-Clara-

S očami plnými sĺz som sedela na kraji na postele už hodnú polhodinku, ale stále som sa nedonútila k pohybu. Ani neviem čo ma zobudilo, lebo som hneď musela presviedčať samú seba, aby som neplakala. Je pravda, že som zaspávala s plačom, rovnako ako večer predtým ale dúfala som, že ráno bude lepšie. V celej izbe som sa zrazu cítila tak strašne stiesnene. Chvíľami som až nevedela, či sa trasiem od zimy, alebo strachu a úzkosti, ktoré vlastne...ktoré nemali odkiaľ prameniť. Nič sa predsa nestalo. Nič, čo by malo vo mne vzbudiť podobné pocity.

„Ja ťa počujem Orion, ale..." Jeho škriekanie vo vani mi samozrejme nebolo príjemné, ale nedokázala som sa prinútiť, aby som za ním zašla. Pred chvíľou som dokonca držala mobil v ruke, že zavolám Claire alebo Austinovi, ale potom...rozmyslela som si to. Bolo sotva pol šiestej a nechcela som ich budiť. Zaslúžia si, aby sa vyspali a nie, aby hneď po ránu museli riešiť moju chorú myseľ. „Daj mi ešte chvíľku." Chcela som ho vziať von ešte skôr, akoby sa internát začal prebúdzať. Nechcela som veľmi riskovať, aby som do niekoho nabehla.

Neviem čo sa včera dialo na izbe vedľa mňa, ale bol tam taký rámus, že ešte ani keď som mala pustenú vodu v sprche, sa hudba a krik nedali prepočuť. Chvíľami som myslela, že sa pôjdem pozrieť na chodbu, ale...moja zarytá povaha introverta ma udržala pekne za zavretými dverami. Radšej som si urobila čaj a vzala si do parády jednu z nových kníh. Hej, plus bolo, že človek mohol mať na izbe malú chladničku a kanvicu. Milé, že škola myslela na takéto základné veci.

Horko-ťažko som sa napokon postavila na nohy, pretrela si oči a pobrala sa do kúpeľne. Slnko sa už pomaličky spoza mrakov tlačilo na oblohu, čo ma ale akosi netešilo. Chcela som, aby bolo dnes pekne pod mrakom. Aby ešte aj príroda za oknami bola rovnako smutná, ako ja sama. V šedom prostredí by som so svojou čiernou pekne zapadla, ale ak vyjde slnko...budem pôsobiť ako čierna ovca. Svet naokolo mňa bude plný farieb a šťastia, pričom ja sama som sa už zas doslova topila v mori beznádeje a pesimizmu. Ani prinajmenšom som nemala náladu ísť si osobne po ten rozvrh, čiže...posteľ to istila. Nedokázala som si predstaviť prejsť tak veľký kus mesta a ešte to tam hľadať hore-dole. Radšej im napíšem mail, aby mi poslali rozvrh takým spôsobom. Potom...možno o pár dní sa zastavím aj osobne a prevezmem všetko, čo bude treba.

„Už som tu," povedala som do tmy. Síce...nemal tam až tak veľmi tmu. Vzala som lepiacu pásku a prilepila mu na stenu jednu zo svetlených reťazí, ktorú som nechávala na noc zapnutú. Nechcela som, aby tu bol celkom v tme. Predsa len ak by nevedel spať alebo niečo, nech sa nebojí. Takto presne nad vaňou žiaril po stene pás príjemne žltého svetla, ktoré robilo veľmi útulnú atmosféru. „Nepišti prosím ťa toľko." Liezlo mi to neskutočne na nervy, aby som pravdu povedala. Nech sa naučí štekať a nie robiť zvuky, akoby mu niekto stál na labke.

Aby som nemala málo problémov, musela som poriadne vyčistiť vaňu od svojho drahého psa a dokonca osprchovať aj jeho. To sa mu moc nepáčilo, ale myslíte, že ma to zaujímalo? Špinavého som ho nemohla nechať a ani pustiť von. Kým som sa potom postarala o vaňu, jeho som poslala jesť a trocha objavovať izbu, aby sa mi tam nemotal pod nohami. Samú seba som už tak rýchlo nevedela dať dokopy, ale...dalo sa to. Namiesto pyžamových nohavíc som si natiahla tepláky, obula tenisky, pričom tričko som si nechala a len si naň hodila mikinu. Pod kapucňu sa mi úspešne podarilo schovať si vlasy a mohla som ísť.

To upišťané klbko bielej srsti som vzala na ruky a potichu, aby som zbytočne nebudila ostatných zbehla po schodoch. Dlho som sa vonku nechcela samozrejme zdržiavať, len aby som sa nemusela s niekým baviť. To mi ale nevyšlo práve podľa plánov. Dole za pultom sa už Maximiliano, alebo ako hovoril, že sa volá udomácňoval a jasné, že si ma musel hneď všimnúť.

„Dobré ráno," zakričal mi, ale jeho pohľad hovoril len za jedno. Už zas si nevedel spomenúť na moje meno. „Clara, však?" S úsmevom som prikývla a aby sa nepovedalo, pristavila sa pri ňom. Bez toho ale, aby sa zvítal s Orionom to ani ísť nemohlo. Ten bol z neho už prvý večer tak očarený.

„To musíš začínať už tak skoro?"

„Čo už." Nezaujato mykol plecami. Všimla som si, že si ma nejako zvláštne prezerá, ale...mal na to vlastne pádny dôvod. Musela som pôsobiť ako niekto, kto len krátko pred našim stretnutím vstal z mŕtvych. „Dostanem slušne zaplatené a spánok doženiem inokedy. No ty si podľa mňa tá, ktorá by ešte mala spať. Prečo si hore ak zavčasu?"

„Ešte som si...asi nezvykla na novú posteľ." Z časti to bola vlastne pravda. No a o zvyšných dôvodoch som mu nemala prečo hovoriť.

„Potom keď skončíte s prechádzkou zastav sa ešte. Musíme sa o niečom naozaj vážne porozprávať."

„Akože my dvaja?" Prikývol a pokiaľ by mu nezazvonil mobil, zjavne by sa rozhovoril. Takto sa na mňa len usmial a zodvihol. Ja som sa tým pádom pobrala na vzduch a konečne zložila na zem Oriona, ktorý mi div nevyskočil z náruče. Po tráve sa rozutekal jedna radosť, až som čakala na moment, kedy zakopne a spadne. No nestalo sa. Bežal kam len videl, na chvíľu zastal tesne pri chodníku a keď si uvedomil, že zašiel odo mňa moc ďaleko, vrátil sa. V podobných chvíľach by som sa nad ním dokázala rozplývať hádam aj celé hodiny.

Okolie bolo presne podľa mojich očakávaní. Krásne tiché, pomaličky sa prebúdzajúce do nového dňa. Zbežne som si prezrela domy na okolí, ale pôsobili na mňa veľmi cudzo. Výzor mohli mať podobný, ako domy u nás v Kanade, ale nemala som z nich ten príjemný pocit, ako keď som sa prechádzala ulicami môjho rodného mesta. Tam mi všetko hovorilo, na akom krásnom mieste som dostala možnosť žiť a tu? Každý kúsok ulice na mňa kričal, aby som to tu zabalila a vrátila sa tam, kam patrím. Hlboko do lesa a na skalu, kde ma obklopovala len príroda. Jediná vec, ktorá mi rozumela a nesúdila ma preto, že nie som ako ostatní.

„K tomu rozhovoru..." povedal zrazu Maximiliano. Dokonale ma vytrhol z myšlienok, ktoré ma vzali späť do Kanady. „Ako veľmi je pre teba dôležité, aby si bola sama na izbe?"

„Prečo?" Nechápavo som pokrútila hlavou. Na chvíľu som spustila oči z Oriona a pozrela na svoju spoločnosť, ale...to ma nikam nedostalo. Vyzeralo to, akoby ani nevedel, ktorý výraz tváre by vhodne podporil jeho slová najlepšie.

„Lebo sa tvoje súkromie zjavne skončilo. Včera mi povedali, aby som ťa oboznámil s tým, že sa musíš presťahovať k jednej babe. Tvoju izbu si totiž vyžiadala dcéra nejakého miestneho poslanca, alebo čo."

„Prosím?" skríkla som na neho. Akože čo? Prečo by som sa pre Boha mala ja niekam sťahovať? To...to nemôže byť pravda. NIE! „Ako je to možné? Výslovne sme prosili vedenie internátu, aby mi vybavili izbu, kde môžem byť sama. Preto som skončila bývať tu, poriadne ďaleko od školy." Možno som sa nafučala ohľadne toho zbytočne, ale nechcela som ani pomyslieť, žeby sa jeho slová stali skutočnosťou. Doparoma celý čas išlo o to, aby som bola sama. Aby som nikoho svojou chorobou neobťažovala a neznepríjemňovala mu život. Chcela som len...chcela som pokoj a miesto, kde by som nemusela počas najhorších chvíľ zadržiavať plač.

„Je mi to ľúto Clara, ale nedá sa nič robiť. Ja viem, že si požadovala izbu osamote, prihovoril som sa za teba, ale...moje slová tu nič nezavážia."

„To nemôže ísť bývať k niekomu inému?"

„Nie. Kamarátky má na vedľajšej izbe a keď otecko povedal, že bude bývať práve v tej tvojej, bolo rozhodnuté. S tým, že teba v momente odpísal." Možno, ak by som nebola taký posera, povedala by som mu, nech mi dá na nich číslo. Nech mi osobne vysvetlí, prečo dopekla musí jeho dcérenka bývať hneď vedľa svojich kamarátok. Akoby za nimi nemohla prísť, keby býva na inom poschodí. „Jeho dcéra príde dnes večer, takže dovtedy musíš vypadnúť."

„Akože ku komu?"

„Našiel som iba jedno miesto, odhliadnuc samozrejme od chalanov, s ktorými by si asi nechcela byť." Pokývala som hlavou. Orion sa ku mne pomaličky prikradol, čo som si vlastne všimla, až keď sa mi zaprel labkami do pravej nohy. Zjavne by som ho nemala moc naučiť na to, že ho nosím na rukách. „Volá sa Brooke Watkinsonová. Tiež prváčka a pokiaľ viem, prišla v rovnaký deň ako ty."

„Nechcem spolubývajúcu." Oriona som zodvihla na ruky, aby som mohla odísť, ale...nedokázala som urobiť ani krok. Prepadla ma hádam ešte väčšia beznádej, než akú som pociťovala po zobudení. Moje jediné prianie bolo, aby som sa mohla vrátiť okamžite domov a zabudnúť na to, že som sa vôbec na nejakú vysokú prihlásila. „Nemôžem..."

„Nedramatizuj to hneď natoľko. Možno si budete rozumieť." Keby len vedel, prečo som sa tak chovala, zmenil by aj on svoj prístup. Určite by ma nepresviedčal, že to bude v poriadku. Mne to slovo zmysel nikdy dlhodobo nedávalo. Byť v poriadku bolo len prianie, ktoré sa mi zjavne nikdy nesplní. „Kvôli vekovému rozdielu by ste problém mať nemali."

„Keby to bolo také jednoduché." Kývla som mu hlavou, aby sme sa vrátili dnu. Ešteže to domov trvalo aj dobrých trinásť hodín. Inak by som sa zjavne rozbehla a zastavila až pred našim domom. „Musí sa dať predsa niečo robiť."

„Mrzí ma to, ale pokiaľ nechceš vyvolať zbytočnú hádku, nemáš na výber len ísť k Brooke."

„Čo na to povedala ona?"

„Tej to bolo viac menej jedno." Jasné, že jej to bolo jedno. Určite nemá problémy ako ja, kedy sa jedno ráno zobudí ako poslednú chudák, ale o pár dní nato ide svojou energiou dobyť celý svet. Ak by som nebola taká, tiež by nebol problém mať spolubývajúcu. S mojou diagnózou to ale znamenalo len toľko, že ma bude nenávidieť ďalší človek, ktorý sa ma nebude mať ako zbaviť. Teda ak sa nezbalím a nepôjdem domov.

„Ak myslíš, môžem ti pomôcť s vecami a tak."

„Vďaka," odvetila som otrávene, kráčajúc hore schodmi. Do očí sa mi od zúfalstva až natisli slzy, ale odmietala som plakať. Radšej som si zahryzla do jazyka a pokúsila sa predýchať to. Nemohla som ale poprieť, že sa mi ruky chveli od strachu. Chcem tak veľa, ak túžim po pokoji a normálnom živote? Bože...netrpela som ešte dosť, alebo ako?

Zúfalstvo ma zjavne donútilo aj k tomu, aby som takto skoro zavolala domov mame. Dúfala som, že ak niekam zavolá ona, dokáže odvrátiť tú katastrofu. Maximilianovi som povedala, že ak by som ho potrebovala, dám vedieť, čiže...dostala som možnosť, aby som sa poriadne vyplakala. No poviem vám, že nebolo nič moc sedieť chrbtom opretá o dvere a zadržiavať krik, ktorý by inak prilákal pozornosť. Takto som ale musela zvládnuť plač a telefonát v jednom. Mama mi však sotva niečo rozumela. Najprv zo seba musela dostať pár slov, ktorými by ma upokojila a až potom sme sa mohli venovať niečomu inému. No hoci mi pomohla, nebolo to také, ako keby som sa v podobnej chvíli mohla spoľahnúť na jej objatie. To by mi pomohlo úplne najviac. Proste by mi tak dala najavo, že nie som v ničom sama a všetko sa dá do poriadku.

„Miláčik hlavne zbytočne nestresuj, lebo ti bude len horšie. Pokúsim sa dať všetko do poriadku, ale ak to nepôjde...musíš sa prispôsobiť."

„Nemôžem mami. Nemôžem...proste...nie." To by bol koniec. Stále som nebola vysporiadaná s tým, že mám na krku psa a nieto ešte spolubývajúcu. Cudzie dievča, ktoré nechápe, čo sa so mnou deje a čo potrebujem. Nechcela som jej proste pokaziť hneď prvé dojmy z vysokej. Stačilo, že ja sama som nepredstaviteľne trpela už po pár hodinách života, o ktorom som toľko snívala. Mala som...mala som pekne zostať doma na zadku.

„Clara prestaň!" skríkla na mňa, až mi po chrbte prebehol mráz. „Teraz ťa položím a zistím, čo sa deje, áno? Ty sa zatiaľ prosím ťa upokoj a nerob z toho väčší cirkus, akoby bolo treba."

„Mami..." Naozaj ma položila skôr, akoby som si vôbec uvedomila, čo povedala. Ale brala som to tak, že ak jej dám priestor, všetko vybaví a ja tu budem môcť zostať. Bez nejakej spolubývajúcej, presne ako predošlé dva dni. Určite, že aj Orion vycítil môj nepokoj, lebo sa tam motal jedna radosť s tým jeho typicky smutným pohľadom. Včera...včera pred spaním som ešte premýšľala nad terapiami. Papiere som si nečítala, ale zrazu mi to neprišlo také hrozné, ako ešte doma. Možno mi plne došlo, že sa sama na nohy nepostavím ani tentoraz a hlavne...ocenila by som s Orionom pomoc.

***

Podľa mňa prešlo už aj päť minút, čo som tu postávala a naberala odvahu, aby som zaklopala na dvere. Mame sa nepodarilo vybaviť na moju smolu nič a ja som teda nemala na výber. Musela som si pobaliť veci a zmieriť s tým, že dnes už sama nebudem. Maximiliano bol taký milý a prišiel mi pomôcť s kuframi, ale...zjavne som si mala veci vziať sama a na neho nechať to, aby ma tej babe predstavil. Takto som proste postávala s Orionom v náručí a dúfala, že sa dvere otvoria samé od seba.

„Vravel som ti, že na mňa nemusíš čakať. Mohla si pokojne zaklopať," povedal zrazu spoza mňa. Vyzeral dosť hotový, ale tak nečudovala som sa. Trepať ťažké kufre až na úplne vrchné poschodie nebolo určite nič moc. „Snáď nechceš, aby som všetko robil za teba." Pokývala som hlavou, ale keď som sa ešte stále nedokázala hnúť, zaklopal. No...znelo to skôr, akoby chcel hneď preraziť dieru do dverí a nie slušne zaklopať. Cítila som sa neskutočne trápne, že som tak neschopná, ale nemohla som za to. Moja myseľ sa sústreďovala len na najhoršie varianty, aké sa vôbec nemuseli udiať.

„Čo je?!" skríkol niekto spoza dverí, ktoré sa energicky otvorili. Moje oči sa v momente stretli s párom prekrásne modrých. Boli tak krásne jasnej a sýtej modrej, až som tomu odmietala veriť. A to som si myslela, že krajšie modré oči ako dvojičky nemá nikto na svete. „Prečo musíš hneď zrána klopať, akoby si tie dvere chcel preraziť?!" Plavovlasé dievča, ktoré na náš kričalo pôsobilo ale aj napriek hnevu veľmi pekne. Mala takú tú typickú bábikovskú tvár. Veľké oči, plné pery a krásne ružové líca. Rovné pramene vlasov jej padali na odhalené ramená, pričom jej bezchybná postava vynikala v ružovom overale v bielymi bodkami.

„Prepáč, že ťa vyrušujem Brooke, ale priniesol som ti spolubývajúcu. Tú, o ktorej som včera hovoril."

„To je akože ona?" So založenými rukami si ma premerala od hlavy po päty, akoby som bola doslova nejaký kus oblečenia na vešiaku v obchode. Akoby sa proste rozhodovala, či si ma kúpi, alebo jej za to nestojím. „Myslela som, že bude...no to je jedno." Bola aj o dobrých desať centimetrov vyššia ako ja, ale to mi bolo vlastne ukradnuté. Nebola som typ, ktorý by si niekedy lámal hlavu nad tým, že je moc nízky.

„Takže nebude problém, ak sa k tebe nasťahuje?" Pokývala hlavou, čo vzal Maximiliano ako signál, aby mi začal dnu nosiť veci. Ja som mu proste len uhla z cesty a namiesto smerom do izby, alebo na Brooke, pozrela na koniec chodby. Cítila som sa neskutočne stiesnene, akoby sa dokonca steny naokolo nás pohybovali a pritom...pritom sa nič také nedialo. Normálny človek by si z tohto nič nerobil, ale moja chorá myseľ ma nútila pociťovať neustále nebezpečenstvo.

„Máš aj nejaké meno?"

„Clara Hoganová," povedala som potichu a pozrela jej smerom. Dokonca som sa pokúsila o úsmev. „Toto je Orion." Brooke sa na tvári úsmev zjavil až vo chvíli, kedy si prezrela jeho. Neviem, či ho doteraz prehliadala, alebo ako, no tešila sa aspoň jemu. To bola jedna z vecí, pre ktoré som psa nechcela. Vedela som, že on bude hlavná atrakcia a o mňa sa tým pádom zas nebude nik zaujímať.

„Tak ako si už počula, ja som Brooke. A aby sme mali jasno, nerobí mi problém, že budeš so mnou bývať. Aj tak to vyzerá, že s tebou bude nuda." Nepáčilo sa mi, ako sa uškrnula, ale...čo som mala robiť? Mala pravdu. So mnou stále bola a aj bude nuda. Jediné obdobie, kedy by so mnou niekto chcel tráviť čas, lebo sa dialo niečo vzrušujúce, bolo keď som prežívala to svoje obdobie takzvanej mánie. Vtedy som sa bezhlavo vrhala do všetkého a konala, akoby zajtrajšok ani nebol. „Moc toho zjavne nenahovoríš."

„Ani nie." No aspoň som sa už odhodlala vojsť dnu do izby, čo bolo plus. Brooke sa už zjavne zabývala, lebo jej strana vyzerala fakt útulne. Všade kopa farieb, chlpatá deka na posteli, na zemi pohádzané ozdobné vankúše, fotky prilepené na stenu, nad nimi sveteľná reťaz, alebo kopa mejkapu na stole pri okne. Izba bola sama o sebe o niečo väčšia, čo mi ale prišlo ako plus.

„Ak chceš niečo prerobiť, pokojne povedz. Môžeme sa dohodnúť."

„Ak by nevadilo, chcela by som...posteľ by som chcela mať pri parapete." Tým, že som už teraz bola na najvyššom poschodí, som očakávala ešte krajší výhľad. Proste som ale chcela mať oblohu na očiach ako prvé, keď sa zobudím. „No ak ti to vadí..."

„V pohode. Maximiliano ti určite rád pomôže." Po pravici pri vstupných dverách som hneď narazila na niečo nové. V izbe neboli skrine, ako v mojej starej, ale rovno malá miestnosť, ktorá slúžila ako šatník. Jediné, čo sme mali, boli menšie skrinky s troma veľkými zásuvkami a nočný stolík. Žiadne veľké skrine. „Ešte niečo?" Pokývala som hlavou a položila Oriona na zem. Nech sa tu prebehne a zvykne si na nové prostredie. On bude asi ten, ktorý sa prispôsobí najrýchlejšie a bez väčších problémov.

Vlastne...presne ako som čakala. Oni dvaja sa začali rozprávať a ja som postávala v rohu izby, ako kopa nešťastia. Obzerala som si fotky, ktoré tu Brooke mala. Na každej jednej vyzerala tak krásne a šťastne. Vyzeralo to, že mala veľa kamarátok a kamarátov, na jednej bola pravdepodobne s rodičmi, ale...čo mi udrelo do očí najviac, boli tie miesta, na ktorých fotky boli. Pred drahým domov, v Paríži, v Riu, či dokonca v Dubaii. Stavby v pozadí samé o sebe hovorili, že jej rodičia sú zjavne bohatí a mala to šťastie pochodiť značnú časť sveta.

„Prečo môžeš mať šteňa?"

„To je na dlho," odvetila som neprítomne, ešte stále si prezerajúc fotky. Zjavne som sa fakt dostala do spoločnosti niekoho, kto si vie život užívať naplno. Vedľa postele som si všimla značkovú kabelku a ani lodičky pudrovej farby vedľa nej neboli zjavne najlacnejšie. Nie, žeby som jej extra závidela to všetko čo mala, či miesta na ktorých bola, ale...nejakú závisť som pocítila. Z toho uhľa pohľadu, že mala normálny život. Že sa určite nemusela denne predierať vecami, ako ja. A to je vec, o ktorú mi stále išlo. Aby som bola normálna a mohla žiť presne ako baby v mojom veku. Aby som mohla mať priateľov a hlavne sa nebáť, že ak sa s niekým zblížim, tak hneď ako príde depresia, tak utečú.

Zjavne aby som upokojila samú seba, som si vzala veľký kufor do šatníka a začala si vešať šaty. Prvé išli čierne, či tmavosivé, lebo to boli farby, na ktoré som sa cítila ešte najbližšie dni. Brooke mala širokú škálu farieb, rovnako ako ja, keď som mala svoje moc dobré obdobie. Proste všetky farby dúhy a nie stále čierna, čierna a čierna. Svoje farebné veci som ale pre teraz nechala nevybalené. Dúfala som, že ich nebude treba. To obdobie mánie som nenávidela ešte viac, ako samotné depresie. Lebo vtedy som nad sebou mala aspoň nejakú kontrolu, no keď som mala odvahy na rozdávanie...niekedy ma vážne desilo, čoho som bola schopná. Raz som počas takéhoto obdobia vydržala bez spánku tri celé dni, s tým, že na konci toho štvrtého som sa s mojou privysokou dávkou sebavedomie pobila na školskom dvore. Viete ako som skončila? S depresiou ktorá trvala dva týždne a navyše monoklom pod pravým okom.

„Posteľ si myslela takto?" opýtal sa Maximiliano, sotva som si zašla po ďalší kufor. Biele tričká a bledé džínsy boli ďalšia vec, ktorú som chcela nosiť. A hlavne čím skôr. Možno sa vtedy chovám, akoby ma poriadne nič nezaujímalo, ale vo svojom vnútri konečne pociťujem pokoj. Pokoj, ktorého sa už nikdy nechcem vzdať.

„Ďakujem za pomoc. Fakt si to vážim."

„Za málo. Ak by ste ešte niečo potrebovali, budem dole." Prikývla som podľa mňa za nás obe, lebo Brooke už ležala vyvalená na posteli, plne zahľadená do mobilu. Aj ten môj pred chvíľou vibroval, no vsádzala som na to, že písala mama. S ňou som plánovala normálny telefonát, aby sme si všetko vyjasnili. Ale zjavne až potom, ako zavolám Austinovi. Mala som za to, že keď budem počuť jeho hlas, bude mi lepšie. Nikdy mi nebolo plne jasné, prečo som sa práve na neho naviazala najviac, ale bolo to tak. Pritom s Claire sme mali spoločných viac záujmov. Austin ale bol ten, za ktorým som išla stále, keď som mala problém.

Keď sme osameli, vzala som si do parády aj zvyšné oblečenie. Na vešiaky ktoré ešte zostali voľné poputovali dve rifľové bundy a moja čierna koženka. Biele tričká som pre teraz nechala v kufri, ktorý som strčila do rohu, aby nezavadzal. Nohavice išli pekne zložené na dlhú poličku, ktorá sa tiahla cez celú stenu šatníka, hneď nad vešiakmi. Orionov pelech, ale aj misky som zložila vedľa mojej postele, presne ako doteraz, len...bála som sa, ako to bude s ním v noci. Brooke zjavne nebude súhlasiť, aby bol vo vani a inak nás bude ráno čakať zjavne nepekné prekvapenie.

„Čo si sem vôbec prišla študovať?" opýtala som sa, asi po desiatich, čo som si tú otázku skladala v hlave. To je tak, ak ste prehnane hanblivý a úzkosť je niečo, čo pociťujete na dennom poriadku. Ešte aj takáto obyčajná vec, akou je opýtať sa úplne bežnú otázku vás stojí veľa síl.

„Na tento semester som si dala angličtinu, niečo z umenia, fotografovanie a španielčinu. No v druhom ročníku by som sa chcela možno viac zamerať na históriu umenia a tak." Prikývla som, rozmotávajúc svetelnú reťaz, ktorú som si rozkladala na parapete, ako bola aj doteraz. „Ty?"

„Na angličtine a fotografovaní sa asi budeme vídať. Do plusu mám už len žurnalistiku." To bol predmet, ktorému som sa chcela venovať najviac. Aby som sa naučila písať články, či už na blog, alebo pokojne do novín. Pár rokov som si držala v hlave ilúziu, žeby som mohla byť novinárka a...neviem, ešte stále som sa toho držala. Ak by som mohla popritom fotiť, bola by to vlastne práca snov.

„Tiež som nad tým smerom premýšľala, ale akosi som sa na to nedala. Zjavne by mi to nešlo."

„Nikdy nevieš." Bolo zvláštne, že sa so mnou takto normálne rozprávala. Dievča ako ona, ktoré malo na prvé zdanie dokonalý život. Nechcela som ale robiť unáhlené závery. Možno skrýva niečo oveľa horšie, ako ja. Život je raz taký. Hocičo sa môže na prvý pohľad zdať pekné, no pod povrchom je všetko toľkokrát odlišné. „Ja si tiež nie som istá, či mi to pôjde."

„Máš rada knihy?" opýtala sa pomerne mimo tému. Ani som nepostrehla, kedy nechala mobil tak a prešla k mojej škatuli s knihami. V rukách akurát obracala špeciálne vydanie klasiky, ktorú som milovala najviac. Dracula, v bordovom koženom prebale, ku ktorému boli dodané aj kópie poznámok samotného autora. Austin mi ju zohnal na Vianoce, za čo som ho objímala minimálne pol hodinu v kuse. Nikdy som sa netajila tým, že ma zaujíma tematika upírov, či samotného nadprirodzena, ale upíri boli stále moji obľúbenci. A hlavne klasika, akou sa Dracula stal. Či už knihu, film, alebo dokonca seriál som poznala naspamäť.

„Hej. Vlastne...má mi prísť behom pár dní knižnica, takže...dúfam, že...dúfam, že to nebude vadiť."

„Nemusíš sa chovať, akoby bola izba len moja. Rob si tu čo chceš." Pozrela od knihy na mňa a následne ju dosť necitlivo hodila späť do škatule. Inštinktívne som sa pohla z miesta, aby som knihu zodvihla a pekne ju položila na miesto, nad čím sa Brooke fakt hnusne uškrnula. Tohto som sa bála. Že veľmi skoro príde na to, aká som divná a bude ma nenávidieť. „Len nijako neobmedzuj môj osobný priestor. A nech tvojmu psovi ani nenapadne mi obhrýzať topánky, alebo kabelky."

„Je to ešte šteňa. Nemôžeš mu rozkazovať," namietla som. Brooke nad tým ale ohrnula nosom a pobrala sa do šatníka. Nešťastne som pozrela na Oriona, ktorý sa medzičasom domotal do pelechu a uvelebil sa v ňom. Tešilo ma, že svojim poťahom ladil s mojim posteľným prádlom, ktoré...ktoré budem musieť znova natiahnuť aj tu. Určite urobím nejaké zmeny ešte aj v šatníku, vyložím si topánky, ale...času dosť. Ako som rozhodla ráno, pre rozvrh si nepôjdem. Proste im napíšem mail a poprosím ich, aby mi ho poslala v takej forme. Počas týždňa sa tam aj tak musím zastaviť kvôli učebniciam a vtedy si ho prevezmem aj v papierovej forme. Dnes sa do toho ale nútiť nebudem.

„No? Páči sa ti tu?" opýtala som sa svojho bieleho klbka, ktoré si práve v tej chvíli zívlo. Ja sama som bola príšerne unavená. Noc bola hotové utrpenie a zjavne ani dnešná nebude o nič lepšia. Hlavne, ak nebudem môcť plakať, ak to budem potrebovať. To sa potom asi nevyspím vôbec.

„Máš tu už nejakých kamarátov, ktorý by sem za tebou chodili?" zakričala mi zrazu Brooke. Keď sa mi ale zjavila pred očami, skoro mi padla sánka. V bielych šortkách, ružovom tielku a bielej džínsovej bunde, o niečo väčšej vyzerala...wow. Okolo krku sa jej leskla zlatá retiazka, ktorá ladila s náramkom na ľavej ruke. „Že sa vôbec pýtam, čo? Nie si typ, o ktorý sa idú ľudia potrhať podľa všetkého."

Nemala som ako reagovať. Len som ju naďalej mlčky sledovala, ako si obula biele conversy, vzala kabelku a proste odišla. Zabuchla dvere, až sa zatriasli sklá v oknách a mňa nechala konečne osamote. Istá nervozita zo mňa opadla, ale bolo jej tak málo v porovnaní s tou zvyšnou, že som to sotva postrehla. Jedine tak som sa zvalila na posteľ a privrela oči, aby ma nerozplakal biely strop. Neverila som, že sa mi mohol život takto skomplikovať. Prečo som sa akože dostala na izbu s niekým, ako je ona? To mám čakať debilné poznámky na dennom poriadku, alebo ako? Len preto, že je jej život na pohľad dokonalý si ešte nemusí robiť žarty z toho môjho.

„Ahoj bráško." Dlho som uvažovala, ale pocit, že ak mu nezavolám tak sa zbláznim, bol veľmi silný. Takže som vytočila jeho číslo a dúfala, že zdvihne. Na moju smolu ma to ale preplo na odkazovač, takže som mu aspoň chcela nechať správu, aby mi hneď zavolal, keď bude môcť. „Možno ťa vyrušujem, ale potrebovala by som s tebou naozaj neodkladne hovoriť. Stalo sa niečo, čo...čo ma strašne desí a neviem...neviem...proste neviem, čo mám robiť Austin. Veľmi sa bojím čo bude ďalej." Tak strašne som sa hanbila za každé jedno slovo. Stále som vedela len nariekať a čakať, kedy mi niekto z nich pomôže. To bolo jediné, v čom som bola dobrá. V ničení životov naokolo mňa.

„Zavolaj mi prosím hneď, ako to bude možné. Ľúbim ťa." S úplne roztrasenými rukami som napokon zložila a prevalila sa na brucho. Tvár som si skryla do vankúša a jedine tak sa odvážila začať kričať. To bola istota, že ma nikto nebude počuť a mne sa možno troška uľaví. To, čo ma napokon priviedlo späť do reality, bol Orion a jeho pokusy o štekanie. Donútil ma prísť na iné myšlienky, ako moja životná smola.

„Tak dobre. Poď sem," povedala som napokon a načiahla sa za ním ľavou rukou. Položila som si ho k sebe na mäkkú prikrývku, kde sa uložil pomerne rýchlo. Pritúlil sa ku mne ako to len išlo a až to bol moment, kedy stíchol. Aspoň troška mi tým natlačil úsmev na tvár, začo som ho ja začala pomaličky hladiť po tej jemnej srsti. Opatrne som mu po chrbátiku začala kresliť rôzne obrazce, čo sa mu zjavne veľmi páčilo, keďže dokonca privrel oči. „Páči sa ti to? Hm?" Opýtala som sa sladko a vtisla mu pusu medzi ušká. Bol tak strašne zlatučký, až mi po lícach stiekli slzy. Možno sa dnes neudiala práve najlepšia vec, ale pocit, že on je stále so mnou mi dodal znova trocha nádeje. Že možno bude zajtrajšok lepší, ak sa budem snažiť aspoň kvôli nemu. To biele klbko, ktoré sa ku mne tak radostne túlilo malo len mňa. Bolo také maličké, odkázané na moju pomoc a starostlivosť.

„Ľúbim ťa krpec. Nech už som sa chovala na začiatku akokoľvek, mrzí ma to. Nemala som...nemala som právo ťa hneď odsúdiť. Ty pred za nič nemôžeš." Ako som sa tak prevalila na chrbát a jeho si položila na hruď, padlo to neskutočne dobre. Ako som ho hladkala, cítila som, že je uvoľnený a, že sa mu to páči. Nebál sa ma, ani mu nevadilo, že som si k nemu nevedela prvotne nájsť cestu. Záležalo mu len na tom, že som ho v danej chvíli rozmaznávala a hotovo. Neriešil zbytočné veci, ako neustále ja.