-Roderick-

„Včera som zaspal skôr, akoby som plánoval, tak preto volám až teraz," povedal som, sotva ma na druhej strane privítal hlas, ktorému sa podarilo prežiariť ešte aj tento daždivý deň. Mrzelo ma, že som včera o svoj telefonát s Clarou prišiel a preto som jej chcel zavolať ešte skôr, akoby sme vzlietli. Takže som si na letisku pekne našiel v rohu nejaké miesto a zložil sa, kým si šiel Maxim pre kávu. „Snáď nevadí."

„Hlavne, že ťa počujem," odvetila smutne. Poznal som to. Za posledné týždne sme spolu hovorili toľko, že som proste poznal ako znie jej hlas, keď ju niečo trápi. A teraz rozhodne nebola v poriadku. O tom by ma určite nepresvedčila. No...malo cenu pýtať sa? Nikdy mi nepovedala, ak ju niečo trápilo. „Už ste na letisku, však?"

„Je tu plno. Vidno, že dnes kopa ľudí letí domov na sviatky."

„Aj my sme už vyrazili." No netešila sa ohľadne toho. Ale ani ja. Chcel som domov, ale let na Hawaii znamenalo byť od nej ešte ďalej, ako uplynulý týždeň. Aj ten bol sám o sebe ťažký, tak čo bude, ak pôjdem ešte ďalej? Ak by sa dalo, sadol by som do auta a šiel do Kanady. Aspoň pre jedno objatie, ak už nič viac. „No cesta je sakramentsky dlhá. Možno by som ju mala využiť, aby som dobehla zmeškané veci v škole."

„Kašli na školu," povedal som takmer okamžite. „Mali sme jej doteraz dosť. Mysli na hocičo iné." Ja osobne som si vybral notebook, len aby som šiel skontrolovať maily. Áno, čakala som odpoveď práve od nej...od Kanadského leva. Dúfal som, že si moju správu prečítala a napísala mi pár slov, ale zjavne zbytočne. Od nej tam mail nebol. Len nejaké veci zo školy, ktoré nám včera poslal profesor, lebo sme ich nestihli dobrať na hodine.

„Začal si čítať?" opýtala sa, zjavne aby odviedla rozhovor iným smerom. Kniha mi ležala v batohu, aby som ju mal počas letu pri sebe, ale nijako extra ma nelákala. „Alebo skôr ani nie, čo?"

„Skúsil som to, ale...knihy nie sú pre mňa. Nie sú v nich žiadne obrázky a bez nich mi ten dlhý a hustý text príde bez pointy." Ale šancu som jej dal. Vydržal som tri kapitoly, ktoré vôbec neboli krátke. No zjavne zostanem pri možnosti, že si pozrieme seriál. „Nehneváš sa?"

„Tušila som, že to bude nad tvoje sily. Ale aspoň si to skúsil."

„Pozrieme si seriál, dobre? Hneď, ako sa vrátime." Dúfal som, že sa jej pery pri týchto slovách odo mňa zvlnili aspoň do maličkého úsmevu. Lebo aj keď som ho nemohol vidieť, chcel som, aby sa usmievala. Zaslúžila si to. „A ako si na tom s Vládcami Florencie?" Napokon uhádla, aký seriál som jej minule opisoval. O známej bankárskej rodine z doby Talianskej renesancie....o Mediciovcoch, vládcoch Florencie. Nikdy som moc históriu nemusel, ale tento seriál mal skutočne niečo do seba a hoci mala prvá séria len osem dielov a druhá ešte nebola na svete, bavil ma.

„Nemala som náladu cez týždeň pozerať nič, takže som stále na druhej epizóde. Možno dopozerám doma."

„Poprípade so mnou." Usmial som sa sám pre seba, ale Maxim ktorý sa akurát vracal, si to určite všimol. Ale nech. Aj tak vie, že sme sa s Clarou zblížili a neraz utrúsil na túto adresu hlúpe komentáre. No mne to mohlo byť jedno. Vedel som, prečo to robím. A hoci ten vzťah medzi nami stále nebol natoľko pevný, ako som chcel, časom sa tam dostaneme. Určite áno.

„Chýbaš mi, Roderick. Nikdy som si nemyslela, že ti niečo takéto poviem, ale..."

„Aj ty mi chýbaš." Keby len vedela, ako veľmi. Nakoľko som chcel, aby bola počas týždňa niekde nablízku a mohla sa so mnou prechádzať plážou. Aby aj s Brooke hocikedy prišli a mohli sme si niekam zájsť. Lebo odkedy sa mi zas akosi vrátila nálada, chcel som lietať po Oregone, akoby zajtrajšok ani neexistoval. S Clarou a jej náladou to bolo samozrejme ťažké, nikam sa mi ju nepodarilo dostať, ale s Brooke sme si zašli na dva výlety. Len tak osamote, sme boli pozrieť krásne vodopády Multnomah Falls a druhýkrát sme zas zašli na pobrežie a pobudli celý deň na pláži. Veľa sme sa rozprávali, Brooke fotila a ja som sa snažil si len tak užívať chvíle slobody a voľnosti. „No týždeň ešte nejako vydržíme. Obaja pôjdeme domov, za svojimi kamarátmi, rodinami..."

„Do prostredia, ktoré milujeme," dokončila za mňa. Maxim sa mi posadil naproti a zjavne zavolal otcovi, či mame, lebo náhodne by zjavne rusky do mobilu nehovoril. Alebo možno aj áno. Keď sme v stredu boli chytať mladé raje, nadával im vo svojom rodnom jazyku jedna radosť. Profesor povedal, že ich budeme pitvať nabudúce, ale to sme si najprv všetci museli chytiť vlastnú. Bolo to dosť ťažké, ale zaobišli sme sa bez toho, aby niekoho raje bodli, alebo tak. „Pôjdeš surfovať?"

„Určite áno. Počasie by malo byť dobré, takže zjavne už dnes večer." Predpoveď síce hovorila nejaké dažde, ale tie mi nevadili. Kým kvapky len tak pokojne padali do oceánu a vietor nepobláznil vlny, surfovalo sa dobre. Až veľmi dobre, aby som to nevyužil. No dnes...dnes pôjdem skôr za Molly. „Môžem ti zavolať aj večer?"

„Môžeš. Rýchlejšie mi utečie cesta." Určite nebolo nič moc, tak dlho sa trepať autom. Ale zas pri cene leteniek som sa ani nedivil, že to riešili takto. Ani ja som nebol nadšený pri vyhadzovaní toľkých peňazí. A potom ešte aj na spiatočnú letenku, či za stráženie auta na parkovisku. Zbytočne vysoké výdavky, ktoré ale malo mnoho ľudí naokolo mňa. „Už teraz neviem čo so sebou a nieto ešte o pár hodín."

„Neboj sa, budeme doma skôr, ako sa nazdáme. Ráno sa už obaja zobudíme vo vlastnej posteli, vo vlastnej izbe..."

„Skôr na obed." Počul som, ako sa zasmiala nad vlastnými slovami, čo vyčarilo úsmev aj mne samotnému. Bola ďaleko, ale splnil som svoj cieľ. Hoc len na chvíľu, počul som ju smiať sa a vedel som si dokonale predstaviť, ako sa usmieva.

Chcel som povedať ešte niečo, čo by ju prinútilo smiať sa, ale celým letiskom sa rozozneli slová, ktoré nás vyzývali, aby sme sa presunuli na miesto nástupu. Nechcelo sa mi ani pohnúť, sedelo sa mi príjemne a navyše...nechcel som ešte položiť. Do večera je ďaleko a skôr si aj tak nepohovoríme.

„Musím ísť, aj keď sa mi nechce," povedal som otrávene a vstal na nohy. Maxim našťastie vedel, kde je naša odletová brána ku ktorej sme sa mali dostaviť, takže som s ním držal krok. „Počujeme sa večer, dobre?"

„Prajem šťastný let. Určite mi napíš, keď pristanete."

„Napíšem, ale aj ty sa ozvi, keď dorazíš." Preplietal som sa medzi kopou ľudí, ktorá sa pobrala rovnakým smerom ako my, pričom som uvidel, ako veľké okná letiska zmáčali prvé kvapky. Pri príchode sem, som si letisko ako také nevšímal, ale teraz už áno. Hlavne tú veľkú sklenenú strechu, tiahnucu sa nad pruhom diaľnice, ktorá viedla k letisku, alebo poschodové vysvietené parkovisko plné áut, medzi ktorými sa skrývali aj tie naše. Všade kopa svetiel, vo vnútri zeleň, či nezvyčajné žlté kvety. Bol to úplne iný svet, ako keď som po prvé priletel. Už som to tu poznal aspoň trocha. „Maj sa, Clara."

„Aj ty, Roderick." So skleslým úsmevom som položil a už sa sústredil čisto na let ako taký. Mal som nervy, keď sme nasadli a čakali na vzlet, ale sotva sme sa ocitli v oblakoch, upokojil som sa. Maxim vedľa mňa zaspal behom niekoľkých minút, pričom ja som obracal mobil v ruke. Nechcel som spať. Chcel som presne vedieť, kde sa nachádzame, aj keď sa po chvíľke naokolo objavili len oblaky. Pripomínali mi, že sa každou sekundou blížim k domovu.

***

„Veľa si toho nezjedol," povedala mama, načahujúc sa za mojou rukou. Všetci traja sme sedeli pri stole a rozprávali sa viac, ako jedli tú kopu jedla. „Načo som potom toľko varila?"

„Neviem, Vďakyvzdanie je predsa až budúci štvrtok," zažartoval som a položil vidličku. Pravda, že som si nič moc nedal, ale nebol som hladný. Po emotívnom privítaní na letisku s rodičmi a Corym, sme šli domov, zložil som sa, ale potom som šiel von. Zobral som si dosku a šli sme na pláž. Po večeri, na ktorú Cory nechcel zostať, sme mali zájsť za Molly, na čo som sa neskutočne tešil. Chcel som ju vidieť. Čím skôr. „Mami...proste nie som hladný."

„Na internáte určite nevarili tak dobre, ako ja, však?"

„Nie, ale nebolo to ani také zlé, akoby som čakal." Všetko sa dalo zjesť a skoro vždy som mohol povedať, že mi skutočne chutilo. Čiže sťažovať som si nemohol ani prinajmenšom. Hlavne, ak som niekoľko rán mal pri sebe spoločnosť, ktorá moje vstávanie urobila o niečo lepším. Napísal som Clare, že som doma a hoci sme si povedali, že si voláme až večer, pár slov sme prehodili. Pomaly sa blížila do cieľa aj ona. Na jej hlase som ale počul tú únavu a znudenosť. „Pohovoríme si večer, hej? Idem teraz za Molly."

„Však len teraz si prišiel, prečo zas bežíš niekam?" Mykol som plecami, mamu pobozkal na líce, otcovi položil ruku na plece a potom vyšiel von. Slaný vzduch mi okamžite udrel do nosa a natisol mi úsmev na tvár. Neveril som, že som zas tu. Keď som chytil do rúk svoju dosku a vstúpil s ňou do teplej vody...akoby sa predo mnou otvorilo nebo. Raj, ktorý mi tak chýbal. Odplával som ďaleko od pobrežia a bral každú vlnu, ktorá išla. Cory, Robin a Alex sa pridali tiež, takže som mal naozaj pocit, akoby som nikdy neodišiel. Zrazu bolo všetko tak, ako nedávno. Bol som doma a robil som vec, ktorú som miloval najviac.

A rovnako to bolo, aj keď Coryho auto zastalo pred miestnom kde pracuje jeho mama. Poznal som to tam naspamäť a preto som sa bez váhania pobral cez prázdnu budovu až k volieram. Neskutočne ma tešilo, kedy konečne uvidím Molly. Stužku som mal stále na ruke a dúfal som, že ona ju má tiež okolo tej krásnej modrej nohy. Cory šiel pomaly za mnou, pričom ja som sa hnal ako vietor a spomalil som, až keď som bol na mieste. Medzi niekoľkými operencami, z ktorých ale moje oči patrili len jednému jedinému. Moja prekrásna Molly trepotala krídlami úplne vzadu, kde som na ňu prvotne ani nevidel. Následne som k nej ale podišiel a opatrne vystrel k nej ruku. Čakal som, že sa uhne, alebo na mňa možno zaútočí, ale ona urobila presne to, čo minule. Natiahla krk a hlavu si vtlačila do mojej dlane.

„Ahoj, krásavica moja," povedal som prívetivo a pristúpil k nej bližšie. Pozorne som ju sledoval a dokázal by som odprisahať, že sa vôbec, ale vôbec nezmenila. Až na jej krídlo. To bolo v oveľa lepšom stave, ako keď som ju tu nechával. Chvalabohu. „Ako vidím, hrdo nosíš svoju stužku." Bola presne tam, kde som jej ju uviazal. A dokonca aj text na nej držal, hoci sa za čas mojej neprítomnosti určite máčala vo vode. No jej meno, moje meno a srdiečko za nimi sa stále vynímali na žiarivo žltej stužke. Každý deň som sa pozeral na jej fotky, ale toto bolo iné. Kým som bol pri nej, nemohol som sa prestať usmievať. Škoda, že tu nemohla byť aj Clara. Páčila by sa jej.