-Clara-

Na moje veľmi veľké prekvapenie, som nemala ani ten najmenší problém vstať. Zobudila som sa dokonca o polhodinu skôr, akoby zvonil budík, čo som brala iba ako plus. Brooke navyše ešte spala, takže som mala čas sa v pokoji pripraviť a potom vyraziť na cestu. Na raňajky som chuť hneď nemala a aj tak som sa plánovala vrátiť po hodine späť. Zložiť si veci, najesť sa a vziať Oriona. Po jednej hodine žurnalistiky som mala mať dve angličtiny až o tretej a čas medzi tým som chcela stráviť v meste. Mala som v pláne si zájsť do kníhkupectva, alebo také niečo. Trocha viac sa poobzerať, aby som bola poprípade v obraze.

A hádajte čo? Stačil jeden jediný pohľad do zrkadla, aby som sa dokázala usmiať tak úprimne, ako za posledné dni vôbec. A to viedlo len k jednej veci. Smelo som siahla po farbách, ktoré som natoľko milovala. Nie v klasickej zostave, lebo som sa cítila dnes na niečo špeciálnejšie. Preto som si vzala bledunko modré šaty, ku ktorým som si cez plecia prehodila ešte tenkú bielu košeľu. Bolo trocha chladno, hoci na dnes zas písali príjemné teplo. K tomu všetkému biele tenisky, vlasy som si vyčesala do drdolu a dokonca...dokonca som sa trocha aj namaľovala. Nič extra, ale ja som z toho mala dobrý pocit. Bolo to, akoby som dosiahla neviem aký veľký úspech, pričom taká Brooke podobné veci brala za samozrejmosť.

„Dobré ráno," povedala som pomerne hlasno, sotva som zbehla dole schodmi a zastala pri Maximilianovi, ktorý už tiež zaujal svoje miesto. Hoci to bolo len na hodinku, ale priniesla som mu Oriona. Nie, aby sa Brooke náhodou sťažovala, že sa musí o neho starať.

„Aj tebe. Zjavne si sa dobre vyspala, čo?"

„Dalo by sa to tak povedať." Veľa spoločného to s tým nemalo, ale tešilo ma, že sa cítim konečne...fajn? Neutrálne? Nemala som pre to nikdy normálny názov. Bolo to proste obdobie bielej a bledomodrej, ktoré som si chcela udržať čo najdlhšie. Riziko, že bude zajtra všetko úplne inak tu bolo stále, ale snažila som sa na to nemyslieť.

„Dokedy budeš preč?" opýtal sa, sotva som sa zohla po Oriona a položila ho na mramorovú dosku stola. Podľa jeho výrazu by som usúdila, že sotva odídem, niekam si ľahne a zaspí, ale tak ako myslí. Aspoň nebude robiť problémy.

„Iba hodinku. Potom som späť, na celé predpoludnie si ho vezmem a prinesiem ti ho zas okolo tretej. Tam ma ešte čakajú dve angličtiny." A potom som si plánovala pozrieť ďalší krásny západ slnka, vrátiť sa do izby a čítať až kým nezaspím. Aspoň som teda dúfala, že ešte na angličtine nedostaneme žiadnu úlohu. Na to som sa ešte necítila.

„Tak mi zatiaľ skočíme asi von. Ak by som zostal sedieť tu, zjavne by som zaspal."

„Ako myslíš. Hlavne na seba dávajte pozor." Orionovi som pred odchodom vtisla ešte pusu, no potom som im už len z dverí zamávala a vydala sa na cestu. Už teraz bolo teplo a preto som si nechcela ani predstaviť, aké to bude cez deň. Veľmi som pritom ale dúfala v ochladenie, ktoré bolo sľúbené na koniec mesiaca. Áno, teplo a leto majú svoje čaro, to musím uznať, ale čo je krajšie ako stromy s farebnými listami, studený vietor, či neskôr snehová pokrývka pod vašimi nohami?

Maj pohodový deň princezná. Za dva dni sa vidíme.

Nedalo mi, aby som sa nad správou od Austina neusmiala. Keď som im večer volala, išlo to vlastne bez drámy. Rodičia im zjavne museli povedať, aby na mňa nebolí zlí a oni sa toho držali. Dokázali sme si všetko vysvetliť bez nejakej zbytočnej hádky, alebo niečoho podobného. Nejaké tie kázne som samozrejme dostala, ale boli také mierne, že som sa nad celou vecou len usmiala a vychutnávala si čas, ktorý sme spolu mohli hovoriť.

Podobne aj ty. Na piatok sa už veľmi teším, len by sme sa mali zjavne dohodnúť, čo chceme robiť.

Nemala som vlastne ani poňatiam kam sa podejeme, alebo niečo. Mne by nevadilo, ak by sme si išli sadnúť tam na kopec do parku, ale čo ja viem? Tam môžem chodiť aj sama a tak. S nimi som chcela robiť niečo iné. Niečo, do čoho by som sa za normálnych okolností nepustila. A hlavne nie osamote.

A čo keby si prišla ty sem? Portland je veľký a poprípade môžeme ísť niekam na výlet. V piatok by som prišiel po teba a potom nedeľu podvečer ťa hodil späť. Claire má veľkú posteľ, zmestíte sa.

Dohodnuté. Potom sa ozvem, mám teraz hodinu.

Nebola som ešte úplne pri škole, ale chcela som si vychutnať tú atmosféru nového dňa úplne nerušene. Jeho nápad ma ale zaujal a nie málo. Milovala som chodiť za nimi do Portlandu. Vždy sme mali čo robiť, pobehali sme kopu zaujímavých miest, tak prečo by to teraz malo byť iné? Aj Orion sa určite nejakému výletu poteší.

Triedu som našla našťastie v pohode. Bola len o jedny dvere ďalej, ako tá včera. Celkovo sa na seba dosť podobali, čiže som si našla zas miesto niekde v strede, zložila si tašku z pleca a proste dúfala v najlepšie. Trocha som sa samozrejme bála, ale sotva vošla profesorka a začala nám vysvetľovať o čo celý semester pôjde, všetky obavy išli bokom. Celkom ma zaujal jej spôsob rozprávania a hlave veci ktoré sa vraj budeme učiť. A to o ponuke praxe niekedy v budúcnosti u nejakého redaktora ani nehovorím. To bola vec, ktorú by som brala pokojne aj hneď, hoci som ešte nemala potrebné zručnosti. Zvláštne, že ma škola odrazu natoľko nadchla, ale určite si viete predstaviť, aká som bola ohľadne toho rada. Oveľa radšej, ako keby tu mám sedieť s myšlienkami čisto na to, ako veľmi chcem zomrieť. O hodinku, či dve mohlo byť pokojne všetko inak, ale to bola hudba budúcnosti, ktorá na mňa nemala žiadny dosah.

„Na dnes by to bolo skoro všetko. Ako poslednú vec po vás žiadam kratší článok na tému nadchádzajúcej jesene. Zamyslite sa nad tým, čo pre vás toto obdobie znamená, aké typy by ste dali čitateľom, aby toto obdobie prežili čo najkrajšie, alebo proste...píšte čo vám napadne. Dlho nad tým nepremýšľajte, musí to byť od srdca. Rozum vám pri takejto spontánnej téme veľmi nepomôže." Pre istotu som si zapísala zadanie do mobilu a nastavila si ho ako pripomienku. Takže toľko k dňu bez úloh. „Minimálne dve strany poprosím a aby ste mi to zajtra mohli v tlačenej forme odovzdať."

Nebola som zjavne sama, koho to nenadchlo. Sotva nás rozpustila, počula som sťažnosti zo strán niektorých študentov, ale to sa dalo očakávať. Každý by uvítal skôr voľný deň, ako sedenie nad článkom, s ktorým zjavne budú menšie, či väčšie problémy. Bolo niečo krátko po deviatej, kým som znova vyšla von, ale to už bol svet naokolo mňa o dosť iný. Po veľkom areáli chodilo oveľa viac študentov, ako keď som prišla, no dnes mi to ku podivu nebolo proti srsti. Skôr naopak. Dávala som si načas, aby som sa tam trocha pomotala a až potom sa vydala na cestu späť na internát. Teraz už nebolo pochýb o tom, kde deň strávim. Vezmem si notebook, pôjdeme pekne do kníhkupectva a potom si nájdem nejakú kaviareň, najlepšie s terasou a tam sa pustím do písania.

„Ale...niekomu to tu dnes poriadne pristane." V momente som sa obzrela za hlasom, no nezostala som práve dvakrát sklamaná, že to bol Roderick. Akurát som nechápala, čo tu robí a ako ma odzadu spoznal. Mal ale bod navyše, hlavne po včerajšom večeri. Odpísala som ho trocha hnusne, ale nemala som náladu na jeho rozptyľovanie. Hlavne, ak sa nad našimi hlavami odohrávalo to krásne divadlo. Nejaké fotky som poslala mame, ktorá z nich bola úplne unesená.

„Prečo máme na seba stále také šťastie?"

„Bol som odprevadiť Brooke na hodinu, to bude asi tým." Že mi to hneď nenapadlo. Neviem...musela som ale aj napriek všetkému uznať, že bol zlatý, keď sa tak uškŕňal s rukami vo vreckách čiernych nohavíc po kolená. No zaujímavejšia bola rozhodne jeho šiltovka, ktorá hrala všetkými farbami a exotickými kvetmi. „A teraz ak myslíš, odprevadím teba späť na internát."

„Čože si sem prišiel študovať?"

„Hlavne morskú biológiu."

„Mal z teba byť profesionálny spoločník," odvetila som a znova sa vydala na cestu. Nepovedala som mu tým nie, takže som mohla počítať s jeho asistenciou. A, že sa tak aj stalo. Dobehol ma behom niekoľkých sekúnd, čím zmaril všetky moje vyhliadky na pokojnú cestu späť na internát. „Ty nemáš vyučovanie, alebo ako?"

„Až o štvrtej. Dovtedy si musím nájsť niečo, čím vyplním svoj drahocenný voľný čas."

„Čo Maxim? Nestojí o tvoju spoločnosť?" Vydýchla som si, sotva sme sa dostali trocha do mesta, kde nám budovy poskytli aký-taký tieň. Neverila som, že hneď ráno môže byť takéto teplo, ale bola to zjavne krutá realita. „Alebo je múdrejší ako ty a ešte spí?"

„Hej! Urážať ma za to nemusíš."

„Tak to mi prepáč." Pobavene som na neho pozrela, hneď ako sme zastali pri semafore. Nebol ani o toľko vyšší, ako som si prvotne myslela, ale...na pohľad to bol presne typ, ktorý by sa so mnou za normálnych okolností nikdy nebavil. Po toľkých rokoch samoty som už mala v tomto smere dobré typy, ktoré vychádzali skoro vždy. No nie teraz. Nepôsobilo to, žeby so mnou strácal čas len tak. A hlavne to nepôsobilo, žeby si zo mňa chcel robiť žarty.

„Si vlastne celkom zlatá, ak sa stále nemračíš a nenosíš čiernu." Chcela som sa nad tým zasmiať, ale...čo by na tom bolo smiešne? Pre mňa určite nič. Hlavne nie, ak ešte včera, či dni predtým som sa na nič iné ako čierne oblečenie nevedela ani pozrieť. Zjavne ak by vedel, prečo som taká bola, nemal by zo mňa dobrý deň. Alebo možno aj áno. Na strednej to predsa tak bolo. Našla sa kopa ľudí, ktorým prišla moja choroba zábavná. „Možno by ste mohli s Brooke medzi sebou prelomiť ľady."

„Možno." Neverila som v to. A preto som sa nechcela ani viac baviť na tú tému. Radšej som vykročila v momente, ako nabehla zelená a ani sa nepozrela, či ide Roderick za mnou. Snažila som sa už vlastne premýšľať nad článkom, čo ale nemalo veľkú cenu. Kým si nesadnem pred notebook s tým, že skutočne začnem písať, nič schopné nevytvorím. „Chceš mi robiť spoločnosť aj naďalej, alebo si už nájdeš aj vlastnú zábavu?"

„Netešíš sa mi, čo?" Mykla som plecami v rovnakom momente, ako sme konečne vošli do budovy internátu. Chládok bol príjemný, ale oveľa príjemnejší bol štekot, ktorý sa v momente ozval. Fakt boli chvíle, kedy som nechápala, ako už teraz môže byť na mňa Orion natoľko naviazaný. Bolo to smiešne. „Tak to aby som ti nechal voľné pole. Pôjdem radšej zobudiť Maxima."

„Ako myslíš. No vďaka za sprievod."

„Rado sa stalo," odvetil, pričom na mňa s úškrnom žmurkol. „Premysli si, či s nami večer niekam nepôjdeš." Pre pokoj nás oboch som prikývla, ale nechystala som sa svoj názor meniť. Ani za nič. Dnes večer sa budem venovať akurát tak svojim drahým knihám, na ktoré by som už fakt ocenila aj tú objednanú knižnicu. Zjavne by som im mala zavolať a spýtať sa, kde to viazne.

***

Nemám ten pocit, žeby niekto z nás potreboval návod, ako prežiť krásnu jeseň. Sme všetci iní a preto ročné obdobia vnímame rôzne. Jediné, čo vám môžem takto na záver poradiť je, aby ste sa nechali inšpirovať touto magickou dobou. Tak, ako stromy dávajú zbohom uschnutým listom, ktoré by už pre ne nemali význam, dajte aj vy zbohom veciam, ktoré ťažia vaše srdcia. Vždy je príležitosť na nový začiatok, tak čo keby ste sa pokúsili riadiť prírodou ako takou?

Smutné, že som nedokázala napísať nič, kým som sedela vonku pod stromom. Pokúšala som sa o to niekoľkokrát, ale stále to dopadlo rovnako. Niečo som napísala, prečítala si to a potom všetko zmazala. Sotva som ale prišla na angličtinu, mi začali hlavou blúdiť myšlienky takého typu, ktoré nemohli počkať. Preto som vytiahla notebook a kým profesor čítal ja ani neviem aký úryvok z akej knihy, ja som sa pustila do písania.

Do kníhkupectva som sa napokon dostala, presne podľa plánov, ale...zjavne by bolo lepšie, ak by sa tak nestalo. Bez hanby som minula všetky peniaze, ktoré som si so sebou vzala. Nehovorím, kúpila som si knihy z ktorých som mala radosť, akurát ceny bol niečo, čo ma hnevalo. Všade čítate a počujete sťažnosti na to, že dnešná mládež číta žalostne málo a pritom...koho je to vina? Kto v našom veku má akože stále neviem koľko peňazí, aby si vedel knihy kúpiť? Mali by sa prvotne zamyslieť nad nižšími cenami. Tým by sa zjavne veľká časť problému vyriešila.

„Výborne, už som len čakala na moment, kedy konečne dopíšeš, nech už to bolo čokoľvek." Pozrela som na Brooke, ktorá sa tam vedľa mňa natlačila, ani neviem kedy. Prvotne som si ani nevšimla kedy prišla, až keď začala telefonovať s niekým a ja som rozoznala jej hlas. Sadla si ale znova dozadu, takže som sa nemusela obávať jej spoločnosti. Až doteraz. „Vydávaš knihu, alebo také niečo?"

„Profesorka žurnalistiky nám dala úlohu," odvetila som potichu. Profesor bol k nám síce otočený chrbtom, ale to ešte neznamenalo, že nás nepočul. Síce, cez ten lejak spojený s hrmením, čo sa zrazu vonku spustil sme niekedy sotva počuli my jeho.

„Len toľko, aby si sa potom netrepala v daždi na internát. Som tu autom."

„Ty mi akože ponúkaš odvoz?" Zjavne ani jej to nebolo podľa gusta, ale zas bolo to od nej milé, to som musela uznať. Vážne sa mi v tom nečase nechcelo nikam chodiť. A hlavne, keď som mala iba šaty. Keď som opúšťala internát bolo celkom pekne, slnko stále svietilo, ale pred takou pol hodinkou sa to celé obrátilo naruby.

„Ak chceš zmoknúť, ja proti tomu nič nemám. Chcela som akurát...no...možno by sme mohli začať odznova."

„Tak moc slávne to doteraz nebolo, to je pravda," priznala som a radšej vypla notebook. Po návrate by som mala zjavne Maximiliana poprosiť, aby mi vytlačil papiere a dať si ich okamžite do tašky, aby nezostali na izbe. Bola som na článok dosť hrdá a preto som sa už istým spôsobom tešila, ako ho odovzdám profesorke. Možno by sa mohol páčiť aj jej. „Prehovoril ti snáď Roderick do duše?"

„Takže ste boli spolu." Prikývla som. To vysvetľovalo veľa vecí. Ak tému nadhodil mne, prečo nie aj Brooke, však? Zjavne by som sa mala nabudúce spýtať, čo ho viedlo k tomuto kroku. Malo by mu byť úplne ukradnuté, ako sa mi dve k sebe chováme. Pokiaľ sa ho to nejako priamo netýka.

„Odprevadil ma ráno späť na internát. Vraj prišiel s tebou."

„Na moje prekvapenie mi doniesol aj raňajky do postele. Zjavne poďakovanie za včerajšok." Nechcela som sa pýtať čo sa stalo, hoci bolo na oboch vidno, že dlho asi kamaráti nezostanú. Hlavne asi Roderick dával najavo, žeby s Brooke rád niečo mal. Možno by sa k sebe hodili, akurát som si nebola istá, ako dlho by ich povahy vydržali pokope. Zjavne by išlo o nekončiaci súboj v tom smere, kto bude mať na vrch. Vo všetkom podotýkam.

„Kým nezabudnem...na víkend idem k súrodencom do Portlandu, takže budeš mať voľnú izbu. Vieš, ak by ste s Roderickom potrebovali súkromie." Uškrnula som sa tak sama pre seba, ale sotva po nás profesor pozrel, som radšej sklonila hlavu a tvárila sa, že niečo hľadám v taške. Zjavne som si mala písať niečo z poznámok ktoré pomaly ale isto zapĺňali celú tabulu, ale vôbec sa mi nechcelo. So slnkom akoby odišla aj všetka moja energia a chuť do učenia.

Bola by som možno aj počúvala, čo mi na to Brooke odpovedala, keby mi nezavibruje mobil. Dvojičky to neboli, vedeli, že ešte mám hodinu a s našimi som bola dohodnutá na večer, takže som prvotne fakt netušila, kto ma môže hľadať. Trocha som dúfala v to, že pôjde čisto o správu, ktorú budem ignorovať, lebo je od operátora, či niečo podobné, ale keď na mieste odosielateľa svietilo meno Andy, neverila som vlastným očiam. Žeby môj brat konečne dostal rozum a spomenul si, že žijem?

Kde máš prachy, čo si mala našporené? Potreboval by som si požičať.

Nechápavo som pokrútila nad správou hlavou a radšej mu ani neopísala. Bude asi lepšie, ak si zavoláme a vysvetlíme všetko tak. Ospravedlňujúco som pozrela na Brooke, ktorá si ale začala opisovať poznámky a tak som sa k nej pridala. Oči sa mi začali pritom síce zatvárať, ale opakovala som si, že ide o dôležitú vec. A nakoniec som stihla dopísať všetko skôr, než by profesor tabulu zotrel a na dnes nás rozpustil. Úlohu nezadal žiadnu, takže môj plán pokojného večera ešte stále platil. Rýchlo som sa tým pádom zbalila a bez slov išla za Brooke. Dáždnik sme nemali ani jedna, takže cestou do auta sme trocha zmohli, ale to bolo vedľajšie. Sadnúť si do suchého a veľmi vkusného Mini Coopera bolo v tom nečase veľmi fajn.

„Čo tá oranžová farba auta?"

„Aby som nemala problém poznať, kde som zaparkovala. Otec chcel aby som si vybrala strieborné, alebo čierne, ale tomu som dala rázne nie." Uznanlivo som prikývla, hoci...mali sme menší problém. Pršalo tak husto, že ešte ani keď Brooke zapla stierače, tak nám to nemalo ako pomôcť. A to by som bola dnes ráno vsadila všetko na fakt, že bude až do večera krásne teplo. Veľký omyl. „Táto farba mi bije do očí, aj keby bolo na parkovisku neviem koľko áut."

Clara je to súrne! Nenúť ma, aby som ti vošiel do izby a všetko tam poprevracal.

Nechápavo som sa zamračila na mobil. O čom to do pekla malo byť? Prečo mi písal, že potrebuje moje peniaze a hlavne takto neodkladne? Čo si nejde niečo vypýtať od otca? Moje úspory neboli na to, aby ich on niekde rozflákal. Šetrila som si na nový objektív, ktorý som si chcela na Vianoce kúpiť. Veď viete, taký darček odo mňa, pre mňa.

„Prepáč, ale musím zavolať bratovi," povedala som Brooke, pričom som už ale hľadala jeho číslo. Prirodzene som ho nemala v zozname posledných hovorov. Nebola som si vlastne ani istá, či sme spolu niekedy za celý život telefonovali. Ako som hovorila, on ma nikdy nepotreboval, vyhýbal sa mi ako sa len dalo a ja som potom mala k nemu rovnaký prístup. Preto som bola aj teraz zjavne taká nervózna. Netušila som, čo mám čakať a hlavne po takýchto správach.

„Zľakla si sa, že ti pôjde prehľadať veci?"

„O čo ide Andy? Aké peniaze potrebuješ?"

„Do toho ťa nič. Akurát viem, že ty si nejaké mala." Brooke tomu dala ešte chvíľku, ale napokon naštartovala a pomaly sme sa pohli z parkoviska. Chcela prvotne pustiť hudbu, ale keď si uvedomila, že telefonujem, nechala to tak, za čo som jej bola vďačná. Videla som ale na nej, aká bola z toho počasia otrávená. „Nemám čas ti niečo vysvetľovať."

„Tak potom na peniaze okamžite zabudni. Ak mi nepovieš načo ti budú, nič ti nepoviem, ale práve naopak. Zavolám otcovi a poviem mu, aby s tebou urobil poriadok, lebo sa zjavne nevieš chovať."

„Ty..." vyštekol, ale akosi nepokračoval. Počula som za ním akési hlasy, takže určite nebol doma. „Clara nehraj sa so mnou!"

„Vieš čo, trhni si! Nič z mojich peňazí nedostaneš a bodka. Prestaň ma s tým otravovať, ak sa za iných okolností ozvať nevieš." Hnevala som sa. Naozaj som sa na neho hnevala a zjavne som na to mala aj právo. Takto sa ku mne proste chovať nemal. Či už pre fakt, že som jeho sestra, alebo proste...tak celkovo. Takto ho rodičia predsa nevychovali. „Mal by si sa nad sebou naozaj zamyslieť Andrew."

„Že mi to hovorí psychopat ako ty." Zložil skôr, akoby sa mi ho ešte podarilo usmerniť, alebo sa aspoň ubrániť. Mohlo mi to byť ale jedno. Vedela som len toľko, že musím večer rodičom o tom povedať. Zjavne nebolo moje podozrenie zbytočné. Kto vie, do čoho sa namočil a teraz nevie nájsť cestu von.

„Nejaké problémy?"

„Nechaj tak," odvetila som otrávene a radšej si oprela hlavu o okno. Popravde mi tento krátky rozhovor vzal všetku chuť do života a naplnil ma zbytočným strachom. Hej, možno sme nevychádzali a on by bol najradšej, ak by som ja ani neexistovala, ale mne ukradnutý nebol. Bol to aj napriek všetkému môj mladší brat, na ktorom mi záležalo. A hlavne ak som si bola istá, že sa niečo deje. Chudáci rodičia. Sotva sa zbavia mňa, začne im robiť problémy Andy.

„Asi sa nemáte s bratom moc v obľube."

„S Andym nie. Je najmladší a my dvaja sme si k sebe akosi nikdy nenašli cestu." Preto som bola rada, že tu boli dvojičky, s ktorými som mohla počítať, nech by sa dialo čokoľvek. Niekedy som fakt nemala ani poňatia, kde by som bez nich dvoch bola. Stáli pri mne keď bolo najhoršie a pomohli mi znova sa postaviť na nohy vždy, keď som padla. „Ale to je teraz už jedno." Tým, že som odišla z domu som za sebou spálila aj posledný most, po ktorom by sme si my dvaja mohli k sebe nájsť cestu. Ak to nešlo doteraz, už to nepôjde. A darmo ma to mrzelo, ak jemu bol náš vzťah absolútne ukradnutý.

Dúfala som, že sa na internát dostaneme čím skôr, aby som zavolala domov, ale mali sme smolu. To hnusné počasie dalo poriadne zabrať všetkým, čo sa niekam vybrali autom. Narazili sme pri semafore na takú kolónu, akú som nevidela už dávno. Akoby sa všetky autá v meste nahrnuli priamo na túto jednu križovatku. Akože v pohode...pustili sme si napokon hudbu a všetko, ale Brooke začala veľmi rýchlo dochádzať trpezlivosť. Nadávky čochvíľa lietali hore-dole, pričom ja som si opierala hlavu o chladné sklo okna a dívala sa, ako po ňom stekajú kvapky. To bolo zjavne najlepšie, čo som mohla v tej situácii urobiť. A to dnešok začal tak pekne.