-Roderick-

„Sama neviem, akoby som ti to povedala, ale..." Ani mi nebolo vlastne jasné, kto z nás sa trápil viac. Či Brooke kvôli tomu, že netušila čo povedať, alebo ja, lebo som dobre vedel, čo chce povedať. Odkedy mi spomínala, že si musíme pohovoriť osamote, mi bolo nad slnko jasné, že nič dobré z toho nezíde. „Nemali by sme pokračovať v tom, čo robíme."

„Je koniec, že?"

„Teoreticky nie." Konečne zodvihla hlavu, aby mi pozrela do očí. „Ono sa ani nič nezačalo. Aspoň ja som nemala ten pocit, žeby sme mali medzi sebou nejaký vážnejší vzťah, či niečo. Neviem ako ty." Mykol som plecami. Ako som to celé vlastne bral? Áno, Brooke sa mi hneď zapáčila, stále si myslím, že je krásna, ale bral som to niečo medzi nami vážne? Asi...asi ani nie. Bol to len úlet, rovnako ako všetko, čo sa stalo medzi mnou a Lucy ešte na Hawaii. A rovnako ako všetky vzťahy, ktoré som niekedy predtým mal.

„Celé to bolo zvláštne a zjavne moc narýchlo, nie?"

„Asi áno. Ešte stále sa ani poriadne nepoznáme, tak kam by sme sa hrabali niečím vážnejším, ako kamarátstvom?" Nehovorím, žeby som tomu šancu nedal, ale nemalo by to zjavne priveľký význam. A hlavne, keď Brooke už dospela k názoru. Pre nás pre oboch bude lepšie, ak to medzi nami zostane čisto na báze priateľstva. Určite áno. „Roderick, chápeš ma, nie? Nechcem, aby sme sa na podobnej veci pochytili. Aj tak mi dalo dosť námahy, aby som si premyslela, čo ti poviem a tak."

„Ja chápem, že to nemyslíš v zlom. No mám za sebou ťažký týždeň a nečakal som, že ešte aj po príchode sem budem musieť riešiť niečo podobné." Chrbtom som sa oprel o stenu a zapozeral sa na chvíľu úplne opačným smerom. Napriek tomu, že ráno začalo pekne, sa znova podvečer rozpršalo. Pri chlade, ktorý teraz vonku vládol mi neprišlo, že som ráno sedel pod stromom s Clarou a tešil sa z tepla. Vtedy mi to prišlo, akoby sme mali pomaly vítať leto a teraz? Zas ma zasiahla realita, v ktorej o také dva mesiace budeme pomaly vítať zimu. „No nehnevám sa, to si nemysli."

„Tak potom? Prečo si ofučaný?"

„Nie som ofučaný, ale unavený," odvrkol som. „Tam je dosť veľký rozdiel." Nečakal som, žeby ma vzala za ruku, ale bol to dosť veľký krok vedľa. Preto som aj ruku stiahol. Nehneval som sa, naozaj som sa nehneval...teda nie na ňu. Len som toho mal už proste dosť. Vysoká ma sklamala najviac, ako len mohla. Išiel som sem tak šťastný a plný očakávania a teraz? Nemal som akoby dôvod zostávať. Nič nešlo tak, ako som chcel.

Chýbal mi domov, chýbali mi kamaráti a rodičia, chýbala mi Molly a hlavne mi chýbalo prostredie, ktoré ma obklopovalo celý život. Nebolo to ani zďaleka také, ako poznáte z filmov. Decká idú do sveta kvôli vysokej a hneď sú oveľa šťastnejšie, než dovtedy. Proste žijú život, chodia na večierky a ja neviem ešte čo. Zjavne som aj ja mal byť taký, ale posledné dni som sa najviac bavil s posteľou ako takou. Nemal som zrazu chuť niekam chodiť, alebo sa zoznamovať s novými ľuďmi. Aj včera ma Hunter a Joseph volali večer s nimi von, ale nešiel som. Necítil som sa dosť dobre, aby som sa šiel niekam opíjať, alebo ja neviem čo.

„Únava to nie je."

„Brooke..."

„Nie, neoklameš ma, ani keby si ako chcel. Si smutný, akurát neviem z čoho." Pousmial som sa, hoci mi to prišlo nesmierne ťažšie. Nikdy som nebýval dlho takýto, ale teraz sa to so mnou tiahlo už skoro dva týždne. Smútok som zahnal stále rýchlo, vybehol som proste s chalanmi von a tak, s Corym sme si veci predebatovali, ale teraz...nemal som tu akoby nikoho. Maxima som nezaujímal, chalani od vedľa ma natoľko nepoznali a Brooke som zaťažovať nechcel. Ona toho mala so svojimi rodičmi a Clarou viac ako dosť.

„Nie som smutný," povedal som napokon. Neznel som priveľmi presvedčivo, ale musel som zatĺkať. Ona nebola osoba, s ktorou som túžil o tomto hovoriť. Nato tu bol niekto iný, kým som si ale tiež nebol na sto percent istý. „A ak by som aj bol, ty sa o to nestrachuj. Máš vlastné problémy, ktoré sú oveľa vážnejšie."

„Naozaj? Lebo ak by si chcel o niečom hovoriť..." Skôr, akoby dokončila, som pozrel na ňu, priamo do jej krásnych očí a naozaj úprimne sa usmial. Musel som ju uistiť, že nič z toho, čo ma trápi nie je tak vážne, aby sme tomu venovali pozornosť. A hlavne asi nie, keď sa hocikedy mohol zjaviť Maxim. Poslal som ho síce preč, ale ak si chlapec zmyslí, pokojne nám sem vtrhne uprostred vety.

„Povedz mi radšej, ako ste sa mali minulý víkend? Pomohol ti návrat domov?"

„Z časti áno." Musel som zmeniť tému, lebo ak by sme mali hovoriť o tom, ako to medzi nami je a ako to bude, bolo by mi ešte horšie. Nechajme to v tom, že budeme kamaráti a hotovo. Ani jeden z nás nebral nič z toho čo sa stalo vážne a to je hlavné. Radšej to ukončime skôr, než by mal mať niekto zlomené srdce. „Boli sme tam len krátko, ale pomohlo mi to vo viacerých smeroch. A hlavne nám to s Clarou dalo asi správny základ. Neviem, no...mám pocit, že až tam uprostred Time Square som videla jej pravú tvár."

„A nebola ani tak hrozná, čo?"

„Nie, ani náhodou," odpovedala s ľahkosťou a dokonca jemným úsmevom. „Veľmi dúfam, že nám to bude spolu klapať. Rada by som jej pomohla."

„V čom?" opýtal som sa trocha mimo obraz, no keď nad tým Brooke mávla rukou, nechal som to tak. Ak by nešlo o tajomstvo medzi nimi, zjavne by mi to povedala. Takto ale, keď medzi nami zas nastalo ticho, sa stalo niečo, čo som nečakal. Alebo možno aj čakal, len som na to nechcel myslieť. Brooke sa ku mne pomaličky naklonil a aj napriek všetkému si na chvíľku privlastnila moje pery. Premýšľal som, žeby som sa odtiahol, ale napokon som to ani nechcel urobiť. Radšej som ju pravou rukou pohladil po boku a druhou si ju za bradu pritiahol ešte bližšie. Nemali sme to robiť, rozhodne nemal tento bozk padnúť, ale ako som mal odolať?

„Prepáč..." zašepkala, ešte stále len kúsok od mojich pier. Váhal som, či ju pobozkať ešte raz, ale napokon...napokon som sa ovládol. Nemalo by to význam. Preto som si zjavne len oprel čelo o jej a čakal. Počítal som sekundy, ktoré sme presedeli v tak tesnej blízkosti, no pritom som nechcel, aby tá chvíľa niekedy skončila. Naveky som chcel zostať práve tu s ňou, aby som cítil jej sladkú vôňu a mal ju pri sebe. „Ber to, ako bozk na rozlúčku."

„Len aby bol naozaj posledný," dodal som a hoci ťažko, ale odtiahol sa od nej. Do očí som sa jej nevládal pozrieť a preto som zjavne vstal a podišiel k oknu. Nebola v tom láska, alebo nejaké hlbšie city, ale proste...ja netuším. Neviem, čo ma k nej tak ťahalo, ale nebolo to nič vážne, ohľadne čoho by som si musel robiť starosti. Zjavne za to mohlo len moje nešťastie, od ktorého ona akosi odvracala moju pozornosť.

„Asi...asi by som mala ísť. Clara hovorila, že potrebuje moju pomoc s písaním článku." Mlčky som prikývol, ešte stále chrbtom k nej. Nedokázal som sa otočiť. Ruky som nechal zaťaté v päsť, dokonca som privrel aj oči, len aby som umlčal vlastné pocity smútku a samoty, ktoré vo mne v tej chvíli vrieskali. „Tak sa asi vidíme zajtra. Dobrú noc, Roderick."

Neodpovedal som. Iba som nemo hľadel von z okna a dúfal, že celá tá búrka vo mne akosi prehrmí. Jasné, že nie hneď, ale želal som si, aby tomu tak bolo. Chcel som sa v tej chvíli proste stratiť, prepadnúť sa pod zem, aby o mne už nikto nikdy nepočul. Dávno som vlastne nemal podobnú náladu, ale keď to raz na mňa prišlo, nebol koniec tak skoro. Niektorí by ste si možno povedali, že s mojou veselou povahou sa dostanem cez všetko mávnutím ruky, ale pravda bola niekde inde. Nešlo to zo dňa na deň, z hodiny na hodinu. Trvalo dlho, kým som sa cez to dostal, ale potom ma už skoro nikdy tá konkrétna záležitosť neťažila.

Preto som aj teraz zjavne chmatol mikinu zo stoličky, kľúče od auta, obul som si tenisky a zabuchol dvere. To, že som nechal svietiť, bola len maličkosť, ktorá ma natoľko ani neťažila. Proste som zbehol dole schodmi a potom von do dažďa. V momente ma ovanula zima, ktorá ma hnala k autu pomerne rýchlo. Načasovanie som mal ale skvelé. Skôr, akoby som vôbec uvidel svoje auto, na parkovisko vošla matne čierna kráska, ktorej som v momente zastal cestu. Vyslúžil som si za to trúbenie, ktoré ma ale nemohlo odradiť. Dvere som otvoril pomerne energicky a napoly premočený už od dažďa vhupol dnu, presne vedľa Maxima.

„Zabudol si si ráno zobrať lieky, alebo ako?" opýtal sa s oboma rukami na volante, ktorý tak pevne zovrel zjavne pri jeho prudkom zabrzdení. Za ktoré som bol zodpovedný samozrejme ja, kto iný. „Nemal si byť s Brooke?"

„Ber to tak, že Brooke ktorá so mnou nikdy nechodila, mi práve dala kopačky." Kývol som mu, aby sme sa pohli. No úplne opačným smerom, ako mal on namierené. Netušil som kam chcem ísť, ale na internáte som zrazu nemohol zostať. Musel som niekam preč, na neutrálnu pôdu. „Urob mi proste láskavosť a povoz ma na okolí."

„Ako si jeho milosť, pán Tyrell želá," odrapotal dosť trápne a potom auto otočil. Do predného skla mu s dosť silnou intenzitou narážali kvapky, takže stierače mali čo robiť, aby Maximovi poskytli aspoň nejaký ten výhľad. Ja som sa však o to nemusel starať. Mohol som sa v pokoji uvelebiť v príjemnom koženom sedadle, zapnúť hudbu a na chvíľu privrieť oči. „Si si istý, že za tvoju náladu môže len Brooke? Nevyzeráš dobre."

„Začínaj s tým ešte ty!" sykol som podráždene a stiahol trocha okno. Nie, aby nám sem napršalo, ale aby sem prúdil vzduch. Príjemný chlad, ktorý sa miešal s teplom v aute. Prvotne som sa neho nechcel ani pozrieť, hneval som sa na jeho hlúpy tón hlasu, ale potom...uvoľnil som sa pri sledovaní, s akou ľahkosťou narába s autom. Bola doslova radosť pozerať sa, ako uvoľnene drží volant jednou rukou, ako sa tou druhou hrá s rádiom, či ako upiera oči na zapršané čelné sklo. Presne ako minule. Teraz som mal pocit, že toto je skutočne Maxim, pri činnosti, ktorá mu je rovnako prirodzená, ako dýchanie. „Nie aby to vyznelo divno, ale príjemne sa mi teraz na teba pozerá. Konečne si sám sebou, keď sadneš za volant."

„Zjavne preto, že auto je oveľa jednoduchšie, ako väčšina populácie tejto planéty. Nič prehnané po mne nechce a ja...ja si to užívam. Je zábava mať aspoň niekedy všetko pevne v rukách." Nečakane, ale pozrel sa na mňa a napravil si okuliare. Pousmial som sa nad jeho slovami. Mal zjavne pravdu. Možno by fakt nebolo na škodu, keby som konečne pochopil, že jemu samota ku šťastiu stačí. Nie je ako ja, ktorý skoro stále túži po pozornosti.

„Možno ti konečne začínam rozumieť," prehovoril som napokon, po pár minútach odmlky. Privrel som pritom oči, aby som nevidel jeho reakciu, ale zjavne nebola zlá. Nemala byť prečo, lebo ja som to myslel úprimne. „Myslel som si, že si neviem ako komplikovaný, ale zjavne som to bol ja, kto všetko celý ten čas komplikoval. Mrzí ma to, Maxim." To bolo celé, čo som chcel povedať. Tichom som prijal ako súhlas a prijatie mojich slov. A hlavne pocit, kedy auto zrýchlilo a mne sa na tvár natlačil úsmev. Zacítil som ten dobre známy pocit vzrušenia, ktorý umocnil zjavne aj fakt, že som mal zavreté oči. Veril som Maximovi, na sto percent. Bol to skvelý vodič a preto som nemal pochyby o tom, žeby to na mokrej ceste zvládol.

„Fajn...no...čo sa vlastne stalo s Brooke?" opýtal sa napokon, asi aby sme sa k téme nevracali. Dobrý ťah. „Lebo som trocha mimo."

„Proste padla dohoda, že sa k sebe zas budeme správať čisto ako kamaráti," vysvetlil som v skratke, čo mu muselo stačiť. Nechcel som to viac rozoberať. Nikdy ho popravde nezaujímalo, čo sa medzi nami deje, tak načo to rozvádzať? Proste medzi nami nesmie byť nič iné. Obaja by sme sa mali v prvom rade sústrediť na školu a až potom, keď sa dostaneme do toho zabehaného systému, kedy už človek automaticky vie, čo robiť, by sme si mali hľadať niečo ako vzťah. V mojom prípade možno ani vtedy. Aj tak som stále vedel dievčatá len rozplakať a zlomiť im srdce.

„No nevyzeráš ohľadne toho šťastne."

„Som unavený." Rovnaká výhovorka, ako v prípade Brooke. Zjavne ale nezabrala, keďže som naozaj citeľne pocítil, ako auto spomalilo. Preto som aj otvoril oči a pozrel na Maxima. Namiesto toho, aby sledoval cestu bičovanú hustým lejakom upieral oči ponad rámy okuliarov na mňa. „Aj takto niečo vidíš, alebo..."

„Nie som až tak slepý, akoby si si myslel," odvetil a zas na chvíľu odvrátil hlavu. „V tomto momente by ale slepý videl, že klameš. Ale ak o tom nechceš hovoriť, beriem to. Nerád by som ťa nútil." Riskol ešte jeden pohľad mojim smerom, ktorý si ale mohol zjavne odpustiť. Pri tom skoro nebadateľnom úsmeve ktorý mi daroval, mi doslova zovrelo srdce od smútku. Neviem čo tak zrazu, ale...akoby to nebol Maxim, ktorého som si myslel, že poznám. Nebol to rozhodne ten Maxim, z ktorého si ľudia natoľko radi uťahovali počas školy. Toto...tento chlapec, ktorý teraz sedel vedľa mňa v aute bol skutočný Maxim Ivanov, ktorého som doteraz nikdy nepoznal. A mohol som ľutovať.

Chcel som niečo povedať, ale zostal som ticho. Iba som mu oplatil úsmev a znova privrel oči. Presne podľa očakávania pridal plyn, čo ma naplnilo iba tými najlepšími pocitmi. Možno iba na tých pár chvíľ tu v aute, ale boli sme úplne slobodní. Iba my dvaja a cesta pred nami, ktorá mohla pokojne viesť niekam do neznáma. A, že aj viedla. Kým som znova otvoril oči, už sme neboli v meste. Svetlá naokolo nás pohasli a v šere som rozoznával iba lesy z oboch strán. Na ceste sme boli takmer sami, iba za nami sa vlieklo akési auto, ktoré ale s Maximovou kráskou nestíhalo držať krok. Zjavne šiel rýchlejšie, akoby mal, ale...koho to malo v tej chvíli trápiť? Existovalo len uspokojenie z jazdy a nie strach z polície.

„Kam ideme?"

„Minule som našiel pekné miesto. A hoci som si povedal, že si ho nechám len pre seba, dnes si si zaslúžil o ňom vedieť aj ty." Neveriacky, no so smiechom som pokrútil hlavou a poriadne vypeckoval rádio. Aby nebolo všade naokolo také mŕtvolné ticho. A hoci som si myslel, že mi to prejde, Maxim ho veľmi rýchlo zas stíšil. „Nemám rád, ak hudba takto reve. Potom nepočujem auto a to ma znervózňuje."

„Bojíš sa, že ti motor niekam utečie?" zavtipkoval som. Reakcia ale bola aj napriek všetkému klasická. Maxim sa ani neusmial, ale nič iné. Len sa naďalej sústredil na cestu, ktorá sa pomaly začala dvíhať smerom do kopca. Nemal som ani poňatia kam nás berie, až kým sme vlastne neprišli. Odľahlú cestu, ktorú lemovali husto rastúce vysoké borovice by ste za normálnych okolností prehliadli, ale môj drahý ruský spoločník presne vedel, kde ju hľadať. A práve ona nás doviedla na vrchol kopca, z ktorého bol neskutočný výhľad. Celé mesto, sme mali odtiaľ ako na dlani. Všetky jeho svetlá prebíjali temnotu noci naokolo nás, pričom vietor ešte stále nepríjemne fučal a roznášal posledné kvapky dažďa.

Chvíľu sme obaja len mlčky sedeli vedľa seba, no keď vystúpil Maxim, nasledoval som jeho príklad. Obliekol som si stále vlhkú mikinu a zabuchol dvere. A zatiaľ čo on sa so spokojným úškrnom a totálnym pokojom v tvári oprel o kapotu, ja som prešiel až ku kraju kopca, odkiaľ viedla naozaj strmá cesta dole. Skrátka som neveril vlastným očiam. Odtiaľto sa celý Eugene zdal tak maličký. No krásny a lákavý zároveň. Nestačil som sa vynadívať na všetko, čo som odtiaľ videl. Proste tá kopa jasných svetiel na jednom mieste mala svoje čaro, to bez debaty.

„Ako si našiel miesto, ako toto? Tá odbočka na lesnú cestu nie je z hlavnej vôbec vidieť." Obzrel som sa ponad plece za ním práve v momente, kedy si zapaľoval cigaretu. Nič som mu na ňu ale nepovedal. Nech si fajčí, ak myslí. „Nehovor mi, že si jedného dňa len tak náhodne odbočil na les a dúfal, že nenabúraš do stromu."

„Nie," odvetil a potiahol si z cigarety. Chvíľu si ten dym z nej akoby doslova vychutnával a až potom ho vyfúkol vysoko nad hlavu. „Pristavil som sa na pomoc jednému pánovi, ktorý dostal defekt. A akosi som pri výmene kolesa zbadal lesnú cestu, ktorú som následne preskúmal. Zjavne som urobil dobre."

„To si píš. Je to tu krásne." Hneď mi vlastne napadlo, komu by sa tu zjavne mohlo páčiť. Clara by bola z niečoho podobného unesená. Sama hovorila, že miluje lesy a prírodu samu o sebe. A keby tu takto sedíme, či stojíme vedľa seba, naše rozhovory by nabrali úplne nový zmysel. Pri pohľade na niečo podobné sa človek zjavne uvoľní fakt až natoľko, že zájde medzi osobné témy a prezradí o sebe niečo viac. „Vďaka, že si ma sem vzal. Po posledných dňoch som niečo podobné potreboval."

„Za málo." Daroval som mu ešte jeden úsmev skôr, akoby som si svoj skvelý výhľad odfotil a poslal ho...Corymu. Chcel som to využiť ako podnet na nový rozhovor, v ktorom by som sa zároveň ospravedlnil za svoje chovanie. Bol som idiot, že som sa hneval. Dozaista.