„Miluješ ma?" opýta sa ma mierne podnapitým hlasom.

„Samozrejme, miláčik." Jednu vec som sa naučila, a to hlavne neprotestovať, neprotirečiť a nepovedať nič, kde je slovíčko nie, keď je chlap opitý. Nerobí to dobrú krv.

„Tak si tam daj svoje meno," dopovie, rozpustene sa na mňa usmeje a nepatrne vyplazí jazyk. Malý spí a henten niečo vo svojej hlavičke spriada. Nech láskavo zabudne!

Otočím sa mu chrbtom a strihnem si to pomedzi gauč a jeho rozvaľujúce sa telo do kuchyne. Popritom sa vyhýbam jeho pátravým rukám. „Pozerám, že si sa dobre bavil," sarkazmus len ťažko vo svojich slovách schovávam. To im ide dokonale. Žienka doma s dieťaťom a chlapi,... pivo kdesi v bare v spoločnosti kamarátov a... Radšej ďalej nepremýšľam.

„Ale no tak, maličká. Hlavne, nech je Nate zdravý."

Asi nevypil toho až tak veľa, pretože slová volí ešte celkom slušne. Nepatrne prikývnem, keď svoje žiariace oči uprie mojím smerom. Chvíľu mu to však trvá.

„Tak ako si sa rozhodla? Dáš si to svoje ctené meno na tú sprostú poštovú schránku?"

„Nie."

„Prečo?" Postaví sa a váhavým krokom sa vyberie mojím smerom.

„Lebo."

„Ty si ako malá." Priskočí, objíme ma a obdaruje ma pivovým dychom. Vraj kto je ako malý.