-Roderick-

„Myslíš, že je pravda, čo hovoril?" Mykol som plecami, pričom mi Brooke stisla ruku ešte pevnejšie. Do Portlandu sa napokon išlo a poviem vám, že lepší program sme ani mať nemohli. Trocha som bol nervózny ohľadne prehliadky toho strašidelného tunela, ale páčilo sa mi tu. Chlap, ktorý nás a ešte niekoľko ľudí sprevádzal rozprával naozaj pútavo. Vraj to tu kedysi využívali pašeráci, ktorí tadiaľto prenášali tovar, až k lodiam a opačne. Ocitlo sa tu aj niekoľko nedobrovoľných zajatcov a dokonca tu vraj bola zavraždená mladá žena. Nie práve milosrdným spôsobom. Odvtedy ako to tu uzavreli sa tu vraj našlo niekoľko ďalších tiel a tak, veľa kradnutého tovaru a hovorí sa, že tu straší. Vlastne ide o jedno z najstrašidelnejších miest Ameriky ako takej.

Popravde ani mne nebolo všetko jedno. Drevenými schodmi sme zišli dole a to bolo, akoby ste sa v momente ocitli niekde inde. Všade naokolo nás boli napoly rozpadnuté steny, tehly ktoré z nich vyhádzali aby sa urobili priechody boli nechané na kôpkach, ktoré už zapadli prachom, zo stropov viseli obyčajné žiarovky, spomedzi ktorých niektoré len tak náhodne preblikli, aby tu narobili zjavne tajomnejšiu atmosféru.

„Ak je toto ten program, pre ktorý si bol taký nadšený, zjavne to nemáš v hlave veľmi v poriadku."

„Maxim..." Obzrel som sa za ním, ale žeby sa tváril až tak znudene, to som si nemyslel. A pritom som tajne dúfal, žeby sa mu tu mohlo páčiť. „Prosím ťa užívaj si prehliadku a sťažnosti si nechaj napotom." Provokatívne som na neho žmurkol, ale radšej sa tváril, akoby ma ani nevidel. Zato Brooke sa ma držala ako kliešť, čo mi ale nevadilo. Rád som ju držal za ruku, pričom Hunter a jeho priateľka Amelia skončili rovnako. Hneď ako nám ju predstavil mi prišla veľmi sympatická. Pekné vysoké dievča, s dlhými hnedými vlasmi, orieškovými očami a veľmi milým úsmevom. Nie tak pekným, ako mala Brooke, ale musel som Hunterov výber pochváliť.

Zaujímavé časti tunela boli hlavne tie, kde ste ešte stále mohli vidieť, ako to tu v tej dobe vyzeralo. Či už drevené konštrukcie poschodových postelí, staré skrinky, alebo kopa stoličiek, ktoré sa náhodne povaľovali naozaj všade. Kde-tu akýsi kus oblečenia, alebo dokonca pohodený príbor. Sprievodca nám hovoril, že tu čas od času ľudia počuli nejaké zvláštne hlasy, či videli divné svetlá z miestností, kde by byť nemali. Mali sme ale šťastie a nik sa nás odtiaľto nesnažil vyhodiť práve takýmto spôsobom.

„Máš na večer plány?" opýtal som sa potichu Brooke. Nemyslel som na nič konkrétne, ale možno by sme si niekam mohli zájsť. Len tak vo dvojici. „Lebo ak nie..."

„Ak sa nenahneváš, nechce sa mi chodiť nikam. Možno zajtra."

„Okej, ako si želáš." Nepočítal som s odmietnutím, ale mal som nejaký ten náhradný plán. Ktorému sa Maxim zjavne nepoteší, ale čo už? Ja sa svojho plánu nevzdám. Nedám mu pokoj, kým neuvidím, že sa dokáže zo života naozaj tešiť. A nech ma potom pokojne nenávidí. Ja budem na seba právom hrdý. „Nedajbože chceš byť večer s Clarou?"

„Daj pokoj! Ešte si ma tá malá zmija za dnešné správanie užije." Nechápavo som nad ňou pokrútil hlavou, načo sme sa konečne vrátili ku schodom, ktoré viedli von. Mal som ten pocit, že sme tejto atmosféry mali všetci viac než dosť. A hlavne asi moja ruka, ktorú Brooke skoro zlomila. Ale fajn. Pre ňu hocičo.

„Nemám ten pocit, žeby urobila niečo tak hrozné."

„Nepočul si, ako so mnou hovorila predtým. Dám jej to vyžrať, neboj sa."

„Pozeraj sa teraz radšej pod nohy, lebo si vybiješ zuby," poradil som jej a konečne ju pustil. S Maximom sme vychádzali ako poslední, takže som mal ešte šancu obzrieť sa. Bolo to tu fajn. Chladné, nehostinné, ale fajn. Hlavne na zamyslenie sa ohľadne toho, čo sa v minulosti dialo. Palec hore za to, že sa o toto miesto starajú a dajú tak ľuďom možnosť, aby sa niečo o histórii mesta dozvedeli.

„Fakt sa ti to tu nepáčilo?"

„Bolo to zaujímavé, ale nedá sa povedať, žeby som bol neviem ako unesený," odvetil s rukami založenými vo vreckách. Napadlo mi už aj to, či mu náhodou nevadí to, že s nami furt lezie aj niekto iný. Zjavne preto som chcel, aby sme večer šli von sami dvaja. Možno sa potom niekam posunieme. „Je ale fajn, že učia o histórii mesta. Pochybujem, žeby o tom inak mnohí vedeli."

„Takže si rád, že si súhlasil?"

„Možno." Ak nie úsmevu, aspoň úškrnu som sa dočkal. A ten ma s pocitom nejakej tej spokojnosti dostal späť na povrch, kde slnko svietilo jedna radosť. A to o teple ani nehovorím. Mal som doslova pocit, že som na Hawaii a nie niekde vo vnútrozemí USA. A to bol sakramentsky dobrý pocit, aby som pravdu povedal.

„No? Čo myslíš?"

„Mne sa tam páčilo," odvetil som Hunterovi, sotva sme vyšli von. Škoda, že Joseph s nami nešiel, ale snáď inokedy sa pridá aj ten. Možno ich niektorý večer zas niekam vytiahnem. „Vďaka za pozvanie."

„Za málo. Hoci ste nám trocha prekazili rande..." Premeral si nás všetkých pohľadom, ale keď napokon nahodil úsmev a pobozkal Ameliu, bolo zjavne všetko v pohode. Možno ma trocha mrzel aj fakt, že s nami nešla Clara. Podľa mňa ak by sa k nej Brooke chovala trocha inak, nebol by medzi nimi žiadny problém. Pochybujem, že ona je tá, čo stále robí dusnú atmosféru. Nepôsobila na mňa, ako ten typ.

„Ak by som nemala hodinu, zostali by sme aj dlhšie, ale je super, že ste išli s nami ľudia. Snáď to nabudúce vyjde lepšie."

„Pokojne môžeme niekam zájsť zajtra poobede, alebo tak," navrhla Brooke okamžite, s čím Amelia, ale aj Hunter nadšene súhlasili. Ja s Maximom sme mali mať zajtra prvú hodinu morskej biológie, na ktorú som sa teda sakramentsky tešil. Zjavne viac, akoby som mal, ale zaujímalo ma, aké to napokon bude. Možno naivne, ale stále som dúfal, že sa tu Cory budúci rok ukáže a tak... Aj napriek tomu, že o kamarátov núdza nebude, s ním na blízku by to bolo o niečom úplne inom. Určite by som si na život potom nemohol sťažovať.

„Tak vy si to tu ešte užite. Vidíme sa večer."

„Vlastne...ja pôjdem asi s vami," povedal Maxim, nad čím som ja ale pokýval hlavou. Nech ani nemyslí, že teraz utečie a nechá ma tu len s Brooke. „Ale áno Roderick. Vidíme sa potom."

„No tak...vážne nás tu necháš samých?"

„Užite si." Hnusne sa na mňa uškrnul, pričom sme zamávali nášmu zaľúbenému páriku. Kým sa ešte za nami obzeral, daroval som mu trocha hnusný výraz, ale potom som nad ním mávol rukou. Však nech si počká...večer sa ma len tak nezbaví, ani keby sa neviem ako snaží. Ten chlapec si odo mňa vydýchne zjavne až keď dokončí školu, či medzitým zvolí smrť ako východisko. Inak nemá šancu.

„A čo my dvaja?"

„Neviem. Nikdy som tu nebol, tak by sme sa mohli trocha prejsť po okolí, nie?" Brooke mykla plecami, ale podľa jej slov sa tu vyznala lepšie, ako ja. Späť sa mi ešte nechcelo, hoci dlho sa zjavne nezdržíme. Nabudúce by sme si mali naplánovať viac vecí, aj keď...čo sa dá pokaziť prechádzkou po meste, kde je človek po prvé? Už keď sme prichádzali som mal z celého Portlandu viac ako dobrý pocit. Prostredie na mňa pôsobilo príjemne a nie, ako niektoré veľkomestá. Neviem, ale keď som bol v LA s rodičmi na prázdninách, prvotne som sa necítil dobre. Jasné, že keď sme zašli na pláž a všetko tak som názor zmenil, ale mesto ako také na mňa pôsobilo moc hlučne a uponáhľane.

„Môžeme sa ísť pozrieť na most, ak myslíš. Pamätám si, že sme tadiaľto raz prechádzali s otcom a v ten deň som videla asi ten najkrajší západ slnka vôbec."

„Na to je dnes ešte skoro, ale výhľad bude odtiaľ zjavne pekný." Prekvapivo...držiac sa za ruky sme na napokon teda pobrali. Onedlho sme nechali ulicu s vchodom do tunela za nami a po Davisovej sme sa vybrali nejakou tou cestou zjavne priamo k mostu. Dúfal som len v toľko, aby sme potom trafili späť na miesto, kde sme nechali autá. Inak by to bolo asi zaujímavé.

„Hawaii je zjavne od podobného veľkomesta o dosť iný, čo?"

„Hej. Neviem či poznáš Kawela Bay, ale ak by som to mal porovnať s Oregonom...ani neviem, kde by som začal. Chýba mi to tam," priznal som, zatiaľ čo sme prechádzali popri pomerne hlučnej konštrukcii. Až mi bolo ľúto tých robotníkov, že musia pracovať v takom teple. „Som až moc zvyknutý zaspávať pri počúvaní oceánu a hlavne na rána, kedy som pokojne o šiestej chytil surf a šiel na pláž. Ver mi, že nebol lepší spôsob ako začať školský deň. Ráno pekne zdolať niekoľko vĺn a potom sa nejako dotrepať do triedy. Samozrejme s myšlienkami na to, ako sa poobede vrátim do oceánu."

„To by si potom bol v New Yorku stratený úplne. Nebudem klamať, ja som bola tiež ale ako som rástla, stalo sa mi prirodzeným pohybovať sa medzi toľkými ľuďmi a tak." Tak ani ja som s tým nemal problém. U nás ste neustále narazili na turistov, ktorých ste museli obchádzať nech ste boli kdekoľvek na ostrove a to vám nervy poriadne posilní. „Poviem ti ale toľko, že som sa nikde ešte nikdy necítila lepšie, ako uprostred Time Square. Počas noci, keď je tam pomenej ľudí, ale predsa svietia všetky reklamy, počuješ hrať rôzne žánre hudby a celkovo...to je miesto, na ktoré sa budem neustále s radosťou vracať."

„Nikdy som tam nebol, ale znie to lákavo. To aby si ma tam raz zobrala so sebou."

„Ak obetuješ niektoré prázdniny, kedy budem doma, nemám s tým problém. My akurát nie sme veľmi často doma, ak mám voľno v škole. Rodičia stále dohodnú akúsi dovolenku, alebo niečo a tak. Hlavne na Vianoce." Pozrel som na ňu už len z dôvodu, že jej tón nenasvedčoval tomu, žeby z toho bola neviem aká nadšená. Čo som niekde aj chápal. Je pekné cestovať a objavovať nové časti našej Zeme, ale niekedy je čas v prostredí domova to najviac, čo si môže človek želať.

„Neznieš ohľadne toho moc šťastná."

„Po toľkých rokoch by to liezlo na nervy už aj tebe, ver mi. Hlavne ak sa rodičia na dovolenke viac venujú práci a obchodným záležitostiam, ako mne."

„Čo vlastne robia?" Toto bol problém zjavne aj u Maxima. Jeho otec nebol bohatý pre nič, za nič. A ak chce človek peniaze a luxus, musí obetovať niečo iné. Škoda, že často je to čas s rodinou a vlastnými deťmi.

„Otec je už pomaly sedem rokov riaditeľ jednej z najväčších bánk v New Yorku a mama má svoj vlastný módny dom. Veľakrát ma vzala so sebou na módnu prehliadku, či už do Paríža, alebo Milána. Ak by som ti ukázala ich katalógy, možno by si spoznal niektoré kúsky." Určite som na ňu musel pozerať ako na výjav akejsi svätej postavy, ale...wow. Nebolo teda divu, že sa povedzme to na rovinu, topili v peniazoch. „Ja viem, teraz si určite hovoríš, že som len ďalšie rozmaznané decko, ktoré si namiesto vreckoviek, fúka nos rovno do bankoviek."

„Jasné, že nie. Môže mi byť jedno, aký majetok vlastný tvoja rodina. Chcem lepšie spoznať teba, nie peniaze tvojich rodičov Brooke."

„To bolo sladké," uznala s úsmevom, pričom sme prišli na koniec ulice. A to sa nám už naskytol fakt zaujímavý pohľad na most. Celý z ocele, pričom  zošúchaná farba na niektorých miestach pôsobila naozaj zaujímavo. Boli to vlastne akoby dve veže, ktoré vytvárali podchod pre autá s spájali ich akési káble. Do prostredia naokolo sa mi to priam nehodilo, ale o to išlo. O tú odlišnosť mosta, ktorá to tu vyzdvihla v mojich očiach ešte viac. „A hlavne by si si mal vážiť, že som ti to takto otvorene povedala. Nerobím to často."

„Aby si k sebe nepripútala ľudí, ktorí by z teba ťahali peniaze?" Prikývla, ale inej odpovedi som sa nedočkal. No stačila mi dostatočne na to, aby som sa na nič viac nepýtal. Radšej som si vychutnával pohľad na mesto. Ako sme sa blížili k mostu a míňalo nás čoraz viac áut smerujúcich rovnakou cestou. Každý sa niekam náhlil, len zjavne my dvaja nie. Kráčali sme pomaličky, vychutnávali teplé počasie, ktoré nás dnes naozaj príjemne prekvapilo. A hlavne spoznávali jeden druhého, čo sa nám do budúcna určite veľmi zíde.

„A čo robia tvoji rodičia, ak sme už pritom?"

„Otec pracuje v cestovnej kancelárii. Pokojná práca, ktorá mu podľa jeho slov vyhovuje. No a mama sa venuje profesionálnemu fotografovaniu, pričom jej fotky sa veľmi často používajú do sprievodcovských knižiek, ktoré si kupujú turisti. Alebo do rôznych katalógov, ktoré ti ponúkajú dovolenku na Hawaii."

„To znie skvele. Hlavne v takom prostredí, v akom žijete." Nikdy sa ani jeden z nich na prácu nesťažoval. A to ma tešilo. Bolo na nich vidno, že neľutujú odchod z LA. Ja som to teda aspoň neľutoval určite. Lepší domov mi zabezpečiť určite nemohli.

Poviem vám ale, že keď sme sa konečne ocitli hore na moste, nebolo mi všetko jedno. Mal som odtiaľ pekný výhľad ako na rieku Willamette, ale rovnako aj na istú časť mesta či už pred, alebo za nami. Takto zblízka pôsobil most ešte zaujímavejšie. Takým zanedbanejším dojmom, čo ale určite nebola pravda. Inak by tu asi len tak autá nechodili a niekde pod nami na nižšej úrovni dokonca vlak. Krajšie ale asi bolo, keď sme len tak zastali a ja som oči uprel na oblohu. Slnko už sa už pomaly akoby pripravovalo na prichádzajúcu noc a vrhlo na všetko naokolo nás krásny oranžový odtieň.

„Clara asi o tebe nevie, že máš takéto možnosti v živote, čo?" opýtal som sa, pričom mi ale Brooke pustila ruku a oprela sa radšej o zábradlie. Vzal som si z nej príklad, keďže to nevyzeralo, žeby sme tu mohli niekomu prekážať. Chodník bol pomerne úzky, ale ak niekto nebude vedieť prejsť, ozve sa. Alebo nech si prelezie zvodidlá a ide po krajnici cesty. Ja mu to vyhovárať nebudem ani náhodou.

„Podľa fotiek si to určite domyslela. Ale to ma trápi najmenej."

„A čo najviac?" Opatrne som jej pár pramienkov vlasov zasunul za ucho, aby sa za ne neschovávala. Predo mnou sa predsa nemusela báť hovoriť o ničom. „Ak teda nevadí, že sa natoľko zaujímam."

„Nechaj tak," odpovedala napokon. Nechápal som, čo tak zaujímavé zrazu uvidela, že sa na mňa nemôže pozrieť, ale...v momente kedy nechala zábradlie tak a hodila sa mi okolo krku ma zmiatla ešte viac. Trocha ma to rozhodilo, nebol som na nič podobné pripravený, ale nemohol som ju odstrčiť. A ani som nechcel. Padlo mi dobre, keď som okolo nej ovinul ruky a troška jej tak možno dodal pocit bezpečia a istoty. „Vieš, každý by si myslel, aký skvelý môj život vlastne je, hlavne ak máme peniaze, ale pravda je niekde úplne inde Roderick."

„To tak väčšinou býva. Peniaze nie sú dosť mocné na to, aby sme si za ne kúpili skutočné šťastie." Keď som postrehol, že jej po lícach stiekli slzy, privinul som si ju k sebe ešte silnejšie. Nechcel som sa ako idiot pýtať, čo konkrétne ju dohnalo až k slzám. To by bolo vrcholne hlúpe. Preto som zvolil iný postup. Otočil som sa aj s ňou v objatí, aby sme sa zas obaja pozerali na rieku, ktorej hladina tiež chytala ten krásny oranžovo žltý odtieň. „Pozri, nemám ten pocit, že deň ako ten dnešný je dobrý na plač. Doteraz nám bolo predsa spolu fajn, či nie?"

„Viac ako fajn."

„Tak potom neplač. Všetko je v pohode," povedal som potichu a hlavu si oprel o tú jej. Ale s tým, že som sa zahľadel skôr na konštrukciu mosta, ktorá sa tiahla vysoko nad nami. Nechápal som, prečo ho postavili práve do tohto tvaru, ale nejaký dôvod to zjavne mať muselo. Každopádne ten konkrétny momente stál za to. Aj keď mi chýbal domov, už som Oregonu nehovoril tak rázne nie.