-Clara-

Vyplašene som sa dívala na auto, ktorého kapota sa ocitla len niekoľko centimetrov odo mňa. Za volantom vodič rozhadzoval rukami a kričal na mňa, pričom ja som ale nevnímala ani jedno jeho slovo. Slzy mi stále tiekli po lícach a to k pokoju rozhodne neprispelo. Roztrasené ruky som zodvihla do vzduchu, ako nejaký znak ospravedlnenia, ale zjavne mu to nebolo nič platné. Videla som, že kričí aj naďalej. Zostávalo mi len vycúvať z vozovky a uhnúť mu konečne z cesty. Keď som sa ale dostala na chodník, klesla som na jeho kraj a už sa nesnažila zadržať žiadne slzy. Zrazu som nemohla. Nevládala som ani dýchať, nieto ešte vnímať svet okolo mňa, ktorý sa celý rozpadal.

Okoloidúci sa na mňa divne pozreli a niečo si hovorili, zatiaľ čo ja som aj dobrú polhodinu mokla na kraji chodníka. Sedela som tam ako posledný úbožiak, ktorým som však aj bola. Všetko som pokašľala. Celý svoj život, ktorý tak či tak nemal nikdy zmysel. Dávno...už dávno som tu nemala byť. Načo sa do pekla ešte vôbec snažím? Nikdy to nebude lepšie. Až keď konečne naberiem odvahu, aby som všetko skoncovala. Potom možno nájdem svoj vytúžený pokoj. A hlavne šťastie. Nefalšovanú radosť, ktorá nikdy nepominie.

Bola som tak blízko smrti, hľadela som jej do očí, ale ona si to na poslednú chvíľu rozmyslela. Obrátila sa mi chrbtom a nechala ma sedieť samú na upršanom chodníku. Nechcela sa pozerať, ako nariekam. Ešte...ešte ani ona nemala o mňa záujem. Bolelo sa následne postaviť na nohy a pokúsiť sa niekam zájsť, ale už som nemala na výber. Ak by som tam sedela ešte dlhšie, ľudia by si povedali, že som blázon a zavolali na mňa políciu. Preto som sa pomaly pobrala smerom von z mesta. K pánu Morissonovi to trvalo dlho, niečo vyše hodiny, počas ktorej začalo pršať ešte viac. Fúkal ale tak silný vietor, že sa mi neoplatilo ani pokúsiť sa otvoriť dáždnik. Preto som len sklonila hlavu a pri krajnici kráčala stále rovno.

Ruku roztrasenú od zimy som sotva vládala zodvihnúť, aby som zabúchala na jeho dvere. Domček sa mi zrazu zdal ako na druhom konci sveta, no pritom bol blízko. Dosť blízko na to, aby som sa k nemu dostala bez pomoci. Sotva som ale vládala stáť na nohách, kým mi prišiel otvoriť. No keď som mala voľnú cestu, nečakala som. Povedľa neho som sa prestrčila dnu, kde som ale padla na zadok. O niečo som zakopla, buchla si pravé koleno, čo mi do očí nahnalo ešte viac sĺz. Toľko, až som ich nezvládla bez kriku, ktorý vydesil aj mňa samotnú.

Pán Morisson ale nepovedal ani slovo. Aj napriek tomu, že som na sedačke videla usadeného jedného z jeho pacientov, si ku mne kľakol a objal ma. Vôbec mu nevadilo, že som bola úplne mokrá, alebo, že som sa od neho snažila dostať preč. On zostal pri mne. Pevne okolo mňa ovinul ruky a schoval ma svojom objatí, ktoré mi ale prišlo ako väzenie. Nemala som z neho kam uniknúť, nemohla som držať krok so svojou úzkosťou a nemohla som viac kričať. Nie, keď sa mi úplne zovrelo hrdlo a ja som mala problém sa nadýchnuť. Dokázala som len plakať a vzlykať, ako úplná chudera. A pritom najhoršie bolo, že...že som nechápala, čo sa deje. Nedochádzalo mi, prečo sa tak chovám.

„Pozri sa naokolo seba," povedal po chvíľke, ktorá mne ale prišla ako celá večnosť. Čas plynul nesmierne pomaly. Zabíjal ma. „Povedz mi päť vecí, ktoré vidíš. Je jedno aké." Nechápala som, čo tým chce. Pozrela som mu do očí, ale keď uisťujúco prikývol, rozhliadla som sa. Videla som cez slzy málo, ale niektoré objekty predsa zaujali moju pozornosť viac, ako ostatné.

„Sviečky na stole, ten pán na sedačke, Orionova miska, závesy a..." Čo bola piata vec? Čo na mňa v celej miestnosti kričalo najviac? Čo lákalo moju pozornosť? „Ten obraz nad sedačkou." Bol na nej oceán. Prekrásna pláž, ktorú umývali jeho divoké vlny. Oceán, do bodky rovnaký, ako vládol v tých krásnych očiach, ktorých obraz sa mi ukázal v mysli.

Ani som si v tom všetkom nevšimla, kedy sa k nám domotalo moje biele klbko. Až keď zaštekal a labkami sa mi zaprel do nohy. Keď som mu ale nevenovala pozornosť, zaštekal znova a vyceril zuby. No nie, aby mi ublížil. Ale aby odohnal to niečo neviditeľné, čo mi natoľko ubližovalo. To niečo, čo som nepoznala ani ja. Opatrne som sa za Orionom načiahla a vzala ho k sebe, čím dostal dostatočný dôvod, aby prestal vrčať.

„A teraz skús štyri veci, ktoré máš na dosah ruky."

„Teba," povedala som bez váhania. V prvom momente som si neuvedomila, že som mu tykala. Zjavne mojej mysli vládli myšlienky na Rodericka silnejšie, ako som si myslela prvotne. Slzy z mojich očí ale akosi ustúpili do úzadia, takže som jasne videla, ako si nás muž na sedačke prezerá. Presne spôsobom, akoby hľadel na blázna. Skutočného blázna, akým som bola. „Oriona, podlahu a..." Zas som sa zasekla pri poslednej veci. Ale ani som nad ňou nechcela premýšľať. Príšerne ma rozbolela hlava, keď som sa snažila na niečo sústrediť. Preto som len zostala mlčky sedieť, opretá o svojho psychiatra.

„Nehnevajte sa, pán Owens, ale..."

„Všetko v poriadku," odpovedal muž zo sedačky. Tváril sa ustarostene a ľavou rukou si nervózne uhládzal husté čierne vlasy. „Pokojne sa venujte dcére. Potrebuje vás viac, ako ja." Otvorila som ústa, aby som to celé uviedla na správnu mieru, ale nedostala som zo seba ani slovo. A rovnako na tom bol aj pán Morisson. Nenamietal.

***

„Nič si celý deň nejedla," povedal známy hlas do tmy, ktorá bola všade naokolo mňa. „Neurobím ti niečo?"

„Čaj." Na jedlo som myslieť nedokázala. Priveľmi ani na ten čaj, ale niečo som do seba musela dostať. Nechcela som, aby mi bolo zajtra potom zle. Hlavne, ak ma čaká dlhá cesta domov. Po dnešku som sa jej ale veľmi bála. A hlavne po správe, že s nami ide aj Jordan. Dvojičky netušili, čo sa dnes udialo, takže mi Austin túto správu oznámil len tak. A ja som nechcela začínať drámu, ale odkedy som tu ležala, plakala som nad tým.

„Čo mal byť ten dnešok? Hm?" Vedela som, že príde čas na túto debatu. No nemala som silu mu vysvetliť, čo sa dialo. Sama som to nevedela. Premýšľala som nad tým, keď som ho počula hovoriť so všetkými pacientmi, ktorí dnes prišli, ale...neprišla som na nič. Len som ticho ležala v jeho posteli a želala si, aby tu niekto bol. Brooke, Maxim, Roderick...hocikto z nich. Chýbali mi. Nerada som si to priznávali, ale neskutočne mi všetci traja chýbali. Konečne som našla kamarátov, po rokoch samoty som niekoho pustila do života a teraz to bolo, akoby ma opustili. Naveky. „Clara, nemôžem ti pomôcť, ak so mnou nebudeš hovoriť."

„Neviem, čo sa stalo. Proste sa stalo."

„Niečo zlé v škole?" Prikývla som. „Žurnalistika?" Zas som prikývla. Pri myšlienke, že profesorka pošle domov rodičom papier o tom, ako sa nesnažím, mi zovrelo žalúdok.

„Pýtala sa, prečo nemám hotové úlohy. A ja som jej nemohla povedať pravdu." Nie pravdu, v ktorej by uvidela moju slabosť. Nie tú pravdu, ktorá skrývala niečo, s čím som sa okrem Brooke ešte nikomu cudziemu nezverila. To som nemohla povedať pred celou triedou a rozhodne nie profesorke, ktorá na mňa už aj tak stále pozerala, ako na nepodarok, ktorý tu nemá čo robiť. „Pošle rodičom papier o tom, že prepadám."

„To nie je koniec sveta." Opatrne sa posadil na kraj postele a položil mi ruku na plece. Striaslo ma, ale pokúšala som sa uvedomiť si, že on mi nechce ublížiť.

„Rodičia budú sklamaní. Vysoká stojí veľa peňazí, ja neviem sama zarábať, aby som si hradila aspoň časť a takto...míňam ich peniaze. Úplne zbytočne."

„Clara, oni vedia, že od teba nemôžu očakávať zázraky." Pevne som zovrela okraje prikrývky a vytiahla si ju vyššie. Bola mi neskutočná zima, za oknami ešte stále husto pršalo a vietor fučal, ako sa obtieral o hrany domu. „Neboj sa toho, žeby sa hnevali, alebo na teba kričali. Vážny rozhovor na tú tému čakaj, ale nie taký, v ktorom by ti niečo vyčítali." V tom som si istá nebola. Nie, žeby som čakala doma cirkus, ale nechcela som pozerať do ich sklamaných tvárí. Dúfala som, že keď prídem po prvých troch mesiacoch domov, poteším ich. Dúfala som v nadšené pohľady plné hrdosti a nie...nie toto.

„Jordan ide s nami domov na sviatky," dostala som zo seba ťažko. „Zrazu nemám vôbec chuť nasadnúť do auta." Trinásť, či štrnásť hodín byť v aute s niekým, kto do mňa bude rýpať, to som si nemohla predstaviť. Za takýchto okolností, by som radšej ani nešla domov. Alebo išla vlakom, ak teda nejaký tým smerom ide.

„To neznie dobre."

„Nemôžem s ňou byť celú cestu. Nevydržím to." Možno som robila paniku priskoro, ale to bola moja povaha. Zmeniť som to bohužiaľ nedokázala. „Radšej nepôjdem domov." Všetko by bolo lepšie, ako byť v jej blízkosti. Lebo už som aj tak vedela, ako to bude prebiehať.

„To nech ti ani nenapadne. Musíš ísť domov." Nemusím, ale chcela som. Rodičia mi veľmi chýbali a nemohla som im urobiť to, že neprídem domov. Vďakyvzdanie bol stále sviatok, ktorý sme brali veľmi vážne. Dbali sme na to, aby bola rodina neustále pohromade, aby sme mali kopu jedla, ale hlavne, aby sme si pripomenuli, ako sviatok vlastne vznikol. Lebo hoci sa podľa niektorých ľudí Kanady tento sviatok natoľko netýkal, mnohí ho oslavovali. Boli sme jedno územie a keďže otec pochádza z Montany, vždy sme tento sviatok slávili. „Rodičia by boli veľmi smutní, ak by si neprišla. Tie sviatky sú o rodine, o tom, že ste všetci spolu...niečo, ako Vianoce."

„Pôjdete so mnou?" opýtala som sa úplne bez váhania. Proste to zo ma mňa vyšlo, akoby som sa to plánovala spýtať už niekoľko dní, ale len teraz som nabrala odvahu. „Nie, to je hlúposť...vy určite...určite nechcete..."

„Je to dosť nečakaná ponuka." Vážne som na neho pozrela, s očami plnými očakávania. Áno, napadla mi táto vec posledné dni aj bez toho, aby som potrebovala nejaký náhradný odvoz. Keď sme včera večerali a hľadela som na neho, prišlo mi smutno z predstavy, ako tu sedí na vďakyvzdanie osamote. Nemal nikoho, s kým by strávil sviatky. Manželka ho opustila, Jenny zomrela a jeho rodičia už tiež.

„Nemusel by ste tu byť sám."

„Som na to zvyknutý. Rovnako, ako aj počas Vianoc." To bolo ešte smutnejšie. Nedokázala som si predstaviť, ako mohol byť na Vianoce sám. Nie on. Nie človek s tak dobrým srdcom, ktorý celý život pomáha druhým. „Jenny bola posledné roky stále v nemocnici a nie každý rok mi bolo dovolené, aby som bol pri nej celý večer. Posledné tri roky som tak bol sám."

„Preto chcem, aby ste šiel so mnou. Moji rodičia vás mali vždy radi." To bola čistá pravda. Veľmi dobre si rozumeli a hlavne keď zistili, že on je niekedy jediný, s kým dokážem komunikovať. Niekoľkokrát s nami večeral, alebo ho mama pozvala len tak. A mala som silné tušenie, že s tím rodičia trávili čas aj vtedy, keď som ja bola v nemocnici. „Prosím."

„Ja neviem, Clara. Mala by si tráviť čas s rodinou a..."

„Vy ste pre mňa predsa ako rodina." To všetko, čo sme už mali za sebou, nás spájalo oveľa viac, akoby sa dalo na prvý pohľad rozoznať. Roky podobných dní, ako ten dnešný nás k sebe zviedli putom, ktoré bolo natoľko silné, že vydržalo aj naše odlúčenie po jeho odchode. Zostali sme v kontakte a hoci sme si nevolali až tak často, nemala som mu to za zlé. Mal svoje problémy, bola tu Jenny a...ja som už nebola jeho pacientka, o ktorú by sa musel starať. No bola som nekonečne vďačná osudu, ktorý naše cesty znova skrížil.

„Môžem do rána popremýšľať?" Smutne, ale prikývla som. „Mal by som zavolať tvojej mame a opýtať sa."

„Jej to nebude vadiť. Ani ockovi." Bola som si istá na milión percent. Nemusela som sa ich ani pýtať. No keď som zostala sama, zavolala som domov. Otca som po dlhom dni v práci nechcela už otravovať, tak som volala radšej mame. Ona bola dnes doma, hoci už určite robila nákupy a chystala veci na večeru. Do štvrtka bude ešte kopa času, ale ona nikdy nebola typ, ktorý by si všetko nechával na poslednú chvíľu.

„Ahoj mami," povedala som nesmelo. „Nevyrušujem?"

„Ale nie. Deje sa niečo miláčik?"

„Nie, nie." Malé klamstvo. „Zajtra ideme domov, len...však by nevadilo, ak by s nami prišiel aj pán Morisson?" Na druhej strane zostalo ticho, ktoré ma mierne vydesilo. Možno som tento telefonát mala nechať na neho. 

„Nie, samozrejme, že nie. Nech pokojne príde."

„Ale zostal by na sviatky."

„V poriadku," povedala radostne, čo ma trocha upokojilo. Nemohla som sa dočkať, kedy ju konečne objímem a pocítim jej blízkosť. Ráno budem ležať v posteli a budem počúvať, ako pobehuje po kuchyni a chystá raňajky. To bude niečo, od čoho som si odvykla, ale na čo si znova veľmi rýchlo zvyknem. „Nech pokojne príde."

„Austin ti hovoril, že príde jeho priateľka?"

„Samozrejme." Ona s otcom boli určite radi. Akurát tom si nechcela predstaviť, ako sa asi bude Jornad chovať k nim. Keď sme jej ja a  Claire nesadli, možno tak skončia aj rodičia. A Andy, ktorého som vidieť absolútne nechcela. Nie po tom všetkom.

S mamou sme sa ešte chvíľu rozprávali, ale bola som vlastne rada, keď som mohla položiť. Pán Morisson mi priniesol čaj, prehodili sme ešte pár slov, ale najhoršie asi bolo, keď som zostala sama. Presťahovala som sa do obývačky, aby on mohol byť vo svojej posteli, ale...nie to bol ten problém. Tým bola neskutočná samota, ktorá ma ťahala ku dnu. Ani Orion mi nevedel pomôcť, hoci sa ku mne túlil ako o život. Možno cítil, že ho potrebujem a snažil sa robiť svoje maximum, aby mi nejako pomohol. No nepomáhalo to. Jediné, čo ma priviedlo na iné myšlienky, bolo vibrovanie telefónu. Čakala som, kedy Roderick zavolá, ale...nebol to on.

„Veľmi mi chýbaš," povedal hlas na druhej strane, s neskutočne zlatým prízvukom. Prízvukom, ktorý som veľmi dobre poznala. „Premýšľal som, či zavolám takto neskoro, ale nemohol som to vydržať do zajtra."

„Aj ty mi chýbaš. Všetci ste hrozne ďaleko."

„Čo keby som ti povedal, že som bližšie, akoby si si možno myslela?" V momente som sa posadila a v tme zažmúrila smerom k oknám. Nechápala som, čo tým Maxim myslel. „Teoreticky nie sme od seba neviem ako ďaleko. Pár hodín pokojnej jazdy, počas ktorej počúvaš hudbu v mojom aute a ja sedím vedľa teba."

„To by sa teraz hodilo." Popravde som si myslela, že povie niečo iné. Chcela som, aby sa ukázal pred dverami a na chvíľu odviedol moju pozornosť úplne inam. Ale to sa nemalo ako stať. Bolo to len moje prianie, ktoré ale zostalo nevypočuté. Maxim bol stále štyri hodiny odo mňa, čo neskutočne bolelo. Zaberie ešte viac ako týždeň, kým ho zas uvidím. Ak teda... „Horšie tento týždeň ani ísť nemohol. Kazilo sa všetko, čo mohlo."

„Ani nehovor. Ešteže je zajtra koniec." Nemala som jasno v tom, či pôjdem ráno do školy. Ale zjavne nie. Na fotografovanie som sa nevrátila ani dnes poobede, tak načo pôjdem zajtra? A navyše sama? Ak by tu bola Brooke, brala by som to inak, ale bez nej ma to tam neťahalo. „Tešíš sa domov, čo?"

„Vlastne áno." Tešila som sa. Aj napriek všetkému, som sa tešila na moment, kedy vystúpim z auta a budem na známej pôde. Po ničom inom som tak dlho netúžila a teraz je to tu. Zajtra konečne pôjdem domov. „Dúfam, že budete mať šťastnú cestu. Ozvite sa."

„To samé platí aj pre teba." Úprimne, naozaj úprimne som sa pousmiala. „Teším sa, keď ťa zas uvidím. A hlavne, keď ťa objímem."