-Clara-

Klopanie som očakávala už dobrých desať minút, ale ani napriek tomu sa mi nevstávalo o nič ľahšie, aby som otvorila. Vedela som ale, že to je Brooke. Sotva odišla som našla jej kľúče od izby na stolíku, čo bol aj dôvod, prečo som si nešla už dole po večeru. Chcela som počkať kým príde, aby nemusel potom stáť na chodbe, alebo ja neviem čo. Dosť ma ale prekvapilo, že za dverami nestála ona. Bol to Roderick, ktorý sa celý vysmiaty opieral o rám dverí. Zjavne čakal, že mu otvorí Brooke, ale nedal svoje sklamanie najavo, ani keď uvidel mňa.

„Dnes máme na seba ale šťastie."

„Predpokladám, že si sem nemeral cestu len preto, aby si videl mňa," podpichla som ho a pustila ďalej. Aby som pravdu povedala, nemala som na neho vôbec náladu, ale snažila som sa ten fakt zakryť. Stačil mi ten krátky telefonát, aby som sa zas nechala stiahnuť dobre, že nie pod úroveň čiernej zeme. Hnevalo ma, že neviem o čo ide. Domov som ale ešte volať nemohla. Rodičia určite ešte pracovali a v práci som ich nemienila vyrušovať. Hlavne nie otca, ktorému som to chcela povedať. Mama by celú záležitosť len nafúkla, a to nepotrebujeme.

„Hľadal som Brooke to je pravda, ale nie som sklamaný ani tvojou prítomnosťou. Aspoň máme čas, aby sme sa lepšie spoznali."

„Tešil sa ti Maxim, keď si ho šiel zobudiť?" opýtala som sa, pričom on sa vyvalil na posteľ, ktorú Brooke tak pekne ustlala a ja zase na svoju. Vonku bolo minútu za minútou horšie počasie, takže ma to veľmi nelákalo von ani s Orionom. Zjavne to vyriešime len tak, že ho pripnem na vodítko, nech si on vybehne von a ja počkám vnútri. Teda ak sa mladý pán dnes ešte vôbec zobudí. Sotva som sa vrátila zaspal vedľa mňa na posteli a ani Roderickov príchod ho nevyrušil.

„Zjavne asi tak, ako teraz ty mne."

„Hej!" okríkla som ho, ale hádam pochopil, že som to nemyslela v zlom. „Povedala som ti snáď, že mám s tebou nejaký problém, alebo také niečo?"

„Netváriš sa nadšene." Keby tak len vedel, čo všetko ma ťažilo. Zjavne by sa potom ani on natoľko nevytešoval zo života, ale zas...nech je šťastný. Nikdy som nikomu nič iné nepriala a teraz som s tým nechcel začínať. Načo by aj bolo dobré niekomu želať niečo zlé? Svet je zlý aj bez toho.

„Dnes akosi nič nešlo tak, akoby som chcela. Zjavne len preto."

„To sme dvaja. Mali sme prvú hodinu morskej biológie, ale poviem ti, že nezáživnejšiu hodinu, som hádam ešte ani nemal. Veľmi dúfam, že to nebude takéto po celých päť rokov, lebo inak som sem šiel zjavne zbytočne."

„Prvé hodiny sú väčšinou také. Určite to bude neskôr v pohode." Bol zlatý, ako sa tak prevalil na brucho a pozrel na mňa. Musela som uznať, že sa mi jeho oči fakt nemálo páčili. Mali v sebe niečo...niečo špeciálne. Nebola to len obyčajná modrá, to vôbec nie. Nenávidela som vodu, ak malo ísť o rieku, more, či dokonca oceán, ale jeho oči...tie mi prišli ako oceán, ktorý by som veľmi rada spoznala. Ako oceán, o ktorom by som chcela vedieť každučký detail. „Alebo máš pravdu ty a budeš sa tu celé roky len a len trápiť."

„Radšej by som bol doma. Tam by nebolo takéto hnusné počasie a hlavne by som nemusel byť stále niekde takto zavretý. Začína mi to liezť neskutočne na nervy."

„Brooke myslím vravela, že si Hawaiia, nie?" Prikývol, k čomu prihodil úsmev, ktorý...no dobrý Bože. Až som sa bála, či na neho neviem ako nevyvaľujem oči. Zrazu mi ale prišiel tak strašne zlatý. Konečne sa nehral na pána dôležitého, čo malo u mňa len a len plus.

„A ja zas podľa tej vlajky súdim, že ty si hrdý obyvateľ Kanady." Obaja sme pozreli na vlajku, ktorú som mala na stene, tesne nad stolom. Trocha som sa včera pohrala a polepila okolo nej aj nejaké svoje fotky, takže to tu konečne začínalo vyzerať útulne. A hlavne...volal mi kuriér, že zajtra mi konečne príde aj knižnica. Tak snáď bude Maximiliano tak milý a príde mi ju zložiť.

„Niektorí by povedali, že až moc hrdý. No pochybujem, že niekedy budem nejakú krajinu milovať viac. Je to proste môj domov. Zbožňujem tú prírodu všade naokolo, ale aj ten ojedinelý ruch veľkomesta." Krásne spomienky. Hlavne, keď sme tesne pred vianočnými sviatkami zvykli zájsť do Calgary. Tú atmosféru som priam milovala, hoci...doma to bolo ešte lepšie. Svetielka na každej jednej lampe, krásne ozdobený stromček, alebo kopy snehu. Mali sme ho skoro každé Vianoce.

„V dnešnej dobe je ojedinelé, ak ľudia dokážu natoľko oceniť krajinu, v ktorej žijú. Väčšina sa hrabe niekam do sveta."

„Veď sme to urobili aj my," pripomenula som mu a znova položila hlavu na vankúš. Bola som unavená. V noci som už spala lepšie to áno, ale predsa to ešte nebolo to pravé. Dúfala som ale, že keď si dnes vezmem lieky a unavená ľahnem do postele, zobudím sa zajtra v ešte lepšej nálade. Alebo aspoň v rovnakej, ako dnes. Nevadilo mi, že som nedokázala byť neviem ako šťastná. Stačilo, ak som nemusela vešať hlavu a mohla sa na svet pozerať inak, než spoza závoja sĺz. „Odišli sme, dúfajúc v lepšiu budúcnosť."

„Neviem ako ty, ale ja sa plánujem vrátiť. Hawaii je miesto, kde chcem prežiť svoj život."

„Tak to asi uvažujeme rovnako." O pravú ruku sa mi obtrela jemná srsť, na čo Orion v momente zodvihol hlavičku a pozrel na mňa. Pôsobil akosi zmätene, nad čím som sa ja len pousmiala. Ako som ale pozrela na kvapky stekajúce po okne, prišlo mi veľmi smutno. Bála som sa o Andyho. Zjavne zbytočne, ale bolo tomu tak. Mala som si na to za tie roky zvyknúť, ja viem, ale...nedokázala som si odpustiť to, že sme mali k sebe takýto vzťah. Skoro žiadny v podstate. Nepoznali sme jeden druhého a po mojom odchode som už nemohla dúfať, žeby sa to zmenilo. Hlavne nie k lepšiemu. Uvidíme sa cez prázdniny to áno, ale inak nič. Sám od seba sa mi aj tak neozve. Ak teda nebude nič potrebovať.

„Inak...nepovedal som ti to najlepšie."

„Ohľadne?"

„Ohľadne morskej biológie. Budúci týždeň budeme mať hodiny ešte tu, ale potom budeme chodiť raz mesačne na celý týždeň, do malého pobrežného mestečka Charleston. Tam budeme v teréne, škola tam má laboratóriá a všetko...to by zjavne mohla byť tá lepšia čas." Znelo to fakt dobre, to som musela uznať. A hlavne pre niekoho ako on. Určite otvorenú vodu miloval odmalička, tak čo by mohlo byť lepšie? „Dobré, nie?"

„Znie to fantasticky," odvetila som, no v momente ako niekto zaklopal, som bola na nohách. Teraz to už bola na sto percent Brooke, čo sa potvrdilo. A popravde ma to aj potešilo. Chcela som si s ňou trocha pohovoriť a hlavne sa ešte raz poďakovať za odvoz. Lebo nemusela. Mohla počkať tú hodinku v škole a potom ísť na vyučovanie, ale ona sa odtrepala so mnou späť a v tej hlúpej premávke ešte raz nazad do školy.

„Máme návštevu?" opýtala sa hneď, ale to už bol na nohách aj Roderick, ktorý ju objal skôr, akoby si bola zložila kabelku. A nie, podľa mňa nešlo len tak o priateľské objatie, ale to museli najlepšie vedieť oni dvaja. Mne to ale prišlo, že tam bolo toho aj o niečo viac. Z oboch strán.

„Zjavne vás nechám osamote."

„Netreba," povedala rýchlo Brooke, asi aby mi ani nedala šancu odísť. Nebola som si istá, ale keď sa usmiala...naozaj úprimne usmiala, uverila som jej. A musela som uznať, že tak vyzerala oveľa krajšie, ako keď sa na mňa stále mračila. Zrazu som sa naozaj nedivila, že sa Roderickovi páči.

Napokon to aj tak ale bolo, ako keby som tam ani nebola. Oni dvaja sa bavili, zatiaľ čo ja som si vzala knihu a tvárila sa, že ich nepočúvam. Opak bol ale pravdou. Roderick prišiel s nápadom, aby si cez víkend zašli na výlet a hoci Brooke prvotne nesúhlasila, sľub, že pôjdu sami dvaja jej názor zmenil. Vyzeralo to teda, že obe budeme mať zaujímavý víkend, po ktorom keď sa uvidíme, asi bude o čom hovoriť. Medzičasom mi napísal aj Austin, že už skončil v práci a ide vyzdvihnúť Claire do nemocnice. Bola to vlastne len maličkosť, ale vyčarila mi úsmev. Rovnako ako oni, aj ja som bola pokojnejšia ak som vedela, čo je s nimi a tak.

„Ahoj ocko." Na večeru som napokon ani nemala chuť, takže som zostala na izbe, kým Roderick a Brooke zašli dole. Chcela som ten čas využiť a pohovoriť si s otcom. „Nevyrušujem?"

„Samozrejme, že nie. Akurát som myslel, že dnes zavoláš mame."

„Hej, zavolám aj jej. Preto jej prosím nehovor, že som sa ozvala. Vieš...je tu niečo, o čom musím hovoriť s tebou." Netušila som ako mu to čo najjednoduchšie celé povedať. Bála som sa, ako to vezme. No musela som niečo urobiť. Zjavne by som sa zbláznila, keby si to mám nechať pre seba. Už takto som mala zlý pocit, že som mu nevolala okamžite.

„Stalo sa niečo zlatko?"

„Ide o Andyho," začala som opatrne. Sedela som na zemi, chrbtom opretá o posteľ, pričom Orion sa napchával jedna radosť. Bol na neho ale tak rozkošný pohľad. „Dnes mi písal a chcel odo mňa peniaze. Vieš tie, ktoré si šetrím na nový objektív."

„Aj ti povedal načo mu budú?"

„Práveže nie. Iba na mňa tlačil, aby som mu povedala kde ich mám, lebo inak vraj pôjde ku mne a rozvráti mi celú izbu." Mrzelo ma, že mu musím niečo podobné hovoriť. Nechcela som ho trápiť. Nie, ak by mohli mať po mojom odchode s mamou konečne trocha pokoja. „Neviem čo to malo byť." To, že mi na konci telefonátu povedal, že som psychopat, som ani neriešila. Nenazval ma tak po prvé a určite ani naposledy. Koniec koncov mal pravdu. Nebola som normálna. Ani zďaleka.

„Skúsim si s ním pohovoriť, hej? Ty si nad tým hlavne nelám hlavu miláčik. Máš dosť starostí aj bez jeho hlúpostí." Prikývla som viac menej pre seba a vystrela ruku k Orionovi. Ten si to všimol takmer okamžite a pricupkal ku mne, zjavne aby som ho hladkala. Ja som mu samozrejme s radosťou vyhovela. Veď prečo aj nie?

„Nebuď na neho veľmi zlý. Možno len chce, aby ste si ho viac všímali."

„A preto od teba pýta peniaze?" Nedávalo to zmysel, to mi bolo jasné, ale čo už? Zas som nechcela, aby na neho začal otec kričať. Lebo on bol tá povaha. Rád všetko riešil pomerne hlasno, akurát u mňa sa musel posledné roky krotiť. To ale neznamenalo, že bol taký aj na ostatných. Ak bolo treba, nakričal dokonca aj na dvojičky a pritom boli obaja dospelí a všetko. „No nič, nechaj to celé na mňa. Ty mysli pekne len na školu a vlastné zdravie."

„Cez víkend budem potom v Portlande. Austin mi navrhol, aby som prišla."

„Super, aspoň ťa obaja privedú na iné myšlienky," povedal láskyplne, až ma zamrzelo, že som ho nemohla len tak objať a poďakovať sa mu za všetko, čo pre mňa za celý život urobil. Lebo málo toho nebolo. „Clara musím teraz ísť, ale ozvi sa aj maminke, áno? Určite sa ti poteší."

„Ďakujem ocko."

„Nemáš zač. Dávaj na seba pozor."

„Ahoj." Dlho som sama nezostala, lebo sa Brooke vrátila v pomerne dobrej nálade a aj s malým darčekom pre mňa. Aj ona sama ešte jednen naozaj lákavo vyzerajúci čokoládový koláčik, aký som onedlho držala v rukách aj ja. A poviem vám, že lepší som v živote nejedla. Až bola škoda zjesť ho, lebo som potom chcela ešte minimálne jeden.

„Brooke?" oslovila som ju v momente, ako zavrela dvere od kúpeľne. Ja som už ležala v posteli a jediné, čo ešte v izbe svietilo, bola moja svetelná reťaz na parapete. „Len toľko, že ďakujem za odvoz."

„Za takéto veci mi neďakuj. Mala by to byť samozrejmosť." Ale pre mňa nebola. Nie, ak sa ku mne celý život skoro každý choval neskutočne odporne. A hlavne nie po tom, ako sme spolu začali. Človek by si bol myslel, že si k sebe cestu nenájdeme, ale ja som začínala dúfať v opak. Možno by sme mohli byť napokon kamarátky.

„Ale pre mňa nie je." Pozrela som na ňu, ale ešte aj v tom šere som si všimla, že nevedela správne reagovať. Zjavne preto mykla plecami a popriala mi dobrú noc. Už ani ja sama som sa necítila na rozhovor. Volala som potom s mamou a bola dole s Orionom a to ma unavilo ešte viac. Takže som napokon ani nemala problém zaspať, čo ma len tešilo. Veľmi som dúfala, že bude zajtrajší deň dobrý. Aspoň taký, ak ten dnešný.

Prebudila som sa vlastne až ráno, na akúsi hudbu. Nebola pustená veľmi nahlas, ale predsa narušila môj pokoj a donútila ma otvoriť oči. Za oknami lialo a vietor fučal ako uprostred zimy, ale to, čo ma zaujímalo viac, bola Brooke. Nechápala som, kam sa chystá tak skoro, ak má dnes len o piatej fotenie zjavne spolu so mnou. A ak môj budík ktorý bol nastavený na ôsmu ešte nezvonil, muselo byť riadne skoro. Hlavne, ak ešte celkovo bola za oknami tma a nie len kvôli tomu, že bolo zamračené.

Prevrátila som sa na druhý bok, aby som pozrela smerom do izby, ale tam bola tma, čiže Brooke musela byť určite v kúpeľni. Dokonca ešte aj Orion spal. Jej posteľ ale bola prázdna a navyše už ustlaná. Sotva som sa posadila ma v hlave bodla otrasná bolesť, ktorá ma donútila vziať si o tabletku navyše. Mala som ich v hornej zásuvke nočného stolíka, kde boli všetky stále po ruke. Vždy mi ale prišlo blbo, keď sa mi na dlani ocitli štyri tabletky, ktoré som jedla denne. Mala som obdobie, kedy som brala len jednu a potom aj také, kedy ich bolo šesť. Všetko záležalo od ich druhu ale aj od toho, ako som sa cítila.

„Zobudila som ťa?" V momente som pozrela jej smerom a rýchlo schovala tabletky. Nechcela som, aby o nich vedela. Pohár ešte dopoly plný vody som vrátila na stolík, akoby sa ani nebolo nič stalo a pokývala hlavou. Nechcela som, aby si myslela, že som hore kvôli nej, hoci to bola pravda.

„Kam ideš tak skoro? Pokiaľ viem, nemáš teraz vyučovanie."

„Musím si niečo vybaviť." Na to, že ja som bola ešte polomŕtva, vyzerala Brooke až moc dobre. Pristalo jej, keď mala vlasy vyčesané do drdola a rovnako sa jej hodili aj zjavne čierne pletené šaty. Ale tak...ona by vyzerala dobre zjavne vo všetkom. Bola proste ten šťastný typ dievčaťa. „Okolo obeda budem zjavne späť."

„To už aj ja. Od deviatej mám žurnalistiku a potom o piatej fotenie."

„Vezmeš Oriona von ty?" Necítila som sa na to, ale prikývla som. Aj tak ešte spal a bola by ho škoda budiť. A hlavne som sa aj ja musela rozhýbať a vtĺcť si do hlavy trocha lepšieho myslenia. Dúfala som v lepšie ráno, ale odmietala som sa vzdať. Nechcela som sa sotva po jednom dni zas vrátiť do čiernej. Ani náhodou. „V tom prípade..." Zjavne by bola dopovedala, keby jej nezačal zvoniť mobil. Zdvihla s dosť nabrúseným tónom a dokonca sa zabuchla do kúpeľne, asi aby som nepočúvala. Zjavne potom ale nemala kričať tak nahlas, že to podľa mňa počul ešte aj Maximiliano dole na prízemí.

„Všetko v poriadku?" opýtala som sa opatrne, sotva vyšla znova von. Keď na mňa ale pozrela so zaslzenými očami, radšej som sa nič viac nepýtala. Iba som ju nemo sledovala, ako si vzala kabelku, obula kožené tenisky a odišla. Dvere zabuchla tak solídne, až sa zatriasli sklá v oknách. Ja sama som tam chvíľu ešte nechápavo sedela, ale potom som sa pomaly začala dávať dokopy. Miatlo ma jej správanie, ale zjavne sa muselo niečo stať. Pochybujem, žeby sa inak predo mňa postavila so slzami v očiach. Ona nie.