-Roderick-

„Tak ak večer chceš, poď s nami."

„Uvidíme. Neviem ešte, čo so mnou bude do večera." Kým som čakala na Maxima, aspoň som mal chvíľu pokoja na normálny rozhovor. Hunter mi navrhol, aby som šiel s ním a Ameliou večer von, ale...nedokázal som mu na sto percent sľúbiť, že z toho niečo bude. Chcel som mať večer úplne iné plány...s niekým iným. „Posledné dni sú na hlavu."

„Ešte dva týždne a potom sme zas na chvíľu slobodní."

„Aspoň niečo." Tento týždeň a ten potom. Nič viac. Iba tieto dva týždne a potom letím na dvadsať dní domov. Nič lepšie som si v tejto chvíli ani želať nemohol. Nie, ak dievča s ktorým som chcel byť, sa mi vyhýbalo. Aj včera...videl som ju večer pred internátom s Maximom a videl som ju, ako odchádza s bratom. Za mnou ale neprišla, dokonca aj na správu z rána mi odpísala až večer. Ale ako myslí. Ja sa jej vnucovať nebudem.

„Zavolaj ja Maxima, hoci...asi ťa pošle doprdele."

„Daj mi pokoj s Maximom. Som rád, že sa nepovraždíme počas noci." Načo som ho čakal aj teraz? Aby som do neho rýpal celú cestu do školy? Zjavne. Iný dôvod tu priveľmi nebol. Odkedy som ho včera videl s Clarou, mal som na neho ešte väčšie nervy. „Nechceš sa s ním vymeniť?"

„Ja svoju posteľ neopustím ani za svet. Spýtaj sa poprípade Josepha, či sa on nevymení s tebou."

„Za pokus nič nedám." Zjavne by to tak bolo lepšie. Takto som sa až priveľmi musel snažiť, aby som mu zakaždým jednu nevrazil. Viem, žeby ma nemal natoľko hnevať...nemal by ma vôbec hnevať, ale nemohol som za to. Keď som ho videl, chcel som ho udrieť. Za svoje občasné správanie ku mne by si to skutočne zaslúžil. A ešte by som nemal ani výčitky. Ten jeho večný pokoj a nadhľad nad celým životom ma privádzali do absolútneho šialenstva. „Tebe by to nevadilo?"

„Asi ani nie. Nemám proti tebe nič." Vďačne som prikývol a keby sa ten ruský škriatok neobjaví, ešte by som zostal na pár minút. Nahodil som úsmev akoby sa nič nedialo, rozlúčil sa s Hunterom a vykročil za ním. Do tej hnusnej zimy sa mi nechcelo ani trocha, ale zas...autom by sa mi ísť neoplatilo. A hlavne by som prišiel o možnosť si pohovoriť s mojou drahou spoločnosťou. Aj Clara s Brooke mali mať teraz angličtinu, ale nechcelo sa mi zisťovať, či už išli, alebo nie.

Sneh som mal až po členky, ale aspoň sa vietor trocha upokojil a z oblohy nepadali ďalšie vločky. Áno, takáto zima bola pre mňa počas prvých chvíľ niečím čarovným, ale už som jej mal dosť. Nedokázal som vychutnávať podobný pohľad. Možno to bolo z nezvyku, ale strašne mi to liezlo na nervy. Hlavne to večné obliekanie, aby človeku nebola zima. Akoby neboli teploty niekde nad tridsiatkou tisíckrát lepšie.

„No? Čo ťa žerie?" opýtal sa Maxim, naprávajúc si okuliare. Na mňa sa však ani nepozrel. Radšej sledoval prázdny chodník pred nami. „Od včera si nervózny ako pes."

„Čo ja viem...ty mi povedz, čo ma natoľko serie." Ruky som si založil do vreciek. Niežeby to pomohlo, ale prečo by som aj nezabudol na rukavice, že? A hoci som nemal o dievčatá záujem, stále som sa obzeral, či nezazriem jednu, alebo druhú. No nikde po nich nebolo ani stopy. Akoby sa obe na dnešnú školu vybodli.

„Žiarliš aj napriek tomu, že spolu nechodíte. To je naozaj dospelé." Zovrel som ruky v päsť. Už len za ten prízvuk by si zaslúžil jednu dostať. Dopekla, odmalička žil na rovnakom mieste ako ja, ale rozprával, ako keby vyrastal medzi samými rusákmi, ktorí sa na angličtinu ako takú skoro úplne vybodli.

„Dopekla, hovor normálnym zrozumiteľným jazykom, lebo..."

„Lebo čo, Roderick?" opýtal sa a konečne pozrel na mňa. „Čo také urobíš? Jednu mi vrazíš, alebo také niečo?" V živote...ešte v živote som nepočul, žeby niekto prehovoril takouto čistou angličtinou. Až som na neho vytreštil oči, čo ho rozosmialo. V očiach sa mu však zablýskalo, akoby práve on bol ten, ktorý vrazí mne.

„Ty ten prízvuk len hráš?"

„Ja? Ja nič nehrám. Rusky som hovoril skôr, ako anglicky, tak prečo by som to nedal svetu nejako najavo? Angličtina sama o sebe je nudná." Ale aspoň človek neznie ako idiot, keď ňou hovorí. Pričom s ruštinou to bolo skutočne veselé. Neraz som sa na jeho prízvuku smial počas vyučovania tak veľmi, že som dostal zápis do triednej knihy. On to ale robil schválne. Upozorňoval tým na seba. „Možno sme sa narodili na rovnakom mieste, ale Hawaii nie je a nikdy nebude mojim domovom. Mám v sebe ruskú krv a preto nevidím dôvod, aby som to skrýval." Nechápavo som pokrútil hlavou. Toľko rokov som sa na ňom smial, že nevie poriadne hovoriť po anglicky a teraz...všetky jeho slová zneli ako z nejakej ukážkovej nahrávky pre začínajúcich študentov.

„Tak ak natoľko miluješ to svoje drahé Rusko, čo si nešiel do školy tam? Určite by si skvele zapadol a ocinko by ti to s radosťou zacvakal."

„Premýšľal som nad tým, ale...keby idem až do Ruska, nikdy by som nespoznal Claru." Hnusne sa pritom uškrnul a to bola posledná kvapka, ktorú pohár mojej trpezlivosti uniesol. Napriahol som sa pravačkou, aby som ho trocha usmernil, ale skôr, než by som mu nejako ublížil ma schmatol za zápästie, trhol mi rukou a ja som skončil na zemi. S tvárou priamo v kope snehu, ktorý nejaká dobrá duša odhrabala z chodníka.

„Ty si úplne retardovaný, alebo čo dopekla?!" Vyštekol som a vypľul sneh z úst.

„Mal som sa hádam nechať udrieť niekým ako ty?" Daroval mi ešte jeden úškrn a potom sa pobral preč, akoby sa ani nebolo nič stalo. Akoby som ja ešte stále nekľačal na zemi. Ako to sakra urobil? Na zemi som bol skôr, než som si uvedomil, že sa mu podarilo zneškodniť môj úder. Zavrčal som od nervov, ale nehrozilo, aby som sa za ním rozbehol a ešte raz sa o niečo pokúsil.

***

Kým som si presťahoval všetky veci, bol som unavený. Noc bola ako skoro každá...s minimálnym množstvom spánku a preto som mal dosť. Joseph našťastie súhlasil, aby som sa s ním vymenil. Priveľmi ho moje dôvody ani nezaujímali. Stačilo keď videl, ako nešťastne sa tvárim. Alebo...ani nie nešťastne, ale skôr vykoľajene. To s Maximom ma rozhodilo natoľko, že som ani nešiel do školy. Nemohol som si predstaviť, že budem sedieť v rovnakej miestnosti, ako on.

„Takže..." zatiahol znova tým otrasným prízvukom. „Ako spolubývajúci som dostal kopačky?"

„Bude to takto lepšie," sykol som potichu. Chalani boli preč, čiže zostalo všetko na mne, ale mohlo mi to byť jedno. Bude sa mi spať lepšie, ak naproti mne bude Hunter a nie Maxim. Ten nech si robí čo chce. Ja som sa snažil, chcel som aby sme sa spriatelili a hlavne som chcel, aby ten chalan konečne začal žiť. No...zjavne som sa v ňom úplne mýlil. Celý ten čas sa hral na niekoho, kto zjavne vôbec nie je. Dnes, keď so mnou prehovoril tou čistou a dokonalou angličtinou...to bol zlomový moment. Vtedy som to vzdal a stratil všetok záujem o to, aby sme boli niekedy priateľmi.

„Áno, určite áno."

„Prečo si teraz vlastne tu? Mal by ísť obskakovať Claru." Schválne som sa mu pozrel do tváre, aby som videl jeho výraz. Ale nehnevalo ho to. Akoby sa k nemu moje slová ani nedostali. Ďalšia jeho stupídna hra. „Určite by sa ti tešila viac, ako ja."

„Hovoril si, že ste sa zblížili. Kým sme boli v Charlestone v kuse ste si volali, doma si smútil na terase, lebo ti chýbala a teraz...teraz, keď ju máš o tri poschodia vyššie, nejdeš za ňou. Si normálny?"

„Ak by si nevedel, ona sama ma poslala preč. Nechce, aby som bol s ňou a ja mám veľmi silný pocit, že s tým máš niečo ty, drahý Maxim." Nečakal som, že sa nadýchne tak rázne a zabachne za sebou dvere, ktoré viedli do kúpeľne a delili jednu izbu od druhej. No urobil to. Tresol nimi takú, až sa zatriasli sklá v oknách. Zaťal som ruky v päsť, no jeho rázna chôdza mojim smerom ma donútila zacúvať až ku stene.

„Poviem to len raz, takže ma veľmi pozorne počúvaj!" výstražne zodvihol ukazovák a zabodol do mňa tie desivo zelené oči. Doteraz som si nikdy nevšimol, že v nich bolo aj trocha sivej. „Raz mi povie, alebo len naznačí, že si jej nejako ublížil, budeš si želať, aby si sa nikdy nenarodil. Si hajzel, čo sa týka žien Roderick a preto ma neskutočne serie, že sa okolo nej motáš. Máš tu na výber toľko dievčat, ale ty si vyberieš práve ju."

„Vyhrážaš sa mi?"

„Neviem, vyhrážam?" Zahral to dobre, veľmi dobre. Trúfal si oveľa viac, akoby som na neho niekedy povedal. Už nebol ten utiahnutý chlapec v prednej lavici, na ktorom sa každý zabával. A možno...možno ním nebol nikdy, len mne to tak prišlo. Ja som z neho urobil lúzra skôr, než by som ho spoznal. Podcenil som ruskú krv v jeho žilách. „Nemôžem ti zakázať, aby ste sa stýkali. A ani sa o to nebudem pokúšať, lebo ako vidím, Clara ťa má veľmi rada. No ak budeš s ňou, mysli na moje slová."

„Raz prídem na to, prečo sa jej natoľko zastávaš a potom to hnusne použijem proti tebe. Nemysli si, že sa ťa zľaknem."

„Nemusíš sa ma báť, o to mi nikdy nešlo." Stiahol sa. Síce stále držal očný kontakt, odstúpil odo mňa a dal mi voľný priestor. Ešte stále som ho chcel udrieť, ale predýchal som to. Nemalo cenu zbytočne vyvolávať nejaké konflikty. A hlavne nie s ním. Po dnešku som mu nemohol veriť v absolútne žiadnom smere. Nebol to ten nevinný, tichý chlapec, za ktorého som ho roky mal. „Inak...želám veľa šťastia s novým spolubývajúcim. Snáď budete vychádzať."

„O to si nerob starosti." Sotva ma tam nechal, klesol som na kraj postele. Mal som chuť niečo rozbiť, alebo si aspoň do niečoho poriadne udrieť, ale kam by to viedlo? Počul by to a ešte viac by to v ňom umocnilo, že jeho rebelská povaha mala na mňa vplyv. Už takto bolo vidno spokojnosť v jeho tvári. Určite sa nemohol dočkať dňa, kedy sa mi ukáže v tomto svetle. Podnety som mu dával zjavne od začiatku, ale teraz...až teraz som niečím prekročil jeho hranice.