-Clara-

Už ani neviem koľký krát ma striaslo a pritom dôvodom nebola zima. Ale pohľad na náhrobný kameň, skrytý pod snehom. Navrhla som, aby sme ho zmietli dole, ale pán Morisson o tom nechcel ani počuť. Jenny vraj sneh milovala, tak prečo by sme jej ho mali brať? Tak, či tak som za ním dnes mala ísť, ale keď sa poobede objavil s tým, že ideme do Portladu, priveľmi som nenamietala. Zjavne z dôvodu, aby som nebola na izbe sama a aby som sa vyhla Roderickovi. No keby viem, že ideme na cintorín, možno by som si to premyslela.

„Prečo ste ma sem vlastne priviedol?"

„Tak, či onak som sa sem chystal." Priniesli sme za plnú hrsť jej obľúbených bielych ruží a žltých gerber. Ani jeden z nás nedúfal v to, že v tejto zime vydržia neviem ako dlho, ale...nechceli sme prísť na prázdno. „A takto spolu strávime aspoň viac času."

„Nemám vám čo povedať."

„Ale máš. Len sa ti ešte nechce." Odtrhla som zrak od náhrobku a pozrela na neho. Neplakal. V očiach nemal ani náznak sĺz, čo bolo zvláštne. Ale zjavne dobré. Asi mu konečne došlo, že toto je pre jeho milovanú dcéru najlepšie. Už netrpí, nič ju nebolí a nemusí sa báť ďalších komplikácií. Môže v pokoji odpočívať. „Však?"

„Je toho tak hrozne veľa."

„Ak myslíš, príď aj zajtra. Čas si určite nájdem." Zjavne by to tak bolo najlepšie. Dnes mu všetko nebudem schopná povedať. „Môžem ťa vziať na obed." Keď som očami prebehla po zasneženom cintoríne, na ktorom sme boli len my, nebolo mi práve dvakrát dobre. Už tak sa mi dnes vstávalo a obliekalo ťažko, ale teraz som mala pocit, že z tohto miesta nevládzem urobiť už ani jeden krok, smerom k parkovisku, kde sme nechali auto. Pomaly sa nad Portladnom usádzala tma, ale...bolo to dobré z jedného jediného dôvodu. Keď zamierime von z mesta, na uliciach už budú zapnuté vianočné svetielka povešané na stromoch. Claire mi hovorila, že tu ich už rozvešali, tak som napäto čakala, kedy sa tak stane aj u nás. A hlavne som dúfala, že sa svetielka ujdú aj stromom pred internátom, aby som sa nimi mohla počas tichej zasneženej noci kochať.

„Hovoril ste od pohrebu so svojou bývalou manželkou?"

„Nie a ani to nemám v pláne. Povedala, že ma nepotrebuje, tak prečo by som ju presviedčal o opaku?" Hoci mal v hlase chlad a nenávisť, dakedy ju musel milovať. V tom som si bola istá. Boli spolu dlhé roky a keby Jenny neochorela, zjavne by boli stále spolu. No rakovina im nielenže vzala dcéru, ale aj rozbila manželstvo. „Nechýba mi, ak sa chceš spýtať práve na toto. Padli medzi nami slová, ktoré jej nikdy nebudem schopný odpustiť."

„Ako vôbec človek spozná, že je do niekoho zamilovaný?" Načo som sa to dopekla pýtala? Potrebovala som si teraz zaťažovať hlavu podobnými nezmyslami, ktoré tak či tak nikam nevideli? Nie, odpoveď znie nie. „Zabudnite na to...nechcem to vedieť." Radšej som sklonila hlavu a pozrela na svoje čižmy. Boli čierne, ako inak. Vo vrecku kabáta som sa pritom pohrávala s niečím, čo som tam nosila už od doby, kedy som prišla z domu. S kľúčenkou, ktorá sa ešte stále nedostala k človeku, pre ktorú som ju kupovala.

„Je tu niekto taký, pri kom by to hrozilo?"

„Nie," sykla som chladne pomedzi zaťaté zuby. So zaslzenými očami som pozrela na hrob, pred ktorým sme stáli a potom sa pobrala smerom preč. Nemohla som tu zostať dlhšie. Nie bez myšlienky, že chcem, aby tu moje telo už naveky zostalo. To neboli myšlienky, ktoré by mi mali behať na tomto mieste hlavou. Na cintoríne by si mal človek uvedomiť aké má šťastie, že stále žije a má možnosť toto miesto opustiť. A nie želať si, aby sa to tu stalo jeho novým domovom.

Bola som však rada, keď sa pán Morisson neponáhľal. Nevadilo mi čakať ho pri aute, hlavne ak som vedela, že je v podstate na dobrom mieste. Bol pri svojej dcére. Preto dnes prišiel. Aby s ňou strávil pár chvíľ a porozprával jej, čo nové sa deje v jeho živote. A určite, že mu bolo lepšie samému, ako keby mu postávam celý čas za chrbtom. Na parkovisku som mala súkromie aj ja sama. Mohla som sa v snehu prechádzať hore-dole a kopať ho na všetky strany. Okrem nášho auta, tam totiž nebolo ani jedno. Bola to len veľká betónová plocha, pod bielou prikrývkou.

„Prídeme znova, keď sa roztopí sneh. Úplne vzadu sú krásne staré hroby, aj nejaké dve menšie kaplnky."

„Dobre viete, že to je ešte veľmi ďaleko."

„Bola by škoda, ak by si ich nevidela." Prečo som mu to musela vyhadzovať na oči zakaždým, keď sme sa videli? Nemal toho v živote dosť, aj bez môjho prístupu a neustálych rečiach o samovražde? „Zjavne oľutujem, že som sa to vôbec opýtal, ale...premýšľala si nad tým, ako to urobíš?" Nie, či to urobím, ale ako to urobím.

„Mnohokrát. Hlavne, keď som bola doma. Tam hore na skalách, kde sme boli spolu." Bolo by to na mieste, ktoré som dlhé roky milovala. Od toho si pokojnejšiu a krajšiu smrť ani neviem predstaviť. Teraz to ale bolo mimo dosah. Nemala som sa tam ako potajomky dostať.

„Vieš, čo som ti minule povedal."

„Aby som vám zavolala a povedala zbohom." Prikývol. Veľmi podobnú vec povedal aj Maxim. Asi...asi obaja veľmi dobre vedeli, ako skončím. A povedali to na rovinu, mne do očí. Nechceli ma zastaviť, nechceli ma zbytočne presviedčať. Len chceli, aby som sa s nimi rozlúčila. To bolo fér. Ak nič iné, aspoň to som im bola za všetko dlžná.

Naposledy som pohľadom prebehla tmavé parkovisko a následne nasadla. Chcela som vlastne preč čím skôr. Lebo keď sme sa vydali na cestu a ja som sa nesústredila na nič iné, ako na svetlá okolo nás, bolo mi na chvíľu dobre. Fajn, nie dobre, ale lepšie. Svet úplne stíchol a jediné čo existovalo, bolo svetlo. Svetlo mesta, áut, alebo vianočných svetielok. Na jednej strane to bol chaos, bez zvuku, ale na druhom len ten najkrajší obraz číreho pokoja, ktorý by mohol trvať večne. Zrazu odo mňa nikto nič nechcel. Nemusela som sa tváriť, že je všetko v poriadku a svet sa mi nerozpadá priamo pod nohami. Mohla som sa iba omámene dívať na život, ktorý prúdil naokolo mňa a nezastavoval. Pre nič a pre nikoho.

***

„Tak zajtra okolo jednej na školskom parkovisku, dobre?" Prikývla som, naťahujúc si čiapku na hlavu. Boli sme späť skôr, akoby sa mi páčilo. Ale súhlasila som, aby sme šli zajtra s pánom Morissonom na obed a potom k nemu. Počas cesty som sa akosi nedokázala rozhovoriť, no pritom som cítila, že musím. Nie však dnes. „Ak by sa čokoľvek dovtedy dialo, volaj. Aj uprostred noci."

„Radšej vás nechám spať," zamrmlala som a otvorila dvere. Vonku bola samozrejme nekonečná zima, ktorá ma objala a pobozkala na líca takmer okamžite. „Dobrú noc."

„Aj tebe. Dávaj si pozor." Na toto som už nedokázala prikývnuť. Hlavne nie v momente, kedy som si všimla niekoho postávať pri vchodových dverách do budovy. Nebol to len tak hocikto. To mi hneď prezradila cigareta v ruke. Neváhala som tak ani sekundu. Zakývala som svojmu psychiatrovi a potom sa pobrala rovno do Maximovej náruče, ktorá ma veľmi ochotne a rada privítala.

„Kade si sa motala?" opýtal sa, naposledy potiahol z cigarety, hodil ju na zem a zašliapol ohorok. „Hádam si nebola v kníhkupectve bezo mňa."

„Nie, boli sme na cintoríne," odvetila som úplne poľahky a oprela si hlavu o jeho pravé rameno. Po poslednom víkende som na neho pozerala v tak inom svetle, až to bolo buď do plaču, alebo do smiechu. Nedokázala som sa rozhodnúť. „Inak...to bol môj psychiater. Vy dvaja sa ešte nepoznáte. V tomto smere ťa Roderick predbehol."

„Môže mi byť ukradnutý. Trucuje celý deň, ako malé decko." A kto zato mohol? Samozrejme, že ja. Neozvala som sa mu, neprišla som po dlhom víkende za ním a schválne som sa mu vyhýbala. Mal všetky práva, aby sa hneval. Hlavne ak nemal ani poňatia, čo sa deje a prečo sa takto chovám. „Mala by si ísť do izby. Čaká na teba brat."

„Čo?" V momente som úplne zmätene pozrela do jeho tváre. Zjavne ani pre neho nebol víkend ľahký, lebo nemal ten svoj stále prítomný povznesený výraz. Skôr sa trápil aj on.

„Brooke si nedvíhala, ani neodpisovala, tak zvolala mne. Vraj je tu tvoj brat a ak budem mať viac šťastia, mám ti zavolať."

„Mám vybitý mobil." Tentoraz to bola pravda. Včera som si ho zabudla pred spaním dať na nabíjačku, dnes som na to ani nepomyslela a keď sme boli v Portlande, bolo neskoro. „Preto tu postávaš v tej zime? Čakal si, či sa vrátim?"

„Hej. Cigareta bola už na upokojenie nervov." Pokývala som hlavou a pohladila po líci. Veľmi som si to vážila. Viac, ako som možno dávala svojim pohľadom najavo. „Myslel som, že ťa pôjdem hľadať, ale nemal som ani poňatia, kde začať. Preto som zostal tu."

„Nerob si o mňa prosím podobné starosti. Aj doteraz som sa o seba dokázala postarať a zvládnem to aj teraz, hej? Nechcem, aby si sa stále trápil nad tým, kde som a čo robím."

„Robil som to aj doteraz, len som ti nemohol dať vedieť." Tak áno, týmto víkendom sa toho zmenilo veľa. A nie, žeby mi to vadilo, ale...bol to nezvyk. Nikdy v živote som nemala kamarátov, ktorý všetko vedeli a ešte stále sa so mnou stretávali a hlavne sa zaujímali, ako sa mám. Nikdy. A preto to bolo natoľko zvláštne. Najprv tu bola len Brooke, ale teraz aj Maxim a...bála som sa. Z jednej strany som sa neskutočne bála, čo z toho môže vzniknúť.

„Idem teda hore. Roderickovi prosím nehovor, že sme boli teraz spolu." Nech ani nevie, kde som. To bude teraz najlepšie. Ešte aspoň na pár dní. Potom bude možno aspoň o máličko lepšie a ja budem môcť pomyslieť, že si ho k sebe opäť pustím. Ale dovtedy nie. V žiadnej forme.

S ešte jedným pevným objatím som ho tam nechala a vybehla schodmi hore. Maximiliano už nepracoval, takže som sa mu ani nemohla poďakovať, že si poobede vzal na krk Oriona, lebo Brooke tu ešte nebola. Dúfala som, že nenabehnem do Rodericka, ale keď som zrazu stála pred dverami, s rukou na kľučke, nechcelo sa mi dnu. Vedela som, prečo Austin prišiel. Nie, žeby som ho nechcela utešiť, ale ako som mu to mala povedať citlivo? Jordan nebola preňho, nenávidela som ju, tak ako ho mám ľutovať? Nie je vôbec žiadna strata, že sa rozišli.

Orion ma ale prezradil, takže som dlho čakať na chodbe nemohla. Spoza dverí sa ku mne dostal štekot a hneď, ako som otvorila, sa na mňa vyrútil. Poskakoval mi okolo nôh, ako keby som bola preč celú večnosť a on sa ma nemohol dočkať. Chcela som prvotne len tak prejsť okolo neho, ale...to nešlo. Musela som sa zohnúť a vziať si ho do náruče, taký bol rozkošný. A hlavne...tešil sa mi. Naozaj úprimne sa tešil z toho, že som sa vrátila a môže byť zas so mnou.

„Naozaj som ti natoľko chýbala?" opýtala som sa, keď sa mi neprestal vrtieť v náručí a chcel mi olízať tvár. Ja neviem, ale...to šteňa bolo neskutočné. Mal v sebe toľko radosti zo života, hoci určite často vycítil, že ja som na dne. Veľa ľudí vraví, že pes dokáže cítiť emócie jeho majiteľa, ale kto vie, čo je na to pravda. Nikdy som tomu zjavne tak plne neverila. A asi ani nebudem.

„Ahoj," povedal Austin hneď, ako ma uvidel. S Brooke posedávali na jej posteli a pchali sa zmrzlinou, čo bolo na zlomené srdce zjavne to najlepšie. „Nevedeli sme sa ti dovolať. Kde máš mobil?"

„Vybitý." Z vačku som ho hodila na posteľ a potom položila Oriona. Vyzerali, že si tu vystačia aj bezo mňa, ale nemala som kam ísť. Preto som si vyzliekla kabát a vyzula čižmy. „Čo ty tu?" Zmrzlinu nechal na starosť Brooke a prišiel si ku mne po objatie. Na chvíľu sa však zastavil a veľmi pozorne si ma prezrel. Nechápala som, čo hľadá, až kým jeho pohľad nezastal na mojej...teda jeho mikine. Nepovedal však ani slovo. Len s maličkým úsmevom pokýval hlavou a konečne ma objal.

„Nechcel som byť sám. Claire odišla ešte poobede do nemocnice a príde až niekedy v noci."

„Tak si ma sem prišiel obšťastniť?" podpichla som ho a zaborila si tvár do jeho hrude. Toto objatie padlo lepšie, akoby som si prvotne myslela. Možno to medzi nami posledné dni doma trocha vrelo, ale teraz bolo všetko v poriadku. Nemali sme sa prečo na seba hnevať. „Opil si sa v sobotu?" So smiechom prikývol a vtisol mi pusu do vlasov.

„Opil a na druhý deň mi bolo natoľko zle, že som na Jordan ani nemyslel. Takže svoj účel to splnilo." Znel veselo, ale priveľmi som mu neverila. V sobotu sa tým trápil až priveľmi a zrazu by mu na tom ani nezáležalo? To nie. To nebol jeho štýl. Asi len nechcel, aby som sa cítila ešte horšie.

„Ako dlho tu už si?"

„Pomaly dve hodinky. Ale skvele sme sa s Brooke porozprávali." Obaja sme na ňu pozreli s úsmevom, ako spokojne si nás prezerá a uškŕňa sa. „Pôjdeš sa so mnou poprechádzať? Vezmem ťa na pizzu, alebo niekam inam." Nebola som v stave, aby som prijala, ale rovnako som nemohla odmietnuť. Nie, keď za mnou prišiel so zlomeným srdcom. Teraz bola moja nepísaná povinnosť, aby som ho nejako rozptýlila a možno aj rozosmiala.

„Niečo môžeme skúsiť."

„Brooke? Pridáš sa?" Pokývala hlavou. Či už bola pravda, že musí robiť nejaký projekt, alebo nám len chcela dopriať súkromie...to sme sa už nedozvedeli. Oriona sme nechali na izbe a sami dvaja sa napokon pobrali von, znova do zimy. Dúfala som, že sa ešte možno spustí sneženie, ale obloha bola čistá, dokonca sa na nej objavilo niekoľko hviezd. Najprv sme sa len tak motali, ale potom sme zamierili do vysvieteného centra mesta. V prvej chvíli tam bol priveľký hluk, ale keď som si plne uvedomila, že je pri mne môj drahý brat, upokojila som sa. Nemala som prečo robiť paniku. Nič sa predsa nedialo.

„Doma je to na nože. Ráno mi volal otec, že Andrew zas ušiel. Neprišiel do školy a neskôr volala riaditeľka, že sa to stalo opakovane. Snažili sa mu dovolať, ale nič. Nikto nevie, kam mohol ísť." Privrela som oči. Toto nemohol myslieť vážne, proste nemohol. Ten chlapec sa úplne pomiatol.

„Je mi ich ľúto. Po mojom odchode mohli mať konečne trochu pokoja a..."

„Nemáš to ako ovplyvniť. Lebo to skutočne vyzerá tak, že kým si sám neuvedomí dôsledky svojich činov, nič sa neobráti na lepšie." Ale on si len tak neuvedomí čo robí a kam ho to môže dostať. Nepripustí si problémy, ktoré týmto vrhá na celú rodinu, nielen na seba. Lebo niečo takéto sa veľmi rýchlo roznesie po meste a rodičia budú mať peklo. „Premýšľal som, žeby prišiel za nami do Portlandu. Bola by to nová škola a všetko, ale keby bol na novom mieste, medzi novými ľuďmi... Ja neviem Clara. No nemôžeme to nechať čisto na našich."

„Tým, že ho privedieš sem, ešte prileješ benzín do ohňa." Z jednej strany by to bolo dobré riešenie, ale z tej druhej by potom začal ešte väčšiu rebéliu. „V tých drogách určite nelieta sám. Musí mať kamarátov, alebo partu, alebo ako to celé nazvať. Keby si ho zrazu spomedzi nich len tak vytrhol, mohlo by to vyvolať ešte väčšie problémy." Mohol si narobiť dlžoby, alebo...alebo...ja neviem. Bolo tam toho príšerne veľa.

Vzdychol si, ale nepovedal nič iné. Nemal k tomu čo povedať a rovnako som na tom bola aj ja. Nikdy mi ani nenapadlo, žeby sa niečo podobné mohlo stať aj v našej rodine. Ale keď sa to zrazu dialo, akoby neexistovalo správne riešenie. Andrew odmietal komunikovať a robil svojimi útekmi všetko ešte horšie. Akurát...nechcela som ani pomyslieť čo bude, ak otec úplne stratí s ním nervy.