-Clara-

„Celé dva týždne boli úplne dokonalé, ale ten pocit, keď sme sedeli na slonoch...Bože, to bolo neskutočné." Bola som unavená, ale aj tak som s radosťou počúvala všetko, čo Brooke rozprávala. Tešila som sa na jej príchod a keď tu už konečne bola, ani som ju prvotne nespoznávala. Bola tak krásne opálená a hlavne šťastná. Usmievala sa od ucha k uchu a oči jej žiarili radosťou pri každom slove. „Určite by som sa tam ešte niekedy rada vrátila."

„Znie to naozaj skvele." Musela na mne vidieť, že nejavím na prvý pohľad priveľký záujem, no v skutočnosti som chcela počuť jej príhody. Len som sa tak nevládala tváriť. Lebo hoci to tak nevyzeralo, pred Roderickom som nechcela poobede plakať. No inak to nešlo. Keď sme tam tak ležali oproti sebe, prišlo mi neskutočne smutno. No stále lepšie, ako keby nemám cítiť absolútne nič. Z toho pocitu som od piatka mala až-až. „Teraz je na teba neskutočne príjemný pohľad. Si taká šťastná."

„Nepopieram." Obdarila ma ešte jedným úsmevom, než zaniesla kufor do šatníka. Ja som si ten svoj ešte stále nevybalila. Kým som sa zobudila, Roderick bol preč a onedlho nato, sa už ukázala Brooke, čiže som čas ani nemala. Zostala som len ležať. Aspoň to bola záruka, že sa mi všetko nezrúti priamo pred očami. Neviem prečo, ale posteľ bola akoby bezpečnou zónou.

„Čo René? Určite sa mu vracalo do New Yorku ťažko."

„Vlastne...šiel sa už len pobaliť. Dáva výpoveď a chce sa presťahovať sem do mesta." Neveriacky som vytreštila na ňu oči a dokonca som sa aj usmiala. Nemusela hovoriť nič viac. Vedela som, že odteraz sa pôjde na viac podobných výletov, ako bol ten na Vance Creek Bridge. A v istom smere ma to tešilo. Lebo ak sa na to budem cítiť, rada prejdem celý Oregon, skrz na skrz. Spomienky sú asi to jediné, čo si človek uchová naveky a preto je dobré, ich mať čo najviac. „Vieš, ako veľmi ma to teší? Budem ho mať poruke kedy len budem potrebovať. Presne ako doteraz."

„Váš vzťah je naozaj závideniahodný."

„Jeho beriem ako otca oveľa viac než...no než môjho adoptívneho otca." Z tej jednej príležitosti, pri ktorej som počula jej otca, som sa ani nečudovala. Veľa o rodičoch nehovorila, ale vždy keď na nich prišla reč, úplne stratila náladu. Preto som bola tak rada, že má Reného. Mala sa na koho obrátiť, keď to potrebovala.

A klamala by som keby nepriznám, že mi ich puto tak trocha pripomínalo mňa a pána Morissona. Áno, medzi nami to bolo o inom, bolo to oveľa viac komplikované, ale v konečnom dôsledku... Vážila som si toho muža rovnako, ako svojich rodičov. Lebo hoci mal svoje problémy, vždy sa postaral o to, aby som ja prežila ešte minimálne jeden týždeň, do nášho ďalšieho sedenia. Volával mi, keď som sa mu zdala pri stretnutí priveľmi skleslá a dlho hľadal lieky, ktoré by mi konečne poriadne zabrali. Lebo hoci sa hovorí, že ak človeku nasadia lieky, dá sa choroba úplne v poriadku zvládnuť, je to ťažká a dlhá cesta. Nie vždy sa rýchlo podarí nájsť správny druh tabletiek a ak aj áno, často sa stane, že prestanú pomáhať. Ľudský organizmus si na ne priveľmi zvykne a potom tam vzniká hlavný problém.

„Rodičia boli inak v pohode s tým, že si nebola doma na sviatky?"

„Asi áno. Išli neviem kam do sveta, takže som im zjavne priveľmi nechýbala." Konečne zhasla v šatníku a posadila sa. Odkedy prišla, stále niečo odkladala a behala hore-dole. Hneď však ako sa posadila, Orion zoskočil z mojej postele a išiel okolo nej poskakovať, aby sa mu po dvoch týždňoch konečne venovala. „Dosť už o mne, ty mi povedz, ako bolo doma. Z tých správ som bola zmätená."

„Ja som zmätená zo všetkého, čo sa stalo." Jej som to zjavne mohla povedať. Neviem prečo, ale cítila som to tak. A za druhé, neudržala by som to v tajnosti, lebo ešte minimálne mesiac ma to bude zožierať na dennom poriadku. „Nešla som domov s dobrými pocitmi, celý týždeň predtým bol zvláštny, no potom... Akoby som neprišla domov, ale len na nejaké známe miesto. A potom sa to všetko posralo ešte viac."

„Chceš o tom hovoriť?" Mykla som plecami a posunula sa na posteli úplne ku stene. Krásne pršalo, fúkal silný nárazový vietor a občasne aj hrmelo. Počasie sa teda presne trafilo do toho, čo som cítila vo svojom vnútri. Brooke pochopila aj bez slov, zodvihla Oriona zo zeme a prešla na moju posteľ. Nechcelo sa mi hovoriť priveľmi hlasno na celú izbu.

„Vieš, ako som ti hovorila o mojom najmladšom bratovi?" Prikývla, zasúvajúc si pramienok vlasov za ucho. „Našla som u neho v izbe drogy." Nemalo cenu chodiť okolo horúcej kaše. Toto bola bohužiaľ pravda. Bolestná pravda, ktorá nechala mamu v slzách po všetky zvyšné dni, ktoré som bola doma.

„Drogy? To len...to len tak?"

„Mal ich schované pod parketami. Išla som za ním, lebo mi zmizli objektívy, ktoré som nechala doma a pristihla som ho, ako niečo robí s podlahou a kladivom. Potom sme sa pohádali, obaja sme ušli z domu a keď sa na noc nevrátil, išla som sa k nemu pozrieť a zistiť čo to bolo." A tým som zničila ešte aj poslednú šancu, žeby sme sa my dvaja niekedy mohli mať radi. Tam dole, keď som mu hodila balíček k nohám a keď sme si povedali, že sa nenávidíme, tam sa všetko nadobro skončilo.

„Čo rodičia? Ako to vzali?"

„Otec mu hneď jednu vylepil." Mama sa celkovo ani nevyjadrila. Ona čakala, kedy Andrew niečo povie, kedy sa to posnaží vysvetliť, ale nedočkala sa. „A mama tam pred nami všetkými radšej ani reagovala." Určite si ho však vzala potom stranou. Nenechala by to len tak, nech jej už ublížil akokoľvek. V tom som si bola istá.

„Čo vôbec mal s tými drogami? Bral ich, či predával?"

„Neviem, asi oboje." Agresívny býval aj predtým, ale teraz to bolo o inom. Určite ich bral pravidelne a nie len vtedy od hnevu, keď ho otec vzal na tie krvné testy.

Keď sa vonku zablyslo a jasná žiara nám naplnila izbu, privrela som oči. Prečo sa nedá búrka utíšiť niekoľkými slovami? Prečo to nie je tak jednoduché? Človek musí čakať na jej koniec, ktorý je mnohokrát v nedohľadne. Jasné, že nehovorím o tej búrke za oknami. Ale o tej, nad ktorou som nemala silu vyhrať. Už nie. Každým dňom som mala menej a menej dôvodov, aby som sa ešte snažila držať tohto života. Chcela som už proste preč. Na miesto, kde je nekonečný pokoj a kde so mnou moja myseľ nehrá žiadne hry. Bola to nenávratná destinácia, ale plná všetkého, čo som hľadala.

„A ako si sa mala ty, odkedy som odišla?" Váhavo, ale otvorila som oči a pozrela na ňu. Úsmev bol preč, lebo pri pohľade na mňa, sa nebolo nad čím usmievať. Možno tak nad mojou úbohosťou. „Dva týždne boli predsa dlhá doba."

„Ja už ani neviem. Bolo zle, potom horšie, prvé hodiny doma ešte horšie a odvtedy sa to hojdá v tejto línii stále dookola. Raz je zle, potom horšie a potom si želám, aby som bola mŕtva." Také jednoduché, no predsa ma nikto nechápal. Alebo skôr nechcel chápať, lebo vcítiť sa do mojej situácie vyžadovalo priveľa úsilia. „Nič prevratné."

„Takto na dne som ťa ešte nevidela."

„Bude to ešte horšie." Cítila som, že nie som úplne na dne, hoci to už nebolo ďaleko. Stále však bolo miesto pre viac smútku, alebo pre väčšiu prázdnotu. Občas som si myslela, že ide o nekonečnú priepasť, ale nie. Ona mala svoj koniec, svoje dno, ktoré keď dosiahnem...neviem, čo sa stane vtedy. Možno nič. Možno pôjdem ešte hlbšie. Až pod čiernu zem.

„Možno áno, ale nezabudni, že na to nie si sama." Bol to veľmi opatrný pohyb, no načiahla sa za mojou rukou. Chcela som ňou uhnúť, ale neurobila som to. Nechcela mi zle. Po toľkých rokoch bol konečne niekto na mojej strane a bol mi ochotný pomôcť. Hoci nemala ani poňatia, čo môže čakať. „Nejako to dáme, dobre? Kúpil veľa zmrzliny."

„Mám ťa rada, Brooke," povedala som bez váhania. Bola to pravda. Nakoľko som si myslela, že bývať s ňou bude prekliatie, tak sa mi to teraz páčilo.

„Veď aj ja teba. Si lepšia spolubývajúca, než som si myslela, že budeš." Chcela som napodobniť jej úsmev, ale keď to nešlo, radšej som zaborila tvár do vankúša. Ju to rozosmialo a hoci to nebol môj cieľ, bola som rada.

***

„Ak sa nemýlim, tí z vás, ktorí mali nejaké neodovzdané úlohy, ich mali dopísať počas prázdnin." Privrela som oči ešte skôr, ako profesorka dopovedala. Prvotne som nemala chuť vstať a prísť, ale keď už som bola hore kvôli Orionovi, premohla som sa. Síce so slzami v očiach, ale prišla som. „Poprosila by som vás, aby ste mi ich prišli odovzdať." Samozrejme, že som sa nepostavila, aby som k nej išla. Nemala som nič, lebo som o tomto celom nemala ani poňatia. Musela to hovoriť na konci hodiny po mojom slávnom úteku, keď ma skoro prešlo auto. No aj keby o tom celom viem, zjavne by som nedokázala napísať nič.

No nebola som jediná. Podľa všetkého sme prepadali viacerí, no zaniesť úlohy jej išli iba traja. Bol to dobrý pocit, nebyť v tom celom sama, ale...čo mi je potom, že prepadnú aj ostatní? Mala by som sa starať o svoj priemer a svoju snahu na hodinách. A tá bola skoro nulová. Ani teraz som nedokázala dávať pozor. Rozptyľovalo ma všetko naokolo. Dokonca prázdne miesta, na ktorých mali sedieť študenti, ktorým však bola žurnalistika ešte viac ukradnutá, ako mne.

Až do štvrtej mám čas, ak by si chcela niekam skočiť, alebo niečo. Inak, dobré ráno.

Dobré ako komu. Neviem, po žurnalistike asi nebudem mať chuť ani žiť, ale keby niečo, ozvem sa.

Už som len čakala, kedy sa Roderick ozve. V tom zhone som mu ráno aj zabudla napísať, no on zjavne na mňa len tak nezabúdal. Čo bolo milé, ale zvláštne. Prečo myslel akurát na mňa, hneď ako sa zobudil?

Nechcela by si ísť niekam fotiť?

Prečo?

Je na teba vtedy príjemný pohľad.

Keby chlapec vedel, čo sa mi odohráva v hlave, nebol by tak zasnený. No myšlienka na to, že si užíval moju spoločnosť mi zaistila aspoň trocha dobrej nálady. Aj by som s ním niekam išla. Vždy keď sme sa vybrali objavovať okolie, to dopadlo dobre. Síce sme sa niekedy nezhodli, ale dalo sa to vyriešiť raz dva. Ak človek chce, kompromis sa nájde.

Ozvem sa, keď budem späť na internáte.

Mobil som zablokovala a hodila si ho to tašky. Nechcela som poprípade počúvať, že sa venujem všetkému inému, len nie hodine. Radšej som sa teda dívala, ako si profesorka prezerá papiere, ktoré jej boli odovzdané. Určite čakala viac. Bolo to vidno na jej pohľade, ktorým nás obdarila krátko potom, ako ich hodila na stôl. Mala som zvláštny pocit, že po tom poslednom výstupe hľadá konkrétne mňa, ale to bolo hlúpe. Prečo by to robila, ak som v tom celom nebola sama?

„S tými listami pre vašich rodičov som bola ochotná počkať do dnešného dňa. Dala som vám ešte poslednú šancu, aby ste priniesli neodovzdané úlohy a kto tak neurobil, bohužiaľ nezostáva mi nič iné." Rozhodila rukami a zatvárila sa, akoby jej to bolo ľúto. Ale nebolo. Určite nebolo. Prečo by aj malo? Mohlo jej byť úplne jedno, čo máme za známky a či sa vôbec dostaneme v januári ku skúškam. Čo sa mňa týkalo, nerobila som si nádeje. „Preto by som vás poprosila, aby ste po jednom prišli sem a kto nájde svoje meno na zozname, podpíše sa. Podpisom dávate najavo, že ste boli upozornení, ale aj tak ste úlohy nepriniesli."

Sledovala som, ako sa jednotlivý študenti postupne poberajú k stolu a podpisujú sa. A čakala som. Neponáhľala som sa, lebo...zrazu som mala pocit, že sa mi ani nepodarí postaviť. Triasla som sa, ale nie od zimy. Od strachu, ktorý išiel zo všetkého naokolo. Škola bola to posledné miesto, kde som chcela byť a predsa som nemala na výber.

„Ale...dnes z hodiny neutekáte, slečna Hoganová?" opýtala sa hneď, ako som pristúpila. Hlavu som držala sklonenú a ruky vo vreckách mikiny, ktorá ani nebola moja. Ukradla som ju Austinovi ešte minule, keď som bola u nich. Bola len obyčajná čierna, no z tak jemného a príjemného materiálu, že pôsobila ako deka.

Pozrela som na profesorku, ale nepovedala som jej ani slovo. Iba som vzala do rúk pero a podpísala sa. Ruka sa mi klepala natoľko, že môj podpis dopadol hocijak. Ale bol tam. Potvrdila som ním, že viem o všetko, čo som mala urobiť a neurobila som. Nebola to tak celkom pravda. Keď som položila pero a kráčala späť k svojmu miestu, mala som pocit, že sa zložím uprostred triedy. Snažila som sa zhlboka dýchať, aby som premohla stále sa zväčšujúcu paniku, no bolo to ťažké. Veľmi ťažké.

Hodina sa vliekla tak dlho, až som mala slzy na krajíčku. Zdalo sa, akoby nemala konca. Preto som upaľovala preč medzi prvými. Za bežných okolností by som sa dopredu netlačila, počkala by som kým odídu ostatní, no teraz to tak nešlo. Musela preč a muselo to byť čím skôr. Nestihla som sa však ešte ani nadýchnuť chladného vzduchu na chodbe, keď ma niekto schmatol za ruku a potiahol bokom. Prvotne som si myslela, že je to Roderick, ale bol to zásah vedľa. Išlo v tej chvíli o príjemnejšiu spoločnosť.

„Nejako moc ťa tá hodina zničila," poznamenal Maxim a veľmi ochotne mi vzal batoh, v ktorom bol ťažký prevažne len notebook. No akoby vedel, že skôr než sa pohneme, chcem aspoň jedno objatie. Doprial mi ho. Poriadne dlhé, so všetkým, čo k nemu patrí. Stáli sme tam tak dlho, až vyšla aj samotná profesorka, ktorá nás v momente prebodla pohľadom. Už-už som čakala nejaký uštipačný komentár, no zachovala sa múdro a mlčky prešla popri nás.

„Prečo si vlastne prišiel?" spýtala som sa, sotva sme vyšli von. Ťažké mraky boli celkom sľubné, čo sa snehu týka. „V prvom momente som si myslel, že si Roderick. On mi vypisoval, že chce niekam zájsť."

„Možno chcel, ale to by nesmel zaspať, sotva pustil mobil z ruky. Tak som využil príležitosť ja." S úsmevom som nad tým pokrútila hlavou a pobrali sme sa k jeho autu. „Pôjdeme do kníhkupectva, dobre? Potrebujem novú knihu."

„Pre seba?"

„Aj pre seba." Viac povedať nemusel. Znamenalo to toľko, že dostanem ďalší darček. Tešilo ma však, že ma teraz bral so sebou. Aspoň som ho mohla sledovať a možno prísť na to, podľa čoho vyberá. Ak teda už nemal vopred niečo vyhliadnuté. To bola druhá, ale bohužiaľ pravdepodobnejšia možnosť. „No musím sa uistiť, že aj ty máš čo čítať."

„Niečo by sa ešte na poličkách našlo." So žiarivým úsmevom pokýval hlavou a vycúval z parkoviska. Bola som stále napätá, ale keď som sa pohodlne usadila a oprela si hlavu, bolo lepšie. Pohľad na Maxima, ktorý úplne uvoľnene viedol auto do cieľa, stál za všetky peniaze. Bola to tá chvíľa, počas ktorej som mohla zabudnúť. Na všetko, na čo som chcela. „Ako si sa mal doma?"

„Bolo to trocha zvláštne. Chýbali mi tam lesy a dlhé kilometre ciest. V tomto smere sa Hawaii na Oregon nepodobá ani trocha. Tu sa mi popravde páči viac, ako tam. Domovom to tak celkovo neviem volať ani napriek tomu, že som sa tam narodil. Môj domov je viac v Rusku, ako na tom tropickom mieste." Cesty boli voľné, takže sme do cieľa dorazili pomerne rýchlo a bez zbytočného čakanie na križovatkách, či semaforoch.

Batoh som si nechala v aute, čo znamenalo, že ma pri krúžení obchodom nič neťažilo. Mohla som spolu s Maximom behať od jedného regálu k druhému, pričom on bral do rúk skoro každú druhú knihu. Všetky som musela vracať ja, no neprekážalo mi to. Bolo skvelé vidieť ho tak uvoľneného a na mieste, kde to mal rád. Našli sme pár skvelých kníh, medzi ktorými sa napokon rozhodovalo, no keď Maxim stratil nervy, namiesto jednej, kúpil sedem. No schválne mi nepovedal, ktorá z tej kopy poputuje ku mne. Iba sa usmieval ako slniečko na hnoji, kým platil a mladá predavačka si ho dosť okato prezerala. Musela som však uznať, že bol maximálne zlatý.