-Clara-

„Ja vlastne ani neviem, o čom by sme mali dnes hovoriť, alebo..."

„O hocičom, naozaj," odvetila som skôr, akoby pán Morisson dokázal dohovoriť. Zjavne mi ten voľný pondelok uškodil lebo toľko, ako dnes som sa ešte nenabehala. A hlavne som neminula toľko peňazí. Začalo to proste tým, že som zašla trocha do nákupného centra, aby som sa poobzerala a skončilo tak, že na internát som sa vrátila ovešaná taškami. Kúpila som kopu oblečenia, nové tenisky a hlavne kopu kníh, ktoré som sotva vládala odniesť. Takže áno...prehnala som to. No viete čo? Nemala som čo ľutovať. Všetko sa mi páčilo a niektoré kúsky mimoriadne nadchli aj Brooke. „Chcete vedieť, čo som si dnes kúpila?"

„Nemyslím si, že práve to je správna téma, Clara."

„Tak?" Popravde sa mi moc nechcelo len tak posedávať na jednom mieste, ale na prechádzku bola pomerne zima. A hlavne pán Morisson nebol v nálade, aby sme niekam išli. „Prepáčte, možno...možno by som sa mala upokojiť." Problém bol v tom, že to nešlo. Hoci mi chvíľami došlo, ako neznesiteľne sa chovám, nedokázala som s tým nič robiť. Najradšej by som totiž dobyla celý svet za jednu noc. Bez cudzej pomoci. Len ja sama.

„Nie, nie, všetko v poriadku. Akurát si ani nepamätám, kedy si bola naposledy v podobnej nálade."

„Tiež si na to nechcem pamätať, ale nejako to z hlavy vymazať nejde." Čo som si ale chcela pamätať dlho, bol včerajšok. To, ako sme s Roderickom sedeli pod stromom aj cez tri hodiny a proste sa rozprávali. Cítila som sa tam s ním úplne skvele, bola som uvoľnená a proste...urobila som ho zjavne šťastným. A seba tiež, keďže som si nechala jeho šiltovku, ktorá moju hlavu zdobila aj teraz. Škoda, že bola tak farebná a čoskoro ju aj tak budem musieť vrátiť. Možno ak by bola čierna, mohla by som ju nosiť stále.

„Aké to bolo s Brooke? Predsa len máte za sebou prvý týždeň, kedy oficiálne vedela, čo sa s tebou deje." Prikývla som s úsmevom od ucha k uchu. Víkend sme mali úžasný. Či už ten výlet na pobrežie, alebo potom večer v bare. Včera sme spolu moc neboli, ale dnes sme si to zas vynahradili spoločným obedom v meste. Za ktorý prekvapivo platila Brooke.

„Chvíľami mi prišlo, že sa okolo mňa bojí chodiť inak, ako špičkách, ale potom...hlavne v sobotu to všetko zapadlo na správne miesto. Mohla za to určite aj moja nálada, ale konečne sme boli spolu ako dve obyčajné vysokoškoláčky, proste dve kamarátky, ktoré sú na výlete a tak. Mali sme úplne obyčajný život, veľmi veľa sme sa smiali, urobili sme krásne fotky a potom večer sme išli ešte von do jedného baru."

„Nepovedal by som, že zvládneš toľko vecí v jeden deň."

„Viete, že ani ja." Stále ma to vlastne udivovalo. Inokedy by ma unavil len ten výlet a nieto ešte, aby som tak veľmi chcela ísť večer von. A hlavne by som zjavne len tak alkohol tiež nepila. Nebola som opitá, ani nič podobné, ale tie štyri vodky, ktoré Brooke objednala šli dole jedna radosť. „Ale cítila som sa skvele."

„Tak to musíš vedieť ty."

„Netešíte sa?" Pokýval hlavou. Jasné, že sa netešil. Ani ja by som sa nemala tešiť. Nemala som nad sebou skoro žiadnu kontrolu, ale nemohla som s tým robiť absolútne nič. Vlastne som ani nevedela, čo čakať od ďalšieho dňa. Áno, bolo z jedného ohľadu lepšie, ako keď som ležala v posteli s depresiami, ale...vtedy som aspoň vedela čo sa deje a čo sa bude diať o hodinu. No teraz nie. Svet sa naokolo mňa točil tak rýchlo, že som s ním niekedy ani ja sama nevedela držať krok. A predsa som sa o to snažila, čím som robila všetko ešte horším.

„Nikdy som sa netešil, keď si za mnou takto prišla. Aj tak som sa o teba neustále bál, no keď som videl, že ty zrazu nemáš strach z ničoho a z nikoho, môj strach ešte narástol. Prečo myslíš, že som volával tvojej mame tak často?" Mykla som plecami, lebo som sa nad tým popravde nikdy nezamýšľala. Ani mama mi nikdy nepovedala o tých telefonátoch nič do hĺbky. Iba medzi rečou spomenula, že volal pán Morisson a to bolo celé. „A teraz mám ešte väčšie dôvody na obavy, lebo nemáš okolo seba rodičov. Jediný človek, na ktorého sa môžem, alebo skôr musím spoľahnúť je Brooke, o ktorej skoro nič neviem."

„Nepovedala som jej, čo presne sa deje. Ale možno to tuší."

„Mali ste už ohľadne celej choroby taký ten vážnejší rozhovor?" Pokývala som hlavou, načo sa k nám domotal aj Orion. Ešte stále ho bavilo objavovať nové časti domu, ktoré predtým nestihol navštíviť. „Zjavne si celú situáciu podcenila, čo ma neteší. Mala si ju na všetko pripraviť."

„Nepočítala som s tým, žeby sa niečo podobné malo stať tak skoro. V piatok večer som bola celkom v pohode...hoci som chcela ísť trocha s Brooke a Roderickom von. No zostala som na internáte a pokúšala sa vyhodiť si tú myšlienku z hlavy. Včera a predvčerom to však už nešlo. Za posledné dva dni som spala dokopy asi päť hodín, no nič ako únavu necítim. Dobré, čo?" Od dobrého to malo poriadne ďaleko. Určite môj názor zdieľal aj pán Morisson, ktorý si radšej schoval tvár do dlaní.

Možno, aby som spomalila všetko naokolo seba, som si na chvíľu ľahla. Presne tak, ako som to robievala inokedy. Dokonca som zavrela aj oči, ale moju myseľ to nemohlo umlčať. Tá bola plne zamestnaná vecami, ktoré nemali ani hlavu, ani pätu. Ráno som veľmi dlho sedela nad rozhodnutím, aké lieky si vezmem, ale viete čo som urobila? Vzala som ten najväčší risk a to bolo, aby som si nedala žiadne. Možno som nejako potajomky dúfala, že to ma dostane späť buď do neutrálnej nálady, alebo rovno stiahne do depresie, ale nedávala som tomu priveľkú šancu. V tak prudkú zmenu bolo zjavne aj zbytočné dúfať.

„Nemyslím si, žeby malo cenu to tu dnes nejako naťahovať. Mala by si ísť späť na internát."

„Mrzí ma, ak som vás nahnevala," povedala som potichu a zas si sadla. Vzala som si k sebe Oriona, ktorý si pri sedačke poskakoval jedna radosť a vtisla mu pusu medzi ušká. Keď som si ho dnes tak lepšie po prechádzke prezrela, veľmi jasne som si všimla, ako krásne podrástol za ten čas, ktorý sme spolu strávili. No nech by bol akýkoľvek veľký, v mojich očiach aj tak zostane šteňaťom, ktoré som prvotne tak veľmi odmietala. „Hnevám sa vlastne aj sama na seba."

„Pokús sa dávať si pozor, prosím ťa. Nemotaj sa zbytočne do vecí, ktoré by ti priniesli problémy."

„Posnažím sa," sľúbila som naozaj seriózne, ale počas cesty na internát som na tie slová myslela zjavne oveľa viac, akoby som mala. Pred očami mi zostal zúfalý výraz môjho psychiatra, ktorý sa doslova bál toho, čo v nasledujúcich dňoch urobím. Vlastne som sa divila aj tomu, že mi na tieto dni nedal nejaké lieky do plusu, ako to robieval predtým. Pravda, že mi nikdy moc nezabrali a skôr mi z nich bývalo zle, ale aj tak. Bola tam aspoň tá falošná nádej na nejakú pomoc.

Tešilo ma, že sa dážď držal kým som prišla. Nechcela som zbytočne premoknúť a hlavne o to nestál ani Orion. Ten si tie dlhé cesty od pána Morissona zaručene užíval, lebo sa na nich stále vybehal, až som ho napokon musela vziať na ruky, lebo nevládal prísť až k internátu. No ja som to brala. Čo by som pre toho krpca neurobila? Ak nič iné, on bude každý jeden deň také to moje svetielko v tme. Milým prekvapením mi ale bol Maxim, ktorý sedel na chodbe pred našimi dverami a ktorý ma vítal nezvyčajným úsmevom. Mohla som len hádať, kam asi Brooke išla, ak nebola tu, aby ho pustila dnu.

„Ty čo? Roderick ťa vymkol?"

„Nie, čakám na teba," odvetil a v momente bol na nohách. S tým ale, že sme urobili akúsi výmenu. On si vzal odo mňa moje drahé šteňa a namiesto neho mi podal knihu. Nechápavo som sa na neho v tomto smere usmiala, no keď mi kývol, aby som si ju prezrela, neváhala som. Obálka sama o sebe mala niečo do seba, až ma pri jej dôkladnom prezretí trocha zamrazilo. Čierna v spojení s modrou, kde z odtlačku prsta bola vytvorená silueta človeka, s veľmi jasne viditeľnou dlaňou, akoby pritisnutou na sklo. Netušila som, čo si mám myslieť o názve: Uvoľnení, no vyzeralo to veľmi sľubne. A hlavne sa mi marilo, že som meno spisovateľa už niekde započula.

Tak vraj: Proces, pri ktorom je dieťa usmrtené a zároveň zostane nažive, sa nazýva uvoľnenie. Na zadnej strane som k tomuto naozaj zaujímavému opisu mala ešte pár viet navyše, ktoré ma donútili sa do knihy v momente zaľúbiť. Amerika v budúcnosti, po občianskej vojne, ktorá bola kvôli rozdielnym názorom na ochranu ľudského života. Výsledkom vojny je, že deti buď problémové, alebo tie, čo vyrastali v štátnych zariadeniach, môžu byť medzi trinástym a osemnástym rokom poslané na takzvané uvoľnenie. V podstate sa im odoberú všetky orgány vhodné na transplantáciu. Najviac ma ale asi dostal ten kúsok, kde boli opísané až priveľmi náboženské rodiny, ktoré obetovali na uvoľnenie svoje desiate dieťa. Vraj ako nejakú obeť Bohu. Povedzte mi, kto by si v takýchto časoch zakladal rodinu tak veľkú, aby mala až desať detí?

„Bol som dnes v kníhkupectve a akosi mi jej titul padol do oka. Váhal som, či ju kúpim, alebo nie, no...urobil som rozhodnutie. Kúpil som ju, no dám ju prečítať tebe ako prvej. Potom podľa tvojich slov zvážim, či jej dám šancu." S úsmevom som si ju ešte raz obrátila v rukách. Netušila som, čo si o nej myslieť, ale každopádne som jej chcela dať šancu. „To bol vtip. Kúpil som ju pre teba. Ako ospravedlnenie za to, ako som sa choval v sobotu ráno. Nemal som ťa tam len tak hnusne nechať."

„Aha...takže ako ospravedlnenie za svoje správanie si mi kúpil knihu o tom, ako Amerika necháva rozoberať neposlušné decká?" Moja otázka vyznela hlúpo, to áno, ale zasmiali sme sa na nej. Minimálne ja určite úprimne a zjavne aj Maxim. Videla som mu to na očiach, hoci sa zjavne snažil byť rovnako nezaujatý, ako keď bol poväčšine s Roderickom. „Naozaj ďakujem, určite bude skvelá. A ak myslíš, podľa mojej recenzie si ju môžeš prečítať aj ty."

„Bolo by od teba veľmi veľkorysé, keby mi ju požičiaš." Keď som odomkla, pozvala som ho dnu, no presne ako som si myslela, zaváhal. Nemal ale na výber, keďže ešte stále držal Oriona, ktorý sa mu v náručí veľmi pohodlne uložil. A to sa len tak nevidelo. Keď ho mali pri sebe Brooke, či Roderick, stále sa vrtel a chcel ich olízať, ale pri Maximovi bol zrazu krotký ako baránok. Veril mu zjavne dostatočne na to, aby sa pri ňom len tak vyvaľoval.

„No len aby sme mali jasno, nemusíš mi stále niečo kúpiť na zmierenie. Pôjde to aj bez toho."

„Chcel som sa poistiť. Hoci ako vidím, kúpila si toho dnes dosť." Hlavou kývol na tašky, ktoré sa mi povaľovali vedľa postele. Nemala som náladu knihy poukladať, ale bola som si istá, že budem v nálade, aby som to urobila ešte pred spaním. Alebo pokojne o druhej v noci. Veď do rána je ďaleko a načo by som aj spala, ak mám vyučovanie až o jedenástej, nie?

„Trocha som to možno prehnala."

„Nevadí, kníh nie je nikdy dosť." Moje slová, drahý Maxim. Moje slová.