-Clara-

„Dobre...ak nechceš hovoriť o tom, čo bolo cez víkend, povedz mi o Roderickovi. Ako je to medzi vami?"

„To je ešte horšia téma." Prijala som od pána Morissona pozvanie na obed aj ponuku, aby som potom išla k nemu. Neviem ako sa mu podarilo urobiť si na mňa čas celé poobede, ale na jednej strane som bola rada. Nechcela som otravovať Brooke, za ktorou prišiel René. Na dnes mal dohodnuté nejaké obhliadky bytov a jasné, že ona mu išla veľmi ochotne robiť spoločnosť. Pred vyučovaním sa mi podarilo nabehnúť do Amelie, s ktorou som prehodila pár slov, ale potom...potom bolo všetko nanič. Síce som stretla Maxima a dostala od neho krásne objatie, všimla som si, že aj jeho niečo trápi. Akoby sa bol s niekým pochytil. „To čo sa skoro stalo po mojom príchode z prázdnin...čo to akože bolo? Obaja tvrdíme, že sa nič nestalo, že sme sa nechceli pobozkať, ale pritom..."

„Chcela si?"

„Áno. A ešte stále chcem." A preto som sa mu nemohla ukázať na oči. Musela som toto celé pretrpieť v tichosti a bez jeho prítomnosti. A to bolo sakra ťažké ak som vedela, že väčšinu času je iba o tri poschodia nižšie, ako ja. „Neľúbim ho, pán Morisson."

„To je v poriadku moja drahá. Láska neprichádza zo dňa na deň a ani po prvej puse." Absolútne som tomuto celému nerozumela. Roky som sa na škole prizerala spolužiakom, ako si budujú vzťahy a všetko, no keď sa to zrazu týkalo aj mňa, netušila som kde stojím a čo sa po mne očakáva. A pritom u nich to vždy vyzeralo tak jednoducho. Niekto sa im páčil, tak sa dali do reči a potom to išlo už samo. Lenže ja keď som sa s ním v poslednú dobu snažila osobne hovoriť, tisli sa mi slzy do očí. Tak veľmi som mu chcela všetko vysvetliť, ale... „No tie základné sympatie tam sú. Navyše ako vidím, je medzi vami dosť silné puto, čo?"

„Asi až moc. Ja neviem...neviem, kedy sa to mohlo takto zamotať. Dva mesiace dozadu ma dobre, že nie s plačom prosil, aby mohol byť môj kamarát a teraz...zrazu je to otočka o tristošesťdesiat stupňov."

„Dva mesiace sú veľmi dlhá doba, počas ktorej ste spolu strávili určite veľa času." To áno. Bez pochýb. Mali sme za sebou veľa telefonátov, veľa písania a veľa náhodných, ale aj plánovaných stretnutí. Chodili sme do mesta, vzala som ho párkrát so sebou fotiť, bol so mnou v kníhkupectve...aspoň pre mňa, to boli vzácne chvíle. Neviem ale ako pre neho. Ten zlom však zjavne nastal počas dvoch týždňov, čo sme boli bez seba. On chýbal mne, ja jemu a až vtedy sme si plne uvedomili, čo pre nás ten druhý znamená.

„Neviem čo mám robiť. Chcem byť s ním, ale to by znamenalo povedať pravdu. Vyjsť von so všetkým, čo som sa toľké roky snažila tajiť."

„Lenže niekedy to nie je vôbec zlé. Veď vidíš, ako to išlo s Brooke." Áno, s Brooke to lepšie ani dopadnúť nemohlo. Natoľko som sa bála a chcela sa jej vyhýbať a teraz...po prvé za mnohé roky som mala skutočnú kamarátku. A už to bol dosť veľký zázrak. Nieto ešte, aby som riskovala všetko aj s Roderickom. „Prečo nedovolíš po všetkých tých rokoch, aby ťa konečne niekto troška ľúbil? Hm?"

„On sám mi hovoril, že už mal niekoľko dievčat a všetko to bral ako zábavu. Nie ako vážny vzťah, alebo niečo. Len ako chvíľkové pobavenie. Veď...vraj sa len krátko predtým ako šiel na vysokú rozišiel s nejakým dievčaťom a potom o dva týždne nato, sa už tu bozkával s Brooke."

„Chlapci v jeho veku sa často správajú podobne. No keď si nájdu niekoho, na kom im skutočne záleží, nemusíš sa báť, žeby v tom pokračovali."

„Ako mám vedieť, že ja som v jeho živote niekto tak špeciálny?" Nemal odpoveď napísanú na čele. A ja som nemala odkiaľ vedieť, čo si o mne skutočne myslí.

„To nevieš. Nevieš to, kým neriskneš úplne všetko a nepokúsiš sa s nejaký ten vzťah vybudovať." Zasmiala som sa, pričom mi ale do očí nabehli slzy. Obaja sme zjavne poznali pravdu. Pravdu o tom, že ak dám Roderickovi šancu a on mi podrazí nohy, tak tu nebude nič, čo ma zastaví od spáchania samovraždy. Už takto som bola na pokraji síl a keby mám čeliť ešte zlomenému srdcu...to by som už nedokázala. Neexistovala šanca. „No skôr ako sa spýtaš...áno, som si vedomí, kam toto môže viesť."

„Zimné prázdniny asi padnú dobre. Budeme zas ďaleko od seba a ak si nebudeme tak často volať a písať, možno nás to prejde. Uvedomíme si, žeby to nemalo cenu, alebo..."

„Alebo, že jeden bez druhého proste nedokážete byť." Nahnevane som sa na neho pozrela, pričom jeho tvár zdobil úsmev. Oči mal plné strachu, ale usmieval sa. Zjavne ho z jednej strany tešilo, čo som mu tu rozprávala. Väčšina dievčat na mojom mieste by sa tešila určite tiež. Usmievali by sa od ucha k uchu, lebo sa o nich zaujíma chlapec, ako Roderick. „Daj mu šancu. Videl som, ako ste bežali jeden k druhému, ako ste sa objali a ako skoro padla vaša prvá pusa. Ten chlapec bol radosťou bez seba, keď ťa konečne uvidel vystúpiť z auta. Nemyslí to s tebou zle."

„Ako si môžete byť taký istý?"

„Niečo už mám odžité." Nechápavo som na neho v šeru hľadela, pričom mi ale došli argumenty. Možno by som aspoň raz v živote mala počúvnuť srdce a nie stále nad všetkým premýšľať, až kým mi nie je z toho zle. Ak by to nejakou náhodou vyšlo, získala by som úplne iný pohľad na život ako taký. Láska rozhodne nie je univerzálny liek, ako si mnohý myslia, ale čo keby sa jej podarí aspoň trocha upokojiť moju myseľ? „Odveziem ťa späť?"

„Pôjdem pešo." Musela som premýšľať a tá hodinová cesta na internát asi postačí. Kým prídem do cieľa, mala by som vedieť, čo chcem a čo nie. Čím viac budem dumať nad každou možnosťou prečo by sa niečo pokazilo, tým horšie mi bude. A to som skutočne nepotrebovala. Beztak mi bolo na umretie. „Ďakujem, že ste si dnes urobili čas."

„Ešte počkaj, mám tu niečo." Po dlhých dvoch hodinách som sa posadila a aspoň trocha si uhladila vlasy. Mohlo mi byť ale úprimne jedno, ako stoja...hlavne pod čapicou. „Hľadal som ti nejaké nové tabletky, ktoré by lepšie zabrali. Sedel som nad tým dlho, ale kamarát mi potom povedal o týchto." Zašiel do izby a po chvíľke predo mňa na stôl položil malú červenú krabičku.

„V čom by mali byť lepšie?"

„Majú vyšší obsah lítia a celkovo iné zloženie ako tie, ktoré berieš teraz. A hlavne by mali lepšie potláčať príznaky úzkosti ako takej." Výborne, to sa mi pri žurnalistike určite zíde. Už teraz mi bolo zle z pomyslenia, že ma zajtra znova čakajú profesorkine vyčítavé pohľady a reči. „Vyskúšaj ich a ak by nepomáhali, alebo by ti z nich bolo horšie, vrátime sa k tým, čo berieš teraz, dobre?" Prikývla som. Roky do mňa tlačili lieky, no predsa som mala aspoň maličkú nádej vždy, keď sa objavilo niečo nové. Dúfala som, že niekto konečne prišiel na to, čo ľudia s mojou diagnózou skutočne potrebujú.

„Dám vedieť, ako fungujú." Strčila som si krabičku do vrecka na kabáte a pomaly sa pobrala ku dverám. Priveľmi sa mi však do zimy nechcelo, čo bolo prekvapujúce. Inokedy by som sa do snehu hodila aj v pyžame. „Ešte raz ďakujem."

„Nemáš zač." Nemyslela som si, že okrem povzbudivých slov a úsmevu, dostanem aj objatie. Padlo však dobre. Viac, ako dobre. Vedela som, že všetko čo dnes povedal, myslel úprimne. Aj napriek riziku chce, aby som zariskovala a okúsila v živote niečo nové. Niečo, čo toľko ľudí považuje za najkrajšiu vec aká tu kedy bola.

***

Zjavne som robila najväčšiu chybu svojho života, ale...prišla som až k tým osudným dverám a zaklopala na ne. Vonku som sa napokon motala oveľa dlhšie, ako len hodinu a preto som bola zmrznutá a líca som mala vyštípané od mrazu. Z jednej strany to ale bol dobrý pocit. Plný slobody. Dúfala som, že mi príde otvoriť Roderick, aby som ho mohla objať čím skôr, ale...vo dverách sa nezjavil ani on, ani Maxim. Zrazu som len pozerala do neznámych modrých očí poriadne vysokého chlapca, ktorý bol rozhodne o niečo starší, ako ja.

„Ahoj...ako pomôžem?" opýtal sa milo a rukou si uhladil gaštanové vlasy. Vyzeral sympaticky, musela som otvorene uznať.

„Ahoj...ja...hľadám Rodericka."

„Jasné, hneď ho zavolám." Pokúsila som sa o najviac úprimný úsmev, aký som len dokázala a oprela sa pritom o stenu vedľa dverí. Bola som nervózna a pritom som sa nechystala na nič konkrétne. Nie, nechcela som ho posadiť a všetko mu povedať. Iba som chcela byť pár minút s ním. Po posledných dňoch aj to bol veľký pokrok.

Kým sa chlapec nevrátil, nervózne som prestupovala z nohy na nohu. Predstavil sa mi ako Joseph, vraj nový Maximov spolubývajúci. Nechápala som, ako to myslí, ale...otázky som si schovala na neskôr. Zjavne sa však niečo stalo. Preto sa Maxim tváril tak, ako sa tváril. Niečo sa medzi ním a Roderickom ráno určite udialo. Netušila som, čo mu trvá tak dlho, ale keď sa konečne vynoril, mala som chuť utiecť. Vyzeral hádam ešte horšie, ako v tej chvíli ja.

„Ahoj..." Zrazu som zabudla, čo som mu chcela povedať. Iba som tam stála a dívala sa do jeho nekonečne modrých očí. „Možno ma po tých posledných dňoch ani moc nechceš vidieť, čo?" Mykol plecami a zatiahol dvere, aby sme mali súkromie. Skončili sme tým pádom na chodbe, ale naokolo sa nepremával nikto, kto by nás mohol počuť. Alebo vidieť to, ako rázne ma schytil za ruku a pritiahol k sebe. Prekvapil ma, ale behom dvoch sekúnd som mala ruky ovinuté okolo jeho krku a objímala som ho všetkou silou.

„Už nebývam tak celkom s Maximom."

„Všimla som si. Stalo sa medzi vami niečo?" Hlúpa otázka. Ak by bolo všetko v poriadku, asi by nič podobné neurobil. Toľko mi predsa hovoril, že chce aby sa skamarátili a vychádzali spolu. Tak prečo by to inak vzdal? „Roderick..."

„Stalo, ale o tom teraz hovoriť nebudeme. Daj mi minútku, obujem sa, vezmem si kabát a pôjdeme von." Nestihla som ani odpovedať, keď sa mi vyslobodil z náruče a zas zmizol v izbe. Mal naponáhlo, zjavne aby neprišiel Maxim. Alebo pre niečo iné. Rozhodne však bol vystresovaný, to som nemohla prehliadnuť.

A hoci sa mi už von nechcelo, po pár metroch ktoré sme prešli v tichosti, mi bolo o niečo lepšie. Čerstvý vzduch, nekonečná obloha nad nami a dokonca...dokonca prvé vianočné svetielka. Keď sme sa prešli viac do mesta, kde bol život stále v plnom prúde, každý druhý strom mal okolo holých konárov obmotané svetelné reťaze, ktoré prežarovali tmu. A hlavne dodávali spolu so snehom tú pohodovú atmosféru.

Ak pre nič iné, pre toto sa oplatilo zostať nažive. Pre vianočnú výzdobu, ktorú som milovala odmalička. Pre všetky tie svetielka po celom meste, pre vôňu ihličia pod snehom a pre sneh ako taký. Pre horúci punč počas chladnej noci, kedy sa človek prechádzal čarovným mestom, ktoré bolo plné atmosférou tých najkrajších sviatkov v roku. Hoci som mala rada ja Halloween a Vďakyvzdanie, Vianoce mali k môjmu srdcu najbližšie. Všetko sa vtedy ponorilo to takej príjemne atmosféry. Počas zasnežených nocí som dlho sedávala dole pri zapálenom krbe a čítala si, pričom stromček svietil len kúsok odo mňa. Aj napriek tomu, že som bola možno v čiernej, toto obdobie mi vnieslo do života zvláštny, no natoľko vytúžený pokoj.

„Milujem toto obdobie," povedala som napokon nahlas, aby som prerušila ticho. Úprimne...pri tom všetko, čo sa mi dialo v živote od minulého roka, som si chvíľami myslela, že sa ďalšieho decembra už nedožijem. Zmierila som sa s tým, že nikdy viac neuvidím vianočné svetielka, či sneh a...teraz sa to dialo. Stále som bola tu a všetko som videla na vlastné oči.

„Vianoce majú svoje čaro, to bez debaty."

„Vieš sa korčuľovať na ľade?" Pokýval hlavou. Čo som aj mala čakať, že? Ja osobne som si bez toho zimu nedokázala predstaviť. Hoci normálne korčuľovanie nebolo pre mňa a nemala som ho moc rada, na ľade som sa cítila ako doma. Navyše keď doma sme s dvojičkami ani tak nechodili na klzisko, ale pár minút za mesto, na veľký rybník. Vždy tam bolo živo, ale miesta ako na rozdávanie. Trávili sme tam veľmi veľa času a dúfala som, že minimálne raz pôjdeme aj tento rok. „To aby som ťa naučila."

„Rozhodne nie."

„Ale áno. Môžeš si vybrať, či pôjdeme na klzisko tu, alebo ťa vezmem u nás na rybník. Predsa si hovoril, že na nový rok prídeš." S úškrnom pokrútil hlavou a namiesto toho, aby mi odpovedal, len vzal moju ruku. Prvotná reakcia bola taká, ako vždy. Odtiahnuť ju, aby sme si udržali odstup, ale potom...neurobila som to. Nie, keď som sa už na toto raz dala. Ak sme tu, budem sa aspoň snažiť nepokaziť nám prvý spoločný večer po skoro štyroch dňoch.

„Naozaj stojíš o to, aby som prišiel? Ak si to rozmyslíš v dobe, keď budem sedieť v lietadle, budem nútený prepadnúť kapitána a nasilu ho prinútiť, aby sme sa vrátili na Hawaii." Neveriacky som nadvihla obočie, pričom sme obaja ako na dohodu kopli do veľkej kopy snehu. Ten sa rozletel všade naokolo nás a krásne zaligotal v žiare svetielok. „Nevyznám sa v tebe, ale vo chvíľach ako je táto, mi to ku podivu nevadí. Keď sme spolu, absolútne ma neserie, že o tebe neviem zjavne dosať vážne veci."

„Všetko sa raz dozvieš." Viac som mu teraz sľúbiť nemohla. A ani som nechcela. Hlavne nie, keď si veľmi rýchlo vyslobodil ruku a následne ma oboma objal okolo pása. Nemala som poňatia o čo mu ide, ale keď sa snami roztočil a následne sme padli do snehu, vykríkla som asi na celý park. Ľudí naokolo to ale zjavne priveľmi nezaujímalo. Prečo by sa aj starali o párik deciek, ktoré sa so smiechom váľajú v odhrnutej kope snehu, na kraji chodníka?

„Tak a tu si chvíľu poležíme," oznámil hrdo a prevrátil sa na chrbát. Myslela som si, že žartuje, no keď si jednu ruku založil pod hlavu a druhou ma objal, musela som sa zasmiať ešte hlasnejšia s oveľa väčšou radosťou. Občas...občas to išlo. Úplne prirodzene, akoby aj malo. A to boli chvíle, na ktorých som stavala nádej, že zas príde obdobie bielej a bledomodrej. „Bude nám tu dobre, však?"

„Určite áno. Kým sa z nás nestanú ľadové sochy."

„Ak zmrzneme, vyhneš sa žurnalistike."

„Už nikdy odtiaľto nevstanem," odvetila som bleskovo, bez akéhokoľvek premýšľania. Ak by sa to dalo, zjavne by som aj konala podľa mojich slov. Lebo hoci sme sa obaja začali po chvíľke triasť od zimy, bolo to kúzelné. Pri pohľade nad nás som získala na celé Vianoce nový pohľad. Zmrznuté konáre stromov sa nám týčili priamo nad hlavami a celé žiarili maličkými žltými svetlami, ktoré sa tak veľmi chceli podobať hviezdam vysoko, vysoko na oblohe. „Zostaneš tu so mnou?"

„Akože navždy?" Prikývla som s hlavou na jeho ramene. „Samozrejme. Je tu pekne, máme veľa čerstvého vzduchu a vždy sa určite nájde nejaká dobrá duša, ktorá nám sem prinesie jesť a piť."

„Keby tak bol život natoľko jednoduchý." Lebo čo tak dôležité nám teraz chýbalo? Okrem tepla nič. Mali sme jeden druhého, oblohu nad hlavou a sneh naokolo. Na ničom inom zrazu nemalo prečo záležať. Svet okolo nás nemal tie svoje typické problémy. Jeho problémom sme boli len my, zvalení v hŕbe snehu. „Dovolíš mi, aby som ťa pozvala potom na horúcu čokoládu? Alebo si budeš stáť za tým, že muž musí pozvať ženu?"

„Nie som teraz moc pri peniazoch, čiže môže byť. Nabudúce potom pozvem ja teba, aby sa nepovedalo," odvetil so smiechom. „Ešte...skôr ako stihneš mať námietky, rád by som s tebou zajtra niekam zašiel."

„Kam?" opýtala som sa a palcom mu zotrela z pravého líca pár snehových vločiek.

„Na koniec sveta a potom späť?" navrhol, hľadiac mi priamo do očí. Tie jeho razom akoby neboli oceánom, ale zimným kráľovstvom.

„Môže byť." Nič nebolo v poriadku, ale v tej chvíli bolo zrazu dokonalé úplne všetko. Dokonca predstava, akoby sme nechali toto všetko tak a išli do sveta. Možno vo dvojici, možno ešte s niekým. Ale hlavne by sme išli spolu a videli by sme všetky krásy, ktoré naša planéta ponúka. Bože...to by bol život.