocitom ako mi prstami prečesáva vlasy. To mi stačilo k tomu, aby som sa prestal trápiť nad vecami, ktoré sa udiali včera. Vyčítal som si, čo sa stalo medzi mnou a Maximom, ale on sám to chcel. Vyhrážal sa mi, aby som sa neopovážil Clare ublížiť. Ale mne o to nešlo. Bože...všetko, len to nie. Ako by som jej niekedy mohol ublížiť?

Napokon ani neviem, kedy presne som zaspal. Možno som Clare ešte niečo hovoril a možno som si už svoje teórie o láske nechal pre seba. V každom prípade som sa však vyspal. A nebola mi ani neviem aká zima. Prebudil som sa pri východe slnka, no Clara ešte pokojne spala, čo bol krásny pohľad. Opatrne som jej odhrnul pár pramienkov vlasov z tváre a potom sa prevalil na chrbát. Obloha sa za oknami farbila do zlatistej, no nelákalo ma to, aby som vystúpil. Skôr som sa ešte chcel otočiť všetkému chrbtu a proste spať ďalej.

Skontroloval som si pre istotu mobil, kde som narazil na tri neprijaté hovory a dve správy od Brooke. V oboch sa ma pýtala vlastne to isté. Či je Clara so mnou a či sme v poriadku. Jednu mi poslala okolo polnoci a druhú krátko po jednej. To sme my však už dávno spali. Alebo aspoň ja určite. Neviem, čo mohla robiť Clara, lebo sa jej podarilo ma oblbnúť dosť nato, aby som pomerne rýchlo zaspal. No nemal som si na čo sťažovať. Vôbec nie, keď som sa konečne vďaka nej normálne vyspal a necítil som sa, ako keby ma niekto ovalil kladivom po hlave. A to bol v mojom prípade veľmi veľký úspech.