-Roderick-

„Máme aj nejaký cieľ, alebo sa tu budeme len tak motať?"

„To druhé," odvetil som tak nadšene, ako to len išlo. S Brooke sme to v Portlande zabalili pomerne rýchlo, čo mi ale na prekvapenie nevadilo. Videl som na nej, že nemá náladu a preto som netrval na tom, aby sme ešte zostali. Moc sme spolu nehovorili ani cestou späť, no...mal som aspoň čas premýšľať. Hlavne teda nad tým, kam vytiahnem Maxima. Dúfal som, že sa po návrate možno dal do reči s chalanmi, ale nič. Oni boli vo svojej izbe a keď som sa opýtal na Maxima, vraj ani nevedia, že je vedľa. „Neboj, bude sa ti to páčiť."

„Ak ti to ešte nedošlo, máme dosť odlišný vkus."

„Ak má v sebe niekto ruskú krv, je povinné aby bol taký nepríjemný na každého naokolo?" S úškrnom som na neho pozrel, ako si ťuká niečo do mobilu. Spomínal, že zajtra by mu malo konečne prísť auto, na čo som sa zjavne tešil viac ako on. Bol som vrcholne zvedavý, čo za parádu to bude. Jeho otec zjavne nešetril, hlavne ak Maxim nemá súrodencov.

„Ak by ťa počul môj otec, už by ti vybavoval jednosmernú letenku na Sibír."

„To určite," odvetil som so smiechom. „Neverím, že je taký ako sa o ňom hovorí. Vyzerá strašidelne to áno, ale je to podľa mňa dobrý chlap." Nechápavo na mňa pozrel, pričom naokolo nás prefrčali dvaja cyklisti, div nás nevzali so sebou. Nemal som popravde ani poňatia, kam sme sa to dostali. Zrazu sme len nechali mesto tak a dostali sa do prírody, ktorá sa mi ku podivu neprotivila. Vyhovovali mi vysoké stromy, pomedzi ktoré pofukoval príjemný vetrík. Vzduch bol ešte stále pomerne teplý, čo mi pripomenulo domov. Krásne pláže, či tyrkysovú vodu, ktorá aj napriek toľkým nebezpečenstvám, ukrývala toľko krásy a pokoja.

„Nechápem síce čo je na ňom strašidelné, ale ako myslíš." Tak poviem vám, že skoro dvojmetrový chlap, s hustými čiernymi vlasmi, jazvou cez pravé oko a kopou tetovaní na rukách nebol práve najprívetivejší, ak ste na neho narazili v zlý čas. K tomu poriadne svaly a ruský prízvuk, pri ktorom vám až nabehli zimomriavky. Keď som ho videl prvýkrát, odmietal som veriť tomu, že Maxim je jeho syn. Proste mi k sebe akosi nesadli.

„Čo auto? Mám čakať niečo, čo mi vyrazí dych?"

„Tebe určite. Ja som na tú krásku zvyknutý." Nechápal som ho. Keď sme boli sami, dokázal sa so mnou v pohode baviť, aj keď tým svojským spôsobom, ale ako náhle bolo v hre viac ľudí, chcel sa celej situácii radšej vyhnúť. „Nieže sa potom zľakneš otcovho kamaráta. Proste sa usmievaj a tvár sa, že rozumieš."

„Predpokladám, že hovorí skoro výhradne rusky." Bez váhania prikývol. Takže, ak by som to mal zhrnúť, zajtra sa stretneme s nejakým pochybným človekom z krajiny, ktorá je vo veľa smeroch nepochopiteľná. Určite ste videli kopu tých vtípkov o Rusku a jeho obyvateľoch. Tiež som sa na nich zvykol smiať, ale keď som mal zrazu čeliť niekomu ako Maximov otec...no nebolo mi všetko jedno.

„Nebavili ste sa s Brooke o tej jej spolubývajúcej?" opýtal sa prekvapivo úplne od témy, zatiaľ čo mi kývol, aby som šiel za ním. Najprv som nechápal kam, ale keď sme sa vynorili spoza radu stromov a pred nami bol kopec, nasledoval som ho rád. Obloha sa už začínala sfarbovať do krásnych farieb, ktoré sľubovali pár pokojných chvíľ. Nie tak pokojných, ako by to bolo počas sedenia na doske s nohami v teplých vodách oceánu, ale aj tak.

„O Clare? Prečo by sme mali?"

„Mám pocit, že je to medzi nimi zbytočne napäté. Pritom vyzerala v pohode. Zoznámi sme sa, keď teba Brooke odtiahla preč." Určite ho muselo zaujímať, čo sa dialo v Portlande, akurát sa ma to rovno neopýtal, lebo...no lebo to bol Maxim. „Možno by si jej mohol prehovoriť do duše."

„Clare, či Brooke?"

„Niekto s tvojim egom by zažiaril v očiach oboch," odvetil uštipačne a sotva sme vyšli na kopec, sadol si do trávy. Konečne schoval mobil, akoby ho ďalej ani nezaujímalo čo sa deje a proste sa obzrel naokolo nás. Neboli sme až tak vysoko, ale mali sme pekný výhľad. Na dosť veľkú časť mesta, alebo na vysoký vrch lemovaný malými kopcami, s kopou ihličnanov. Najkrajšia ale už bola určite obloha. Vo farbách ružovej, či fialovej a miestami žltej bola prekrásna. Nad celým mestom nastolila atmosféru hodnú aspoň jednej fotky. Chcel som ju poslať Corymu a ukázať mu, že to tu nie je zjavne naozaj až tak zlé.

„Nechýba ti Hawaii?" opýtal som sa, sotva bola fotka poslaná a usadil sa do trávy. Trocha by sa zjavne zišlo ju pokosiť, ale toto zjavne nebolo miesto, kde sa táto činnosť vykonávala nejako extra často.

„Niektoré jeho prednosti áno. Nočné jazdy ostrovom a pozorovanie hviezd z útesov aj áno, ale inak...inak mi to tu vyhovuje asi viac. Nikdy som sa nedokázal s tým štýlom života stotožniť, hoci som tam vyrastal. Keď sme sa vrátili do Ruska, na chatu do zasnežených hôr, to bolo niečo. Takmer nikdy som to tam nechcel opustiť a ísť späť."

„Nebol som tým smerom, takže ti neviem dať za pravdu." A ani ma to tam popravde moc neťahalo. Nebol som na zimu a podobné veci. Imponovali mi ostrovy uprostred masy vody, kde bol život natoľko iný. Pokojnejší, chránený od vplyvu vonkajšieho sveta dosť nato, aby ste tam zabudli na svoje starosti. Aj keď len na chvíľu, ale bol to útek z reality. „Ak ti nevadí taká osobnejšia téma...rád by som vedel, prečo si sa stále každému vyhýbal. Nebolo to tak, žeby ťa niekto vyslovene šikanoval, alebo niečo podobné."

„Proste som sa vyhýbal. Ja nie som typ, ktorý si potrpí na tom, aby okolo neho stále lietala kopa ľudí."

„Ale prečo? Čo je také dobré na tom, ak je človek natoľko uzavretý ako ty?" Vážne som sa na neho zahľadel, no nemal som ten pocit, žeby som sa dočkal odpovede. Hľadel som proste na niekoho, koho som poznal roky, ale kto bol pre mňa zároveň asi tá najväčšia záhada.

„Nie všetci dokážu byť ako ty Roderick." Samozrejme, ale... „Zamyslel si sa niekedy nad tým, že sú ľudia ktorí v živote chcú mať akurát tak pokoj? Žiadnu drámu, ktorej sa vo veľkej skupine...priateľov...proste nevyhneš. Vždy je to tak." Neviem prečo som mal ten zvláštny pocit, že je za jeho slovami oveľa viac, ako dáva najavo. Ale akoby nechcel, aby som plne chápal tomu, čo myslí.

Zjavne preto som si na chvíľu ľahol do trávy a založil si ruky za hlavou. Hneď od prvého momentu ako sa objavil za mnou pred internátom mi bolo jasné, že to nebude s ním ľahké, ale...neviem. Netušil som, čo si myslieť, alebo v čo dúfať. Predsa som mu už vysvetlil, žeby mu bolo s kamarátmi lepšie, ale ak sa on chce strániť dokonca aj mňa, ako ho presvedčím o opaku? Kým sám nebude chcieť, ja nenarobím nič moc.

„Povedzme, že máš pravdu. Ale skús si predstaviť, žeby si žil tak ako ja. Čo na to hovoríš?"

„Som unavený už len pri tej predstave." Na moje prekvapenie si ľahol tiež, takže sme mali teraz obaja rovnaký výhľad, na krásne nebo nad nami. Veľmi som konečne dúfal v normálny spánok, lebo v tomto smere som bol už neskutočne zničený z celej vysokej. Zišlo by sa konečne si zvyknúť na posteľ. „Či už myslíš štýl akým si žil na Hawaii, alebo teraz. Ak by si natoľko netrval na mojej prítomnosti dnes v Portlande, ver mi, žeby som nikam nešiel."

„Chcem ti len dobre a hoci sa určite čuduješ prečo, je to proste tak."

„Ako som povedal, ja tu nie som na to, aby som si našiel kamarátov, ale aby som študoval. Ak chceš, ber to tu ako zábavu, ale odo mňa taký prístup nečakaj." Skôr, než by som ho nejakou poriadnou poznámkou zotrel sa postavil. Nečakal som tak rýchlu zmenu v jeho nálade, ale zjavne som ho nemal zas otravovať. Už minule mi malo dôjsť, že pre neho to nie je príjemná téma. „Nečakám, že ma pochopíš Roderick, doteraz si sa o mňa nezaujímal a možno...možno by to tak malo zostať."

„Si strašný idiot Maxim," poznamenal som, skôr asi len pre seba, ale neručil by som za to, že ma nepočul. Dosť škaredo sa na mňa pozrel, načo ma tam nechal osamote. Akoby som sa ešte pred chvíľou nesnažil náš vzťah dostať do normálnej hladiny. Po tomto mi ale mohol byť úplne ukradnutý. Úplne.

Zostal som tam ešte chvíľu ležať, aj keď mi niečo hovorilo, aby som šiel za ním. Nedokázal som sa však ani pohnúť. Akoby sa dobrá nálada zrazu vytratila a ja som začal pochybovať o všetkom, čo sa tu teraz stalo. A to bola hlúposť, lebo niekto ako Maxim, by na mňa nemal mať takýto vplyv. Hlavne nie, ak nestojí o to, aby som sa pokúsil urobiť jeho život o niečo zaujímavejší. No ako som sa poznal, nevzdám to s ním tak rýchlo a ľahko. Nie, kým mi aspoň nepovie, čo sa deje a prečo je taký. Lebo nech mi nehovorí, že sa jedného dňa proste zobudil a povedal si, že bude takýto. V to by som neveril, ani keby mi to hovorí sám jeho otec.

Ani vlastne neviem, ako som sa tak rýchlo dostal späť k internátu. Slnko ešte nestihlo plne zapadnúť, čo zjavne nezaujalo len mňa. Stačilo, keď som uvidel to malé biele klbko, ktoré celé nadšené poskakovalo pri nohách dievčaťa, s fotoaparátom v ruke. Zamyslel som sa, či si s ňou mám pohovoriť, ale riskol som to. Nemal som predsa čo stratiť a ak by som nejako mohol pomôcť v tom, aby sa s Brooke znášali lepšie, bol by som rád.

„Škoda, že si nešla s nami do mesta. Určite by sa ti to bolo páčilo."

„Z čoho usudzuješ?" opýtala sa úplne pokojne skôr, akoby sa mi obrátila tvárou. Keď sa ale naše oči stretli, pre niečo som sa musel usmiať. Minule, keď nás tam tak rýchlo nechala, či dnes v tom ruchu po hodine som si nestihol všimnúť, aké pekné jej oči vlastne boli. Hrali do zaujímavej zelenej, ktorá sa dokonale hodila k vysokým stromom, ktoré som mal ešte nedávno na očiach. „Brooke mi povedala niečo veľmi podobné."

„Skrátka si to myslím. Dokonca aj Maximovi sa to páčilo."

„Alebo len chce, aby si si to myslel." S podlým úškrnom na mňa žmurkla a znova sa mi otočila chrbtom. Obloha ju zjavne zaujímala oveľa viac, ako ja a moje reči. No Orion sa mi určite tešil, lebo sa mi labkami zapieral do nohy, až kým som si k nemu nečupol a nepohladil ho. Zlaté šteňa. Zjavne oveľa viac spoločenské, ako jeho majiteľka.

„A čo robíš zajtra večer? S Brooke sme sa bavili, žeby sme niekam išli a tak."

„Tak sa bavte. Ja sa budem venovať radšej vlastným veciam." Prevrátil som očami a bez nejakých ďalších slov tam Claru nechal. Možno som si to len nahováral, ale akoby som počul Maxima, len v dievčenskom vydaní.