Sú dve hodiny ráno, mne v hlave treští a mám pocit, že mi tam nejaká poriadne nadupaná metalová kapela práve hrá svoj stý koncert v kariére. To znamená, že sú dokonale zohratí a síce, keď ja pohnem hlavou doprava, zahrá bicie, a keď doľava, vrieska spevák.

Nikto nikdy netvrdil, že materstvo je med lízať.

„Len spi, maličká. Ja si s ním poradím," zašepká mi do ucha, akoby presne vedel, čo sa tam kdesi v útrobách mojej kedysi pohotovej hlavičky deje.

„Uhm," s vďačnosťou mľasknem perami.

Keď však o tri hodiny precitnem z takmer smrteľného spánku a z obývačky počujem ohlušujúci rev svojho šesťdňového potomka, mám chuť zabíjať. Som tigrica!

Behom sekundy stojím na vratkých nohách, och, svalom som počas pôrodu po stojačky dala zabrať, a uháňam, až mi za pätami horí, do vedľajšej izby.

A tam, ... tam moje oči totálne zbystria pozornosť, keď sledujem môjho veľkého chlapa, ako tancuje Labutie jazero s tým malilinkatým chlapíkom, zabaleným v perinke, vo vrúcnom objatí. Vôbec mu nevadí ten plač, on si to len vychutnáva.

„Zlatko?" Pristúpim k nemu bližšie. „Daj mi toho malého špunta." A už mu ho milosrdne beriem z rúk.

„Počkaj, maličká," prehovorí takmer prosebne. „Chcem sa na vás pozerať."