Keď už mám upratanú našu izbu, pustím sa aj do tej detskej. Keď poviem, že tu vybuchla bomba, budem ešte veľmi zhovievavá. Ryan je na nejakom tajnom záťahu, o ktorom mi odmietal povedať a deti si zobrala na starosť Rebecka. Má teraz doma takú menšiu škôlku. Pomáha jej aj Liza, ktorá sa s Mathewom pomaly, ale zato veľmi isto spamätávajú z toho krachu, čo ich vzťah ešte viac utužilo.

„Maličká?" ozve sa jeho hlas v telefóne.

„Áno?"

„Poď, prosím ťa, na okrsok. Potrebujeme potvrdiť jednu identitu." Zloží.

Veľmi sa tam ponáhľam, srdce mi búcha ako o závod, pretože ten trkvas, môj manžel, mi nič viac neprezradil a ja mám v hlave snáď milión katastrofických scenárov.

„Je to on?"

Pozriem sa na toho chudáka sediaceho vo vyšetrovačke cez sklo a jeho pach po skazenom vajci cítim aj cezeň. Priložím si ruku na ústa. „Panebože, Ryan. Kedy ste ho chytili?"

„Porozprávame sa o tom doma, len mi povedz do záznamu, či je to on." Pozrie sa na mňa prísnym pohľadom. Viem, že je to vážne.

Pozriem sa na neho ešte raz. Dotrhané oblečenie, mastné vlasy ledabolo prehodené na jednu stranu a špinavé celé telo. Na ten pohľad nezabudnem nikdy. „Je to Jordan."