Čakám tu už pekelných dvadsaťpäť minút a jeho stále niet. Má ale jedno šťastie, že jeho dieťa je stopro po ňom a spinká sladko, kedykoľvek sa to po ňom len náznakom očakáva.

Pohnem rukou dopredu a kočiar sa jemne zhupne na miernej vyvýšenine na zemi. Uložím tašku späť a vo vreckách sa snažím neúspešne nájsť telefón.

„Tak kde si bol toľko?" Ryan pomaly ani nestihne otvoriť ústa, už ho spražím pohľadom.

„Maličká, len pokoj. Nevedel som nám zohnať nič pekné a hlavne nič, čo by spĺňalo všetky naše požiadavky."

„A tie sú aké?" Dupnem si nohou. To nie on tu mrzol takmer polhodinu.

„Potrebujeme auto, kde sa vojdú všetky špuntove veci, počnúc tým obrovským kočiarom. Nemôžem predsa vybrať hocičo." Všetci svätí, stojte pri ňom!

„Ryan a kde to sme? Na vrakovisku, prosím ťa? Len sa otočím a do každého druhého auta naložím nás troch aj s batožinou. Tak o čo tu naozaj ide?"

Ryan sa zahanbene pozrie smerom, akým ukazujem a pokrúti hlavou. „Vy si zaslúžite niečo lepšie. Na našu okružnú jazdu potrebujeme niečo väčšie."

Zasmejem sa. Naozaj, vážne sa zasmejem. On je taký sladký! „Si mal povedať, že na cestu po Európe chceš tank a nie obyčajné auto."

„Samantha!"