Som veľmi nervózna, na čele sa mi perlí pot a máličko sa mi trasú ruky. Dobre, nie len tak máličko, vyzerám ako storočná a hodím sa rovno na posýpanie makovníkov a ani by som sa pri tom nezapotila.

„Len sa uvoľni," zohne sa, šepni mi tie svoje sľuby, na ktoré sa neviem dočkať a stisne mi ramená. „Je to len moja mama a otec, nie senát najvyššieho súdu. Len dýchaj."

„Zlatko, nie sú to len tvoji rodičia, ale je to tvoja mamka a ocko. Ešte ma ani nevideli a my im už ideme oznámiť tú obrovskú novinu." Prinútim sa stisnúť ruky dokopy a zamedziť tak tej trasľavke. Veľmi mi to nejde.

„Som si istý, že Rebecka s Liz im o tebe narozprávali až-až." Púšťa ma s obrovským úsmevom na tvári a bozkom do vlasov.

„Veď to," poviem mierne sklesnuto a s istou dávkou strachu. „Čo ak im narozprávali, že som šibnutá? Šialená?" Chytím do ruky mascaru a snažím sa urobiť s mojimi mihalnicami dokonalé kúzlo a vyčariť tak prenádherný čierny vejár. Nie som však veľmi úspešná.

„A neboli by ďaleko od pravdy, však?"

„Zlatko?" zagánim na neho do zrkadla.

„Áno, maličká?" Podíde ku mne bližšie.

„Chceš si ešte niekedy vrznúť?"