-Clara-

„Koľko rokov tu už vôbec stojí?"

„Veľmi veľa," odpovedal René zamyslene. „Myslím, že ho postavili v roku 1929, ale nie som si istý. Ten článok som čítal už pomerne dávno." Ráno vyzeralo počasie všelijako, ale urobili sme dobre, keď sme sa dali na cestu. Dlhú cestu, aby som pravdu povedala. Trvalo nám vyše štyroch hodín, kým sme sa dostali do cieľa, do Sheltonu v štáte Washington. Určite ste už na internete videli fotky z prekrásneho starého mosta, okolo ktorého sa rozprestierali ihličnaté lesy a hlboko pod ním tiekla rieka. Tak práve tam sme boli aj my. Na slávnom moste Vance Creek Bridge.

„Počula som, že ho chcú strhnúť dole. No bola by to podľa mňa škoda."

„Tiež som o tom počul. Irónia, že aj my traja sme teraz k tomu rozhodnutiu prispeli." Nedivila som sa, že tu nechceli návštevníkov. Bolo to istým spôsobom nebezpečné. Nikdy žiadne zábradlie, iba dlhý drevený železničný most, ktorý podopierala stará kovová konštrukcia, tiahnuca sa vo veľkom oblúku. „No bola by škoda, keby sem ľudia ktorí majú tú možnosť nikdy neprídu."

„Je to tu nádherné," prehovorila som konečne ja. Od rána, odkedy sme nasadli do auta som zo seba nedostala ani slovo. Mlčala som celú cestu autom a potom aj počas nášho malého turistického výstupu až sem. Most bol ukrytý doslova v srdci prírody, čomu bola prispôsobená aj cesta k nemu. „Nechápem, prečo by niekto podobné miesto ničil. Stačilo by to tu nejako zabezpečiť, aby sem mohli ľudia chodiť aj naďalej."

„Lenže to stojí veľa peňazí, Clara. A naozaj veľmi pochybujem, žeby sa našiel niekto, kto by sa plesol natoľko po vrecku." Boli sme veľmi vysoko. Tak vysoko, že sa moja myseľ zaplnila zas len tou jednou vecou. Zatláčala som ju ale do úzadia. Smrť nebola vec, ktorú som na tomto mieste chcela vnímať. Bola tu dych berúca príroda, rozbúrená rieka Skokomish hlboko pod nami a hlavne skvelá spoločnosť. S Brooke sme pomaly polhodinu sedeli na drevených lištách, pričom ma ona objímala okolo ramien a René stál nad nami, kochajúci sa krásnym výhľadom. Bála som sa s nimi niekam ráno vyraziť, netušila som kam pôjdeme a ako to bude prebiehať, ale napokon som bola rada, že ma nahovorili.

„Mali by sa nad sebou podobný ľudia zamyslieť. Ak majú možnosť, prečo nezasiahnu?" Ja viem, ľahko sa o podobných veciach hovorí. Ak by som bola na ich mieste, možno by som ani ja nekonala podľa svojich terajších predstáv. Peniaze ľudí menia, vďaka nim majú iné priority, iné záujmy.

„My s tým nič nenarobíme. Zostáva dúfať, že ľudia dostanú rozum a nechajú toto krásne miesto tak." Sloboda tu bola cítiť na každom kúsku. Pri každom jednom kroku po dlhom moste, ktorý ma priviedol až sem, som sa cítila ďaleko od svojich problémov. Akoby som to najhoršie nechala v aute a sem prišla s čistou hlavou. Vzduch tu bol dokonale čistý a pri pohľade dole na konštrukciu, pomedzi drevené lišty, sa vám dozaista rozbúchalo srdce. Ale len v tom dobrom. Keď sme liezli hore rebríkom, ktorý tu niekto nechal a potom sa vyšplhali na konštrukciu, nebolo mi všetko jedno. Ocitli sme sa poriadne vysoko a zrazu nám nič nebránilo v tom, aby sme spadli dole.

„Si rada, že sme nepriniesli Oriona, čo?" opýtala sa Brooke, ktorá mala počas celej doby tu hore na perách iba ten najkrajší úsmev.

„Dozaista." Na poslednú chvíľu som sa dohodla s Maximom, ktorý mi ho postráži kým budeme preč. Divila som sa, že po včerajšej noci ešte mal náladu sa s ním naťahovať. „Toto nie je miesto pre psa. A rozhodne nie pre šteňa ako on."

„Jediné asi čo sa mi tu nepáči, sú tieto nezmysli," posťažovala si, pričom ukázala na koľaje len kúsok od nás. A mala pravdu. Pohľad, ako to tu ľudia popísali rôznymi farebnými slovami, iniciálkami zamilovaných a ja neviem ešte čím, bol skutočne nanič. Ničilo to tú prekrásnu tajomnú atmosféru, ktorá tu vládla. Tenká vrstva hmly pomedzi stromy, alebo tie prekrásne ihličnany samé o sebe. Pripomínali mi domov. Veľmi mi pripomínali pohľad zo skaly, kam som chodila. „Prečo si ľudia myslia, že všade musia po sebe zanechávať nejakú stopu?"

„Niekto by to tu mohol vyčistiť."

„Nemyslím si, že niekto príde upratovať práve sem." René sa nad jej odpoveďou zasmial, ale mala vlastne pravdu. Nebolo to tu bezpečné. Aj my sme tu boli na vlastné riziko. A hlavne teda ja. Možno ak by Brooke a René vedeli, čo sa mi odohrávalo v hlave, nevzali by ma sem. Dozaista by nebrali na seba taký veľký risk.

Našťastie tu okrem nás nebol nik, takže sme mali pokoj ako na kochanie sa prírodou, tak na fotenie. V pokoji sme mohli prechádzať mostom a zastaviť tam, kde sme potrebovali. Mohla som si vybrať, z ktorého uhla urobím ktorú fotku, nemusela som sa nikam ponáhľať a hlavne si robiť starosti, čo si o mne asi myslia cudzí ľudia. Lebo pri Brooke a Reném som sa cítila úplne uvoľnene. Bolo mi úplne jedno, že ma pozorne sledujú.

„Tvoj otec nás zabije ak zistí, že sme tu boli."

„Nezistí," odvetila mu Brooke, pričom mne pózovala otočená chrbtom. Čupla som si, aby som na ňu mala zaujímavejší výhľad a fotku urobila až potom. S tým, že sa hmla vznášala v prázdnote medzi mostom a lesmi. Brooke v jemnom vetre viali pramene plavých vlasov, ktorých farba sa skvele vynímala na jej čiernej bunde. „Ja mu to určite hovoriť nebudem. Mám ho plné zuby. To čo urobil pár dní dozadu bolo úplne psycho."

„Ver mi, že aj ja som si užil svoje." Nečakane sa otočila smerom k nemu a ja som cvakla fotku. Nedúfala som, že sa podarí, ale...keď som sa na ňu zahľadela, bola veľmi pekná. Skutočná momentka, na ktorej ale Brooke vyzerala bezchybne. Vlastne ako na každej jednej fotke, alebo hoci aj naživo. Lebo aj počas najhorších dní vyzerala dokonale, vo všetkých smeroch. Aspoň teda v dobe, kedy sa pohybovala po verejnosti.

„Nechcel by si iné zamestnanie? Bez pochýb by si si niečo našiel."

„Premýšľal som nad tým už dlho, no kvôli tebe som stále zostal," priznal, pričom na ňu hľadel s rovnakou láskou v očiach, ako naposledy. A mňa to udivovalo ešte aj teraz. Mali naozaj krásny vzťah. Ako keby boli otec a dcéra. „No teraz ma tam nedrží už nič. Ty si preč, navyše si dospelá. Možno by som sa mal zbaliť a pozrieť sa po inej práci."

„Vieš, Eugene určite ponúka veľa miest." Šibalsky sa na neho usmiala, až tým nakazila aj mňa.

Zvierajúc v ruke zrkadlovku som prekročila koľaje a priblížila sa ku kraju. Chcela som sa pozrieť dole, do priepasti, ktorá sa odtiaľ zdala smrteľná. A práve to ju robilo tak lákavou. Až pri strmom pohľade na rozbúrenú rieku mi došlo, aká som v porovnaní s tým všetkým maličká. Príroda naokolo mňa sa rozpínala v celej svojej kráse, udivovala nás všetkým čo dokáže a my sme mohli len nechápavo krútiť hlavou. No bol tam taký pokoj. Ničím nerušená harmónia, atmosféra pomáhajúca ako mne, tak určite aj Brooke. Videla som, aká je šťastná. Nehrala to, skutočne sa usmievala kvôli tomu, že sa cítila príjemne. To, ako sme si po príchode sadli a ona ma objala, malo niečo do seba, to by som nemohla popriať. Ubezpečila ma, že nie som na nič sama a to bolo niekedy jediné, čo som potrebovala. Vedomie, že je pri mne niekto, kto ma podrží.

„Vieš, čo by tu znelo krásne?" spýtala sa iba kúsok odo mňa, prestupujúc koľaj. „Tvoj spev. V takomto tichu. Navyše kto môže povedať, že mal tak krásne javisko?"

„Nespievam. Už nie." Zahanbene som si zastrčila vlasy za ucho a radšej sa dala ešte do fotenia. Nie, žeby som nechcela, ale nemohla som. Nie bez bolestivých spomienok, ktoré sa viazali na začiatok mojej cesty utrpenia.

„No tak, minule si predsa spievala."

„O tom období prosím nehovorme, dobre?" Bolestne som sa na ňu zahľadela, pričom ma v očiach zaštípali slzy. Ale nešla som plakať. Nemohla som, lebo som stále bola otupená citovo zo všetkého. Necítila som smútok, alebo sklamanie. Iba pocit absolútneho nezáujmu, ktorý ma dnes skoro udržal na internáte. Ak by ma Brooke nasilu nevytiahla z postele, nikam by som nešla.

„Škoda, spievala si krásne." Radšej ma tam nechala a tiež išla fotiť, akurát na druhú stranu mosta. Potriasla som hlavou, aby som sa troška spamätala a tiež sa išla ešte venovať rovnakej aktivite. Chcela som mať pre istotu viac fotiek, aby som mala z akých vyberať. Lebo neexistovalo, aby som o tomto mieste nenapísala na blog. To by bol hriech.

Snažila som sa zamerať na detaily, na miestečká ktoré by niekto pokojne prehliadol. Dokonca som si ľahla na drevo medzi koľajami, aby som mala lepší pohľad. Staré lišty podo mnou boli studené, no ležalo sa na nich príjemne. Hlavne pri predstave, že tento most niekedy skutočne slúžil na prepravu ľudí. Pred rokmi tu jazdil vlak, v ňom sa viezli cestujúci, ktorý sa mohli cez okná kochať touto krásou. Nekončiacim lesom, horami rysujúcimi sa v hmlistom opare, ktorý chladil celý vzduch naokolo nás. Ak by sme tu zostali naveky, nemala by som námietky.

https://youtu.be/ekN7GNfYE7w

„And all their words for glory well they always sounded empty when we're looking up for heaven...looking up for heaven..." zaspievala som skôr tak pre seba, sotva som sa postavila. V tom tichu ma ale Brooke a René určite počuli. No išlo o text, ktorý som už pár dní nemohla dostať z hlavy. Pesničku Glory, od skupiny Bastille som našla čistou náhodou, ale urobila na mňa veľký dojem. „And way down here upon the ground when we're lying in the dirt...there's no looking up for heaven...looking up for heaven..."

„Not everything had gone to plan...but we made the best of what we had, you know..." zaspievala Brooke, ktorej ruku som pocítila na pleci. Netušila som, že tú pesničku tiež pozná. A hoci jej hlas s mojim absolútne neladil, mne vyčarila úsmev, ktorý som predstierať nemusela ani náhodou.

„Passing the drink from hand to hand we admit we really know nothing at all. Stories told to me and stories told to you and was it feeling real and were they ringing true?" Do refrému, ktorý nasledoval, sme sa pustili spolu. Ja som sa snažila ťahať tóny na miesta, kde skutočne patrili, pričom Brooke sa troška stiahla. Chcela mi nechať priestor, ktorý som prijala. Dala som do spevu všetko. Privrela som oči a spievala skutočne od srdca. Nie nútene. Precítila som každé jedno slovo piesne, ktorá mi bola blízka. „We watched the planes leave us behind and then you put your hand in mine and pulled me back from things divine. Stop looking up for heaven, waiting to be buried." Tam som to uťala. Refrén som ešte raz opakovať nešla. Už som nemohla. Hrdlo som mala odrazu úplne zovreté, pričom som ale cítila, ako si Brooke položila hlavu na moje plece a pritom ma objala. Sprvu som to nebolo príjemné, ale nemala som ju prečo odstrkovať. Neubližovala mi. Ale podporovala ma. Bola...bola mi skutočnou kamarátkou.

„Prečo si nešla študovať spev?" opýtal sa zrazu René, ktorý celú tú emotívnu chvíľku rozbil. Ale bola som zato rada. Nechcela som sa spomienkami vracať na miesta, ktoré som nenávidela. „Profesori by z teba padli na zadok."

„O tom pochybujem. Nie som už tak dobrá, ako som bola." Ani v tej dobe som si priveľmi neverila. Každý ma ale presviedčal, že mi to ide skvele. Rodičia, učitelia spevu...všetci. Nie, žeby som nerada spievala a tancovala...žila som pre chvíle, kedy som bola na pódiu, ale neistota tam bola stále. Spochybňovala som svoje miesto až do doby, kým som tvrdo nepadla na zem a všetkého sa pod náporom sveta nevzdala. Rodičia s tým prvotne nesúhlasili, hnevali sa na moje rozhodnutie, doslova zúrili, keď som celé dni preležala v posteli, ale pochopili. Škoda, že až v momente, kedy moja diagnóza stála na papieri.

„Hoci neviem ako si mohla znieť predtým, teraz by som dozaista zaplatil, aby som šiel na tvoj koncert."

„Ďakujem." Naozaj úprimne som sa na neho zadívala a zodvihla kútiky úst do maličkého úsmevu. Objatie od Brooke ešte zosilnelo, až som si dokázala aj ja oprieť hlavu o tú jej. Ani vlastne neviem, ako dlho sme tam potom takto postávali. Bez slova sme sa pozerali na tú najmocnejšiu vec na svete, ktorá na tomto mieste ukázala svoje čaro v plnej kráse. Lebo nič nikdy nebude mocnejšie ako príroda. Ľudia si darmo myslia opak. Nikdy sa prírode nevyrovnáme a tak je to myslím správne.

***

„Aha..správa od Rodericka," povedala som a podala Brooke mobil, sotva sme sa vrátili do auta. Dovtedy som si nevšimla, žeby ma bol niekto hľadal. Ani teraz ma to nepotešilo, ale...obsah správy bol príjemnejší, akoby som bola čakala. V podstate ma prosil o odpustenie. Pre niečo si dokázal priznať, že urobil chybu a reagoval prehnane. „Nečakala som, že si prizná chybu."

„Možno sa mu niečo utriaslo v hlave," odvetila veľavýznamne, pričom mi vrátila mobil. Nebola som si ale istá, či mu chcem odpísať. Hnevala som sa. Alebo možno nie. Nebol to hnev, bolo to sklamanie. To bol lepší opis pre ten divný pocit. Preto som mobil hodila späť do tašky a nechala odpoveď tak. Aspoň pre teraz. Chcela som si dopriať čas na premýšľanie. Radšej som sa tam vzadu pohodlne usadila a vzala do rúk zrkadlovku. Prechádzala som fotky, ktoré som hore na moste urobila a musela som uznať, že sa naozaj podarili. Samozrejme nie všetky, ale našla som mnohé s veľkým potenciálom. Určite dám na blog niečo málo z histórie, ktorú nám v skratke René povedal a možno sa zmienim aj o tom, že ho chcú strhnúť. Možno si to prečíta niekto, kto by tomu mohol zabrániť. Nemohla som vedieť. Poslednú dobu sa mi navyše pomerne darilo. Zjavne s tým niečo mali dvojičky, ale pribudli mi čitatelia a hlavne pár ľudí, ktorí si našli čas a zanechali nejaký ten komentár. A verte mi, že tie potešila zo všetkého najviac.

„Čo myslíš, žeby som mu mala odpísať?" spýtala som sa napokon, po veľmi dlhej odmlke z mojej strany. Lebo nech som sa akokoľvek snažila myslieť na fotky a na písanie článku, moja myseľ sa vracala k nemu. A už to začínalo byť poriadne otravné.

„Záleží od toho, čo chceš," povedala, pričom sa zo sedadla spolujazdca otočila ku mne. „Ak sa chceš udobriť, dohodnite si stretnutie, alebo mu zavolaj. No nerieš to vypisovaním, lebo to nemá cenu."

„Lenže ja sa s ním teraz nechcem stretnúť."

„Tak potom?" Mykla som plecami a prehrabla si vlasy. „Ak vieš, že na neho nemáš nervy, neviem nad čím toľko dumáš." Sklonila som hlavu, ľutujúc, že som sa jej vôbec niečo pýtala. No nemyslela to zjavne v zlom. Lebo ak som vedela, že sa mu nechcem ukázať na oči, bolo zbytočné nad niečím uvažovať. Keby mu napíšem správu, bolo by to pod úroveň. K tomu, aby sme si všetko ujasnili, som musela počuť jeho hlas. Iba tak by som mohla brať vážne hocičo, čo povie.

„Nemôžem to nechať len tak, trápi ma to."

„Clara, rob ako uznáš za vhodné. Ja nemôžem vedieť, nakoľko ti záleží ako to medzi vami je." Problém bol, že som to nevedel ani ja. Nechcela som dusnú atmosféru, ale zároveň som veľmi dobre vedela, že skôr či neskôr, by sme sa dostali na rovnaké miesto, do rovnakej situácie. On s jeho povahou nebude nikdy schopný znášať moje nálady. A nech už mi to bolo akokoľvek ľúto, musela som to prijať.

***

„Prečo si v piatok neprišla?" opýtal sa pán Morisson, sadajúc si do kresla oproti mne. Nezúčastnene som ležala na sedačke a pozerala do prázdna už asi pol hodinu. Nechcela som s ním hovoriť ani dnes. Po dlhom víkende, počas ktorého som sa musela premáhať skoro celý čas, som bola unavená. „Clara, hovor so mnou."

„Nemala som na to silu." Zvyšok soboty, celý včerajšok a dokonca aj dnešok sa mi podarilo vyhýbať sa Roderickovi. Zjavne to malo niečo s tým, že som sotva vystrčila nos z izby, ale...bolo to tak lepšie. Utiahla som sa do úzadia a nechala veciam voľný priebeh. Napísala som mu v skratke len toľko, aby sa celou vecou nezožieral. Nepovedala som, že sa nehnevám, alebo, že je medzi nami všetko v poriadku. Iba som nechcela, aby sa trápil. „Padla som na zem priveľmi tvrdo a náhle."

„Práve preto sme sa mali stretnúť. Bál som sa o teba. Hlavne po tom telefonáte a úteku k súrodencom."

„Vtedy mi to prišlo ako správne riešenie." Kým som dorazila vlakom do Portlandu som rozhodnutie ľutovala, ale bolo neskoro sa otočiť. A koniec koncov...trocha mi to pomohlo. Pár hodín v ich prítomnosti ma upokojilo dosť nato, aby som...aby som sa znova naladila na vlnu, ktorú som už dokonale poznala. Ja viem, vždy všetko prebiehalo inak, ale vo veľa veciach sa každá jedna fáza depresie zhodovala. Príznaky boli ako zrkadlové odrazy, presné kópie, bez čo i len maličkého rozdielu. „Hoci to bolo možno trocha unáhlené rozhodnutie. Narazila som tam zas na Jordan...viete, na bratovu priateľku, ktorú som minule spomínala. Vyrušila som ich pri dosť intímnej veci a ona potom zas mala svoje hlúpe poznámky."

„Dúfam, že si si ich nebrala priveľmi k srdcu."

„Trocha." Privrela som oči. V šere, ktoré bolo okolo nás bol spánok veľmi lákavý. Hlavne preto, že som poslednú noc nespala dobre. Vonku zúrila veľká búrka a jej hromy a blesky, mi nedovolili spať. Boli priveľmi hlasné, priveľmi svetlé a Orion sa pri nich bál. Nepomohlo, ani keď som si ho vzala k sebe do postele, lebo skučal až do skorého rána, kým búrka neustala a neprešla len v hustý dážď.

Premýšľala som, či mu poviem o Roderickovi a Maximovi. Alebo aspoň o Maximovi. O Roderickovi som toho moc nemala čo povedať. Nie, ak som sa nechcela vrátiť k obdobiu mánie. A to som rozhodne nechcela. To boli spomienky, ktoré som držala zakopané hlboko vo svojej mysli a nedotýkala sa ich, ani keby sa čo stalo. Priveľmi som nechcela myslieť ani na noc, ktorú som bola s Maximom. Nepatrila medzi tie najlepšie, aj keď som sa istým spôsobom cítila dobre.

„Mala som jednu zaujímavú noc," povedala som napokon, ja ani neviem prečo. Proste som si vytiahla rukáv svetra na ľavej ruke a ukázala mu svoje predlaktie. Stopy po cigarete neboli moc viditeľné, ale predsa sa dali vidieť tri začervenané kruhy, na ktorých sa mi pomaly vytvárali chrasty. „Nesúďte ma."

„Nikdy som ťa nesúdil." Bez slova navyše sa mi načiahol za rukou a opatrne prstami prešiel po ranách. Či už po tých viditeľných, alebo tých, čo boli skoro úplne neviditeľné. Ja som ale vedela, že tam sú a nikdy nezmiznú. Naveky mi budú pripomínať, aká slabá som v niektorých chvíľach bola. „Ale nemysli si, že rád vidím podobné veci. Odkiaľ si mala cigarety?"

„To nie je dôležité." Pomlčala som o Maximovi. Nechcela som, aby ma ohľadne neho poúčal. Lebo hoci nebolo správne to, čo som robila, či už pálenie cigarety, alebo prechádzanie sa po múriku, utíšilo to moju beznádej, moje zúfalstvo. S Maximom som všetko potlačila na chvíľu do úzadia a hoci to mojej depresii nijako nepomohlo, cítila jeho oporu. A to bolo dôležité. Fakt, že ma podržal a nestál o vysvetlenie, nasilu zo mňa neťahal dôvody mojej skleslej nálady. „Dôležité je, že to nepomohlo. Necítila som nič, žiadnu bolesť. Akoby sa cigareta mojej kože nikdy ani nedotkla."

„To je normálne, hlavne ak už máš za sebou v tomto smere dlhú cestu. Rovnako je to aj s rezaním. Človek sa voči tomu časom stane odolným, bolesť ktorá sa v tej chvíli vytvorí, už proste nestačí na umlčanie ten psychickej." Prikývla som a privrela oči. Jeho prsty mi ešte stále nežne kĺzali od jednej rany k druhej, čo ale robilo všetko len a len horším. Prinášalo to späť spomienky na roky, počas ktorých som bola na úplnom dne. Na dne, odkiaľ som sa skoro nevyhrabala.

„Prečo to tak je?"

„Ľudská myseľ je veľmi veľká záhada, Clara. Nikto nikdy nepríde na to, ako skutočne funguje, ani keby sa ako snaží."

„A príde niekedy niekto na to, ako vyliečiť ľudí s mojimi problémami?" Odpoveď neprišla, presne ako som čakala. Preto som si asi aj vytrhal ruku z jeho zovretia a posadila sa. Tušila som, že dnešný rozhovor bude utrpením, ale žeby šiel až takto ťažko...to zas nie. Netušila som, čo mám hovoriť. Ťažilo ma všetko, ale zároveň nič. Nebola som smutná, iba otupená smútkom a beznádejou. A hlavne som nevešala hlavu. Skôr som netušila, ako na svet pozerať. Či úplne bez záujmu, alebo spoza závoja sĺz. Moja zmätenosť akoby dosiahla svojich hraníc a dávala mi to veľmi jasne najavo. „Začalo mi na niekom záležať," povedala som napokon. Ja hlúpa som na toho chlapca myslela celé dni, počas ktorých som sa mu zároveň vyhýbala.

„Aj mi povieš jeho meno?"

„Nie." To nebolo potrebné. Hovorme o ňom bez mena. „Jeho meno nie je dôležité. Dôležité je, že neviem čo robiť. On chce byť v mojej spoločnosti, len keď sa usmievam a celá žiarim šťastím. Sám mi povedal, že vyzerám lepšie, ak sa neobliekam ako vrana. Spoznali sme sa počas depresie, ale...keď som mala pár dní slobodu, keď som lietala sto metrov nad zemou, tak rád so mnou trávil čas. Smial sa v mojej spoločnosti, išiel so mnou na výlet, pózoval mi na fotkách, ale potom...videla som to sklamanie v jeho očiach, keď som sa vrátila od súrodencov. Už na mňa nepozeral ako predtým."

„A to ťa trápi? Niekto, kto ťa chce mať pri sebe, len keď sa smeješ?" Prikývla som a pretrela si oči. Bola som unavená a to ma čakala ešte dlhá cesta na internát. „Clara, musíš sa naučiť s týmto žiť bez toho, aby ťa takéto prípady zožierali. Takto to chodí. Je normálne, že nikto nechcem mať okolo seba negatívne naladených ľudí. Je to veľmi jednoduchá matematika."

„Ale ja za to nemôžem. Nevybrala som si tento život." Vždy to bolo rovnaké. Myslela som si, žeby ma možno niekto vedel tolerovať, ale nebola to pravda. Nikto nechcel hodiť svoj šťastný život za hlavu, lebo som sa zrazu objavila ja. Každého som ťahala len ku dnu, ako obrovský kameň ktorý mali priviazaný k nohe.

„Ja viem," odvetil potichu. Musel vidieť, ako mi stiekli slzy po lícach. Od piatka som poriadne neplakala a zjavne nastal čas. „Ľudia sú zlí, moja milá. S tým sa nedá nič robiť." Nie, ľudia neboli zlí. Na vine som bola ja. Vo mne bola tá chyba, ktorá každého odrádzala od toho, aby niečo so mnou mal. Ja som bola ten maličký kúsok, ktorý proste do skladačky nezapadal. A s tým sa nedalo robiť nič.