-Clara-

„Balíček som podal a veľmi dúfam, že dorazí v poriadku a skôr, ako odletíš do Oregonu. Ak nie, vážne sa naštvem," povedal Roderick maximálne ospalo, pričom však pootvorenými očami pozeral na obrazovku notebooku. Nechápala som prečo mi musel volať hneď, ako sa zobudil, ale fajn. Florence ho vraj zobudila pomerne skoro ráno, tak zašli na poštu a keďže počasie bolo u nich príšerné, dostal nečakané voľno. Zostali doma len vo dvojici, kvôli dažďu nemohli ísť ani von, takže si krátili deň spaním a ležaním v posteli. Čiže rovnako ako ja s Orionom. Po konečne poriadne prespanej noci ma čakala ráno v mobile správa od Erin. Vraj to robí naozaj nerada, ale musí dnes našu skúšku zrušiť. Zajtra ma však chce vidieť už o štvrtej, aby sme mali na seba viac času a dnešok dobehli. „Oceán bude troška iný. Podarilo sa mi kúpiť len menšiu fľašku a do tej sa už žiadna rybička nevošla. A nemám ani morskú pannu na prívesku. No našiel som rozkošného kraba, takže..."

„Krab bude dokonalý," ubezpečila som ho, hladkajúc pritom Oriona. Zbehli sme si trocha dole do snehu a potom sa vrátili do vyhriatej postele. Ten krpec sa od včerajška odo mňa proste odmietal pohnúť. Absolútne ho nezaujímalo, keď ho otec volal dole jesť. Kým som sa nepostavila a nešla s ním, granule mu nechýbali. „Máš niečo aj namiesto rybičky?"

„Biele trblietky."

„Skvelé." Absolútne nezáležalo na tom, ako bude môj nový maličký oceán vyzerať alebo čo v ňom bude plávať. Dôležitá bola len jeho existencia, nech mám v ťažkých chvíľach po čom siahnuť. Veľmi som sa tešila ale aj na jeho tričko, ktoré si prvé dni zjavne ani nevyzlečiem. Minimálne nie dovtedy, kým bude voňať ako on. Tvrdil, že mi k týmto dvom suvenírom prihodil ešte malý bonus, no nič bližšie mi nakoniec neprezradil. „Už sa veľmi teším."

„Ešte otázka týkajúca sa Vianoc." Konečne sa pokúsil na mňa normálne pozrieť, no do pár sekúnd znova zavrel oči, akoby chcel zaspať bez toho, aby vôbec pokračoval. „Držíme sa toho, že si kúpime len nejakú maličkosť, že?"

Bez váhania som prikývla a lepšie si k sebe pritiahla prikrývku. Dnes sme mali v celom dome podozrivo chladno aj napriek tomu, že sa kúrilo. „To bude dokonale stačiť. A keby si nekúpime absolútne nič, bolo by to tiež úplne v pohode." Život bol o lepších veciach ako hmotných darčekoch. Áno, dokázali potešiť, ale naše Vianoce budú aj tak o inom. Konečne o spoločne strávenom čase a nových zážitkoch a nie rozbaľovaní darčekov. „Nemám ani poňatia čo by si mohol chcieť."

„Teba," zatiahol s úškrnom a znova pootvoril oči. Fakt som nechápala ako dokázal ešte stále taký ospalý napísať správu, nech si zapnem notebook a potom mi zavolať. „Pekne oblečenú, pekne vyzlečenú... a tak." Pokývala som nad ním hlavou, pričom sa mi však pery skrútili do úsmevu. Ráno bolo dobré, nič ma ako zázrakom nebolelo a hoci sa mi podarilo vypiť akurát šálku čaju, bol to úspech. Čerstvý vzduch padol tiež dobre, ale toto... toto bolo najlepšie. Vidieť ho ako rozkošne na mňa pozerá a robí všetko, len aby mi dobrá nálada vydržala čo najdlhšie. „Nemôžeš povedať, že mám veľké očakávania."

„Definuj pekne oblečenú."

„Tie biele šaty, ktoré si mala v Mexiku, keď sme boli tancovať. Poviem to takto... milujem ťa nech máš na sebe hocičo, stále si nádherná, ale v tých šatách si vyzerala neskutočne."

„A tie sa ti budú aj ľahko vyzliekať, čo?" podpichla som ho. „Stačí, ak mi ich rozviažeš vzadu za krkom a potom..." Na smrť ma desilo, že by sa malo zopakovať niečo z našej noci na ostrove, ale na druhej strane som sa snažila veriť, že to tentoraz bude úplne iné. Mohla som mu veriť, že na mňa nebude tlačiť a bude rešpektovať, nech sa rozhodnem v danej chvíli hocijako. „Mala by som si zjavne kúpiť nejaké nové plavky, nie?"

„Podporujem tento nápad všetkými desiatimi. Neboj sa vyskúšať veľa rôznych druhov a vo všetkých sa mi odfotiť, hej? Poslednú dobu mi chýbajú tvoje fotky." Zjavne si na ne z mojich ciest po USA priveľmi zvykol. To nebolo dňa, aby nejakú nedostal. Občas nebolo hodiny, aby som bola presnejšia. „Potrebujem dôvody usmievať sa na svoj mobil ako idiot, nech potom každý komentuje ako hrozne zamilovaný som."

„Ako hrozne?"

„Najhroznejšie." Našpúlil pery a poslal mi pusu, čo ma znova rozosmialo. „Keby môžem, vezmem si ťa pokojne aj okamžite, natoľko zamilovaný som. A áno, je mi jasné, že ťa podobné vyjadrenia na smrť desia, ale... vieš aký som. Keď ma niečo robí ozaj šťastným, nezavriem ohľadne toho ústa." Veď toto. Ten jeho ružový pohľad na celý život, ktorý sa zjavne nikdy celkom nevytratí. Realita mu začiatkom roka otvorila oči, ale poslednú dobu mi prišlo, že zas chodil s hlavou medzi oblakmi. No keďže som za to mohla čisto len ja a jeho láska ku mne, akosi to nebolo prekážkou. „Čo keby zostaneme obaja dnes v posteli a ja ti budem vyznávať lásku až do západu slnka? Páčil by sa ti taký program."

„Poobede musím do Calgary, ale dovtedy sa pokojne tohto programu držme. Také dlhšie rande raz za čas neuškodí." Boli sme my dvaja vôbec niekedy na normálnom rande? Alebo čo sa dnes už považovalo za rande? Ak chalan niekam oficiálne pozval svoje dievča alebo opačne? Na výške sme podobné veci často nerobili. My sme sa akosi stále skončili váľajúc na mojej posteli, občas sme si zašli na horúcu čokoládu, chodili sa čakať po vyučovaní a potom sme sa váľali v snehu či spali v aute. Blúdili sme lesom ešte ako kamaráti a večery trávili dlhočiznými telefonátmi, ktoré ale mali aj svoju cenu. Ležali sme spolu na psychiatrii, utekali k tatérovi a zašli si spolu k psychiatrovi. Také typické veci, ktoré zamilovaní robia na dennom poriadku, nie?

Nechala som ho, aby mi porozprával o výlete s Charliem a ako počas noci pozorovali hviezdy. Chlapec nemal na tú noc jedno zlé slovo, až mi naozaj prišlo, že sa bavil lepšie ako Charlie. Padlo ale neskutočne dobre počúvať ho a pritom pozerať na jeho spokojný výraz. Ešte aj po polhodine síce vyzeral ospalo, ale ústa sa mu už nezavreli. Troška sme nabúrali aj jeho momentálny vzťah s Corym, no akosi rýchlo sa následne téma odklonila inam. Skrátka nemal silu rozoberať to všetko, čo sa medzi ním a jeho najlepším priateľom stalo, hlavne ak celá aféra ani poriadne nedávala zmysel. Radšej sa mi zmienil, že ho chce vidieť Maximov otec, no ešte netuší kedy za ním pôjde. Mala som nutkanie napísať Maximovi, či o niečom nevie, ale potom som ten nápad zavrhla.

„Clara?" Okamžite som sa otočila ku dverám, sotva sa od nich ozval otcov hlas. „Ruším?" opýtal sa neisto a kývol hlavou smerom k notebooku. My dvaja sme sa odvtedy dostali až k téme kam všade ma chce v decembri vziať. Nespomenul konkrétne miesta, išlo len o provokovanie a pokusy navnadiť ma. „Ahoj, Roderick."

„Dobrý deň, pán Hogan, máte sa?" pozdravil ho s úsmevom a zodvihol hlavu z vankúša, podopierajúc si ju pravou rukou. Mohol si troška uhladiť aj vlasy, lebo postávali doslova na každú svetovú stranu. „Ak už sme dostali šancu si pohovoriť, rád by som vás oficiálne požiadal o povolenie, aby Clara prišla za mnou. Pokojne na kolenách vám odprisahám, že sa o ňu dokonale postarám a bude sa pri mne mať úžasne." Nezabudol sa usmievať pri týchto slovách ako slniečko.

Otec si s povzdychom sadol na kraj mojej postele, aby mal na Rodericka dobrý výhľad. „Radšej mi len nič neprisahaj, lebo ak niečo zo svojich slov nesplníš, veľmi ma nahneváš. Poriadne sa mi o ňu staraj a dbaj na to, aby mi nikdy netelefonovala s plačom, lebo si jej niečo urobil." Nenápadne som do neho strčila lakťom, no jeho kamenný výraz sa nevytrácal. A to som si minule myslela, že sa medi nimi ľady prelomili. Otec bol však už znova plne vyzbrojený do vojny. „Púšťam ju za tebou s ťažkým srdcom, nebudem ti klamať. No na druhej strane dokážem veriť, že ju postavíš na nohy."

Hoci sme nežili pod jednou strechou, aj on videl, počul a bol si vedomý, že môj stav sa znova zhoršil. Nahlas to nepovedal, no kontroloval ma oveľa viac ako počas jari a leta. Vtedy mi dal trocha voľnosti a dokázal mi veriť, že sa mu sama od seba stále ozvem. Teraz si však pričasto vynucoval reakciu, ak som mu neodpovedala na správy. Bál sa o mňa, no skrýval to za úsmevy a sladké slová. Ukázal mi akurát tak svoj strach z našej spoločnej budúcnosti. Nikdy z toho, žeby som ja nemusela byť jej súčasťou.

„Tvoji rodičia sú v obraze?" opýtal sa zrazu otec a tým ma vyrušil z premýšľania.

„Samozrejme. Veľmi sa tešia, kedy Claru konečne spoznajú." No určite mali aj obavy, ktoré rástli každým dňom aj na mojej strane. Jeho rodičia sú obrovská súčasť jeho života, budeme s nimi žiť pod jednou strechou a tým pádom bude všetko záležať od toho, ako si sadneme. „Ak budete pokojnejší, môžeme sa na nový rok vrátiť do Kanady, pán Hogan. Ja ju tu nemienim držať, len jej to tu chcem ukázať. Nech má šancu spoznať prostredie, ktoré zo mňa urobilo chlapca, do ktorého sa zaľúbila."

„Kde budete žiť, bude čisto na vás, decká. Do toho ja nebudem hovoriť." Veľavýznamne pozrel pri týchto slovách na mňa. Jeho pohľad bol plný chaosu, ale jeho následný úsmev plný lásky a pochopenia. Vedel, že usadiť sa nebude pre nás ľahké. Obaja potrebujeme iné prostredie a nájsť nejaký kompromis bude náročné. Hlavne asi finančne. „Moje požehnanie máš, len to nezneuži, jasné? Hawaii nie je tak ďaleko, takže si po teba pokojne prídem, ak sa zachováš ako hajzel."

Roderick nad jeho slovami s úsmevom pokývla hlavou. „Neoľutujete, Thomas. Vážne."

„Dobre, oslovovanie krstným menom si necháme ešte na neskôr, zas tak zadobre nie sme," napomenul ho okamžite. Zamračene, ale s úškrnom som nad ním pokývala hlavou, no nakoniec aj na mojej strane zostal len ten úsmev. Obaja pre mňa znamenali neskutočne veľa a záležalo mi, aby nemali medzi sebou dusno. Skutočne som nechcela stráviť zvyšok života počúvaním námietok, keď budú musieť stráviť spoločný čas. „Nebudem vás dlhšie rušiť, takže, Clara... o koľkej ideme do Calgary?"

„Okolo piatej stačí," odvetila som a prevalila sa na chvíľku na chrbát. Orion nás celý čas počúval z druhého konca postele, kde sa hral so svojou obľúbenou hračkou. „Ďakujem." Poslala som mu vzdušný bozk a prihodila aj úsmev, nech si je istý, že dnes sa mám dobre.

„Tak sa ešte bavte. Maj sa, Roderick."

„Dovidenia," zakričal a dokonca mu zamával. Zostal však ticho, kým som zas neosamela a on nemal oči len pre mňa. „No, to šlo celkom dobre. Dostal som požehnanie, čiže už sa určite nič nepokazí," skonštatoval spokojne a znova si ľahol. Prišlo mi podozrivé, že sa okolo neho nemotá Florence, ale skôr, než by som sa bola na ňu opýtala, niekde v pozadí zaštekala. „Aj táto kráska sa na teba už veľmi teší." Ako blesk vyskočila k nemu na posteľ a na chvíľku mi na neho úplne zatienila výhľad. Bolo však neskutočne upokojujúce sledovať ich spolu ako sa maznajú. Až bolo chvíľami možno ťažké povedať, kto bol rozkošnejší.

***

„Keby zajtra prídem, zájdeš so mnou na obed?" opýtal sa otec, sotva zaparkoval pred nemocnicou. „Môžem potom počkať, kým skončíte s Erin a hodím ťa domov." Obed mi zjavne ponúkol čisto z dôvodu, aby na mňa dohliadol a bol si istý, že niečo za celý deň zjem. Hoci dnes na obed to išlo už trocha lepšie. Sadli sme si spolu za stôl a ja som bez mrmlania zjedla aspoň menší tanier zapekaných zemiakov, ktoré sme spolu dali dokopy.

„Obed by asi mohol byť a zvyšok uvidíme. Veľa bude záležať od Neila." Veľmi som sa bála v akom stave ma bude dnes čakať. Ani nie tak fyzickom ako psychickom. Verila som, že večer a dnes ráno ho Alma dala trocha dokopy, ale čo s ním mohlo byť odvtedy? Ona mala dnes navyše poslednú nočnú pred tromi voľnými dňami, čo nás netešilo ani jedného. Držala nás celý čas nad vodou a hoci bolo normálne, že potrebovala voľno, nebola to lákavá predstava. „Dám ti vedieť." S maličkým úsmevom som si odopla pás a pobozkala ho na líce. „Aj ty mi daj vedieť, že si v poriadku dorazil domov."

„Samozrejme," ubezpečil ma, poriadne ma objímajúc okolo pliec. „Ľúbim ťa, Clara." Poriadne dlho ma pobozkal na čelo a ešte silnejšie si ma privinul k sebe, akoby ma nechcel ani pustiť. V istom smere by som však radšej zostala doma s ním, len nech sa nemusím vrátiť do nemocnice. Stále ma mátal včerajší sen a bála som sa, aké myšlienky sa usadia v mojej hlave, keď dnes pozriem na Neila. „Držím palce zajtra v divadle."

„Ďakujem. Tiež ťa veľmi ľúbim, ocko." Ešte raz som ho pobozkala na líce a potom vystúpila. Keby zostanem dlhšie, zjavne sa s ním rovno vrátim aj domov. Z nejakého dôvodu ma vyslovene desilo vojsť na oddelenie. Akoby ma tam mala očakávať nejaká katastrofa. Keby sa však dnes niečo stalo, dali by mi predsa vedieť. Mali kontakt na mňa aj na otca, niektorého z nás by kontaktovali, hlavne ak už bolo šesť hodín večer. Mali na to predsa dosť času. Navyše tu už bola aj Alma a tá by mi hneď dala vedieť.

Po príchode na oddelenie mi však prišlo neskutočne zle. Nechápala som čo sa deje, no už aj prvý pohľad na Almu mi navodil zimomriavky. „Ahoj," pozdravila som ju neisto a oprela sa o pult, aby ma nohy nezradili. „Uvedieš ma do diania?" Podoprela som si pravou rukou hlavu a odopla si kabát, lebo ma zrazu oblievala neskutočná horúčava.

„Ahoj. Ja sama nie som ešte plne oboznámená so všetkým, čo mu dnes prebehlo hlavou. Ale málo toho nebolo." Konečne zodvihla hlavu od papierov, ktoré vypĺňala, ale úsmev na jej perách rozhodne nevládol. „Vraj urobil dnes hrozný cirkus s psychológom. Krik sa ozýval celým oddelením." Neveriacky som pokývala hlavou, na chvíľku zatvárajúc oči. Všetky výsledky mal v poriadku, bol dokonalým kandidátom na transplantáciu a do cesty sa mu postaví niečo tak hlúpe? To nie, to proste nemohla byť pravda. Prečo mu robilo tak veľké problémy zvládnuť jeden poondiaty rozhovor? „Nebola som ešte uňho a nie som si istá, či to chcem vôbec risknúť. Hoci nemám, samozrejme, na výber."

Bez nejakého slova navyše som prikývla, zasunula si vlasy za ucho a vybrala sa k jeho izbe. Bolo to však ako cesta na popravu, ktorá sa ale musela udiať. Psychológ je psychológ, personál ako taký mu už tiež liezol na nervy, ale mňa k sebe možno pustí. Dvere som ale otvárala s maličkou dušičkou. Ruka na kľučke sa mi neskutočne triasla, no keď som odchýlila dvere, už nebolo cesty späť. „Čo je zas?!" štekol Neil okamžite bez toho, aby vôbec pozrel mojim smerom. Až keď som sa neozvala otočil ku dverám hlavu a jeho nasrdený pohľad trocha zmäkol. „Ahoj, Clara. Prepáč."

S perami zovretými do tenkej linky som pokývala hlavou a opatrne vkĺzla dnu. Vyhýbala som sa očnému kontaktu až dokým som si do kresla nezložila kabát a nevrátila sa späť k nemu. „Chceš si pohovoriť?" Váhavo som klesla na kraj postele, skopla si z nôh topánky a potom si ich prekrížené schovala pod voľnú polovicu bieleho paplóna. „Alebo budeme potichu?"

Bez záujmu mykol plecami. Dnes na sebe nemal svoju hrubú červenú károvanú košeľu, ktorú niekoľko dní predtým, čiže som si mohla znova v plnej kráse prezrieť jeho tetovania. Pritom Alma mu štýl aj praktickosť jeho košele pochválila veľakrát. „Už asi vieš, čo sa dialo, však?" Teraz som pre zmenu ja mykla plecami a lepšie si k telu pritiahla čiernu bratovu mikinu. Poslednú dobu som tú bielu od neho nenosila. Ležala na vrchu v mojej skrini, no vždy som si vzala niečo iné. Keď bol tu, neťahalo ma to k jedinej veci, ktorá mi ho dovtedy pripomínala. „Zajtra podpíšem reverz. Už to tu vážne nedávam."

„Na to ani nemysli!" sykla som chladne. „Musíš byť ešte pod dozorom. Čo by si robil doma?" Ja som mu verila, že by bol pokojnejší a mal by svoje súkromie, ale teraz nemohol rozmýšľať takto sebecky. Chcel svoj vlastný priestor a konečne odstup od svojej choroby, ale zjavne zabúdal ako zle na tom len týždeň dozadu bol. Chcela som mu dobre, no nemohla som mu dovoliť zbytočne hazardovať so zdravím, ktoré mal aj tak biedne. „Neil..."

„Nevládzem, Clara."

„Ja viem. Viem, ale..." Ale na druhej strane som si nedokázala predstaviť ako veľmi zle sa musel cítiť. Nedalo sa predstaviť si myšlienky, ktoré mu blúdili hlavou. „Nemôžeš ísť domov, Neil. Nedovolím ti to." Pohŕdavo sa nad mojimi slovami zasmial a pomaly sa posadil. Skrčil pritom tvár do škaredej grimasy plnej bolesti, ktorá ma len uistila v mojich slovách. Nebol dostatočne v poriadku, to ani náhodou. A ja som si odmietala brať na zodpovednosť, že si ublíži a potom budeme zas tam, kde sme začínali. „Spolu to tu ešte chvíľu pretrpíme. Kým odletím do Oregonu, už budeš doma aj ty. Dovtedy to vydržíme, hej?"

Skoro nebadateľne, ale pokýval hlavou. „Ak tu zostanem, zajtra zas musím hovoriť s psychológom a to už vážne nezvládnem. Aj dnes to bolo úplne príšerné, vyhadzoval som ho odtiaľto s krikom na celú nemocnicu. Čo mu je do mojej minulosti? Nie je to jedno, na ničom z toho už predsa nezáleží. Ja už nie som ten istý človek, nemôžem ním byť, Clara, prečo to nejde pochopiť?"

„Kto už nemôžeš byť?" Bolo odvážne skúsiť na neho taktiku, ktorou pán Morisson zväčša donútil rozprávať mňa. Skrátka sa pýtať priamo k veci a veľmi krátke, jednoduché otázky.

„Zlodej, podvodník, vrah, díler... Vrana." Nikdy mi nepovedal prečo ho volali práve tak. Hoci možno ja som sa nikdy nespýtala. V Oregone mi ešte vyhovovalo volať ho tak a odkedy sa vrátil bol pre mňa čisto Neil. „A nebudem klamať... Odkedy nie som nič z toho, čo som vymenoval, ani netuším, čo... kto vlastne som." Pohľad odo mňa sklopil k svojich rukám, ktoré držal zovreté v päsť. Na ľavej mal dve poriadne veľké modriny, ktoré prebíjali aj solárnu sústavu zvečnenú na jeho predlaktí. „Ako mám hovoriť s psychológom bez toho, aby nič z toho nevyšlo najavo? Môj život sa posledné roky z iného neskladal. Pracoval som pre Russela a flákal školu, to bolo celé. Hlúpy bludný kruh bez bezpečného východu."

„A keby sa sústredíš na tie okamihy mimo tohto?"

„Aké?" opýtal sa posmešne? „Chodil som akurát tak domov spávať, to bolo celé. Keď som nesedel v škole, zašíval som sa u Russela v jednom zo skladov. Balil som drogy, zháňal klientov po celej Kanade, nadväzoval kontakty s ľuďmi za hranicami... Hrozne veľa som ti toho ešte o tom svinstve nepovedal, Clara. Nevieš si ani predstaviť čo všetko sa tam dialo." Pravou rukou si pomaly zašiel do vlasov a potom konečne znova pozrel mojim smerom. Netušila som čo asi vidí v mojich očiach, no možno to tak bolo aj lepšie. Ani mne samotnej nebolo jasno čo cítiť pri jeho slovách. „Dobre, mal som a stále mám dosť peňazí, lebo mi platil skutočne dobre, do konca roka mám od neho vyplatenú strechu nad hlavou a niečo ešte na účte, ktorý mal písaný na moje meno, ale... Ja sa nad svojou minulosťou nezožieram a netrápi ma, dokým o nej nemusím hovoriť nahlas. Dovtedy akoby neexistovala a hotovo."

„A čo konkrétne sa ťa pýta ten psychológ?"

„Musí si urobiť prehľad o mojej osobnosti a spôsobe života, aký som viedol doteraz. Takže určite súhlasíš, že mu nemôžem povedať o predávaní drog, falšovaní pohrebu alebo páleniu skladiska. Rovnako ako o našom ležaní na moste, či mojom heroínovom dobrodružstve. V živote niekomu takému neodobria transplantáciu srdca. Načo by to aj robili, ak namiesto mňa môžu zachrániť život niekomu, kto si ho vie vážiť a nerobí hlúposti?"

„Neexistuje, aby na to niekto pozeral týmto spôsobom," oponovala som okamžite frustrovane. Nič nikdy nebolo iba čierne alebo biele. Sivá existovala všade naokolo nás a rozhodne aj v tomto prípade. „Dobre, robil si všetky tie veci, ale je koniec. Uzavrel si minulosť, už tak nežiješ..."

„Clara, ak to poviem, je koniec. Potopím sám seba a v tom horšom prípade na mňa zavolajú policajtov. Do basy ma v tomto stave nezavrú, toho sa nebojím, ale bez druhého srdca tu nie je žiadna šanca na zlepšenie."

„Čiže sa vyhneš väzeniu, ale budeš trpieť ako pes a..."

„A umriem, hej," dokončil za mňa a napäto vydýchol. „Už chápeš prečo chcem vypadnúť? Nemá to cenu. A ak už prídem o šancu žiť aspoň tých desať posratých rokov, chcem tak urobiť bez obvinenia na krku." Nesúhlasne som pokývala hlavou. Aj on sám to videl hrozne čierne a biele. A pritom najlepšie vedel, kde v tejto kauze stojí. „Radšej si v pokoji odžijem čo mi zostáva a nebudem ten čas strácať chodením po súdoch a sedením na policajnej stanici."

„Toto nemôžeš myslieť vážne. Dopekla, nehovor mi, že s prácou, akú si doposiaľ mal, nevieš niekomu klamať priamo do očí! Keď si klamal mne, vtedy sa to dalo? Nemal si problém vymýšľať si a teraz je to zrazu tak hrozný problém?!" vykríkla som nečakane aj pre mňa samotnú. Zrazu mi však v žilách zovrelo voči jeho prístupu toľko hnevu. Nebude svoj život takto zahadzovať ak je tu iná možnosť. „Prečo sa vzdávaš?!"

„A prečo by som nemohol?!" zakričal mi späť bez nejakého váhania. Videla som však koľko bolesti sa mu pritom nahrnulo do očí a celej tváre. „Čo ak už mám všetkého plné zuby? Vieš si vôbec predstaviť, čo som si za posledné roky prežil a vytrpel? Čomu som sa denne prizeral a s kými myšlienkami si šiel každý večer ľahnúť?" Presne o tomto sme minule hovorili. Ako sa snažíme pochopiť bolesť toho druhého, ale nikdy nám to poriadne nepôjde. Nikdy nebudeme vidieť všetky tie drobučké častice, ktoré spájajú celý obraz. A nikdy nebudeme cítiť to, čo ten daný človek. Naša predstavivosť stačiť nebude, ani keby sa ako snažíme. „Nenávidím čo sa zo mňa stalo. Nenávidím svoju zbabelosť, ktorá ma donútila mlčať tak dlho. Že ma k činom dokopala až smrť hlúpeho decka, ktoré som na to celé namotal ja."

„Môjho brata nepoužívaj ako nejaký symbol zmeny alebo ja neviem čo. Proste ho vynechaj, nikdy si sa mu nemal prihovoriť a všetko by bolo v absolútnom poriadku." Nie, tieto slová som nemala a nechala povedať nahlas, ale zrazu ich nešlo vziať späť. Aj napriek všetkému som to takto cítila a práve toto bol hlavný dôvod, prečo sme my dvaja nikdy nemohli skončiť ako v mojom sne. Pri pohľade do jeho tváre si až do konca života budem vybavovať svojho mladšieho brata. A nech už ho chcem vo svojom živote akokoľvek, aj napriek tomu, aj napriek láske voči nemu... nikdy nebudem schopná zabudnúť. „Nenávidíš svoju zbabelosť? A čo si teraz ak nie zbabelec?"

„Takto to celé vidíš?" rypol do mňa odporným tónom. „Tak načo si potom tu?"

Neveriacky som si odfrkla a pery skrútila do úbohého náznaku úsmevu. „To mi povedz ty. Načo si chodil za mnou až do Oregonu a zas mi pomotal hlavu? Načo si obťažoval moju mamu a vypytoval sa jej kde som a ako sa mám? Nebolo to preto, že si sa bál ísť do tohto osamote?" Nešlo o žiadne výmysly ani moje domýšľania si. Ale o skutočné slová, ktoré prišli z jeho strany a na ktoré som ja stále nezabudla. Boli trocha chabým vysvetlením všetkého, čo urobil, ale v tej chvíli som ich prijala. No možno som urobila chybu. Možno som tým zbytočne spadla do rovnakej pasce, ktorá ma raz už skoro zabila. „Som tu a zostanem až do konca, nech bude hocijaký. Tak čoho sa bojíš, prečo sa vzdávaš?" Nebol na nič z tohto sám, lebo ja som robila svoje maximum. Zázraky odo mňa čakať nemohol, ja sama som sa veľmi trápila, ale robila som pre neho skutočne, čo sa dalo. „Prežil si veci, ktoré ťa mohli zabiť lusknutím prsta a nejakému chlapíkovi s hlúpymi naštudovanými otázkami dovolíš, aby ťa zastavil? Si ty vôbec normálny, Neil?" Nič nebolo myslené ako urážka. Boli to len slová, ktoré ho mali prebrať a donútiť zaťať znova zuby. Dobre, potreboval sa troška opustiť a nechať sa poľutovať, ale v takom stave nesmel rozhodovať o tak vážnych veciach.

„Máš milujúcich rodičov a súrodencov, úžasných priateľov a obrovskú lásku. Ty máš pre koho bojovať a snažiť sa. Čo mám ja, hm? Tiene minulosti, mŕtvych ľudí a sestru na druhom konci krajiny, ktorá ma aj napriek všetkému bude nenávidieť do konca života, lebo som jej nenormálne ublížil. Za čo mám bojovať?"

„Za seba," odpovedala som potichu, pričom sa mi však do očí natisli slzy. Veľmi opatrne som sa však napriek tomu načiahla za jeho rukou a opatrne ho pohladila po hánkach. „Nebudem ťa viac prosiť, aby si to robil kvôli mne. Ty sám najlepšie vieš nakoľko ti na mne záleží, to ja určiť neviem." Dobre vedel, čo som aj kvôli nemu skoro urobila. Ak mu to nestálo za zamyslenie v tejto chvíli, nebolo čo riešiť. Mohol mi tvrdiť, že ma ľúbi, keď v zlomových momentoch na mňa nemyslel. „Ak chceš, aby som sa prizerala ako umieraš, dobre. Sľúbila som, že ťa v tom nenechám." Pomaly som pustila jeho ruku a chcela sa postaviť, no on ma za zápästie veľmi rýchlo stiahol späť k sebe. Pevne mi vzal tvár do dlaní a pritiahol si moju tvár k svojej, aby sme si pozerali do očí. Slzami sa v tej chvíli leskli už aj tie jeho.

„Ja nechcem umrieť, Clara," zašepkal roztraseným hlasom. Pravou rukou som prekryla tú jeho na mojom líci a troška pootočila hlavu, bozkávajúc ho do dlane. „No sám nie som presvedčený o tom, že si zaslúžim žiť. Na príkaz, ale zničil som život mnohým ľuďom, pomohol som dostať ich do problému a dokonca do hrobu. Celé roky chodím po svete s krvavými rukami a prízrakmi za chrbtom."

„Verím, nie je ľahké nechať ich za sebou. A nie je ľahké kráčať s nimi po boku." Nenávidela som, keď mi v podobnej situácii došli slová. On potreboval počuť niečo, čo ho podrží a dodá mu silu bojovať ďalej, no mne na jazyk neprichádzalo akosi nič. Iba som nemo pozerala pred seba, do jeho očí a vnímala teplý dotyk jeho ruky na mojom líci. „No musíš to ešte chvíľku vydržať. Udržať ich na uzde a nejakým spôsobom umlčať, aby si si zachránil život."

„Už som ti predsa povedal..."

„Že transplantácia nie je zázračný liek, ja viem. Akurát mám pocit, že ty si neuvedomuješ, čo všetko ešte môžeš vďaka nej zažiť." Dýchalo sa mi neskutočne ťažko, lebo mi prišlo, že všetko zhoršujem. Že trepem samé hlúposti, ktoré mu len priťažia a ešte viac ho rozhádžu. „Bude to kúpený čas, ktorý môžeš stráviť pokojne aj s Megan. Môžeš sa zamilovať, vidieť svet... peniaze máš, nie? Nič ťa tu nebude držať."

„Len nekončené kontroly a vyšetrenia, či ide všetko podľa plánu," dodal potichu, hryzúc si do spodnej pery. So slzami bojoval zjavne všetkými silami, no začínal prehrávať. Do očí sa mu ich valilo stále viac, až mu pomaly stiekli po lícach a potom po brade. „Je to môj život a ty ma nemôžeš prinútiť k ničomu. Ak odmietnem pomoc, je to na mne."

Pokývala som nesúhlasne hlavou, nad čím sa on kratučko usmial. Potom však konečne prenechal moc smútku, zúfalstvu a kope sĺz. Spustil ruky z mojich líc a zjavne si chcel ľahnúť späť, no teraz som ho za ruku vzala ja a poriadne pevne ho objala. Potreboval sa riadne vyplakať a to bolo v absolútnom poriadku. Nemalo mi prečo vadiť držať si ho pri sebe, zatiaľ čo on si oprel hlavu o tú moju a po chvíľke sa od zúfalosti rozkričal na celú izbu. Až na nás prilákal Alminu pozornosť, ktorá sa takmer okamžite zjavila vo dverách. Ticho na nás pozerala, až kým som ju malým úsmevom neubezpečila, že to zvládam.

„Vieš... vieš koľko ľudí čaká na nové srdce?" opýtal sa po chvíľke uplakane, zabárajúc si pravú ruku do mojich vlasov. Niekoľko sĺz po lícach stieklo aj mne samotnej, čo situáciu len zhoršovalo. Beztak som mala pocit, že sa zadusím. „To sú ľudia, ktorí... ktorí si zaslúžia žiť, Clara. Ktorí sú miliónkrát lepší ako... ako ja."

„Kde berieš istotu? Poznáš minulosť každého jedného z nich?" oponovala som mu okamžite, pomaly ho hladiac po chrbte. Celý sa príšerne triasol. „Teraz ti príde jednoduché rozhodnúť sa, proste to vzdať. No ver mi, nebudeš spávať o nič ľahšie, keď sa odsúdiš na smrť." Veľmi opatrne som ho pobozkala do vlasov, odtiahla sa od neho a zotrela mu slzy z líc. Videla som ho už plakať keď sme sa lúčili, ale zjavne ani vtedy to na toľkoto nebolelo. A to som si v tej chvíli myslela, že zomriem od toľkej bolesti. Teraz to ale bolo všetko ešte stokrát horšie. „Možno si celý svoj život jednou nohou v hrobe, ale podľa mňa by si veko zatváral ešte priskoro."

„S ležaním v rakve už nejaké tie skúsenosti mám," odvetil s prekvapivým smiechom. Vzápätí mu však z očí vytiekli ďalšie a ďalšie slzy, ktoré som mu ale znova poutierala. „Si jedna z najlepších vecí, aká sa mi kedy prihodila, či už tomu veríš, alebo nie. Keď sme si v Oregone dávali zbohom... bez... bez nejakého váhania by som dokázal povedať, že nič v živote som ešte nechcel natoľko ako teba. Bola si prvé aj posledné, na čo som od nášho stretnutia na cintoríne myslel každý jeden deň. A nevieš si ani predstaviť ako veľmi som sa nenávidel za všetko, čo som ti spôsobil. Ako veľmi som sa hneval na osud, že mi ťa neprivial do cesty iným spôsobom, za iných okolností. Tak hrozne bolelo si uvedomiť, že nikdy nebudeš moja kvôli niečomu... kvôli niekomu, kto mi už roky ničil život. Russel a celý jeho drogový biznis mi vzali sestru a zahatali cestu ešte aj k tebe."

„Čo si na mne v tej dobe videl?" Počas spoločne stráveného času som bola na úplnom dne, tak čo mu natoľko imponovalo, čo ho natoľko zaujalo a zviedlo, že sa zaľúbil?

„Absolútne všetko, čo sa ťa týkalo ma privádzalo do šialenstva. Každý maličký detail tvojej tváre, tvoj spôsob rozprávania počas tej bláznivej noci na moste, tvoj smiech a krik. Ako si sa ma nebála vtedy na cintoríne, hoci si ma ešte absolútne nepoznala. A v Oregone toho bolo ešte tisíckrát viac. Ten spôsob, akým si si prezerala moje tetovania. Tvoj hlas, keď som ťa po prvé počul spievať alebo ten pokojný výraz s ktorým si pri mne zaspávala rovno niekoľko nocí." Keď som pri počúvaní týchto slov zavrela oči, všetko som videla odznova. Byt jeho bratranca, oranžovým svetlom naplnenú izbu a jeho sediaceho oproti mne. Vybavila som si aké to bolo skúmať jeho tetovania, dotýkať sa ich... všetko to, čo sa nikdy nemalo udiať. Nemala som to robiť sama seba a už vôbec nie Roderickovi. Jeho som od seba tak veľkodušne odstrkovala a držala sa nesprávnej osoby. „Patrila si k Roderickovi už vtedy a patríš k nemu aj teraz. No v tie dni som mal pocit, že patríš aj ku mne. A myslel som si to aj mesiac dozadu v Oregone."

„A teraz?" opýtala som sa s potláčaným strachom. Akú odpoveď som chcela počuť? V čo som dúfala?

„A teraz si konečne plne uvedomujem, aký hrozne sebecký som bol. Prehliadal som nakoľko by si po mojom boku trpela, ako by ťa všetko, čo som kedy urobil úplne zničilo a ako by ťa pokojne zabil pocit viny, že si s niekým, kto ti zabil brata, zarmútil rodičov a rozvrátil život tvojej rodine. So mnou by si nikdy šťastná byť nedokázala, Clara." Takže sme si to konečne uvedomili obaja. Neboli sme si súdení, spojila nás obrovská tragédia a hlavne jej následky. Využili sme jeden druhého, aby sme uniesli vinu a utešili sa. Alebo ešte viac zarmútili. Do srdca toho druhého sme sa naveky zapísať mali, akurát nie slovami a skutkami plnými lásky. Prišlo mi, že som naňho po týchto slovách zostala hľadieť pokojne celú večnosť. Slzy mi úplne zaplavili oči a už zrazu nebol sám, kto plakal. Aj napriek tomu mi ale prišlo, že to príšerné dusnom prepletané napätie okolo nás trocha opadlo. Aspoň ja som sa dokázala poriadne nadýchnuť a urobiť si poriadok v hlave. Akoby všetko konečne zapadlo na svoje miesto a mne bolo zrazu o toľko lepšie, ľahšie. „Neprestal som ťa ľúbiť, to asi nepôjde nikdy, ale... už aspoň viem do akej miery to bude znesiteľné a prípustné." Naše osobnosti by spolu ale vo vzťahu nevydržali. Zničili by sme jeden druhého behom niekoľkých krátkych mesiacov.

„Na teba čaká niekto oveľa lepší, silnejší a odvážnejší. Niekto, kto sa ti nebude báť postaviť na odpor, ale kto a podrží aj keby sa rúcal celý svet." Tak veľmi som mu priala nájsť lásku aká sa priplietla do môjho života. Išlo o niečo tak neskutočne krásne, úžasné a ja neviem čo ešte. O pocity, ktoré človeka síce občas nútili k slzám, ale ktoré stáli za všetku bolesť.

Zjavne obaja sme toho mali na srdci ešte hrozne veľa, no žiadne ďalšie slová neprišli. Všetko zaniklo v ruchu nemocnice a v našich tichých slzách, ktoré neustali ešte niekoľko minút. Chvíľku sme sa ešte pevne objímali a snažili sa utešiť toho druhého, no bolo najlepšie dať si trocha priestoru. Zostali sme na seba znova hľadieť z náprotivných koncov nemocničného lôžka a dlhé chvíle ešte predýchavali všetko, čo sa odohralo. Všetky slová, ktoré tu dnes padli a nad ktorými sa ešte určite budeme zamýšľať.

Skôr, než by som išla na chodbu telefonovať so svojim psychiatrom, ma Neil zastavil slovami, že reverz podpisovať nebude. Ohľadne psychológa sa však nevyjadril, lebo zjavne sám nemal jasno. Každopádne som však Almu cestou na balkón poprosila, aby mu medzi lieky nenápadne hodila niečo na spanie. Potreboval si poriadne oddýchnuť a keby je ako klbko nervov, dozaista by celú noc oka nezažmúril.

***

Úplne otupene som ležala na chladným doskách javiska a dívala sa vysoko nad seba. Znova na kopu svetiel a reflektorov, pričom som si nepokojne hrýzla do spodnej pery, div ešte nezačala krvácať. Dnešok bol... ja... ja neviem. Dávno tu nebolo ráno, kedy som sa nevládala postaviť na nohy a začať nový deň. Vrcholne namáhavé a unavujúce bolo už len vziať si lieky, ktoré znova skončili vyvracané. Nehovoriac tým pádom o nekonečnom plači, ktorý sa ma dnes držal celý deň. Kým som prišla poobede za Erin, oči som mala celé napuchnuté a boľavé od toľkých sĺz. Určite si toho všimla, ale nepovedala ani slovo.

„Chápem, že chceš byť s rodinou a podporiť sestru, beriem to. Týždeň je síce dlhá doba, ale nejako to skúsime dobehnúť. Ale aby si ešte aj v decembri odišla a pokojne na celý mesiac..." Nechala svoje slová rozplynúť v tichu, ktoré tu vládlo. Dnešná skúška bola príšerná, vôbec sa mi nedarilo a zbytočne som nás tu obe trápila. Erin už pri mojom príchode pôsobila s nervami v koncoch a ja som ju prišla ešte doraziť. „Musíš si určiť priority, Clara. Ja tu s tebou nemienim strácať čas, ak ty si budeš robiť, čo sa ti zapáči a stále mať niečo dôležitejšie, než skúšky."

„Koncom augusta som predsa ešte nemohla nič z tohto ani tušiť," bránila som sa potichu a konečne zložila nohy, ktoré som mala zas opreté o klavír. Všetky cviky z minula, plus nejaké ďalšie, sme si dnes prešli trikrát. Na spev sa mi už pomyslieť ani nechcelo, toľko ma Erin trápila, než bola aspoň trocha spokojná. Ja som si však v duchu iba ticho nadávala, že nedokážem nič, čo po mne chce na prvý pokus. „Koľko by si bola ochotná mi dať času?"

„Medzi sviatkami tu musíš byť a skúšať s nami," odpovedala rozhodným hlasom a vstala od klavíra, za ktorým doposiaľ sedela. Metias mi po nej odkázal toľko, že do konca týždňa má svoje vlastné povinnosti, takže sa vidíme potom. Čiže až po mojom návrate z Oregonu o ktorom on zatiaľ ani netušil. „Nechcem byť hnusná a tlačiť na teba alebo niečo podobné, ale musíš pochopiť aj ty mňa. Ja ťa tu potrebujem, lebo inak si nemôžem byť istá, že si pripravená a všetko ti ide tak, ako by malo. Neberiem svoju prácu na ľahkú váhu a preto očakávam, že to nebudeš robiť ani ty. Verím, že vzťah na diaľku je náročný a mali ste spolu zjavne kopu plánov, ale ak už si sa raz upísala divadlu, nemôžeš ho odsotiť na zadnú koľaj. Letenky sú drahé a to je tiaž veľká prekážka, ja to beriem, Clara, ale nemôžeš čakať, že sa ti tu budeme všetci prispôsobovať." Takže by sme znova dostali necelé tri týždne namiesto rovno niekoľkých mesiacov, ako sme si plánovali. Nebolo to málo, to rozhodne nie, ale... pri pomyslení na ďalšie lúčenie na dobu neurčitú mi srdce pukalo už teraz. Bolelo však aj pomyslenie, žeby som šancu spievať a vystupovať mala hodiť za hlavu. Znova. „Choď domov, na dnes končíme. Popremýšľaš a dáš mi vedieť ako ďalej, hm?" Pomaly som sa posadila a uhladila si vlasy. Do očí sa mi znova tisli slzy, ale pred Erin som plakať nemohla ani keby sa čo dialo.

„Zajtra o šiestej?" unavene prikývla a nespustila ma z očí, kým som neodišla. Mimo divadelnú sálu som sa takmer okamžite rozplakala a lepšie to nebolo ani cestou do nemocnice. Na parkovisku som sa snažila trocha upokojiť, ale všetka snaha bola márna. Preplakala som skoro celú noc, zatiaľ čo Neil sa snažil tváriť, že spí.