-Roderick-

„Koľká káva je to za dnešok?" opýtala sa Brooke, sotva som sa vrátil k nášmu stolu, aj s dvoma cukrami, ktoré nám čašníčka zabudla priniesť. A hoci som potreboval silnú kávu, minimálne jeden cukor byť musel. Dnešok bol zas dlhý. Ak by som nemal piatky voľné, zjavne by som sa bol zbláznil. Nestačí, že sme hneď od ôsmej mali dve hodiny morskej biológie, o jedenástej som už musel počúvať výklady z chémie a aby toho nebolo málo, od piatej som ešte trpel na angličtine. Seriózne som si myslel, že dnešok ani neprežijem, ale teraz...teraz, keď sme s Brooke zrazu sedeli v malej kaviarni, bolo lepšie. „Piata?"

„Iba štvrtá," odvetil som a zvalil sa na malú sedačku vedľa nej. To ja som vybral tak dobrý stôl, aby sme mohli pozerať rovno na rušnú ulicu, ktorá už bola ponorená do tmy. „A zjavne aj posledná." Nemal som na výber. Musel som prežívať takto, lebo problém so spaním som stále nevyriešil. A poviem vám, že mi to už poriadne liezlo na nervy. Uberalo mi to na nálade, ale hlavne som sa potom stále tváril ako duchom neprítomný.

„Už si sa rozhodol, ohľadne toho víkendu?"

„Chcel som o tom s tebou hovoriť." Napokon rozhodovanie ani nebolo tak ťažké. Škola rozhodla za mňa a to takým spôsobom, že New York sa pre mňa nekoná. Dnes ráno nám profesor povedal, že v sobotu na obed odchádzame do Charlestonu. Akože áno, tešil som sa, možno až priveľmi, ale mrzelo ma, že nemôžem ísť s Brooke.

„Takže nepôjdeš."

„Nemôžem," povedal som ľútostivo a vzal ju za ruku. „Najneskôr do soboty do večera máme byť všetci v Charlestone, lebo v nedeľu po obede máme prvú prednášku ohľadne toho, čo ako bude."

„Ale veď to je skvelé." Prekvapene som na ňu pozrel, ale asi to myslela úprimne. Aspoň jej oči o tom svedčili. Nebolo to tak, že by sa pretvarovala, aby mi nepokazila náladu. A to ma tešilo. Posledné dni neboli práve najlepšie, no podľa jej slov ju od utorka rodičia nekontaktovali. A to bolo len a len dobre. Hlavne, ak jej nemali čo pekné a povzbudivé povedať. „Možno ti to konečne pomôže, aby si našiel v celej biológii to pravé, prečo si sem išiel."

„Dúfam. Bude toho zjavne veľa, čo sa učenia týka ale...musím to nejako zvládnuť." Sám som si tento smer predsa vybral. Išiel som sem za tým účelom, aby som sa venoval veci, ktorá mi bola neustále blízka. A možno ak sa konečne dostanem na otvorenú vodu, prejdú ma všetky pochybnosti. To by bolo zjavne najlepšie.

„Budeš tam celý týždeň?"

„Áno. V piatok nejako podvečer sa vraciame späť. Takže budeš musieť vydržať pár dní bezo mňa." So sotva badateľným úsmevom si položila hlavu na moje plece, pričom sme obaja pozerali na ulicu. Bolo upokojujúce, ako tmu prežiarili iba svetlá áut. Po stresujúcom dni, či celom týždni ste mohli na chvíľu vypnúť. Uvedomili ste si, že sa vás ich náhlenie netýka a to zjavne robilo ten dobrý pocit, plný uvoľnenosti.

„Pýtala som sa Clary, ale zatiaľ sa nijako nevyjadrila. Moc ale nedúfam v to, žeby súhlasila." Chápavo som prikývol a vtisol jej pusu do vlasov. „Každopádne, ja pôjdem určite. Či už s ňou, alebo bez nej."

„Možno by som sa ťa od toho pokúsil odhovoriť, ale viem aké dôležité, to pre teba je." Ak by som mal možnosť, tiež by som si zašiel domov. Aspoň takto na víkend. Pozrel by som rodičov, zašiel za Molly, na chvíľu sa postavil na dosku a tak. Všetko by som povedal Corymu, ktorý na mňa tento týždeň nemal moc veľa času. Ale chápal som ho. Musel trénovať na súťaž, ktorá ho čakala. Už dlhé roky sa venoval freedivingu, ktorému som ja ale nikdy neprišiel na chuť. Skôr som pri každej jeho súťaži sedel s nervami na prasknutie niekde na pláži a modlil sa, aby sa mu nič nestalo. Chodil som s ním trénovať a aspoň to mi dodávalo istotu, že súťaž zvládne na jednotku. No teraz to bolo iné. Teraz som s ním nemal možnosť byť.

„Robil by si to zbytočne. Nauč sa, že ak si ja niečo vezmem do hlavy, neodhovorí ma nikto."

„Ako myslíš. Len nechcem, aby ti to nejako ublížilo. Aj tak si mala zaujímavý týždeň." Možno som to svojimi rečami robil všetko len horšie, ale to zo mňa hovorila hlavne únava. Preto som sa tešil, že je zajtra voľno. Veľmi silno som dúfal, že si pospím a ak nie, aspoň budem môcť ležať v posteli. Nerušene podotýkam.

Zostal som napokon už ticho, čo Brooke zjavne nevadilo. Obaja sme sa započúvali do rozhovor naokolo nás a pomaly pili kávu. Chuť ako takú som ja osobne ani nevnímal, len som vsádzal na to, že mi pomôže vydržať hore ešte pár hodín. Chcel som si pohovoriť s Maximom o celom tom odchode do Charlestonu, lebo dnes sa so mnou cez deň akosi nebavil. A pritom som mu nič neurobil, takže hnevať sa nemohol.

Zavolaj mi prosím, keď budeš mať čas.

Takto v skratke sa mi ozval Cory, sotva sme nechali kaviareň tak a vydali sa späť na internát. Prebehlo mi hlavou medzitým všetko, ale žeby som s ním mal dnes hovoriť, to nie. Včera som volal s Robinom a Alexom, ktorí mi tiež potvrdili, že sa Cory teraz plne zameral na prípravy k súťaži. Vraj ho nevideli už dobrý týždeň. Jasné, že mne chýbali aj tí dvaja, predsa sme boli dobrý kamaráti, ale to bolo o niečom inom. Prežil som, keď sme spolu nehovorili aj dva týždne. No ak som s Corym nebol v spojení nejakým spôsobom viac ako deň, mal som proste zvláštny pocit. Akoby mi niečo v živote chýbalo.

„Ako si postúpil s Maximom?" opýtala sa Brooke držiac ma za ruku, sotva sme zastali na semaforoch. Takto pod rúškom tmy bola vlastne dosť veľká zima, pričom v predpovedi na budúci týždeň stálo, že máme zas očakávať tridsiatky. Veľmi silne som pochyboval, ale zas...ak budem na pobreží, nepovedal by som teplu nie.

„Nijak. Občas sa bavíme, občas nie."

„Dúfam, že to nechceš vzdať." Rázne som pokýval hlavou. Nikdy. Ako som povedal...kým z neho nedostanem čo sa deje, alebo kým ho nedonútim trocha si užívať život, nedám mu pokoj. Chlapec musí zomrieť, aby sa ma zbavil. Veľmi iný výber nemá. „Nestrávila som s ním neviem koľko času, ale prišiel mi ako veľmi v pohode chlapec. Akurát má problémy vo väčšej spoločnosti."

„Brooke, on má problémy aj čisto v mojej spoločnosti." Akurát mi nie je schopný povedať, aký má problém. Nikdy som si nemyslel, že ma bude natoľko hnevať, ak niekto neopätuje moju spoločnosť, ale pri Maximovi som si mal chuť pomaly trhať vlasy.

„Možno by som si s ním mala pohovoriť ja. Niekedy, keď bude mať lepšiu náladu."

„Ja neviem nikdy odhadnúť, kedy má, alebo nemá dobrú náladu. On je proste chodiaca záhada." Preto ma aj prekvapilo, keď sme dorazili pred internát a jeho som si všimol na parkovisku pri aute. Pri aute, ktoré mu určite každý tichučko závidel. Dokonca aj ja, hoci som si povedal, že je to zbytočný luxu. No povedzte sami...také Bentley Continental GT v krásnej matnej čiernej nie je len tak na zahodenie.

„Utekaj za ním," šepla mi Brooke, kvôli ktorej sme zastali, zjavne aby mi dala pusu na dobrú noc. A tú som s radosťou prijal, hoci som sa ešte nechcel lúčiť. Dúfal som, že pôjdem na chvíľu s ňou do izby, možno pozdravím Claru, ale ona mala zjavne iné predstavy. „Vidíme sa zajtra?"

„Jasné," odvetil som, ešte stále len kúsok od jej pier a vypýtal si bozk navyše. Ktorý som samozrejme aj dostal a to mi natlačilo úsmev na tvár. „Dobrú noc."

„Aj vám." Skôr, akoby sa otočila na odchod, ma obdarila ešte jedným svojim krásnym úsmevom, takže som sa napokon s pomerne dobrým pocitom pobral k Maximovi. Netušil som, prečo si tam len tak posedáva, navyše s otvorenými dverami, ale práve to som chcel zistiť. Keď som sa priblížil, začul som ticho pustenú hudbu. Čo ma ale prekvapilo viac, bola zapálená cigareta v jeho ľavej ruke. Nikdy by mi nebolo napadlo, že chlapec ako on bude fajčiť.

„Čo ty tu? Navyše s cigaretou?"

„Premýšľam," odvetil krátko s pohľadom upreným pred seba. „A skôr, akoby si si začal niečo namýšľať, fajčím len výnimočne. Preto si o tom doteraz zjavne nič netušil. Naposledy som si zapálil nejako počas prázdnin." Nikdy som v podobnej veci nevidel význam, hoci Alex z našej party fajčil pomerne často. Občas som skúsil cigaretu aj ja, ale bolo to zbytočné a vždy ma iba rozbolela hlava. No namiesto toho, aby som ho poučoval, alebo neviem čo, som prešiel na druhú stranu a sadol vedľa neho.

„Keď dofajčíš, prevezieme sa," oznámil som mu, bez čo i len najmenšieho náznaku otázky. Ak by som sa ho to proste opýtal, zamietol by ma. No takto som si bol istý, že pristúpi. Alebo som v to aspoň dúfal. Pri pohľade na jeho úplne uvoľnený výraz tváre, či pomerne skleslý pohľad som si nemohol byť koniec koncov istý v ničom.

Viac som však neprehovoril. Iba som ho sledoval, ako dofajčieva cigaretu a ako pritom prstami pravej ruky bubnuje po volante. Ja sám som sa príjemne usadil na koženom sedadle a privrel oči. Vnímal som len hudbu až do momentu, kedy nebuchli dvere a motor auta krásne nezapriadol. Poviem vám, že to bol naozaj krásny zvuk. Predné svetlá osvetlili kus parkoviska pred nami, ktoré Maxim pomaly a opatrne opustil, aj so svojim štvorkolesovým tátošom. Netušil som, kam nás vezme, ale nechal som to čisto v jeho rukách. Veril som mu.

„Máš špeciálne prianie?"

„Nezabi nás," odvetil som potichu. Nemal som poňatia, ako Maxim šoféruje, ale nezdalo sa, žeby bol chlapec nejakým amatérom. Skôr naopak. Pri pohľade na neho, ako uvoľnene držal volant ľavou rukou, som mal pocit, že je najviac sebavedomý, za celý ten čas, čo ho poznám. Nič nenasvedčovalo tomu, žeby si neveril. „Za volantom si ako doma, čo?"

„Niečo také. Už mám za sebou veľa nočných jázd."

„Tie sú najlepšie. Keď počúvaš kvalitnú hudbu a pritom okolo teba vládne temnota, s minimom svetla." Občas, keď rodičia zaspali a ja som mal v tomto smere problémy, vzal som si otcovo auto a proste som šiel za nosom. Nezaujímalo ma, kde skončím, alebo kedy sa vrátim. Proste som šiel a dúfal, že nájdem pokoj, ktorý som hľadal.

„Vždy som ale chodil sám. Ty si mojou prvou spoločnosťou."

„To ma teší." Z vrecka som vytiahol mobil, ale Cory mi odvtedy nepísal. A preto som si povedal, že mu zavolám, ak teraz máme čas. Aj tak som počítal s tým, že pôjdeme niekam mimo mesto a preto som čas v premávke chcel využiť. Maxima zjavne moc nezaujímalo, čo robím, hlavne, že som mu dal pokoj. Preto som našiel v zozname hľadané číslo a potom už len dúfal, že mi to Cory zodvihne.

„Ahoj," povedal napokon, čo ale neznelo práve nadšene. Skôr by som povedal, že aj on mal podobnú náladu, ako skoro každý posledné dni. „Mrzí ma, že som sa posledné dni neozval, ale mal som tréningov po krk. Keď sa dalo, šiel som mimo toho surfovať a tak...chápeš ma."

„Jasné, že ťa chápem." Preto som si z toho nič nerobil. Tréning bol pre neho prvoradý a tak to bolo správne. Nešlo o nič, čo by sa mohlo zanedbať. Hlavne ak sa človek do tak veľkej hĺbky potápa úplne sám, na jeden jediný nádych. Nikdy som nepochopil, ako sa mohol dať na podobnú vec, ale zas...pomyslenie, ako som sám niekde v hĺbke oceánu bolo lákavé. Veľmi lákavé. Ja som ale nemal nervy na všetky tie tréningy a podobne.

„Viem, že som dobre pripravený a všetko, ale som nervózny. Nemám z toho zajtrajška dobrý pocit."

„Ak si nič neflákal, bude to v poriadku. Určite s prehľadom zvíťazíš."

„Pochybujem." Pozrel som na Maxima, ktorý odbočku doprava vzal akosi prudko, ale koniec koncov sa nič nestalo, lebo sme už boli na výjazde z mesta. Nemuseli sme sa báť ďalších semaforov a rozhodne nie neviem akej premávky. Zjavne sa v túto dobu už do mesta priveľa ľudí nehrnulo. „Chalan, na ktorého vsádza každý má rekord až osemdesiat metrov. A ja som sa nikdy nedostal na viac, ako šesťdesiat."

„Nemôžeš si byť istý, že zajtra bude mať dobrý deň. Čo ak ani nepríde?" Snažil som sa žartovať, len aby som mu nejako dodal sebavedomie. Vedel som, ako dôležité to pre neho je a hlavne koľko času tomu venuje. „No nech by to bolo akokoľvek, nebudeš sa nasilu snažiť vyhrať. Dobre vieš, že to môže byť nebezpečné."

„Jasné, že viem. Hovoríš mi to stále dookola." A určite som nebol jediný. Jeho otec bol jeho trénerom už dlhé roky, čo bola zjavne aj výhoda. Celkovo to utužilo ich vzťah, ktorý by inak nebol tak silný. A hlavne mal jeho otec bohaté skúsenosti, keďže sám sa freedivingu kedysi venoval. Pre mňa to bol len ďalší dôvod, pre ktorý som sa nemusel o Coryho natoľko báť. „No nič, mal by som ísť spať, aby som bol ráno plne pri zmysloch. Začíname dostať skoro, no chcel som s tebou prehodiť aspoň pár slov."

„Neboj sa, prídeš tam a hneď ťa vyhlásia za víťaza. Každopádne mi ale daj vedieť, ako si dopadol a hlavne nemaj zbytočné stresy. Vieš, že to ti len priťaží. Budem držať palce."

„Vďaka. Tak zatiaľ."

„Ahoj." Netešilo ma, že sme museli položiť tak skoro, ale predsa lepšie, ako keby si nepohovoríme vôbec. Keď som ale videl úškrn na Maximovej tvári, musel som sa pridať. Ani neviem prečo. Nevšimol som si vlastne ani moment, kedy vypol rádio. Zrazu som však počul čisto auto, čo malo svoje čaro. Presne ako som si aj myslel, vyšli sme von z mesta a v objatí lesov z oboch strán cesty, sme pozdĺž diaľnice išli ja ani neviem kam. Ale nechcel som sa pýtať. Nie, ak som sa cítil pomerne fajn.

„Možno túto otázku ešte oľutujem, ale...nechceš šoférovať?" Zvedavo pozrel na mňa, no zaváhal som. Jasné, že to bola ponuka aká sa neodmieta, ale prikývnuť som dokázal až po tom, ako som si preštudoval jeho výraz tváre. No nevyzeralo to na žiadnu pascu, alebo ja neviem čo. „Verím, že pokiaľ som nablízku, nenapadne ťa robiť nejaké somariny. Otec by sa netešil, kedy mu pošlem účet z autoservisu." To mi bolo viac ako jasné. No aj napriek tomu som v momente, ako on zastal pri krajnici a vystúpil, preliezol na miesto vodiča. Ani som sa neunúval vystúpiť a presadnúť si tak.

„Šoférovať viem, takže sa nemusíš báť," povedal som mu na povzbudenie, sotva nasadol vedľa mňa. Volant z naozaj kvalitnej a na dotyk príjemnej kože som najprv zovrel oboma rukami, len aby som si ten pocit naplno vychutnal, ale najlepšie bolo, keď som sa konečne pohol z miesta. To auto išlo ako sen. Nie, žeby som s tým svojim nebol spokojný, ale toto bola iná liga. Zrazu mi došlo, prečo sa Maxim tváril tak sebavedome. Kto by sa tak necítil za volantom takejto krásky?

„Dnes som prehodil pár slov s Clarou...celkom milé dievča." Uznanlivo som prikývol, hoci som si nebol po minulej skúsenosti dvakrát istý. Nevadilo mi, že predo mnou plakala, ale trocha mi vadilo ako odmietla moju pomoc. Možno mi do toho nič nebolo, ale mohla byť jemnejšia a nie ma hneď posielať preč. Niekedy, niekedy mi prišlo, že to dievča je ešte väčšou záhadou, ako Maxim samotný. A to už bolo rozhodne čo povedať. „Možno by som si s ňou aj rozumel."

„A so mnou si prečo nechceš rozumieť?"

„To by si mal najlepšie vedieť práve ty. Vsadím sa, že ak trocha popremýšľaš, prídeš na to." Keďže bola cesta prázdna, pozrel som na neho, čo ma ale nedostalo nikam. On sledoval výhradne cestu a nie mňa, či môj nechápavý výraz, ktorý musel hovoriť za všetko. „Poviem ti k tomu len toľko, žeby si sa mal menej snažiť Roderick. Tvoja prehnaná radosť do života ma niekedy sakra irituje." Nereagoval som. Iba som zas pozrel na cestu a pre zábavu poriadne pridal plyn, až nás to oboch vtlačilo do sedačiek. Ale čo? Aspoň sme na vlastnej koži pocítili poriadny pocit slobody, pri ktorom neboli slová potrebné. Pri ich používaní, sme si aj tak nerozumeli.