-Clara-

„Od piatka si nepovedala ani slovo." Pán Morisson mal pravdu. Bolo tomu tak. Po tom, čo som povedala Andymu, že ho nenávidím, som už neprehovorila. S nikým. Ani s Roderickom po telefóne. Iba sme si písali a hoci to nemalo ten efekt, ktorý som chcela, muselo mi to stačiť. Niečo ako rozprávanie, si vyžadovalo až priveľa sily, ktorú som nemala. Aleže vôbec. Vedela som len ležať v posteli a čítať. Neplakala som. Ani to som akosi nevládala. „Nechceš to zmeniť skôr, ako prekročíme hranice Oregonu?" Pokývala som hlavou.

Po prvé. Skutočne po prvé v živote som sa tešila, že idem preč z domu. Od piatka sa to tam nedalo vydržať. Iné nebolo počuť, len krik, ktorý som z istej miery spôsobila ja sama. Keby neukážem rodičom tie drogy, všetko by sa upokojilo. No takto nie. Takto, som všetko zhoršila a prispela k tomu, že Andrew znova utiekol z domu a otec zavolal políciu. Bolo mi ho s mamou veľmi ľúto, ale...zjavne som to nedala najavo. Namiesto toho, aby som sa ich pokúsila nejako utíšiť, som sa len utiahla do izby a do svojho vlastného sveta. Do sveta, kde mi na hlavu padalo absolútne všetko a jediné, čo som chcela urobiť, bolo zabiť sa. Bez váhania, bez čakania a hlavne s čo najväčšou bolesťou. Nechcela som, aby to bolo rýchle a bezbolestné. Nie...chcela som...chcela som cítiť, že konečne umieram. Zvrátené, ja viem.

„Zastavíme na zmrzline? Ideme už pomerne dlho." Zas som len prikývla. To bola zjavne jediná vec, ktorou som nemohla a nedokázala opovrhnúť. Ani neviem vlastne prečo. Čo bolo zvláštne na zmrzline? Nič, absolútne nič, no aj tak mala tú silu, aby všetko zlepšila aspoň o máličko. „Vieš, nie som si istý, či sa ti v takomto stave Roderick poteší. Po dvoch týždňoch si toho budete mať čo povedať." To mi bolo jasné. Dúfala som v to, že keď ho uvidím, nebudem mať problém otvoriť ústa a hovoriť ako normálny človek.

Ako ďaleko si ešte?

Asi tak päť hodín.

Brooke mala priletieť až zajtra, no Roderick na mňa už čakal. A to ma tešilo ako jediné. A hej, ešte Maxim, ktorý si so mnou tiež vypisoval jedna radosť. Chýbali mi tie nočné jazdy v jeho spoločnosti, ale...určite nie viac, ako Roderick sám o sebe. On bol všetkým, čo som posledné dni chcela mať pri sebe. Hlavne posledné dva dni, boli chvíle, kedy mi už fakt na ničom inom nezáležalo, len aby som ho ešte raz videla a mohla ho objať. Nechcela som nič, nič v celom vesmíre, okrem neho. Sama som tomu nerozumela, bola som presvedčená, že v tom vážne city neboli, ale...ale aj tak. Desilo ma to hocičo, čo ma k nemu natoľko ťahalo.

To je už len chvíľka. Prezvoň ma, keď budete už v meste, aby som zbehol dole.

Ráno máš vyučovanie. Mal by si spať.

Vedela som, že ma neposlúchne. Toľko trval na tom, že si na mňa počká a...nechcela som ho ani nijako extra odhovárať. Po dňoch, ktoré som nepočula jeho hlas, nebude nič lepšie, len sa okamžite rozbehnúť k nemu a objať ho z celej sily. Nebude to mať na mňa žiadne liečivé účinky, to určite nie, ale konečne sa možno trocha upokojím. Lebo hoci na to nebol zjavne dôvod, veľmi som sa o neho bála. Neviem prečo, prosím nechcite, aby som to vysvetľovala, ale...ale...

Škola počká. Ale moje objatie adresované len a len tebe nie (hodinu mám až o jedenástej) .

Už chcem byť s tebou a aspoň na chvíľu nič neriešiť. Posledné dni boli nahovno.

Ja viem.

Nepovedala by som, ale...nie, nechaj tak. Nechcem ti o tom hovoriť takýmto spôsobom. Možno osobne.

Alebo aj nie. Chcela som mu to vôbec povedať? Ak nebude vedieť príbeh, ktorý za týmto celým stojí, nepochopí. Určite by ma natoľko nezložil fakt, že môj mladší brat kupuje, predáva a podľa všetkého aj berie drogy. Kokaín, aby som bola presnejšia. Otec sa na neho tak nahneval, že sotva ho polícia priviedla domov, nasilu ho odtiahol do nemocnice, aby mu vzali krv a otestovali ju na prítomnosť drog. Trikrát hádajte, aký bol výsledok.

Nechcem ťa do ničoho nútiť, to vieš, nie?

Viem a ďakujem.

Pán Morisson sa aj so zmrzlinou vrátil pomerne rýchlo. Posnažila som sa o úsmev, namiesto slovného poďakovania, ale asi to nedopadlo práve dvakrát slávne. Inak by mi úsmev určite opätoval. Alebo ani nie. Určite musel byť zo mňa vrcholne unavený, rovnako ako ja z celého života. Videla som na ňom, že sa nemôže dočkať chvíle, kedy zabuchne za sebou dvere svojho domčeka a zabudne, že sa tento týždeň vôbec udial.

„Mohol by som si s tým chlapcom niekedy pohovoriť? Nie, ako tvoj psychiater, ale ako starý priateľ." Nechápavo som od mobilu pozrela na neho. „Neboj sa, nič by som mu nepovedal." Nie. Nechcela som, aby s touto celou vecou mal Roderick niečo spoločné. Nie viac, ako už má teraz.

„Prosím vás, nezničte mi ešte aj ten maličký kúsok normálneho sveta, ktorý som si po toľkých rokoch samoty získala," prehovorila som napokon s úplne zovretým hrdlom, až sa mi do očí natisli slzy. Nebolo ľahké povedať to, ale zrazu som nemohla mlčať. Nie, ak by to znamenalo, že prídem o všetko, na čom mi momentálne záleží úplne najviac. „Neťahajte ho do vecí, ktoré by aj tak nepochopil."

„Prečo myslíš, žeby to nepochopil?"

„Lebo ho poznám. Alebo...skôr poznám typy ľudí, ako je on." Nech to bolo medzi nami akokoľvek, natoľko som mu ešte stále neverila. Nie, keď tak rád trepal do vetra. Bála som sa, že sa pozabudne a povie to nahlas niekomu, kto by to využil proti mne. Tak to začalo aj v škole. Ťažko, ale priznala som sa svojej údajnej kamarátke, ktorá poza môj chrbát veľmi rada klebetila. A jedného dňa to zrazu vedela celá škola. „Neudrží jazyk za zubami."

„V poriadku. Ak teda nechceš, nepoviem mu ani slovo."

„Ďakujem."

Znova sme sa vydali na cestu, ktorá sa zdala nekončená. Diaľnica sa akoby stále predlžovala, len aby ma udržala od Oregonu čo najďalej. Dvojičky a Jordan vyrazili skôr ako my, takže mojou povinnosťou bolo dať im vedieť, keď už budem na internáte. Čo ma ale dnes ráno prekvapilo? Že sa so mnou vedela Jordan rozlúčiť bez toho, aby mala nejaké sarkastické poznámky, alebo také niečo. Po udalostiach posledných dní som čakala všetko, len nie takéto normálne správanie z jej strany. Ale padlo to dobre, musím uznať. Stačilo, že bolo dusno pre iné záležitosti.

***

Trvalo dlho, kým pokojné lesy zahalené v tme vystriedali svetlá mesta. Ale dočkala som sa. Sotva som uvidela aspoň trocha známe budovy, cítila som sa o niečo pokojnejšie. Boli sme skoro tam. Mobil som držala v ruke a čakala, kedy dám Roderickovi vedieť. Chcela som ešte počkať, kým prejdeme najväčšou svetelnou križovatkou, odkiaľ sme už mali voľnú cestu k internátu. Pán Morisson musel vidieť tú nedočkavosť, s akou tam posedávam, lebo schválne ešte dupol na plyn, aby sme boli na mieste čím skôr. Orion si pritom spokojne spal na zadnom sedadle.

V tej nekonečne tme som budovu internátu prvotne ani nespoznala. Zdalo sa, že sa za ten čas mojej neprítomnosti akosi zmenila. Ale nebola to pravda. Všetko bolo rovnaké, ako pred mojim odchodom. Teda...až na ten malý detail. Na chlapca, ktorý stál na kraji chodníka, s rukami založenými vo vreckách kabátu a s čiapkou na hlave. Moja prvotná myšlienka bola, aby som sa usmiala, ale to bohužiaľ nešlo. No sotva auto zastalo, vyskočila som zo sedadla ako neriadená strela, otvorila dvere a rozbehla sa k nemu. Nebolo to tak, žeby čakal, kedy k nemu prídem. Nie. On sa mi rozbehol naproti, až to nachvíľu zabolelo, keď sme do seba narazili. To mi už ale bolo všetko jedno. Lebo v momente, kedy som okolo neho ovinula ruky, prestalo existovať všetko iné.

„Tak som sa ťa konečne dočkal," povedal potichu, pričom mi rukou vošiel do vlasov. Po všetkom, čím som za posledné dni prešla, bolo neuveriteľné, že je koniec a zas som s ním. „Keby len vieš, ako veľmi si mi chýbala. Bez teba ani Hawaii nebol ten pravý."

„Ďakujem...za všetko." Prečo som mu to teraz hovorila? Bol na to dôvod? Zjavne nie, ale chcela som, aby vedel, aká vďačná mu za všetko som. Lebo možno boli naše telefonáty a správy v jeho očiach maličkosti, pre mňa to bolo niečo veľmi dôležité a podstatné. Rovnako, ako toto objatie. Ten pocit, kedy som si hlavu oprela o jeho ľavé rameno a privrela oči.

„To ja som ten, ktorý by mal ďakovať tebe." Určite nie. Ja som mu toho do života moc nedala. Zato on...Bože, keby len vedel. „Konečne som sa mal prečo tešiť do školy," povedal na odľahčenie situácie a dokonca sa zasmial. Škoda len, že mne sa v tom momente chcelo plakať, nie smiať. Moja myseľ sa búrila dokonca ešte aj nad týmto momentom, ktorý mal byť plný šťastia. Mala som sa tešiť, že som konečne s ním a nie sa trápiť tým, kam toto môže viesť.

„Dúfala som, že bude sneh aj tu," povedala som na zmenu témy. Od piatka mi rozprávanie ako také nechýbalo, ale pri ňom by som nechcela byť ticho. To ani náhodou.

„Chcela si ma v ňom vyváľať?"

„A ešte ako. Bol by z teba živý snehuliak." Znova sa zasmial, čo troška podvihlo aj moju náladu. Som tu, on je pri mne, jeho ruky ma v príjemnom objatí tisnú k nemu...tak čo viac by som mala chcieť? Nič, absolútne nič iné, som nepotrebovala. „Som rada, že som späť."

„Aj ja som rád." Nečakane, ale pocítila som pusu na vrchu hlavy. Zmätene som sa na neho pozrela, ale...pohľad mi z jeho očí veľmi rýchlo skĺzol o niečo nižšie. Priamo na jeho pery, ktoré si k sebe akoby volali tie moje. Roderick musel myslieť na úplne rovnakú vec, lebo sa ku mne pomaličky začal nakláňať. Zrazu mi bolo ťažké sa dokonca nadýchnuť, alebo vôbec triezvo uvažovať a preto som asi urobila hneď prvú vec, ktorá mi napadla. Postavila som sa na špičky a skôr, akoby jeho pery našli tie moje, som mu vtisla pusu na líce. To muselo stačiť. Lebo hoci som ho z nepochopiteľného dôvodu chcela pobozkať, nebol na to správny okamih.

Trocha ho to zjavne vyviedlo z miery, ale nepovedala by som, že sa nahneval. Skôr len nahodil úškrn, ktorý som u neho videla pomerne často a zasunul mi vlasy za ucho. Párkrát to už urobil, ale...zjavne viem prečo. Využíval to, aby mi mohol bez nejakej výhovorky hľadieť do očí. Neraz povedal, že vyzerajú neskutočne a zjavne to myslel vážne.

„Prepáč...to...bolo to hlúpe."

„Nie, v pohode," povedala som so skutočným úsmevom. Zjavne to bola trápna situácia pre nás pre oboch, ale zvládli sme to v pohode. Teda, aspoň som si to myslela. To, že sa držíme za ruky som si vlastne všimla, až keď pán Morisson zakašľal, aby na seba upozornil. Orion sa mu už v náručí vrtel jedna radosť a sotva ho položil, rozbehol sa k Roderickovi. „Oh, prepáčte. Roderick, rada by som ti predstavila starého rodinného priateľa, pána Morissona. Pán Morisson, toto je môj kamarát Roderick Tyrell."

„Veľmi ma teší chlapče." Všímala som si, aký pohľad nahodil, keď mu podával ruku. Nie, žeby sa vyslovene tešil, ale zjavne bol rád, že dostal aspoň takúto šancu, aby ho spoznal.

„Aj mňa, pán Morisson. Ďakujem, že ste mi ju priviezli späť." Ten úsmev, ktorý Roderick nahodil, bol na nezaplatenie. Keby tak len vedel, ako to skutočne je a s kým sa rozpráva. Zjavne by sa potom neusmieval ani na neho, ani na mňa. V každom prípade to ale prebehlo dobre. Prehodili spolu len pár slov, po ktorých sme sa rozlúčili a všetci išli svojou cestou. Roderick mi pomohol s kufrom až do izby, kde na mňa prekvapivo čakal Maxim. A klamala by som, keby poviem, že ma nepotešil úplne rovnako.

„Prečítala si môj darček?"

„Prečítala," povedala som, sotva ma pustil z objatia. Ten úsmev...na nikoho iného sa tak neusmieval a preto mi to bolo ešte stále zvláštne. Nechápala som, čo tak špeciálne na mne vidí. „A mne osobne, sa knižka veľmi páčila." To, že Austin by ju najradšej spálil, som si nechala pre seba. Kniha predsa nebola určená pre neho. Nemusel jej teda chápať.

„Nejaké ponaučenie?"

„Neviem, či som si nejaké vzala. Ale...rozhodne som sa nad hlavnou myšlienkou zamyslela." Koľko toho mohol vedieť, keď sa ma pýtal podobné otázky? Predsa len mi tú knihu kúpil zámerne. Nebola to hlúpa náhoda. Vedel, o čom potrebujem premýšľať a nad čím by som mala zmeniť názor.

„Aspoň toľko." Nechápavo som nad ním pokrútila hlavou, ale sotva som sa nazdala, nás tam nechal so slovami, že ide spať. Pravda, že bolo dávno po jednej hodine v noci, ale...ja som sa do postele nenáhlila. Hlavne nie, keď tam so mnou zostal iba Roderick. Kufor som pre teraz iba hodila do šatníka a zavrela za Maximom dvere. To som si však ešte nemyslela, že si Roderick urobí až také pohodlie na mojej posteli. Vyzeralo to, akoby ani nechcel odísť, ale rovno tu spať. Nie, žeby to bol zlý nápad, ale...ale.

„No? Nejaké zaujímavé historky?"

„Ty ich máš určite viac," odvetila som sa posadila sa vedľa neho. S očami upretými rovno na mňa, zašmátral po mojej ruke, ktorá sa podľa všetkého dokonale hodila k tej jeho. Bez premýšľania sme si preplietli prsty, čo mi pomohlo sa uvoľniť natoľko, aby som si vedľa neho ľahla. Len tak. „Pokojne rozprávaj. Posledné dni som ti na to moc šancu nedala."

„Skoro ma zjedol žralok." Zasmial sa, hoci mne na tom smiešne neprišlo teda absolútne nič. „Ale nie. Boli sme surfovať s Corym a keď som sa vynoril, o niekoľko metrov ďalej si plával nejaký žralok. Neviem čo to mohlo byť za druh, ale rozhodne som ešte žiadneho s tak veľkou chrbtovou plutvou nevidel. Dal mi ale našťastie pokoj a nechal ma odplávať."

„Zjavne som sa o teba bála oprávnene."

„Nič, čo by sa mi predtým už nestalo. Takto zblízka som spoznal žraloka, delfína, kosatku...chýba už len nejaká tá veľryba." A potom, že prečo ma more a oceán desia? Pre toto. Človek nikdy nevie, čo v hĺbke pod ním pláva. Dobrovoľne by ma nikto určite nedostal na surf, alebo niekam do neznámej otvorenej vody. Už len pri tej predstave mi bolo nepríjemne. „Vieš, ak by zo mňa raz ten morský biológ bol, moja práca by pozostávala z niečoho podobného. Naháňal by som sa za kreatúrami, ktoré by som potom skúmal."

„Nemal by si na to svojich ľudí?"

„Nie, určite by som to robil sám. Je to viac vzrušujúce." Tak to určite áno. Byť v teréne, alebo len niekde zavretý v laboratóriu, to je veľký rozdiel. „Hoci, asi z toho nič nebude. Doma...doma som nič nepovedal, ale nemám pocit, žeby som tu vydržal ešte štyri a pol roka."

„Chceš skončiť?"

„Neviem, vážne neviem," odpovedal vážne a pevnejšie stisol moju ruku. Takže premýšľal rovnako, ako ja. Chcel sa vydať tou ľahšou cestou a nechať celú školu tak. Viem, nebol to dobrý nápad, rodičov by som určite veľmi sklamala, ale...ide predsa o môj život. A moje šťastie, ktoré som po posledných dňoch zas pocítila aspoň trocha. Hlavne, keď si ma Roderick pritiahol k sebe a znova ma objal. To som už len privrela oči a vychutnávala si jeho vôňu, ktorá bola ako svieži oceán, za slnečného dňa. S prekrásne azúrovou vodou, ale pritom temný a plný tajomstiev.