-Maxim-

Celá Budapešť sa dnes ráno kúpala len v tých najkrajších odtieňoch ružovej. Večer sme nechali odostreté závesy, čiže som sa hneď po prebudení mohol kochať tou neskutočnou nádherou, ktorá mi pomohla dnešok odštartovať aspoň o niečo lepšie a možno aj pokojnejšie. Tabletky boli pre istotu po ruke, no nemal som v pláne po nich siahnuť. Dnes sa určite nič nestane, budeme mať skvelý deň, užijeme si kopu zábavy a mne dá moja hlava svätý pokoj.

„Dobré ráno," zamrmlala potichu Katya v ruštine. Hocikoľko krát som sa počas noci zobudil, stále bola pritúlená ku mne. „Nie si unavený? V noci si nespal dobre, stále si bol hore."

„Ty o tom vieš?"

„Akurát som nič nepovedala, nechcela som sa rozprávať." Nežne som jej odhrnul kratučké vlasy z čela a sklonil hlavu pre bozk. Sotva sa však moje pery dotkli tých jej, otočila hlavu nabok. Zjavne malo toto zdržanlivé správanie niečo spoločné so včerajškom. Akoby jej vadilo, že predo mnou toľko plakala a ani mi nevysvetlila prečo. „Nemám dnes na nič náladu. Chcem akurát tak zostať v posteli."

Okamžite som nesúhlasne pokýval hlavou. „Dnešok bude úžasný, o to sa postarám." Mal som niekoľko plánov, ale tie budú, samozrejme, záležať od jej povinností. Tým budeme musieť dať prednosť, nech už budú hocijako nudné. „Máš niečo neodkladné?"

„Dve fotenia," odvetila potichu. Opäť však zavrela oči a vyložila si hlavu na moju hruď. „Bola by som radšej keby niekam ideme len spolu. Tvoja spoločnosť je asi jediná, ktorú znesiem." Pery sa mi skrútili do nenápadného úsmevu. Chcel som s ňou zájsť do každého zákutia tohto čarovného mesta. Vziať ju na tie najkrajšie vyhliadky, ukázať jej tie najúchvatnejšie pamiatky a budovy. Budapešť v sebe ukrývala toľko mágie, bola by škoda vôbec si ju nevychutnať.

„Dokedy to bude asi trvať?"

„Netuším, Donny by možno vedel, skús sa ho spýtať." Na chvíľku lenivo zodvihla hlavu, hladiac ma končekmi prstov pravej ruky po líci. Snažila sa usmiať a zjavne ma ubezpečiť, že dnes je už lepšie, no keď jej oči boli stále tak nečitateľné. „Alebo radšej nie. Ešte by ťa zatiahol na pohárik už takto zrána." Konečne sa na jej perách zjavil aspoň náznak úsmevu.

„Dáme si raňajky?"

„Miláčik, ty okrem ubytovania nemáš zaplatené nič iné. Donny až takú charitu nerobí." Prekvapene som nadvihol obočie, čo ju konečne donútilo ku skutočnému smiechu. A ten bol krajší ako celý východ slnka za oknami, ktorý pomaly prepúšťal svoje miesto novému dňu. „Objednám toho poriadne veľa, aby sme sa najedli obaja, neboj sa."

Pokýval som nad ňou hlavou, no môjmu pokusu o pusu sa znova vyhla. Zjavne to vo mne vzbudilo chuť ju trocha ponaťahovať, nech z nej poriadne opadnú zvyšky zlej nálady. Keďže z mojej strany nič nečakala, každý môj ďalší pohyb bol pre ňu prekvapením. Klamal by som ale keby poviem, že ma nenadchla vlna vzrušenia v jej očiach, keď som ju šikovne obrátil na chrbát a následne sa k nej sklonil, bozkávajúc ju na krku. „A čo keď ja som mal na mysli trocha iný druh raňajok?" opýtal som sa potichu s perami len niekoľko centimetrov od jej pokožky. „Tie sú mi k dispozícii zadarmo, nie?" Pravou rukou som jej pomaly vyhrnul jedno z mojich tričiek v ktorom spala. „Hm? Niečo som sa pýtal?" Pre provokáciu som schválne položil otázky v angličtine. Už niekoľkokrát som si všimol, že ak na ňu v podobných chvíľach nehovorím rusky, pije jej to krv.

Niekoľko sekúnd mi zostala hľadieť do očí, no potom konečne zodvihla hlavu z vankúša a dovolila svojim perám stretnúť tie moje. Prsty si pritom zaplietla do mojich vlasov, druhú ruku mi pokladajúc na plece. Dúfal som, že konečne plne pristúpila na moju malú hru, no jej záujem mal byť iba na odvedenie pozornosti. Veľmi šikovne sa jej podarilo ma poriadne potiahnuť na vlasy a zvaliť zo seba, takže zrazu ja som bol ten, kto skončil chrbtom pretlačený k posteli. Bez nejakého váhania si na mňa obkročmo sadla a rukami sa mi zaprela do hrude, pozorne si ma prezerajúc spod dlhých mihalníc. „Nepoužil si správny jazyk, Maxim Alexandrovič."

„Nedajbože si počas noci zabudla anglicky?" provokoval som ju ďalej, hovoriac k nej bez čo i len štipky môjho typického prízvuku. To hádam nenávidela ešte viac.

So sladkým úsmevom sa ku mne sklonila, prechádzajúc mi perami po sánke. Keď som ju ale chcel pobozkať, odtiahla sa. „Dnes zostaneš ber raňajok, žiadne si nezaslúžiš." S vyplazeným jazykom mi brnkla po nose a zliezla z postele skôr, akoby som stihol žmurknúť. S úškrnom si zahryzla do spodnej pery a pri otáčaní sa smerom ku dverám kúpeľne si pretiahla moje tričko cez hlavu. Bez nejakého obzerania sa ho hodila mojim smerom a následne za sebou zabuchla dvere.

Na perách sa mi síce usídlil úsmev, no moje myšlienky zostali maximálne zmätené. Nikdy som si nedokázal predstaviť, že ma raz bude mať nejaké dievča na toľkoto vo svojej moci. Že jej postačí úplné minimum, trocha zvodnej provokácie a ja nebudem vedieť čo so sebou. No pri nej som si chvíľami skutočne pripadal ako obyčajná bábka, s ktorou sa skvele zabáva a veľmi sa výživa ak ju môže svojou hrou na nedostupnú potrápiť. Ľady sa medzi nami lámali každým dňom viac a viac, videl som o koľko viac mi začína veriť, ale úplne k telu si ma predsa ešte nedokázala pripustiť. Hoci mala často oči plné túžby a jej bozky boli preplnené vášňou, nejaká zámienka sa našla neustále.

***

„Divím sa, že po dnešku ešte máš chuť so mnou vôbec niekam ísť," povedal som, pevne zvierajúc jej ruku, zatiaľ čo sme sa pokojne prechádzali po ešte stále preľudnenom nádvorí. Slnko pomaly zapadalo, no ulice Budapešti zostávali stále rovnako rušné. Tu turisti nespali ani počas noci, skôr naopak. Ešte viac ich zjavne lákalo objavovanie zákutí mesta. „Chvíľami mi prišlo, že tomu fotografovi vybiješ zuby, tak škaredo si sa pozerala jeho smerom." Moje vtipkovanie malo troška odľahčiť náladu, ktorá bola po dnešku veľmi napätá.

„A čuduješ sa mi? Pomaly som si myslela, že mu bude vadiť aj to ako dýcham." Pravda, že ju neskutočne buzeroval kvôli hocijakej drobnosti a používal hnusný tón. Trocha vtipné mi však prišlo, keď sa chlapec už neudržal a začal v maďarčine na celé štúdio chrliť nadávky, ktorým Katya podľa všetkého dokonale rozumela. Pred ním to ale nedala najavo, radšej sa poriadne hlasno v ruštine posťažovala nie práve peknými slovami, ktorým ale okrem mňa nik nerozumel. Celý zvyšok fotenia sme potom spolu komunikovali týmto spôsobom, ohovárajúc každú drobnosť, ktorá nám napadla. „Modlila som sa, aby mu Donny niečo povedal, ale dnešok mal úplne na háku. No ešte si ma za to užije, len nech si počká." Stále nasrdene ohrnula nosom zjavne nad celým dnešným dňom, ktorý ale rozhodne nekončil. Okolo pol piatej sa nám podarilo vypadnúť a odvtedy neexistovalo okrem nás dvoch absolútne nič dôležitejšie. Katya si dokonca vypla mobil, aby ju nikto nerušil a mohla sa venovať len mne a nášmu potulovaniu sa.

„Sám zjavne stojím na tenkom ľade, ale... si hrozne rozkošná, keď sa hneváš." Zrazu som zastal, pevne si ju priťahujúc do objatia. Hoci celý deň svietilo slnko a na prvý pohľad to tu vyzeralo ako dokonalý jesenný deň, bolo veľmi chladno. „Ak ti to pomôže, aj napriek jeho buzeráciám si vyzerala úplne dychberúco." Dnes išlo o fotenia dvoch rôznych značiek iba v štúdiách a ateliéroch, no zajtra už pôjde o fotenie a podľa všetkého aj točenie krátkych videí priamo vonku. Historicky vyzerajúce uličky určite dokonale poslúžia tomuto účelu, o tom nemalo cenu pochybovať. Ako raz mama povedala, Budapešť je zjavne jedno z najfotogenickejších miest na celom svete. „Tie zlaté očné tiene sa ti dokonale hodia. Milujem ako vyzeráš bez mejkapu, necháp ma zle, ale takto by si mohla chodiť aj častejšie."

S úškrnom nado mnou pokývala hlavou, za golier koženej bundy si ma pritiahla k sebe pre bozk a potom vykročila ďalej. Bez slova som ju teda nasledoval a kochal sa miestami, ktoré moje oči rozhodne nevideli po prvé. Halászbástya, pevnosť s najkrajšími panoramatickými výhľadmi na mesto, bolo jedno z mojich obľúbených miest už od mojej prvej návštevy Budapešti. Bol som ešte malý chlapec, asi osemročný. Kým mal otec nejaké tie svoje pracovné stretnutia, my s mamou sme sa zatúlali do mesta a skončili až tu hore. Ja som mal kopu priestoru vybehať sa, až som dobre spadol na jednom zo schodísk, kde si ľudia tak radi robia fotky. S plačom som potom došiel za mamou, ktorá mala v ten deň plno roboty aj sama so sebou, no predsa na mňa ani nezvýšila hlas. Len mi s úsmevom utrela slzy, pobozkala ma do vlasov a potom pri nádhernom výhľade začala spomínať na časy, keď tu bola ona ako dieťa so svojimi rodičmi.

„Čo si ostal zrazu tak ticho?" opýtala sa Katya, sotva sme zastali na takom mieste, kde sa nám naskytol dokonalá výhľad a zároveň sme nemali okolo seba húf ľudí. Áno, tí k tomuto miesto neoddeliteľne patrili, ale dokázali človeku liezť na nervy. Hlavne ak sem neprišiel ako turista, ale na pokojnú prechádzku ako teraz my dvaja.

„Napadlo mi ako som tu bol prvýkrát s mamou. Odvtedy je to tu jedným z mojich obľúbených miest vôbec. Milujem ten výhľad a celkovú túto atmosféru." Nebolo sa čomu diviť, že to sem stále lákalo toľko turistov. Farebné striešky kostola, krásne vežičky z bieleho kameňa, veľké nádvoria, precízna architektúra, počas leta nádherná záhrada, očarujúce výhľady, atmosféra ako za starých čias, miesto ako stvorené na fotografovanie. So všetkými svojimi sochami, fontánami, detailne zdobenými bránami a sklíčkami vykladanými oknami, bolo toto miesto čarovné počas celého roka a každý by sem minimálne raz za život mal prísť. Dalo sa tu stratiť aj na niekoľko hodín, počas ktorých sa bolo neustále na čo pozerať. My dvaja sme to tu dnes natoľko podrobne prechádzať nechceli, obom nám to bola známa pôda pod nohami, no ani takto sme neboli o nič ukrátení. „Možno keby tu teraz je tiež, dokázali by sme sa konečne zmieriť a nebrnkať jeden druhému na nervy, ako to robíme pomaly už mesiac."

„Nespomínal si, žeby ste mali nejaké problémy doma."

„Nechcel som, mala si dosť problémov so školou aj s prácou." A hlavne som jej tým pádom nemusel zatiaľ hovoriť nič bližšie. Nebolo to tak, žeby som sa hanbil za svoju rodinu alebo niečo podobné. No prišlo mi náročné všetko podať na spôsob, aby ma nepochopila zle. Hlavne ak prišlo na vysvetľovanie prečo je to teraz medzi mnou a mamou také napäté a prečo robím také neskutočné drahoty zo svojho ešte ani nenarodeného súrodenca. „Len si teraz akosi nerozumieme a mňa to veľmi mrzí, to je celé."

„A čo s otcom? Keď bol naposledy u teba, nevyzeralo to ako priateľská návšteva."

„Bolo to menšie volanie do boja, to uznávam. Ale mal právo k takému správaniu, moje chovanie vo Vegas bolo hlúpe, vyhodil som zbytočnú kopu peňazí a navyše poza jeho chrbát." Cesta zbytočná nebola, ale moje míňanie áno. Dalo sa to celé vybaviť oveľa lacnejšie, nie tak drahým hotelom a veľkým výberom peňazí, o ktoré som v kasíne aj tak prišiel. „Navyše sa čoskoro sťahujú späť do Ruska, za čo mám na nich trocha ťažké srdce. Kým som bol malý a prosil ich, aby sme sa tam vrátili natrvalo, nepočúvli ma. A teraz sa zrazu zo dňa na deň zoberú a vrátia sa domov, pričom ja ostanem ešte pár rokov trčať tu." Hnevalo ma to viac, než som si prvotne pripúšťal. Budú prekliato ďaleko keby sa niečo nedajbože stane a aj tak celkovo.

Zatiaľ čo ja som sa lakťami oprel o chladný kameň a uprel pohľad smerom k parlamentu na druhom brehu Dunaja, Katya ma objala a položila si hlavu na môj chrbát. „Sľubujem, že ja tvoj nútený pobyt v Amerike urobím tými najlepšími rokmi tvojho života." Išlo o veľmi zaväzujúce slová aj napriek tomu, že sa zasmiala. Stále sme jeden o druhom nevedeli kopu vecí, ale v tej chvíli, pri tak nádhernom výhľade a s tým pokojom, ktorý sa mi zrazu rozlieval žilami, mi prišlo, že hovorí pravdu. Že možno vidí do budúcnosti a vie mi naisto povedať ako sa bude náš vzťah vyvíjať. „Možno keby pri odchode z Ruska viem, čo na mňa čaká, natoľko by som sa nebránila."

„Myslíš tým len mňa alebo tak celkovo?" opýtal som sa zvedavo. „Poznáme sa len dva mesiace aj s cestou."

„Občas mi príde, že ťa poznám celý svoj život, hoci dokopy o tebe stále veľa neviem. No keď sa pozriem na teba, vidím zrazu všetko, čo som kedy chcela." Podobné slová z jej úst prišli ako veľké prekvapenie. Nie v zlom, nepochyboval som o jej citoch voči mne, no neprišla mi ako typ, ktorý bude takéto slová hovoriť nahlas a len tak hocikedy. Od nej mi takéto vyznania pasovali skôr do spálne, nie len tak na verejnosť, hoci nám zjavne nikto naokolo nerozumel. „Láska je divná, nie? Človek si vyberie nejakého cudzinca, vloží do neho všetku svoju nádej a proste sa zamiluje."

„Bola si už do niekoho skutočne zamilovaná?" Zrazu ma tá odpoveď zaujímala oveľa viac, ako čokoľvek iné. Spomínala mi, že mala predo mnou známosť, ale nikdy nezašla do detailov. Nepovedala mi jeho meno, nič o ňom, ako sa zoznámili ani prečo sa rozišli. Akoby sa snažila predo mnou skrývať veľkú väčšinu toho, čo sa v jej živote udialo pred našim zoznámením. Odhalila len toľko, aby vytvorila o svojej minulosti nejaký ten základný obraz.

„Áno," odpovedala pokojne, bozkávajúc ma za ucho. „Vyše roka som z celého srdca milovala dievča, ktoré si mihnutím oka našlo niekoho iného. Napriek všetkým jej sľubom, že diaľka medzi nami nebude problém." V momente som sa úplne bez dychu otočil k nej. Pobavene si prezerala môj udivený výraz, až by som povedal, že sa na mne dobre zabávala. „No čo tak pozeráš?" S úškrnom mi brnkla po nose, jemnučko obtierajúc svoje pery o moje. „Desila som sa chvíle kedy ti to poviem. Je to zvláštne, ak sa človeku páči čisto iba rovnaké pohlavie, ľuďom vo svojom okolí to povie raz a s partnerom nikdy túto debatu absolvovať nemusí."

Zmätene som pokýval hlavou, berúc ju za ruky. „A koľkým predo mnou si to už hovorila?"

„Dvom. Bývalej aj bývalému." Nežne ma pobozkala najprv na hánky pravej ruky a potom ľavej, udržiavajúc očný kontakt. Vyzeralo to, že odhadovala koľko mi toho ešte môže povedať. „Bude ti táto nová skutočnosť veľmi prekážať?" Nevinne nadvihla obočie, no jej úsmev mi prišiel plný strachu z mojej ďalšej reakcie. Stále mi zjavne nedochádzal plný význam jej slov, budem si ich v hlave prehrávať určite ešte dlho, ale... znamenali niečo zlé? Menilo to na našej situácii niečo? Menilo to moje city voči nej?

„Budem si musieť zvyknúť," vyšlo napokon zo mňa ťažko. Nenachádzal som správne slová ani v jednom jazyku, akoby som v tej chvíli zabudol hovoriť úplne.

Na chvíľu som zaklonil hlavu a pozrel na oranžovo sfarbenú oblohu, ktorou sa rozlievali ešte posledné zvyšky slnečných lúčov. Zrazu mi aj celé toto obrovské priestranstvo prišlo primalé. „Zlatko, nieže zabudneš dýchať, ešte ťa tu hodí o zem," zavtipkovala, nežne berúc moju tvár do dlaní. Jej hlas bol plný ľahkosti, akoby sme proste nezáväzne žartovali, no jej tvári vládlo úplne zdesenie. Nech už dúfala v čokoľvek, takáto reakcia z mojej strany bola asi predsa prekvapením. „Možno som mohla vybrať lepšiu príležitosť. Niekde v súkromí."

„Nie, to nie," oponoval som okamžite. Nešlo o načasovanie, to by zjavne nikdy nebolo úplne vhodné. „Ja len..." Čo? Čo múdre som chcel povedať, aby ju to upokojilo a ubezpečilo, že sa medzi nami týmto nič menení? Aké slová by boli na niečo podobné vhodné? „Ľúbim ťa," zašepkal som napokon úplne bez dychu, tiež jej berúc tvár do dlaní. „Ľúbim ťa," zopakoval som ešte raz, tento krát v angličtine. Pokojne by som jej to bol povedal v každom jednom jazyku sveta. Pán Morisson mal pravdu, prečo by som si tie slová mal nechávať pre seba, ak boli adresované pre ňu? Určite ich z mojich úst túžila počuť, či už teraz, alebo až niekedy neskôr. Hlavné bolo, že odzneli nahlas a skrývali v sebe nefalšovanú pravdu.

Možno som jej mal dať nejaký priestor na vyjadrenie, no prišlo mi ľahšie okamžite ju pobozkať a neodtiahnuť sa od nej dovtedy, kým to ona sama nechcela. A ani vtedy nie na dlho. Doprial som jej tak pár sekúnd, aby sa stihla párkrát nadýchnuť, než som si ju znova pritiahol k sebe. Vyslovením tých dvoch slov akoby zo mňa opadla príšerná ťarcha, ktorú som si doposiaľ v plnej miere ani neuvedomoval. Nič ma do takéhoto vyznania lásky netlačilo, mali sme predsa všetok čas sveta. Ten mohol pokojne plynúť naokolo nás, ale nemal sa nám ako postaviť do cesty. Nie tam, nie v tej chvíli. Nie pri čarovnom výhľade za mojim chrbtom a nie pri pocite jej pier na mojich. Nie, keď sa jej ruky zrazu ocitli v mojich vlasoch a ona si ma k sebe pritúlila ešte viac. Akoby ma od seba už nikdy ani nechcela pustiť. Ja som však úplne prirodzene zvolil rovnakú taktiku. Pevne som jej ruky obmotal okolo pása, uisťujúc ju, že nechcem, aby niekam odo mňa chodila. Skutočne sme sa poznali dva mesiace, ale predstaviť si život bez nej bolo každou chvíľou náročnejšie.

„Na ktoré pohlavie si mám odteraz dávať väčší pozor?" podpichol som ju a pomaly jednou rukou skĺzol na jej zadok, zasúvajúc si ju do zadného vrecka jej čiernych nohavíc. Čakal som, že ma bachne po ruke, no zjavne jej to neprekážalo.

„Čo?" opýtala sa so smiechom, zasúvajúc si vlasy za ucho. „Ach, prepáč. Ty si, samozrejme, vzdelaný a chápeš, že bisexualita nie je o tom, že človeka priťahujú obe pohlavia rovnako. Možno u niekoho, nemôžem hovoriť za cudzích ľudí, ale zväčša má každý preferenciu."

„A u teba ňou sú..."

„Dievčatá," doplnila moje slová. „Akosi to stále boli dievčatá, od samého začiatku. Môj prvý vzťah, prvá pusa... prvý sex, všetko bolo s dievčaťom, hoci som vedela, že sa mi istým spôsobom páčia aj chalani. No za celý môj život sa mi dozaista páčilo viac dievčat, ako chlapcov." Trocha roztržito sa pozrela naokolo nás, ale nikto tu zrazu nebol. Najbližší ľudia boli od nás cez celé veľké nádvorie a určite nás nepočuli. A aj keby, zjavne rusky nerozumeli. „Okrem teba som nikdy s chlapcom poriadny vzťah nemala. Po rozchode sa mi hnusilo pomyslenie na niekoho ďalšieho, ale jednému dementovi sa ma podarilo zviesť. Strávili sme spolu asi dva mesiace, ja som to robila zväčša len z trucu pred mojou bývalou. A raz som s ním pre zaujímavosť aj spala. Tam sa moje skúsenosti s mužským pohlavím končia." Uľavilo sa mi, že moja prvotná reakcia ju neodradila od toho, aby mi verila. Aj teraz som sa ju snažil podporovať aspoň náznakom úsmevu na perách, ale každé jedno jej slovo mnou otriasalo viac a viac. Išlo o priveľa informácií naraz, až sa mi z nich začala motať hlava. Radšej som cúvol niekoľko krokov dozadu a bezpečne sa oprel o kamenné zábradlie, ju si znova priťahujúc k sebe. „Toto všetko je nové aj pre mňa, nielen pre teba, Maxim. Desí ma a zároveň neskutočne vzrušuje úplne všetko, čo sa medzi nami odohráva a ja sa stále ešte snažím pochopiť, ako som mohla natoľko stratiť hlavu pre chlapca. Vždy som vedela, že chcem plne okúsiť heterosexuálny vzťah, ale toto je nad moje očakávania už teraz."

„Prečo?" Chcel som, aby pokračovala. Aby povedala úplne všetko, ak už sme túto tému raz načali. Nenechajme detaily visieť vo vzduchu. „Ak natoľko preferuješ dievčatá, čo ťa v mojom prípade donútilo skúsiť niečo úplne iné?" Nikdy by som nebol povedal nakoľko musela kvôli mne vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Nedávala to absolútne najavo, stále sa chovala tak prirodzene, pri každej príležitosti. „Nie som nikto špeciálny." Určite nie na prvý pohľad. Nikdy som nebol ten typ, kvôli ktorému by dievčatá šli hneď do kolien. Ja som bol typ, ktorý niekto musel najprv poriadne spoznať, stráviť s ním dlhé rozhovory a pochopiť jeho osobnosť, ktorá nebola tá najľahšia no ani najhoršia. A, úprimne, naša generácia na takéto zdĺhavé procesy moc nie je.

„Nie? Ty si myslíš, že ja som do toho svojho hlúpeho trička vkladala nejakú nádej? Bol to debilný žart a ty si zrazu pri nás zastavil a oslovil ma práve kvôli tomu tričku. Usmial si sa, pozrel na mňa tými prekrásnymi očami a mne bolo akosi hneď jasné, že teba z hlavy len tak nedostanem. Si celý taký hrozne rozkošný, od výzoru až po tvoju povahu." Asi dvakrát v živote som videl a raz aj počul, že sa nejakému dievčaťu páčim. Prvá z nich so mnou chodila na strednej na biológiu, pričom tá druhá mala minulý školský rok počas letného semestra stále predo mnou angličtinu. Sprvu som si myslel, že ju stretávam náhodne, ale keď sa na mňa stále usmievala a potom sa mi začala aj zdraviť, už mi to prišlo podozrivé. A hoci mi to imponovalo a ona pôsobila ako rozkošné dievča, nemal som na vzťah nervy. Po Clarinom odchode a všetkom, čo sa stalo doma, som mal dosť problémov sám so sebou. Nie, žeby to bolo teraz o niečo ľahšie, skôr mi všetko oveľa viac padalo na hlavu, ale bolo lákavé sa spod trosiek zakaždým vyhrabať práve kvôli mojej čarovnej Ruske. Ona mala zrazu úplne všetko. Krásny výzor a hlavne tú svoju zarytú a nespútanú povahu. Celá bola ako divoká voda, ako hurikán, ktorý absolútne nerozmýšľa o svojom ďalšom pohybe, proste ho len urobí. A to ma k nej ťahalo najviac. To, ako svojim chovaním nútila žiť a užívať si aj mňa. „Takže asi toľko. Ak myslíš, dávaj odteraz pozor na všetky ženy v našom okolí, no ja momentálne okrem teba nikoho iného nechcem."

„Odteraz podozrievam všetky tvoje kolegyne," zavtipkoval som s úsmevom, špúliac následne pery pre pusu. A hoci iba na krátku chvíľu, no dovolila svojim perám stretnúť sa s mojimi. „A zároveň zvyšok populácie sveta." Najprv na mňa pozrela akoby urazene, no keď vyplazila jazyk a potom sa rozbehla preč, kríza bola zažehnaná. Najbližších desať minút sme sa tam naháňali ako malé deti, ktoré nevedia čo so sebou.

Do hotela sme sa vrátili už za tmy, kochajúc sa cestou rozsvieteným mestom, ktoré sme si včera nemali možnosť užiť. Dnes sme sa však mohli pokojne prechádzať ruka v ruke, hoci s príchodom tmy zavial do ulíc poriadne chladný vzduch a rozfúkal sa dokonca vietor, víriaci nám okolo nôh opadané listy. Ani v jednom slove nebolo cítiť, žeby sme iba necelú hodinu dozadu preberali niečo vážne. Obaja sme sa vrátili k svojmu typickému správaniu, smiali sme sa a ona si zo ma chvíľami uťahovala tým svojim rozkošným spôsobom, ktorý mi absolútne neprekážal. Katya ma napokon zatiahla na večeru do náhodnej reštaurácie, kde trvala, že zaplatí za nás za oboch. Vedela ako nenávidím takéto jej vymýšľanie, no nedala si pokoj. Podpichovali sme sa toľko, až nám z toho bolo do smiechu a upútali sme na seba pozornosť celej reštaurácie.

Po návrate na hotel som znova napísal mame, ktorá mi dnes aspoň v krátkosti odpovedala. Len pár slovami, ale aj to bol nejaký ten pokrok. Ubezpečila ma, že jej je o niečo lepšie a zakončila to slovami, že aj napriek všetkému ma ľúbi najviac na celom svete. A čo som tým pádom mohol ja? Napísať jej veľmi podobné slová, ktoré hoci boli plné pravdy, v tej chvíli pôsobili akosi silene. Pár slov som poslal aj pánovi Morissonovi a následne vybral niekoľko fotiek z dneška a odoslal ich Clare. Netušila, že som tu, takže ju určite prekvapia, keď si ich pozrie.

Katya hovorila, že musí zavolať domov mame a niečo poriešiť, takže ju mám počkať dole v hotelovom bazéne. Bolo pomerne neskoro, no mojej drahej Ruske sa akosi podarilo presvedčiť personál, aby nám dal voľnú ruku a nechal nás tam ako dlho budeme chcieť. Svoje metódy mi prezradiť nechcela, no keď som sa mohol ponoriť do príjemnej vody bazéna bez toho, aby tu bola živá duša, nepotreboval som vedieť nič. Po celom rušnom dni bolo chvíľkové ticho neskutočne vítané. Nemenil by som chvíle strávené s ňou za nič na svete, ale chýbalo mi trocha súkromia. Za všetky tie roky som si až priveľmi zvykol tráviť čas osamote a keď som zrazu neustále bol s niekým, chýbalo mi to. Poslednú dobu mali moje myšlienky silu zabíjať, ale dnes mi prišlo, že sa s nimi dá vydržať.

Vyčerpane som na chvíľku zavrel oči, zamýšľajúc sa nad celým dneškom. Nad všetkými slovami, ktorá padli a nad novými skutočnosťami, ktoré od dnes budú kráčať po našom boku. Koniec koncov... nič až tak hrozné sa nestalo. Moje vyznanie lásky dopadlo dobre, neočakával som, že mi tie slová okamžite opätuje. Povie ich, keď bude pripravená a plne presvedčená, že ma tiež ľúbi. Takéto slová proste neboli o vynucovaní, človek ich mal partnerovi povedať vo chvíli, keď si nimi bude úplne istý. Možno som v tomto smere rozmýšľal staromódne, no nikdy by som niekomu tie slová nepovedal len tak, aby reč nestála.

„To bol nejaký dlhý rozhovor," povedal som, sotva dokonalé ticho prerušil niekoho príchod. Tak veľmi sa mi ale nechcelo otvárať oči a pohnúť sa, aby som zistil, či naozaj prišla Katya. Na vodnej hladine sa mi zrazu ležalo lepšie než v hociktorej posteli, akú som za celý svoj život skúsil. „Všetko v pohode?"

Neodpovedala, namiesto toho len vošla ku mne do bazénu a po chvíľke ma nežne pobozkala. „Rozhovor sa skončil behom desiatich minút, chcela som ti dopriať trošku času osamote. Vyzeral si, že ho po dnešku potrebuješ." S úsmevom som otvoril oči, ktoré sa okamžite stretli s orieškovou farieb tých jej. Áno, osamote mi tu bolo viac ako super, no jej prítomnosť bola predsa len lepšia. Zjavne aj o tomto bola láska. O radosti z delenia sa aj tých pár chvíľ, ktoré by človek mohol stráviť osamote, s tou výnimočnou osobou. „Mám ešte na chvíľu odísť?"

„To som nepovedal." Na chvíľu som sa vzdal pohodlného vylihovania, postavil sa a za boky si pritiahol Katyu k sebe. „Mám sa pýtať ako sa ti podarilo vybaviť nám voľný vstup na celú noc?" S úškrnom pokývala hlavou, veľmi šikovne mi berúc okuliare. Vedela, že to nemám rád, no predsa to stále robila. Akoby si vyslovene užívala, že ma tým môže hnevať. „Budeš sa cítiť lepšie ak ťa nebude vidieť? Nestihol som si ani zistiť ako vyzeráš v plavkách," posťažoval som si a pokúsil sa jej vziať moje okuliare. Šikovne sa mi však vykrútila, ponorila sa a odplávala preč. Mňa tým pádom nechala slepého postávať uprostred dlhého bazéna. „Hádam ma tu teraz nechceš nechať a smiať sa, že netrafím do izby."

„Noooo..." zatiahla so smiechom a podľa šplechotu vody sa znova ponorila, až sa vynorila priamo predo mnou. „Zas až tak zle nevidíš, či?" Nebol to žiadna sláva akože. Stála priamo predo mnou, no nedokázal by som s istotou povedať ako sa tvárila. A to už bola dosť veľká bieda akože.

„Dosť zle. A preto nenávidím, ak mi bez varovania vezmeš okuliare."

„Ale, ale..." zasmiala sa a ošpliechala ma. „Podarilo sa mi nahnevať ťa?" Načiahla ku mne ruku zjavne v domnienke, že jej nič neurobím, ale prerátala sa. Šikovne som ju za ňu schmatol, potiahol ju k sebe a potom ju strčil pod vodu, nech sa trošku po celom dni schladí. Skôr ale, akoby sa vynorila s nadávkami, som sa ponoril k nej, vzal jej tvár do dlaní a pobozkal ju.

Najbližšiu hodinu sme potom strávili robením podobných hlúpostí, akoby sme boli malé decká, ktoré sa v bazéne kúpu po prvé v živote a musia tým pádom vyskúšať všetky hlúposti, ktoré im napadnú. Akurát, že to naše bláznenie sa bolo sprevádzané kopou bozkávania sa a provokovania jeden druhého, ako sme to mali najradšej. Ako to Katya vedela najlepšie. Poblázniť ma niekoľkými slovami a dotykmi, až som netušil kde mi hlava stojí a mal som chuť ju preklínať v oboch jazykoch, čo si ona náramne užívala a rozhodne vo svojej hre neprestávala.

Dokonca ani v tom prekliatom hotelovom výťahu, kde sa na mňa vrhla akoby sme sa nevideli pokojne dva týždne. V jednej chvíli ešte pokojne stála po mojom boku a držala ma za ruku, v tej druhej ma už svojim krásnym telom, zahaleným len výrazne červenými celými plavkami s nebezpečne veľkým výstrihom, tisla ku stene a túžobne bozkávala moje pery. Zjavne čakala, že ju nechám prevziať kontrolu ako skoro stále, ale teraz sa pekelne mýlila. Bez toho, aby som sa od nej čo i len troška odtiahol, sme si pozície vymenili, šikovne som ju schytil pod zadkom a zodvihol z nôh. Pravou rukou sa mi pritom až trocha moc násilne zadrapila do vlasov, nad čím sa tichučko pousmiala s perami stále na tých mojich.

Každou ďalšou sekundou mi prišlo, že je v tom prekliatom výťahu teplejšie a ja sa neviem poriadne nadýchnuť. No teraz to nebolo z dôvodov, ako keď mi úzkosť a panika pobláznili hlavu. Teraz to bolo sprevádzané pocitmi, ktoré som donedávna ešte vôbec nepoznal. Išlo o niečo, čo som nechcel nikdy prežívať s nikým iným, jedine s ňou. To ona držala môj svet pokope aj teraz, keď jeho kolaps hrozil v hociktorú chvíľu. Na jej blízkosti záležalo teraz najviac na svete, na jej prstoch v mojich vlasoch, jej čarovných očiach a tej drzosti, ktorú stále zvádzala na ruskú krv vo svojich žilách. Na všetkých tých detailoch, ktoré ma donútili sa do nej zaľúbiť za tak krátky čas.

„Ak si ma takto odnesieš až do izby, mám pre teba malú odmenu," zašepkala zadýchane sklonená ku mne, sotva výťah zastavil. Vstupnú kartu od izby doposiaľ držala v ruke, no po týchto slovách si ju šikovne schovala do výstrihu plaviek. „A ak sa dostaneš ku karte, aby sme sa dostali dnu."

„Ty si dnes ako utrhnutá z reťaze." Ľahkovážne mykla plecami a kývla hlavou smerom za mňa k otvoreným dverám. Chodby boli aj tak prázdne, hostia spali alebo sa ešte motali niekde po vonku. A aj keby nie, prečo by nás mal niekto riešiť? Sme mladí, chceme si užívať, tak nech nám dá každý svätý pokoj. „Minule si sa mi toľko chválila so svojimi skúsenosťami v posteli a dnes sa dozviem, že s chalanom si spala len raz?" podpichol som ju, bozkávajúc ju na krku pri vystúpení z výťahu. „Musíš si naozaj veľmi veriť." Chcel som z jej krku pokračovať drobnými bozkami až po koniec výstrihu, ale potiahnuc ma znova za vlasy sa jej veľmi rýchlo podarilo prilákať moju pozornosť späť k svojej tvári.

Nohami ma pevnejšie objala okolo pása, berúc mi tvár do dlaní. „Chceš vedieť ako veľmi?" Nepobozkala ma, len sa perami obtrela o tie moje a zaklonila mi hlavu, aby sme sa jeden druhému pozerali do očí. Pre istotu som na chvíľu zastal, pričom naša izba bola už len pár prekliatych metrov ďalej. „Ak sa na to ešte necítiš, môžeme počkať. Nemienim ťa tlačiť do ničoho, čo ti bude nepríjemné."

So smiechom som nad ňou pokýval hlavou a pristúpil ku stene, aby som ju o ňu oprel. Než by povedala čo i len jedno ďalšie slovo, vylovil som vstupnú kartu z jej výstrihu a vložil si ju medzi zuby. Skôr ale, akoby sme s pohli z miesta, sa vedľa nás otvorili dvere a na chodbu zo svojej izby vyšla Lauren. „Toto som vážne vidieť nepotrebovala," dostala zo seba a tvár zvraštila do znechutenej grimasy. V momente som Katyu postavil na rovné nohy a kartu schoval v pravej dlani. „Podobným chovaním robíš Donnymu skutočne dobré meno. Izbu máte o pár krokov ďalej, skutočne ste nemohli vydržať?" Otrávene nad nami pretočila očami, pritom však najškaredší pohľad padol znova na mňa. Presne ako v lietadle, keď ešte ani nevedela kto som.

„Netušila som, že ešte stále máš potrebu starať sa iným ľuďom do života. Človek by si myslel, že z toho vyrastieš," utrúsila Katya nasrdene a ako na truc ma vzala za ruku. „A teraz, keď dovolíš, presunieme sa o dvoje dvere ďalej."

„Jasné, už sa určite nemôžeš dočkať ako zhodíš oblečenie pred svojim drahým ruským priateľom, že?" Už-už som si myslel, že Katya sa na ňu vrhne a vyškriabe jej oči alebo ju poriadne vyťahá za vlasy, ale zostala pokojne stáť po mojom boku. Akurát mi o niečo pevnejšie stisla ruku a nenápadne ma potiahla preč.

„Ak ti to nevadí, mám aj meno," povedal som pomerne nečakane. „A nemám pocit, žeby bolo tvojou vecou čo my robíme v súkromí. Nechaj si svoje hlúpe poznámky pre seba a nekaz ľuďom pekný večer." Nemalo cenu znížiť sa na jej úroveň, preto som zvolil slušné slová a nezabudol sa na ich konci silene usmiať.

„Ďakujem za veľkorysú radu... Maxim." Moje meno vyslovila s neskutočným odporom, prebodávajúc zrazu pohľadom už aj Katyu, ktorá radšej odvrátila hlavu. „Tak bežte, hrdličky. Užite si, noc je ešte mladá." S úškrnom poslala našim smerom vzdušný bozk, úplne zbytočnou ladnou otočkou nás obišla a pobrala sa k výťahu. Obaja sme nemo pozerali za ňou, pokým sa vo svojich zbytočne vysokých opätkoch a krátkych čiernych šatách konečne nestratila z dohľadu.

„Toto bolo akože o čom?" opýtal som sa nechápavo, hoci správnu odpoveď zjavne nepoznala ani samotná Lauren. Katya ešte zostala chvíľku zvierať moju ruku, no potom mi vyšklbla kartu z ruky a pobrala sa do izby. S povzdychom som si prehrabol stále mokré vlasy a nasledoval ju. „Čo moja odmena?" skúsil som nádejne, no keď z jej úst vyšlo len nervózne zavrčanie, bolo po skvelej zábave. Zamieril som teda rovno pod sprchu a zašíval sa tam skoro pol hodinu. Než som si ľahol do postele, Katya sa už radšej tvárila, že spí.

***

„Pozajtra? Alebo o deň neskôr?" opýtal sa Nikita, zatiaľ čo ja som posedával na kraji postele a díval sa smerom k oknu. Skoro celú noc som sa len prevracal z jednej strany na druhú, no nad ránom sa mi podarilo zaspať. Dokonca tak tvrdo, že ma nezobudilo ani keď sa Katya pripravovala. Netušil som kam presne mala dnes ísť, telefón mi nedvíhala, čiže mi zostávalo akurát tak trčať tu a čakať, kým sa vráti. „Maxim?"

„Čo?" Priveľmi som ho nepočúval, čo mu bolo dozaista zjavné už po prvých slovách. „Prepáč, neviem, kde mi hlava stojí." Hnevalo ma, že odišla len tak bez slova. Bez toho, aby mi aspoň dala vedieť kde presne bude celý deň. „V noci som nespal a život sa celkovo akosi rozpadá na každom kroku." Odkedy som sa prebudil ma prenasledoval pocit, že mi horí za chrbtom a keď niečo neurobím, oheň pohltí celý svet ktorý poznám.

„Ak sa na to necítiš, nemusím chodiť. Ďalší film začínam točiť najskôr o dva mesiace, dovtedy mám voľno, pokojne doletím za tebou do USA." Možno by to bolo lepšie, ale nemohol som stále po niekom chcieť, aby sa mi prispôsoboval. „Hm?"

Unavene som si voľnou rukou vošiel do vlasov a lakťami sa oprel o kolená. Včera mi nič nebolo celý deň, prečo musí byť dnešok zas ako na hlavu postavený? To mi vypršala platnosť dobrej nálady alebo čo dopekla?! „Nie, to nie. Pozajtra by to bolo fajn. Nech máme na seba pár dní čas." Desil som sa jeho príchodu, ale na druhej strane som chcel, aby prišiel a konečne sme sa znova videli. Veľmi mi ten chlapec chýbal, hlavne ak sa mi stále vybavili spomienky z bezstarostného detstva, počas ktorého sme boli tak často spolu. V Rusku ale aj na Hawaii. Veľa chodili k nám alebo tam Nikitu rovno nechali aj na celý mesiac počas prázdnin.

„Stále si mi akosi nepovedal, čo robíš v Budapešti. Spontánny výlet?"

„Priateľka je tu pracovne, ja len sprevádzam."

„Čože to má ona za prácu?" O jej existencii vedel iba veľmi málo a tak to bolo dobre. Nepotreboval som, aby niečo spomenul pred otcom a ten sa potom začal vypytovať mojich rodičov. Aj bez toho ma na smrť desilo povedať im o nej, hoci na to zjavne dôvod nebol. Budú radi, že som si konečne niekoho našiel a určite neohrnú nosom ani nad faktom, že je to práve Ruska.

„Fotomodeling." Bola to práca ako každá iná, akurát tak lepšie platená a s kopu výhod, no tiež nevýhod. „No? Čakám na tvoje podpichovanie, že kde som ja k podobnej babe prišiel." Z jeho strany ale prišiel len veselý smiech, ktorý sa snažil natlačiť úsmev na tvár aj mne. Ten však neprichádzal, lebo panika sa vo mne divoko metala a nútila ma tak akurát strčiť hlavu pod ľadovú vodu a kričať.

„Ja som ťa nikdy nepodceňoval. Nemal si babu, lebo si nebol pripravený a žiadna ti za tú námahu nestála, na tom nie je nič zlé." Škoda, že nie každý na to pozeral rovnako. Otec ma posledný rok veľmi rád podpichoval na túto tému. Ako keby ma už nepoznal a nevedel, že sa nikam nenáhlim. Ak mi niekto vstúpi do cesty, prečo nie? Ale prečo si niekoho hľadať vyslovene nasilu, len nech nie som sám? V tom akosi zmysel nebol. „Teším sa, až sa zoznámime. Určite máš dobrý vkus."

„Ja si nemám na čo sťažovať." V tomto smere teda nie. Lepšie som si vybrať zjavne ani nemohol. „Tak teda pozajtra?"

„Pozajtra. Keby niečo, daj vedieť." Zjavne aj on vycítil, že nemám na rozhovory chuť. Najľahšie by bolo ľahnúť si späť do postele a nepostaviť sa z nej pokojne do konca života. „Predpokladám, že tvoji rodičia o ničom nevedia, že?" Medzi rečou som mu povedal, že môj posledný výlet do Vegas nedopadol moc slávne a otec ma prišiel poúčať až do Oregonu. „Pomlčím, neboj sa. Do Budapešti si poletím len tak z dlhej chvíle."

„Vďaka." Chlapec sa nezmenil, stále mi kryl chrbát ako keď sme boli malí. Ak sa mi podarilo niečo vyviesť, vzal to na seba, lebo vedel dospelých zmanipulovať oveľa lepšie než ja. Stále sa zo všetkého vyvliekol a nám tak problémy jednoducho prešli. „Tak sa teda vidíme."

„Zatiaľ sa maj." Mobil som okamžite hodil na druhý koniec postele a vyvalil sa na chrbát. Bledý strop som už poznal naspamäť, no stále mi prišlo, že by som ho mohol lepšie preskúmať. Že sa v ňom možno skrývajú nejaké odpovede alebo niečo, čo mi pomôže prežiť kým bude zase o niečo lepšie. Možno som bez nejakých výčitiek mal siahnuť po tabletkách skôr, ako bude najhoršie, ale prišlo mi, že to pôjde možno aj bez nich.

Najbližšie dve hodiny ale boli ako prechádzka peklom. Všetko sa rúcalo a znova dávalo dokopy, pričom tie hlúpe tabletky ležali v moje taške a mne pod ruku prišli cigarety. Už som si ani nespomínal, kedy naposledy som po nejakej siahol. Možno tak týždeň dozadu? Dva týždne? Sprvu mali zostať v Oregone, no bolo dobre, že si našli cestu do mojej tašky a teraz boli po ruke. Bez nejakého váhania som vyfajčil všetkých šesť, ktoré mi tam zostali. Postával som pritom v okne a zaslzenými očami pozeral na to čarokrásne mesto. Na miesto, kde sme boli včera večer, kde padlo toľko dôležitých slov, ktoré nám istým spôsobom zmenili život navždy.

„Obliekaj sa," zakričala na mňa zrazu Katya, sotva otvorila dvere na izbe. Za oknami už vládla tma, ja som posledné tri hodiny strávil zalezený v posteli a snažil sa čítať, pričom mi však príbeh Victora Frankensteina unikal pomedzi prsty. Poznal som ten román spamäti, no toto bola taká moja klasika, ku ktorej som sa vždy rád vrátil. Clara si z toho raz robila žarty, keď mi povedala nakoľko miluje Draculu a koľko rôznych kópií už doma má. Oba romány boli istým spôsobom začiatkom novej éry literatúry a ešte aj po toľkých rokoch sa tešili veľkej popularite. Hlavne teda u nás dvoch. „Odlož tú knihu a obleč sa, Donny ťa čaká dole."

„Vážne je toto prvá vec, ktorú mi po celom dni povieš?" zašomral som nasrdene a zatvoril knihu, značiac si ju mojou obľúbenou záložkou od Clary. Bol to tenučký plátok dreva, do ktorého bola vypálená podoba jej milovaných Rocky Mountains, pričom na druhej strane sa vynímal nápis S láskou z Kanady. „Čo tak mi dať vedieť kde dnes celý deň budeš, ak už si ráno odišla bez slova?"

„Teraz nemáme čas hrať sa na urazených milencov," odsekla a hodila ku mne na posteľ kabelku. „Vstávaj a obliekaj sa, nech ti to nemusím ešte raz hovoriť." Nechápal som celému tomu jej správaniu, no zjavne nemalo cenu s ňou priveľmi súperiť. Už na prvý pohľad vyzerala úplne vynervovane. „Ak ho necháš dlho čakať, bude nepríjemný."

„A kam akože pôjdeme?"

„Do kasína. Prišiel čas na odvetu z Vegas." Otrávene som pretočil očami. Lebo po posledných hodinách plných utrpenia sa mi určite chcelo trepať do kasína a vymýšľať nejaké stratégie, či dúfať v šťastie. Alebo tak celkovo míňať peniaze, ktorých už som zrazu vôbec nemal veľa. „Aspoň sa tvár, že si nadšený jeho pozvaním. Daj si s ním pár kôl, prehraj a poď späť."

„Ešte nech ma poriadne opije a bude najlepšie, čo?" Bez nejakej odpovede ma prebodla pohľadom a potom sa zavrela do kúpeľne. S povzdychom som si uhladil strapaté vlasy a potom odpochodoval nájsť nejaké oblečenie. Prišlo mi ale najrozumnejšie vsadiť na čiernu, tá sa predsa hodila všade a človek v nej aspoň vyzeral trocha reprezentatívne.

Katya mi do niekoľkých minút prepustila aj kúpeľňu, no keď som sa pred ňu už hotový na odchod postavil, nevyzerala priveľmi šťastne. Akoby nebolo jedno v čom do toho trápneho kasína pôjdem. Košele ani nič podobné som so sebou nemal, aj tak by sa len dokrčili, čiže kožená bunda musela stačiť.

„Nepozeraj na mňa ako na vyhnanca, lepšie to nebude. V kasíne chcú moje peniaze, nemusím tam prísť odetý do diamantového rúcha." Oduto nad mojimi slovami pokývala hlavou a posadila sa na kraj postele, zatiaľ čo v pravej ruke držala vlhkú utierku, ktorou a zbavovala mejkapu. „Ty zjavne nejdeš, čo?"

„Nemám chuť, takže ak sa opiješ, ja po teba nepôjdem. No možno ak sa pekne usmeješ na Donnyho, dovedie ťa späť. Ak nie, spi pokojne na ulici, mňa dnes vážne nezaujíma nič." Nechápavo som nadvihol obočie a podišiel k nej. Veľmi opatrne som si prisadol, ale sotva sa moja ruka ocitla na jej stehne, postavila sa a zabuchla do kúpeľne. Keby mi zostali nejaké cigarety, bez váhania by som po nich siahol, ale takto mi ostávalo vziať si peňaženku s mobilom a vypadnúť.

Donny na mňa skutočne čakal dole v loby, zatiaľ čo čas si krátil dosť okatým flirtovaním s mladučkou recepčnou, ktorá na jeho sladké reči odpovedala dosť lámavou angličtinou. Zdala sa byť z neho dosť hotová, takže moje vyrušenie jej určite nebolo po chuti. „Môžeme ísť?" opýtal som sa, vkladajúc dostatok ruského prízvuku do svojej angličtiny.

„To si píš. Dnešná noc bude patriť nám, drahý priateľu." Vrcholne preafektovane poslal recepčnej vzdušný bozk a potom sa s úsmevom obrátil ku mne. „Príjemnú nočnú, miláčik," zaželal jej a už aj sa hrnul k východu. Tiež som mladej plavovláske venoval rýchly pohľad, nasledujúc Donnyho. Čakal by som, že sadneme do auta, ale on sa pobral pešo nočnou ulicou, ani raz sa neobzerajúc, či skutočne idem za ním.

S rukami vo vreckách som teda držal krok tesne za jeho chrbtom, až kým on nespomalil a nezaradil sa vedľa mňa. Nadšenie z jeho tváre neschádzalo ani náhodou, pričom si však stále upravoval strieborné manžetové gombíky na čiernej košeli. Okrem topánok, ktoré mali na sebe akýsi komický hadí vzor a hrali do bledoružovej, tiež vsadil na čiernu. „Vďaka za pozvanie," vysúkal som zo seba silenej.

„Predsa som ti hovoril, že si dáme odvetu. Možno sa ti dnes bude dariť lepšie," podpichol ma okamžite a zasmial sa na celú ulicu, ktorou ešte stále blúdili ľudia. Vyzeralo to, že pár pohárikov už má v sebe, ale ako myslí. Možno sa mu s trocha zahmlenou mysľou bude potom hrať lepšie. Keď sme hrávali len v súkromí a nie počas otcových pracovných stretnutí, aj Nikolai si rád doprial niekoľko pohárikov, aby sa mu lepšie premýšľalo. Minule mi písal, či som si to s tým lietaním nepremyslel a nechcel sa k nemu vrátiť. Bol ochotný mi prísť pomôcť, lietali by sme na našom lietadle, no jeho ponuka napokon zapadla prachom. Vyhovoril som sa na hrozne veľa učenia, ktoré som v skutočnosti poriadne zanedbával. Posledné dva priebežné testy z chémie sa mi nepodarili, meškal som so slohom na angličtinu a veľmi som nehviezdil ani na biológii. Hlavne, ak som sa nezúčastnil ani praxe v Charlestone. Už mi pomaly iba zostávalo čakať, kedy profesorov prestane moje ulievanie sa baviť a nejako zakročia. Hlavne v letnom semestri dostalo niekoľko spolužiakov od nich nie práve pekné odkazy ohľadne ich chabej dochádzky a celkovej snahy. Áno, vysoká bola našim dobrovoľným rozhodnutím a nikto nás tu nenútil zostávať, ale profesori sa predsa snažili nás nejako namotivovať, hoci sme im mohli byť v tomto smere všetci ukradnutí. Kto chce vydrží a dotiahne to až do konca, kto vie, nech si ide svojou cestou ako to urobil aj Roderick.

Bez slova navyše sme prišli do kasína s naozaj ironickým názvom. Las Vegas. Išlo o ani nie desaťminútovú prechádzku, čiže aj keby sa opijem, späť určite trafím. Lebo hoci mi Katya pri odlete piť zakázala, po dnešku znela poriadna dávka alkoholu v krvi veľmi lákavo. Okolie som akosi ani nevnímal. Na to mi sily nezostali, stačilo skrátka kráčať dopredu a potom sa usadiť za stôl, pri ktorom nás už čakali aj ďalší hráči. Donny sa s každým veselo privítal, ja som akurát tak kývol hlavou na pozdrav a sledoval následné rozdávanie kariet. Pri letmých pohľadoch pôsobilo kasíno tak typicky, povedal by som. Pustená hudba, kopa ľudí s najrôznejším druhom zábavy, tlmené skutočné svetlá nahrádzané hnusnými neónkami rôznych farieb a čašníci behajúci naokolo s podnosmi plnými alkoholu. Každý do seba lial jeden pohárik za druhým, akoby sa dnes celé osadenstvo prišlo v prvom rade poriadne strieskať.

„Čo si dnes tak ticho?" podpichol ma Donny po skončení tretej hry. Dobré karty sa mi oblúkom vyhýbali, pričom jemu sa darilo až priveľmi dobre. Mal som podozrenie, že na nervy lezie už aj zvyšku osadenstva, z ktorého nik nepôsobil sympaticky. Išlo o na prvý pohľad nafúkané typy s dokonale zastrihnutými vlasmi v značkových košeliach a sakách, ktorý sem dnes dozaista neprišli prehrať. A predsa, Donny v jeho stupídnych topánočkách a hollywoodskym úsmevom ich valcoval kolo po kolu. „Ja viem, prekazil som vám večerné plány, že? Katya mi dnes neprišla v dobrej nálade, tak som ťa chcel pred ňou troška zachrániť. Ženy dokážu byť potvory, ja o tom viem svoje."

„Nedajbože nešťastné manželstvo?" opýtal som sa hnusne a kývol na najbližšiu čašníčku. „Dvakrát ruskú vodku s ľadom," povedal som jej monotónne a až potom sa obrátil k Donnymu. „Dáš si aj ty, však?"

Uznanlivo prikývol, uhládzajúc si vlasy. „Moje manželstvo je úplne v poriadku, nemusíš sa báť. So ženou sme urobili dobre, keď sme sa zhodli na voľnom vzťahu. Takto si môžeme obaja užívať bez pocitu nejakej viny s kým chceme, pričom nakoniec sa aj tak vrátime k tomu druhému."

„Nehovor mi, že ti nie je jedno ak si ty tu a ona sa práve teraz váľa v posteli s bohviekým na druhej strane sveta." Bez nejakého premýšľania mykol plecami a veľmi šikovne vzal dva poháre s vodkou z tácky, sotva sa čašníčka priblížila. „Aký má potom zmysel byť ženatý?" Prijal som svoj pohárik a rovno ho do seba na jeden šup aj obrátil. Vodka ma príjemne pálila v hrdle, až sa mi pocit tepla rozlial postupne do celého tela.

„Si ešte mladý, podobným veciam proste nechápeš a to je v poriadku."

„Nemyslím si, že o pár rokov to bude iné." Zjavne by ma bol poúčal aj ďalej, keby nás krupierka nezatiahne späť do hry. Nevsádzal som vysoké sumy, snažil som sa držať čo najviac pri zemi a zjavne to tak bolo dobre. Lebo po ďalších štyroch nevydarených kolách a asi šiestich pohárikoch alkoholu, sa začal svet až priveľmi nahýbať do jednej strany. Jeden zo spoluhráčov ma ale potešil cigaretami, ktoré akosi nešlo odmietnuť. Katya ma zjavne dobije na smrť, ak vojdem do izby smradľavý od tabaku, ale čo? Nemala ma nechať Donnymu na milosť, potom by sa nič nestalo.

„Kašlem na vás, proti tomu diablovi sa nedá vyhrať," zahlásil zrazu chlapík, ktorý mi predtým ponúkol cigarety a buchol dlaňami do stola. Donny vyhral aj ďalšie kolo a každému tým vzal chuť ešte pokračovať. „Zadus sa tými prachmi!" Hodil po ňom svoje žetóny a potom hlavou kývol na svojich kamarátov, aby šli preč. Všetci traja sa postavili a s neprajnými pohľadmi pri stole nechali sedieť nás dvoch a ešte opáleného plavovlasého Švéda, ktorý po celý čas šomral nad svojou smolou. Mne sa podarilo vyhrať jedno úbohé kolo, aj to s najnižšími stávkami.

„O polnoci som pozvaný na súkromný večierok, môžem počítať s tvojou spoločnosťou?" nadhodil zrazu Donny, sotva sa od nás vzdialil aj spomínaný Švéd a vo vojom rodnom jazyku zjavne preklínal každého naokolo. „Noc je ešte mladá, mali by sme sa poriadne zabaviť. Ak už na nás dnes naše ženy nemajú dosah."

Okamžite som pokýval hlavou, čím sa mi začala motať ešte viac. „Vrátim sa do hotela, stačilo mi." Až priveľa kontaktu s ľuďmi za jeden deň. Divil som sa, že v spojení s alkohol mi neprišlo natoľko zle ako vo Vegas. Možno preto ma to aj natoľko ťahalo späť do hotela. Aj keby na niečo príde, už budem mimo dohľad sveta. „Ale ty sa bav pokojne až do rána aj za mňa."

„Aj budem, neboj sa. Vďaka za spoločnosť, hoci minule bola s tebou väčšia zábava. Dnes ti šťastena akosi nepriala." Poriadne silno ma pobúchal po chrbte a vysúkal zo seba pár slov na rozlúčenie, ktoré mali zjavne byť v ruštine. Tak hrozne ich ale skomolil, že mi zostalo akurát sa na nich poriadne zasmiať a potom sa pomaly postaviť od stola. Prvé metre ani neboli také zlé, hlava sa mi troška motala, ale nič hrozné.

Problém nastal, až keď som vyšiel von a nabehol do veľmi nepríjemnej spoločnosti. Pred kasínom postávala Lauren v krátkych strieborných šatách, ktoré jej postavu obkresľovali iba na tých najlepších miestach. Dlhé vlasy jej viali v jemnom vetre, pričom cez plecia mala prehodený čierny kožuch. „Porozprávame sa," povedala namiesto pozdravu a kývla mi hlavou, nech ju nasledujem. Pravou rukou som si prehrabol vlasy, troška dezorientovane sa pozrel okolo seba a potom ju bez slova nasledoval. „Zdržali ste sa pomerne dlho, Donny vyhrával jednu hru za druhou, čo?"

„Spoluhráči sa naštvali a odišli," odvetil som stručne a zasunul si ruky do vreciek bundy. Nebolo až tak chladno, hoci počas dňa sa teplota vysoko nevyšplhala. „Ty si akože špeciálne čakala na mňa alebo ako tomu mám rozumieť?" Nedajbože sa chcela ospravedlniť za svoje včerajšie chovanie? „A kam to akože ideme?" Sledoval som ju na druhú stranu cesty a potom ďalej po chodníku.

„Nechce sa mi ešte do hotela a sama sa necítim v noci bezpečne, tak sklapni a poď," sykla nepríjemne, no napokon sa s povzdychom otočila a počkala, kým ju dobehnem. Sprvu to vyzeralo, že pôjdeme na most, no ten sme prešli a pokračovali ďalej, zišli sme pár schodmi dole, následne znova cez cestu, až sme sa dostali na pešiu zónu teste vedľa Dunaja, kde kotvilo niekoľko lodí. „A ešte odpoveď na tvoju prvú otázku... áno, čakala som na teba. Dúfala som, že sa nespiješ pod obraz boží, lebo to by s tebou veľmi reči nebolo." Otrávene som pretočil očami a skoro zakopol o nejakú hlúposť na zemi. Silná vodka si plnila svoju prácu, každým krokom sa mi hlava motala stále viac, no akosi nebol problém kráčať rovno za nosom. Alebo skôr za mojou spoločníčkou, ktorá si do tohto terénu a k podobným šatám prekvapivo zvolila tenisky. Strieborné a plné trblietok, ktoré boli ako stvorené k jej šatám.

„O čom sa budeme rozprávať?"

„O dievčati, na ktorom nám obom veľmi záleží." Na niekoľko sekúnd otočila hlavu mojim smerom, no kým by som jej bol pozrel do očí, zas zrak odvrátila. „Určite ti už spomínala, že sa poznáme z minulosti, mám pravdu?" Potichu som niečo zamrmlal na súhlas a potom zamieril k prvej lavičke, ktorá mi padla do očí. Iba kúsok za nami noc prežaroval vysvietený parlament, po ľavej ruke sa z rovnako vysvieteného mosta vinula vrava turistov aj miestnych, no my sme mali našťastie zväčša súkromie.

„Pár slovami," odpovedal som napokon a skontroloval si mobil. V Amerike bolo o dvanásť hodín menej, čiže som musel byť v strehu pre prípadný telefonát od otca. „Mňa by skôr zaujímalo prečo ste sa pohádali. A hlavne prečo si bola včera taká hnusná." Zasmiala sa nad mojimi slovami, prehadzujúc si husté vlnité vlasy cez pravé plece.

„Svojou hlúposťou som prišla o jej dôveru, mala právo ma vytesniť zo svojho života. Som si viac ako istá, že mi moju chybu neodpustí do konca života." Snažila sa mi pri týchto slovách hľadieť do očí, no jej pohľad bol zrazu úplne prázdny. Alebo skôr plný toľkej ľútosti, až na ňu bolelo pozerať. „Od prvej chvíle na nej bolo niečo, čoho som sa nevedela nabažiť. Tá drzosť akou dokázala hovoriť, ako si stále dosiahla svojho a tá jej schopnosť vyjednávať. Donny ju žral od prvého dňa, to bolo vidno. A ako vidím, ani po rokoch sa tento ich vzťah nezmenil, berie ju na toľko prác ako je len možné. Snaží sa ju pretlačiť všade."

„To nie je zlá vec," usúdil som a trocha nemotorne sa oprel. Začínalo mi byť naozaj nanič. „Vravela, že má svoju prácu rada." A zjavne ešte niečo iné, akurát mne teraz jej slová absolútne nenapadli. Tešil som sa, že viem dať dokopy zmysluplné vety na danú tému. Lebo nie, nepil som až tak veľa, ale ak si človek dá alkohol tak trikrát do roka, stačí skutočne aj pár pohárikov. Hlavne poriadne silnej vodky. „A čo tak hrozné si jej urobila? Viem, že je tvrdohlavej povahy, ktorá sa ľuďom prosiť, nebude, ale..."

„Podviedla som ju aj napriek sľubu, že vzťah na diaľku bude fungovať." Sklonila hlavu skôr ako dopovedala, len aby sa vyhla môjmu výrazu. Prišlo mi, že som zle počuť, že si len niečo v pripitosti namýšľam, ale... keď Lauren zrazu pozrela do mojich očí a tie jej sa leskli slzami, pravda ma neľútostne udrela do tváre. Ona bola tá bývalá priateľka o ktorej včera Katya hovorila. S ktorou mala svoju prvú pusu, ktorú ako prvú skutočne ľúbila. „Veľmi som sa snažila ju ľúbiť natoľko ako ona ľúbila mňa. Ale keď sme neboli spolu a na mňa doľahla samota, stalo sa to. Zviedla som náhodné dievča s ktorým sme zoznámili v kine. Divné miesto na stretnutie, ja viem. No obe sa tam prišli samé, dali sa do reči a po filme skončili u nej na byte. Stretávali sme sa aj po mojom rozchode s Katyou, no dlho nie."

Nechápavo som pokývla hlavou a na chvíľku ju zaklonil, dívajúc sa na tmavé nebo. Svetlá mesta si odviedli svoju prácu, hviezd bolo pramálo. Obloha sa ani trocha nepodobala na tú, ktorá mi zvykla na Hawaii učariť, keď som celé noci trávil na útesoch. „Preto ti natoľko ležím v žalúdku už od prvej sekundy, ako si ma uvidela v lietadle. Stále ju ľúbiš." Malo ma to hnevať, ale... hnevalo ma to? Nie, asi nie. Dal som dostatočne najavo, že ju chcem, že to myslím vážne. Určite by sa nevrátila teraz k svojej ex.

„Nie, to nie. Ja len stále ľutujem, že som o ňu svojou hlúposťou prišla." Neveriacky som sa uškrnul sám pre seba a zavrel oči. Tak sa mi aspoň hlava točila o niečo menej. Možno išlo len o hlúpy sen. Alebo nejaký žarty. Donny je zaplatil, aby...

„Donny vie, že ste spolu niečo mali?" Jej ticho bolo postačujúcou odpoveďou. Takže tu bol pes zakopaný. „Preto jej dovolil, aby ma vzala so sebou. Nech ju rozptýlim svojou prítomnosťou, keď tu budeš aj ty, že?" Znova len mlčala, akoby jej úplne došli slová. Ale možno to tak bolo aj lepšie. Aspoň mi zostal nejaký ten priestor spracovať všetky novinky, ktoré za posledné dva dni poriadne otriasli mojim svetom. Keď som po niekoľkých minútach pozrel na Lauren, tichučko si utierala slzy, pričom očami skúmala tmavé vody Dunaja. Nevysúkal som zo seba však ani jediné utešujúce slovo, až frázu na rozlúčenie už pred jej hotelovou izbou.