-Clara-

Spala som skoro celú nedeľu. Dúfala som, že tak sa vyhnem tomu, čo na mňa zjavne čakalo. Veľmi som dúfala, že ak budem spať dostatočne dlho, vyhnem sa depresii, ale nemala som zjavne pravdu. Zobudila som sa okolo pol druhej poobede a aj to na smiech, ktorý sa niesol z obývačky. A nepatril Claire. V momente mi došlo, že to bola určite Jordan, ktorú som ale vidieť nechcela. A preto som ani nevstala. Iba som potichu zašla do kúpeľne, ktorá bola spojená s izbou a potom si ľahla späť. Orion pri mne nebol, čo ma samozrejme mrzelo, ale...nemohla som ísť po neho.

Chvíľu som si ešte pospala, lebo sotva som sa prebudila znova,  za oknami bola tma. Na parapete bubnoval hustý dážď, k čomu sa pridalo aj fučanie vetra. Bola som preto rada za teplo, ktoré mi posteľ mojej sestry poskytovala. A hlavne deka, do ktorej som bola zabalená až po uši. V obývačke bolo chvalabohu už ticho a navyše...navyše boli dvere na izbe otvorené. Preto som sa aj pomaličky posadila a prehrabla si strapaté vlasy.

„Austin?" Nemusela som ani dlho čakať na odpoveď. Môj drahý brat sa zjavil vo dverách behom pár sekúnd, akoby doslova čakal, kedy ho zavolám. Určite nebol na mňa príjemný pohľad, ale on...on sa aj napriek tomu usmial. Navyše tak krásne a úprimne, až ma to skutočne zahrialo pri srdci.

„Oddýchnutá?"

„Nie," odpovedala som úprimne. So sklonenou hlavou ku mne podišiel a sadol si na kraj postele, pričom sa do izby v momente vrútil aj môj maličký chlpatý spoločník. Videla som, ako sa mu parkety šmýkali pod labkami rovnako ako doma, ale bolo to rozkošné. Hlavne, ako sa hneď snažil dostať ku mne na posteľ, čo ale bolo pre neho nemožné. „Pomôžeš mu trocha?" S úsmevom mi ho Austin vyložil hore na posteľ, načo sa tá chlpatá gulička ku mne hneď pritúlila. Čakala som, že bude skákať jedna radosť, ale on nie. On sa pri mne uvelebil a potichučky zaskučal, sotva som ho pohladila.

„Boli sme párkrát vonku, hoci pršalo."

„Ďakujem." Myslela som to vážne. Bola som mu veľmi vďačná, že sa o neho postaral. A hoci ma veľmi mrzelo, že som sa o neho nedokázala postarať sama, vyzeral spokojne. Ja viem, že si neuvedomoval to, čo sa so mnou dialo, ale proste...to akú lásku mi preukazoval aj napriek tomu, že som sa o neho nedokázala starať tak, akoby som mala, bolo neskutočné. Ľúbil ma vlastne za nič. Čisto preto, že som tým, kým som.

„Mala by si popracovať na jeho výchove. Moc nepočúva, robí si čo sa mu zachce..."

„Nie je na to ešte moc maličký?"

„Nemyslím si. Podľa mňa čím skôr začneš, tým ľahšie si zvykne." Zjavne sa mu páčilo, ako sme ho obaja hladkali, lebo sa v momente rozvalil na deku a spokojne privrel očká. Bol rozkošný. Ako nejaké živé plyšové zvieratko, ktoré si úplne získalo moje srdce. A to som ním natoľko opovrhovala. Ako som len mohla? Zrazu...sotva som zostala na internáte sama, sa pre mňa stal tým úplne najdôležitejším stvorením na celučkom svete. Moje prekrásne šteniatko. „A hlavne to bude ľahšie aj pre teba."

„Ale nie v smere, kde by som to potrebovala."

„Bude lepšie aj v tom smere, neboj sa. Musíš tomu dať ešte pár rokov." Koľko ešte? Ako dlho mám čakať na obdobie, kedy sa to celé konečne naučím nejako kontrolovať? Odkedy sa prišlo na to, že mi niečo je, moja choroba kontrolu mňa a nie ja ju. A to bola vec, ktorá ma natoľko unavovala. Pocit, že som zajatcom vlastnej mysle.

„Kde je vlastne Claire?"

„Musela ísť do nemocnice. Ju a ešte jednu jej spolužiačku si zavolali k nejakej operácii a to nemohla odmietnuť." Jasné, že nie. To by som od nej samozrejme, ani čakať nemohla. Škola bola neustále na prvom mieste.

„Nehneváš sa za ten včerajšok?"

„Nemám za čo. Nič tak vážne sa predsa nestalo." Mykla som plecami. Možno hovoril, že sa nič nestalo, ale ja som vedela, že opak je pravdou. Pokazila som mu výlet s Jordan len preto, že som nevedela, čo so sebou. Mohli mať pekný deň, keby nebolo mňa. Určite sa mu potom večer na mňa sťažovala. A mala všetky práva, aby som pravdu povedala. Možno sa dokonca rozprávali aj o tom, prečo som sa tak chovala.

„Povedal si Jordan o mne?" Pokýval hlavou, na čo si prisadol bližšie a objal ma okolo pliec. „Prečo? Nechcela vedieť, prečo som sa chovala tak strašne debilne?" S trocha zúfalým úsmevom mi namiesto odpovede len vtisol pusu do vlasov, čím si odo mňa vyslúžil akurát tak plnohodnotné objatie. 

„Nie sme spolu tak dlho, aby som jej hovoril tak súkromné veci. A hlavne bez tvojho vedomia Clara. Možno je to moja priateľka, ale nikdy nebude pre mňa dôležitejšia, ako ty, jasné? Ženy prídu aj odídu, ale ty si moja malá sestra, na ktorú budem dohliadať celý svoj život." Možno by som mu aj bola niečo odpovedala, ale viete si predstaviť moju reakciu. Veľa mi k plaču aj tak nechýbalo a preto sa mi aj teraz tisli slzy do očí. Preto som ich radšej aj zavrela a užívala si len jeho objatie. Aspoň som mohla mať na chvíľu pocit, že sa mi nemôže stať absolútne nič na celučkom svete. Nie, kým je pri mne môj drahý brat, ktorý na mňa dáva pozor. „Nie si hladná? Od včera si nič nejedla."

„Ani nie."

„Škoda. Niečo by som ti uvaril." Trocha som sa od neho odtiahla a neveriacky mu pozrela do očí. Tak on by mi niečo uvaril? On, ktorý nám cez leto sotva vedel uvariť praženicu, keď sme zostali sami dvaja doma? Ostatní išli na denný výlet...ani neviem už kam a keďže mne nebolo dobre, zostala som radšej doma. A Austin bol samozrejme tak obetavý a zostal so mnou. S tým, že mi trocha zodvihol náladu svojim pokusom o urobenie raňajok.

„Mám pocit, že ak by si mal variť ty, vyhladovali by sme."

„Tým uvaril som mal namysli, žeby som niečo objednal." V tom prípade to už sedelo. No aj tak som nad jedlom ako takým pokývala hlavou. Nemala som chuť na nič. Skôr som chcela ešte spať, aj keď som to robila celý deň. Naivne som dúfala, že sa potom zobudím a bude zas všetko v najväčšom poriadku. Bože, aká naivná som len dokázala byť.

„Nevadí Jordan, že nie si teraz s ňou?"

„Asi nie. Bola tu niekoľko hodín a nezdalo sa, žeby bola nahnevaná ohľadne odchodu." Mala som chuť opýtať sa ho, čo na nej skutočne vidí a či sa aj k nemu správa tak...tak ako včera k nám, ale zdržala som sa. Nemala som silu na dlhý rozhovor, ktorý by určite nasledoval.

***

„Páči sa."

„Ďakujem," odvetila som potichu a načiahla sa za príjemne teplou šálkou čaju. Bolo zvláštne, že som sa zas ocitla u pána Morissona, ale popravde som sa na stretnutie tešila už od rána. Od rána, ktoré bolo úplne hrozné. Mohlo za to aj počasie, ale mala som pocit, že ani nevstanem. Dvojičky mali čo robiť, aby ma donútili obliecť sa a nasadnúť do auta. Nechcela som späť na internát, ale nebolo na výber. Rozlúčka bola tiež srdcervúca, hlavne pre mňa, ale potom...keď som sa ocitla na izbe a hlavne keď som tam bola sama, upokojila som sa. Zjedla som tabuľku horkej čokolády, dala si poriadne horúcu sprchu, vzala von Oriona a napokon sme sa domotali až sem.

„Tak? Ako bolo od minulého pondelka?"

„Aj dobre, aj zle. Ale prevažne asi zle." Smutné, ako som si spomenula na dni bielej a bledunko modrej. Dnes som sa mu pred dverami zas ukázala celá v čiernom. Inak to nešlo. Keď som vošla na izbe do šatníka, to bola farba, ku ktorej som zamierila úplne automaticky. Ani som nemusela nad tým premýšľať. „Mala som na sebe niekoľko dní bielu s modrou, ale to sa vyparilo veľmi rýchlo. Od soboty rána mám zas pocit, akoby...akoby sa mi svet naokolo rozpadal priamo pred očami."

„A čo sa stalo v sobotu ráno?"

„Ešte v piatok vlastne," priznala som trocha zahanbene. Netušila som, ako mu to celé povedať, hoci pred ním som nemusela mať tajnosti. Stále mi hovoril, že sa mu môžem rozhovoriť úplne o všetkom. Nemusím váhať, nemusím premýšľať ako to povedať čo najmilšie...proste mám hovoriť to, čo mám na srdci. „Keď som prišla do Portlandu všetko sa zdalo v pohode. Bola som rada, že som znova tam a všetko, ale..."

„Ale?"

„Ale..." Nedokázala som to proste povedať. Cítila som sa ohľadne tej záležitosti tak neskutočne hlúpo, pričom mi to ale spôsobovalo neskutočnú úzkosť. A možno práve tá bola hlavným dôvodom, prečo som zas padala na samotné dno depresie ako takej. „Austin mal u nich doma svoju novú priateľku. Netušila som, že niekoho má a proste to bolo príšerne nečakané. Pritom vie, že ja nemám rada také prepady. Cítila som sa pred ňou neskutočne trápne a...napokon išla s nami v sobotu na výlet k vodopádu."

„Nesadla ti?" Pokývala som hlavou, opatrne si odpíjajúc z teplého čaju. Tento bol už oveľa lepší, ako jeho bylinková špecialita, ktorú som dostala minule. Chutil príjemne sladko, po lesnom ovocí ktoré sa miešalo s medom.

„Mala ku mne aj ku Claire strašne zvláštny prístup. Akoby sa rada vyvyšovala a pritom sa podľa mňa nemala čím chváliť. Nepozná nás." Myslela si o sebe podľa mňa až priveľa. Možno mala len zlý deň, alebo sme to možno všetky vzali za zlý koniec, ale to nič nemenilo na veci, že jej prítomnosť pokazila celú sobotu. „Nemohla som sa proste uvoľniť. Cítila som sa strašne pod tlakom, keď som vedela, že je s nami niekto úplne cudzí. Ja som sa tešila na pár chvíľ čisto so súrodencami, pred ktorými sa nemusím pretvarovať, no potom prišla ona." Aj keď som sa hanbila, hľadela som mu do očí a hľadala v nich pochopenie. Nikdy ma za nič neodsúdil, tak prečo by mal teraz? Celé tie roky vedel, že jemu verím takmer vo všetkom. Podarilo sa mu získať si moju dôveru, aj keď to nemal ľahké. No prinieslo to výsledky, keď som sa dokázala rozhovoriť prakticky skoro o všetkom. Akoby som v takej chvíli ani nehovorila so svojim psychiatrom, ale čisto so starým priateľom.

„Bratovi si to povedala?"

„Takto priamo nie. Nechcem mu to pokaziť." Musel do toho vložiť dosť úsilia a ja som nechcela byť tá, ktorá mu vzťah rozbije hneď na začiatku. Nie je to tak, žeby som musela byť s Jordan denne. Ak to bude medzi nimi vážnejšie a tak, poviem mu to potom. Všetko má svoj čas.

„V poriadku, to chápem."

„Aj včera bola u nich. Claire musela odísť do nemocnice, no ja som radšej spala a ležala v jej izbe, než aby som išla von. Nechcela som sa s Jordan vidieť." Dnes predpoludním sa tam neukázala, ale zjavne len preto, že jej Austin volal a povedal jej, aby nechodila. Čo by si asi myslela, keby ma vidí v takom stave? Aj dvojičky na mňa museli mať príšerný výhľad a nieto ešte niekto, kto nebol zvyknutý.

„Nemyslím si, žeby sme museli riešenie nájsť hneď. Nevídaš ju na dennom poriadku, takže by sme sa asi mali venovať problémom, ktoré sú oveľa závažnejšie."

„Ako napríklad?" Tušila som, že príde aj jeho klasická otázka. A áno, aj teraz som mala pre neho kladnú odpoveď presne ako vždy predtým. Smutné, ale čo sa dá robiť? Zjavne kým sme na tom tak, že si o danej téme vieme pohovoriť, je všetko teoreticky dobré.

„Naša obľúbená téma." S trocha sileným úsmevom som prikývla a znova si odpila z čaju. Orion behal niekde naokolo, lebo ani za nič nechcel zostať pokojne sedieť, či ležať na jednom mieste. Nechali sme ho teda, aby šiel objavovať dom. Však ak sa bude báť tmy, alebo narazí na niečo, čo ho nebude zaujímať, vráti sa. „Za týždeň ti toho mohlo hlavou prebehnúť veľa."

„Aj prebehlo. V sobotu keď som bola úplne hore pri vodopáde, pozerala som sa dole zapretá o zábradlie...vážne som premýšľala o tom, aké by to asi bolo, keby skočím dole. Neviem plávať, čo by mi tiež hralo do karát, no..." Neverila som, že práve teraz som sa rozosmiala. No nedokázala som od smiechu dokončiť vetu. Na tvári pána Morissona som ale videla zmätenosť. Prekvapila ho moja reakcia, bez debaty ho prekvapila. Ale mňa vlastne tiež. Netušila som, že mi je to, či žijem, alebo nie niekedy tak hrozne jedno.

„Nečakal som, že povieš niečo podobné."

„Je to veľmi zlé, však?" opýtala som sa takto na rovinu. A presne ako som čakala, on prikývol. Položila som teda šálku na stôl a radšej sa zvalila na sedačku, len aby som na neho nemusela pozerať. Na chvíľu som si schovala ešte aj tvár do dlaní, tak som sa hanbila. Za svoje chovanie, za veci ktoré mi behajú v hlave...za seba. „Schválili ste niekedy niekomu samovraždu pán Morisson?"

„Ako to myslíš?"

„No keď ste s niekým hovoril na podobnú tému a on, či ona povedali, že sa chcú zabiť. Ak ste vedel, že je ich stav naozaj zlý, súhlasil ste s nimi?" Bolo to vrcholne stupídne, ale nad podobnou otázkou som premýšľala dlho. Pýtala som sa ju dokonca aj mojej starej psychiatričky doma v Kanade, no ona sa so mnou na túto tému odmietla baviť. Dúfala som ale, že pán Morisson to nezmetie zo stola.

„Nahlas som to nikdy nepovedal, ale potichu som s niektorými súhlasil. Chodili ku mne roky, vyskúšali sme veľmi veľa spôsobov liečby a keď nič nezaberalo a ich trápenie sa stále stupňovalo, vo svojom srdci som im samovraždu odpustil."

„Odpustil by ste aj mne?" Plná nádeje som sa pozrela jeho smerom, ale možno som nemala. Rozhodne som nechcela vidieť tú bolesť, ktorá sa mu pri mojich slovách zablysla v očiach. Až ma pri srdci bodol silný pocit viny. Možno som touto témou zašla priďaleko.

„Nájdu sa ľudia, ktorí medzi nami nie sú už mnoho rokov a ja som im ešte stále neodpustil. A ty by si do tej skupiny patrila tiež Clara. Kým by som žil, by som ti to vyčítal."

„Prečo?" Uprene som sledovala, ako veľmi sa trápil s hľadaním odpovede. Nedokázal nájsť správne slová, ktorými by mi možno trocha pomohol. No zjavne aj ja by som na tom bola rovnako. Človek jeho postavenia musí mať naozaj veľmi opatrný prístup k pacientom. Niekedy stačí jedno zlé slovo a stane sa katastrofa.

Ani vlastne neviem, koľko času mohlo prejsť, pričom sme tam boli v absolútnom tichu. Pozerali sme jeden na druhého, čakali sme. Ale načo? Načo sme čakali? Ani jeden z nás nemal čo povedať, ale akoby sme tým tichom chceli vyplniť čas dnešného stretnutia. Viem, mali sme sa rozprávať o liekoch a ich účinkoch, ale hneď vo dverách som povedala, aby sme si tú tému nechali na budúci pondelok. Mali sme v celej obývačke zapnuté iba jedno svetlo, ktoré stálo v rohu pri sedačke na ktorej som ležala, ale aj v tom šere som si všimla slzy v jeho očiach. A na tie som sa pýtať rozhodne nechcela. Nie, keď slzy nabehli do očí aj mne samotnej.

„V živote by som neodpustil ani tebe, ale ani sebe," povedal napokon pán Morisson podľa mňa s vypätím všetkých síl. Nemyslela som si, že ho niekedy uvidím takéhoto...dotknutého? Zraniteľného? „Nedokázal by som si odpustiť, že som ťa nechal zomrieť Clara. Nie...nikdy. S tým by som sa len tak nedokázal zmieriť." Neviem kto boj so slzami prehral ako prvý, ale čo ma ťažilo viac bol ten samotný fakt, že som ho videla takéhoto zúfalého. A hlavne kvôli mne. Prečo by ho to takto vzalo, ak sa denne stretáva s kopou ľudí ako ja? Nebola som predsa nikdy nič výnimočné, tak prečo? Prečo mi nemohol proste dať svoje požehnanie, aby som všetko skončila?

V okamihu, kedy k nám dobehol Orion som sa vlastne posadila a bola rozhodnutá ísť. Lámalo mi srdce sa na neho v takejto situácii pozerať a preto som chcela na dnes skončiť. Musela som na vzduch. Do chladnej noci, ktorá pomaly začínala. Tma už pohltila všetko naokolo nás, ale o to viac som sa tešila na cestu späť. Pod rúškom tmy vyzerá všetko milosrdnejšie. Aspoň mne to tak vždy prišlo. Preto som aj to svoje malé biele klbko vzala na ruky a pobrala sa ku dverám. Bez slova navyše som ich otvorila a až potom sa obzrela. Pán Morisson však ešte stále sedel v kresle, doslova ako prikovaný.

„Tak sa teda vidíme o týždeň," dostala som zo seba potichu. „Mrzí ma to pán Morisson. Nechcela som." Nepočkala som na odpoveď. Iba som zavrela dvere a bez váhania sa rýchlym krokom pobrala preč. Hlavu som držala sklonenú, žmurkaním som zaháňala slzy, ktoré si ale stále našli svoju cestu. A tak som plakala celý čas, až kým som neprišla na internát. Vlastne ešte aj tam. Okolo Maximiliana som prešla ako blesk, aby ma ani nevidel, vybehla som hore všetky schody a stále so sklonenou hlavou odomkla dvere na izbe. Bolo za nimi ticho, no svietilo sa.

„Ahoj," povedala Brooke, sotva som položila Oriona. Mysľou som bola ešte stále na chladnej ulici, ktorú prefukoval silný vietor, pritom som už ale mala dávať pozor na dianie okolo. Na Brooke, ktorá ležala v posteli a tiež...tiež mala podobne červené oči od plaču, ako ja sama.

„Ahoj," dostala som napokon zo seba. Mikinu som hodila na posteľ a radšej zašla do kúpeľne. Tvár som si umyla studenou vodou, osušila ju príjemne mäkkým uterákom, ale ako som sa následnej pozrela do zrkadla, nemala som pocit, že poznám dievča, ktoré na mňa hľadelo. Nebola som to ja. Alebo skôr...nebola to tá verzia, ktorou som chcela byť.

„Si v poriadku?" Nie. Nebola som v poriadku. Mala som od toho na míle ďaleko.

„Jasné, nič sa nedeje." Uterák som pokrčení nechala na kraji umývadla a radšej si vyzula tenisky, hodila ich vedľa dverí a zašla si po pyžamo. Na Brooke som sa pritom ani nepozrela, hoci ma zaujímalo, čo sa jej stalo. Dúfala som ale, že po sprche budem skôr vedieť prejaviť nejakú empatiu.

Prvotne padlo dobre, keď som na seba pustila teplú vodu a privrela oči, ale dlho tento pocit netrval. Nie, keďže som skončila sediac vo vani, s kolenami pritiahnutými k hrudi a krikom, ktorý som musela zadržať všetkými silami. Nechápala som, čo sa naokolo mňa deje, prečo sa takto staviam k celej veci. Bolesť sa šírila celým mojim telom, zabránila mi, aby som sa postavila a vypla vodu, čiže som tam iba sedela ako úplná troska, pričom mi litre teplej vody padali na hlavu. Snažili sa zmyť moje trápenie, ale bohužiaľ to tak ľahko nefungovalo. 

Nepredstaviteľne som počas tých minút, ktoré sa zdali ako hodiny trpela, mala som chuť si radšej vytrhať vlasy, no zostávalo len jedno. Vydržať, kým to najhoršie prejde, vstať na nohy a tváriť sa, akoby sa nebolo nič stalo. Sotva prehrmelo to najhoršie a znova som mala všetko aspoň z časti pod kontrolou, som nechala sprchu tak a dala sa dokopy. Obliekla som si pyžamo, umyla zuby, trocha presušila vlasy a následne ich zaplietla do vrkoča. Možno ak budú ráno pekné vlnité, troška mi to zodvihne náladu. Do izby som sa vracala potichu, ak by už Brooke spala, ale nie. Namiesto toho som ju našla, ako hladká Oriona, ktorý bol pri nej uvelebený.

„Narobíš internátu poriadne mastné ceny za teplú vodu." Mykla som plecami, hoci to zjavne nemyslela zle. Išlo jej asi len o to, aby tu nebola tak skleslá atmosféra. Odpovedať som ale nedokázala. Iba som prešla k posteli a klesla na jej kraj. Myslela som, že si vezmem tabletku na spanie, ale zavrhla som to. Dúfala som, že zaspím aj sama.

„Aký si mala víkend?" opýtala som sa napokon, asi po desiatich minútach ticha. Bolo mi trápne, že sme mlčali. Ľahnúť som si ešte nedokázala a ak som tam mala ešte sedieť, nechcela som, aby bolo priveľmi ticho. Nie, ak to znamenalo sústrediť sa na vlastné myšlienky, ktoré ma zabíjali.

„V pohode. Väčšinu času som bola s Roderickom." Pousmiala som sa, sotva pozrela na mňa. „Ty?"

„Tiež fajn. Po týždni som rada strávila čas so súrodencami. Chýbali mi." A chýbali mi aj práve teraz, keď ma nemal kto objať. Dala by som aj nemožné za to, aby ma Austin objal tak ako včera. No nebol tu. Určite bol niekde s Jordan a Claire sa určite učila. Obaja žili svoje životy, aj napriek môjmu trápeniu.

„Zajtra ťa potom hodín autom, ak myslíš. Aj ja mám len angličtinu."

„Vďaka." S pohľadom upretým niekam do prázdna som si konečne ľahla. Neznášala som sa za svoje chovanie, za to aká som bola voči nej rezervovaná, ale určite videla, že sa necítim dobre. Aspoň som dúfala, že si to nevezme k srdcu. Lebo s ňou to teraz absolútne nič nemalo. Skôr som bola asi rada, že tu bola a nemusela som byť sama. Teraz by mi to zjavne neprospelo.

„Dnes som mala dlhý deň, ku všetkému ešte prednášky, tak...dobrú noc." Počula som na jej hlase, že sa tiež necíti vo svojej koži a príde jej toto celé určite trápne. Ale nejako si k sebe hádam časom nájdeme cestu. Hoci ako to vyzerá, obe máme svoje vlastné problémy.

„Aj tebe," odvetila som potichu. Nechala som Oriona, aby spal pri nej, ak mu tam bolo natoľko dobre. Ja sama som si vytiahla prikrývku až po uši, otočila sa k oknu a pri pohľade na nočné svetlá, pomaličky privrela oči. Chcela som už len spať a nemyslieť.