-Roderick-

„Mám chuť sa tak akurát zbaliť a ísť domov. Neviem, prečo som mal tak vysoké očakávania..." povedal som hľadiac von oknom, pričom som ležal v posteli. Po dvoch hodinách morskej biológie a chémii som bol totálne hotový. V noci som skoro vôbec nespal. Proste som sa nedokázal prinútiť zavrieť oči a prestať premýšľať nad všetkým. A tak to potom aj vyzeralo. Namiesto raňajok som do seba nalial tri kávy z ktorých sa mi urobilo zle a preto som na všetkých hodinách vyzeral ako totálna troska. A preto som ani nešiel s Maximom po jeho auto. Vonku navyše liali od skorého rána, takže som si radšej pekne zaliezol do postele.

„Čo je tam až také hrozné, že sa chceš vzdať?"

„Odkedy som prišiel, som sa nedokázal poriadne vyspať." Aj teraz som radšej namiesto zízania na padajúci dážď zavrel oči a dúfal, že ma Coryho hlas udrží hore. „A navyše neviem čo s Maximom. Príde mi to, že čím viac sa ja snažím, tým viac sa ma on stráni. A to ma nepredstaviteľne štve Cory."

„Takže náš drahý Maxim ťa zničí skôr, ako štúdium samé o sebe?"

„Ničí ma všetko dokopy."

„Predpokladám ale, že nejaké dievča si si už vyhliadol." Doteraz som mu o Brooke schválne nehovoril. A vlastne ani nebolo čo. Boli sme predsa kamaráti, nič viac. Mal som ten pocit, že sme to tak brali obaja. Zatiaľ teda. Kam by sme sa vlastne aj mali ponáhľať? Máme pred sebou celý školský rok, počas ktorého môžeme poprípade niečo vybudovať. Však sme tu ešte len pár dní.

„Nič vážne, takže sa nevzrušuj."

„Som veľmi zvedavý, dokedy ti tento prístup vydrží." Dúfal som, že pár mesiacov to minimálne bude, ale kto vie? Zajtra by som pokojne mohol mať úplne iný názor na vec. „Inak, včera som videl Lucy s kamarátkami na pláži. Nevyzerala, žeby mala neviem ako zlomené srdce."

„Prosím ťa...urobila mi tam akurát scénu, aby to nevyzeralo, že sme to celé obaja brali iba ako zábavu." Dobre som vedel, že ma neľúbila, hoci mi to hovorila. Povedala to len tak medzi rečou a nie spôsobom, ako by som to ja rád od niekoho počul. Nevložila do tých slov žiadne city, ktoré tam ale rozhodne byť mali.

„Inak...čo tá morská biológia? Ako to vyzerá?"

„Zatiaľ som sklamaný, ale dúfam, že to bude časom lepšie. Mali by sme chodiť aj priamo do terénu a tak, čiže som zvedavý. No dnes aj včera to bola príšerná nuda." Tie týždenné pobyty každý mesiac v Charlestone ale zneli sakra dobre. To bude asi najskôr, kedy sa znova dostanem na otvorenú vodu a preto som sa asi natoľko tešil. To aby som si zistil, či tam sú poriadne vlny a poprípade si kúpil surf. Jar a skorá jeseň by sa dali stráviť aj tak.

„Tak to aby som si premyslel, či príde budúci rok, čo?"

„Aj keby ťa to nebavilo, bol by si tu a to by mne dokonale stačilo. Nerád to priznávam, ale chýbaš mi." Je zjavne normálne, ak s niekým trávite skoro každý deň od základnej školy a potom zrazu...BUM! Nemáte ani poňatia, kedy sa nabudúce uvidíte, alebo kedy budete mať čas, si aspoň zavolať. A nie, nebolo mi to jedno. Vôbec mi to nebolo jedno. Hlavne ak sa moje plány o tom, ako prídeme na výšku spolu s Corym behom pár minút rozpadli na prach.

„Nájdi mi prácu s ubytovaním za normálnu cenu a som tam behom pár dní."

„Vieš, že som schopný zobrať túto tému vážne," odvetil som pomaly otvárajúc oči. Nemal som ďaleko od toho, aby som zaspal. Zvláštne, že v dobe kedy by človek asi aj spať vedel, sa bráni zubami nechtami. Dúfal som ale navyše v to, že sa mi Brooke čoskoro ozve. Napísal som jej hneď ráno, pričom ona sa mi neozvala. A určite moju správu neprehliadla, Tomu som veriť rozhodne nechcel. „No aj keď nie kvôli práci, očakávam, že čoskoro prídeš. Aspoň na týždeň."

„A čo budem robiť, kým budeš ty v škole?"

„Netrvá to až tak dlho. Ak myslíš, môžem ťa prepašovať na prednášky."

„Jasné, prefarbím sa, dám si okuliare a budem sa tváriť, že som Maxim, čo?" Nič proti nemu, ale za ten prístup ktorý mal ku mne ráno, som mal chuť ho akurát prefackať. Pre niečo si zmyslel, že ak sa on nezobudil s dobrou náladu, pokazí ešte viac aj tú moju. Darmo som mu opakoval, že som na smrť unavený. On do mňa rýpal, až kým som na neho nenakričal, aby bol konečne ticho. Samozrejme, že sa urazil a ja som z toho vyviazol ako ten najväčší lúzer pod slnkom, ktoré ani nesvietilo.

„Nebude ti vadiť, ak zložím? Pokúsim trocha spať."

„V pohode." Ešteže nebol zástanca dlhých lúčení ako mama. Tá mi musela stále minimálne desaťkrát povedať ako veľmi ma ľúbi a až potom sa mi ju podarilo presvedčiť, aby položila. Viem, bolo to od nej zlaté a všetko, ale občas to preháňala. Zato otec nemal problém ma zrušiť pokojne v polovici vety a vyhovoriť sa, že sa mu vybil mobil, alebo, že nás to proste prerušilo. 

Každopádne sa mi ale podarilo zaspať. Chvíľu to trvalo, ale keď som sa pokúsil spočítať koľko kvapiek nám stekalo po okne, zaspal som. Konečne som tak nemusel aspoň na chvíľu myslieť na zbytočné veci, ktoré som aj tak nemohol zmeniť. Proste som túžil len po pár hodinách oddychu, ktoré mi ale neboli dopriate. Nie, keď ma niekto zobudil doslova búchaním na dvere a nie klopaním. V momente som sa posadil a zmätene pozrel po izbe, no tá bola prázdna. Moc prázdna na to, aby búchal naokolo seba Maxim. 

Dlho som zjavne nespal, lebo vonku stále pršalo zjavne úplne rovnako. Nechcelo sa mi ani pohnúť, ale napokon som sa postavil a donútil sa zájsť ku dverám. Oči sa mi stále zatvárali, skoro som nabral pritom otvorené dvere do šatníka, ale došiel som. Oprel som sa o kľučku, no osoba za dverami ma naozaj nemálo prekvapila. To, že išlo o Brooke by bolo v pohode, ak by nebola premoknutá ako nejaké malé šteňa a pritom nemala totálne červené oči od plaču. Smutné, že práve takýto pohľad ma donútil prestať myslieť na spánok, ale bolo tomu tak. Radšej som jej hneď uhol z cesty, aby mohla vojsť dnu.

„Čo sa prosím ťa stalo? Prečo vyzeráš takto?"

„Nerieš to prosím. Prišla som...prišla som proste, aby som to celé nemusela vysvetľovať Clare." Nechápal som absolútne nič, čo povedala, ale radšej som za ňou len zavrel dvere a vrátil sa do izby. Dobre, možno mi nechce povedať čo sa stalo, ale ako by som mohol celú záležitosť nechať len tak? Keby nešlo o vážnu vec, zjavne by sa tu len tak nezjavila. „Potrebujem sa tu na pár hodín schovať. O piatej mám potom hodinu."

„Aj ja," odvetil som sadajúc si vedľa nej na posteľ. „Koľko je vlastne hodín?" Načiahol som sa za mobilom na nočnom stolíku a na moje prekvapenie ma tam čakala dokonca správa od Maxima. Vraj sa uvidíme až na hodine. Vsadil som na to, že sa išiel vyvážať v novom autíčku, ale...robil dobre. Ja sám som bol maximálne nadšený, keď som ho dostal a určite nemal ani on o nič menšiu radosť.

„Si sám?"

„Hej, Maxim si šiel po auto a písal, že sa vidíme až potom na prednáške. Nemusíš sa teda báť, žeby si vyrušovala." Pokúsil som sa o úsmev, ale keď som videl, ako sa jej v očiach zas nazbierali slzy, zvolil som inú taktiku. Namiesto hlúpostí, som ju proste objal, čo určite pomohlo oveľa viac. Chcel som vedieť, čo ju dohnalo až k slzám, ale ak mi to nepovedala minule, prečo by mala teraz? „Dúfam, že toto celé nemá s Clarou nič spoločné."

„Ale prosím ťa...s tou sa konečne možno...možno začíname chápať," odpovedala potichu, pričom sa ku mne pritúlila ešte viac. Nebol som moc typ, ktorý by vedel niekoho utíšiť, ale dúfal som, že ak tu budeme len sedieť v tichu, bude jej o niečo lepšie. „Hoci...neviem. Nechcem o nej hovoriť."

„V pohode. Nemusíme hovoriť o ničom, ak nechceš." Radšej som ju pohladil po chrbte a opatrne si ju od seba troška odtiahol. Chcel som sa jej pozrieť do tváre, hoci neviem, čo som čakala. Jej oči mi toho moc nepovedali. Akurát to, že bola naozaj smutná a niečo ju trápilo. Pritom som si robil pekné vyhliadky na večer. Dúfal som, že sa pôjdeme možno prejsť, ak by prestalo pršať, ale zjavne z toho takto nebude nič. „Mala by si sa ísť podľa mňa prezliecť do niečoho suchého."

„Nemôžem sa jej takto ukázať na oči."

„Tak počkaj tu," povedal som a skôr, akoby som vstal dostala pusu na čelo. Nie, do jej izby sa mi až ísť nechcelo, ale zašiel som do šatníka a priniesol jej ako svoje tričko, tak aj mikinu. Bude jej to musieť stačiť, kým nepôjdeme na prednášky. „Snáď môže byť čierna."

„Perfektná farba na tento deň." S úsmevom som jej podal veci, ktoré si vzala so sebou do kúpeľne. Rýchlo som odpísal Maximovi, no potom som si ľahol späť do postele. Mali sme k dobru ešte pár hodín, tak prečo ich nevyužiť nejako produktívne? A hej, tým som myslel váľanie sa v posteli. Dnes to bola asi jediná produktívna vec, na ktorú som sa zmohol. Milé ale bolo, keď si Brooke prehodila svoje šaty cez moju stoličku aby sa sušili a potom si zaliezla ku mne do postele. Musel som uznať, že jej to ale v mojich veciach pristalo. Oveľa viac, ako Lucy.

„Teraz sme ako typický párik z amerického filmu."

„Pretože máš na sebe moje veci, keď spolu ležíme v posteli?" Prikývla a dokázala dokonca pridať aj nejaký ten úsmev. Nebol to ten, ktorý som ja natoľko miloval, ale dnes by som ho zjavne aj čakal zbytočne. Ako malé víťazstvo som ale bral aj fakt, že sa vykašľala na plač. Smutný výraz si pokojne dnes môže nechať, ale slzy by som nerád videl.

„Dokázal by si niekedy niekomu koho ľúbiš povedať, že je pre teba jedným obrovským sklamaním? Dokázal by si mu povedať, že kvôli nemu nemáš život, aký si si stále predstavoval, lebo ťa obraz o čas, či peniaze?"

„Ten kto ťa ľúbi, by ti nič podobné nepovedal," ubezpečil som ju. Neboli to asi slová, ktoré chcela počuť, ale bol som úprimný. Takto na rovinu to vyznelo maximálne hnusne. Až tak, žeby som najradšej tomu kto jej niečo podobné povedal rozmlátil hubu priamo na mieste. Takto mi ale zostávalo len strpieť jej ďalšie slzy a dúfať, že moje objatie pomôže. Dovolil som jej dokonca vyložiť si hlavu na moje rameno, kde po dobrej polhodine plaču dokonca zaspala. A ja vlastne tiež. Bol som unavený a v tej chvíli som sa o prednášku absolútne nestaral. A čo ak nepôjdem? Maxim mi prinesie poznámky, ak nejaké budú. Spať vedľa Brooke bolo lákavejšie. Oveľa.