-Roderick-

„Ako si vedel, že nie som v stave, aby som si šiel dole po raňajky?" opýtal som sa Maxima, sotva dosť hlučne postavil na môj nočný stolík ako pohár jablkového džúsu, tak tanier so sendvičom. Popravde...z našej menšej včerajšej oslavy sa stalo popíjanie typu: netrafím potom domov bez pomoci. Ja osobne som si pamätal len toľko, že Hunter zavolal taxík, ktorý nás zjavne dostal až sem. To, ako som vyšiel hore do izby a ľahol do postele už bola záhada. Dokonca som si zvládol vyzliecť tričko a rozopnúť opasok, čo bolo malé plus.

„Tvoj opilecký príchod sa nedal prepočuť. A vzhľadom na to, že máme o hodinu vyučovanie, by som si nemohol dovoliť na teba čakať, kým sa pozbieraš a pôjdeš dole."

„V skratke to bol môj nápad. Prišlo mi ťa ľúto," povedalo zrazu nejaké dievča. No až keď som zodvihol hlavu a obzrel sa, moje oči našli Brooke, ako si s kávou posedáva na stoličke pri mojom stole. Nebudem ale klamať, ten jej krásny úsmev mi hneď vylepšil náladu, hoci mi v hlave trešťalo. Zjavne som sa mal držať svojich slov a vypiť si len s mierou. „Ver mi, že ak by bolo na Maximovi, raňajky do postele by si nemal."

„To mi mohlo napadnúť hneď," odvetil som uškŕňajúc sa na nášho ruského kamaráta. Hoci vyrastal v rovnakom prostredí ako ja, doma rusky určite hovorili, lebo pri niektorých slovách sa dal počuť nejaký ten prízvuk. No stále lepšie ako u jeho otca, na ktorom ste mali chuť sa smiať skoro stále. Ale zas zo strachu o vlastný život ste to radšej neurobili. Určite mnoho ľudí pozná tie...nazvime to vtipy o rusoch, takže zjavne viete, o čom hovorím. „Každopádne ďakujem vám obom."

„Aj máš za čo. Dnes sa cítim ako charita, keď sa tu musím o každého starať. Najprv Orion, potom ty..."

„Pokiaľ viem, hovorila si, že ten pes je tvojej spolubývajúcej. Tak prečo sa o neho staráš ty?" opýtal sa Maxim nechápavo, sadajúc si na kraj svojej postele. Možno sa to zdalo len mne, ale ten chlapec vyzeral tak sakramentsky oddýchnuto a zrelaxovane, akoby sa práve vrátil z poriadne dlhej dovolenky niekde trebárs na Filipínach.

„Slečinka sa od včera večera neráčila ukázať. Ja neviem kde mohla tráviť noc, ale tu nebola určite. Keď som zaspávala nebolo po nej ani stopy a rovnako ani keď som sa zobudila. A ani posteľ nevyzerala tak, žeby v nej niekto spal, alebo sa jej od včera čo i len dotkol."

„Prečo si jej nezavolala?"

„Ty si vážne myslíš, že sme tak zadobre, aby mi dala svoje číslo?" opýtala sa Maxima so smiechom. Bolo zvláštne, že na Brooke je akýsi normálny, ale zjavne sa páčila aj jemu. Úprimne...komu by sa baba ako ona nepáčila? Ten chalan by musel byť slepý, aby tvrdil opak.

„Čo ty vieš, možno si už stihla nájsť priateľa," podpichol som ju, ale nečakal som, žeby v momente vstala z miesta a podišla ku mne. Necítil som sa veľmi na vstávanie a už vôbec nie za tých okolností, žeby som mal ísť na hodinu.

„Lebo ona vyzerá ako ten typ, čo si sem prišlo hľadať chlapca." S úškrnom mi prehrabla vlasy a vzala tvár do dlaní, ako to stále robievala Lucy, keď ma išla pobozkať. Včera som o nej trocha hovoril chalanom, ale nepamätal som si, čo presne. Len, že padlo jej meno a, že som ukázal aj fotku, na ktorej sme sedeli na pláži. Ani neviem, prečo som ju nevymazal spolu s ostatnými. Možno som ju len prehliadol. „Ty skôr pôsobíš ako niekto, to prišiel hľadať lásku do veľkého sveta."

„S tvojou pomocou..." Bol som zvedavý na jej reakciu, ale zjavne jej nebolo proti srsti, keď sme takto nezáväzne flirtovali. Hlavne asi vo chvíli, kedy sa zas zmohla čisto na úsmev. Musela si všimnúť, že ja som vrcholne šťastný, keď práve toto je jej odpoveď na jednotlivé veci. Popravde ma ale potešil aj moment, kedy sa ku mne naklonila a vtisla mi pusu na čelo.

„To, aby ťa menej bolela hlava."

„Ďakujem." S malou pomocou som sa napokon dokázal posadiť a pustiť sa následne do raňajok. Ako prvé som do seba hodil samozrejme tabletku, aby začala pôsobiť čím skôr. Vychutnal som si aj raňajky a všetko, ale pomyslenie na to, že musím ísť ma zabíjalo. Ale hlavne asi to, keď nás tam Maxim nechal a ja som sa ocitol sám s Brooke. Navyše po sprche, kedy som mal okolo pása iba uterák. Lebo prečo by som si aj nezabudol zobrať so sebou oblečenie do kúpeľne, že?

„Výhľad, na aký by som si zvykla pomerne rýchlo."

„Nemusíš ma baliť tak okato," odvrkol som provokatívne a hodil po nej tričko. Popravde som schmatol prvé veci, ktoré v šatníku boli, takže som nemal ani tušenia, v čom skončím. No čo sa dá pokaziť tričkom a džínsami? Pokiaľ viem, žiadne nápisy nie sú zakázané, ak v sebe neobsahujú nejakú nadávku. Síce...Cory raz dostal na deň vyhadzov zo školy, kvôli nápisu na tričku. Už ani neviem čo také na ňom mal, ale dozaista to nebolo nič, pre čo by ho museli vyhadzovať.

„Je ti to snáď nepríjemné?"

„To si povedala ty, nie ja." Myslel som, že zaklopem chalanom, či ešte žijú, ale potom som to nechal tak. Ak nemajú hodiny, určite vyspávajú a tak som nechcel byť ten, kto ich zobudí. Potom večer aj tak skončím u nich, lebo s Maximom by bola zjavne nuda. Popravde ma trocha mrzelo, že sa s nami nechcel ísť včera zabaviť. Keď som ho pozýval, myslel som to úprimne a dúfal som, že mi dá možno šancu. „Mal by som otázku." Vykukol som z kúpeľne, s napoly učesanými vlasmi a zahľadel sa priamo na krásku sediacu na stoličke, s nohami vyloženými na stole.

„Počúvam."

„Ako si mám nájsť cestu k Maximovi? Príde mi to, akoby tá priepasť medzi nami bola ešte hlbšia a pritom sme spolu za posledné dni prehovorili viac, ako za celú dobu na strednej."

„Ako sám dobre vieš, ani ja si so svojou spolubývajúcou neviem rady. A ani Maxima nepoznám o nič lepšie." V tom bol problém. Že som ho nepoznal ani ja, ale on mi zároveň nechcel dovoliť, aby som spoznal. Potom jasné, že si k sebe nikdy cestu nenájdeme. Ako by to aj bolo možné, keď on sa chce hrať na samotára? „V noci som nad tým premýšľala, hlavne kvôli tomu, že sa Clara neukázala a dospela som k záveru, že to nebudem riešiť. Ak nechce, nemusíme byť kamarátky."

„Možno by si sa jej mala ospravedlniť, že si sa jej hrabala vo veciach."

„Ideš v tom so mnou," odsekla. Prvotne som si myslel, že to myslí snáď ako výčitku, ale keď žmurkajúc poslala vzdušnú pusu, bol som si istý, že sme v pohode. Rýchlo som sa teda ešte dal dokopy, schmatol tašku kde som dúfam mal učebnice angličtiny a mohlo sa ísť. Kľúče ako od auta, tak od izby som mal, mobil takisto a nič iné asi potrebné nebolo. Samozrejme ešte Brooke, ktorá si vykračovala vedľa mňa.

„Nos šaty častejšie. Hodia sa ti." Biele, navyše pomerne priliehavé končiace teste nad kolenami, k nim sivá džínsová bunda a biele tenisky. Lepšie si zjavne ani vybrať nemohla.

„Som rada, že si tak nadšený z niečoho, čo som ako prvé uvidela na vešiaku a preto sa rozhodla si to obliecť."

„Aspoň, že nie som jediný, kto tento štýl zastáva." Slnko nad hlavou ma samozrejme potešilo hneď, ako sme vyšli von. Už len podľa toho som usúdil, že dnešok by nemal byť zlý hádam v žiadnom smere. Hlavne, ak si niekam po škole vyrazíme. Tabletka na hlavu mi zabrala prekvapivo dosť rýchlo, takže na mne hádam nebolo vidno, že som sa včera trocha odviazal. Zlý dojem na profesora by som nechcel ani náhodou. Toho som mal dosť na strednej, kde si potom niektorí o mne celé štyri roky mysleli, že som naničhodný povaľač, ktorý chodí do školy akurát tak spať a baliť baby. Čo bola občas samozrejme pravda.

„Roderick!" V momente som sa otočil za hlasom, ktorý na mňa kričal cez parkovisko. V podstate ma aj potešilo, keď som uvidel Huntera, ako ide našim smerom. Vyzeral o niečo horšie ako ja, ale ešte stále v medziach normy. „Iba rýchla otázka, lebo aj tak meškám."

„Okej, počúvam."

„Poobede mi odpadli dve hodiny španielčiny a napadlo mi, že zájdem do Portlandu. Beriem aj priateľku, no chcel som vedieť, či sa k nám nepridáte? Chceli by sme ísť pozrieť ten Shanghaiský tunel, o ktorom sa hovorí, že v ňom straší. Pre verejnosť je za poplatok normálne sprístupnený, takže sa nemusíš báť, žeby sme sa motali niekde kde je to zakázané." Pozrel som na Brooke, ktorá sa ale zdala zaujato. Neznelo to popravde zle. Niečo sa mi marilo, že som o tom mieste počul, ale nebol som si úplne istý.

„Jasné, prečo nie?"

„Dobre, ale do piatej musíme byť späť, lebo priateľka má potom hodiny spevu." Zjavne sa fakt ponáhľal, lebo sme sa rozlúčili naozaj rýchlo, so slovami, že sa potom stretneme tu na intráku a okolo obeda vyrazíme. A to som sa bál, žeby som sa mal po vyučovaní nudiť. Zjavne v tejto spoločnosti nehrozí.

„Mám pre nás program," zakričal som Maximovi, ktorý na mňa už čakal pri aute. Brooke súhlasila, že odveziem aj ju, čiže svojmu drahému ruskému kamarátovi som kývol hlavou, aby si sadol dozadu. Pretočil nad tým očami, hoci mu to bolo podľa mňa jedno. Aspoň som si teda nemyslel, žeby nejako extra túžil sedieť vedľa mňa. „Po vyučovaní pôjdeme s Hunterom a jeho babou do Portlandu."

„Načo tam chceš pre Boha ísť?"

„Je tam akýsi tunel, v ktorom straší. Pôjdeme ho preskúmať." Stačilo, keď som sa pozrel na jeho výraz tváre a hneď prešlo nadšenie aj mňa. Bože, prisahal by som, že toho chalana nenadchne zjavne nič. Na všetko sa pozeral tak nezaujato, akoby ho nebavil ani sám život a celé toto robil pre niekoho iného, a nie pre seba. „Človeče aspoň sa skús tváriť nadšene."

„Jupí...pôjdeme naháňať duchov, to bude teda zábava." Silene sa zasmial a radšej sadol do auta, zjavne aby táto debata skončila. Neviem, ale vsádzal som na to, že ak by mal na výber, do môjho auta by určite nesadol. Brooke nad tým len mykla plecami a úsmevom mi dodala trocha radosti. Ja som si ale stále stál za tým, že Maxim pôjde a hotovo. Či už chce, alebo nie, ja ho z tej jeho temnej ulity vytiahnem. Možno by mi mal byť ukradnutý, ale...nebol. Chcel som, aby zažil troška niečo vzrušujúce. Každý to občas potrebuje.