-Roderick-

Keď som sa strhol zo spánku, prvé sekundy som nemal ani poňatia, kde som. Nepodobalo sa to na moju izbu, to ani zďaleka. Pritom ale išlo o veľmi známe prostredie. Spoznával som svetelnú reťaz na stene, knižnicu plnú najrôznejšej literatúry, ale hlavne veľkú kanadskú vlajku. Zaspal som pri Clare. Presnejšie na jej posteli, s ňou ešte stále v mojom objatí. Bola ku mne otočená síce chrbtom, ale stále držala moju ruku.

Bolo sotva po deviatej, takže sme ešte mali čas, kým nám obom začne vyučovanie. Preto som si ešte chvíľu poležal. Díval som sa von oknom, za ktorým pršalo a fučalo. Také typické počasie na začiatok decembra. Asi. Doma to bývalo iné, ale tu...sem to zapadlo dokonale. Viac by som ocenil sneh, ale husté mračná možno prinesú aj tento druh prekvapenia. Nikdy nemôžeme vedieť, čo prinesie ďalšia hodina, alebo úplne nový deň.

A čo priniesla nasledujúca hodina mne? Bežal som sa rýchlo osprchovať a prezliecť, naraňajkoval som sa, vzal dole Oriona a potom sa vrátil späť. Clara to všetko našťastie prespala, takže mi bolo napokon aj ľúto budiť ju. No ak sme nechceli meškať, nemal som na výber. Predtým som jej však doniesol raňajky, ktorým sa určite poteší. Jej milovaný čierny čaj s medom a k nemu čokoládové koláčiky, pre ktoré by zabíjala polovica internátu. Raz...mesiac dozadu, sme bežali domov z druhého konca mesta, keď nám Brooke písala, že budú na večeru. Bol to jeden z tých dní, kedy mala lepšiu náladu a podarilo sa mi ju vytiahnuť von. Alebo skôr vytiahla von ona mňa. Najprv sme išli fotiť, ale potom ma zatiahla do kníhkupectva, kde sme strávili skoro hodinu. A hoci som sa prvotne nudil, veľmi rýchlo som si našiel zábavku. Stačilo jej chodiť v pätách a sledovať to nadšenie, akým si obzerá knihu za knihou. Až som mal chuť kúpiť každú jednu, ktorú vzala do rúk.

„Však dnes nemám žurnalistiku?" zamrmlala ešte skôr, ako otvorila oči.

„Pokiaľ viem, tak nie." Usmial som sa, aby prvé čo dnes uvidí, bol môj úsmev. Dúfal som, že jej to pomôže lepšie naštartovať tento upršaný deň. Síce, nie žeby ona nemala rada dážď. „Čakajú nás len dve angličtiny a potom voľný deň."

„Dnes príde Brooke." Určite sa tešila. Poznal som to na nej, hoci mala unavené oči. No boli krásne aj tak. Hlavne preto, že sa na mňa pozerali takým tým očarujúcim spôsobom, ktorý mi neustále bral dych.

„Večer by sme niekam mohli zájsť. Spolu, všetci štyria."

„Ja neviem." Pokýval som hlavou a vzal ju za pravú ruku. Toto hovorila na moje pozvania skoro stále. Nechápal som prečo. Nikdy som ju predsa nenútil, aby chodila von s celou veľkou partou, alebo ja neviem. Mnohokrát sme mali ísť len dvaja, no ona aj tak odmietla a ja som potom skončil niekde v bare s Hunterom a Josephom. Tí chalani boli skvelí a vlastne som sa aj tešil, že si po dvoch týždňoch zas niekam vyrazíme. Možno sa nám podarí vytiahnuť s nami aj Maxima. „No mohli by sme ísť na obed po vyučovaní, nie?"

„Samozrejme." Preplietli sme si prsty, rovnako ako včera večer. Bez premýšľania a bez váhania. Pritom sme jeden druhému hľadeli do očí, akoby sa práve tam mali skrývať všetky odpovede sveta. „To, čo sa stalo tam vonku...veď vieš..."

„Sme priatelia."

„Áno," potvrdil som. Takže to nevzala zle. Ono...ja neviem, čo to bolo. Keď sme tam stáli, zrazu som ju chcel pobozkať. Cítil som, žeby to bolo správne, ale sotva sa mi vyhla a dostal som pusu akurát tak na líce, bol som rád. Všetko by som nejakou stupídnou pusou pokazil. Všetko, čo sme doposiaľ budovali. „Priatelia."

***

Išli sme na obed, presne ako sme si aj naplánovali, no...mal som skôr pocit, že sedím na pohrebnej hostine, ako pri stole s kamarátmi. Clara mlčala a neprítomne sa pozerala von oknom a Maxim robil vlastne to isté. Darmo som povedal hocičo, buď ma ignorovali obaja, alebo ma niekto z nich odbil krátkou, väčšinou jednoslovnou odpoveďou. Zjavne by som dopadol lepšie, ak by som sa najedol sám.

„Skôr ako zabudnem...koncom týždňa príde otcov najmladší brat," prehovoril zrazu Maxim a vzal do rúk vidličku. Čašníčka nám priniesla jedlo len pred chvíľou, takže som dúfal, že toto troška oživí tú mdlú náladu.

„Mám sa z toho tešiť?" spýtal som sa s plnými ústami. Bolo to neslušné, no mal som strach, že ak hneď nezareagujem, všetka konverzácia sa skončí. „Vieš, že ja mám na Rusov vlastný názor."

„Preto ti to hovorím. Určite sa s tebou veľmi rád zoznámi." Prevrátil som očami a prehrabol tanier s tými najlepšími špagetami, aké som kedy jedol. Mamine mali svoje čaro, to určite áno, ale toto...nemal som jedno zlé slovo. „Inak...pôjdeme na výlet a bol by som rád, keby ideš s nami Clara." V momente nechala pozeranie cez okno tak a radšej sa venovala nám dvom. Mal som pocit, že nepočúvala, no ten spôsob, akým sa na Maxima zaškerila a ako jej to oplatil, bol divný. Akoby to mala byť nejaká tajná reč, ktorej okrem nich dvoch nerozumel nikto. Hlavne teda nie ja.

„Ten brat, ktorého si minule spomínal?"

„Presne ten." Snažil som sa tváriť, že mi to nevadí. Že mi neprekáža, ako sa bavia na spôsob, akoby pri stole sedeli sami. Zjavne toho bolo medzi nimi viac, ako som si doteraz myslel. Alebo ako mi povedali. „Bude to super."

„Čo keby som išiel aj ja?" Nahodil som úplne od veci. Obaja sa na mňa zadívali, akoby som bol z inej planéty, no Clara sa k tomu nijako nevyjadrila, len sklonila hlavu. Odpoveď som teda hľadal u Maxima, ktorý sa však začal smiať. „Tebe dnes úplne prepína, alebo ako?"

„Poviem ti to na rovinu...nechcem, aby si šiel s nami." Čakal by som nejaké vysvetlenie, ale keď sa len tak postavil, pohladil Claru po chrbte a potom odišiel, prešla ma ešte aj chuť k jedlu. Znechutene som sa díval na toho malého ruského dementa, ktorý ma stále dokáže niečím vytočiť, až kým mi nezmizol z dohľadu úplne.

„Čo to akože malo byť?" opýtal som sa Clary, ktorá však ešte stále držala sklonenú hlavu. Robil som si ohľadne nej starosti, ale zas...bola to Clara. Na podobné správanie som si u nej mal už zvyknúť. No predsa som sa stále bál, že sa stalo niečo veľmi zlé, ak bola zrazu takáto. „Pozri, viem, že nemáš rada, ak sa vypytujem, ale...stalo sa niečo doma?"

„Problémy s bratom, to je celé," odvetila v skratke. Videl som na nej, že na žiadny obed chuť nemá, takže som čím skôr zavolal čašníčku a zaplatil za nás za všetkých. S tým, že od Maxima si budem účtovať jeho jedlo, ktoré ani nezjedol. „Nikdy sme sa moc nemuseli, ale...nie, nič. Radšej nič." Skôr, než by som si odložil vôbec peňaženku sa postavila, vzala si tašku a už jej nebolo. S povzdychom som ju teda nasledoval, až sa mi ju podarilo dobehnúť na konci parkoviska. Nešli sme autom, lebo som sa chcel prejsť, ale teraz by sa to zjavne zišlo. Lebo prečo by sa nespustil dážď, hoci zatiaľ len v takej miernej forme?

Už-už som chcel začať rozprávať, no keď som sa pozrel na ňu, mlčal som. Nemalo by cenu jej ešte robiť nervy a tak som len spomalil do kroku a kráčal vedľa nej v tichosti. Bolo mi to nepríjemné, hlavou sa mi preháňalo veľa, čo som chcel povedať. Vydržal som však až do chvíle, kým sme neprišli späť na internát. Myslel som, že ma Clara pošle kade ľahšie, ale keď ma zatiahla k sebe do izby...hlavou mi preletelo všeličo. Len nie možnosť, že po mne doslova hodí lyžičku a potom si sadne na posteľ so zmrzlinou. Nechápavo som sa na ňu chvíľu pozeral, ale napokon...pridal som sa.

„Bojím sa zajtra ísť na žurnalistiku," povedala asi po hodine. Dovtedy sme mlčky sedeli jeden vedľa druhého a jedli sme zmrzlinu, akoby sa blížil koniec sveta. „Nechcem počúvať reči, ktorým sa aj tak nevyhneme. Aj celé prázdniny som mala strach, že rodičia ráno objavia v schránke list."

„Netráp sa už toľko nad tým. Minule si mi predsa hovorila, že možno necháš školu tak. Ber to, ako prvý krok." Zjavne som to celé priveľmi zľahčoval, no ja som mal na školu stále takýto pohľad. Preto neviem, kam som dal rozum, keď som šiel sem. Áno, morská biológia ma sama o sebe zaujímala, ale ten zvyšok nie. A hlavne ma nezaujímalo učenie. Najlepšie by bolo, keby sa človek na svoje vytúžené miesto dostane bez práce a štúdia navyše. Keby sa to dá zariadiť nejako inak, než rokmi strávenými v škole, pričom ani nemáte garantované, že dostanete svoje vysnívané miesto. „Doma sa hnevať určite budú, ale časom ich to prejde."

„Nechcem ich sklamať ešte viac. Vysoká stojí veľa peňazí. Ich peňazí." Áno, to určite áno. Ja sám som premýšľal, že si nájdem prácu, aby som našim v tomto smere pomohol. No ťažko sa niekde niečo vybavovalo, ak som mal hodiny náhodne roztrúsené počas dňa. Nemohol som ráno prísť do práce, byť tam hodinu, potom si odbehnúť na angličtinu, vrátiť sa na niekoľko hodín a znova odísť, lebo mám chémiu. To tak proste nešlo.

„Ja viem, že ich nechceš sklamať, ale nemôžeš celý život robiť niečo, čo nechceš, alebo čo ťa nerobí šťastnou. Povinnú školskú dochádzku máš skončenú a teraz si už môžeš robiť, čo sa ti len zachce. Ak vysoká nie je pre teba, choď do sveta a skús šťastie tam. Celé je to o tom, aby si našla niečo, čo ťa urobí šťastnou."

„Tebe sa to hovorí veľmi ľahko. Máš to v sebe." Zmätene som pozrel na ňu, pričom položila ešte posledné zvyšky zmrzliny, ktorá sa nám už úplne roztopila. „Nemusíš sa ani snažiť a máš okolo seba kopu ľudí, ktorá sa s tebou chce priateliť. Máš odvahu, konáš tak, ako chceš a nemyslíš pritom na to, čo povedia ostatní."

„A prečo by som mal? Je to môj život, nie niekoho iného." Skleslo, ale predsa sa usmiala a pritom mi pozrela priamo do očí. Keby som tak ale vedel, čo skrývala? Boli časy, kedy hovorila zvláštne, nezrozumiteľne, akoby zahovárala všetko a nič zároveň. Celá bola zvláštna, to bez debaty. Ale zvláštna na ten dobrý spôsob, ktorý vás stále nútil premýšľať nad jej skutočnou podstatou. A hoci som ja podobne tajomných ľudí priveľmi nemusel, toto bola výzva, pred ktorou som nechcel cúvnuť. Nie, ak robila môj život krajším už dva mesiace. „Pôjdeš cez víkend s Maximom?"

„Asi áno. Znie to lákavo a určite budeme veľa fotiť." Jasné, že s ním pôjde. Jemu zjavne ešte nikdy nepovedala nie. Tú odpoveď si nechávala podľa všetkého pre mňa. „Určite si aj ty nájdeš nejakú zábavu."

„Bez teba, hej? To ťažko." Snáď jej nevadilo, že som sa vyvalil na jej posteľ, ktorú doteraz okupoval prevažne len spiaci Orion. Za oknami to vyzeralo stále horšie a horšie, až som skoro pri počúvaní dažďa zaspal. Ale len skoro. Moment, kedy Clara zhasla svetlá a ľahla si ku mne, ma úplne prebral. Úprimne som si nemyslel, žeby sme sa dnes ešte dostali do podobnej situácie. Ako pekne ráno začalo, tak išlo všetko dole vodou. A hlavne asi v momente, kedy privrela oči a po lícach jej striekli slzy. No ak ich nechcela predo mnou skryť, asi išlo o niečo vážne a proste nemala už silu sa tváriť, že je všetko v poriadku. Toto však v poriadku bolo. Nech pokojne plače. Nemal som jej prečo povedať niečo, čo by jej ublížilo ešte viac. Iba som ju objal a pritúlil si ju k sebe. Viac som urobiť nemohol.