-Clara-

„Neruším?" V momente som sa strhla, žmurkaním zaháňajúc slzy. Bojovala som s nimi od skorého rána, pričom niekoľkokrát sa im podarilo vyhrať. Darmo som si nahovárala, že je všetko okej a čoskoro mi niekto príde povedať dobré správy. Úzkosť ma doslova dusila odkedy sme sa rozlúčili a ja som ho plne prenechala v rukách personálu. Aj vtedy som revala ako malé decko, čo slzy do očí nahnalo dokonca aj jemu. Možno keby mi nie je posledné dni tak hrozne, zvládla by som to oveľa lepšie a nerobila zbytočné nervy každému naokolo seba. „Asi oceníš spoločnosť, čo?"

„Čo tu robíš? Dnes máš predsa nočnú," odvetila som okamžite, ešte si Alma ani nesadla vedľa mňa.

S úsmevom mi podala vreckovku, presne ako pri našom prvom stretnutí. „Mám, no napadlo mi, že bude dobre ak prídem skôr. Akosi som tušila, že na tom nebudeš moc dobre." Opatrne ku mne znova vystrela ruku a keď videla, že sa nechytám odtiahnuť, uhladila mi zjavne úplne strapaté vlasy. Dnes ráno ešte vyzerali celkom obstojne, no odvtedy som si ich od nervov stále prehrabávala z jednej strany na druhú a hrala sa s nimi. Až ma chvíľami skutočne premáhalo nutkanie si ich všetky vytrhať. „Už vieš niečo?"

Pokývala som hlavou, pevne stískajúc vreckovku v pravej dlani. Pomaly tomu budú štyri hodiny, no zatiaľ mi nikto neprišiel povedať, že si môžem aspoň trošku vydýchnuť. Že najhoršie má za sebou a už to bude lepšie. Pomaly a zjavne len na istú dobu, ale predsa. Lepšie ako nič. Aspoň bude môcť ísť domov. „Môže sa pokaziť veľa vecí, však?"

„Ale nemusí, nezabúdaj. Ide o jedného z najlepších kardiochirurgov v celej západnej Kanade, má za sebou oveľa ťažšie operácie a niekoľko desiatok úspešných transplantácií."

„Tu nejde o nedôveru voči lekárovi." Ja som tak celkom nedokázala veriť Neilovi. Darmo som sa za podobné myšlienky nenávidela, niečo vo mne mi šepkalo, že má tohto celého natoľko plné zuby, že keby skutočne ide do tuhého a rozhodnutie je na ňom, vzdá sa. Krivdila som mu, navonok ukazoval svetu akurát tak stále vôľu bojovať, ale... „Nie, nechajme tak." Mávla som nakoniec nad všetkým rukou, len nech nemusím vysvetľovať. „Zbláznim sa, ak do desiatich minút niekto nepríde."

„A to si predstav, že transplantácie trvajú aj desať a viac hodín. To aby si sa začala pomaly pripravovať."

„Už prišli tie zvyšné výsledky?" opýtala som sa okamžite s nádejou v hlase.

Alma však pokývala hlavou. „Najbližšie dni. No som si viac ako istá, že budú dobré. Pre jeho dobro ale dúfam, že srdce sa nenájde skôr ako o dva mesiace."

„Prečo?" Nechápavo som pokývala hlavou, podopierajúc si hlavu. Celé telo ma neskutočne bolelo, no moja hlava suverénne vyhrávala. Ako poslednú dobu stále. Vážne som si pomaly nespomínala na deň, keby by ma nebolela.

„Musí sa najprv plne zotaviť z tejto operácie. Pochybujem, že by druhú, navyše tak vážnu, riskli ak na tom nebude Neil dostatočne dobre." Dbala na to, aby znel jej hlas pokojne a nezabudla sa stále aspoň trošku usmievať. Jej už tak krásnu tvár to robilo ešte krajšou, zatiaľ čo lesklé čiernej vlasy mala dnes spustené a jemne zvlnené. „Načasovanie musí byť skrátka dokonalé. Inak to, bohužiaľ, nepôjde."

„Čo ak nikdy nebude dokonalé? Hovoril mi, že pár rokov dozadu sa v nemocnici skamarátil s jedným mladým mužom, ktorý čakal na nové srdce. Zomrel, lebo žiadne k dispozícii nebolo." Nedokázala som si bolesť jeho rodiny ani predstaviť. Koľko asi jeho žena plakala? Ako vysvetlila ich deťom, že otecko už domov nepríde? Dopekla, ako sa mohli diať takéto veci? A hlavne prečo? Prečo dokázal byť život natoľko krutý k niektorým ľuďom? „Ono je to niečo ako ruská ruleta, nie? Ak nemáš šťastie, zomrieš."

„Zaujímavé prirovnanie." Jej prívetivý smiech trocha povzbudil aj mňa. Veľmi sa snažila mi pomôcť, prišla dokonca mimo svojej pracovnej doby, nech tu nesedím celý čas sama.

„Veľmi ďakujem, že si prišla. Aj za všetko, či si pre nás pre oboch doteraz urobila." Zjavne nečakala, že ju hneď aj objímem. Aj mňa moja reakcia prekvapila, ale v tej chvíli sa to zdalo prirodzené. Mala môj obdiv, že nám tak nezištne pomáhala a snažila sa vyjsť v ústrety našim požiadavkám. Dopekla, veď na noc mi našla úplne úžasné miesto na spanie. Videla, ako som deň predtým zaspala v jednom z kresiel na konci chodby a dala ho vziať do Neilovej izby. Miesta bolo dosť, čiže žiadny problém v ceste nestál. „Neskutočne si to vážim."

„Z jednej strany je to moja práca. A z tej druhej som si vás oboch obľúbila, ste hrozne sympatická dvojka, ktorá si nič z tohto nezaslúži." Ale to ani väčšina ľudí, ktorá tu skončí. „Neil si ma získal hneď, ako ho priviezli. Chlapec ani nevedel čo sa okolo neho deje, sotva bol pri vedomí a hľadal ťa. Stále sa pýtal na nejakú Claru, ale nemal dosť síl mi povedať kto vlastne si. A nasledujúce ráno sem potom volal tvoj otec. No už pri tvojej prvej návšteve mi bolo jasné, že máte k sebe veľmi blízko. Nebol na teba príjemný pohľad, ako si ho tam s plačom držala za ruku a nevedela čo so sebou."

„Posledné dni je toho hrozne veľa, plus toto všetko. Občas fakt neviem čo so sebou." Ako dnes ráno. Veľa nechýbalo, aby som znova vyvracala lieky. V kúpeľni som zlé pocity predýchavala asi desať minút, dokonca za mnou prišiel aj Neil, aby sa uistil, že sa nič vážne nedeje. „Tiež riešim zdravotné problémy." Akurát iného charakteru. A prečo som jej to tu vôbec hovorila?

„Niečo vážne?"

„V podstate," zašepkala som. „Ale na psychickej báze." Hoci posledné dni boli fyzické prejavy skoro rovnako zlé a nedali mi vydýchnuť. Či už ich spôsobovala úzkosť alebo vynechanie liekov, išlo o neskutočnú nepohodu vo vlastnej koži. „Hádam bude čoskoro lepšie. Život sa trocha upokojí a tak." Nové lieky ma na smrť desili. Rovnako ako výsledky vyšetrení, ktoré mi pán Morisson minule spomínal. To bol jeden z dôvodov, prečo som nenávidela chodiť k lekárom a mala som z nich panický strach. Stále ma desilo, že sa nájde nejaký problém, s ním ma pošlú k nejakému inému špecialistovi, ten bude chcieť také a hentaké vyšetrenie, tam sa nájdu ďalšie problémy a kolotoč nikdy nezastane.

„Tak dúfam, že bude lepšie a obaja sa dáte rýchlo dokopy. Akurát sa, prosím, priprav, že tie prvé dni to s ním nebude vôbec ľahké. Už neraz sa stalo, že pacienti zostali po podobnej operácii úplne apatickí voči celému svetu, nechceli spolupracovať ani s nami ani s ich rodinou a podobne. Predsa len je to rana pre každého, kto si tým prejde."

„S tým akosi počítam." No bola som pripravená k nemu pristupovať s pokojom a trpezlivosťou? Možno áno. Možno nie. Posledné dni mi prišlo, že priamu odpoveď nedokážem dať absolútne na nič. Každú sekundu sa veci menili a svet sa zrazu nezdal vôbec rovnaký. A pritom v skutočnosti nič také nebolo na mieste. Alebo? „No snáď to pôjde." U neho to možno tak zlé nebude, nejde o prvú operáciu. Vie čo očakávať.

Alma ma bez nejakých slov navyše len pohladila po chrbte a zostala pri mne čakať v tichosti. Prizerala sa ako nervózne klepem pravou nohou, ako si znova prehadzujem vlasy z jednej strany na druhú a nepokojne si hľadám nejaké pohodlné miesto. To ale akoby neexistovalo, až som sa napokon musela postaviť a prechádzať sa hore-dole. Nikto tu okrem nás nečakal, čiže divné pohľady mojim smerom nehrozili.

„Dopekla, už sa naozaj zbláznim!" precedila som pomedzi zuby po asi ďalších dvadsiatich minútach. Určite sa dialo niečo, čo sa nemalo, lebo pomaly sa blížil koniec piatej hodiny a stále nikto nechodil. „Prečo ešte neskončili?" S úplne zaslzenými očami som pozrela na Almu, ktorá si medzitým písala s kamarátkou.

„Dôvodov môže byť veľa, nemysli hneď na to najhoršie," odvetila a pozrela na mňa od obrazovky telefónu. Počas včerajšej noci som si o priebehu operácie, pri ktorej sa pôvodná aortálna chlopňa mení za mechanickú, čítala neskutočne veľa. Prišlo mi, že poznám každý detail, všetko čo sa bude diať od začiatku až po koniec. No panika sa vo mne aj napriek všetkým týmto znalostiam divoko metala a nedala mi vydýchnuť. „Čoskoro niekto príde, ver mi."

Prikývla som, znova pochodujúc hore-dole, až sa mi z toho čoskoro začala motať hlava. Celá miestnosť mi prišla každou ďalšou sekundou stiesnenejšia a všetko okolo neskutočne iritujúce. Dokonca vŕzganie dverí niekde za mojim chrbtom, ktorému som najprv ani nevenovala pozornosť. Až keď sa ozvali kroky a Alma vstala zo svojho miesta. Okamžite som sa otočila k staršej sestričke oblečenej, akoby prišla rovno z operačnej sály. Ony dve sa potichu pozdravili a až potom venovala pozornosť mne.

„Ty si Clara, však?" Prikývla som, zvierajúc ruky v päsť. „Môžeš si trocha vydýchnuť, všetko prebehlo v poriadku, hoci nám to trvalo trošku dlhšie." V tej chvíli to bolo, akoby zo mňa spadol ten najväčší a najťažší balvan sveta. Až mi chvíľu prišlo, že od toľkej úľavy skončím na zemi, tak veľmi sa mi od prívalu šťastia zamotala hlava. Akoby som po posledných dňoch mohla po prvé konečne znova dýchať. „Zatiaľ ťa za ním ale vziať nemôžem. Výslovne si žiadal, aby sme ťa k nemu pustili až keď sa preberie."

„Jasné, ďakujem," vyšlo zo mňa úplne bez hlasu, zatiaľ čo po lícach sa mi skotúľali dovtedy zadržiavané slzy. No na perách sa mi zároveň sformoval úsmev, s ktorým som pomaly klesla na kolená. „Ďakujem," zopakovala som stále s úsmevom. Musela som rešpektovať jeho požiadavku, hoci ma troška miatla, ale ako myslí. Najhoršie má za sebou, už som sa mohla upokojiť, hoci ho najbližšie hodiny ešte zjavne neuvidím.

Obe na mňa s úsmevom hľadeli, zatiaľ čo ja som si utierala slzy a snažila sa viac neplakať. Už na to predsa nebol dôvod, nie? Tak prečo mi prišlo, že sa po neviem koľkých dňoch môžem konečne normálne vyplakať? Plač bol predsa na dennom poriadku, čím bol tento natoľko výnimočný? „No poď, vezmem ťa na poriadny obed. Dnes si ešte určite nič nejedla." Alma mi opatrne pomohla na nohy a radostne ma objala. „Možno už bude hore kým sa vrátime." Stále trocha neisto som prikývla, ale jej ponuku prijala. Bolo neskutočne vítané vypadnúť na čerstvý vzduch.

***

„Prisahám, že minule... to bolo horšie. Akože je mi... je mi na zomretie, ale... bolo už... horšie."

„Umieranie sa už nekoná, svoju šancu si prepásol," odpovedala som aspoň troška pobavene, otvárajúc unavene oči. Bolo pomaly pol jedenástej v noci a na oddelení ticho, ktoré veľmi lákalo k spánku. Posledná noc bola aj tak nanič, ani jeden z nás počas nej priveľa nenaspal. „Radím ti akurát tak spať, vtedy nebude bolieť nič."

„Nejde o bolesť," odvetil Neil chrapľavým hlasom. „Ale celkový ten pocit. Cítim sa ako... na to slová ani ni... nie sú." Napokon ma k nemu dnes už skoro ani nepustili. Bolo tesne po desiatej večer, kým ma konečne prišiel niekto ohlásiť, že je pri vedomí a pýta sa na mňa. Dovtedy som ležala v jeho predošlej izbe, snažila sa hrať na jeho gitare a kde-tu prehodila pár slov s Almou, ktorá sa chodila uisťovať, že som sa ešte nezbláznila. Volala som s otcom, písala bratovi a mame. Nikto však nemal povzbudivé slová, s Claire priveľmi stále nebolo slova, hoci aspoň niečo im porozprávala. Austin mi sľúbil, že zajtra zavolá a všetko mi lepšie vysvetlí, dnes sa mu detaily vypisovať nechceli. Otec chcel za mnou poobede prísť, no podarilo sa mi ho odhovoriť. Chodil by zbytočne, ja som bola priveľmi vyčerpaná na nejaké aktivity. Bolo lepšie proste ležať a pozerať do stropu s o niečo čistejšou hlavou. „Neteším sa na zajtra."

„Čo bude zajtra?"

„Musím sa postaviť. Prvýkrát je to... nahovno." Jeho pokus o smiech padol po dnešnom dni skutočne dobre. Do tohto prostredia sa však akosi nehodil. A rozhodne nie k nemu v takomto stave. Alma mi hovorila, aby som sa pripravila na nie práve pekný pohľad, ale v prvé sekundy to tu so mnou aj tak zamávalo. Všetko od stlmených svetiel a o to výraznejšiu žiaru rovno niekoľkých rôznych monitorov, cez kanylu zapichnutú v Neilovom krku, až po dve tenké priehľadné hadičky, ktoré mu ešte aj teraz trčali z hrude a mali sa postarať o odvádzanie krvi a prebytočnej tekutiny z oblasti okolo srdca. Vydesil ma jeho prvotný výraz, to ako roztrasene ku mne vystrel ruku aj to ako zachrípnuto znel. Proste všetko bolo na prvý pohľad neskutočne neprirodzené, naháňajúce strach a neistotu.

„To už tak skoro?"

„Keby sa preberiem skôr... už... už dnes by na tom trvali. Je treba čím... čím skôr." Znova som unavene zavrela oči a prekrížila si ruky na hrudi. Nebolo mi tu pohodlne ani náhodou. Už som netušila ako sa posadiť, aby ma niečo nebolelo. Posledné dni boli plné povaľovania sa kade-tade a potom to stále takto dopadlo. Už mi nevyhovovala absolútne žiadna poloha a sedenie, ležanie aj samotné státie sa stávali neskutočne nepohodlnými. „Sestrička mi hovorila, že... že chirurg poriadne nadával, keď... mi šil ranu. Tetovanie si úlohu splnilo." Znova sa potichu zasmial, na čo sa však vzápätí trocha rozkašľal a skrivil tvár do neskutočne bolestivej grimasy. „Asi by som nemal toľko... rozprávať."

„Čoskoro aj tak pôjdem, čiže nebudeš mať s kým debatovať. Jedine ak si sem zavoláš sestričky."

„Možno keby sú mladé... a pekné." S úškrnom som nad ním pokývala hlavou a hoci nedobrovoľne, ale vstala na nohy. Mala som svoju večernú dávku liekov, no napriek všetkému mi bolo akosi pritesno vo vlastnom tele. Chvíľami bolo nemožné sa poriadne zhlboka nadýchnuť, takou váhou mi úzkosť tlačila na hruď. „Navyše... Alma je ďaleko. Nemám sa s kým rozprávať."

„Ale, ale? Počula som práve svoje meno?" V momente som otočila hlavu ku dverám, v ktorých sa objavila Alma aj s jej žiarivým úsmevom. „No čo, hrdina? Tvoje hadíky to prežili v zdraví?" Potichu za sebou zavrela dvere a usadila sa na stoličku, kde som pred chvíľou ešte sedela ja. Dnes v noci musel Neil zostať na druhej, oveľa dôslednejšie sledovanej časti oddelenia, než kde ležal doteraz. A preto sa stal personál zrazu úplne neznámym a bolo tu také ticho. Tu ležali zväčša len pacienti tesne po operáciách, ktorí priveľa hluku nenarobili. „Počula som koľko nadávok sa nieslo operačnou sálou, keď prišlo na zašívanie." Bez toho, aby čo i len zaváhala mu postrapatila vlasy.

„Môžeš sa pozrieť," odvetil jej šikovne, tiež dvíhajúc pravý kútik úst do úsmevu.

„Zajtra, keď si ťa zas oficiálne prevezmem. Nemá teraz cenu zbytočne odkrývať čerstvú jazvu." Po chvíľke pozrela na mňa, ako zrazu postávam v rohu miestnosti a kývla mi hlavou, nech idem späť k nim. „Som tu len na skok. A aby som ti ukradla Claru, už by mala ísť." Neil okamžite nesúhlasne pokýval hlavou. „Zajtra už môže byť s tebou koľko chce. Už sa teším ako ti pomôžeme na nohy."

„Len to nie," odsekol znechutene. „Radšej... radšej ti zaspievam."

„To si píš, že mi zaspievaš. Včera si sa z toho vyvliekol, no bez toho domov nepôjdeš." Pozrela naňho pri týchto slovách zrazu až prekvapivo prísne, no žartovný podtón v jej hlase premenil aj tak škaredý pohľad na pokus o žart, ktorý mal odľahčiť celú situáciu. Nemusela sem po mňa chodiť, no zjavne vedela, že jej dobrá nálada tu bude potrebná. „Poriadne sa vyspi, neboj sa pýtať si niečo na bolesť ak ti nie je dobre a keby sa ti hocičo nepozdáva, zavolaj niekoho z personálu, jasné? Nieže sa tu budeš potichu trápiť a spôsobíš si nejaký zbytočný problém."

„Neboj sa," uistil ju, unavene zatvárajúc oči. „Zajtra som už tvoj."

„Teším sa." Svižne sa postavila na nohy, popriala mu dobrú noc a mne odkázala, že počká na chodbe. Vraj ešte prehodí niekoľko slov s kolegyňami.

Maximálne opatrne som sa ešte na chvíľu posadila na kraj postele, nežne ho berúc za ruku, v ktorej ako zázrakom nemal zapichnuté nič. „Keby niečo, pokojne po mňa pošli, hej? No skús si pospať, bude ti potom lepšie."

„Ďakujem, že si tu." Na chvíľku ešte pootvoril tie svoje prekrásne oči, pohľad do ktorých ma upokojil ešte o niečo viac. Vážne bolo po najhoršom a hoci stále nebol za vodou a toto celé nebolo magickým liekom, na teraz už bude dobre. Možno len na pár mesiacov, ale aj to je niečo. „Dobrú noc, Clara."

„Dobrú noc, Neil." Váhavo, ale pritiahla som si jeho ruku k perám a pobozkala no na hánky. S maličkým náznakom úsmevu som ho následne pustila a postavila sa na odchod. Obaja sme si potrebovali konečne pospať. Bez zbytočného dlhého premýšľania ohľadne toho, ako dnešok pôjde a ako sa skončí. Či sa budeme na jeho konci spolu rozprávať, či ešte jeden druhého vôbec uvidíme. Tým všetkým sme si už prešli, poplakali sme si a mohli sme to nechať za sebou. Dnes nás už do ríše snov nemuseli vyprevádzať neistota a strach. A rozhodne nás nemuseli držať hore dlho do noci.

„Clara?"

„Hm?" Otočila som sa späť k nemu s rukou na kľučke. „Čo ešte?" Ľavú ruku som pri svojej otázke stisla v päsť a pevne zaťala sánku. Bolo mi tak hrozne nanič a skrývať to bolo ešte náročnejšie.

„Nebola si v divadle, že?" Pomaly ku mne pootočil hlavu, čakajúc na moju reakciu. Odpoveď zjavne dobre vedel aj bez nejakej mojej reakcie, no predsa na mňa hľadel až kým som pokývala hlavou a následne otvorila dvere. Bez nejakého slova navyše som zavrela a následne sa s Almou vrátila do jeho predošlej izby, kde sme mali zložené veci. Spomienky na celé divadlo som sa pritom snažila vytesniť z mysle ako to len išlo. Bola chyba ísť tam a určite bola chyba mu o tom povedať.

Zničene som klesla na kraj ustlanej postele a chvíľu sedela úplne bez pohnutia. Aj tu bolo našťastie ticho, ozývali sa akurát tak tiché rozhovory sestričiek. Z batoha som si vytiahla veci na prezlečenie a zašla pod sprchu. Kúpeľňa bola úplne maličká, no postačujúca. Od nemocnice nemalo cenu očakávať luxus, hlavné bolo zjavne aspoň nejaké to súkromie, ktoré si ani nie všetky nemocnice mohli dovoliť. A hoci som si myslela, že príjemne teplá voda mi pomôže sa trošku uvoľniť, nebolo tomu tak. Pocit uvoľnenia neprichádzal, skôr som sa stále paranoidne obzerala všade okolo seba. Sprcha teda netrvala dlhšie ako päť minút, po ktorých som sa v rýchlosti poobliekala, umyla si zuby a pozbierala vlasy do vrkoča.

Niekoľko hodín dozadu som sa snažila dovolať aj svojmu psychiatrovi, ale zakaždým ma zrušil. Až teraz mi prišla od neho správa, aby som sa nehnevala, no skutočne nemal na výber, vraj mi zajtra ráno zavolá a všetko si preberieme. Niekde v kútiku duše ma aj tešilo, že dnes sa mu nebudem musieť spovedať, no... čakal ma ešte jeden zjavne náročnejší telefonát. Po posledných dňoch som mala strach opäť hovoriť s Roderickom. Nie kvôli niečomu konkrétnemu, ale kvôli náladám nás oboch. Riešili sme natoľko odlišné problémy a pritom sme nedokázali pomôcť tomu druhému, aj keď sme veľmi chceli.

Dlhé minúty som tak obracala mobil v ruke a ešte aj potom jeho číslo vytočila s veľkou neistotou. Na prvé tri zvonenia ani nezodvihol, až keď som už chcela skoro zložiť. „Ahoj," pozdravil ma oveľa veselšie, než som čakala. „Myslel som, že ti napíšem či ešte nespíš. No trocha som váhal."

„Hej, ja tiež. No ako počujem, máš celkom dobrú náladu."

„Dnešok bol konečne o niečo lepší. Charlie mi robil spoločnosť celé poobede, vzal som ho potom na zmrzlinu a odprevadil aj s Florence domov. To jeho rozkošné sťažovanie si na základnú školu ma priviedlo na lepšie myšlienky." Už minule mi spomínal, že sa na mňa chlapec pýtal a chce sa so mnou v decembri zoznámiť. Nechápala som síce jeho dôvody, ale pri počúvaní ako dobre im to s Roderickom spolu ide, ani nebolo treba. No bolo prekvapením, že tak skvele vychádzal s deckami? On bol proste taký typ, byť na ich mieste, tiež ho dozaista úplne žeriem. Jednak asi preto, že občas sa tiež choval ako malé dieťa. „Zajtra po neho dokonca idem do školy a rovno odtiaľ ideme na jednu z pláží v Honolulu. Jeho mama bude vraj dlhšie v práci, ja mám voľno, a tak ju presvedčil, že dovtedy na neho dám pozor ja. Bláznivý chlapec." Jeho slová boli tak plné nadšenia. Až by som bola prisahala, že od radosti dnes ani nezaspí, natoľko uvítal toto rozptýlenie. „No dosť o mne, ako sa máš ty?"

„Unavene." To jedno slovo teraz dokonale stačilo. Nech už mi bolo posledné dni hocijako zle, únava začínala byť tou najhoršou. Darmo som aj doma spala niekoľko hodín, po prebudení mi bolo rovnako nanič, akoby som oči nezavrela ani na sekundu. „No s liekmi je to už konečne zas fajn. Stále beriem len polovičnú dávku, idem na to pre istotu ešte pomaly, no zlepšuje sa to."

„Super, to rád počujem." Pri terajších problémoch v jeho živote som chcela moju realitu aspoň trošku prikrášliť. Stále mi bolo nenormálne nanič, úzkosť nemala konca-kraja, ale o niečo lepšie predsa len bolo. A hlavne to s liekmi nebolo žiadne klamstvo, darilo sa mi ich zas brať pravidelne. „Už si v posteli?"

„Ešte sa motám naokolo." Premýšľala som, či načať tému o ktorej on doposiaľ netušil. Celé posledné dni nevedel, že ja trávim skoro všetok čas v nemocnici. Dávala som si pozor, nech sa neprerieknem, no zároveň ma hnevalo, že mu nehovorím niečo tak podstatné. Veď nemusel vedieť hneď všetko, stačila by aj maličká časť pravdy. Zvyšok by bolo najlepšie si prebrať osobne, čo ma ale na smrť desilo. Tá predstava, že si sadnem pred neho a rozhovorím sa mu o všetkom, čo sa minulú zimu udialo a čo skutočne stálo za mojim odchodom domov. „Ty si kade?"

„Ležím s Florence na pláži. Konečne je tu pokoj, domov sa mi ešte nechce." Dobre, možno toto bola naozaj perfektná šanca prehovoriť. Bol sám, nemalo ho čo rozptyľovať a určite ma bude tým pádom veľmi pozorne počúvať.

Sťažka som nabrala vzduch do pľúc a podišla k oknu. Odostrela som žalúzie, hľadiac von na tmavú príjazdovú cestu nemocnice. „Mohli by sme sa trocha vážnejšie porozprávať?" opýtala som sa napokon, zatínajúc voľnú ruku v päsť. Bude to v poriadku, len musím zvoliť správne slová a všetko vysvetliť veľmi citlivo a opatrne. „Je tu niečo dôležité, čo som ti nepovedala a čo veľmi výrazne ovplyvnilo posledné dni."

Na druhej strane zostalo chvíľku ticho, ktoré ma len zbytočne prestrašilo. „Dobre, jasné... povedz mi, čo potrebuješ, počúvam ťa." On možno počúval, ale mne na jazyk zrazu neprichádzali žiadne slová. Iba som nemo pozerala pred seba, zatiaľ čo srdce mi divoko mlátilo do rebier. Vedela som, že raz mu to musím povedať, tak čo? Načo toľko nervozity? „Clara, pokojne hovor."

„Nikdy som ti nepovedala, že som si našla tu doma kamaráta. Stretli sme sa v maminom kvetinárstve a akosi sa zblížili. Hlavne teda po mojom návrate z USA." Hovorila som maximálne pomaly, uvedomujúc si význam každého jedného slova. „Volá sa Neil, podujal sa, že ma naučí hrať na gitare, jemu to ide veľmi dobre. Párkrát bol u nás doma, pomáhal mi znova začať spievať a tak. A posledné dni som s ním strávila v nemocnici v Calgary, dnes podstúpil dosť vážnu operáciu srdca. Už v podstate piatu za jeho život." Išlo o veľmi okresanú verziu toho všetkého, čo ma s Neilom spájalo. Bolo tam tak hrozne veľa vynechaných detailov, ktoré ale svetlo sveta ešte uzrieť nesmeli. Nie takto cez telefón. Všetky museli vydržať ešte niečo málo cez mesiac, kým nebudeme zase spolu. „Ja viem, že som si podobnú vec nemala nechávať pre seba tak dlho."

„Je to iba kamarát... však?" Pri opatrnom tóne jeho hlasu mi vystúpili slzy do očí. Akoby cítil, že veľkú časť tohto celého som si nechala zatiaľ pre seba. „Clara, povedz mi pravdu, nech je akákoľvek." Pravdu? Pravdu o nociach, ktoré som strávila s Neilom a nie s ním? O nociach, počas ktorých som ho nemilovala o nič menej, no proste som nechcela byť v jeho spoločnosti a tak som utekala ku chlapcovi, ktorý rozumel mojej bolesti? Chcel počuť o niekom, kto mi pomohol uniesť vinu z bratovej smrti a niekom, kto ma skoro dostal do hrobu? O niekom, koho som pustila späť do života aj napriek všetkému?

„Ja milujem teba, jasné? Nikdy tomu inak nebolo, prisahám." Ako som minule povedala aj Neilovi... jeho som ako svojho partnera milovať nemohla. Nešlo to, keď moje srdce túžilo jedine po láske od Rodericka. Neila som ľúbila iným spôsobom, ako osobu, ktorá prebudila vo mne niečo, čo o pozornosť kričalo toľko rokov. Ako niekoho, kto ma držal nad vodou a zároveň potopil počas najhorších dní v mojom živote. „Nedokázala by som si predstaviť cítiť k niekomu to, čo cítim k tebe, Roderick."

„Tak prečo si mi o ňom nepovedala hneď?" Pomaly mi slzy stiekli po lícach, pričom do hrdla sa mi dral výkrik úplného zúfalstva. Mal na podobné otázky všetky práva, bolo by zvláštne, keby sa ich nepýta, ale... ja som akosi zrazu nemala odpovede. Žiadne také, ktoré by bolo správne povedať cez telefón. „Bála si sa, že budem reagovať ako na tvoje kamarátstvo s Maximom?"

Od zúfalstva som sa až zasmiala. „Hej, niečo... niečo také. Vieš, bolo to medzi nami dosť komplikované už od začiatku, on... on poznal aj Andyho a..." A ja som sa stále viac a viac zamotávala. Keby nie som zbabelec, mohol pravdu vedieť už dávno. Najlepšie hneď začiatkom roka, pričom by sme si obaja ušetrili tony bolesti. „No chvíľami to bolo proste nanič. Hádali sme sa, udobrovali sa pri hudbe, na pohotovosti a tak ďalej."

„Určite nie je krajší ako ja," zahlásil zrazu so smiechom a neuveriteľnou ľahkosťou v hlase. „Alebo sa mýlim?" Skutočne chcel, aby som odpovedala? Dopekla, veď porovnať ich by bolo ako hľadať spojitosti medzi slnečným počasím a dobou ľadovou. Zbytočné a doslova nemožné. Obaja mali to niečo, čo mi zakaždým vyrazilo dych a čo mi na nich učarovalo pri každom jednom pohľade.

„Nezaháňaj ma takýmito otázkami do kúta," povedala som so smiechom cez slzy na odľahčenie situácie. Dýchalo sa mi neskutočne ťažko, stále som sa desila každého jedného slova ktoré padlo a ktoré by ešte mohlo padnúť. Nerobil z toho tragédiu, no to sa mohlo behom niekoľkých sekúnd zmeniť. „Vážne ma to hrozne mrzí, mala som ti niečo takéto povedať. Ak aj nie hneď, keď sme sa spoznali, aspoň o niečo skôr. Naša situácie je dosť náročná aj bez podobných tajností."

„To máš pravdu," odpovedal po chvíľke. Kým bol ticho, v pozadí bolo počuť tiché šumenie oceánu, ktoré ma v spomienkach prenieslo späť do Mexika. Tie dni boli jedny z najkrajších za posledný rok. O to viac, že sme si ich neplánovali. Ich spontánnosť priniesla to neskutočné množstvo mágie a lásky. „Clara, nechcem sa hádať. Nechcem, aby sme dopadli ako naposledy, aby sme po sebe zas kričali a nehovorili spolu niekoľko dní len preto, že nevieme ako sa ospravedlniť a bojíme sa reakcie toho druhého. Zvládli sme pol roka, o mesiac zase budeme spolu, musíme to nejako vydržať, dobre? Sľúb mi to."

„Ja viem, Roderick." Nič som medzi nami predsa rozbíjať nechcela. Milujem toho chlapca najviac na celom svete, o tom pochybnosti neboli. „Sľubujem, že to zvládneme. A potom už budeme len spolu, však?" Konečne som chcela hodiť všetko za hlavu, všetky moje ťažkosti a striasť sa tieňov minulosti. Nech už budúcnosť patrí len nám a našim plánom, podľa ktorých si zariadime šťastný spoločný život. Bude jedno kde, len aby sme boli konečne spolu.

„Hádam áno. Už proste žime normálne, pod jednou strechou a zaspávajme každú noc vedľa seba."

„To sa ti bude zaspávať, čo? Budeš chcieť rozmaznávať a hladkať na dennom poriadku." A mne to hádam nebudem vadiť nikdy. Určite prídu dni, kedy si k nemu budem líhať so slzami v očiach a hroznou nechuťou voči akémukoľvek fyzickému kontaktu. A my ich budeme musieť prežiť, potichu pretrpieť, možno si pokričať a pomaly znova začať kráčať dopredu. „Bojím sa." Za akým účelom som zas hovorila tieto slová nahlas? Chcela som počuť nejaké chlácholivé slová?

„Ja viem, láska, a veľmi ma to mrzí. Prial by som si ťa teraz poriadne objať a nepustiť aspoň dva dni v kuse. Potom by sme si všetko prebrali, možno si trocha poplakali a bolo by troška lepšie." Hej, presne to by padlo teraz najlepšie. Po toľkom strese, po všetkom, čím boli posledné dni preplnené, by padlo najlepšie ľahnúť si do teplého piesku, pevne ho vziať za ruku a hodinu v tichosti pozorovať hviezdy, pričom vlny oceánu by šumeli len kúsok od nás. Chcela som jeho, aby bolo všetko v poriadku a zas aspoň trocha pekné. No keď som sa pozrela naokolo seba, bola tu len prázdna nemocničná izba, Neilove stále reálne problémy, ktoré sa vrátia a zas sa ho budú snažiť zabiť. Na chvíľu mi dnes odľahlo, keď som si k nemu sadla a prehovoril na mňa... ale keď som ho tam nechala a zas sa vrátila sem, keď som vyšla z pod teplej sprchy... Na pleciach mi opäť pristála priťažká realita.

Niekoľkokrát som sa zhlboka nadýchla, ľavou rukou si vošla do vlasov a schúlila sa do svojho kresla. Nesmela som znova začať premýšľať nad všetkým, čo by sa mohlo a nemohlo stať. Toho už bolo dosť. „Vieš, ako som ti minule hovorila o spievaní?" spýtala som sa neisto. To prekliate divadlo mi nedalo pokoj, tak prečo si nevypočuť názory viacerých ľudí? Neil mi už svoje povedal, zajtra ráno som sa chcela porozprávať s rodičmi a teraz by svojou troškou mohol prispieť aj Roderick. „Pred pár dňami som sa z nemocnice zatúlala do divadla, kde som predtým párkrát vystupovala. Z nostalgie, možno zo zúfalosti, neviem. No narazila som tam na skupinku deciek asi v mojom veku, chvíľku som ich sledovala a tak. Spomínala aké bolo stáť na rovnakom javisku." Až sa mi aj napriek slzám natlačil úsmev na tvár. „Zjavne nacvičovali nejakú divadelnú hru, možno muzikál, netuším presne. No ich speváčka dostala padáka priamo pred mojimi očami."

„A ty si potom vybehla hore na pódium a ukázala si im, ako sa to robí, že?" spýtal sa so smiechom a vrcholne nadšeným tónom. Živo som si spomínala na noc v klube v Mexiku, kde som sa odviazala natoľko, že som spievala rovno pred ním. Bola to jedna z najlepších nocí v celom mojom živote, hoci išlo o iný druh zábavy, než aký som inak vyhľadávala. „Alebo ti rovno ponúkli hlavnú rolu?"

Jeho smiech bol taký rozkošný. Ako on celý. „Ja neviem, či sa ma ten chlapec, zjavne brat baby, ktorá to tam má pod palcom, pýtal, či viem spievať len zo žartu alebo nie. Spanikárila som a ušla. Chcela som zabudnúť, pustiť to z hlavy a tváriť sa akoby nič. No hovoril som o tom pred Neilom a presviedčal ma nech idem späť a skúsim to. Mala som ísť dnes, kým ho operovali, ale to nešlo. Nervy z toho celého a..." A skrátka sa všetko viac a viac zamotávalo a ja sama som nevedela, čo chcem a čo by bolo pre mňa najlepšie. Svet sa akosi rúcal každú sekundu, nech moje kroky viedli kamkoľvek. „Chcem ísť späť, ísť tam, vziať do rúk ten prekliaty mikrofón a spievať tak hlasno ako ešte nikdy predtým. No na smrť ma to desí, Roderick."

Chvíľku váhal s odpoveďou, zatiaľ čo Florence odpovedala hneď. Zaštekala tak hlasno, akoby chcela môj problém poriešiť namiesto jej drahého majiteľa. „Viem, že si mi nepovedala celý príbeh za tvojou láskou k spevu, netuším čo ťa môže natoľko desiť, ak si predtým vyhrávala súťaže, ale..."

„Nepovedala, lebo to ešte aj po deviatich rokoch stále bolí, Roderick. Že..." Na chvíľku som sa zasekla, zhlboka sa nadýchla a bola pripravená pokračovať. Začať, hovoriť a dopovedať. Všetko. „Že som mala šancu dostať sa na jednu z najlepších stredných škôl, kde by som mohla študovať spev a klavír. Že to bolo na dosah ruky a moja vtedajšia najlepšia kamarátka všetko zničila. Že v tej dobe sa u mňa objavili prvé problémy so správaním s nepochopiteľnými zmenami nálad, ničila som zrazu život každému vrátane seba. Poštvala som proti sebe svoju kamarátku a ona so svojou novou partou mi zničili všetko. Totálne ma na vystúpení zosmiešnili pred celou školou a rodičmi, ja som s revom ušla z pódia a odvtedy sa naň nikdy znova nepostavila s mikrofónom v ruke." Ja som tie decká nevinila z toho, kto dnes som a aká cesta ma sem priviedla. Boli hlúpe a robili nezmyselné veci v domnienke, že je to vtipné. Dobre, to nezmením. Za tie roky som na nich nemyslela, lebo tu boli vážnejšie problémy, niekto iný, koho som vinila. Seba. „Po tom prekliatom vystúpení sa začala formovať moja prvá depresívna epizóda, tam začali problémy s úzkosťou a celkovo s ľuďmi. Tá moja dokonalá kamarátka zničila nahrávku, ktorá ma mala dostať do tej prestížnej školy. Keď ma tam volali, aby som im to celé vysvetlila, ja som doma plakala v posteli celé dni a noci, nechápala som čo sa to so mnou deje a hlavne prečo. A potom prišli hádky s rodičmi, rozbíjanie tanierov, bitky s otcom a tí dvaja nanič psychiatri pred pánom Morissonom."

„Clara..." Možno moje posledné slová už ani nerozumel, tak veľmi som pri nich plakala. Ťažko sa mi dokonca sústreďovalo na dýchanie, no keby sa ani nesnažím, zbytočne by ma obliala vlna paniky. A na to predsa nebol dôvod, nie? Nič sa nedialo, len som mu hovorila veci, ktoré mal dávno vedieť. „Ja... ja fakt neviem čo povedať, aby som ti teraz neublížil. Nemusela si mi to hovoriť teraz a takto narýchlo, nechcel som ťa do toho dotlačiť."

„Mal si to vedieť už dávno." Tuho som na chvíľku privrela oči a pevne stisla pery k sebe, nech mu tu nevzlykám do telefónu ako chudera. Bolo to moje rozhodnutie, ja som mu to chcela povedať teraz a takto. „Aspoň vieš, prečo ma to tak hrozne desí. A láka."

„Z toho mála, čo som počul, spievaš nádherne. Tak prečo by si to nemala ani skúsiť? Viem, že neúspech bude bolieť, ale ak to neskúsiš, nebude to o nič lepšie, nie?"

Kolená som si pritiahla k hrudi a bradou sa o ne oprela. „Keby si na mojom mieste?"

„Nie som."

„Ja viem, ale..." Ale čo? Mal rozhodnúť za mňa? Skutočne? Vo veci, ktorá bola čisto mojou záležitosťou? „Mám tam ísť, však?" Jeho mlčanie úplne stačilo. Rodičia by mi povedia dozaista to isté. Nech to aspoň skúsim. Nech zo seba strasiem pavučiny minulosti a vymotám sa z nich. Nič ma predsa pri neúspechu nedrží, to len ja som tam posledných deväť rokov dobrovoľne sedela a ronila slzy nad ranou, ktorá... ktorá síce občas bolela a krvácala, ale inak už tak veľká zjavne ani nebola. Veď som spievala s Brooke na moste a v aute, u nás doma v kostole, s Neilom, niekoľkokrát s otcom... Čo mi ešte stálo v ceste?

„Poriadne sa vyspi a ráno uvidíš. No ak to chceš, nečakaj. Uvidíš, že ti odľahne, hoci teraz ti je možno zle z predstavy, žeby si to skutočne urobila." Trápilo ma dosť vecí, nemusela ešte aj táto. Veď... veď prečo by sa mi to nemohlo podariť? Viem spievať, vždy som vedela spievať. „Ak myslíš, zavolaj mi ešte predtým. Možno dám dokopy pár slov, ktoré ti dodajú odvahu."

„Uvidíme ako sa vyspím. Či sa vôbec vyspím." Snažila som sa poutierať si slzy, no ešte stále prichádzali ďalšie. Každý nádych nepredstaviteľne bolel, až som sa musela postaviť z kresla a zvaliť sa na prázdnu posteľ, kde som sa schúlila do klbka. „Prepáč, ak som na teba vytiahla veci, ktoré by sa nemali riešiť cez telefón. No posledné dni je toho tak hrozne veľa, mám pocit, že mi vybuchne hlava, ak nebudem hovoriť v tej chvíli, ako mi niečo podobné napadne."

„Je tu ešte niečo, čo mi potrebuješ povedať?" opýtal sa neskutočne láskavo a hlavne trpezlivo. „Alebo skúsiš už spať? U vás je už neskoro."

„Pochybujem, že sa mi tu podarí spať." Myslela som si, že dnešná noc bude už ľahšia, ale týmto všetkým som sa vrátila na začiatok a cítila sa možno ešte horšie ako včera. „Ale skúsim. Bolí ma hlava." Možno by som sa mala zmieniť pánovi Morissonovi. Zvykla ma hlava bolievať aj predtým, stres a úzkosť narobili škodu aj v tomto smere, ale poslednú dobu fakt nebol deň, aby ma hlava netrápila.

„Dobrú noc, láska. Milujem ťa viac, než si vieš predstaviť."

„Dobrú noc," odvetila som potichu. „Veľmi, veľmi ťa milujem, Roderick. Nezabudni na to nech už urobím hocičo." Bolo ľahšie nepočkať na nejakú odozvu. Proste som hovor zrušila, mobil hodila za seba na voľnú časť postele a znova sa rozplakala, akoby sa celý svet rozpadal priamo pred mojimi očami.

***

Uzimene som posedávala na lavičke pred nemocnicou a čakala na otca. Nespomínal mi aké auto si požičal, čiže každé jedno prichádzajúce ma donútilo o niečo zbystriť pozornosť. Veľmi som sa snažila dať sa dokopy, nech vyzerám aspoň trošku reprezentatívne, ale všetko moje úsilie bolo márne. Po toľkom plači mi zostali napuchnuté oči, ktorým nepomáhali ani raňajšie slzy. Chcela som pozrieť Neila, ale nedovolili mi ísť za ním. Alma ma v noci neprišla zobudiť, hoci nastalo pár problémov. Trocha zvýšená teplota po podobnej operácii vraj býva normálna, ale nie horúčky, aké sa dostavili v jeho prípade. Vzali mu krv, aby zistila možné príčiny a nasadili mu pre istotu antibiotiká.

Čakám na otca, mal by tu byť každú chvíľu. Noc nebola nič moc, veľakrát som sa budila a potom premýšľala nad hlúposťami.

Mohla si mi napísať, tiež som bol hore. Z pláže sme sa vrátili okolo polnoci, skúsil som si ľahnúť, no nešlo to proste. Tak som šiel do záhrady otravovať Franka a potom sme s Florence obaja skončili v hojdacej sieti, kde ma ráno našla mama.

Tak to vážne nie je nič moc. U nás keby tráviš noc vonku, zamrzol by si. Posledné dni sa dosť ochladilo, už som musela vytiahnuť hrubší kabát.

A to je normálne v tomto období?

V podstate hej.

Ak už sme zažili aj prvý sneh, takáto zima prekvapením skutočne nebola. Skôr to niekoľkodňové oteplenie, ktoré sme tu nedávno mali. S tým nepočítal asi nikto, ale keď teraz teplota znova klesla a počas noci začínalo mrznúť, všetko bolo späť v normálne. Toto bola Kanada v celej svojej prirodzenosti.

Tešíš sa už na Vianoce pod palmami a v plavkách? Ak teda budeme na Vianoce tu u nás. Premýšľala si už nad tým?

Popravde ani nie. No možno by skutočne nebolo zlé skúsiť tropické Vianoce. Bude mi ľúto, že nebudem s rodičmi v tom najťažšom období, ale bolo by to tak asi lepšie. Fakt nemám náladu na všetky tie výčitky a smútok, bez ktorých to nepôjde.

Podobné emócie budú úplne v poriadku, poplačem si niekoľkokrát určite aj ja, no... keby mám byť v centre toho celého, asi by som sa zbláznila. Nechcela som ani pomyslieť na prežitie podobných chvíľ, akými som prešla minulý rok. Bolo by zjavne lepšie, keby všetci smútime osamote, ďaleko od seba. Keby si doprajeme čas, pouvažujeme a konečne sa pokúsime pohnúť vpred. Lebo hoci sa zdalo, že ja aj rodičia žijeme svoje životy ďalej, iba sme prestupovali na mieste, pričom scenéria naokolo nás sa hýbala. Nahovárali sme si, že sa to celé zlepšuje a my robíme pokroky, ale... nebolo tomu tak. Dvojičky to mali z tohto hľadiska o niečo jednoduchšie, odstup od nášho domu vytvoril aspoň nejakú bariéru medzi ich každodennými životmi a touto tragédiou. Nehovorím, že na Andyho zabudli, to určite nie, no aspoň nemuseli predstierať, že nevidia a hlavne nepočujú plač našich rodičov.

A áno, aj napriek tomuto všetkému, napriek toľkej bolesti, ktorá pramenila z tejto tragédie, som bola ochotná posledné dni stráviť po boku niekoho, kto k tomu prispel. Kto mu dal drogy, hoci bol k tomu tiež donútený. Zjavne navždy ma bude pri pohľade do jeho tváre prenasledovať bratova smrť, no predsa som bola rozhodnutá ponechať si ho vo svojom živote. Pre zjavne maximálne sebecké dôvody, ktorým by okrem mňa nepochopil nikto.

„Ahoj, dievčatko," oslovil ma niekto nečakane, až mnou myklo od ľaku. Našťastie si však ku mne prisadol otec, dokonca s maličkým náznakom úsmevu na perách. „Predpokladám, že tak horlivo ťa zamestnáva pán surfer, čo?"

„Delíme sa o zážitky z prebdenej noci." Šikovne som zablokovala mobil a schovala ho do vrecka, otáčajúc sa k otcovi pre objatie. On bol sprvu veľmi zdržanlivý a opatrný, no keď som sa mu ja rázne hodila okolo krku, tiež si ma k sebe pevne privinul. „Ďakujem, že si prišiel, ocko." Úplne zničene som privrela oči, opierajúc si hlavu o jeho rameno. „Musíme si pohovoriť."

„O divadle?" Takže mama mu už zjavne písala. Keď som sa posadila sem von, volala som s ňou. Povedala mi niečo málo o dvojičkách a potom so mnou prebrala túto celú záležitosť. „Maminka ma informovala, kým som čakal v kolóne. A určite vieš, že ti poviem rovnakú vec ako ona. My obaja veľmi chceme, aby si bola šťastná, miláčik, a sme pripravení ťa podporiť ak sa rozhodneš dať svojim snom ešte jeden pokus." Láskyplne ma pobozkal do vlasov, opierajúc si bradu o vrch mojej hlavy. Po toľkých nervoch medzi nami bolo skvelé cítiť toľko nefalšovanej lásky a podpory. „Odveziem ťa tam?"

Mykla som plecami. Každý mi dával zelenú a dúfal, že sa pohnem vpred. A hoci som sa jednou nohou už pohla z miesta, tá druhá zostala na mieste, v bezpečí mojej komfortnej zóny. „Vy dvaja, Roderick aj Neil... všetci mi hovoríte, nech do toho idem. Ja viem, že mi chcete dobre, no príde mi akoby ste si chvíľami neuvedomovali ako hrozne zle to môže dopadnúť."

„Hrozne zle? Clara, ak ti to nevyjde, svet nezanikne a nikto nepríde o život. Tvoj život zostane rovnaký ako predtým, nie?" Opatrne si ma od seba odtiahol, aby mi mohol pozrieť do tváre. Zjavne ho netešilo koľko únavy a trápenia v nej videl, no na druhej strane to bol už dobre známy pohľad. Ničím netypický. „No ak sa to podarí, čaká ťa život aký si predtým stále chcela. Ja chápem, že predtým bol jednoduchší, nemala si problémy, ktoré natoľko ovplyvňujú tvoj každodenný život teraz, no nič z toho nemusí byť neprekonateľnou prekážkou. Ak to budeš naozaj chcieť, pôjde to." S úsmevom ma pohladil po líci, následne mi uhládzajúc vetrom postrapatené vlasy. Všetci volili odlišné slová, ktoré ale skrývali v sebe rovnaký odkaz. Mám hodiť strach za hlavu a ísť za svojimi snami. Na mieste ma nedržali žiadne reťaze a žiadne zábrany. Najbližší ma podporovali a držali mi palce, čo viac bolo treba?

„Poďme," povedala som napokon, pobozkala otca na líce a postavila sa. Nohy ma kvôli únave držali s miernymi ťažkosťami, no v pohode som po otcovom boku prišla k nášmu dočasnému autu, ktorým bola žiarivo biela Honda. Veľmi sa podobala tej, ktorú si otec plánoval už niekoľko rokov kúpiť, akurát tak k tomu nikdy nedostal.

Snažila som sa svoj názor už nemeniť a držať sa svojho rozhodnutia, ale každou sekundou to bolo náročnejšie. No ako otec povedal, nejde o život. Nemám čo stratiť, môžem len získať. Všetko, čo som natoľko v živote chcela. A práve táto myšlienka ma donútila vystúpiť z auta a nechať tam otca aspoň s náznakom úsmevu. Sľúbil mi, že keď sa vrátim pôjdeme niekam na raňajky a potom ak budem chcieť, vezme ma domov. Ak nie, pôjdeme späť do nemocnice. Najprv však bolo dôležité zvládnuť toto tu. Horšie ale bolo, že zrazu celé divadlo pôsobilo ako strašiak. Ako budova plná len tých najhorších nočných môr.

Pomaly a veľmi opatrne som kládla nohu za nohou a snažila sa nerobiť zbytočnú paniku. Presne som vedela kam ísť, ale keby sa dá, vezmem to aj stokilometrovou okľukou, len nech mi to trvá dlhšie. Takto som však do piatich minút stála pred osudnými dverami a otvárala ich maximálne opatrne. Z jednej strany by bolo možno lepšie, keby tam nikoho nenájdem. Na pódiu ale posedávala dvojica s bielymi vlasmi, čiže dozaista išlo o Erin a zjavne jej brata. Nikdy predtým som naživo ľudí s albinizmom nevidela, no snažila som sa priveľmi nevyvaľovať na nich oči.

Dvere som za sebou chcela privrieť maximálne potichu, no na moju smolu hlasno zaškrípali a upozornili na moju prítomnosť. „Ja som vedel, že sa vrátiš," zakričal chlapec na celú veľkú divadelnú sálu a kývnutím ruky ma volal k nim. „No poď, my nehryzieme."

„Poznáš ju?" opýtala sa ho Erin, tiež pozerajúc mojim smerom. Vlasy mala vypnuté do strapatého drdolu, takže modrá farby pri korienkoch až tak nevynikala, ako keď ich mala naposledy rozpustené.

„Minule som na ňu natrafil, keď si bola v nálade vyhadzovať našu speváčku," odpovedal jej so smiechom, zatiaľ čo hodil dajaké papiere na zem a vstal na nohy. Keď som prišla ku schodom, ktoré viedli na javisko, vystrel ku mne s úsmevom ruku a pomohol mi tak hore. Nohy sa mi príšerne triasli a krv mi v ušiach hučala tak hlasno, že som skoro nepočula nič iné. „Ani som sa nestihol minule predstaviť, tak rýchlo si utiekla. Volám sa Metias Capelety a toto je moja sestra Erin." Ladným pohybom odo mňa cúvol na dĺžku vystretých rúk, bozkávajúc ma na hánky. „A ty si..."

„Clara Hoganová," odvetila som potichu. Moje oči od jeho veselej tváre zablúdili až k Erin, ktorá nás stále zo sedu sledovala s doslova nečitateľným výrazom. Nepôsobila však nepriateľsky, akurát zjavne čakala čo sa z tohto celého vyvinie. „Ak vás ruším, môžem odísť. Ja len... akosi mi to nedalo a musela som prísť späť. Ak teda ešte stále nemáte speváčku." Určite im neuniklo ako pevne zvieram ruku v päsť a ako sa tvárim. Vydesená na smrť, hoci stále o nič nešlo. Len sme sa rozprávali, nenútili ma do spevu ani nič podobné.

„Dnes poobede a zajtra príde pár dievčat," odpovedala Erin pohotovo, tiež pokladajúc papiere. „Chceš to skúsiť aj ty? Ak už si sem raz chodila." Bradou kývla k stojanu s mikrofónom len kúsok od nich. V tej chvíli mi po chrbte prebehli zimomriavky a mala som pocit, že skončím na zemi. Vo vnútri som sa dusila od neskutočného strachu čo i len otvoriť ústa a skúsiť spievať. „Alebo?" dodala, keď ja som nijako na jej predošlé slová nereagovala.

Obzrela som sa ponad plece a naokolo seba, až mi oči padli na klavír postavený na kraji javiska, tesne pri spustenej červenej opone. Možno keby si zaň sadnem a niečo zahrám, spievalo by sa mi ľahšie. Bolo tu pár piesní, ktoré mi šli dokonca aj po toľkých rokoch, ktoré som za posledný polrok s otcom prešla mnohokrát. „Mohla by som pritom hrať na klavíri?"

„Pokojne," odvetil Metias vysmiato. „Čokoľvek ti bude príjemné. Len už zhoď zo seba tú nervozitu, vyzeráš, akoby si sa chystala každú chvíľu omdlieť. To sa moc na javisko nehodí." S úsmevom na mňa žmurkol a pokynul mi, nech si idem sadnúť za klavír. Erin s tichým povzdychom vstala na nohy a nasledovala nás. Zjavne ju ale neotravovala len moja tréma, ale aj pravá noha, na ktorú akosi krívala. A pritom minule jej dozaista nič nebolo, nie pri tom svižnom vystúpení na pódium, aké predviedla. „Máš nejaké skúsenosti so spevom?"

Prikývla som a úplne roztrasene sa posadila, dvíhajúc drevené veko, ktoré pod sebou ukrývalo klávesy. „Odmalička som chodila na spev, vyhrala som pár súťaží a tak." Ďalšie slová sa mi akosi zasekli v krku. Mala som im povedať, že posledných deväť rokov som skoro vôbec nespievala? Dobré svetlo by to na mňa nevrhlo. „Od otca som sa naučila hrať na klavíri a teraz sa snažím naučiť aj na gitare. No to mi zatiaľ moc nejde."

„Mne to tiež zabralo pomerne veľa času," odpovedala Erin a oprela sa o masívny klavír z hnedého dreva, pričom aj na jej plných perách sa konečne objavil aspoň náznak úsmevu. Takto zblízka bola veľmi pekná. Jej veľké bledunko modré oči okamžite upútali moju pozornosť, rovnako ako jemnučké črty jej až bábikovskej tváre. Mihalnice mala sfarbené rovnako do bielej ako jej brat, s rovnako svetlou pokožkou. No to jej rozhodne na kráse neuberalo. Ani jednému z nich. „Na gitaru teraz nemysli. Vyber si pieseň, pri hraní a spievaní ktorej sa cítiš sebavedome a začni."

Váhavo som prikývla a na pár sekúnd privrela oči. Hľadala som v hlave tú správnu skladbu, ktorá ku mne prehovorila takmer okamžite. Skupina Linkin Park dlhé roky patrila medzi moje obľúbené, hlavne ich staršia tvorba, takže mi prišlo úplne prirodzené siahnuť po mojej obľúbenej piesni práve od nich. S otcom sme si Leave out all the rest nacvičovali veľakrát, pomohol mi upraviť noty tak, aby som si do niektorých miest mohla pridať vysoké tóny a niektoré prespievať úplne potichu, nechávajúc vtedy vyniknúť skôr klavír.

Zhlboka som sa nadýchla, položila prsty na klávesy, nohu na jeden z pedálov a proste začala. Začiatok bol našťastie dostatočne dlhý a doprial mi čas na upokojenie predtým, než som skutočne otvorila ústa a začala spievať. V mojom vnútri sa pritom metalo toľko hrôzy a pochybností, až mi bolo vyslovene zle. Zjavne preto znel môj hlas prvotne maximálne neisto a vydesene. Sotva som počula samú seba, natoľko som prehĺtala každé slovo a odmietala ťahať tóny, kde skutočne mali byť. No pokračovala som, nechala prsty behať po príslušných klávesoch a konečne... konečne som poriadne otvorila ústa a použila hlasivky tak, ako to bolo malo byť už predtým. Aby ma pokojne počuli až vonku na ulici, aby sa môj hlas odrážal od stien a znel tak krásne ako len mohol. Cítila som ako sa celá od nervozity trasiem, ako splašene mi bije srdce, no keď sa mi až nepomenovateľný pocit vlial do žíl, toto všetko išlo bokom. Každá jedna pochybnosť o tom, či sem patrím. Patrila som sem pred mnohými rokmi a teraz o to viac.

Pohľad som však pre istotu od klávesov nezodvihla. Bála som sa nadviazať očný kontakt so súrodencami, ktorí ma veľmi pozorne sledovali a hlavne počúvali. Bolo ľahšie úplne sa ponoriť do tónov piesne, až mi po chvíľke do očí vystúpili slzy. Tak hrozne mi toto tu chýbalo. Pocit, že spievam pre niekoho. Že spievam od srdca, lebo chcem, aby ma ľudia počuli. Bolo to ako návrat do najkrajších chvíľ v mojom detstve, pred malé aj väčšie publiká, ktoré mi nadšene tlieskali. Akoby som znova počula slová ľudí, ktorí mi hovorili ako ďaleko to dotiahnem a čo za skvelú budúcnosť ma čaká. Išlo o pocity, ktoré mi konečne uľavili od toľkej neznesiteľnej bolesti, ktorá mi kolovala žilami už tak mnoho rokov. O pocit, ktorý akoby liečil a hojil rany.

Úplne bez dychu som nechala doznieť posledné tóny klavíru, pevne zatvárajúc oči a brániac sa tak slzám. Opadlo zo mňa zrazu sto kíl ťarchy, ktoré ma ešte niekoľko minút dozadu dusili a zatláčali do zeme. Znova som mala pocit ako včera po Neilovej operácii, že dokážem voľne dýchať. Samozrejme, že tu bolo veľa priestoru na zlepšovanie sa, ale mohla som skutočne úprimne povedať, že to bolo dobré.

„Noooo..." zatiahol zrazu Metias a tým ma donútil otvoriť oči. „Ja som hneď vedel, že v tebe niečo je. Dokázal by som si predstaviť niektoré tóny odspievať lepšie, hlavne teda na začiatku, ten ti nešiel, ale inak dobre. Hodiť za hlavu trému, posilniť hlasivky a mohlo by z teba niečo byť." Nešlo o kritiku, ktorá by ma mala zraziť k zemi. Povedal to veľmi jemne a pritom vyjadril všetko, čo sa mu nepáčilo. „Sestrička? Čo ty na ňu?"

„Chcelo by to dosť veľa hodín cvičenia a trocha lepšiu techniku dýchania, nech vytiahneš tóny ešte lepšie. Dokážeš to, je to počuť, akurát nestačíš s dychom." Prikývla som, pokladajúc si ruky na stehná. „A určite by si to žiadalo urobiť niečo s tou trémou. Nesmieš takto pokaziť začiatok pesničky pred plným hľadiskom, to je ti určite jasné."

„Ja viem," súhlasila som potichu. „Dlho som nebola na žiadnej súťaži a nespievala pred ľuďmi." Nech to vedia, je to jedno. Ak som sa im páčila a chcú mi dať šancu, urobia ho hocijako. Bolo lepšie vyložiť na stôl všetky karty.

„Zvykla si počas spevu aj tancovať?" Erin si s ľahkosťou vytiahla gumičku z vlasov, znova sa oboma rukami opierajúc o klavír.

„Nie, to nie. Chodila som aj na tanec pár rokov, ale so spevom som ho nikdy nemiešala."

„Ďalšia vec, na ktorej by bolo treba teda poriadne zapracovať. Pozri, budem úprimná." Prikývla som, zatiaľ čo Metias prešiel vedľa sestry a tiež na mňa uprel intenzívny pohľad svojich bledých očí. Bok po boku vyzerali skôr ako bytosti z filmu, nie ako skutoční ľudia. Natoľko sa líšili od každého, koho som bežne stretávala. „Máš celkom dobrý hlas, no bolo by s tebou treba veľmi veľa pracovať, aby si splnila naše podmienky."

„Chápem." Porazenecky som si založila ruky do vreciek kabátu a vstala na nohy. Skúsila som to, nachvíľu som mala pocit, že žijem svoj sen a teraz prišiel čas vrátiť sa späť do reality. „Aj tak ďakujem za čas."

„Nie, počkaj," povedala Erin a vzala ma za ruku, sotva som ju chcela obísť. „Nehovorím definitívne nie. Vypočujeme si aj ostatné dievčatá, ktoré majú prísť a vyberieme z vás tú najlepšiu. Nechaj mi tu na seba číslo a ja ti dám vedieť, hm?" Chvatne vytiahla z vrecka kožených nohavíc papierik aj s malou ceruzkou a podala mi ich. Úplne roztrasenou rukou som jej tam naškriabala svoje číslo aj s menom, aby vedela kam ma zaradiť. „V podstate potrebujeme hlavnú speváčku do muzikálu. Nejde ale o taký ten klasický muzikál, na ktorý si možno zvyknutá. Speváci stoja v podstate v úzadí a priamo do deja hry nezasahujú, len spievajú. Máme v pláne dve čísla, kde by sa po tebe žiadalo, aby si sa zamiešala medzi hercov, inak pôjde čisto o spev."

„To znie zaujímavo," uznala som trocha neisto. Nikdy som o podobnom štýle muzikálu nepočula, ale možno mi istým spôsobom aj odľahlo. Keby mám stáť v úzadí a venovať sa jedine spevu, pričom pohľady ľudí sa budú upierať v prvom rade na tanečníkov a hercov. „Tak teda ďakujem." Stále nervózne som sa usmiala a prestúpila z nohy na nohu. Nepríjemné pocity zo mňa neopadávali, hoci to najhoršie bolo už za mnou. Celé divadlo mi stále prišlo ako obrovská hrozba, od ktorej by som mala utekať čo najrýchlejšie a už nikdy sa neobzrieť.

„My ďakujeme. Behom dvoch dní sa zjavne ozvem."

„Podľa mňa by sme si super rozumeli. Troška zo seba strasieš tú nervozitu, zvykneme si na seba a bude ti tu medzi nami super. Ani jeden z nás nehryzie," povedal Metias so širokánskym úsmevom, objímajúc ma jednou rukou okolo pliec. V prvej chvíli ma striaslo, až som mala nutkanie sa odtiahnuť. No zjavne by to zbytočne pôsobilo neslušne. „A zvyšok osadenstva je tiež úplne super."

S úsmevom som prikývla na jeho slová a potichu vyčkala, než ma pustil a znova sa vrátil k sestre. „Okej, tak ja teda v každom prípade zavolám. Zatiaľ sa maj."

„Aj vy," odpovedala som s náznakom úsmevu a váhavo sa pobrala na odchod. S rukami vo vreckách som sa snažila rýchlo klásť nohu za nohou, nech som preč čím skôr. Otec ma čakal v aute, ktoré som v tej chvíli vnímala ako jediné bezpečné miesto na okolí. Sotva som za sebou zavrela dvere na veľkej sále, bez premýšľania som sa rozbehla preč. Nedávala som pozor absolútne na nič okolo seba, ani na pána, do ktorého som vrazila pri východe. Zamrmlala som tiché ospravedlnenie, pretlačila sa ďalej a opäť sa rozbehla.

Nedochádzalo mi, prečo sa mi do očí tisnú slzy, prečo sa mi žilami rozlieva vrcholne nepríjemný pocit. Veď to išlo v pohode, dokonca aj Erin vyzerala spokojne. Moje podvedomie sa však odmietalo upokojiť, stále vnímalo neexistujúcu hrozbu, ktorá mi akoby nakúkala ponad plece a šepkala, nech sa pripravím. Nech nečakám žiadne zázraky, lebo sa aj tak neudejú. Môj život zostane rovnaký, nijako radikálne sa po dnešku nezmení. Užila som si tam pred nimi svojich niekoľko minút slávy, dostala som veľmi skromnú ochutnávku zo života, ktorý mohol byť niekoľko rokov dozadu realitou a teraz bol čas pokračovať v zabehaných spôsoboch. Koniec krásnej rozprávky ešte skôr, než sa stihla začať.

Otca som našla prechádzajúceho sa okolo auta s mobilom v ruke. Opatrne som podišla k nemu už s úplne zaslzenými očami a neschopná niečo povedať. Možno bola naozaj škoda slov, nemala som z toho dobrý pocit. Mohlo to byť stokrát lepšie, naskytla sa mi jedinečná šanca ukázať im čo viem, pričom mi tam nikto iný nedýchal na krk. Ich pozornosť bola vyhradená iba na mňa a na moje chyby, ktoré sa, bohužiaľ, ozývali celou veľkou sálou. A ktoré Erin odradia od toho, aby mi zavolala s pozitívnym vyjadrením. Keď si vypočujú zvyšné dievčatá, nájdu desať lepších než ja. Minimálne.

„Nehovor mi, že to bolo také hrozné." Mykla som plecami a podišla k nemu, čakajúc na objatie alebo nejaký spôsob utešenia. Nejaké slová, ktoré by dokázali udusiť všetky tie negatívne hlasy v mojej hlave, ktoré z plných pľúc vrieskali o pozornosť. „Clara..." Opatrne zodvihol ruky a až po niekoľkých sekundách ma objal. Dal mi priestor vycúvať, ktorý som však nevyužila. Bolo ľahšie utopiť všetky negatívne pocity v otcovej náruči, ktorá tak ochotne ponúkala lásku, pochopenie a možno aj pomoc. „Čo sa stalo?"

Pokývala som hlavou, plne sa poddávajúc plaču. Snažila som sa dýchať, upokojiť sa a nerobiť zbytočný cirkus. Otec neprišiel preto, aby počúval moje nariekanie a zas sledoval cirkus ako minule v nemocnici. No čím viac som sa snažila, tým horšie to bolo. Tým viac ma úzkosť úplne dusila a nútila plakať, hoci svet sa nerozpadal. Nehrozilo nám žiadne nebezpečenstvo, práve naopak, všetko mohol v konečnom dôsledku dopadnúť dobre. No niečo také v tej chvíli do úvahy neprichádzalo. Zrazu existovali len tie najhoršie možné pocity, ktoré mi pevne zvierali krk a dusili ma.

„Pôjdeme domov, hm? Potrebuješ si oddýchnuť, si úplne zničená, Clara." Láskyplne ma pohladil po vlasoch, berúc mi následnej tvár do dlaní. Snažil sa držať si chladnú hlavu, no bolo zjavne len otázkou času kedy aj teraz stratí nervy a zase budeme po sebe kričať. Posledné dni som mu až priveľa skákala po hlave, než aby som pokúšala jeho trpezlivosť znova. „Niečo dobré ti uvarím, pospíš si a bude hneď o niečo lepšie. Večer ťa prípade hodím späť. Alebo zajtra ráno."

Striaslo ma, sotva otec cúvol k autu a mňa chcel za ruku potiahnuť za sebou. Zostala som zaryto stáť na mieste, kde som pomaly klesla na kolená a začala doslova hystericky plakať. Znova na verejnosti a znova úplne zbytočne. Moja hlava ma však úplne zabíjala aj napriek tomu, že dnes ráno som si vzala už plnú dávku liekov. Malo byť dobre, aspoň v rámci možností. Rozhodne som sa nemala cítiť ako na pokraji smrti.

Otec si ku mne s povzdychom kľakol, bozkávajúc ma do vlasov. Opatrne, no zároveň pevne okolo mňa ovinul ruky, tisnúc mi hlavu k svoje hrudi. „Zlatko, čo tak hrozné sa deje? Mal by som o niečom vedieť?" Určite áno, ale kto ho mal do všetkého zasvätiť? Ja? Veď som nemala silu pomaly na nič, dokonca ani na dýchanie. Z každej strany sa toho na mňa valilo príšerne veľa a ja som svoje problémy nestíhala riešiť, hoci tu bola kopa voľného času. Za posledný polrok som mala čas aj možnosť úplne zmeniť svoj život a konečne sa niekam dostať, no čo som robila ja? Absolútne nič prospešné. Nič, čo by mi malo do budúcnosti pomôcť.

Keď z mojej strany neprišla vôbec žiadna odpoveď,dovolila som aspoň otcovi postaviť ma na nohy. Bolo chladno, do nás do oboch sanemilosrdne zapieral studený vietor a tým pádom nemalo cenu zostávať tu.Mali sme dosť problémov, choroba nikomu nechýbala, hlavne ak o týždeňletíme do Oregonu. Do otvorenej náruče ďalším problémom, no hádam aj nejakýmtým pokojným chvíľam, ktoré strávime ako rodina. Len my piati, nemysliac nanič negatívne. Na nič z toho, čo sa nám stalo a hlavne nie na to, žeby nás tam malo byť o jedného viac.