-Clara-

„Seth, ak by si niečo potreboval, pokojne mi zavolaj, dobre? O päť dní sa ti potom pozriem na stehy a uvidíme, či sa už budú dať vybrať."

„Jasné, vďaka," odpovedal pán Morisson hnedovlasej lekárke asi v jeho veku, ktorá mu naposledy skontrolovala obväz na ruke. Hneď po príchode na pohotovosť bolo jasné, že sa osobne poznajú, lebo žiadne formálne oslovenia a používanie titulov sa nekonalo. No možno to tak bolo aj lepšie. Aspoň tu nebola natoľko dusná atmosféra. „V poriadku?" opýtal sa ma, sotva sme osameli. Bez pohnutia a jediného slova som sedela v rohu malej ordinácie a tvárila sa, že tam ani nie som.

„Môžeme už ísť?" Nechcela som sa vrátiť do jeho domu, ale zostávať zbytočne dlhšie v nemocnici nemalo význam. Niekoľkokrát mi ponúkol, že zavolá rodičom, dvojičkám alebo dokonca Maximovi, aby niekto po mňa prišiel, ale to taktiež neprichádzalo do úvahy. Nie, keď by to znamenalo niekomu všetko vysvetľovať. Jediná osoba, ktorej prítomnosť som chcela, bol Roderick. Roderick, ktorý moje telefonáty úplne ignoroval. „Polícia počká s výsluchom do rána?"

Unavene pokýval hlavou, berúc si zdravou rukou kabát. Všetko ma príšerne bolelo, no v momente som bola pri ňom a pomohla mu obliecť sa. „Čakajú v dome a veľmi pochybujem, že nám dovolia si ísť vydýchnuť. Ešte by sme si nedajbože do rána vymysleli nejakú nereálnu verziu celej kauzy."

„Hej, jasné," odfrkla som znechutene, tiež si obliekajúc svoj kabát. „Nič iné po podobnej skúsenosti netúžime robiť, len si vymýšľať báchorky a fiktívne udalosti." Otrávene som si natiahla čapicu na hlavu a vyšla rýchlo na vzduch. Parkovisko bolo poloprázdne, neďaleko nás blikali majáky sanitky a pri aute môjho psychiatra stálo jedno policajné. Naša eskorta, ktorá ale bola úplne zbytočná. Čakali snáď, že utečieme alebo niečo podobné? Nie my dvaja sme tu boli tí zlí. Hoci... dal sa Dawson považovať za zlého, za nejakého kriminálnika? Bol to chorý človek.

Bez slova som počkala na svojho psychiatra a následne sa posadila vedľa neho do auta. Policajti trvali na tom, že nás odvezú, no on o tom nechcel ani počuť. Radšej s krvavou rukou sadol za volant a odviezol nás sám. Ja som teoreticky ísť nemusela, ale odmietala som zostať v dome osamote len s políciou. Stále mi z nich behal mráz po chrbte kvôli Andymu. Pohľad na policajnú uniformu prinášal späť priveľmi bolestivé spomienky.

„Dám ti niečo na upokojenie?" Okamžite som pokývala hlavou. Nie, hlavne žiadne ďalšie lieky. Stále sa mi točila hlava z nových tabletiek, nieto ešte, aby som do seba hádzala niečo ďalšie. „Dobre, ale políciu necháš na mňa. Ty si pôjdeš pekne ľahnúť, dáš si sprchu a bolo by dobré, keby aj niečo zješ."

„Pán Morisson..." vzdychla som unavene a hlavne otrávene. Cítila som sa úplne príšerne, bolelo dokonca dýchať. Keď sme sa vzdialili od jeho domu a celý ten adrenalín zo mňa opadol, prišlo mi hrozne zle. Fyzicky aj psychicky. „Hlavne po mne, prosím, nič nechcite. Nehovorte mi, čo mám robiť a tak. Budem v poriadku." Nechcela som mu krivdiť, skrátka som nevládala inak. Nevládala som ho počúvať a plniť nejakého jeho príkazy. Ak budem sama chcieť, pôjdem pod sprchu a potom si aj ľahnem. A ak nie, zostanem celú noc sedieť v aute.

„Zlatíčko, mne je to tak príšerne ľúto." Keď som nijako nereagovala, naklonil sa ku mne, pobozkal ma do vlasov a naštartoval auto. Zvyšok cesty potom prebehol v úplnej tichosti. Kým sme však zastavili na dobre známom mieste, oči mi podlievali slzy. Zostala som teda ešte na chvíľku sedieť v aute osamote. Konečne bol okolo mňa dokonalý pokoj, nedoliehali sem žiadne hlasy ani nič podobné. Nebol tu ani Orion, toho sme nechali zavretého v spálni. Mal tam svoju hračku, dostal piť a niečo malé aj pod zub. Nemalo mu teda čo chýbať. Rozhodne nie moja depresívna nálada.

Naivne som znova vytiahla mobil a pevne ho vzala do rúk. Žiadny zmeškaný hovor. Roderick sa ma nesnažil kontaktovať, nevšimol si, koľko som mu volala ani, že to zjavne malo nejaký dôvod. Otvorila som si teda našu konverzáciu, kde posledná správa mala byť taktiež odo mňa. V tom momente mi ale prišlo upozornenie, ktoré som predtým buď nejakým nedopatrením prehliadla alebo sa mi ani nezobrazilo. Nebolo by to po prvé. Na moje prekvapenie išlo práve o správu od Rodericka. O nejakú fotografiu. Kým som ju nerozklikla a nezväčšila, prišla mi priveľmi tmavá, než aby sa na nej dalo niečo rozoznať. Následne bol však jej obsah až príliš zreteľný. Bol na nej Roderick, konkrétne opretý o stenu, pričom sa na neho lepilo nejaké čiernovlasé dievča.

Bozkávali sa.

Nech to bol ktokoľvek, bozkávala môjho priateľa.

A on bozkával ju, mala ruku zapletenú v jeho vlasoch...

Nebolo mi jasné, čo by bolo lepšie v tej chvíli urobiť. Či zahodiť a roztrieskať mobil, začať vykrikovať, plakať, rozmlátiť všetko naokolo seba... Až ma naplo na vracanie. Ešte viac sa mi zamotala hlava, až som musela čo najskôr vystúpiť a nadýchnuť sa chladnej noci. Na chvíľku som pozrela na hviezdami pokryté nebo, potom na svoje topánky a potom späť na mobil. Na fotku, ktorá stále zaberala celý displej, ktorá sa mi vysmievala priamo do očí. Neboli k nej pripojené žiadne slová. Žiadne vysvetlenie, prečo mi niečo také poslal. Prečo ignoroval moje telefonáty.

„Kurva!" skríkla som, čo mi hlasivky stačili a zviezla sa na kolená. Celá som sa triasla. Z časti od zimy, z časti od hnevu, ktorý mi vrel v žilách. Neverila som. Neverila som, že ma podviedol. Veď ma... veď ma miloval, povedal mi to. Povedal, že budeme spolu, že chce len mňa... „Pán Morisson!" zakričala som naňho tak hlasno, až ma zaboleli hlasivky. Musel sa na tú fotku pozrieť ešte niekto iný, povedať mi, že tam nevidí to, čo ja. Že sa so mnou možno len moja myseľ hrá. Neraz to už robila, tak možno tam nastala chyba aj teraz.

Sprvu som si nevšimla, keď dobehol ku mne a klesol na zem. Ani keď si ma pritúlil k sebe, zasypávajúc ma otázkami. Až keď mi vybral mobil z rúk a mne sa tá prekliata fotka stratila spred očí. Hrozne som v tej chvíli plakala, možno som dokonca kričala, ja neviem. Nevnímala som nič iné, iba tú obrovskú bolesť, ktorá naplnila celé moje vnútro. Kvôli ktorej mi prišlo, že sa nevládzem nadýchnuť. „Clara..." oslovila ma potichu a ešte pevnejšie objal, pokladajúc môj telefón pred nás na zem. „Pokoj, hlave dýchaj. To sa určite vysvetlí, toto nie je jeho štýl. Poznáš ho, vieš aký je."

„Už nie," dostala som zo seba uplakane. „Ako mi to mohol urobiť?" Zdvihla som k nemu hlavu, no prv mi padol pohľad na policajta, ktorý na nás pozeral, akoby sa dialo neviem čo zázračné a nezvyčajné. „ČO?!" skríkla som naňho hnusne. „Dobre sa bavíte?!"

„Clara, prestaň," zašepkal pán Morisson, ospravedlňujúc sa za mňa policajtovi. „Vyrieši sa to. Vyrieši sa to, neboj sa. Všetko bude fajn." Pokývala som hlavou. Nič nebude v poriadku, nie po tomto. „Ja viem, že to vyzerá hocijako, no počkaj, kým sa ti ozve. Musíte sa porozprávať a všetko si vysvetliť, Clara. Nemáš ani poňatia, čo sa tam mohlo udiať." Znova som pokývala hlavou, berúc mobil do ruky. Rýchlo som fotografiu zavrela, nech sa na ňu už nikdy v živote nemusím pozrieť.

Hoci... možno bolo naivné veriť, že na ten pohľad niekedy zabudnem. Na pohľad, ktorý som nikdy v živte nechcela vidieť. On bol predsa môj. Ako si to mohlo to dievča dovoliť? Prečo... prečo jej to dovolil on? To na mňa skutočne v tej chvíli nemyslel ani trocha? Ani keď mi tú fotku posielal? Zrazu snáď zabudol na všetky tie prekliate sladké sračky, ktoré mi natlačil do hlavy?!

Mobil som opäť chcela hodiť späť na zem, keď mi ale do očí udrelo ešte niečo.

Nová žiadosť o kontakt.  

Takže... znova sme prišli ku koncu. Naozaj by som sa chcela poďakovať Vám všetkým za každé jedno prečítanie, hviezdičku a hlavne komentár. Milovala som čítať vaše reakcie, teórie na pokračovanie a slová, ktoré mi dodali kopu inšpirácie. Aj vďaka vám sa príbeh v mnohých smeroch vyvinul práve takto.

Bohužiaľ, pre teraz ale nikoho nepoteším slovami, že odkaz na pokračovanie je dolu v komentári alebo, že ho už nájdete na mojom profile. Na dobu neurčitú sa tu skrátka pokračovanie ich príbehu neobjaví. Momentálne mi v živote vysoká škola zaberá ozaj veľa času a nemá cenu to tým pádom siliť. Ani mne samej sa nepáči, keď tu mám rozpísaný príbeh, ktorý stojí aj dva mesiace bez nejakej novej kapitoly, lebo ja skrátka nemám čas alebo silu na písanie. Veľmi ma to mrzí, ale nedá sa nič robiť. 

Pre teraz sa teda majte pekne a možno sa čoskoro zase "uvidíme". Ak sa mi podarí predpísať dostatok kapitol, začnem pridávať pokračovanie. Možno... Vážne nechcem nič sľubovať a tak to ani robiť nebudem. Akurát sa ešte raz pekne poďakujem každému jednému z vás úplne za všetko a zaželám len to najlepšie do nového roka.

Majte sa čo najlepšie, veľa sa usmievajte a ešte raz ďakujem. ❤❤❤