-Clara-

„Tak...môže byť zlatko?"

„Čo?" V momente som ospravedlňujúco pozrela na otca stojaceho pri posteli pred oknom. Dúfala som, že keď prídeme na izbu, trocha sa upokojím a začnem si vybaľovať veci, čo však nešlo. Dokázala som si jedine sadnúť na posteľ, ktorá mala zostať prázdna a pozerať do steny. Rodičia sa pustili do roboty aj bezo mňa o to nejde, len...

„No posteľ. Chcela si ju pri okne."

„Hej," odvetila som roztržito. „Ďakujem." Pôvodne bola v rohu pri dverách, ale to sa mi vonkoncom nepáčilo. Preto som otca poprosila, aby ju presunul priamo k parapete, ktorá bola vlastne rovnako nízko, ako matrac na posteli. Dúfala som, že keď budem môcť zaspávať pri pohľade na oblohu, bude to o niečo ľahšie. Navyše parapeta bola dosť široká, aby na nej mohol Orion spať, ak by chcel. Hoci...ja som si tam chcela dať skôr svetelnú reťaz, pár ametystov a kryštálov, či fotku s Claire a Austinom.

Izba sama o sebe bola pekne priestranná. A tým, že tu budem sama, bude aj tak všetko miesto len moje. Šteňa asi tak veľa priestoru nepotrebuje. K dobru som teda mala dve skrine, dva stoly a celú kúpeľňu. Vôbec nie veľkú, ale bolo to súkromie, ktorú som fakt potrebovala. Steny boli klasicky biele, čo by bol ale ten najmenší problém. Mala som toľko nápadov, ako to tu oživiť, že sa mi zjavne každý jeden ani nepodarí zrealizovať. Koberec sivej farby tiež nejako oživím a celkovo...urobím si to tu oveľa útulnejšie, aby mi na pohľad aspoň trocha pripomínalo domov.

„Viem, že je internát od budov školy trocha ďalej, ale nevedeli sme vybaviť nič bližšie."

„To je v poriadku mami. Hlavne, že nám dokázali vyhovieť." Pravda, že Barnhart, ako sa internát volal, bol o dosť ďalej ako som chcela, ale mohla som si za to vlastne sama. Ak by som bola normálna, mohla som bývať s nejakým iným dievčaťom a nemusela sa strachovať, ako sa cez polovicu mesta dostanem do školy. „Je to tu fajn." Areál sa mi po menšej prehliadne dosť zapáčil. Ani nie moc rušný, hoci bol hneď vedľa hlavnej cesty, pár lavičiek pod stromami za internátom, kde budem asi s Orionom dosť často a tak. Celkovo miesto, kde som si dokázala svoj život najbližšie mesiace predstaviť.

„Usmej sa predsa trošku. Určite sa tešíš."

„Teším, ale je normálne, že mám strach." Strach? Bola som na smrť vydesená dnešného večera, kedy tu už budem sama. Už len ako som počula ten smiech a rozhovory, ktoré sa niesli chodbami mi behali po chrbte zimomriavky. Vyzeralo to tu zabehane, akoby každý prišiel domov medzi svoju rodinu a nie na internát. Len ja som si pripadala ako malinká loďka na rozbúrenom oceáne. Alebo skôr ako pasažier na tej loďke. Ako malinké dievčatko, ktoré môže hocikedy vypadnúť do vody, ktorá by ju určite utopila. Nikdy som sa nenaučila plávať, takže...s vodou by to veľký boj nebol.

„Vyzeráš ešte vystrašenejšie, ako keď si išla prvý deň na strednú."

„Ale to bolo o inom oci," namietla som, hľadiac Oriona po srsti, ktorý sa váľal na matraci vedľa mňa. „Dnes už domov spať nepôjdem." Mrzel ma aj fakt, že sa so mnou Andy...môj vlastný brat...nechcel ani poriadne rozlúčiť. Ja som mala záujem o normálnu rozlúčku aj s objatím, ale on ma odbil pár slovami. Nevidela som na ňom ani náznak toho, žeby som mu mala nejako chýbať a to ma veľmi ranilo. Nikdy som si k nemu nenašla takú cestu, akú som chcela. Kým som ešte bola vlastne v pohode, tiež to nebolo zjavne najlepšie, ale potom to šlo dole vodou ešte viac.

Odmlčala som sa od ďalších slov a namiesto toho som chcela pomôcť mame. Všetko moje oblečenie sa určite samé nevybalí a na ňu by to bolo veľa. Preto som Oriona nechala na posteli, nech si ju obľúbi a vzala si do parády jednu zo škatúľ. Siahla som práve po tej, kde sa nachádzali samé čierne a tmavé veci. Nálada sa mi ťahala tým smerom, už odkedy sme opustili domov, ale odmietala som si to pripustiť. Pekne som si obliekla biele tričko a voľné bledé džínsy, s bielymi teniskami. Dokonca som sa prinútila natočiť si vlasy a namaľovať sa. Mala som zato, že ak sa prekonám, pôjde dnešný deň ľahšie.

Skriňa bola veľká, mala niekoľko zásuviek, čiže som si dokázala odložiť veci bez problému. S myšlienkami na dobrý začiatok som oblečenie zo škatule uložila naspodok, naň potom niečo svetlejšie a na úplný vrch sa dostala biela, prerušovaná len modrou rifľovinou. Mama mi zavesila kabáty a bundy, do spodnej zásuvky som si poukladala spodné prádlo, o jedno vyššie ponožky a tých pár čiapok, ktoré som vlastnila, nejaké tie tielka obsadili tretiu zásuvku a tá úplne vrchná sa potom tešila zvyšku mojich tričiek.

Veci ako šortky, alebo veľmi farebné veci som naukladala do druhej skrine, ktorá bola vlastne tiež moja. Pekne podľa farby, aby som na všetko videla. Svetre, plus niekoľko pletených pulóvrov, ktoré hrali do všetkých farieb som zavesila, prehodila cez ne pár šálov a to...to bol vlastne koniec v tomto smere. Do širokých spodných zásuviek som si podelila topánky, zväčša podľa ročných období.

„Kde bude Orion spať?"

„Pri mojej posteli," odvetila som s hlavou v skrini, kým som ešte všetko pekne usporadúvala. Najviac som sa ale tešila, kedy mi konečne príde objednaná knižnica. Mala som v jednej škatuli pár svojich kníh a veľkú listinu, ktorú som chcela pomaly začať kompletizovať. Dakedy som čítavala viac, len potom som na nič podobné nemala chuť. Začiatkom leta som sa k tomuto zvyku ale pokúsila vrátiť a za dva mesiace sa mi podarilo prečítať až štyri knihy.

***

„Zajtra sa teda vidíme Clara, áno? Nezabudni si dať lieky a pokús sa dobre vyspať. Ešte nás toho čaká veľa."

„Jasné mami. Ďakujem vám za pomoc," povedala som s miernymi obavami, sotva som opustila jej objatie. Základné veci sme v izbe vybavili, takže oni museli ísť. Našli si vraj nejaký lacnejší hotel v meste, aby sa nemuseli zase trinásť hodín trepať domov. Zajtra sme ešte aj tak chceli ísť na veľké nákupy, takže som ich prítomnosť veľmi vítala.

„Sladké sny miláčik."

„Aj tebe ocko. Ľúbim vás." Mnoho študentov tu malo rodičov, ako som si všimla. Bolo od nich milé, že prišli pomôcť svojim deťom začať novú etapu života. „Napíšte mi, keď už budete na izbe." Obaja s úsmevom prikývli a už mi len zamávali. Sledovala som ich, až kým nenastúpili do auta a nestratili sa na dlhej ulici, ale...ešte ani potom som sa nepohla z miesta. Skoro všetky okná internátu svietili, takže ľudí bolo rozhodne dosť. Kopa neznámych tvárí a hlasov, ktoré som nikdy predtým nepočula. Miešali sa rôzne prízvuky zo všetkých kútov USA, no počula som aj pár ľudí, ktorých to ťahalo ku Kanade. A to ma tešilo. Aspoň som tu nebola jediná.

„No?" opýtala som sa Oriona, ktorý na mňa trocha zúfalo pozeral. Oproti mne sa zrazu zdal strašne maličký. „Ideme späť? Asi bude pršať." Obloha bola stále zatiahnutá, presne ako keď sme prišli. Len s tým rozdielom, že sa už skoro zotmelo úplne. Znervózňoval ma ale aj fakt, že biele klbko, ktoré ešte poriadne nevie štekať a proste piští privádzalo na nás trocha moc pozornosti. Šteňa na internáte bude určite čoskoro senzácia, čo...čo mi možno prinesie nejakých kamarátov. Nemôžem predsa vedieť, čo ma tu čaká. Medzi toľkými ľuďmi sa môže stať čokoľvek.

Chodby sa len tak mihali životom a zjavne preto som si vydýchla, keď som za sebou konečne zavrela dvere. Mala som pre seba pekne veľký priestor, kde som sa mohla chovať tak, ako som potrebovala. Ak budem musieť, sadnem si doprostred izby a budem plakať. A ak mi nebude dobre na mojej posteli, presťahujem sa na tú druhú. Všetko naokolo bol môj osobný priestor, ktorý sa musím naučiť milovať, rovnako ako svoju izbu doma. Izbu so stenami obloženými krásnym drevom a posteľou tak mäkkou, akoby som zaspávala na obláčiku.

„Fajn...takže ty spíš tam," povedala som Orionovi ukazujúc na slušne veľký pelech s potlačou krásnej galaxie. „Ak by si počas noci potreboval ísť von, nejako mi daj vedieť. Zaštekaj, aj keď...štekať nevieš." Bolo trápne, že som sa nevedela poriadne porozprávať ani s vlastným psom. Presne ako som predpokladala. Keď som sa s ním zrazu ocitla úplne sama, nemala som poňatia, čo robiť.

„Austin?" Hovor som dala schválne nahlas, aby som mohla položiť mobil na posteľ a mala voľné ruky na robenie iných činností. Nemala som napríklad ani poňatia, kam som zapatrošila pyžamo, ale gumičky do vlasov.

„S čím ti pomôžem princezná?"

„Ako mám zariadiť to, aby mi tu Orion neocikal koberec počas noci? Alebo ešte niečo horšie." Doma to bolo jednoduché. Tam ak sa aj niečo stalo, parkety sa proste umyli a bolo, ale tu...tu to bolo o niečo iné. Koberec je koberec a navyše ani nepatrí mne. „Pochybujem, že ma zobudí ak bude potrebovať."

„Dobrá otázka," priznal s povzdychom. Zo skrine som vyhadzovala vec za vecou, až som konečne našla čo som hľadala. Sivé kockované nohavice a tmavofialové tričko, väčšie asi tak o dve čísla. Našla som dokonca aj gumičku, ktorá mala so mnou po chvíľke pocestovať do sprchy. „Skús ho prvé noci nechávať v kúpeľni. Možno sa tak naučí, aby chodil tam."

„Myslíš?" Nezdalo sa mi to. Lepšie riešenie som ale nemala.

„Za pokus nič nedáš." Ďalšie veci poputovali na zem, keď som sa snažila nájsť vlhké utierky na odstránenie mejkapu. Bola som si istá, že som ich dala do rovnakej taštičky, ako zubnú kefku, alebo hrebeň, no neboli tam. Zjavne preto som skončila s namokrenou vreckovkou, ktorá poslúžila ako náhrada. Takmer dokonalej linky mi bolo nesmierne ľúto a rovnako aj krásnych béžových očných tieňov. Nebola som nijaký expert, čo sa tohto týka, ale zas ani tak ľavá. Výhoda bola, že Claire bola stále fanatička do mejkapu. Dokázala sa nalíčiť naozaj krásne, až by ste ústa otvárali a mňa to nejako naučila tiež. A hlavne som jej slúžila ako pokusný králik, ak chcela skúsiť niečo nové.

„Inak ako? Páči sa ti izba?"

„Ešte je moc suchá. Ale mám kopu nápadov, ako ju oživiť. Zajtra ideme s rodičmi ešte nakupovať, čiže...na to sa teším."

„To rád počujem." Snažila som sa zniesť nadšene. A vlastne...aj som bola. Tešila som sa, ako to tu bude po zmene vyzerať. „Ak by si niečo nezvládla sama, nechaj tak a piatok sa nad to pozrieme spolu."

„Už aby to bolo. Sme od seba len pár hodín a už mi nesmierne chýbate." Možno to bolo len z dlhej cesty a všetko, ale bola som unavená. Keďže sme prišli pomerne neskoro, nebolo toľko času, aby sme v pokoji vybaľovali. Všetko bolo uponáhľané. Po deviatej tu už nesmie zostať vraj nikto okrem nás, čo tu bývame, čiže sme nemali vôbec toľko času, ako by som si želala. „Claire je doma?"

„Už míňa teplú vodu."

„Tiež sa idem za chvíľu venovať rovnakej aktivite. A potom si pôjdem zjavne hneď aj ľahnúť. Som unavená z celého dňa."

„Určite pôjde zajtrajšok lepšie, ak sa poriadne vyspíš." Nemala som veľa nádejí ohľadne pokojnej noci, ale chcela som si proste ľahnúť. Aj keby som mala byť hore celý čas a pozerať nejaké stupídne videá, aspoň by som ležala v posteli a oddychovala. Možno by sa časom dostavil aj spánok.

„Asi teda idem do tej sprchy. No zajtra sa určite ozvem."

„V pohode. Hlavne drž hlavu hrdo hore, aby ti nespadla korunka, áno? Všetko bude v najväčšom poriadku Clara."

„Ľúbim vás."

„Aj my teba. Dobrú noc." Nechala som Austina, aby položil a s ešte jedným pohľadom na Oriona sa vybrala do kúpeľne. Bola fakt dosť malá, ale pre mňa tak akurát. Ako som si ale všimla, vyšší ľudia by mali asi problém s výškou sprchy. Ja nie, lebo taký krpec sa vojde všade, ale niekto nad meter sedemdesiat by už mal ťažkosti. 

Viete ale čo? Ešte ani voda sa mi nezdala rovnaká, ako u nás doma. Celkovo som bola zástanca, že Kanada je lepšia ako USA snáď vo všetkých smeroch, čo sa mi pomaly začínalo potvrdzovať. Zjavne šlo len o hlúpe namýšľanie si, ale rada som zastávala názor, že práve moja rodná krajina je tá najlepšia. Mala som tam predsa všetko, tak prečo by som ňou opovrhovala? Dlho som preto ani teplo nezniesla a radšej sprchu skrátila. Do zrkadla som sa nepozerala moc dlho, len si rozpustila vlasy, natiahla pyžamo a vrátila sa do izby. Dala som si na čas, aby som po čistení zubov vyložila veci patriace do kúpeľne. Pustila som si hudbu na upokojenie, ktorá sa ale Orionovi zjavne nepáčila. V momente mi tam začal „štekať" až som sa bála, že mi sem niekto vtrhne a nakričí na mňa.

Akurát som sa chystala zaliezť do postele, keď niekto zaklopal na dvere. V momente som zamrzla neschopná sa rozhodnúť, či mám otvoriť, alebo dúfať, že si len niekto robí žarty a po chvíľke odíde. Keď sa klopanie ale opakovalo, musela som otvoriť. Kľúčik som mala zatiaľ položený na malej skrinke pri dverách, odkiaľ som ho zvala aj teraz a pomaly odomkla.

„Ahoj...možno ruším, ale rozdávam náhradné kľúče k izbám, ak by ste ten originálny stratili, alebo niečo." Chlapec, o pár rokov starší ako ja a poriadne vysoký sa pri podávaní kľúča do mojej ruky usmial tak úprimne, až tým nakazil aj mňa. K jeho krásne bronzovej pokožke sa čierne husté vlasy náramne hodili a rovnako aj pár tmavo hnedých očí. No ten žiarivo biely úsmev...pane na nebi.

„Ďakujem. No snáď ho nebudem potrebovať."

„Ty si to dievča so psom, nie?" Prekvapene som nadvihla obočie, no až potom som pocítila, ako sa mi Orion obtrel o nohu. Jasné, že musel prísť privítať návštevu. „Cora, alebo také niečo."

„Clara," opravila som ho so smiechom. Nečakala som ale, žeby malú krabičku s kľúčmi len tak položil na zem a vzal si na ruky Oriona. Ktorý sa jeho pozornosti zjavne tešil.

„Jasné, prepáč. Ja som Maximiliano, skoro každý deň sedím dole za pultom a preberám vaše zásielky, alebo hocijakú poštu."

„Tak to sa asi budeme vídať dosť často." Nervózne som sa oprela o rám dverí, len aby mi poskytli nejakú oporu. Chcela som sa s ním rozprávať úplne normálne, ako by to urobilo každé iné dievča, ale šlo to len ťažko. Bála som sa, že nech poviem hocičo, strápnim sa.

„Máš už niekoho, kto ti bude strážiť psa kým budeš v škole?"

„Uhm...nie. Ešte som nad tým nepremýšľala." Nemala som ani poňatia, ako budem mať rozvrh. Ak by nebol moc nahusto, chodila by som medzi hodinami späť sem, aby som ho vzala von a všetko. No ak to nebude možné, budem musieť zjavne niečo vymyslieť. Ani Orion by určite nebol rád, keby tu musí byť neustále zavretý.

„Môžem na neho dohliadnuť, ak myslíš." Mykla som plecami, pričom sa on na neho až nejako moc usmieval. „No nič. Idem ďalej, aby som každému ten kľúč stihol dať skôr, ako pôjdu spať. No rád som ťa spoznal..."

„Clara." S úsmevom mi len vrátil Oriona a razom ho nebolo. Čiže tak rýchlo ako prišiel, aj odišiel. Ešte som sa na neho dívala, ako klope na ostatné dvere pozdĺž chodby, ale nie dlho. Radšej som si len vzala lieky a šla do postele. 

Na prvý pocit bola až moc tvrdá. Vankúše mi tiež akosi nevyhovovali a keď som sa zakryla, myslela som, že umriem od tepla. Trvalo mi dobrých pár minút, kým som našla nejakú vyhovujúcu polohu, pri ktorej som zároveň ešte mohla hľadieť na nočné mesto. Na svetlá, ktoré bolo vidno z úplne vrchného poschodia. Myseľ mi hneď zablúdila domov, k horám ktoré som tak milovala a k lesu, ktorý poznal všetky moje tajomstvá. 

Chýbala mi známa pôda pod nohami, ktorá mi dodávala nejakú tú istotu do života. Všetko som nechala len tak za sebou, lebo som si nahovárala, ako dobre mi na vysokej bude. A asi preto...preto som hneď prvú noc zaspávala v slzách, ktoré doslova boleli. Hlavne, ešte keď začal plakať v tme aj Orion, ktorého som napokon musela nechať, aby mi zaspal priamo na hrudi. Inak nestíchol za nič.

Ak by sa tu našiel ešte niekto, kto nečítal dve shortstory, v ktorých som predstavila Claru a Rodericka, nechám vám linky v komentári :) a dúfam, že sa prvá časť páčila :)