-Clara-

„Snažíš sa rozlúštiť význam tých hadov?" Ani som sa nehla, keď nemocničnou izbou zaznela táto otázka. Zostala som naďalej sedieť ako socha, ktorú sem proste niekto položil a bolo. Ako socha, ktorá necítila absolútne nič ako zrazu ja. Po posledných hodinách plných plaču a bolesti konečne prišlo štádium, kedy som dokázala na veci hľadieť bez toho, aby ma bolel každý jeden nádych. Chýbajúca dôležitá chémia v mojom organizme už robila svoje a mohla som očakávať, že všetko bude už len horšie. Bude zázrak, ak sa do niekoľkých hodín psychicky úplne nezrútim. „Alebo sa potichu modlíš, aby som konečne umrel a mohla si ísť domov?"

Unavene som na chvíľu privrela oči a uhladila si konce vlasov, ktoré mi vytŕčali spod čapice. Nebola tu taká zima, ktorá by si čapicu vyžadovala, ale moje neupravené a stále neumyté vlasy nebolo treba vystavovať každému naokolo. Sotva som sa vládala ráno postaviť pod sprchu, nieto si ešte umyť a vysušiť vlasy. „Je to nejaký symbol, nie?"

„Kelti ho zväčša ako ochranu dávali na štíty svojich bojovníkov," odvetil potichu, prechádzajúc si pravou rukou po prepletených telách hadov, ktoré tvorili najväčšie tetovanie na jeho hrudi. Na jednej strane šlo o skvelý spôsob ako zakryť veľkú jazvu a na druhej mi prišlo, akoby ju tým chcel ešte viac zvýrazniť. Boli totiž miesta, kde ju atrament a šupiny hadích tiel skôr vyzdvihovali ako schovávali. Niekoľko menších naokolo ale bolo skvele skrytých a človek si ich skutočne všimol až keď tušil, že ich má medzi toľkými obrazcami hľadať. „Bolo to jedno z mojich prvých tetovaní. Chcel som zakryť jazvu a tak celkovo... išlo v tej dobe o nejaký symbol sily do ešte zjavne dlhého boja."

„Nechaj ma hádať, inšpiroval si sa niečím, čo súvisí s Megan." Tieto slová zo mňa vyšli úplne bez premýšľania a možno nevyzneli práve tak, akoby mali. Mohlo mu prísť, že sa to pýtam posmešne alebo niečo podobné. A to pritom pravda nebola. Akurát moja schopnosť vyjadrovať sa poriadne nefungovala. „Prečo hady?"

Sťažka sa nadýchol, na chvíľu zatvárajúc oči zjavne od bolesti. Keď som okolo tretej prišla, ešte stále sa sotva držal pri vedomí, pričom sa mi však skoro okamžite začal sťažovať nakoľko ho bolia rebrá. Niekde som v minulosti počula alebo čítala, že pri resuscitácii môže dôjsť k zlomeniu alebo pomliaždeniu rebier, no... nikdy mi nenapadlo, že mi o tej bolesti bude rozprávať niekto, na koho živote mi bude natoľko záležať. Hoci som bola oboznámená so všetkým, čo sa počas včerajška, noci aj dneška s ním dialo, ešte aj teraz mi behal mráz po chrbte kvôli skutočnosti, že už bol v podstate mŕtvy. Že teraz tu pri ňom sedím a rozprávam sa s ním len vďaka neviem akému poondiatemu zázraku.

A pritom mi prišlo, akoby si on túto skutočnosť ani neuvedomoval. Jasné, o ničom v tej chvíli netušil, nič necítil, ale predsa. Už len skutočnosť, že sa zrazu prebral v úplne inej nemocnici v inom meste, musela byť ťažká na prehltnutie. Nieto ešte všetky skutočnosti, ktoré ho dostali až sem. „Majú kopu drobných šupín, takže keď mi bude chirurg zašívať ranu, zapotí sa, aby ich znova pekne zarovnal na miesto. Ak už mám ja trpieť, nech sa potrápi trocha aj on."

„Lebo si myslíš, že počas operácie sa netrápi dosť?" Lakťami som sa opätovne zaprela do kolien, preťahujúc si rukávy bratovej mikiny cez ľadovo studené ruky. „Zniem odporne, ja viem. Bude to už len horšie." Konečne som prestala hľadieť na jeho hruď a pozrela mu do pootvorených a maximálne unavených očí. Zjavne som ho zbytočne vysiľovala ešte aj ja, ale byť doma mi prišlo ako niečo nemysliteľné. Pritom otec by určite ocenil, keby nemusí pracovať v aute, ale má k dispozícii pohodlie nášho domu. Navrhla som mu, aby zašiel do nejakej kaviarne, ale o tom nechcel ani počuť. Pri tak veľkom hluku sa vraj nevie sústrediť a preto ostane radšej v aute. Výslovne som mu však povedala, že ponáhľať sa nebudem. „Keby zajtra neprídem, na deväťdesiat percent ležím na psychiatrii."

„Tých zvyšných desať?"

„Tak či onak sa mi podarilo spáchať samovraždu. Takže... asi toľko." V pravej dlani som zovrela chladnú látku prikrývky, koniec ktorej som mala prehodený cez prekrížené nohy. Na stoličke sa mi sedelo neskutočne nepohodlne a prišlo mi, že keď budeme na seba hľadieť z dvoch rôznych koncov nemocničného lôžka, bude toto celé o niečo menej bolestivé. Pritom pravda to ale nebola ani zďaleka.

Neil sa na moje prekvapenie s privretými očami uškrnul. „Je s tebou zábava, keď nie si pod vplyvom liekov."

„Teší ma, že sa bavíš," zamrmlala som maximálne potichu, nech ma radšej ani nepočuje. Zjavne mi v tom pomohol aj ten neustály hluk naokolo, ktorý ma z nejakého dôvodu až desil. „Ešteže na psychiatrii bolo stále zväčša ticho. Tento hurhaj by som nevydržala, stále niekto pobehuje po chodbe, niekto rozpráva... proste neustále tu sú z každej strany nejaký otravné zvuky."

„Zvykla by si si, neboj," ubezpečil ma okamžite. „Tiež mi nezostávalo nič iné, hoci ako malého ma ten neustály ruch tiež pomerne desil. Hlavne v noci, keď pri mne nebola Megan. To mi prišla celá nemocnica ako ten najväčší strašiak na svete."

„Ako sa vôbec zistilo, že máš problémy so srdcom?"

„Pri obyčajnej prehliadke tesne predtým, akoby mamu prepustili z pôrodnice. Niečo sa im nezdalo, tak sa spravilo jedno vyšetrenie za druhým a tým sa spustil celý ten bláznivý kolotoč." Ako sa asi mohla v tej dobe cítiť jeho mama? Povedali jej, že porodila krásneho zdravého syna a zrazu len tak zmenia názor a povedia jej o diagnóze, ktorá ho môže kedykoľvek zabiť? „Do istej miery mi príde, že práve kvôli mne sa naša rodina rozpadla. Zväčša bolo doma dusno práve kvôli mne."

„Minule si hovoril, že to bolo kvôli alkoholu."

„Ale vieš, prečo moji rodičia začali piť?" Otázku nechal chvíľku visieť vo vzduchu, zatiaľ čo sme obaja venovali pozornosť ruchu nemocnice. Prisahám, keby tu mám stráviť nepretržite niekoľko dní, zbláznila by som sa. Dozaista áno. „Lebo keď sa môj stav začal zhoršovať, otec doslova utekal z domu. Akoby sa zrazu bál ku mne čo i len priblížiť. Nikdy sme si priveľmi nerozumeli, odcudzil sa aj s Megan a keď potom netrávil noci doma... no..." Bolo natoľko zreteľné ako veľmi ho spomienky na to všetko stále bolia. Na minulosť, ktorú si navyše dával za vinu. „Keď sa neskoro v noci alebo nad ránom domov aj vrátil, stále bol spitý pod obraz boží. Vraj tak utekal pred problémami a konečne žil svoj najlepší život. Jeho netrápilo ani to, keď ho vyhodili z práce a mama zo svojej výplaty nedokázala uživiť celú rodinu a plus zaobstarať mne v tej dobe nekresťansky drahé lieky."

„A pod nátlakom toho celého do toho spadla aj tvoja mama."

„Piť začala až tesne pred ich rozvodom, pár týždňov pred mojou poslednou operáciou. S otcom ešte stále žili pod jednou strechou, no podľa slov Megan to bolo už neznesiteľné. Neustále po sebe kričali, bili sa a podobne. Ani jeden z nich za mnou do nemocnice po celý ten čas neprišiel, bola tu len moja sestra. Od rána do rána. Bála sa chodiť domov, tak noci trávila na nemocničnej chodbe, spala tam na stoličkách alebo potom každé poobede pár hodín natlačená vedľa mňa." Aj napriek všetkému sa mu pri týchto slovách usídlil na perách náznak úsmevu. Nech už o sestre hovoril v hocakej súvislosti, vždy to bolo s toľkou úprimnou láskou. Ľúbil to dievča najviac na celom svete, o tom by nemalo cenu pochybovať. „Chápeš? Oni sa doma nalievali alkoholom a robili cirkusy, pričom ja som skoro tri týždne bojoval o život, Clara."

„Ani nezavolali?" Nervózne som zovrela ruky v päsť a rozhliadla sa naokolo seba. Nebolo mi vôbec dobre. Triasla som sa od zimy a únavy ako takej, pričom hlava mi išla už skutočne prasknúť od bolesti. Posledné dni boli neskutočne unavujúce a pritom to vyzeralo, že to najhoršie na mňa ešte len čaká.

„Vieš, čo mi boli ich telefonáty platné. Ja som chcel, aby boli pri mne, aby ma ubezpečili, že to zas bude dobré. Mal som štrnásť rokov, bol som ešte len malé decko." Pohľad som znova presmerovala na Neila, na ktorom ale hnev vidno nebolo. Výraz tváre mal vrcholne pokojný, akurát na jeho hlase bolo počuť podráždenie. „Hrozne som sa s nimi potom pohádal, ani nie mesiac po smrteľne vážnej operácii srdca som zbil vlastného otca a už nikdy sa im neospravedlnil. Rozviedli sa, na ďalšom súde dovolili Megan, aby si ma vzala do opatery a konečne sme od nich odišli. Nemali sme veľa peňazí, Megan už aj tak popri škole pracovala na dvoch miestach, pričom výživné veľmi rýchlo prestalo chodiť od oboch rodičov. A ak som si chcel dovoliť aj naďalej brať lieky, ktoré mi pomáhali prežiť, museli sme odniekiaľ vziať peniaze."

„Vtedy si začal s drogami."

„Tri dni po mojich pätnástych narodeninách. Russel akoby si ma našiel sám, vošiel som mu rovno do rany a pre všetky výhody, ktoré nám ponúkol, od neho už neodišiel. Mal veľmi slušné zárobky a keďže šiel po Megan, hral sa sprvu na charitu. Platil nám nájom, dával jej peniaze ak bolo treba a tak. Skrátka sa jej podlizoval ako to šlo až do chvíle, kým som to ja celé nepokazil." Divila som sa, že zrazu vládze toľko rozprávať a všetko, ale zjavne ak už raz začal, chcel mi povedať všetko. Dával si samozrejme načas, neponáhľal sa, no aj tak ma prekvapovalo, že mu po posledných hodinách zostalo toľko síl, aby mi rozpovedal dôležité okamihy jeho života. „Kvôli mne a mojej nezvládnuteľnej povahe Russel znásilnil moju sestru. To kvôli mne zostala s ním tehotná a musela ísť na potrat. Všetko sa zrútilo len a len kvôli mne."

Znova som si nervózne uhladila vlasy, hryzúc si do vnútornej strany líca. Na jednej strane som tu pri ňom chcela zostať až do rána, no chvíľami som musela veľmi silno premáhať nutkanie, aby som sa proste nezdvihla a neutiekla. Bolo toho hrozne veľa. Všetko, čo mi ležalo na pleciach, ma pomaly ale isto dusilo a mne už nezostávalo nič iné, ako kričať o pomoc skôr, ako sa úplne zadusím. Pitom ma však natoľko zaujímalo všetko, čo mi ešte chce povedať. Kúsky jeho minulosti, ktoré z neho urobili človeka, ktorý do života vstúpil mne. „Nedivím sa, že ťa po takýchto udalostiach opustila a nechcela s tebou hovoriť."

„Ja tiež nie." Keď sa nám opätovne stretli pohľady, bolo by možno až ťažké hádať, kto z nás sa cítil horšie. Na okolie sme dozaista obaja pôsobili vrcholne nahnevaní na celý život a unavení z jeho hlúpych žartov. „Prosím ťa..." Pomaly ku mne vystrel pravú ruku dopichanú dvoma kanylami a kývol mi hlavou, nech mu pomôžem posadiť sa. „Nenávidím toľkoto ležať, hlavne nie na chrbte. No ani toto nedopadne dobre."

„Prečo?" opýtala som sa, posúvajúc sa bližšie k nemu, kedy sa náhodou potreboval o mňa oprieť alebo niečo. „Máš zakázané sedieť?"

Bradou kývol smerom na monitor, ktorého otravné pípanie nám doteraz rozbilo spoločnosť a na ktorom sme obaja pozorne sledovali, ako sa číslo zachytávajúce jeho pulz pomerne rýchlo vyšplhalo nad číslo 130. „Počkaj, to najlepšie ešte len príde." Nechápavo som pokývala hlavou, no keď sa číslo po chvíľke vyšvihlo na 152 a na celú izbu sa ozval otrasný zvuk alarmu, skrútili sa mi pery do nepochopiteľného úsmevu. Rovnako sa však uškŕňal aj Neil, ktorý pohľad presmeroval k otvoreným dverám od izby. Do niekoľkých sekúnd sa v nich zjavila vystrašená sestrička, ktorá už zjavne očakávala to najhoršie. „Prepáčte, ak vás desím. Len som sa posadil, neleží sa mi už dobre," povedal jej milo s maximálne nevinným pohľadom, ktorý však zjavne svoju úlohu nesplnil.

„Chlapče, ja na podobné žartíky skutočne nemám čas a po dnešnej službe ani nervy," odvetila s rukami v bok, oboch nás doslova vraždiac pohľadom. „A hlavne by som nebola povedala, že práve ty budeš dnes robiť takéto problémy. Pár hodín dozadu si nemal ani poňatia čo sa okolo teba deje."

„Teda, to sú ale milé slová pre niekoho v tak vážnom stave," zamrmlala som zjavne hlasnejšie, než by sa v tej chvíli patrilo. Očný kontakt so sestričkou som však neprerušila ani napriek tomu, skôr som sa na jej hnedé oči zamerala ešte viac. „Viac by vás potešilo, keby znova zomiera?" Neil do mňa nie práve citlivo drgol, zjavne aby som sa spamätala. No prečo? Prečo by som mala zostať ticho, ak k nemu ona smela hovoriť podobným tónom?

Neušlo mi nakoľko sťažka sestrička prehltla svoje slová a proste podišla k nám, aby alarm vypla. „Slečna, na dnes sa návštevné hodiny skončili, takže by ste mali ísť," prehovorila napokon na mňa, zasúvajúc si uvoľnený pramienok hnedých vlasov sa ucho. Nepôsobila staro, mohla mať tak po štyridsiatke, no zjavne už mala svojej práce plné zuby. Alebo jej skutočne vadilo len moje provokovanie po dlhom dni v službe. Kto vie? „Môžete prísť zajtra. A ty si, prosím, ľahni a nevymýšľaj. Pred hodinkou sem volali z Canmore, zastaví sa za tebou tvoj kardiológ. Čiže ďalší dôvod, aby tu už žiadna návšteva nebola."

„Jasné," zatiahla som otrávene a sledovala ju, až kým neodišla a nezatiahla za sebou dvere. „Povedala som niečo až natoľko hnusné?" opýtala som sa vzápätí Neila, ktorý ma prekvapene sledoval. „Čo tak pozeráš?"

„Veľká väčšina slov, ktoré si dnes povedala boli hnusné. Ak teda chceš počuť pravdu."

„Varovala som ťa, bude to už len horšie." Nútene, ale vyhrabala som sa z postele a znova si natiahla tenisky. „Prečo inak vôbec nastal ten hurhaj? Nezvykne sa podobný alarm pustiť len vtedy, ak niekto fakt umiera?" Ponad plece som sa obzrela späť naňho, ako sa pravou ruku snaží uhladiť si aj tak strapaté vlasy. Z konca postele som si pritom vzala kožený kabát, ktorý mi dnes doma prišiel pod ruku ako prvý. Našťastie bol čierny, čiže krásne ladil s celým zvyškom môjho oblečenia.

„Zväčša hej, máš pravdu. No existuje aj nastavenie, ktoré zalarmuje personál ak naskočia priveľmi vysoké čísla. Ver mi, zíde sa to." Prikývla som, znova si uhládzajúc vlasy. Sama neviem prečo mi dnes natoľko prekážali, no mala som doslova chuť všetky si ich vytrhať. „Vysvetlili ti čo sa dialo, prečo mi došlo u vás zle, nie?"

Znova som prikývla, ešte na chvíľu si sadajúc späť k nemu. „Keď ma nechceli za tebou pustiť, urobila som tam poriadnu scénu, až ma otec musel nasilu odvliecť do auta. Bola som mimo, slová toho mladého praktikanta mi úplne ušli, zapamätala som si len všetky tie lekárske termíny, na ktorých si človek chvíľami doláme jazyk. Dnes po príchode mi ale vysvetlili všetko."

„Fajn, takže moja zjednodušená verzia nie je potrebná?"

„Ak mi ju chceš povedať, poslúž si. Mám ešte chvíľku čas, než ma vyhodia." Doktor, ktorý ma za ním po príchode doviedol bol vrcholne milý a trpezlivý, všetko mi pekne pomaly objasnil, povedal mi čo asi môžem nasledujúce dni očakávať a tak podobne. Skrátka dbal na to, aby som bola v obraze ohľadne všetkého. „Alebo som ťa už priveľmi unavila?"

S úškrnom si pomaly znova ľahol, čo mu však bolo zjavne skutočne proti srsti. „Mňa unavuje už toto celé. Človek sa pomaly nemôže pohnúť bez toho, aby si tým nespôsobil smrteľné komplikácie. Unavuje ma stále na slovo počúvať každý jeden hlúpy zákaz, unavuje ma už celý život brať toľko liekov a hlavne ma unavuje počúvať všetky tie hypotézy a odhady, ktorými ma lekári zasypávajú. Myslia si, že ma to v tomto štádiu nejako poteší? Dopekla, veď aj napriek všetkej mojej snahe som skoro umrel."

„Nebola to predsa tvoja chyba," pripomenula som mu, opatrne k nemu načahujúc ruku. On tú svoju ale odtiahol a radšej ešte aj hlavu otočil druhým smerom. „Robil si všetko, čo ti bolo povedané. Sám vieš, že človek s tvojou diagnózou..."

„Stačí!" sykol potichu, no zato ľadovo pokojným hlasom. „Aj keby ma zobudíš o polnoci, tak ti bez chyby odrecitujem čo presne zlyhávanie srdca obnáša, nemusíš mi to pripomínať." Pevne som zovrela pery, len aby zo mňa zas nevyšla nejaká hlúposť, ktorá by ho bola ešte viac nahnevala. „Mohla by si skočiť ku mne do bytu a doniesť mi nejaké veci pred čím zajtra prídeš? Pod posteľou mám zbalenú čiernu koženú tašku. A vezmi aj gitaru od nočného stolíka. Umriem tu od nudy."

Bez slova navyše som prikývla, postavila sa a zamierila ku dverám. Každý jeden krok bol vrcholne náročný, hlava sa mi motala pri každom prudšom pohybe, ale čo s tým? Sama sebe som robila zle, tak prečo som sa divila, že sa dialo niečo podobné? Posledné dni som poriadne nejedla a nepila, nebrala lieky a ani nespala. Zjavne bol zázrak, že dokážem vôbec takto fungovať. „Drž sa, budem sa zajtra ponáhľať."

„Najprv si poriadne oddýchni. Ja ti nikam neutečiem." Na krátku chvíľu som sa za ním ešte s úsmevom obzrela a potom odišla.

Všeobecná nemocnica Rockyview v Calgary mi bola, bohužiaľ, známa. Prvýkrát som na psychiatrii ležala práve tu. Vtedy nešlo len o bezpečnostné opatrenie ako počas minulej zimy, kedy mi stačilo zostať u nás, kde na oddelení mohli byť naraz skutočne len niekoľkí pacienti. Predtým, keď som ležala tu, bolo všetko horšie a prísnejšie. Vtedy nešlo len o sedatíva, ktorým sa podarilo utlmiť moje myšlienky. Ale prvé dni o lieky tak silné, že realita neexistovala. O lieky tak neskutočne hnusné a zákerné, že som stále revala z plného hrdla, aby mi z nich už nedávali. Išlo o dlhé hodiny, počas ktorých som mala pripútané ruky, len aby som si nemohla ublížiť. O dni plné plaču, ktorý až fyzicky bolel, o všetky tie výčitky, že som skončila tu a o nekonečné domnienky, že sa odtiaľto už nikdy nedostanem, lebo som blázon, ktorý nemá čo hľadať na slobode. Bolo to obdobie hádok s pánom Morissonom, s každým jedným lekárom na okolí a obdobie nadávania sestričkám alebo skutočne hocikomu, kto sa mi snažil pomôcť.

„Ahoj," pozdravila som potichu otca, sotva som nasadla do nášho auta. On s odsunutou sedačkou a notebookom na kolenách ešte chvíľku mlčky ťukal do klávesnice, až potom pozrel mojim smerom a s náznakom úsmevu ma pozdravil. „Cestou domov sa zastavíme u Neila doma. Poprosil ma, aby som mu doniesla nejaké veci."

„To bol natoľko pri zmysloch, aby s tebou hovoril o podobných veciach?" Nechápavo som mykla plecami a sledovala, ako si odkladá notebook. „Fajn, len som si myslel, že ak to s ním bolo v noci také zlé..."

„Bolo. Doktor mi povedal, že sa im podarilo ho dať na istý čas dokopy. Otázne je aký dlhý ten čas skutočne bude." Otrávene som si zapla pás a prstami si prebehla pomedzi vlasy vytŕčajúce spod čapice. Nerozumela som, prečo to dnes robím tak hrozne často, nikdy som nebola typ, ktorý si potrebuje uhládzať vlasy každých päť sekúnd. Dnes ma však neskutočne iritovali a ja som sa musela presviedčať, že sú stále dokonale hladké a na svojom mieste. Ráno som z nich vyčesala aj posledné náznaky vĺn, čiže vyzerali skutočne horšie ako hrozne. Ale čo? Koho to zaujímalo? „Namiesto soboty ho budú operovať vo štvrtok, chceli ešte skôr, najlepšie už zajtra alebo pozajtra, no nevedeli posunúť žiadneho pacienta, všetko to vraj sú naliehavé prípady."

Otec s povzdychom zatiahol zips na taške s notebookom a potom sa otočil, aby ju položil na zadné sedadlo. Bez slova navyše si posunul sedadlo bližšie k volantu, zapol si pás a naštartoval. Prišlo mi, že v každom jeho pohybe bolo potláčané niečo, čo nešlo pomenovať. Nebol to hnev a nebolo to znudenie. Skrátka niečo, čoho pomenovanie mi na jazyk neprichádzalo. „Očakávaš, že ťa budem za ním voziť každý deň, kým ho nepustia domov?"

„Samú by si ma nepustil." Dnes ma z domu nechcel pustiť vôbec. Protestoval, že v na smrť unavenom stave aj tak nikomu nepomôžem. Vtip bol v tom, že ja som nechcela pomáhať. Akurát sa na vlastné oči presvedčiť ako sa veci majú a upokojiť tak trocha seba aj Neila. „A keďže si teraz doma..."

„Ja nie som doma len tak!" sykol hnusne, pevne stískajúc volant. „Dohodol som sa so šéfom, že budem teraz istý čas prevažne pracovať z domu, aby som mohol byť s tebou."

„Aby si mohol na mňa dávať pozor," opravila som ho, sledujúc ako sa konečne zaradil do premávky. Na mesto pomaly padala úplná temnota, ľudia končili v práci a preto sa cesty menili na hotové peklo. Ešteže sme mali výjazd na diaľnicu doslova za rohom a nemuseli sme sa motať centrom mesta. „Počula som vás niektorú noc s mamou. Dohadovali ste sa, kto zostane na istý čas so mnou doma, lebo sa bojíte nechať ma osamote. Argumentoval si, že šéf bude zúriť, ak mu predostrieš podobný nápad, no potom si pristúpil. Zhodli ste sa, že keby mama na tak dlho zavrie kvetinárstvo, mohlo by to mať veľmi zlý dopad na celé jej podnikanie. Hlavne ak sa jej poslednú dobu natoľko darí."

„Robí ti dobre počúvať cudzie rozhovory?" Na pár sekúnd pozrel mojim smerom, ja som však oči nechala zapichnuté na ceste pred nami. „Občas sa aj my s tvojou mamou potrebujeme vážne porozprávať a radi by sme mali na také niečo súkromie."

„A čo keby ste o mne prestali hovoriť a uvažovať ako o malom dieťati, ktoré stále potrebuje niekoho vedľa seba? Mala som pocit, že keď ste ma pustili do Oregonu, už nikdy sa k tomuto vášmu držaniu za ručičku nevrátime." Za normálnych okolností som si ich starostlivosti nekonečne vážila. Teraz mi to ale prišlo, že sa ma snažia zadusiť ešte aj oni. Stále mi budú stáť za chrbtom, nech by som robila hocičo a rozhodla sa akokoľvek. „Skutočne sa natoľko bojíte, že sa zabijem? Alebo niečoho iného?"

„Nemá cenu, aby som sa s tebou teraz o takejto veci rozprával. Chováš sa ako arogantné a nevychované malé decko."

„A vieš prečo?" Až som sa pri tejto otázke rozosmiala na celé auto. „Lebo som blázon, ktorý už zjavne pridlho nemal svoje lieky. Prečo ma rovno neodvezieš na psychiatriu ako si to urobil minulú zimu? Hm? Ani vtedy si sa so mnou nechcel rozprávať, len si sa unáhlene rozhodol a nikdy si nevypočul moje argumenty." Dokonca bez môjho vedomia mi prsty pravej ruky zablúdili do vlasov, pričom som otočila hlavu k otcovi. So zvrašteným obočím sledoval cestu pred nami, pričom však dýchal rovnako prudko a nasrdene ako vždy pred hádkou. „Možno by to tak bolo lepšie. S mamou by ste mali zas voľné pole, nemuseli by ste sa báť o každý môj krok, na bláznov dávajú predsa v nemocnici extrémne veľký pozor."

„Prečo skúšaš moju trpezlivosť?" Dosť výrazne pri týchto slovách dupol na plyn, zjavne aby sme boli doma čím skôr. Tam si obaja pôjdeme svojou cestou a nebudeme jeden druhému robiť nervy. „Chýbajú ti hádky zo starých čias?"

„Z čias, kedy si sa chcel s mamou rozviesť, lebo si to so mnou už nedokázal vydržať? Kedy si ma zjavne nenávidel najviac na celom svete, lebo zrazu už som nebola tvoje sladké oteckove dievčatko, ktoré počúva na slovo?"

„CLARA!" zreval tak hlasno, až som mala pocit, že sa myklo celé auto. „Zavri si ústa!"

„Lebo čo, Thomas? Hm?" S úškrnom som si zahryzla do spodnej pery, čo bola asi posledná kvapka. Keď sa na krátku chvíľu jeho oči opäť stretli s mojimi, jeho ruka vyletela rýchlejšie, než by som bola žmurkla. Zozadu ma buchol po hlave, čo mi úškrn z tváre zmazalo okamžite.

Na niekoľko sekúnd zavládlo v aute hrobové ticho, ktoré následne prerušil až môj plač. Najprv to bolo niekoľko nevinných sĺz, ktoré nič neznamenali. Ktoré boli akurát tak plné zmätku a hlavne únavy. Potom sa však naplnili toľkou bolesťou, že bolo nemožné ich zastaviť. Plakala som celú cestu do Canmore, kráčajúc hore do Neilovho bytu a dokonca berúc jeho veci. Po byte som sa nerozhliadla, všetko sa zdalo v poriadku, tak som len spod postele vytiahla tašku, vzala jeho gitaru a zišla dole. Do auta k otcovi som však už nenastúpila. Tašku som si prehodila cez pravé rameno a s gitarou v rukách sa pobrala domov pešo. Po lícach mi stále stekali slzy, otec na mňa vykrikoval z auta, no potom sa zjavne uvedomil a zmĺkol.

Pomaly sa vliekol povedľa mňa, ľudia naňho v hneve trúbili a s nadávkami ho obiehali, no on akoby to ani neregistroval. Rovnako, ako som ja neregistrovala nič z nášho domu. Už úplne automaticky som si skopla topánky z nôh, pozdravila mamu a vyšla hore do izby. Hlasno som za sebou zabuchla dvere, zamkla ich, vypnutý mobil si hodila na posteľ a potom si ľahla na koberec doprostred miestnosti. Počula som, ako po mne otec kričí, ako Orion svojimi drobnými labkami škriabe na dvere, no... nakoniec dnu nevošiel nikto. Rodičia mali svoj kľúč, no nepoužili ho. Nechali ma samú, nechali ma plakať a unaviť sa natoľko, že do postele som padla ako mŕtva. Medzitým sa mi určite snažil dovolať minimálne môj psychiater, no dnes som mu rozhodne nemala čo povedať. Alebo skôr mala. Bolo toho prekliato veľa, ale bolo lepšie konečne si pospať.

***

Zavoláme si večer? Už som doma, mama bola pre mňa v prístave. Nikde som sa nedolámal, neboj sa. Akurát neviem, či sa pôjdem teraz vyplakať, vyspať alebo vykričať niekam pod vodnú hladinu. Je mi úplne otrasne, všetko sa ešte viac pokazilo.

Zavolám ja tebe. Netuším ešte ako bude do večera.

Je ti horšie, čo?

O dosť.

Pevne som zovrela mobil v rukách, sledujúc ako otec parkuje na nemocničnom parkovisku. Od včera medzi nami stále vládlo neskutočné dusno. Komunikovali sme toľko, koľko bolo nevyhnutné a zvyšok času vyplnili bolestivým a vrcholne nepríjemným tichom. No ani napriek mojej včerajšej scéne nešlo prehliadnuť s koľkým strachom na mňa pozerá. Určite ho desilo čo videl. Moje na smrť vyčerpané oči, výraz tváre akoby mal každú chvíľu končiť svet a tak ďalej. Všetky tie detaily ako moje strapaté vlasy trčiace spod čapice a rovnaké oblečenie ako včera. Dokonca som v ňom spala, bolo celé dokrčené, ale prezliekanie sa proste neprichádzalo do úvahy. Kto mal toľko energie? Ja určite nie.

„Dokedy sa zdržíš?" opýtal sa potichu, sotva vypol motor a vytiahol kľúč. „Či sa mi oplatí začať pracovať."

Mykla som plecami, schovávajúc si mobil. „Záleží od Neila." Bez ďalších slov som vystúpila, vzala zo zadného sedadla jeho tašku aj s gitarou a potom sa pobrala smerom k vchodu. Nohy od asfaltu sa mi odliepali neskutočne ťažko, motal sa mi celý svet, no predsa sa mi nejakým zázrakom podarilo dostať do cieľa. Síce pomaly so slzami v očiach a sediac v rohu výťahu, lebo tých pár sekúnd sa mi nepodarilo zostať na nohách, ale fajn. Došla som, škaredo pozrela po sestričke, ktorá ma včera vyhodila a nechala ju, aby ma vzala k Neilovi. Nič som sa jej nepýtala, keby sa stalo niečo závažné, už by mi to bola povedala alebo by ma za ním ani nepustila.

Kývnutím hlavy som jej poďakovala, zavrela potichu dvere a potom sa so zadržaným dychom otočila k nemu. Desila som sa v akom stave ma privíta, no našťastie spal. Aspoň vtedy pôsobil v poriadku, samozrejme, odhliadnuc od všetkého, čo patrilo k nemocnici ako takej. Veci som mu položila k posteli a opatrne sa posadila na jej kraj. Oči mi zrazu zalialo more sĺz, ktoré však boli úplne zbytočné. Nemala som mu ako pomôcť. Mohla som byť akurát jeho morálnou oporou, hoci mne samej bolo každou minútou viac na zomretie. Nechápala som, ako ešte vôbec dokážem po posledných dňoch fungovať. Túto noc sa mi síce podarilo pár hodín spať, no prebudenie bolo o to náročnejšie. Cítila som sa ako keby ma niekto ovalil kladivom po hlave a poriadne ma dokopal. Oči ma boleli, hlava na tom nebola o nič lepšie a zvyšok tela mi chvíľami prišiel ako zbytočné bremeno, ktoré nemám silu so sebou ťahať.

Slzy mi do niekoľkých minút zmáčali oči, až bolo náročné na niečo dovidieť. Cítila som ako sa celá trasiem, nakoľko zle mi je, ale pritom tu nebolo nič, čo by som dokázala urobiť. Toto všetko bol následok vynechania liekov. Pán Morisson mi to vysvetlil na princípe abstinenčných príznakov keď niekto pije alebo droguje. Ak telo nedostane látky, na ktorú si už natoľko navyklo, dostavia sa následky. A inak to, bohužiaľ, nebolo ani pri dlhodobom užívaní liekov. Akoby nestačilo, že človeka ničila vlastní hlava. Najhoršie na tom celom bolo, že som sa bála niekomu o tom povedať. Pán Morisson vedel, že sa to diať bude, ale kým zo mňa pravdu nejakým spôsobom nedostane, budem mlčať. Nepoviem ani slovo o tom ako veľmi trpím už aj fyzicky, len aby ma zas neposlal na psychiatriu. To by bol koniec. Na to miesto už nikdy viac nevkročím.

„Prepáč, nechcem rušiť," povedal zrazu niekto od dverí. V momente som si poutierala slzy a pozrela do tváre mladej sestričky, ktorá váhavo postávala v pootvorených dverách. „Len som sa chcela pozrieť, či sa ešte nezobudil." Pokývala som hlavou, naslepo berúc Neila za ruku. Prečo? Ako obranný mechanizmus? Ako dôvod, aby jej nenapadlo ma vyhodiť. „Ja sa vážne nechcem starať do cudzích záležitostí, ale... si v poriadku?"

„Jasné," vyšlo zo mňa neisto, pričom mi však po lícach stiekli ďalšie slzy. Zjavne tie ju donútili dvere zavrieť a pomaly podísť bližšie. „Vadí ak som tu?" Pozorne som ju sledovala, až kým sa neposadila na stoličku vedľa stolíka pri posteli a nezapozerala sa na mňa. Takto zblízka mala veľmi peknú tvár. Jemnučko hnedastú pokožku, tmavé oči a krásne plné pery. Črtami tváre sa troška podobala na jedno dievča, ktoré som poznala na strednej. Obaja jej rodičia pochádzali z Filipín a ona po nich zdedila skutočne len to najkrajšie. Fakt asi nebolo na škole človeka, ktorý by ju neobdivoval, bola nádherná. Mala dokonca rovnako husté tmavé vlasy ako táto mladá sestrička, ktorej pár uvoľnených pramienkov padalo pozdĺž tváre.

„Mne nie, pokojne zostaň dokedy uznáš za vhodné. Po dnešnom dni určite ocení prítomnosť blízkej osoby."

„Čo sa dialo?" Ona mi prišla ako niekto, kto mi to porozpráva v pokoji a bez zbytočného ohŕňania nosom. „Prišla som len pred chvíľou." Uslzené oči som sklonila k svojim rukám, ktoré držali tú Neilovu. Veľká modrina na jeho zápästí nešla prehliadnuť a rovnako ani na novom mieste zapichnutá kanyla. Až mi pri predstave, žeby mala byť zapichnutá v mojej ruke, prišlo nevoľno.

„Včera tu za ním bol jeho kardiológ," začala pomaly, pričom vylovila z vrecka bielych nohavíc vreckovku a podala mi ju. Vďačne som sa usmiala a prikývla na jej slová. „Dohodli sa, že bude najlepšie Neila čím skôr zapísať na čakaciu listinu pre nové srdce. Viem, že to musí znieť strašidelne, ale už by bolo zbytočné čakať. Lepšie mu nebude."

„A čo to všetko obnáša? Ako rýchlo bude nejaké srdce k dispozícii?" Vážne som sa to pýtala? Chcela som, aby mi povedala kedy niekto umrie, aby Neil dostal šancu žiť? Ale zas na druhej strane... čo na tom bolo také zlé? Takúto otázku sa už určite pýtalo kvantum ľudí, ktorí sa ocitli v mojej pozícii. Na mieste niekoho, kto za žiadnych okolností nechcel stratiť blízku osobu.

„To nie je také jednoduché. Návrh padol, dnes podstúpil kopu vyšetrení, ktoré napokon rozhodnúť, či vôbec je vhodným kandidátom na transplantáciu. Taký človek nesmie mať žiadne iné závažné zdravotné problémy. Jednak by mohli pri tak náročnej operácii všetko skomplikovať a na druhej strane... no, laicky povedané, bolo by to plytvanie zdravým orgánom, na ktorý čaká toľko iných ľudí."

„Plytvanie?" opýtala som sa nechápavo, konečne znova pozerajúc priamo do jej očí. Nehovorilo sa jej na túto tému ľahko, ale videla, že mi to musí vysvetliť. „Hoci ak je niekto vážne chorý aj v inom smere... zomrie aj napriek novému srdcu, nie?" Prikývla a presmerovala pritom pohľad na Neila. „Ale jemu nič iné nie je, však? Môže dostať nové srdce."

„Zatiaľ to tak vyzerá. Na niektoré výsledky si ešte počkáme, no doteraz sa nenašla žiadna prekážka. Jeho krvná skupina navyše patrí medzi pomerne bežné, takže ďalší plusový bod." Pery sa jej pri týchto slovách skrútili do maličkého úsmevu. Mne hlavou okamžite prebehli myšlienky, či by sa takto naňho usmievala aj keby vie, čo všetko v živote vykonal? Keby vedela to čo ja, ako by sa asi k nemu chovala? „Ľudia na čakacej listine sa navyše delia do troch základných kategórií, práve podľa závažnosti ich stavu. Ľudia patriaci do skupiny 1a majú najväčšiu prioritu, tí musia byť nepretržite v nemocnici, natoľko zlý je už ich stav. Potom 1b sú ľudia, ktorí ešte zvládajú byť doma, no veľmi často berú lieky v podobe infúzií a nakoniec skupina 2 sú ľudia užívajúc obyčajné lieky, u ktorých sa nepredpokladá až tak náhla zmena stavu k horšiemu."

Pevne som zomkla pery, pravým palcom obkresľujúc modrinu na jeho ruke. Bola pomerne veľká, škaredo podliata tmavou krvou. „A Neil?"

„To sa určí po operácii." Sťažka som sa nadýchla a privrela oči v snahe prestať plakať. No nešlo to. Nešlo to, lebo celý život neskutočne bolel a ja som netušila ako to zastaviť. Ako zas vrátiť všetko do normálu a predísť tak natoľko hroziacemu relapsu, ktorý by pokojne mohol vyzerať rovnako škaredo ako moja posledná manická epizóda. „Najprv musí zvládnuť tú, potom sa môže pohnúť ďalej." Vyplakanými očami som pozrela späť k nej, presnejšie na jej menovku. Stálo tam Alma Whitelandová. Celkom zaujímavé meno.

Možno čakala, že jej ešte niečo poviem, poprípade sa niečo spýtam, ale z mojej strany už zostalo ticho. Akoby mi po tomto rozhovore došli aj posledné zvyšky síl. Chvíľku pri nás ešte zostala, no napokon sa postavila, chlácholivo mi stisla pravé rameno a odišla. Možno si myslela, že s Neilom chodím a preto sa natoľko bojím. No mne prišlo, že ani keby oficiálne pár tvoríme, nebála by som sa o nič viac. Už takto mi bolo z toľkého strachu o jeho život až fyzicky zle. Behom niekoľkých sekúnd sa mohlo stať toľko zlého, toľko nečakané a možno už neliečiteľného.

Po chvíľke mi slzy opäť stiekli po lícach a tak to pokračovalo najbližšie minúty, po ktorých som proste musela preč. Bolo mi neskutočne zle, potrebovala som čerstvý vzduch a voľné priestranstvo. Steny nemocnice boli hrozne obmedzujúce a prišli mi ako väzenie. Neilovi som ešte naposledy pohladila modrinu na ruke, pobozkala ho na čelo a potichu vypadla. Možno bolo lepšie, že ma takto nevidel. Netešil by ho môj výzor.

K otcovi som ale nešla. Nemocnicu som opustila druhým východom, takže nemal šancu ma vidieť. Internet v mobile mi pomohol nájsť si najbližšiu autobusovú zastávku, odkiaľ sa dalo priamo dostať na miesto, kam ma to zrazu neskutočne ťahalo. Nechápala som, prečo zrazu potrebujem zájsť do divadla, v ktorom som na niekoľkých súťažiach spievala. Možno to bolo čisto pre pocit, že domov ešte ísť nemôžem. Že ak sa zas zavriem len do svojej izby, načisto sa do zajtrajška zbláznim. Bolo zrazu oveľa menej bolestivé počkať si na autobus a behom polhodiny stáť pred známou budovou Arts Commons, v ktorej sa okrem piatich samostatných divadiel nachádzalo aj niekoľko koncertných sál. Išlo o miesto, kde som ešte pred pár rokmi videla svoju budúcnosť.

Budovu som obišla, chvíľku bezcieľne krúžila na okolí, no nohy ma následne zaviedli dnu. Presnejšie priamo do divadla Theatre Calgary, kde som odspievala tri súťaže a vo všetkých sa umiestnila medzi trojicou najlepších. Na tej poslednej, dva týždne pred zaslaním nahrávky do tej prekliatej školy, som vyhrala prvé miesto. Postúpila som do ďalšieho kola, ktoré sa malo konať na jar až v Ontariu. Tam som však už nešla. V tej dobe bol môj svet už na kúsky a ja som ani zďaleka nepripomínala dievča spred niekoľkých mesiacov. Už to zrazu nebolo len o nekonečnej energii a úsmevoch na každú stranu ako na začiatku.

Dvere boli našťastie otvorené a vo vnútri nikto, kto by ma poslal preč. Nabledo vymaľovanými chodbami sa niesli dva rôzne druhy hudby, takže minimálne dve skupiny trénovali nejaké to svoje vystúpenie. Pomaly som podľa spomienok kráčala ďalej, unavene sa dívala na zarámované plagáty predošlých predstavení na stenách a od nervov zatínala ruky v päsť tak silno, až to bolelo. Cítila som ako sa trasiem, nakoľko nevoľno mi zrazu je, ale keď už som prišla až sem... už som sa nemohla otočiť. Nie bez toho, aby som nezašla až k vchodu do sály, kde som pred niekoľkými rokmi stála na pódiu a spievala s toľkou láskou k hudbe.

Dvere do divadelnej sály boli pootvorené, spoza nich sa niesla hudba, no moje nohy zrazu zastali. Pravá ruka mi zostala nehybne visieť vo vzduchu, no dverí sa nedotkla. Prečo som tu bola? Prečo som si chcela popri toľkej bolesti ešte sypať soľ do starých rán? Nestačilo, že som sa išla zblázniť každou ďalšou sekundou? Že ma v hrudi ťažilo obrovské množstvo úzkostlivých pocitov a hlava sa mi točila od zbesilého prúdu myšlienok, ktorý nešlo zastaviť?

Niekde za mnou sa ozvali dva mužské hlasy, až ma myklo od ľaku. Obzrela som sa ponad plece a potom prekĺzla dnu do sály skôr, akoby ma niekto uvidel. Zrazu som sa ocitla na druhej strane dverí, kde čakalo javisko oveľa väčšie, než som si spomínala. Možno mi to prišlo len preto, že som stála tu, úplne vzadu, a nie na jeho tmavohnedých doskách. Namiesto mňa tam spievalo iné dievča, vysoká hnedovláska s hrubým hlasom, okolo ktorej tancovalo niekoľko ľudí.

Vo vrecku koženky som zašmátrala po mojom oceáne, ale... ten tam, samozrejme, nebol. Šlo však už o natoľko naučený mechanizmus, že bolo nemožné sa ho zrazu zbaviť. Takto mi zostávalo znova len naprázdno zovrieť ruku v päsť a radšej ju nechať vo vrecku. Potichu, aby o mne ani nikto nevedel, som sa oprela o stenu a započúvala sa do hudby. Nepoznala som spievanú pesničku, no ani to mi nezabránilo počuť dosť veľa falošných tónov. A zjavne som nebola jediná. Celou veľkou sálou sa zrazu rozoznel zvuk zapískania a hudba v momente stíchla. Z prvého radu sa vynorilo akési dievča, vyšplhala sa na javisko a s rukami v bok zastala pred speváčkou.

Ani na tú diaľku nešlo prehliadnuť nakoľko bledá tá dievčina bola, oveľa bledšia ako bežný človek. Vlasy dlhé tak tesne pod lopaty mala hore pri korienkoch tmavomodré, ktorá sa napokon strácala v snehobielej. „O čo som ťa prosila? Ak tie tóny nedokážeš vytiahnuť, nechaj ich tak. Nedá sa to počúvať," povedala nasrdene, zasúvajúc si vlasy za ucho. „Alebo prečo sakra nepoprosíš o pomoc s nácvikom?"

„Lebo mám už plné zuby toho, ako do mňa každý deň rýpeš, Erin!" vyšteklo na ňu dievča, ktoré v momente aj pustilo mikrofón z rúk. Znela skutočne vykoľajene, akoby toto nebola ich prvá dnešná nezhoda. „Myslíš si, že ty si najlepšia, čo? Slečna dokonalá," odfrkla si, zakladajúc si ruky na hrudi. Na sekundu mi prišlo, že pozrela mojim smerom, no oči potom znova presmerovala na spomínanú Erin.

„Ja, na rozdiel od teba, viem, kde je moje miesto. Ale ty si zjavne svoje schopnosti precenila, Brittany. Ani jednu skladbu nevieš zaspievať bez nejakej hlúpej chyby, pritom času na cvičenie si mala kvantum. Na každú skúšku pravidelne meškáš, nikdy nepočúvaš ak ti niekto chce poradiť a potom sa urazíš, ak ti poviem pravdu do očí. Nehnevaj sa, ale ja na podobné správanie vážne nemám čas ani náladu."

„Vyhadzuješ ma?" opýtala sa neveriacky. „Vážne? Ty ma vyhadzuješ? Nemal by tu mať posledné slovo tvoj otec, snehová kráľovná?" Ona sa zasmiala ako jediná. Tanečníci naokolo nej v momente akoby skameneli, natoľko nehybne stáli na veľkom javisku. Moje oči sa upriamili na chrbát Erin, ktorá sa však len zhlboka nadýchla a potom niečo potichu zamrmlala. Kvôli diaľke som jej nerozumela, ale všetci ostatní určite áno. Hlavne Brittany, ktorá sa v momente zamračila a utiekla dozadu do zákulisia, odkiaľ ešte zakričala niekoľko nadávok.

„Teda..." vydýchol niekto teste pri mne, až ma myklo. Nevšimla som si, kedy niekto pootvoril dvere a vkĺzol dnu, preto ma chlapec stojaci kúsok pri mne natoľko prekvapil. „Asi musíme nájsť novú speváčku, táto sa už dozaista nevráti." Pobavene sa zaškeril, prezerajúc si ma bledučko modrými očami. Boli však natoľko jemnučkej farby, až ma to zarazilo, rovnako ako jeho bledé mihalnice, či skoro úplne biele obočie. Hrozne jemne plavé vlasy, ktoré chvíľami pripomínali biele, mu strapato postávali do všetkých smerov, pričom jeho pokožka vyzerala rovnako bledo, ako tá Erinina. „Ty náhodou spievať nevieš?"

„Čo?" opýtala som sa prekvapene, v momente cítiac ako ma oblieva panika. Nikto ma tu nemal vidieť. Nie, keď som tu nemala čo robiť a keď mi celé toto miesto neskutočne ubližovalo. Pohľad na pódium ako také, veľkosť sály a predstava, že každé miesto je zaplnené kvôli mne. Že ľudia prišli, aby si vypočuli môj spev. „Ja nechcem rušiť."

Znova sa pobavene uškrnul. „Ak vieš spievať, nerušíš. Tak?"

„Nie. Teda... áno. Občas," vyšlo zo mňa zahanbene. „Zabudni na to." Skôr, než by nejako reagoval, som sa zvrtla, obišla ho a vypadla. Do očí sa mi opätovne natisli slzy a do mojich žíl sa zrazu vlialo toľko bolesti, až mi prišlo neskutočne zle. Načo som sem chodila? Bolo mi to treba? Všetky tie spomienky? Tá bolesť, ktorú sa mi nikdy nepodarilo prekonať?

Behom sekúnd som sa opätovne ocitla vonku na čerstvom vzduchu a plne v ruchu mesta. Obrovské množstvo áut jazdilo hore-dole, ľudia ma na chodníku míňali z každej strany, život proste pokračoval ďalej. Nezastavil sa ani na chvíľu a tak som nesmela ani ja. Pomaly som sa otočila okolo vlastnej osi, poutierala si unavené a zaslzené oči, pomaly sa pohýnajúc z mesta. Čakať na ďalší autobus nemalo cenu, radšej som sa vybrala späť pešo. Podľa mapy cesta trvala skoro dve hodiny, čo mne tak rozhodne neprišlo. Podľa mňa sa ťahala celú večnosť, až som na jej konci sotva vládala chodiť. Bolelo dokonca dýchať, tak vyčerpaná som bola z celého života.

V hlave mi pritom stále znela otázka toho chlapca, či viem spievať. Prečo som s odpoveďou zaváhala? Keby odpoviem kladne... skutočne by mi dali šancu? Mohla by som sa znova postaviť na javisko, vziať mikrofón do ruky a spievať? Presne ako pred toľkými rokmi, keď bolo niečo podobné pre mňa úplne prirodzené? Šlo by to? Dokázala by som niečo také v tomto stave? Veď moja hlava sa so mnou už znova neprestajne hrala hlúpe hry, znova sa ma snažila zabiť a zničiť tak všetko, pre čo som posledné mesiace toľko drela.

Vedľa otca som sa posadila s už napoly zavretými očami. Chvíľami sa mi stávalo, že som skutočne zaspávala počas chôdze. Nevládala som proste udržať pozornosť na dianí okolo mňa. Nie, keď celému môjmu telu vládol nepokoj, keď som si každých desať sekúnd musela znova uhládzať vlasy a hrýzť si do spodnej pery, až začala krvácať. Až dusivá úzkosť mi tlačila na hruď plnou silou, bolel ma chrbát, krk... proste všetko. Cítila som sa neskutočne nepohodlne vo vlastnej koži, mala som chuť hodiť sa do vody a všetko zo seba zmyť. Všetky tieto pocity utopiť, poutierať sa a začať znova. Chcela som si na chvíľu ponoriť hlavu pod hladinu a kričať.

„Kde si bola?" opýtal sa pokojne, sledujúc ako si zapínam pás, no pritom sotva dokážem udržať otvorené oči, či zodvihnutú hlavu. Malo cenu klamať? Ak sa pýtal, musel vedieť. „Šiel som za tebou a povedali mi, že si odišla dobré tri hodiny dozadu. Kade si sa v tomto stave motala?"

„Bola som v divadle. Zrazu som to tam potrebovala vidieť," odpovedala som slabým hlasom, opierajúc si hlavu o mäkké sedadlo. Oči sa mi v momente samé od seba zavreli, čo bol nenormálne príjemný a desivý pocit zároveň. Spánok sľuboval aspoň chvíľu slobody a pritom mi nad hlavou svietila výstražná kontrolka, že ak v takomto stave zaspím, prebudenie nebude práve dvakrát príjemné.

„Môžeme ísť domov?"

„Prosím," zamrmlala som, veľmi šikovne si odopínajúc pás a priťahujúc si kolená k hrudi. Na pár sekúnd som sa premohla a pozrela na otca, ktorý však bol pomaly k smrti vydesený. Skutočne by som sa nedivila, keby premýšľa, či ma nenechá tu na psychiatrii. Lebo hoci som dnes nemala silu sa s ním hádať ako včera, toto nebolo o nič lepšie. Skôr som ho ešte viac desila. „Nacvičovali tam nejaké decká. Spievali a tancovali na javisku, kde pred pár rokmi aj ja. Kde som vyhrala." Nešlo prehliadnuť nakoľko váhavo sa ku mne naklonil a pobozkal ma na čelo. Ešte aj v tomto maličkom geste som cítila tú obrovskú dávku strachu a neistoty. Lebo ako sme mohli vedieť akým smerom sa môj stav poberie? Nemohli sme. „Je mi príšerne zle, ocko."

S povzdychom pevne stisol pery a potom naštartoval auto. Ja som opätovne zavrela oči, pretiahla si cez ruky rukávy bratovej mikiny a pokúsila sa späť. Nebolo mi pohodlne, cesta mi prišla nekonečná a všetky zvuky naokolo priveľmi hlasné. Cestou sme nezastihli ani západ slnka, nad krajinou sa radšej usadili ťažké mračná, z ktorých sa spustil hustý lejak len pár minút predtým, akoby sme prekročili hranice Canmore. Dovtedy otec približne každú minútu odvracal zrak, aby sa pozrel na mňa, no zrazu to nešlo, lebo pršať začalo tak husto, že nestíhali ani stierače.

Kým sme sa teda dostali domov, mama už bola od strachu celá bez seba, lebo ani jeden z nás jej nedvíhal telefón. Otcov bol vraj vybitý a ten môj na tichom režime. Obom som venovala pár slov a potom sa konečne vybrala hore do izby. Už po ceste hore schodmi som si vyzliekla koženku a mikinu, hodila ich na podlahu v izbe a išla do sprchy. Okrem ponožiek som si už nič viac nevyzliekla. Dokonca som si nestiahla ani čapicu z hlavy a už vôbec si nedala dole nohavice. Iba som pustila vodu a posadila sa do rohu, opierajúc sa o chladné kachličky. Po chvíľke ku mne vbehol aj Orion, ktorému som však do vane musela pomôcť.

Konečne som zo seba mohla zmyť úplne všetko. Akurát... ono to nešlo. Litre teplej vody sa míňali, ale ja som tam len bez pohybu sedela, objímala si kolená a čakala na zázrak alebo možno koniec sveta. Na niečo, čo ma oslobodí ako prvé. Orion sa pri mne nepokojne vrtel, párkrát dokonca zaštekal, ale to bolo všetko. Následne si len ľahol, oprel sa o moje ľavé stehno a tiež bez pohybu nechal na seba padať vodu.

„Clara," oslovila ma zrazu potichu mama. Pozrela som na ňu pootvorenými očami a následne si stiahla čapicu z hlavy. Nech sa mi trocha vody dostane aj na vlasy, ktoré ju už naozaj nutne potrebovali. „Poď." Opatrne ku mne vystrela ruky a trpezlivo počkala, kým som jej pomoc prijala. Pomohla mi postaviť sa, odhrnula mi mokré vlasy z čela a pridržala ma, kým som vyšla z vane. Maximálne nežne ma poutierala a potom do uteráku zabalila aj Oriona. „Zvládneš sa prezliecť?" Keď z mojej strany žiadna odpoveď neprišla, nežne si ma za pravú ruku pritiahla k sebe a objala ma. Musela cítiť nakoľko napäto som zostala stáť, nechala som dokonca spustené ruky, ale... potom mi hlava klesla na jej plece a tam som sa znova rozplakala. Nie však niekoľkými tichými slzami, ale doslova hysterickým plačom, ktorý so sebou priniesol aj krik a nadávky na celý svet. V niektorej chvíli sa pri nás objavil aj otec, ktorého ale mama poslala preč.

Najbližšia polhodina pozostávala z obrazu, v ktorom sa ma mama pokúsila dať aspoň trošku do poriadku. Usadila ma späť na kraj vane, pomohla mi umyť si vlasy, rozčesala mi ich a potom vysušila. Kým som sa ešte pokúsila osušiť Oriona, mama mi vybrala zo skrine suché oblečenie. Čierne, dokonca bez opýtania. Až mučivo pomaly som sa následne prezliekla a vlasy si zozbierala do drdola, z ktorého ale na každú stranu vytŕčali pramienky.

„Skúsiš si vziať lieky?" Mykla som plecami, berúc si Oriona do náruče. Prišlo mi, že jedine jeho prítomnosť ma v tej chvíli udrží plne pri vedomí a hlavne pri zmysloch. „Aspoň niektoré, hoci ani to nie je šťastné riešenie." Bolo zvláštne ako opatrne sa okolo mňa zrazu pohybuje a ako nežne sa ma dotýka. Akoby sa doslova bála, že mi nejako ublíži.

„Bojím sa." Slabučko sa usmiala a tiež načiahla ruku k Orionovi.

„Aj my s ockom sa bojíme, Clara. Ale bude to zase dobré, vždy sme sa cez všetko nejako dostali a inak tomu nebude ani teraz. Sme tu pre teba a obaja ťa ľúbime viac ako čokoľvek iné na tomto svete. Nech už sa dialo a bude diať čokoľvek, jasné?" Mierne roztrasenou rukou ma pohladila po líci, dívajúc sa mi pri tých slovách do očí. Posledné dni to bolo medzi nami všelijaké, ale v podobných chvíľach išlo všetko bokom. Nech už mamu moje správanie bolelo akokoľvek veľmi, teraz to najavo nedala. „Veľmi ťa ľúbim," zopakovala ešte raz a až potom ma objala. Zovrela ma v pevnom objatí, ktoré som jej opätovala aj s Orionom na rukách a v ktorom sme sa obe poddali plaču. Neviem koľko času mohlo prejsť, ale po istej dobe sa k nám posadil aj otec, objatie ktorého nám obom pomohlo upokojiť sa a stráviť zvyšok večera bez ďalších sĺz.