-Roderick-

„Poď, túto podplávame a ďalšia bude posledná," zakričal som na Charlieho a kývol mu hlavou, aby ma nasledoval. Ten chlapec mal po celom dni v škole energie ako na rozdávanie. Toľko sme za posledné hodiny naplávali a nasurfovali, no na ňom stále nebola vidno ani štipka únavy. Podľa sľubu som po neho dnes prišiel do školy a hneď sme zamierili na pláž. Na výber ich bolo rovno niekoľko, ale skončili sme nakoniec na pláži Kaimana, kde dnes boli vlny tak akurát, aby ich Charlie v pohode zvládol. Osobne by som prijal oveľa väčšie, ale dnešok nebol len o mne, navyše mi nerobilo problém sa mu prispôsobiť. O také dva mesiace už to možno pôjde na väčších vlnách aj jemu.

„Nechcem ešte ísť domov."

„Domov ešte ísť nemusíme, ale vo vode končíme. Pomaly bude zapadať slnko." Od budovy školy ku mne cez celé parkovisko utekal s neskutočne žiarivým úsmevom plným nadšenia zo všetkého, čo nás dnes poobede čaká. A pri pohľade na jeho spokojný výraz s ktorým si ľahol na dosku a začal plávať dopredu to vyzeralo, že sa mi podarilo splniť jeho očakávania. „Nechám ti ju?" navrhol som s úsmevom, na čo chlapec okamžite prikývol. Väčšinu vĺn som zdolal dnes s ním, s odstupom, aby mal svoje miesto, ale predsa nech som nablízku, keby niečo. Teraz mi však prišlo, že si zaslúži celú vlnu len pre seba. Išlo mu to dnes skvele, spadol tak maximálne päťkrát, čo bolo pri počte vĺn veľmi slušné.

„Sľubujem, že nespadnem," zakričal mi ako odpoveď skôr, než by sa ponoril a podplával blížiacu sa menšiu vlnu. „Ale pozeraj sa," dodal hneď po vynorení. Tiež som sa ponoril a nechal vlnu preplávať nado mnou a potom sa usadil na surf, nech mám dobrý výhľad. Chlapec na svoju šancu nemusel ani dlho čakať. Vlna prišla behom dvoch minút a hoci sa mne osobne zdala pre neho troška priveľká, on sa jej nebojácne vydal v ústrety.

Veľmi pozorne som sledoval jeho techniku, ktorá sa deň odo dňa zlepšovala. Stále robil nejaké chyby, ale často si ich aj sám uvedomil a sotva doplával ku mne, povedal mi, kde sa pomýlil a šiel to skúsiť znova. Tento pokus mu ale celkom super vyšiel. Postavil sa včas, udržal správny postoj a držal sa vlny tak dlho, ako to išlo. Síce sa párkrát zapotácal a raz skoro stratil rovnováhu, bez pádu sa po chrbte vlny prešmykol poza ňu a potom si znova ľahol na dosku. S maximálne šťastným úsmevom pozrel mojim smerom a mne nezostalo nič iné, ako sa tiež usmiať. Beka mala minule zjavne pravdu. My dvaja sme sa potrebovali nájsť a trocha toho druhého dostať k iným myšlienkam.

„Videl si to?" opýtal sa stále s úsmevom od ucha k uchu, sotva sme sa ocitli na pláži. „Viem, troška som to pokazil, ale zakončenie bolo dobré, nie? Aspoň som nespadol."

So smiechom som mu rozstrapatil mokré vlasy a potom si trocha uhladil aj tie svoje. „Bolo to super. Na tých maličkostiach ešte popracujeme a bude to ešte lepšie." Chcel som m navrhnúť, aby sme si sadli do piesku a počkali na západ slnka, no on klesol na zem oveľa skôr, než by som bol povedal čo i len pol slova. Dosku si položil vedľa seba, kolená pritiahol k hrudi a oči uprel niekam na ďaleký horizont, kde už teraz čarokrásna obloha bozkávala teplé vody oceánu. „Nechceš mi niečo povedať?" opýtal som sa vážnym hlasom a tiež sa posadil vedľa neho. Ani napriek jeho skoro neustálemu úsmevu mi neuniklo, že sa zjavne niečo deje. Presne ako vtedy, keď bol so mnou zaniesť Florence do útulku.

„Možno," odvetil potichu a neisto pozrel od oceánu na mňa. Prisahal by som, že farba jeho dúhoviek mi na pár krátkych sekúnd pripomenula môj najmilovanejší pár očí na celom svete. Mali ich podobnej zelenej, akurát Charlieho boli o niečo bledšie. Nepripomínali až natoľko farbu hlbokých a tajomných lesov. „Zajtra poobede odchádza moja trieda na taký menší výlet. Profesor biológie ich berie kempovať a pozorovať malé korytnačky, ako idú do oceánu."

„Odkiaľ vie, že sa do oceánu poberú akurát zajtra v noci?" Jediný raz v živote som mal na niečo takéto šťastie a bol to nezabudnuteľný zážitok. Mal som asi desať a keď jeden zo sprievodcov z cestovky ochorel, mama si vzala turistov na starosť namiesto neho. Otec bol akurát v tej dobe v LA u svojich rodičov a ja som mamu presvedčil, nech ma vezme so sebou. Spali sme na jednej z najkrajších pláži na ostrove Kauai a úplnou náhodou sa nám pošťastilo zahliadnuť malé korytnačky, ako si obrovskou plážou, skutočne len niekoľko desiatok metrov od nás, razia cestu k ich novému domovu. Dodnes som sa stále pri tejto spomienke musel usmiať, tak hrozne rozkošné tie drobné stvorenia boli. „Je nejaký zaklínač korytnačiek?"

Charlie zmätene mykol plecami. „S každým ide niektorí rodič alebo súrodenec. Mama je zajtra zas dlho v práci a voľno nemá ani v nedeľu." Minule mi medzi rečou spomenul, že jeho mama je kuchárka v jednom z najväčších hotelov tu v Honolulu, takže som sa skutočne nedivil, že toľko pracovala. „Sám tam ísť nechcem, to by bolo hlúpe. Neviem postaviť ani stan." Sklamane obrátil pohľad späť na oceán, vody ktorého pomaly chytali oranžový nádych.

„Čiže ma neoficiálne pozývaš na výlet s tvojou triedou?"

Táto nevinná otázka opäť obrátila jeho pozornosť na mňa. „Šiel by si?" S úsmevom som mykol plecami. Však prečo nie? Nič lepšie som na práci nemal, tak prečo mu neurobiť radosť? A prečo neurobiť radosť aj mne? Aspoň prídem na iné myšlienky a trocha sa odpútam od skutočnosti, že ma môj najlepší kamarát zjavne nenávidí. „Akože fakt?"

„Bude zábava. Milujem stanovať a malé korytnačky sú tak zlaté, že šanca vidieť ich sa neodmieta." Najhlavnejší dôvod ale bol on. Prečo by mal prísť o podobný zážitok, ak môže ísť? A čo, že nie som jeho rodič ani brat? Absolútne nikoho to nemusí zaujímať. Prinajhoršom zaklameme, že sme bratranci a bude. Rovnaká farba vlasov by nám možno aj nahrala do karát, lebo inak sme si podobní absolútne neboli. „Nebude vadiť, že nie sme príbuzní, nie?"

Okamžite celý vysmiaty pokýval hlavou a na moje prekvapenie sa mi hodil okolo krku. „Sľubujem, že nebudeš ľutovať," vykríkol hádam na celú pláž, až sa niekoľko ľudí za nami obzrelo. Nikto z nich ale nemal v úmysle kaziť radosť malému chlapcovi. „Bude to úplne super. Mohli by sme potom v noci, keď každý odíde spať, pozorovať hviezdy? S mamou občas zvykneme ležať na záhrade a hľadať súhvezdia. Môžem ti ich všetky ukázať." Keď ma neprestával objímať, tiež som zodvihol ruky a privinul si ho k sebe. Bol to skutočne úžasný chalan, ktorý len potreboval spoločnosť, ktorá mu sadla. Neuniklo mi, ako sa od ostatných deciek držal trocha ďalej už od samého začiatku. A odkedy sme sa zblížili, stále utekal rovno za mnou a ich si ani nevšímal. „Mám aj veľkú mapu súhvezdí, ktorá v noci svieti. Mohli by sme ich hľadať podľa nej. K niektorých poznám aj parádne príbehy."

„A spať bude kto, hm?" podpichol som ho, sotva sa odo mňa odtiahol. Oči mal plné neskutočného nadšenia, ktoré mu prežiarilo celú tvár. No klamal by som keby poviem, že ma jeho návrh ohľadne hviezd nenadchol. A hlavne tie slová o svietiacej mape, dopekla, to by bola zábava. „Ešte v Oregone sme s Clarou jednu noc strávili v mojom aute. Šli sme ďaleko od veľkých miest a chceli nájsť Mliečnu cestu. Nepodarilo sa, ale obloha bola tej noci pokrytá neskutočným množstvom krásne viditeľných hviezd." A to bola len maličká časť, ktorá urobila tú konkrétnu noc najkrajšou v mojom živote. V najhorších chvíľach bola práve táto spomienka tou najcennejšou. Lebo hoci sme si v tej dobe ešte otvorene lásku vyznať nedokázali, už tam bola. Keď som v kufri svojho starého auta zaspával v jej náručí, moje srdce si už bolo isté, že ju ľúbi.

„Príde v decembri, však?"

„Príde," ubezpečil som ho. Tak hrozne ma zaujímalo čo s ňou chce, no keby sa opýtam, zahovorí túto tému ako vždy. „Myslíš, že nám dovolia vziať aj Florence? Asi by mi nikdy neodpustila, keby ju na podobný výlet nevezmem." Minule noc v stane zvládla úplne super. Možno preto, že sme boli obaja skoro celú noc hore, ale nemala problémy. A keď prežila aj dve cesty loďou, teraz by jej to mohlo ísť ešte lepšie. Už možno pochopila, že sa nemá čoho báť, hlavne ak som neustále pri nej.

„Ja profesora presvedčím, ona musí ísť s nami. Platí?" Veľmi formálne ku mne vystrel ruku a s vážnym pohľadom počkal, kým som mu ja podal tú svoju a na znak uzavretej dohody sme si nimi potriasli. Potom sa jeho pier znova zmocnil žiarivý úsmev, ktorý mu vydržal počas celého kochania sa západom slnka.

Navrhol som, aby sme si zašli niekam na večeru, no Charlie ma nasmeroval iným smerom. V mobile si našiel správu od mamy, aby prišiel za ňou do kuchyne, lebo už bude pomaly končiť. Nerobilo mi problémy hodiť ho domov, išli sme koniec koncov tým istým smerom, ale poslúchli sme. Akurát, že ma Charlie donútil ísť s ním, lebo vraj stále zostane kopa dobrého jedla, ktoré potom môžu zamestnanci dojesť. A dnes sme im mohli v tejto úlohe pomôcť aj my. Chlapec bol už v kuchyni zjavne známou spoločnosťou, lebo okamžite sa s ním každý s úsmevom zdravil. Najviac sa mu však predsa potešila jeho mama, ktorá sa pri pohľade našim smerom rozžiarila ako slnko.

„Ahoj, zlatko." S úsmevom položila lyžičku na tanier a objala syna, bozkávajúc ho do stále vlhkých vlasov. „No, vybláznili ste sa poriadne?" Charlie celý nadšený prikývol a nezabudol sa pochváliť koľko vĺn sa mu dnes podarilo zdolať. „Ahoj, Roderick. Veľmi ti ďakujem, že si naňho dnes dal pozor a zabavil ho. Mohla som vymyslieť aj niečo iné, no on chcel byť s tebou."

„V poriadku, mali sme sa super," odpovedal som so smiechom, jedným očkom sa rozhliadajúc naokolo. Skutočne to na takomto mieste vyzeralo ako vo filmoch. Pomerne veľký, no organizovaný ruch, ktorý nastal kvôli času na večeru. Všetci sa zvŕtali hore-dole, robili si svoju časť práce, aby obsluha mohla na stoly vyniesť len tie najlepšie vyzerajúce a chutiace jedlá. „A pokiaľ Vám to nebude vadiť, šiel by som s Charliem na ten triedny výlet. Odmalička chodím stanovať, takže... trocha sa už vyznám."

„To myslíš vážne?" opýtala sa neveriacky, obracajúc svoje jemne sivasté oči na svojho syna, ktorý iba nadšene prikyvoval. Ak o mne niekto hovoril, že som ako chodiace slnko, lebo sa skoro stále usmievam, ešte nikdy nestretol toto podarené chalanisko. „Snažila som sa vybaviť si voľno, lebo mi bolo jasné ako veľmi chce ísť, ale šéf bol neoblomný."

„Rád pôjdem a sľubujem, že na neho dám pozor." Zajtra by som mal v práci aj tak voľno a keď sa v nedeľu troška oneskorím, Beka mi to rada odpustí. Vezmem jej jednu šichtu z budúceho týždňa a všetok hnev bude v momente zabudnutý. „Veď aj dnes nám to spolu išlo."

„Vezmem si aj tú svietiacu mapu, ktorú si mi minule kúpila na narodeniny. Roderickovi poukazujem všetky súhvezdia, aby ich potom on mohol ukázať Clare." Kým jej tam rozprával všetky detaily o výlete a o tom, ako super sa spolu budeme mať, moja myseľ skutočne ku Clare zablúdila. Okrem rána mi nedala o sebe vedieť a mňa prenasledoval nepríjemný pocit, že sa niečo deje. Stále ma pritom ťažil ešte aj včerajší rozhovor. Nedochádzalo mi, ako predo mnou mohla niečo tak dôležité tajiť až doteraz. Dobre, bol to jej život a tešilo ma, že si našla kamaráta aj doma, ale... niečo mi na jej spôsobe vyjadrovania sa na tú tému nesedelo. A potom tu bola aj jej minulosť so spevom. Keď mi v Mexiku niečo naznačila, ani mi nenapadlo, že mohlo ísť o dať veľkú vec. Hlavne o tak dôležitú, ktorá ju trápila už toľko rokov. Bolo by najlepšie, keby si o všetkom pohovoríme osobne, dokázal by som jej prejaviť oveľa viac opory a pomoci, no zatiaľ sme si stále museli vystačiť takto.

Charlieho mama nás poslala za svojou kolegyňou, ktorá nám obom dala po okraje naložené taniere, až sa nám všetko zjesť ani nepodarilo. Sladké, slané, teplé, studené... všetko možné a všetko úplne vynikajúce. Pridalo sa k nám pár kuchárov či servírok, Charlie sa každému pochváli ako dobre už surfuje, potom začal básniť o zajtrajšom výlete a ani sme sa nenazdali, už bol čas na odchod. My dvaja sme sa rozlúčili so slovami, že po neho zajtra o tretej prídem a potom vyrazíme. Sprvu som si myslel, že sa pôjde neviem kam, ale pravda bola, že budeme tak polhodinku od Kawela Bay, na pláži Laniakea. Mnohí hovoria, že je to jedno z najlepších miest na pozorovanie korytnačiek, čiže možno by sme mohli mať šťastie. Stanovačka bude trocha zaujímavejšia zjavne pre decká, ktoré nebývajú doslova za rohom, ale tak prečo by sme si ju neužili aj my? Bude to lepšie ako sa ešte uprostred noci trepať domov.

Mama dnes pracovala z domu a otec mal voľno, čiže vyzdvihnúť som cestou späť nemusel z práce ani jedného. Mohol som teda poriadne dupnúť na plyn a trocha si to na skoro prázdnej ceste užiť. Slnko úplne zapadlo, kým som odparkoval pri našom dome a vzal si zozadu veci. Snažil som sa Florence naučiť, aby na mňa neskákala, keď nesiem v ruke surf, ale nedala sa poučiť. Akoby nestačilo, že mám plné ruky, v momente sa na mňa vo dverách vrhla ešte aj ona a začala ma obskakovať.

„Odkedy si odišiel som mala pocit, že preskočí plot v záhrade a rozbehne sa za tebou," povedala mama, sotva sa mi podarilo vojsť dnu. „Dneska bola hrozne nepokojná."

„Mohol som ju vziať so sebou, v pohode zvláda zostať na pláži, aj keď ja som vo vode, no asi nemalo cenu riskovať. Nepozná to tam a keby je hneď sama v novom prostredí plnom ľudí..." Nemieril som na fakt, že by niekomu ublížila. Ale mohlo by to dopadnúť ako keď tej nešťastnej turistke minule vzala klobúk. Robila by podobné šarapaty už len preto, aby sa jej niekto venoval a hral sa s ňou. „Zajtra pôjde so mnou a Charliem na výlet. Idú zo školy stanovať a pozorovať korytnačky."

„A ty tam budeš akože načo?" opýtal sa otec nechápavo zo sedačky, odkiaľ pozeral futbal. Frank mu poslušne sedel po boku a zobákom sa hrabal v miske so slnečnicovými semiačkami. Ešteže ho zamestnali natoľko, aby po mne nezačal kričať ako skoro zakaždým. Včera som ho pristihol, ako sa pokúšal si trocha polietať v záhrade, no moc mu to nešlo. Krídlo skrátka neposlúchalo tak, akoby za bežných okolností malo. „Nehovor, že pôjdeš ako dozor."

Pokýval som hlavou, dosku si oprel o stenu pri dverách a skôr, než by som sa zohol k Florence, dostala pusu na privítanie mama, ktorej sa znova podarilo zamestnať celý šporák a urobiť tu bodrel, akoby varila pre kráľovskú rodinu. Až ma trocha desilo jej povedať, že ja som už jedol v Honolulu. „Skôr ako parťák. Jeho mama nemôže, súrodencov nemá a veľmi chcel ísť, no nie sám. Však stan mám, postaviť ho viem a s Charliem si rozumieme, prečo mu neurobiť radosť?"

„Podľa toho úsmevu mám pocit, že sa tešíš viac ako on," podpichol ma okamžite, ale niekde mal možno až pravdu. Znelo to úžasne, hlavne ak sa nám skutočne podarí zazrieť korytnačky. A ak aj nie, bude zábava. Len aby chlapec nezabudol na tú svietiacu mapu, lebo tá ma neskutočne lákala. „No pekne choď, trocha vypneš. To sa ti zíde."

„Hej," prisvedčil som s povzdychom a posadil sa k Florence rovno do prostred kuchyne. „Mal by som sa mu ozvať?" Veľmi ťažko sa mi obom hovorilo, čo sa medzi nami udialo na ostrove. Síce ma pozorne počúvali a dopriali mi toľko času, koľko som potreboval, sakra to bolelo. Stále som v sebe dusil toľko hnevu na Coryho, na seba a na celý vesmír. Ocitli sme sa akoby v prostriedku zlého vtipu, ktorý akosi neprichádzal ku koncu. „Alebo mám ešte počkať?" Zmätene som pozrel na mamu, ktorá na chvíľku prestala miešať zeleninu v panvici a tiež pozrela na mňa.

„Vieš, že by som ti hrozne rada poradila niečo múdre, ale nemám ani poňatia, synček. Je ťažké odhadnúť, čo sa mu teraz asi preháňa hlavou a ako by zareagoval na tvoj pokus spojiť sa s ním." Však toto. Keď odo mňa odchádzal prišlo mi, že ma už nikdy v živote nebude chcieť vidieť. No s odstupom času možno dúfal, že mu napíšem alebo zavolám. Že sa pokúsim niečo urobiť, lebo on bol proste priveľmi vystrašený, aby ma kontaktoval prvý. „Hovorila som dnes s jeho mamou, zastavila sa na chvíľku. O Corym toho síce veľa nepovedala, len ti odkazuje, že budúci štvrtok má súťaž. Keby teda chceš prísť."

„To už?" Ako mi mohol čas na toľkoto prekĺznuť pomedzi prsty? Hovorili sme o nej, ale nedošlo mi, že už to bolo tak dávno. Pokiaľ som však dobre vedel, Felipe príde až na ďalšie kolo. Ak sa mu samozrejme doma podarí postúpiť, čo sa určite podarí. Po solídnej výhre v Mexiku nebolo o čom pochybovať. „Asi ešte chvíľku počkám a uvidíme, ako sa veci vyvinú." Teraz bolo ľahšie privinúť si k sebe Florence, ktorá sa konečne upokojila a začala sa ku mne túliť. Toto ale robila stále, ak sme neboli dlhšie spolu. Najprv si troška minula energiu a potom sa túlila ku mne aj niekoľko hodín.

„S Clarou ste v poriadku?" Dosť prudko zmenila mama tému, no možno to tak bolo lepšie. Aspoň v tomto smere sa mi teoreticky darilo držať všetko pokope. Trápil ma včerajší rozhovor, jej dnešná mlčanlivosť a kopa ďalších maličkostí, no boli sme v poriadku. Teoreticky a možno aj prakticky.

„Myslím, že áno. Je toho na ňu teraz trocha veľa, má kamaráta v nemocnici, ale inak fajn. Drží sa." Zostávalo mi len dúfať, že mi neklame a skutočne jej je konečne lepšie. Ak už znova dokázala brať lieky, katastrofa by nastať nemala. Len nech pekne ten mesiac ešte vydrží a keď príde sem, už bude všetko v poriadku. Dám ju dokopy aj keby čo bolo a bude nám spolu úžasne. „Je v pohode ak príde, však?" Váhavo som pozrel od jedného k druhému, ale akosi obaja mlčali.

„Radi ju konečne spoznáme, hoci ti nevieme garantovať, že si budeme rozumieť, to je ti určite jasné," povedal nakoniec otec a pohladil Franka, ktorý stále ďobal do semiačok. Chvíľami zdvihol pohľad k televízii, akoby sa skutočne zaujímal o dianie na futbalovom ihrisku a potom sa znova venoval miske. „Mohol si nám o jej návšteve povedať aj podstatne skorej, ak ste vy dvaja dohovorení už od konca augusta." Karhavo po mne zazrel, ale tam sa jeho kázne skončili. Prišlo mi, že jemu Clara prekážať zjavne nebude. Vyslovene ani mame, ale bál som sa, že im to spolu nepôjde. Nesadnú si a potom tu bude zbytočné dusno.

„Pôjdem sa zbaliť," povedal som nakoniec, vstal na nohy a s doskou v rukách a Florence za pätami odišiel do izby. Chcel som si po celom dni konečne vydýchnuť, lebo hoci mi bolo s Charliem dokonale, unavil ma. Na zajtrajšok som sa ale neskutočne tešil. S deckami mi to našťastie išlo stále, dalo sa s nimi skvele blbnúť a žartovať skutočne o všetkom, čo bolo mojej povahe naozaj blízke.

Niektoré veci som mal po ruke ešte od minula, čiže veľkému hľadaniu som sa vyhol. Stačilo všetko hodiť do batoha a potom zostávalo akurát sa vyvaliť na posteľ, kam si Florence ku mne veselo vyskočila. Chvíľku si hľadala svoje miesto, no potom sa uvelebila na voľnej strane postele a hlavu si oprela o moje rameno. Nie vždy sa jej páčilo, keď som ju hladkal, občas na mňa začala dokonca vrčať a dožadovať sa pokoja. Úplne jej stačilo, že mohla byť ku mne pritúlená. Chvíľku sme teda bez pohybu ležali, počúval som šumenie vĺn, no kým na mňa mama kričala, aby som šiel na večeru, už sa mi nechcelo otvárať oči.

Prebudilo ma až klopanie na dvere, pričom v celej izbe už bola úplná tma. Zmätene som sa pozrel naokolo seba, opatrne sa odtiahol od spiacej Florence a ohlásil sa, až keď sa mi podarilo sadnúť si a troška vnímať čo sa deje. Zažmúrenými očami sa mi podarilo rozoznať otcovu siluetu, ktorá podišla k mojej posteli a posadila sa na jej kraj. „Asi som ťa zobudil, čo?" Pri pohľade na mňa slovnú odpoveď skutočne nepotreboval. V rýchlosti som pozrel na mobil, no bolo sotva deväť hodín. Ako sa mi dopekla podarilo zaspať tak skoro? „Nepočul si nečakanú návštevu?"

„Bol tu Cory?"

„Alexander Ivanov," opravil ma, pričom ja som mal sprvu pocit, že zle počujem. Povedal práve meno Maximovho otca? „Hľadal ťa, no mama povedala, že si mal ťažký deň a už spíš. Vraj sa teda máš za ním počas týždňa zastaviť." Nechápavo som pokývla hlavou a pre istotu si pretrel oči, len aby som si bol istý, že sa mi tie slová nesnívajú. Bol tu Maximov otec, hej? Navyše chcel, nech sa za ním zastavím?

„Akože u nich doma?" Otec mlčky prikývol. „Nechápem, prečo akože? Odkiaľ vôbec vie kde bývame?" Síce raz ma aj Maxim našiel zjavne akousi podozrivou náhodou. Poriadne mi vtedy počas prázdnin vynadal, že sa neviem chovať ku Clare, že s ňou nekomunikujem a ja som ho začal podozrievať, že spolu niečo majú. Ach, staré dobré časy, kedy toto bol náš najväčší problém. Teda aspoň môj. „Čo odo mňa chce?"

„Povedal len toľko, aby si sa zastavil. Vieš adresu, nie?" Zhruba hej. Akurát mi nikdy nenapadlo, že tam niekedy budem potrebovať chodiť. Aj teraz to znelo skôr ako vtip, než realita.

***

„Pozor, nechoď k nej moc blízko," povedal som Charliemu, sotva sme vošli do veľkej volieri s mojou hojdacou sieťou, ktorú momentálne obývala jedine Molly so svojim vajíčkom. Coryho mama povedala, že takto to bude najlepšie. Ostatné Suly by mohli náhodou napadnúť buď ju alebo sa jej pokúsiť ukradnúť vajíčko, bez čoho sme sa mohli zaobísť. „Posledné dni moc nestrpí ani mňa." Čo ale bolo prirodzené, aspoň tak som čítal. Poznala ma, no zrazu mi akosi nedokázala dostatočne dôverovať.

„Kedy sa malé vyliahne?"

„Koncom budúceho mesiaca približne." Našiel som si niekoľko článkov na internete, čo-to sa popýtal a hlavne sa snažil zachovať chladnú hlavu. Moja Molly bude určite skvelá mama. „S Clarou vás potom privediem naraz, hej? Nech má Molly trošku čas si na malé zvyknúť." Ani ja sám som nemal v pláne sa jej tu motať pod nohami. S maličkou pomocou čo sa potravy týka bude vedieť čo robiť.

„Bude mať hneď modré nohy?" vyzvedal ďalej, zatiaľ čo opatrne zastal za mojim chrbtom. Ja som sa snažil s Molly držať očný kontakt, aby som ju uistil, že jej nechceme zle. „Nikdy som mláďatko Suly nevidel." Naživo ešte ani ja, takýmto situáciám sa tu snažili vyhnúť, no Molly pekne zamiešala karty. Minimálne mne a Coryho mame ale to maličké dozaista pomôže. Pri všetkých tých problémoch bude skvelé prísť sem a tešiť sa z niečoho tak rozkošného.

„Hneď nie. Bude ich mať také dosiva a bude úplne biele. Ako huňatá gulička s dlhým sivým zobákom. Na Molly sa začne podobať až potom."

Pomaly som k nej bližšie a klesol na kolená. Molly spozornela, natrčila ku mne krk a rozprestrela krídla. Zjavne sa chystala v prípade núdze chrániť vajíčko. Preto som chvíľku počkal a až potom k nej načiahol ruku. „No tak, krásavica moja. Ako sa máš, hm?" prihovoril som sa jej sladko a roztvoril dlaň. Veľmi váhala, no nakoniec urobila krok v pred a hlavu si natisla do mojej dlane ako vždy predtým. „To je ono, Molly. Vieš, že ja ti zle nechcem." Naklonil som sa k nej o niečo viac, bozkávajúc ju na vrch hlavy. Zatrepotala pritom krídlami, ale neútočila.

Dnes som za Maximovým otcom nešiel. Ráno sa mi nevstávalo ľahko, hoci som spal celú noc ako zabitý. Zostal som teda vylihovať v posteli s Florence, až kým sa mi nepodarilo znova zaspať. Ešte raz som skontroloval, či som všetko na dnešné noc zabalil, mama ma potom donútila ochutnať z jej včerajšej večere a natlačila do mňa ešte aj obed, nech nie som potom hladný. Darmo som jej hovoril, že idem ešte surfovať, moje reči nemali v jej očiach žiadnu váhu. Ako naschvál však dnes neboli ani poriadne vlny. Väčšinu času som tak len nečinne presedel na doske a díval sa na horizont, ktorý ale neskrýval žiadne magické odpovede ani riešenia na moje problémy. Clara mi ráno poslala niekoľko fotiek z východu slnka, no odvtedy sa mi neozývala.

„Florence bude v pohode, keď sme ju nechali samú v aute?"

„Ale hej, v aute nezvykne mať problém." Milovala, keď sa mohla posadiť vedľa mňa na sedadlo spolujazdca a dívať sa kam ideme. Väčšinu času sme síce chodili všade pešo, hlavne na pláž a prechádzky, ale auto jej našťastie skôr prospievalo a jazdu si vždy užívala naplno. „Akurát ju potom sám nikam neber, hej? Je zvyknutá sa ľudí, ale predsa bude bezpečnejšie, ak ma bude mať stále na očiach." Pláž s kopou ľudí bola jedna vec, ale desaťročné decká, ktoré by psa určite s radosťou ponaháňali všade možno, bude inou výzvou. Zostávalo len dúfať, že sa Florence bude vedieť chovať aspoň tak dobre, ako inokedy. „A hlavne ju nepúšťaj z vôdzky."

„Nemyslíš, že ju priveľmi strážiš?" prekvapene som sa obzrel za ním, zatiaľ čo pomaly podišiel ku mne a tiež sa zapozeral na Molly. Tá okamžite spozornela a zacúvala od nás preč, sadajúc si na svoje vajíčko. Podlaha bola posiata pomerne hrubou vrstvou piesku, aby jej to tu prišlo čo najviac prirodzené a aby prípadne vajíčko pri tvrdšom kontakte s podlahou neprasklo. „Nie je to už malé šteňa."

„To nie, ale stále na sto percent nepoznám a neviem odhadnúť jej povahu." Keby neútočila v útulku, nič by som nepovedal. Takto vo mne ale stále bolo podozrenie, že by sa to mohlo zopakovať ak jej niekto nesadne. Mňa mala rada, rodičov sa tiež naučila tolerovať a dokonca sa tešila ich pozornosti, ale svet naokolo bol obrovský a plný rôznych ľudí. „Veľmi by ma zaujímalo ako a kde žila tie predošlé tri roky. Veterinár mal nejaké typy podľa jej správania, ale neviem. Vraj šteniatka ešte nemala, tak aspoň to ma trocha upokojilo. Vieš, kopa ľudí chová fenky len na rodenie šteniat, aby ich potom mohli predávať." Bohužiaľ iné smutné scenáre sa vylúčiť nedali a to ma znepokojovalo aj napriek tomu, že u nás doma jej bolo dobre.

Dlho sme sa pri Molly už nezdržali. Vyzerala z našej prítomnosti nervózna, tak sme radšej šli. Vzal som chlapca ešte na zmrzlinu, nechali sme Florence vybehať sa na pláži a potom sme vyrazili. Na mieste sme boli ako mihom oka a dokonca medzi prvými. Charlie mi cestou vysvetlil, že nejde o jeho klasickú triedu, ale skupinu z biologického krúžku, takže mám očakávať aj o niečo staršie decká ako on. Vyzvedal som, či má medzi nimi nejakých kamarátov, ale okrem jedného dievčaťa nehovoril o nikom inom. Laia bola jediná o ktorej mi básnil celú cestu a za ktorou sa pobral hneď, ako ju uvidel.

Spolu sa niekam veľmi rýchlo vyparili, takže stavanie stanu zostalo čisto na mne. No aspoň sa mi okrem Florence nikto nemotal pod nohami a ja som mal hotové pomerne rýchlo. Otcove auto sme nechali na veľkom parkovisku a rozložili sa medzi stromami. Profesor mi prišiel celkom sympatický, hoci mal zjavne až priveľa energie. Neustále sa s niekým rozprával, rodičia či súrodenci deciek sa pred ním už zjavne mali chuť skryť rovno do oceánu, pričom on skutočne ústa nezavrel. Ešteže ma pred ním Florence celkom slušne chránila. Sotva bol stan postavený, už ma ťahala k vode.

Všetko v poriadku, láska? Od rána si sa nejako neozvala.

Musel som jej napísať aspoň pár slov a poslať fotku. Aj keď nemá chuť so mnou hovoriť, nech aspoň vie, že na ňu myslím. V podstate celý deň, nech robím hocičo a som hocikde. Úplné maličkosti mi zvykli zlákať myšlienky k nej a potom už nebolo cesty spať. Nie, keď som sa pritom ešte pozeral na svoje tetovania. Obe skrývali iný príbeh, no viazali sa k rovnakej osobne a rovnakej láske.

„Roderick..." V momente som sa otočil za hlasom, pevne zvierajúc vôdzku. Florence sa uložila pri mne spôsobom, aby mohla chvostom vrtieť vo vode. „Mohol by som vás zoznámiť?" Charlie a jeho nádherná kamarátka postávali vysmiati od ucha k uchu len kúsok odo mňa. Musel som uznať, že Laia bola rozkošná. Podľa čŕt tváre, hnedastého nádychu pokožky a hustých hnedých až čiernych vlasov, ktoré jej na ramená padali v krásnych kučerách som hádal, že jej rodina je pôvodnom skutočne z Hawaiia.

„Chceme si podať ruky alebo niečo podobné?" opýtal som sa so smiechom a kývol im hlavou, aby si prisadli ku mne. Charlie sa usadil okamžite, zatiaľ čo Laia pri pohľade na Florence úplne stuhla. „Neboj sa, neublíži ti," ubezpečil som ju. „Môžeš si sadnúť aj sem." Pobúchal som po mieste po svojej ľavici, kde bolo zatiaľ voľno. Chvíľku si Florence ešte mlčky prezerala a potom podišla ku mne a potichu klesla do piesku.

Myslel som si, že sa dáme do reči alebo niečo, no keď zostalo zrazu úplné ticho, zmätene som pozrel na Charlieho. „Asi som ti mal spomenúť skôr, že Laia nevie rozprávať. Takže ak neovládaš znakovú reč, moc si nepohovoríte. Prípade bude prikyvovať na to, čo hovoríš."

„Aha..." vyšlo zo mňa prekvapene. Podobné slová som rozhodne nečakal, ale tak nebol to žiadny problém. „V pohode. Predpokladám, že ty si sa znakovú reč naučil."

„Ešte nie som úplne najlepší, ale už sa dorozumieme, však, Laia?" S úsmevom prikývla skôr, akoby Charliemu oboma rukami niečo ukázala. Chlapec vyzeral chvíľu stratene, ale potom sa úsmev usadil aj na jeho perách. „Vraj sa učím rýchlo."

„Spoznali ste sa až tento školský rok?" Pozrel som pri svojej otázke na Laiu, ktorá znova s úsmevom prikývla. Mohol som skutočne len hádať aká krásna bude, keď vyrastie. „Nechaj ma hádať, spojila vás vaša láska k biológii, že?" Nesúhlasne pokývala hlavou. „Nie? Poznáte sa z iných hodín?"

„Akosi sme začali spolu sedávať na obede. Na biológiu som sa prihlásil až potom, keď mi Laia ukázala svoje knihy, ktoré na krúžok stále nosí so sebou." S úškrnom som mu postrapatil vlasy. Takže biológia, hej? Pomaly mi začínalo všetko do seba zapadať. To kvôli nej natoľko trval na tomto výlete. Nechcel si ani predstaviť, že by tu bola sama, prípadne trávila čas s niekým iným. „Iné hodiny spolu nemáme, nie sme rovnaký ročník."

„Laia je staršia, však?" So sklonenou hlavou prikývol. Žeby tu bol problém? Bola staršia a chlapec zrazu netušil čo robiť, aby si ju naklonil na svoju stranu. Školské lásky v jeho veku boli naozaj rôzne a ak som mal pravdu,  zaslúžil si uznanie, že sa takto nebojácne snažil získať srdce staršieho dievčaťa. „Mám pocit, že si mi dlžný jedno maličké vysvetlenie, Charlie."

Bol pripravený mi niečo odpovedať, no v tom sa vedľa Laii niekto posadil do piesku a vzbudil tak pozornosť Florence, ktorá sa v momente rozštekala. Nie však na dlho. Keď sa neznáma dievčina doplazila k nej na kolenách a poškriabala ju za ušami, bolo dobre. Až ma zarazilo ako jednoducho sa nechala obalamutiť niekým, koho nikdy predtým nevidela. Aspoň ja som si nebol vedomý, že to tajomné dievča s tmavými kučeravými vlasmi sme už niekde stretli. „Je nádherná," povedala zrazu a otočila sa ku mne. Tmavohnedé oči, ktoré sa do bodky podobali na Laine odrážali úsmev z jej pier. „Jasné, prepáč. Ani som sa nepredstavila. Volám sa Alaina. Laia je moja mladšia sestrička." So stále trvajúcim úsmevom ku mne načiahla ruku.

„Roderick," povedal som nakoniec, tiež jej podávajúc ruku. „Učím Charlieho surfovať." Nech máme medzi sebou jasno kto je s kým v akom vzťahu a podobne. Pri pohľade do jej tváre už nebolo pochýb, že jej rodina mala svoje korene priamo tu na ostrove. Bola nádherná, to som poprieť skutočne nemohol. „A to je Florence. Ak ťa to poteší, sadla si jej rýchlejšie ako deväťdesiatdeväť percent ľudí." Na chvíľu znova obrátila pozornosť k nej, čo ma pre istotu donútilo zbystriť. Moja krásna spoločníčka ale nechala Alainu, aby ju hladkala, dokonca sa prevalila na chrbát, nech ju môže pohladiť po bruchu. A to skutočne nedovolila len tak hocikomu, chvíľami dokonca ani mne.

„Môžem sa ťa spýtať, kde si k nej prišiel?"

„Počas tej obrovskej búrky, čo tu minule bola, akosi skončila u nás v záhrade. Volal som Rodericka, aby mi s ňou prišiel pomôcť, lebo mama nebola vtedy ešte doma," odpovedal Charlie namiesto mňa. Zjavne sa poznal aj s ňou, keď k nej tak pohotovo prehovoril. Za spoločne strávený čas som si totiž stihol všimnúť, že ak sa s niekým nepozná, priveľmi sa prvý k slovu nehrnie. „Prečo?"

„Príde mi povedomá, hlavne kvôli tým očiam. Asi tak dva roky dozadu som u nás zvykla vídať podobného psa."

„A kde bývaš?" vyhŕkol som okamžite. Dopekla, žeby som mal skutočne šancu zistiť odkiaľ Florence pochádza a kto bol jej predošlý majiteľ? Ak, samozrejme, nejakého mala. „Doteraz sa mi nepodarilo zistiť odkiaľ by mohla byť." Nie, žeby to na našom vzťahu niečo menilo, ale bol by som možno trocha pokojnejší a vedel ako k nej pristupovať aj inokedy. Lebo nech sa na mňa naviazala hocijako veľmi, chvíľami si ma stále držala od tela.

„Nānākuli, ak teda vieš kde to je." Okamžite som prikývol. Pár rokov dozadu sme v tých končinách boli surfovať. Vracali sme sa z Honolulu a Cory si povedal, že náhodne odbočíme na západ a pôjdeme na neznámu pláž. Tak sme o necelých štyridsať minút skončili priamo tam a poriadne sa vybláznili na veľkých vlnách. „Akože k vám do Kawela Bay je to peši trocha ďaleko, ak tam teda bývaš aj ty, no človek nikdy nevie. Nie som si ale istá, no môže to byť ona."

„Nevieš, patrila niekomu?"

„Zjavne nie. Ten pes sa stále motal po ulici sám, nikdy som na ňom nevidela obojok ani nič." Florence tiež žiadny nemala. A nemala ani čip, čiže preto sme sa s ňou v tomto smere nikam nedostali. „Či už to ale bola ona, alebo nie, u teba je tejto kráske zjavne dobre." Súhlasne som prikývol, stále očami pozorne skúmajúc jej tvár. Pôsobila vrcholne milo a priateľsky, niečo ako moja krvná skupina, ktorá sa prihovorí hocikomu bez nejakého problému. „Ak vám to nebude vadiť, požičiam si na chvíľu svoju sestru. Hneď sme späť pri vás." S láskou pobozkala Laiu do vlasov a potom obe vstali na nohy, nechávajúc nás tam osamote.

„Tak..." začal som okamžite a pozrel na Charlieho. „Ako veľmi si do nej zbláznený?"

„Behom týždňa som sa naučili fakt veľa zo znakovej reči, každé ráno ju čakám pred vchodom do školy a nikdy nejdem bez nej na obed." Zahanbene sklonil hlavu, no neprestával hovoriť. „Ja viem, že je o dva roky staršia a viem, že som ešte malé decko, ale hrozne a mi páči, Roderick. Nikdy som nemal rád biológiu, no šiel som do toho krúžku, aby sme boli spolu. Stále som ju videl samú, tak som si k nej na obede sadol s nádejou, že sa možno skamarátime."

„Vystrašilo ťa, že je nemá?"

Mykol plecami. „Ono na tom ani veľmi nezáleží, nie? Dohovoríme sa inak, ak jej nerozumiem alebo niečo zle pochopím, napíše mi to na lístoček." Spokojne som sa nad jeho odpoveďou pousmial. Možno bol ešte mladý, no rozumu mal už kopu. „So sestrou chodia surfovať, asi dvakrát ma vzali so sebou. Síce som sa skôr strápnil, Laia si myslela, že som zlatý a pomohla mi, aby som vlny ustál lepšie."

„Takže takto to je. A ja som si nahováral, že si zrazu taký dobrý len vďaka mne," zavtipkoval som a strčil ho do ramena. Konečne zodvihol pohľad ku mne, no líca mal stále červené. Nemal sa však za čo hanbiť. Prišlo mi zlaté nakoľko ho okúzlilo tak neobyčajné dievča. A hlavne ako rozumne a dospelo jej situáciu vnímal. „Máš pocit, že ťa má rada rovnako ako ty ju?"

„Nemám ani poňatia. Vždy sa teší, keď sa stretneme, poslednú dobu trávime spolu dosť času, ale neviem." Už som len čakal, kedy sa spýta ako presne sme sa ja a Clara dali dokopy, no Alaina a Laia nás vyrušili skôr. Ako kopa úsmevov sa zrazu znova objavili pri nás a následne sa postarali o zábavu až kým neprišlo na západ slnka. Zašli sme do vody, hrali sa s Florence a hlavne sa veľa rozprávali o surfovaní. To bola asi jediná spoločná téma, do ktorej sme sa rozumeli všetci a ktorá sa dala rozoberať celé hodiny. Až mi vadilo, že som si nenechal dosku v aute. Pár vĺn sa našlo, čiže zbytočná by tu dozaista nebola.

Zvyšku osadenstva sme sa zväčša vyhýbali, decká to k nim tiež neťahalo, čiže sme pekne zostali len my štyria a Florecnce, ktorá si dievčatá veľmi rýchlo obľúbila a pustila k telu. Keď sme sa však konečne vybrali hľadať korytnačky, nechal som ju pre istotu v aute. Nemala absolútne žiadne námietky a ja som bol pokojnejší, že nič nevyvedie. Maličké korytnačky zjavne ešte nikdy nevidela a bolo ťažké odhadnúť ako by na ne reagovala. Výrečný profesor nás teda celú skupinu asi tridsiatich ľudí odviedol k dvom vyznačeným miestam, kde boli v piesku podľa všetkého zahrabané vajíčka. Okrem nás sa kde-tu mihli aj miestni či turisti, ktorí čakali rovnako napäto. Nikde nebolo presne napísané v akú časť dňa sa mladé rozhodnú pobrať k vode, no zvyčajne si počkali na príchod tmy, čo zväčší ich šance, aby sa tam bezpečne dostali.

„Čo ak dnes nevylezú?" spýtal sa Charlie potichu, usadený pod stromom vedľa mňa. Laia sedela po jeho pravici, zatiaľ čo Alaina postávala za mojich chrbtom a opierala sa o kmeň vysokej palmy. „Skúsime prísť zajtra večer?"

„Ak ťa mama pustí, ja s tým problém nemám." Naši večer už auto aj tak potrebovať nebudú, čiže... A aspoň budem mať postarané o program na ďalší večer. „A som si istý, že krásne slečny by sa k nám s radosťou pridali keby im ponúknem odvoz, však?" Spýtavo som nadvihol obočie, na čo Laia okamžite s úsmevom prikývla a spoločne sme potom pozreli na jej sestru, ktorá však len s úškrnom sklonila hlavu a potom klesla tesne vedľa mňa do piesku. „Nehovor mi, že by si sestre pokazila zábavu. A silno pochybujem, že mi ju dovolíš vziať osamote."

„To nedovolím, lebo ti zatiaľ nemám prečo veriť, Rody." Po vyslovení prezývky, ktorú som nepočul od svojho detstva, mi vyplazila jazyk a potom si zhrnula husté kučeravé vlasy na jednu stranu. Kde-tu v nich mala náhodne pozapletané tenké pramienky, ktoré pri koncoch zdobili tenké gumičky s malinkými žltými kvietkami. „Ale ak nás dedko pustí, prečo nie? Bývame s ním, naši rodičia sú misionári, takže moc často doma nebývajú."

„A prečo nežijete tam kde oni? Podobní ľudia zvyknú so sebou mať svoje deti."

„Zvyknú, ale... to je na dlho. Možno inokedy ti poviem." S náznakom úsmevu kývla hlavou smerom k pláži, aby som svoju pozornosť upriamil radšej tam. Počul som ako na pozadí profesor ešte niečo vysvetľuje, no z jeho slov sa ku mne dostalo skutočne pramálo. Ak som nebol úplne sústredený na šumenie vĺn, moja hlava bola plná Clary. Neskutočne ma hnevalo a desilo v jednom, že sa mi stále neozvala, pričom som jej poslal aj niekoľko fotiek západu slnka. Zostávalo mi len dúfať, že je všetko v najlepšom poriadku a pred spaním dá o sebe vedieť. Zvykla to tak robiť pomerne často. Ak nič iné, poslala mi obyčajné srdiečko, ktoré v tých prípadoch dokonale stačilo. Vedel som, že sa drží a stále ma ľúbi.

Ja viem, že som maximálne otravný, ale je všetko v poriadku?

Nenávidel som sám seba, keď mi nervozita takto pomotala hlavu, ale v niektorých chvíľach to inak skutočne nešlo. Občas som len vybral mobil, niekoľko minút ho obracal v rukách a potom zas odložil a niekedy jej posielal jednu správu za druhou a dúfal, že ju naštvem natoľko, aby mi odpísala a pokojne poslala dopekla. No mal by som aspoň nejakú spätnú väzbu.

Troška neskôr ti zavolám, dobre?

Jasné, super. Teším sa.

Milujem ťa, Roderick.

Veď aj ja teba. Ak sa mi podarí, odfotím ti nejaké rozkošné korytnačky.

Zjavne sa tam hore niekto neskutočne zľutoval a doprial mi aspoň takúto maličkú úľavu. Telefonát možno neprinesie nič dobré, ale na to teraz nemalo zmysel myslieť. Ozvala sa, je nažive a to bola pre túto chvíľu jediná priorita. Toto mi tak hrozne chýbať nebude. Ten neustály stres, či sa jej niečo nestalo a podobne. O toľko ľahšie sa mi bude dýchať, keď bude so mnou celé dni a ja sa budem môcť presvedčiť na vlastné oči. Čím bližšie bol ten prekliaty december, tým nervóznejší som začínal byť. Ale takým tým dobrým spôsobom. Až by bolo pre väčšinu ľudí možno ťažké pochopiť, prečo som sa natoľko tešil v podstate na celý zvyšok svojho života už teraz, no... keď som si predstavil ju po svojom boku, nešlo to inak. Určite si veľa poplačeme a pokričíme, ale ak spolu vydržíme, bude to niečo neskutočné.

Máš nejakú istotu, že sa ukážu?

Budem dúfať.

Svojich slov som sa musel držať skoro hodinu, kým sa nám konečne pošťastilo. Kopa deciek či rodičov už bola poriadne otrávená, než sa prví odvážlivci vyhrabali z piesku. Laia a Charlie boli prví, ktorí si korytnačky všimli. Na tvárach oboch sa usadili tak spokojné a nadšené úsmevy, že bola neskutočná radosť ich sledovať. Nenechal som si však uisť ani korytnačky, samozrejme. Bolo čarovné sledovať tie drobné stvorenia ako súperia s pieskom a snažia sa zorientovať. Všetci sme úplne stíchli, nech ich ešte náhodou nevyrušíme a nechali hovoriť jedine tak oceán, ktorý ich volal k sebe.

„Nie je ich nejako málo?" opýtal sa Charlie potichu. Pravda, že z prvého hniezdna vyliezlo niečo málo cez dvadsať mláďat, ale až tak málo to podľa mňa nebolo. Nemohli sme vedieť koľko sa ich ešte len pripravuje na vstup do sveta a ukážu sa nám až o niekoľko minút neskôr. Alebo šlo skrátka o menšie hniezdo, aj to bolo možné.

„Podľa mňa nie. No všimni si, že tu nad nimi nekrúžia žiadne vtáky, ktoré by ich zožrali skôr, ako dorazia do vody." Prítomnosť ľudí pri takejto udalosti zjavne dokázala byť aj prospešnou. Keby sa aj vtáky objavili, skupine ľudí by sa ich podarilo určite odplašiť, aby maličkým neublížili. „Majú šťastie a hlavne tí poslední. O tých sa hovorí, že sú najslabší a majú najmenšie šance dostať sa do bezpečia."

„Prečo? Ak vtáky útočia na tie, čo vylezú ako prvé..."

„To tak nefunguje, Charlie. Oni si ich vyhliadnu úplne náhodne. A ak je skutočne pravda, že prví odvážlivci sú najrýchlejší a najsilnejší, majú väčšie šance," odpovedala mu Alaina, ktorá úplne uchvátene sledovala tie drobné stvorenia. Niečo podobné mohol človek zjavne vidieť aj stokrát, no stále ho to dokázalo očariť. V takýchto chvíľach si ľudia zväčša uvedomia nádheru a krutosť prírody v jednom. Pri pohľade na niečo tak drobné a bezbranné. „Príroda má vlastné pravidlá, hoci niekedy veľmi kruté."

Chlapec na chvíľku stíchol, no potom znova pozrel na mňa s otázkou v očiach. „Videla niekedy Clara malé korytnačky?" Prekvapene som nadvihol obočie, pričom moju pozornosť si ukradla osamelá korytnačka, ktorej sa z piesku a von z hniezda hrabalo akosi ťažko. Bolo na prvý pohľad vidno, že je o niečo menšia ako jej súrodenci, no vytrvalosť jej nechýbala. Toľko sa trápila, až sa jej podarilo vyliezť a po rovnej pláži sa rýchlo rozbehla k oceánu. Farebne hrali všetky do tmavej sivej s bielym lemovaním okolo panciera a všetkých štyroch nôh. „Hm?"

„V takomto prostredí ešte určite nie," odpovedal som napokon, nespúšťajúc pritom oči z toho drobca. Musel som sa skrátka uistiť, že sa v pohode dostal až na miesto, kde ho vlny s ľahkosťou vzali so sebou. Ak to bola malá slečna a šťastena bude na jej strane, možno sa za niekoľko rokov vráti sem a nakladie vlastné vajíčka. „No neboj, postarám sa, aby to raz zažila." Bolo krásne predstaviť si akoby tu sedela vedľa mňa so zrkadlovkou v rukách a fotila ich. Určite by sa jej podarili lepšie fotky ako tie moje, ale čo? Svoj účel hádam splnia.

Behom nasledujúcich minút sa nakoniec niekoľko krpcov ešte ukázalo. Bolo ich presne sedem a oni svojim vstupom do vody uzavreli hlavný program dnešného večera. Čakali sme ešte dobrú hodinku, no z piesku sa už žiadne drobné hlavičky nevystrčili. Pre dnes sa všetci bezpečne dostali do nového domova a mohli tam začať svoju veľkolepú životnú cestu. Nám už zostávalo len dúfať, že si na nich žiadny predátor nepochutná a, že sa prípadne nezakliesnia v hlúpych rybárskych sieťach alebo niečo podobné.

Pri ohni nám následne profesor ešte čo-to porozprával a potom si už každý mohol robiť čo uznal za vhodné. Niektorí sa prekvapivo pobrali domov, iní zostali posedávať pri ohni a rozprávali sa a my štyria sme sa vytratili niekam do súkromia. Zatiaľ, čo Alaina zabávala decká, ja som zašiel po Florence a potom sa s ňou prešiel pozdĺž pláže. Bolo super na chvíľu vypadnúť preč a popremýšľať. Poslal som fotky Clare a následne sa usadil do piesku, čakajúc na spätnú väzbu. Našťastie prišla behom niekoľkých minút.

„Ahoj," pozdravila ma pomerne unavene. U nich bolo už krátko pred polnocou, takže sa nebolo čomu diviť. „Korytnačky boli rozkošné. Ďakujem."

„Počkaj, keď ich uvidíš naživo." Nedokázal som jej sľúbiť žiadny presný dátum, ale raz jej nájdem poriadne veľké hniezdo a potom sa budeme môcť kochať mnohými malými korytnačkami. Toľkými, až nás sledovanie ich behu k oceánu až prestane baviť. „Ako to dnes išlo?"

„Prežila som. Neilovi je troška lepšie, ráno sme sa rozprávali s otcom a volala mi aj Erin z divadla."

„A čo hovorila?" vyhŕkol som okamžite. „Berie ťa, však?" Nedokázala si zjavne ani predstaviť ako hrozne som dúfal v kladnú odpoveď. Z jednej strany by to pre ňu bolo určite zaťažujúce, ale inak by mohlo ísť o úžasnú možnosť splniť si sny. Možno by jej tak obrovská zmena v živote dokonca prospela. Vo víre skúšok a všetkého by aspoň nemala čas na zbytočné premýšľanie.

„Berie. Trocha ma svojou priamosťou zarazila, ale... som šťastná. Je mi jasné ako hrozne náročné to bude, koľko toho bude odo mňa očakávať, ale určite to pôjde." Presne to boli slová, ktoré som chcel z jej úst počuť. Plné nadšenia z tak veľkej a úžasnej veci.

„Gratulujem, láska. Som na teba príšerne hrdý, to hádam vieš." Stačilo mi to málo z Mexika, aby som si bol istý, že jej to pôjde úplne úžasne. Spomínaná Erin jej dá zabrať, no všetko to bude v konečnom dôsledku super a Clara bude na javisku žiariť ako tisíc sĺnk dokopy. „Kedyže sa to mám tešiť na premiéru?" podpichol som ju so smiechom a ľahol si do piesku. Cory mi robil neskutočné nervy, ale v tej chvíli mi bolo celkom dobre. Počul som svoju milovanú Claru, ležal s Florence na pláži a díval sa na nekonečné nebo posiate hviezdami. Troška som si mohol vydýchnuť a vychutnať si pokoj sprevádzaný šumením oceánu. „Alebo mne urobíš súkromné predstavenie už tento december?"

„Ak ma pekne poprosíš, možno ti zaspievam," odpovedala tiež s náznakom smiechu. „Najlepšie, keď budeš už zaspávať." Dopekla, ako hrozne som sa tešil na spolu strávené noci. Viac sme spali oddelene ako spolu, no predsa mi prišlo, že nikdy v živote som sa nevyspal lepšie, ako keď som spal vedľa nej. To bolo skrátka o niečom úplne inom. Nič sa nemohlo rovnať pocitu, ako keď som sa počas noci náhodou zobudil a videl ju pokojne spať vedľa seba. Vždy som ju spokojne objal, poriadne si ju pritúlil k sebe a bez nejakých problémov znova zaspal. „Už sa ťa neviem dočkať."

„Ani nehovor. Príde mi, akoby sa ten prekliaty čas ťahal ako najlepšie len dokáže. Inokedy by dávno prišiel pokojne aj koniec roka a teraz má jeden deň akoby osemsto hodín." Natiahol som ruku k Florence, ktorá sa s vyplazeným jazykom váľala na chrbte a jedným očkom stále zazerala po mne. Na to, že dnes nebehala toľko ako zvyčajne, pôsobila dosť unavene. No možno tak bolo aj lepšie. Aspoň som si mohol byť istý, že pokojne prespí väčšinu noci a nebudem ju tu musieť naháňať. „Stále sa držíme plánu aj keď teraz máš to miesto v divadle, že?"

„Určite na tom budem trvať. Skúsim sa s Erin nejako dohodnúť."

„Musíš prísť." Iná možnosť už nebola. Pokojne by som letel do Kanady ja, ale... chcel som, aby konečne prišla ona sem a dovolila mi ukázať jej môj milovaný domov. V Mexiku sa jej pláže a aj samotný oceán celkom pozdávali, tak čo by povedala na toto tu? Vzal by som ju na toľko rôznych pláži, pokojne na všetky ostrovy a kamkoľvek, kam by chcela. „Sľúb mi to, prosím." Nebolo spravodlivé na ňu takto naliehať, ale aj malé uistenie bolo lepšie ako žiadne. Keby zrazu aj toto zostane len tak visieť vo vzduchu, už by som sa asi zbláznil.

„Toto mi prísť určite nezabráni. Len už teraz ti neviem garantovať, že budem môcť zostať dlho."

„Vianoce?"

„Bolo by krásne stráviť spoločne aj naše druhé Vianoce. Akurát nie na psychiatrii." Ten detail by sme tento rok mohli vynechať, hoci niečo do seba to malo. Okolnosti, kvôli ktorým sa tam ocitla boli príšerné a pre ňu s rodinou veľmi bolestivé určite aj po skoro roku, ale... neviem, pri spomienke na noci v nemocnici sa mi vždy chcelo usmiať aspoň troška. Tam už som vedel s čím mám dočinenia, no išlo nám to pomerne dobre. Utiekli sme k tomu bláznivému tatérovi, pozerali novoročný ohňostroj z parkoviska a pokúšali sa prežiť hnev jej otca. „Bude to v pohode, hej? Uvidíme sa."

Na chvíľku som privrel oči a zhlboka sa nadýchol nočného vzduchu. Z diaľky bolo počuť smiech a rozhovory deciek, no predsa dominoval oceán ako taký. Až my myšlienky zablúdili ku korytnačkám. Snáď sa bez nejakého problému zorientovali a úspešne vyrazili vpred. „Dnešok bol super. Boli sme pozrieť Molly a jej vajíčko, Charlie mi potom predstavil kamarátku, do ktorej je troška zabuchnutý a veľmi som si porozumel aj s jej staršou sestrou."

„Padlo ti dobre troška takto vypnúť, čo?" Lepšie, než som očakával. Včerajšie poobede aj dnešok boli iné, ale úplne úžasné. Fakt mi to prišlo, akoby som trávil čas s mladším bratom s ktorým si dokonale rozumieme. „Hovoril si s Corym?"

„Nenabral som ešte odvahu," odvetil som ťažko. Koho chybou toto celé bolo? Mojou? Jeho? Jasná odpoveď akoby v tomto smere ani neexistovala. Skrátka sme sa pohádali a teraz si obaja odmietali priznať chybu. Alebo sme si tú chybu aj plne uvedomovali, akurát bolo náročné nájsť slová pre toho druhého. „Dám mu ešte pár dní, možno sa ozve sám od seba a možno prídem ja s nejakým normálnym ospravedlnením." Bolo mi ťažké jej o tomto rozprávať bez toho, aby sa mi oči neplnili slzami. Išlo skrátka o veľmi citlivú tému, ktorá ma stavala do pozície nepriateľa voči môjmu najlepšiemu priateľovi. A keby reagujem znova neadekvátne, riskoval by som možno už naozaj všetko.

Clara ma ešte chvíľku zabávala, rozprávali sme sa o všetkom možnom, o východe slnka, ktorého fotku mi ráno poslala, o korytnačkách a tak. Bolo to úplne jedno, hlavne, že som počul jej hlas a dočkal sa jej nádherného smiechu, ktorí mi natlačil úsmev na tvár. Koniec rozhovoru bol ale náročný ako vždy. Ani po vyše pol roku som si nedokázal zvyknúť a stále ma pri želaní dobrej noci alebo vyznaní lásky ťažil v hrudi úplne odporný pocit. Desilo ma nakoľko ju milujem a desilo ma koľko kilometrov medzi nami je. Keby sa niečo nedajbože stane, zaberie mi prinajlepšom celý jeden deň, kým sa k nej dostanem. A to mi k pokoju rozhodne neprispelo.

„Spíš?" opýtal sa zrazu Charlie, sotva sa posadil vedľa mňa. Pomaly som otvoril oči, pozerajúc naňho a potom na Florence. Na moje prekvapenie bola schúlená pri mne a spala, hoci bolo sotva pol desiatej. S Clarou sme sa vybavovali takmer hodinu a pol, no pokojne sme mohli telefonovať aj celú noc. Ešte aj v tom prípade by mi to bolo málo. „Prečo si sa k nám nevrátil?"

„Mal som rande po telefóne," odvetil som s úškrnom a veľmi opatrne Florence pohladil. „Kde si nechal dievčatá?" Čakal by som, že ma prídu pohľadať spolu s ním, no široko-ďaleko nebolo nikoho.

„Šli domov. Alaina hovorila, že ide ráno s kamarátmi surfovať pri východe slnka, takže tu neplánovali spať. No mám ti dať toto." Z vrecka na nohaviciach vytiahol zložený papierik, ktorý mal na jednej strane telefónne číslo a na druhej slová: Zavolaj mi, rada by som si ťa pozrela na doske. „Čo hovorila Clara?" zmenil okamžite tému. Malo mi napadnúť, že sa na ňu bude pýtať.

„Dostala rolu v divadle. Bude hlavná speváčka v muzikáli," odvetil som nadšene a pomaly sa posadil. Umieral som od hladu, pričom jedla sme mali so sebou kopu. Stan a môj batoh boli ale akosi ďaleko. „A skôr, ako sa spýtaš... áno, veľmi sa z toho teším a som na ňu nekonečne hrdý." Bolo tak sakra lákavé predstaviť si ju na obrovskom javisku ako spieva. K jej tichej a dosť hanblivej povahe by som nikdy nebol povedal, že by túžila po toľkej pozornosti, ale zrazu sa to zdalo ako tá najlepšia možná kombinácia. „Čo ty a Laia?"

„Dnešok sa podaril. Sorry, že som ti nepovedal prečo sem chcem natoľko ísť. Korytnačky boli úžasné, ale ona bola hlavný dôvod."

„Ste spolu zlatí." Detská láska bola rozkošná sama o sebe, hlavne ak som videl nakoľko je zbláznený do dievčiny, ktorá bola dosť výrazným spôsobom odlišná. „Dávaj na ňu poriadny pozor, hej?"

Prikývol a konečne rozprestrel to niečo, čo doteraz držal v ruke. Išlo o mapu, ktorá v tme jemne žiarila a nechávala tak vyniknúť na nej zakreslené súhvezdia s planétami. Nadšenie v jeho očiach nešlo prehliadnuť, takže som mu dal zelenú, nech pekne rozpráva čo vie. Padlo dobre znova si ľahnúť späť do piesku, hladkať Florence a počúvať ako sa Charlie nadchýna pre všetky známe aj neznáme zákutia vesmíru. Rozprával akoby mal dopredu pripravený prednes. „Nenudím ťa, že?"

„Pokračuj," uistil som ho. „Pekne mi povedz úplne všetko, čo vieš, všetky tvoje teórie a potom pohľadáme súhvezdia, hej? Nájdem ti Venušu a možno Malý a Veľký voz, inak končím." Pritom som dívaním sa na hviezdy strávil nespočetne veľa nocí. Akosi som však nikdy v tom mori svetiel nedokázal nájsť žiadne súhvezdia. Cory v tom bol celkom dobrý, zvykol mi často vysvetľovať ktoré hviezdy si mám spojiť, no keď som na nebo pozeral sám, išlo len o veľký chaos.

Ešte ani keď mi Charlie ukazoval jedno súhvezdie za druhým, som s ním priveľmi neudržal krok. Pritom som mal k dispozícii aj nádhernú mapu, ktorú keď sme si správne ľahli a zodvihli nad hlavu, ukazovala presný smer, ktorým sme mali súhvezdia hľadať. Venuša sa našla bez nejakých problémov a Charlie mi o jednej hviezde tvrdil, že je to na tisíc percent Saturn, čomu sa mi však nechcelo veriť. Saturn bol ďaleko a nesedelo mi, žeby sa nám ho podarilo nájsť takto jednoducho, hoci veľkosť mal slušnú.

Chlapcovi sa ďalej podarilo nájsť Býka, Zajaca a vraj Jednorožca. „Prečo jednorožec? Veď tam nie je absolútne žiadna podoba," namietol som, sotva sa mi nejako podarilo hviezdy spojiť a položil som mapu. Voľným okom vraj súhvezdie až tak dobre viditeľné nebolo, no keďže sme mali tú zázračnú mapu, bolo to o málinko ľahšie. No aj s ňou človek musel vedieť čo presne hľadá.

„Cez zimu je ho vidno lepšie," namietol Charlie a vzal si mapu späť. „Tam je Orion. Vidíš ako drží štít a v druhej ruke zbraň?" Sústredil som sa na miesto kam ukazoval, veľmi pozorne som sa snažil vnímať jasne žiariace hviezdy, no niektoré mi do obrazu proste nezapadali. Bolo ich vidno priveľa. Hlúpa sťažnosť, ja viem, ale keď sme tu nemali okolo seba žiadne svetlá veľkomesta, obloha bola neskutočne preplnená hviezdami. Hlavne ak sa na ňu človek poriadne sústredil a vnímal každý malý detail. „Nevidíš ho, však?"

„Ale hej, tam naľavo." Ukázal som približne na rovnaké miesto ako on. „Povieš mi o ňom niečo? Načo mu je zbraň a štít?"

„Lebo prenasledoval sedem sestier. Ľudia ich volajú Plejády... no a Artemis potom zabila Oriona a ten skončil ako súhvezdie na oblohe." Vzal ma za stále vystretú ruku a prstom, ktorým som aj predtým ukazoval na oblohu pomaly súhvezdie obkreslil. Keď som ho potom porovnal s mapou, dokonale sa zhodovalo. „Muší vedieť čo hľadáš, potom je to jednoduché."

„Ešteže ma to má kto naučiť." So smiechom som ho strčil do ramena a potom bez jeho pomoci si súhvezdie ešte raz očami zvýraznil, aby sa mi vrylo do pamäte. „Clarin psík sa volá Orion," dodal som po chvíľke ticha. Charlie medzičasom už pátral po niečom ďalšom, čím by ma ohromil. „No nikdy mi akosi nepovedala, prečo mu vybrala práve také meno." Zjavne to ma viedlo k tomu, aby som vytiahol mobil a napísal jej.

Ako dostal Orion svoje meno?

Prosím? Prečo to potrebuješ vedieť o pol druhej v noci?

S Charliem hľadáme súhvezdia a práve sme našli Oriona. Prepáč, ak som ťa zobudil.

Nespím, len čumím do prázdna. A meno dostal podľa svojich tmavých očí. Boli sme s Austinom v lese a keď som si Oriona vzala na ruky a pozrela mu v tej chvíli do očí, pripomenuli mi temnú galaxiu. Mohol sa teoreticky volať aj po hociktorej planéte, ale Orion bolo to prvé, čo mi v tej súvislosti napadlo.

Celkom šikovné, vďaka. Milujem ťa.

Milujem ťa. Dobrú noc a ešte príjemnú zábavu.

„Tak vraj jeho tmavé očká jej pripomenuli galaxiu a Orion bolo prvé, čo jej v tejto súvislosti napadlo."

„Čo je to za rasu?" Odkedy si ľahol vedľa mňa, Florence sa akoby úplne automaticky pritúlila k nemu. Na chvíľku sa takú polhodinu dozadu zobudila, no to na nás len ospalo pozrela a potom s hlavou na Charlieho bruchu znova zaspala. „Niečo menšie ako Florence?"

„Maltézsky psík. Taká rozkošná biela gulička, ktorá sa v nehu veľmi ľahko stratí." No bola o to väčšia zábava sledovať ako v tom snehu šantí a o nič sa nestará. Zostávalo mi dúfať, že ma bude mať stále rád a hlavne, že si s Florence sadnú. Ak nie, asi budeme mať menší či väčší problém. „Veľmi prítulný a priateľský, Clara ti určite dovolí, aby si sa s ním zahral." Obaja sme úplne automaticky v rovnakej chvíli pohladili Florence po hlave a potom sa vrátili k oblohe. Bolo na nej ešte veľmi veľa objavovania a hlavne mnoho príbehov, ktoré mi musel Charlie povedať.

Od bohov a bohýň sme sa dostali až k vzdialeným planétam, mená ktorých som nikdy predtým nepočul,a dokonca sme načali aj tému života mimo Zeme. Vraj je veľmi pravdepodobné, že nejaká primitívna forma života existuje na Titane, najväčšom mesiaci Saturnu, ale zatiaľ sa to na sto percent nevie. Následne sme si prešli ešte naše odhady ohľadne života na Marse a okolo jednej sa zdvihli a pomaly sa vydali späť k stanu. Naokolo už vládlo ticho, hoci v niektorých stanoch sa ešte svietilo. Charlie sa unavene zvalil medzi naše batohy a stále skúmal mapu, zatiaľ čo ja som ešte zbehol do auta pre deku. Bola pre Florence, ani neviem prečo sa stala jej obľúbenou, no bez nej spávala nerada. A hoci o našom návrate do stanu ani nevedela, bolo lepšie jej deku doniesť. Nie moc pohodlne, ale napokon som sa uložil aj ja a počkal, kým Charlie konečne nechá vesmír vesmírom a pokúsi sa zaspať. Dobrú polhodinku som ešte vnímal šumenie oceánu, ale potom sa mi podarilo zavrieť oči a spať až do svitania.