-Clara-

„Predpokladám, že si do tej vody napokon neskočil," povedala som chrbtom opretá o strom pred internátom. Orion si pobehoval niekde naokolo, pričom som počula jeho štekot. Sedela som tu už dobrých dvadsať minút, počas ktorých som volala s Roderickom. Ja ani neviem, čo ma na tom včerajšom hovore tak bavilo, ale nechcela som oň prísť ani dnes. Hlavne ak som si tu mohla sedieť v mojej milovanej bielej a bledo modrej.

„Nechcel som hnevať profesora. Ale poviem ti, že tak zvláštny deň ako dnešný, som ešte nemal. Od dlhého sedenia na lodi som sa vrátil na internát tak unavený, že som spal skoro až doteraz. Vlastne som sa zobudil na to, že som prespal možnosť s tebou volať."

„A to by si si určite veľmi vyčítal," podpichla som, pričom sa ku mne dovalil aj Orion. Netušila som, či sa potkol, alebo sa tak divne vyvalil schválne, no každopádne bol maximálne rozkošný. „A vlastne aj mne by to chýbalo. Dobre sa mi včera zaspávalo po našom rozhovore."

„Tak potom sme boli dvaja." Ani neviem prečo, ale keď sme položili, mala som tak zvláštny pocit pokoja. A to sa mi nestávalo. Ja som bola typ, čo sa desil podobných telefonátov, lebo skoro stále boli bez pointy. A hoci taký bol aj náš včerajší rozhovor, padol dobre. Uvoľnila som sa pri ňom a dokonca sa mu priznala s tým smiešnym faktom, že neviem plávať. „A hoci my vy dve, ale aj chalani chýbate, nechce sa mi späť. Tam som sa za celé dva týždne skoro nedokázal vyspať a tu? Tu by som spal stále."

„Musíš spať do zásoby, aby si potom nebol unavený, keď sa vrátiš. Brooke dnes hovorila, že jej už chýbaš."

„Kde je vlastne teraz? Od obeda mi neodpísala."

„Tak mali sme angličtinu poobede a ona má teraz ešte myslím hodinu umenia." Ako som si tak dnes pri obede prešla jej rozvrh, mala ho o dosť hustejší, ako ja. Aj dnes, ja som po žurnalistike a angličtinách mala chvalabohu voľno, ale ona ešte musela ísť na ďalšiu prednášku. Mne by sa úprimne už ani nechcelo. „Neskôr sa ti určite ozve."

„O to sa nebojím." Dokonca aj dnešok bol medzi nami v pohode. Rozprávali sme sa, zase sme boli spolu na obede a tak. Nič prehnané, ale ani sme sa jedna druhej nevyhýbali, čo bolo plus. Postupne som dúfala, že sa zblížime ešte viac, hoci už ani toto nebolo zlé. Rozhodne som sa večer v jej spoločnosti na izbe cítila lepšie, ako pred tým New Yorkom. Už ju nenapadlo utrúsiť nejakú hlúpu poznámku, za čo som bola nesmierne vďačná. Veľmi som sa bála, žeby som jej bola na posmech, ale vďakabohu sa ku mne skôr snažila správať oveľa citlivejšie. „Inak mám ťa pozdraviť od Maxima."

„To je od neho milé." Minule sme do seba nabehli na chodbe a prehodili pár slov. Až mi prišlo, že je ako vymenený, keď sa rozprával so mnou. Zrazu nebol ten tichý chlapec, ktorý si iba tak postáva pri Roderickovi.

„Na lodi som tak premýšľal...vieš nad nami dvoma."

„Akože nad tebou a nad Maximom?"

„Nie," odvetil so smiechom. „Nad tebou a nado mnou."

„Prosím?" Prečo by on akože mal premýšľať nado mnou? Len preto, že sme si večer pred tým volali? Žeby to ani on nedokázal len tak dostať z hlavy? Lebo ja som sa nad tým usmievala ešte aj dnes ráno. Pomohlo mi to skvele sa vyspať a zobudiť do dobrej nálady. Až tak dobrej, že som ani na sekundu nepremýšľala, čo si oblečiem, pričom včera som ešte trocha váhala. A hoci bolo skoro, mala som náladu si ešte aj urobiť mejkap, čo ma tiež tešilo. Hlavne, keď mi ho Brooke pri obede ešte aj pochválila.

„Sme v dosť podobnej situácii. Obaja máme bohatých spolubývajúcich, ktorým sa snažíme rozumieť a pritom si najviac želáme asi iba jedno."

„Aby sme sa vrátili domov čím skôr."

„Aby sme sa vrátili domov čím skôr," zopakoval po mne potichu, až mi jeho hlas vyčaril úsmev. Bolo to zvláštne, lebo mal vlastne pravdu. V tomto sme si boli až priveľmi podobní, pričom ale naše povahy delili celé stovky kilometrov. To, čo mal on rád mňa desilo a to, čo som rada robila ja, sa jemu zjavne zdalo nudné. „Nebudem klamať, prvotne som si myslel, že si zvláštna, hlavne keď si sa tam urazila pri našom prvom stretnutí, ale teraz...mám pocit, že ti začínam rozumieť."

„O tom pochybujem. Veď ma skoro ani nepoznáš." Mohol si myslieť, že tušil prečo robím veci tak, ako ich robím, ale pritom som veľmi pochybovala, že bol blízko k pravde. No to bolo v poriadku. Ani som nechcela, aby ma priveľmi poznal. Tie teraz. Stačilo sa vyrovnať s tým, že Brooke vie niečo, čím by mi mohla ublížiť. Ak by sme do New Yorku nešli, zjavne by som to nepovedala ani jej. Ale podľa slov ktoré René o nej hovoril a podľa toho čo som videla, si moju dôveru získala. Lebo až tam som videla jej skutočnú tvár, ktorá mi bola nesmierne sympatická.

„Zatiaľ. Mám na to ešte celý školský rok. A pri troche šťastia, ešte aj štyri ďalšie."

„Bude to v pohode, dostaneš sa do toho." Rovnako ako my všetci. Podľa mňa ešte aj o dva mesiace budeme mať pochyby o tom, či sme si vybrali správne smery štúdia. „Ako sa má Cory? Dnes si s ním už hovoril?"

„Nie, ešte nie. Aj včera bol celý telefonát utrpenie."

„Nesmieš sa na neho hnevať, to si prosím pamätaj." Verila som mu, že to bol stresujúci zážitok, ale čo by pomohlo, kedy sa na neho hneval neviem ako dlho? Podľa mňa aj sám Cory pochopil, akú hlúposť urobil, keď sa snažil prekonať lepšieho súpera.

„Ešte si mi neposlala svoju prácu. Netrpezlivo čakám na jej zhodnotenie."

„Výhovorka typu nedostala som sa k notebooku stačí?" Popravde som na to aj zabudla. Po dnešnej žurnalistike som nechcela na písanie ani pomyslieť. Profesorka mala ešte stále hlúpe poznámky k našim prvým prácam a to mi neskutočne vadilo. Neviem, čo očakávala od prvého článku, ale niektoré jej komentáre boli už cez čiaru. Aspoň teda podľa mňa a pritom ja som bola typ, ktorý znášal kritiku dobre. Musela som sa ju naučiť znášať ešte v dobe, kedy som spievala a tancovala. Tam ju človek počúval na dennom poriadku, čo ale bolo dobre. Lebo iba vďaka nej som sa dostala tam, kde som bola.

„Ale iba do konca telefonátu. Rád by som mal niečo na čítanie pred spaním."

„To aby som ti nabudúce zabalila nejakú z mojich kníh." Hoci som moc času nemala na čítanie, pustila som sa do tej knihy od Brooke. A zatiaľ som musela uznať, že je naozaj skvelá. Obdivovala som schopnosť spisovateľky tak dokonale podrobne opísať všetky scény. Veľké časti príbehu neobsahovali ani žiadnu priamu reč, ale ku podivu mi to tam nechýbalo. Opisy samé o sebe ma zaujali natoľko, že som nemala čas premýšľať nad chýbajúcimi dialógmi. „Nejakú poriadne hrubú, aby si sa nenudil. Napríklad Hru o tróny, kde figuruje aj tvoje priezvisko."

„Ale? Fakt?"

„Fakt." Veľmi som nemala v láske ich predstaviteľov, ale nešlo ani o postavy, ktoré by mi nejako vadili. No keď som po prvé počula Roderickove priezvisko, hneď sa mi vybavila spojitosť. „Ak nečítaš, mohol by si si pozrieť seriál. Možno by sa ti páčil." A mali by sme tému navyše o ktorej by sme sa mohli rozprávať.

„Počul som o ňom veľa, ale akosi som sa k pozeranie nikdy nedostal. Ani sám neviem prečo. Pritom moja bývalá na tom fičala." Chcela som sa na ňu opýtať, ale keď som uvidela Brooke, ako parkuje auto, nechala som tú tému tak. Určite si všimla aj ona nás, hlavne keď v momente ako vystúpila začal Orion štekať a rozbehol sa k nej. Bolo zlaté, ako jej tam začal skákať okolo nôh, až kým ho nezdvihla a nepomaznala sa s ním.

„Mal by si to rozhodne zmeniť. Ak myslíš...ak myslíš, môžem si ho s tebou pozrieť od začiatku. Aspoň zaspomínam na staré časy." Boli to dobré spomienky. Ako sme s Austinom sedávali dole v obývačke a spolu pozerali každú epizódu s miskou pukancov a kakaom.

„Iba ak si aj ty so mnou pozrieš niečo podobné. Síce z histórie, ale to nevadí, nie?"

„Nie, nevadí." Možno mi nejaký nový seriál pomôže sa po večeroch viac uvoľniť. Nebolo by to od veci. „Aj my povieš, o čo ide?"

„Poviem ti len toľko, že Florencia počas renesancie bude hlavným dejiskom. Skús podľa toho zistiť, na aký seriál myslím."

„Napíšem, ak nájdem odpoveď," odvetila som, pričom som ale s úsmevom zakývala Brooke. A na moje prekvapenie sa dokonca po tak dlhom dni tiež úprimne usmiala a posadila sa vedľa mňa do trávy. Slnko zapadlo iba nedávno, no obloha ešte stále mala ten zaujímavý ružovkastý nádych, ktorý ma doslova hrial pri srdci. Bála som sa zbytočne. Aj tu boli krásne západy slnka. „Počkaj, dám ti na chvíľku Brooke."

Bez možnosti, aby nejako protestovala, som jej strčila mobil do rúk a na oplátku si vzala Oriona, ktorý sa rovnako tešil aj mne. Aspoň to tak vyzeralo, hoci...možno šiel po piškótach, ktoré som mu priniesla. Chcela som s ním troška cvičiť povely, ale keď Roderick zavolal, nedostala som sa k tomu. Preto som zjavne vytiahla sáčok z vrecka na svetri a zamávala mu ním pred nosom. Ten krpec musel na sto percent cítiť o čo ide, lebo mi tam hneď začal poskakovať hore-dole.

„Sadni," povedala som, hľadiac mu do očí a pobúchala prázdnou rukou po tráve predo mnou. Orion však na mňa iba nechápavo pozrel a potom zas začal poskakovať. „Aspoň sa tvár, že sa snažíš. Sadni." Nič, presne ako som aj predpokladala. Napokon som sa ale zľutovala a kým Brooke dokončila telefonát, som mu postupne dala všetky piškótky. Hoci si nesadol ani raz, s povelom aby zostal na mieste, nebol tak veľký problém. Ten mu šiel po troch dňoch už o niečo lepšie.

„Ak by si chcela, René zvykol cvičiť psy predtým, ako začal pracovať pre môjho otca. Možno by ti pomohol," povedala Brooke, sotva sme zavreli za sebou dvere na izbe. Dlho sme si už vonku neposedeli, ale zjavne za to mohla aj tá náhla zmena počasia. Hovorili síce na zajtra zimu s dažďom, ale dúfala som, že dnes ešte vydrží pekné počasie až kým si nepôjdeme ľahnúť. „Síce to neboli takéto drobné plemená, ale...aj každý Pitbull a Rotvajler raz boli šteňatá."

„Tak to mal potom dosť riskantnú prácu. Stalo sa mu, že ho niekedy pohrýzli?"

„Nie raz. Hlavne, ak cvičil už dospelých jedincov." Aj takto som toho muža za jeho prácu pre rodičov Brooke obdivovala, ale toto mu len pridalo body k dobru. Nepovedala by som, že práve on robil niečo podobné. „Má niekoľko jaziev a ani si nevieš predstaviť, koľkokrát mi hovoril rôzne príhody. Hlavne, keď ma vozil do a zo školy. Rozptýlil ma stále natoľko, až sa mi nechcelo ani vystupovať." Vlastne som sa veľmi tešila, kedy sa s ním zas stretneme. Chýbali mi tu ku všetkému tie jeho múdre poznámky, ktoré sa vždy dokonale hodili k situácii. Počas tých dvoch dní som si pár kvalitných vypočula naozaj rada.

„Aspoň by mal dôvod prísť, čo by bolo super, nie?"

„Pre mňa jednoznačne. Najradšej by som ho nasťahovala do vedľajšej izby, nech tu máme normálnu spoločnosť." Nad jej prevrátením očí som sa ani nepozastavila. Lebo to, čo sa v pondelok ešte aj o druhej dialo na vedľajšej izby...to už nebolo normálne. Toľko, ako sa narehotali tie baby tam, už bolo pomaly na svetový rekord. Spať sme kvôli nim nevedeli ani jedna, ale nikto sa nechcel ísť uprostred noci sťažovať. Čo bola asi škoda, lebo ich dobrá nálada pokračovala až do skorého rána. „Prisahám, že ak ešte raz budú tak hlučné, pôjdem tam pokojne v pyžame a so strapatými vlasmi, aby som na ne nakričala. Ak sa chcú smiať ako pripečené, nech idú niekam do parku za opilcami."

„Aká bola posledná prednáška? V pohode?"

„Celkom aj áno, ale som príšerne unavená. Ešteže, sa nemám na zajtra nič učiť." Hej, to bola veľká výhoda aj v mojom prípade. No počítala som s tým, že dlho to takto aj tak nepôjde. Začiatky boli niekedy takéto ľahké, ale po tom prvom mesiaci na vás už učitelia neváhali nahádzať takú kopu úloh, až ste sa chceli radšej zabiť. Naozaj. Bez žartu. „Zjavne vám tie telefonáty s Roderickom prospievajú."

„Ako to myslíš?"

„No ako som videla, hovor trval dokopy vyše pol hodiny. A ja som s ním toľko určite nehovorila." Mykla som trocha zahanbene plecami a zhodila zo seba sveter. Myslela som, že trafím stoličku, ale minula som. Dvíhať sa mi ho ale nechcelo, takže som si len napochodovala k posteli a hodila sa na ňu. Trocha na protest zavŕzgala, ale to bolo všetko. „Nemysli si, že mi to vadí. Som skôr rada."

„Mala by si si s ním sadnúť a prebrať to všetko. Majte v celej veci jasno." Nehovorila som jej to už po prvé a preto som veľmi dúfala, že ma vezme za slovo. Nešlo o maličkosť. Pochybovala som, že to Roderick medzi nimi berie o niečo vážnejšie ako Brooke, ale aj tak. Človek si nemôže byť nikdy istý. Aj ja som si niekoľkokrát myslela, že ma majú ľudia v škole radi, keď boli na mňa milí a pritom pravda bola niekde úplne inde. S ľuďmi si človek asi nikdy nemôže byť istý, na čom v skutočnosti je.

„Príde aj na to, neboj sa," ubezpečila ma, pričom nasledovala môj príklad a tiež sa zvalila na posteľ. Musel byť na nás určite komický pohľad. „No ak už sme pri tejto téme...páči sa ti?" Okamžite som zodvihla hlavu, ale nemala som jej čo povedať. Sama som nemala ani poňatia. Hej, bol sympatický a všetko, ale ja som sa nerada do niekoho natoľko zapozerala. Aj tak som vedela, že by so mnou nikto nevydržal a preto som si nerobila nádeje na prípadný vzťah. Brooke na mňa ale neprestala hľadieť spôsobom, že si doslova vyžadovala odpoveď. Na tvár sa jej natlačil úškrn pri mojej bezradnosti, za čo ale dostala trest. Schytila som jeden z malých vankúšikov a šmarila ho jej smerom. A čuduj sa svete, trafila som čo vyvolalo smiech aj v našej izbe. A možno ešte hlasnejší a úprimnejší, ako šiel počas noci od susedov.

***

Verte mi, že po dvoch hodinách žurnalistiky, som mala chuť akurát tak zomrieť. Hlavne asi preto, že sme dostali ďalšiu úlohu a aj som ohľadne nej panikárila už teraz. Téma bola voľná, čo bolo asi najhoršie. Áno, mala som na výber veľmi veľa tém, ale o čom akože budem skutočne písať? Od zadanie úlohy na začiatku prvej hodiny som nad tým premýšľala, ale stále som nemala dobrú tému. A bála som sa, že na nič neprídem, hoci mám čas do stredy, čiže skoro týždeň.

No aj napriek môjmu chaotickému premýšľaniu, niečo zaujalo moju pozornosť skôr, akoby som vyšla z budovy. Nikdy som sa vlastne nešla pozrieť do jej iných častí. Ale teraz, keď som počula pomerne hlasnú hudbu, ma to lákalo. A hlavne preto, že išlo o klasickú hudbu, ktorá nebola bežná medzi deckami nášho veku. Naokolo bol poväčšine pokoj, takže sa na mňa nikto nepozeral, ako sa tam iba bezcieľne motám. Po pravici som mala mohutné okná, za ktorými divoko lialo a fúkalo, až som popri nich prišla k dverám, spoza ktorých som počula hudbu. Neboli plne zatvorené, takže som ich opatrne odchýlila a nazrela dnu, no...nečakala som, že sa mi naskytne tak zaujímavý pohľad.

Okrem množstva sedačiek ma ale zaujalo hlavne veľké javisko na druhej strane miestnosti. Javisko, ktoré mi prinieslo späť veľa spomienok na časy, kedy som aj ja na podobnom vystupovala. Mala som tie časy rada, ale zjavne by som sa k ničomu z toho nedokázala vrátiť. Nie po tom, čo sa stalo vtedy v škole. No na to som myslieť nechcela. Nie, keď som mala výhľad na krásne dievča, ktoré cvičilo na hudbu akési baletné pohyby. Potichu, aby som ju nevyrušila som podišla bližšie, ale to by som samozrejme ani nebola ja, ak by som niečo nepokazila. A verte mi, že je naozaj hanba, ak človek zakopne o vlastné nohy, ale hold...mne sa to stáva pomerne často.

„Ahoj...uhm...potrebuješ...potrebuješ niečo?" Tým, že som tam padla na kolená som upútala jej pozornosť, takže v momente prestala a dokonca stopla hudbu, ktorá hrala z jej mobilu. Pohľady sa nám po chvíľke stretli a hoci som sa hanbila ako pes, pozorne som si ju prezrela. Takto, keď sa nevenovala tancu a hľadela mi priamo do očí, mi prišla ešte krajšia. Vlasy s podobným odtieňom hnedej ako tie moje mala vypnuté v strapatom drdole, ktorý ešte aj po tanci vyzeral lepšie, ako keď sa o drdol pokúsim ja. No viac ako to, som si všimla jej oči. Mali zaujímavú orieškovú farbu, ktorá v tom jasnom svetle z lámp na javisku pôsobila miestami až do tmavej oranžovej. No celkovo mala milú tvár s pekne tvarovanými perami a rozkošným malým nosom. „Neublížila si si?"

„Nie, v pohode. Vlastne ma mrzí, že som ťa vyrušila," dostala som zo seba ešte stále plná hanby. V tvári som bola určite červená ako rak. Pri jej milom úsmeve mi ale neprišlo, žeby sa hnevala, alebo niečo. A už vôbec nie, keď zišla dole z javiska ku mne. Vyšplhala som sa medzičasom na nohy, no až vtedy som zistila, že pravé koleno na ktorom som mala rifle potrhané, som si nepekne odrela. Takže toľko k praktickosti tohto módneho trendu, ktorý ale budem zjavne aj tak obľubovať.

„Nič sa nestalo. Prišla si pre niečo konkrétne?"

„Nie, nie. Len som započula hudbu a keď som uvidela javisko, nemohla som odolať." Akoby ma k sebe doslova volalo, ale ja som musela povedať nie.

„Tiež tancuješ?" Pokývala som s úsmevom hlavou a posadila sa na opierku ruky najbližšej sedačky. „Inak, ja som Amelia. Akýmsi zázrakom to tu ťahám už druhý rok."

„Clara." Prijala som jej vystretú ruku, hoci mi to prišlo trocha formálne. Ale stále milé. „A ja sa tu ešte len tak rozhliadam. Som tu dva pomaly tri týždne aj s cestou, ale ešte stále je tu čo objavovať." Škola bola priveľká, aby človek preskúmal celý jej areál za jeden deň. A preto som si dávala načas. Postupne počas piatich rokov navštívim každý kút. Určite áno.

„Neber to v zlom, ale nedá sa prepočuť, že máš kanadský prízvuk, takže predpokladám, že aj ty si odtiaľ."

„Ty tiež?" Na moje prekvapenie nadšene prikývla. Neuveriteľné, čo s človekom urobí o trocha lepšia nálada. Nikdy som nebola nadšená, keď som sa s niekým zoznamovala, ale teraz? Bolo to akési iné. Aj napriek tomu, že som sa stále hanbila za svoj pád, mi neprišlo, žeby sa mi za to Amelia ešte chcela posmievať.

Zjavne by som s ňou ešte prehodila pár slov, ak by sa dnu nedovalila kopa ďalších dievčat, ktoré ju zjavne poznali. Na mňa tam zrazu bolo až priveľa ľudí, hoci nepôsobili nepriateľsky. Skôr ako dobre zohraná skupina piatich kamarátok, ktoré prišli za tou šiestou. Každopádne som tam ja už bola nazvyš, čo ma trocha zamrzelo. Hlavne ak som len tak náhodne našla niekoho, s kým by som sa rada viac spoznala.

„Ak chceš, zastav sa ešte niekedy. Cvičím tu dosť často," zakričala mi Amelia ešte tesne pred odchodom. S úsmevom som teda prikývla, no potom ma už nebolo. Nechcela som ich rušiť, ale...možno sa budem riadiť podľa jej slov. Ďalší Kanaďan nablízku a navyše tak milý nebude na zahodenie.

***

„Zaspím," povedala Brooke potichu, už dobre, že nie s hlavou na mojom pleci. Ale nemala som jej to za zlé. Hoci sme obe išli na hodiny fotografovania plné nadšenie, ešte aj dnes nás čakala krutá realita nudných rečí. A zjavne aj zajtra ráno s tým, že to budú rovno tri hodiny za sebou.

„Nebola by si jediná." Ako som pozrela naokolo, podobne na tom bolo viac ľudí. Ten mladý profesor s copíkom si proste behal vpredu pred katedrou a hovoril o svojom štúdiu, ktoré ale nikoho nezaujímalo. Hlave nie, ak sa reči týkajúce sa fotenie dostali až k téme, ako sa po nejakej oslave opitý prebral v kríkoch niekde za domom. Hej, možno by to bolo vtipné, ak by ten príbeh rozprával súvisle. On sa ale v polovici vety začal smiať tak, že nemohol pokračovať aj dobrých päť minút. Až ste napokon zabudli, čo hovoril predtým.

„Keď som si bola ráno dole pre kávu, začula som, že večer budú tie božské čokoládové koláčiky. Takže počítaj s tým, že rovno odtiaľto utekáme nejaké zobrať."

„Na tie by sa oplatilo urobil objednávku, aby sme mali za celý plech minimálne dvakrát denne." Bolo záhadou, prečo sú tak dobré, ale ak ste jeden ochutnali, na tú chuť ste nezabudli. Preto ma stále tešilo, keď sa objavili v ponuke a bez hanby som si vzala aj tri, či štyri naraz. Aj keď podľa slušnosti mi mal stačiť jeden. „Možno si vypýtam recept a potom ho pošlem mame. Mohla by ich urobiť na Vianoce."

„O tých ani nehovor. Nemám chuť sa vidieť s rodičmi. Aj na Vďakyvzdanie skončím asi na chate s Reném, kde budeme namiesto morky jesť iba pizzu z mrazničky." Zaujímavé plány, to som musela uznať. „A aby sa nepovedalo, že nedržíme tradície, zvykneme na pizzu nakrájať morčaciu salámu."

„Koľko takých sviatkov ste už mali?"

„Posledné tri, či štyri roky to bolo stále tak. A ver mi, že som sa mala oveľa lepšie, než keby som s rodičmi. Do noci sme stále pozerali filmy, potom sme zišli dole na mólo a zapálili si prskavky. Ani neviem, ako sme k tomu zvyku prišli, ale mám ho rada. Stále sa mi podarí nejaká super fotka." Normálne bola radosť ju počúvať, ako o tom hovorí. V hlase jej bolo počuť oveľa viac nadšenia, ako bežne. Zjavne preto, že išlo o vec, ktorá bola jej srdcu skutočne blízka. Rovnako, ako René sám o sebe.