-Clara-

Dúfala som, že si aspoň dnes ráno trocha prispím, ale nebolo tomu tak. Od šiestej som iba posedávala pri okne a pozerala na vývoj počasia. Nebola som si istá, ako to napokon dopadne, ale veľmi som dúfala, že sa vyhneme dažďu. Nechcela som, aby nám pokazil program. Hoci...nebola som nadšená, že Austin berie aj Jordan. A hlavne mi bolo proti srsti, že s ňou bol včera celý čas a mňa nechal na starosť Claire. Tá mala dosť svojej práce, takže ja som si musela vystačiť s Orionom a knižkou, ktorú som ale vyčítala. Ešteže som si pre istotu priniesla dve.

„Prečo ešte nespíš?" V momente som sa obzrela za Claire, ktorá práve vyšla z izby. „Nemusíme ísť predsa neviem ako skoro. Budeme tam za menej ako štyridsaťpäť minút." Mykla som proste plecami a radšej sa znova pozrela von. Nechcela som si pripustiť, že mi zas nebolo práve najlepšie. Cítila som sa smutná a netušila som prečo. Nič sa nestalo, tak prečo zase? Prečo po tak krátkej dobe, kedy mi bolo pomerne fajn? Nechcela som...nechcela som si zas obliekať len čiernu.

„Popravde sa mi ani moc nikam nechce," priznala som napokon. Možno to malo niečo s nezvaným hosťom, alebo možno ani nie. Netušila som kam presne ideme len, žeby to mal byť akýsi vodopád. Jeho názov som si ale nezapamätala.

„Ale chce. Pôjdeme, urobíš si pekné fotky a potom napíšeš niečo na blog."

„Claire..."

„Uvidíš, že bude zábava. Je to tam prekrásne a ty podobné veci miluješ." Hovorila mi, že okolo sú prekrásne lesy a všetko, čo ma na jednej strane lákalo. Hoci takto ráno, keď ešte veľká časť mesta spala, nebolo zle ani tu. Hlavne, ak sa ulice ponorili do tenkej vrstvy hmly. Všetko potom takto z výšky pôsobilo tak tajomne a krásne. Svetlá áut prežiarili hmlu naozaj zaujímavým spôsobom a atmosféru dotvorila aj obloha, ktorá bola celá zatiahnutá a tvorili sa na nej zaujímavé tmavé mračná. „Nemá to nič s tým, že ide s nami aj ona, však?"

„Neviem." Včera som s Jordan prehodila pár slov predtým ako odišli, ale nemala som z toho dobrý pocit. Bola som nervózna a pri jej pohľade mi to prišlo, že som sa len zosmiešnila. Doslova som na nej videla, že sa so mnou rozprávala iba z donútenia a hlavne...akoby si až priveľmi dávala pozor, čo povie. Možno sa jej Austin zmienil o tom, že nemám všetkých päť pokope. Potom by to dávalo dokonalý zmysel.

„Nebola práve dvakrát sympatická ani mne, ale ber to tak, že sa s ňou nasilu nemusíš rozprávať. Nech sa jej venuje náš drahý brat a my dve si vystačíme aj samé, hej?"

„Okej." Radšej som namiesto ďalšieho namietania zašla do izby a vzala si lieky. Premýšľala som, čo si zobrať, ak už mi nebolo rovnako ako včera a napokon som skončila pri piatich tabletkách. Krásny spôsob, ako začať každý deň, čo vám budem hovoriť. No aspoň pohľad na Oriona, ktorý sa ešte jedna radosť váľal na posteli mi trocha pomohol. Bol tak strašne rozkošný, ako sa tak zahrabal do oranžového paplóna.

„Nieže, sa potom rozhodneš zaplávať si blízko pri vodopádoch," povedala som mu a radšej siahla po vodítku, aby sme skočili dole ešte pred raňajkami. Nijako extra sa mi nechcelo, ale nemohla som čakať, že to za mňa vybaví niekto iný. Preto som len oznámila Claire cieľ našej cesty a už ma nebolo. Zbehli sme dole na prízemie, ale sotva som otvorila vchodové dvere, nás oboch zima krásne objala. A to mi vyčarilo úsmev na tvári. Toto bolo počasie, ktoré som milovala najviac.

Prvotne som myslela, že zostaneme len tak pred vchodom, ale mesto ma zlákalo a dali sme si menšiu prechádzku na okolí. Moc ďaleko som nešla, prešli sme si niekoľko ulíc, našli dokonca menší park a tak. Orion si zaštekal na niekoľko taxíkov, ktoré nás minuli a potom sme mohli ísť späť. Vzduch bol príjemne svieži, rozfúkal sa dokonca aj vietor, ktorý mi rozstrapatil vlasy, ale zároveň dal dôvod na ďalší úsmev. Tešilo ma, že nás pravdepodobne nečaká neviem ako slnečný a teplý deň. Už som proste chcela, aby jeseň plne prebrala vládu nad prírodou naokolo nás.

„Aha...dobre si pozri tento konárik," povedala som Orionovi. Čupela som mu naproti, aby sme si pozerali do očí, ale nevenoval mi toľko pozornosti, ako som si vyžadovala. „A teraz ho prines." Nehodila som ho neviem ako ďaleko, ale jeho ani nehlo. Obzrel sa síce za ním, ale to bolo maximum. Znova iba otočil hlavu ku mne a vyplazil jazyk. Neviem čo som čakala, ale dúfala som, že sa to možno podarí hneď na prvý pokus. Pomaly som ho chcela začať učiť povely a tak, ale...netušila som, či nám to pôjde. Preto som stále viac premýšľala nad tými terapiami. Mama hovorila, že tam mi dajú rady aj ohľadne toho, ako ho vycvičiť, tak možno by som to mala skúsiť.

A tak sme sa pobrali nazad. Sľúbila som, že budeme preč len chvíľu a hodina ubehla už určite. Už som vlastne len čakala, kedy mi Claire zavolá, či sme sa nestratili. Neviem ako Orion, ale ja som poriadne vymrzla, čo bol ale neskutočne super pocit. Preto som šla von iba v jednej mikine. Presne za týmto účelom. No príjemné bolo aj teplo, ktoré na nás čakalo v byte. Aj s vôňou kávy, ktorej som pre nedostatok spánku nepovedala nie. Na raňajky ako také som vlastne ani chuť nemala, ale zas palacinkám od Claire som nepovedala nie. Hlavne, ak sme si na ne nakydali kopu šľahačky, kakaa a banánov.

„Dúfam, že ste niečo nechali aj mne."

„Vieš ako...kto neskoro chodí, sám sebe škodí," odvetila Claire s plnými ústami Austinovi. Nechceli sme ho budiť, ale je pravda, že sme zjedli skoro všetko. Hlavne, že ja som prvotne nechcela jedlo ani vidieť. No...akosi plány nevyšli. „Ak by si prišiel domov v rozumnú hodinu, skôr by si vstal a nemusel si sa báť, že ti nezostanú raňajky."

„Tak prepáč, že som mal rande. Ako som si to mohol dovoliť."

„Mal by si pokľaknúť a prosiť o odpustenie práve tak." Obaja po sebe nenávistne zazreli, ale keď sa napokon rozosmiali, akosi som sa pridala. Nie, nechcela som už myslieť na to, že som sa nezobudila dobre. Minimálne tento víkend som ešte chcela mať svoj neutrálny pohľad na svet. Bez toho, aby všetko kričalo farbami, alebo aby sa naopak okolie ponorilo do tmavých odtieňov.

„Ty ako? V pohode?"

„Ale hej," odvetila som mu so šálkou v rukách. „Bodaj by nie, ak má človek tak skvelé raňajky." Skôr, akoby si šiel Austin po tanier, som dostala pusu na vrch hlavy, ktorá padla fakt dobre. A hlavne od neho. Áno, mohol sa včera chovať inak a urobiť si svoj program tak, aby bol aj s nami, ale...čo už? Ak to myslí s Jordan vážne, nemôžem po ňom chcieť, aby sa jej vyhýbal a trávil čas so mnou. S ňou si aj tak užije viac zábavy. Dozaista.

Dali sme sa napokon všetci traja do reči, pričom ja som si pozorne prezrela byt, akoby som tu bola po prvé. Bordové steny pôsobili stále maximálne príjemne, rovnako aj drevená podlaha, alebo potom vysoký okrúhly stôl, pri ktorom sme sedeli na červených barových stoličkách. Biela kuchynská linka, ktorá sa takmer až leskla čistotou, veľká kožená sedačka za nami s krémovými vankúšmi, alebo potom televízia na stene, medzi dvoma oknami. Mali to tu pekné, to sa muselo nechať. Obaja si dali záležať.

Trvalo nám následne pomerne dlho, kým sme sa dali dokopy a všetko, ale sotva sme vyrazili na cestu, už bolo dobre. S Claire sme si sadli dozadu, no potajomky som dúfala, že s nami už nikto štvrtý nepôjde. Chcela som proste, aby sme išli len my. Aby to bolo zas tak, ako počas leta, keď sme chodili hore dole. Vtedy sme sa mohli medzi sebou rozprávať o všetkom, ale teraz...teraz tomu tak nebolo. A rozhodne nie v momente, kedy sme vyzdvihli Jordan. S Austinom sa privítali samozrejme bozkom, ale nám dvom iba kývla hlavou. Takže asi toľko k tomu, že budeme mať príjemný deň.

„Ako to ide s Brooke?" opýtal sa Austin pomerne nečakane. Ja som bola úplne zapozeraná na stromy, ktoré lemovali oba kraje cesty. Krásne vysoké ihličnany, ktoré dokopy tvorili hustý les.

„Neviem. Zdá sa, že to je už lepšie, ale posledné dva dni akosi nemala náladu. Takže v podstate neviem, ako sme na tom."

„Je dosť nanič, ak človek nevychádza so spolubývajúcou," povedala Jordan. To ma donútilo odtrhnúť pohľad od stromov a pozrieť sa na ňu. Až ako sa obzrela za nami ponad plece som si naozaj dôkladne prezrela jej oči. Boli peknej zelenej to áno, ale...neviem. Ešte viac akoby mi nesadla. „Mala by si sa snažiť to nejako zmeniť."

„Snažím sa," odsekla som na svoju obranu. Určite som tým v jej očiach vyzerala ako nevychované decko, ale menej ma to trápiť nemohlo. „Len vieš, nie je to také ľahké."

„Prečo by nebolo? Pre človeka je predsa prirodzené, aby vychádzal s inými."

„Nie ak..." V momente som sa zasekla a radšej nad tým len mávla rukou. „Vieš, čo? Nechaj tak." Silene som sa na ňu usmiala, ale následne som si radšej iba oprela hlavu o okno a venovala sa Orionovi. Ten moju pozornosť ocenil viac, ako niekto, kto ma ani poriadne nepoznal. Ale aspoň...aspoň som si mohla byť istá, že jej Austin nič nepovedal. Čo bolo šťastie, ale smola v jednom.

„Ty nebodaj vychádzaš s každým, kto je naokolo teba?" opýtala sa Claire dosť nečakane. Už beztak bolo v aute priveľmi dusno a táto otázka k tomu ešte prispela. Všimla som si, ako po nás Austin zazrel v spätnom zrkadle, ale mal zjavne smolu. Lebo ak sa jeho drahá priateľka bude motať do všetkého a bude k nám taká ako doteraz, my musíme byť rovnaké.

„Snažím sa. Vieš, ak človek študuje psychológiu, musí mať veľký okruh priateľov okolo seba."

„To už prečo?"

„Aby som mala pred sebou príklady jednotlivých ľudí. Aby som si mohla všímať ich správanie, ich reakcie a tak. A potom aby som ich mohla samozrejme využiť pre získanie diplomu." Pretočila som nad jej tónom očami.

„Tak sú to teda kamaráti, alebo pokusné myšky?" V momente by som bola vyprskla do smiechu, ale zahryzla som si do jazyka. Pozrela som na sestru, ktorá na tom ale bola rovnako. Uznanlivo som prikývla, lebo táto poznámka sa jej podarila. Aspoň my dve sme si to teda mysleli. „To aby som aj ja začala pacientov takto vnímať. Tiež sa pomocou nich a ich trápenia vlastne dostanem k diplomu."

„Byť na tvojom mieste, beriem medicínu vážne. Lebo potom práve kvôli podobnému prístupu máme toľko nekvalifikovaných lekárov a tak vysokú mieru úmrtnosti." Chcela som niečo povedal dokonca aj ja, ale zdržala som sa komentára. Nestálo to za to. Radšej som naznačila aj Claire, aby to proste nejako predýchala a hotovo. Na hádky ešte bude asi čas počas celého dňa.

Preto som už po zvyšok cesty zostala mlčať. Cítila som, ako na mňa pomaličky ale isto dolieha neskutočná frustrácia z celého okolia a to nebolo vôbec dobré. Bála som sa, čo bude nasledovať, ale zostala som mlčať. Dokonca aj vo chvíli, kedy sme zaparkovali a mne sa pre niečo začali tlačiť slzy do očí. Nechápala som, prečo cítim zrazu všetku tú úzkosť a smútok, ak sa nič hrozné nestalo. Ale...zjavne to boli signály, aby som bielej a modrej zas povedala zbohom. A to na poriadne dlhú dobu. Už dnes ráno som váhala s obliekaním. Na bielu som sa necítila, čo si obaja samozrejme hneď všimli. Dala som si teda tmavomodrú mikinu s kapucňou, k nej ale bledé džínsy a aby som svoju nádej nezahodila úplne, Claire mi požičala bielu šiltovku, ku ktorej som dala biele tenisky. Pri balení som sa snažila byť optimista a brať si len bielu a bledomodrú, ale...musela som myslieť aj na zlé časy. A preto mi teraz tá mikina padla natoľko vhod.

Auto sme nechali na veľkom parkovisku, vzala som si tašku so zrkadlovkou, Orinovi som pripla vodítko a mohlo sa vlastne ísť. Všimla som si, že som nebola jediná, kto sem prišiel so psom, čo bola zjavne aj výhoda. Pri prechádzkach som postrehla, že sa pomerne teší, ak narazíme na iného psíka s majiteľom. Troška ma znervóznilo, že bolo všade tak veľa ľudí, ale s tým sa asi nedalo robiť nič. Ani zamračená obloha, či hmla niektorých neodradili, aby sem dnes prišli, rovnako ako my. Austin a Jordan sa vybrali napred a preto som bola rada, že sa Claire držala pri mne a aspoň ona dávala pozor, aby sme sa s Orionom nestratili.

„Usmej sa troška. Bude sa ti to páčiť."

„Už teraz to vyzerá sľubne." Jasne sme už počuli hukot vodopádov a hoci sme ich ešte nevideli, stačil mi aj pohľad na hustý borovicový les. Krásne vysoké stromy, ktoré v kombinácii s hmlou a mrakmi pôsobili neskutočne. Preto som Claire na chvíľu poprosila, aby sme zastali a mohla som si urobiť pár fotiek. Nechcela som si nechať uisť tú prekrásnu tajomnú atmosféru.

„Pripomína mi to Kanadu."

„Aj mne. Istým spôsobom." Zvykla som doma podobné výlety absolvovať sama a poviem vám, že boli skutočne dokonalé. Nemala som vtedy potrebu, aby niekto šiel so mnou. Proste som sa zbalila, vzala si zrkadlovku a išla za nosom. Bez toho, aby niekto vedel, kam, alebo kedy sa vrátim. Proste som blúdila lesmi a neraz som prišla do susedného mestečka, alebo tak. „Ešte keby tu nebola kopa ľudí...bol by tu tak krásny pokoj." Pokoj, ktorý by rušil len hluk padajúcej vody. Nič viac, nič menej, iba očarujúca príroda a jej divadlo.

Keď sme sa ale pohli ďalej a mierili bližšie k vodopádom, zostala som úplne bez slov. Sotva sa mi naskytol pohľad na masy padajúcej vody. Skala z ktorej voda padala pôsobila oproti nám neskutočne vysoko a stromy na jej vrchu ešte viac. Na chodníčkoch bola kopa ľudí, každý fotil jedna radosť, len aby si spomienky domov odniesli aj v tejto podobe. Jedným z chodníčkov sa dalo zísť dole k malému jazierku, do ktorého pritekala voda z vodopádov a odtiaľ bol výhľad neskutočný. Ako na most, ktorý sa rozprestieral vysoko nad besniacou vodou, tak na najvyšší bod vodopádu. Tráva bola vlhká či už od vody, alebo padajúcej hmly, ale to mi vadilo najmenej. Aj tak som si do nej bez problému kľakla, len aby som získala tú najlepšiu fotku. S tou temnou atmosférou naokolo mi to celé prišlo, ako miesto z toho najkrajšieho sna.

„Keď vidím aké je to tu krásne, až sa čudujem, že sme tu nikdy predtým neboli."

„Určite tu teraz ale nie sme naposledy," odvetila som, pričom ale Orion nebol zjavne spokojný, že si nemôže ísť behať kam sa mu zachce. No nemohla som ho pustiť. Nie, ak sa tu mohol zrúbať do vody, alebo sa niekde stratiť medzi toľkými ľuďmi. Hej, ak by to bolo veľké plemeno, asi by to nehrozilo, ale kto si bude všímať takého krpca? Ešte by tu na neho niekto nedajbože stúpil. „Tie fotky budú neskutočné."

„Som na teba hrdá, to dúfam vieš." Obzrela som sa za ňou, ale ten úsmev s akým ma sledovala...teda! Bez problému som jej uverila, že to myslí vážne a nepovedala to len tak, aby ma trocha povzbudila. A to ma tešilo. Preto som jej nepovedala ani slovo o tom, že mi nie je práve najlepšie. Kým som sa dokázala usmiať, bolo asi celkom dobre.

„Kde sú tí dvaja?"

„Tam hore." Ukázala na ten krásny oblúkovitý most, na ktorom stála kopa ľudí. Keď som ale uvidela vysokého hnedovlasého chalana v červenej mikine a vedľa neho dievča s havraními vlasmi až po pás, okamžite som ich spoznala. Zvláštne, že my traja sme sa stále viac podobali na otca a Andy bol ako jediný skôr na mamu. Ale možno...možno aj týmto spôsobom sa ukazovalo, nakoľko odlišný od nás vlastne je. „Čudujem sa, že sa slečinka nesťažuje. Síce...možno ju len nepočujeme."

„Neviem o čo jej išlo aj tým vystúpením v aute." Vodítko som napokon podala Claire, aby sa o Oriona postarala, kým som ja podišla ešte bližšie. Chcela som detail na miesto, kde dopadala voda. Opatrne som do nej ponorila pravú ruku, ale nebola tak studená, ako som myslela. Aké čarovné to tu asi môže byť počas zimy. Keď je všade sneh a možno voda pri brehu zamŕza. Bože, dúfam, že sem prídeme aj vtedy. „Akože áno, je pekná, ale ak sa podobne chová aj keď sú spolu len oni dvaja...čo na nej Austin vidí?" Nebolo mi to vôbec jasné. On bol jeden milý, pozorný a hlavne nápomocný typ, ku ktorému sa Jordan vôbec nehodila.

„Neviem. Ale veľmi dúfam, že sa mi naskytne šanca, aby som si s ním o celej veci pohovorila."

„Zišlo by sa." Akoby doslova vycítili, že sa o nich bavíme. Náš drahý brat sa za nami obzrel a s úsmevom nám zamával. Videla som, že je zjavne naozaj šťastný a preto som mu to nechcela kaziť. Tiež som nahodila úsmev a odkývala mu. Následne sme sa tiež pobrali chodníčkom späť a potom rovnako na most, kde stáli oni. Predtým som si ale ešte urobila nejaké fotky lesa, ktorý rástol naokolo, či detaily na ihličie a šišky.

„No? Spokojná s výberom destinácie?"

„Bol to tvoj nápad, že?" opýtala som sa ho hneď, ako sme prišli. Tiež som sa oprela o zábradlie mosta a zahľadela sa na krásny vodopád. Neviem, ale niekedy v takéto chvíle človeka napadne, čím si zaslúžil žiť na tak krásnej planéte. Lebo hoci je naokolo nás veľmi veľa zlého, nikdy to nepreváži krásu, ktorú nám naša planéta ponúka.

„Z časti."

„Uspel si." Ešteže obaja vedia, čo mám rada a čím mi dokážu zodvihnúť náladu. Chcela som využiť túto chvíľu, aby sme si trocha pohovorili, ale keď mu Jordan niečo zašepkala a potom ho dobre, že nie na silu tiahla preč, mala chuť ju akurát hodiť dole z mostu. Nanešťastie sa nám stretli pohľady, takže jej neuniklo, aká som z jej chovania otrávená. Ale dobre tak. Nech len pekne vie, že ma poriadne hnevá.

Zostali sme teda samé s Claire, ale bolo to možno aj lepšie. Ona sa nikam nenáhlila a počkala, kým som sa ja dokochala vodopádom, alebo kým som mala dosť fotiek. Rozhodli sme sa, že si zájdeme až úplne hore, kde vodopád pramenil a poviem vám, že hoci bola cesta hore dosť náročná a dlhá, stálo to zato. Zlákalo to kopu ľudí a bolo vtipné natrafiť na skupinku, ktorá si spievala nejaké nemecké piesne a tancami tam zabávali okoloidúcich. Vysoké ihličnany naokolo nás robili krásne tiene, ktoré zahaľovali všetko do temnej atmosféry. Tá bola ale pre fotky ideálna. Podarilo sa mi naozaj rozkošne odfotiť Oriona, na ktorého som zakričala a on sa na moje prekvapenie obzrel. Bolo vtipné, ako naokolo neho bolo vidieť ľudí do pol pása a on bol medzi nimi taký maličký.

Keď sme ale dorazili hore a odtiaľ som sa pozrela nadol, prišlo mi smutno, že Austin tu nie je. Tá jeho drahá spoločnosť mi bola ukradnutá, ale jeho mi bolo ľúto. Určite, by sa mu to tu bolo páčilo. Pomedzi stromy sme dovideli na rieku, ktorá tiekla na druhej strane cesty. Držala sa nad ňou ešte stále solídna vrstva hmly. Pri zábradlí som našla aj veľkú drevenú tabuľu, na ktorej bol veľmi pekným písmom namaľovaný názov vodopádu: Multnomah falls. Prečítala som si niečo o histórii, odfotila si aj tabuľu a potom...potom nás už čakala vlastne len cesta späť, na ktorú som sa ale vydať nechcela.

„Bojím sa," priznala som napokon, kým sme ešte stáli hore. „Od rána sa zas necítim dobre a...bojím sa, čo bude zajtra, alebo možno o hodinu. Nechcem, aby to bolo zas tak...tak nanič."

„Už keď si vstala tak skoro mi bolo jasné, že sa niečo deje." Bojazlivo som pozrela na Claire, ktorá držala v náručí Oriona. „Preto ma aj tak nahnevalo, keď mala Jordan svoje poznámky. Dobre viem, že veľa netreba, aby si do toho zas spadla."

„Nechcem, aby sa zas celý svet ponoril do čiernej."

„Možno sa to nestane. Nemôžeš vedieť, čo prinesie nový deň." A niekedy som to vedieť ani nechcela. Naozaj nie. Chcela som mať už iba pokoj, ktorý by nikdy neskončil. Lebo presne tak, ako tu bol prísľub lepšieho zajtrajška, pokojne mohol byť aj horší. Oveľa horší a to ma neustále desilo.

„Prečo ale stále trvá toto obdobie pre mňa len pár dní? Nechápem, čo robím zle."

„Ty nerobíš zle nič. Kedy si vedela ako to ovládať, žila by si inak celé roky. Ale nevieš Clara. A preto sa nesmieš obviňovať z toho, že sú tvoje emócie silnejšie, ako ty. To k tvojej chorobe proste patrí." Veľmi príjemne ma objala okolo pliec, ale nepomohlo dokonca ani to. Cítila som sa vo všetkom tak strašne stratená. Najradšej...najradšej by som skočila priamo z miesta, kde sme stáli. Dopad by určite bolel, ale pri trocha šťastia by som sa už nemusela vynoriť nad hladinu. Ako dobre by to len padlo...

„Celý svet sa mi neustále rúca pred očami a ja proste neviem, čo s tým urobiť. Neviem, ako ho udržať pokope."

„Raz sa to naučíš. Máš na to celý život." No čo ak som chcela, aby sa ten život skončil čo najskôr? Čo ak som si pripadala neskutočne opustene, dokonca keď ma objímala vlastná sestra, na tak krásnom mieste? Mala by som sa tešiť, usmievať sa ako o život a nie premýšľať nad smrťou. To bolo zvrátené. Vrcholne zvrátené. A nespravodlivé voči ľuďom, ktorí ma mali radi a robili všetko pre to, aby som bola šťastná. „Poď. Mali by sme ísť."

„Vrátime sa k vám?"

„Môžeme, ak chceš. Nanajvýš si zájdeme večer na prechádzku, ak sa na to budeš cítiť." Prikývla som, ale sotva mi vtisla Claire pusu na vrch hlavy, sa mi po lícach skotúľali slzy. Takže toľko k peknému víkendu, zvyšok ktorého asi len preplačem v posteli. A možno nie. Aj napriek všetkým skúsenostiam vo mne zostalo vždy maličké svetielko nádeje. Až do konca, kedy mi plne došlo, že musím povedať bielej a modrej zbohom.

Cesta dole bola už tým pádom o niečo horšia. A rýchlejšia. Chcela som proste preč spomedzi ľudí čím skôr, hoci to tu bolo tak strašne krásne. Potrebovala som ale pokoj. Najhoršie ale asi bolo, keď sme našli tých dvoch a Jordan sa na nás hneď začala usmievať, akoby neviem čo. Posnažila som sa tváriť, že sa nič nedeje, ale pred Austinom som to schovať nevedela. A to ma mrzelo.

„Poď sem," povedal Austin, nechal Jordan tak a radšej objal mňa. Nepomáhala to, skôr sa mi chcelo ešte viac plakať, ale zas odstrčiť som ho nemohla. A ani som vlastne nechcela. Robil to predsa za dobrým úmyslom. „Nechajte nás na chvíľu samých." Obaja sme pozreli na tie dve, no napokon súhlasili. Nechápala som, o čo mu ide, ale keď ma vzal za ruku a prešli sme sa k úplnému kraju plotu, kde na nás dopadali kvapky z vodopádu, pochopila som. Chcel, aby som prestala vnímať ľudí naokolo nás a sústredila sa len na prírodu. Na vec, ktorá ma dokázala upokojiť neustále.

„Nemysli si, že sa mi to tu nepáči, ale hneď ráno..."

„Pokoj. Nič sa nedeje," povedal úplne vyrovnane, pričom sa postavil za mňa a ruky mi položil na plecia. Ja som sa snažila dívať jedine na vodu, ale nedokázala som sa sústrediť na ten jeden bod. V hlave mi už vírilo toľko myšlienok, až som mala chuť kričať. Všetko, čo so sebou depresia prináša sa mi premietalo pred očami, akoby som už dopredu videla všetky tie dni strávené v slzách a neskutočnej bolesti. Moje výčitky kričali vo vnútri mojej hlavy, akoby chceli, aby som sa zbláznila. „Nesmieš hneď myslieť na to najhoršie. Možno to prejde. To, že si dnes smutná, neznamená, že budeš aj zajtra. Všetko bude v poriadku, len sa tým natoľko nezaťažuj sestrička, dobre?"

„Ale..."

„Nie. Nie je žiadne ale." Zhlboka som sa nadýchla chladného vzduchu, ale...radšej som z pliec striasla bratove ruky a otočila sa na odchod. Potichučky som povedala krásnemu miestu zbohom a nečakajúc na neho sa pobrala k autu. Mrzelo ma, ako to prebehlo, ale nedalo sa nič robiť. Nie, ak išlo o mňa. Dokonca som si z hlavy stiahla bielu šiltovku, ktorá v tom šere naokolo nás doslova žiarila.

Pri aute som si radšej od Claire vzala späť Oriona, ktorý mi v tej chvíli dokázal pomôcť ako jediný. Jeho krásne čierne očká mi aj napriek všetkému prišli plné nádeje a preto som radšej sklonila hlavu, aby mi vlasy zakryli tvár a pobozkala ho na hlavičku. Akoby doslova pochopil, že potrebujem podporu a prestal sa mi v náručí obracať hore-dole. Namiesto toho sa ku mne pritúlil a tichučky zaskučal, až mi to skoro zlomilo srdce.

„Ľúbim ťa krpec," zašepkala som mu a hneď ako Austin prišiel, som sadla do auta. Dúfala som, že cesta prebehne rýchlo a bez zbytočných slov. Hlavu som si iba oprela o okno a naďalej si k sebe túlila Oriona. To troška pomohlo, ale napokon mi aj tak zas stiekli slzy po lícach.

„Nebolo tam tak zle, aby si musela plakať, nie?" opýtala sa Jordan. Nemyslela to zjavne zle, ale nemala som silu, aby som jej niečo vysvetľovala. Iba som pokývala hlavou. Dúfala som, že dvojičky ju zabavia dosť na to, aby sa so mnou nerozprávala. No počas celej cesty bolo v aute také ticho, až doslova bolelo. Jediné, čo bolo počuť okrem motora, bolo keď Orion začal skučať, akoby sa tým pridal k môjmu nariekaniu.

***

„Nechceš sa ísť prejsť?" opýtala sa Claire zapretá o rám dverí. Mala som zjavne pokývať hlavou, ale na jednej strane ma to aj lákalo. Chcela som sa stratiť v nočných uliciach Portlandu a zabudnúť tak na všetko. Odkedy sme prišli domov, som proste ležala v jej posteli a plakala, alebo iba nemo hľadela do stropu. Takže nič prevratné. „Vonku je príjemná zima."

„Zájdeme si kúpiť zmrzlinu?"

„Môžeme," odvetila s úsmevom a na chvíľu si prisadla ku mne. Nevadilo jej, keď musela namiesto mňa zobrať Oriona von. Vždy ale, keď mi ho priniesla späť, sa zahrabal pod deku a spolu sme tam potom smútili. Ale bolo to na prekvapenie veľmi fajn. Mala som v ňom aspoň malú oporu. „Tak si pekne osuš slzy, obleč sa a ideme."

„Daj mi pár minút." Vstávalo sa mi pomerne ťažko, chvíľu som si ešte musela posedieť na kraji postele, ale potom to išlo. Došla som až do kúpeľne, dala sa troška dokopy, vlasy si schovala pod čiapku od Claire a mohli sme ísť. Orion už síce napoly spal, ale vzala som ho s nami. Nechcela som, aby tu bol sám. Austin šiel zas von s Jordan, ale...ako myslí. Nech žije svoj život. Aj tak by tu sedel pri mne úplne zbytočne. Rovnakú vec som povedala aj Claire. Nech si robí čo potrebuje a nenecháva sa mnou rozptýliť.

Vyšli sme von do tmavej noci, ktorej vládli svetlá áut, či pouličných lámp. Narazili sme na pár ľudí, ktorí sa zjavne tiež pobrali len tak von. Nikam sa podľa všetkého nenáhlili, v pokoji sa medzi sebou rozprávali a proste...užívali si voľný sobotný večer. Presne ako my dve. Tiež sme sa len tak motali hľadajúc miesto, kde by sme pre moju chorú myseľ našli zmrzlinu. A napokon sme ju aj našli. Claire nás zaviedla do kaviarne, ona si objednala horúcu čokoládu a ja som sa dočkala zmrzliny. Chcela som pôvodne len jednu, ale napokon...Claire mi namixovala zaujímavú kombináciu. Banán, čokoláda, karamel a citrón, poliate karamelovým sirupom a na vrch ešte aj trocha šľahačky. Nebudem ale klamať. Keď som sa do nej pustila, bola som razom o niečo šťastnejšia.

„Hneď je na teba lepší pohľad," povedala, sotva som si utrela šľahačku z kútikov úst. Musel byť na mňa zaujímavý pohľad, ale čo? Jedla som kopček za kopčekov s naozaj veľkou chuťou. „Asi ti budem odtiaľto posielať zmrzlinu vždy, ak ti bude zle."

„Čím je taká špeciálna? Chutí naozaj lepšie, než inde."

„Neviem, ale miluje ju každý v Portlande. A odteraz ani ty nie si výnimka." Celá kaviareň bola neskutočne útulná. Malá, ale vkusne zariadená, s pohodlnými kreslami, okrúhlymi stolmi s malou lampičkou a vítané boli dokonca aj štvornohé stvorenia ako Orion. Ten mi spokojne spal na stehnách, zabalený do svetra, takže z atmosféry veľa nemal. Ale čo? Ešte niekedy sa tu určite zastavíme.

„Ďakujem, že si ma sem vzala." Bolo to príjemné rozptýlenie. Lepšie trávený večer, ako keby som mala plakať v posteli.