„Maličká!" jeho hlas ma preberie z miernych mrákot. „Si v poriadku?"

„Ryan, vezmi ma odtiaľ. Neporodím naše dieťa kdesi v škole!"

„Prepáčte?! Je tu čisto ako vo vatičke," osopí sa na mňa ten školník.

„Radšej mlčte," dohovorí mu Ryan. Pozná ma. Teda aspoň moje tehotenské stavy. Kriste, onedlho už tehotná nebudem.

Nik si nevšíma moje mokré nohavice, cítim sa horšie ako popišaná a môj priateľ mobilom zháňa všetky záchranné zložky v meste. Moje bruško sa teraz snaží asi obrátiť naopak a to malé čudo sa chce dostať na svet rýchlejšie, akoby som si stihla sadnúť na záchod.

„Ryan, my to tam nestihneme," poviem očividné a šmahom ruky si rozopnem nohavice a stiahnem ich dole. Menovaný obráti školníka chrbtom. A nie je to už jedno? Na linke nastaví hlasitý odposluch. Medzi neskutočne rýchlymi a neznesiteľne bolestivými kontrakciami počujem nejakú ženskú inštruovať môjho priateľa, ako má konať, aj keď ja ho tajne podozrievam, že už má všetko v malíčku.

Všetko prebehne tak ultra rýchlo. Odrazu do miestnosti vbehne niekoľko saniťákov, pomôžu mi porodiť to malilinké klbko a v tej jednoznačne najkrajšej eufórii v živote si všímam zubné rovnátka tej maličkej zdravoťáčky, čo akurát s obrovským úsmevom balí nášho syna do huňatej deky.