-Clara-

„Pokojne choď domov pracovať. Nemusíš tu so mnou sedieť," povedala som úplne rozklepaným hlasom, sotva sa mi na chvíľu podarilo prestať plakať. Neverila som, že tu znova sedím a čakám, kedy mi príde konečne niekto niečo povedať. Každá jedna sekunda mi prišla nekončená, hlavne ak nikto z personálu nemocnice stále nechodil. „Ja potom prídem."

Otec sa s tichým povzdychom zahniezdil na tvrdej plastovej stoličke a oprel si lakte o kolená. „Ako ťa tu mám v takomto stave nechávať?"

„Nepôjdem sa hodiť pod auto," odsekla som hnusne, zachádzajúc si rukami do vlasov. Boli strapaté, tri dni neumyté, no teraz na tom absolútne nezáležalo. Dôležité bolo iba to, aby mi už konečne niekto prišiel povedať, že nič hrozné sa nestalo a ani sa nestane. Že ho dajú za jednu noc dokopy, presne ako minule, a potom pôjde domov. „Znervózňuješ ma tu." Alebo ma skôr znervózňovalo, že by mohli nedajbože padnúť nejaké nevhodné slová. V takomto stave skutočne nešlo ručiť za nič, čo vyšlo z mojich úst.

„Nervózna by si bola aj bez mojej prítomnosti."

„To je mi ale dedukcia, pán detektív."

„Clara!" sykol nahnevane, zatínajúc ruky v päsť. „Sme na jednej lodi, tak, prosím, prestaň." Musela som sa nad jeho slovami uškrnúť. Tak na jednej lodi? Vážne? On tu nesedel úplne paralyzovaný strachom, že sa čoskoro možno dopočuje hrozné správy. Jemu to mohlo byť prakticky jedno, lebo Neila nepoznal. Celé toto vyčkávanie na pohotovosti mohol brať ako dnešnú dávku adrenalínu, aby mal večer mame o čom rozprávať. Ja som tu však bola kvôli osobe, ktorej smrť by ma úplne položila. Ktorej údajná smrť ma už raz skoro stála život. „Mám odísť?"

Zhlboka som sa nadýchla pre odpoveď, ale... napokon žiadne slová neprišli. Nezaslúžil si odo mňa takéto chovanie, nie po tom, ako rýchlo nás dostal do nemocnice, ale nervy robili svoje. Úplne ovládli moju myseľ, ktorá sa snažila byť pri Neilovi, no na druhej strane sa akoby pomaly chystala na to najhoršie. Dopekla, ak teraz takto šaliem, čo bude o týždeň, kým bude na operačnej sále? Rovno dostanem infarkt za nás za oboch. „Nechcem byť na teba hnusná, ale veľmi sa bojím. Už minule som tu sedela a..." A keď som si spomenula, že sme necelé dve hodiny dozadu ešte spoločne spievali na mojej posteli, bolo mi ešte viac do plaču. „Bojím sa, že tento raz..." Nešlo ani dopovedať, tak zle mi z tej myšlienky bolo. Nič také sa stať nemohlo. Nie teraz. Nie, keď sme si k sebe zas našli cestu, keď sa mu darilo nútiť ma spievať. Toto sa proste nemohlo diať. Nie nám.

Otec ku mne pomaly načiahol ruku a pohladil ma po chrbte. Nerobil nič zlé, len sa mi snažil pomôcť. Akurát ja som bola priveľmi nervózna a zaslepené strachom. „Musíš dúfať, nič iné ti teraz nezostáva. Lekári urobia všetko, aby mu pomohli, neboj sa."

„Možno by som bola pokojnejšia, keby je tam Claire." V takom prípade by som verila, že každý urobí svoje maximum, že ona na to dozrie. A hoci som nemala dôvod pochybovať ani teraz, inak to nešlo. Moja myseľ sa stále zakrádala len k tým najhorším možným variantom, ktoré vyústili iba v jedno. V jeho smrť. „Vedela by som, že na neho niekto dozrie, ak už ja nemôžem byť pri ňom." Slzy mi znova stiekli po lícach a zastreli mi pohľad na hnusnú chodbu pohotovosti.

„Nepoznám toho chlapca, ale som si istý, že sa len tak nevzdá." Má dôvody bojovať, ale čo ak nebudú stačiť? V konečnom dôsledku nebude prežitie záležať iba od jeho pevnej vôle. „Hlavne, prosím, neplač. Rozbolí ťa hlava, nemala si dnes ráno ani lieky... len si ublížiš, Clara." Maximálne opatrne mi zotrel slzy z líc, no čoskoro prišli ďalšie a potom ďalšie.

Napokon som prečkala ďalšiu polhodinu s tvárou schovanou v dlaniach a chuťou plakať na celú nemocnicu. Posledných desať minút sa mi chcelo vrieskať z plného hrdla, nech už, dopekla, konečne niekto príde a povie mi, čo sa deje. Až boli moje slzy a prosby konečne vypočuté a k nám sa vydal mladý lekár, ktorého som tu minule nestretla. Pôsobil skutočne mlado, zjavne šlo ešte len o praxujúceho študenta.

„Slečna Hoganová," oslovil ma opatrne, akoby si nebol celkom istý, že ja som tá, ktorú hľadá. Okamžite som však upriamila na neho svoju pozornosť a postavila sa z tej pekelne tvrdej plastovej stoličky. Otec nasledoval môj príklad. „Ste tu s Neilom Ramosom, však?" Prikývla som, zatínajúc ruky v päsť. Netváril sa, žeby mi chcel oznámiť tragickú správu. No zároveň nepôsobil ani dojmom, že ma za ním odvedie a nechá nás osamote. Väčšina lekárov bolo v tomto asi dobrých. V tom neutrálnom, nečitateľnom výraze tváre, ktorý nikto nedokázal prekuknúť, možno ešte ani ich kolegovia. „Obávam sa, že nenesiem práve najlepšie správy. Neil bol v zlom stave už pri príchode a hoci sa nám na teraz podarilo jeho stav stabilizovať, naozaj neviem zaručiť ako dlho to tak zostane."

„Dobre a čo... čo bude ďalej? Budúci týždeň má ísť na operáciu, nedá sa to nejako urýchliť alebo... alebo... ja neviem. Nepomohlo by mu to?" Bolo to len bezcieľne tápanie v tme, lebo ja som sa v medicíne nevedela orientovať. Ešte v oblasti psychiatrie ako tak, no aj to len vďaka vlastnej chorej hlave. Keby príde na niečo iné, bola by som rovnako stratená.

„V tomto štádiu už nie. Výmena srdcovej chlopne mu už môže nahrať jedine čas pri čakaní na vhodného darcu, nebude to žiadny zázračný liek na lepší život, než viedol posledné mesiace," odpovedal priamo, bez nejakých hlúpych opletačiek. A hoci ma jeho slová zasiahli plnou silou, jeho úprimnosť som si neskutočne cenila. „Jeho stav je vážny a, bohužiaľ, už sa bude len zhoršovať."

„Aká je šanca, že sa nájde vhodný darca?"

„Nie som v tomto smere nijako extra zbehlý, takže môžem hádať rovnako ako vy, slečna Hoganová. Jeho krvná skupina nie je až tak vzácna, ako u niektorých čakateľov, ale budú pred ním na listine iní pacienti."

„Pochopiteľne," prisvedčila som potichu s úplne roztraseným hlasom. „Takže ako ďalej?" Pravou rukou som si zašla do vlasov, obzerajúc sa ponad plece za otcom. On však len bez pohnutia počúval.

„To si práve teraz nie sme istí. Najlepšie bude zjavne počkať do zajtra." Nevyzeral však o svojich slovách nijako extra presvedčene. Podľa kartičky pripnutej k bielemu plášťu bol len študent, presne ako som si aj myslela. Radšej mohol prísť skutočný doktor alebo zdravotná sestra. Tí by si asi boli o niečo istejší v celej záležitosti. „Môžeme sa posadiť a ja vám všetko podrobne vysvetlím." S náznakom úsmevu ukázal na stoličky za nami. Pozorne som sa na pár sekúnd zahľadela do jeho tmavohnedých očí a potom súhlasila.

Všetci traja sme sa posadili a on začal rozprávať a vysvetľovať mi všetko, čo sa udialo. Darmo však vysvetľoval pomaly a pre bežného smrteľníka aj veľmi jednoducho, mne jeho slová unikali pomedzi prsty. Točila sa so mnou celá miestnosť, moje vnútro kričalo od bolesti a strachu. Nešlo sa v tej chvíli sústrediť na žiadne jeho slová, do podvedomia mi prenikli jedine komplikované lekárske termíny ako chronické zlyhávanie srdca, supraventrikulárna tachykardia, synchronizovaná elektrokardioverzia, akýsi liek zvaný Adenozín a ja neviem čo ešte. Bolo toho príšerne veľa a moja schopnosť sústrediť sa a skutočne aj počúvať bola takmer na minime. Pritom som mu však hľadela celý ten čas priamo do tváre a prikyvovala na jeho slová. Dokonca sa mi podarilo odpovedať, keď sa pýtal na jeho rodičov. Vnímala som, že mu odpovedám, vysvetľujem ako Neil žije sám a jeho rodičia sa rozviedli.

„U pacientov v jeho stave sa aj po takomto zákroku môže niektorý druh arytmie znova objaviť pokojne behom hodiny, preto máme teraz zväčša zviazané ruky. Musíme počkať ako sa to u neho vyvinie. S kardioverziou ale musíme byť opatrní, lebo prípadné krvné zrazeniny by mohli narobiť vážne komplikácie."

„Clara..." Keď si otec všimol, že nijako na slová už nereagujem, opatrne mi položil ruku na plece. Ja som však naďalej nehybne sedela na stoličke a oči upierala... niekam. Už nie na mladého študenta, ale niekam poza neho. Na dlhočiznú chodbu, ktorá žila nemocničným ruchom, na ľuďoch sediacich a čakajúcich pod veľkými oknami ani nie ďaleko od nás. Proste na hocičo iné. „Si v poriadku?"

Pokývala som hlavou, striasla jeho ruku z pleca a postavila sa. Absolútne mi nebolo dobre, najradšej by som sa uprostred miestnosti schúlila na zemi do klbka a plakala, ale to nebolo možné. Musela som zostať pevne na nohách. „Chcem ho vidieť," povedala som napokon potichu. „Hneď teraz."

„To, bohužiaľ, nebude možné," odpovedal mladík a svižne vstal na nohy, naprávajúc si biely plášť. „Možno neskôr, ale nič nemôžem sľúbiť." Ľútostivo mi pozrel do tváre, no tam sa jeho snaha skončila. Znova nahodil ten kamenný výraz, ktorý som mu mala chuť vytĺcť z tváre. „Slečna Hoganová, musíte pochopiť..."

„Nie!" sykla som okamžite. „Vy musíte pochopiť, že ja ho chcem okamžite vidieť." Škaredo som znova pozrela do jeho tváre a urobila krok vpred. Veľmi šikovne mi však zastal cestu. Čo si akože myslel, že robí? Akým právom ma k nemu nepúšťal? „Ustúpte mi z cesty," precedila som nahnevane pomedzi zuby a chcela ho obísť. On mi však neumožnil ani to. Znova mi zastal cestu, teraz dokonca načahujúc ku mne ruky, aby ma zadržal ráznejšie. Okamžite som od neho odstúpila, nech sa ma ani nedotýka, hoci vo mne vrela chuť ho proste sotiť na zem a utekať smerom odkiaľ predtým prišiel. Prečo by som to nemohla urobiť? Nemal mi stáť v ceste, bude si za to môcť sám.

Otec však akoby vycítil na čo sa chystám. Keď ma videl ako napevno zatínam päste, schmatol ma za ľavé zápästie skôr, než by som sa naozaj rozbehla a pokúsila sa cez mladého praktikanta dostať. Aj tak som tomu ale dala pokus. Vytrhla som si ruku z otcovho zovretia, pričom ma však nepekne poškriabal na celom zápästí, sotila do praktikanta, no tam sa moja snaha skončila. Podarilo sa mu chytiť ma okolo pása a strhnúť späť k sebe. „Nedotýkajte sa ma!" skríkla som na celú chodbu, až sa po chvíľke na jej konci objavil nejaký ten personál a skúmal, čo sa deje. „Nechajte ma ísť... Neil!" Po lícach mi opätovne stiekli slzy plné bolesti a rozmazali mi výhľad na moje okolie. Na mladého praktikanta, ktorý ma so sebou stiahol k zemi, na sestričky, ktoré k nám pribehli a aj na otca, ktorý si kľakol predo mňa a vtiahol si ma do pevného objatia. „NEIL!" zakričala som jeho meno ešte raz, až ma zaboleli hlasivky.

„Zlatko, prosím ťa..." povedal otec potichu, skláňajúc hlavu, aby som ho počula iba ja. „Nepustia ťa teraz za ním, nemá cenu vyvádzať. Zbytočne sa dostaneš do problémov a to nechceš."

„Nie som blázon," pripomenula som ja ani neviem prečo. Čo malo toto moje chovanie znamenať? Prečo tá agresia a nutnosť presadiť si svoje aj keby čo bolo? „Ja o neho znova prísť nemôžem. Ocko... ja už to naozaj neprežijem." Každé jeho slovo bolelo viac a viac, pričom mi už nič z toho nedávalo zmysel. O čom som to, dopekla, hovorila? A prečo?

„Clara, pôjdeme teraz pekne domov a počkáme, kým nám zavolajú. Nemá cenu ostávať tu, on teraz potrebuje hlavne pokoj. Počula si, čo hovoril lekár." Nebol to ešte plnohodnotný lekár a nie, nepočula som jeho slová. Z nejakého dôvodu mi skoro celé jeho vysvetľovanie uniklo a preto vo mne teraz vládlo toľko úzkosti a hnevu. Mala som chuť rozbiť pokojne celú nemocnicu, len aby mi bolo vyhovené. Aby sa spamätali a zaviedli ma k nemu. Aby som ho mohla ešte raz vidieť. Lebo čo ak za dve hodiny zavolajú s podobnými slovami, s akými mi volal začiatkom roka jeho bratranec? „Prosím, počúvaj ma."

„Nemôžem ho tu nechať." Vrátil sa, aby si týmto peklom neprechádzam osamote, tak ako som mala teraz ísť domov a tváriť sa, že je všetko fajn a oni nám proste zavolajú? To nešlo... nie... to odo mňa nikto nemohol chcieť. Moje miesto bolo pri ňom. „Pochop ma, otec."

„Ja sa tu s tebou odmietam dohadovať. Vstávaj, ideme domov." Bez kúska citu navyše ma vytiahol na nohy, oprášil si nohavice a niečo na ospravedlnenie povedal tomu mladému praktikantovi a sestričkám, ktorá sa okolo zbehli. Náhodní ľudia na chodbe na nás zvedavo vyvaľovali oči, pričom ja som stále revala ako malé dieťa a silou mocou sa snažila presadiť si svoje. Najradšej by som od seba odsotila dokonca aj otca. Ten ma však veľmi šikovne postrčil smerom ku dverám a držal si ma pevne pri sebe, aby mi nenapadlo vymýšľať.

Stále som sa však ponad plece obzerala dozadu, pričom som si šúchala doškriabané zápästie. Otec si pritom zjavne ani neuvedomil, že mi nejako ublížil. Podarilo sa mu dostať ma až k autu, u ktorého som sa však znova zvrtla a bola pripravená bežať. O pár sekúnd neskôr som však skončila tvrdo chrbtom pritlačená k autu, až ma následne otec sotil dnu na sedadlo spolujazdca, zabuchol dvere a auto zamkol. So skalopevným pohľadom sa na mňa na chvíľu zahľadel a potom sa vrátil nazad do nemocnice. Frustrovane som buchla do sedadla, do dverí a následne aj do okna, z čoho ma však len zbytočne rozbolela ruka.

Snažila som sa poutierať si slzy, no stále prichádzali ďalšie a ďalšie. Neskutočne ma bolela hlava. A vlastne aj celý zvyšok tela. Doškriabané zápästie, kolená, celé ľavé stehno, ako som naň dopadla, keď sme skončili na zemi. Cítila som sa ako dotlčené vrece zemiakov, ktoré niekto hodil do tmavej komory a zamkol.

Otec sa vrátil behom piatich minút, zamračene sadol za volant a naštartoval. Mne nepovedal ani slovo, dokonca mojim smerom ani nepozrel. Tiež som sa k nemu teda otočila chrbtom a zahľadela sa von bočným oknom. Oči mi však ešte stále podlievali slzy, až do chvíle, kým sme nezastavili pred našim domom. Až to bola chvíľa, kedy mi plne došlo, že som ho tam bola nútená naozaj nechať.

„K čomu bola dobrá tá scéna?" opýtal sa napokon. „Clara, čo to malo znamenať?" Mykla som plecami a bez ďalšieho vysvetľovania vystúpila. Podobná debata nemala cenu. Aj tak by sme sa iba pohádali a to potrebné nebolo. Už takto sme mali obaja nervy na prasknutie, to šlo poznať už pri letmom pohľade na naše tváre. „Vysvetli mi to," dožadoval sa otec, nasledujúc ma rýchlym krokom k vchodovým dverám.

„Čo ti mám vysvetliť?" Roztrasené ruky som si založila do vreciek na teplákoch a pozrela jeho smerom. Pôsobil maximálne zmätene, ale veľmi podobnú emóciu musel vidieť aj u mňa. „Keby si na mojom mieste, nebál by si sa? Nechcel by si pri tej osobe byť?" Nechcela som predsa nič nereálne, nič veľkolepé. Len ho vidieť, posadiť sa na chvíľku k nemu a počkať, kým mi bude schopný aspoň zaklamať, že to bude dobré. Že sa nemusím báť, lebo on sa ešte nechystá zomrieť. „Otec, ja mám toho chlapca naozaj rada a desím sa možnosti, že o neho prídem. Veď ešte nedávno sme spolu spievali v mojej izbe, on sa len postavil a už bolo razom všetko inak." To ma asi vystrašilo najviac. Tá rýchlosť, akou sa to udialo. V jednu chvíľu ešte s úškrnom hľadel na mňa a v tej ďalšej mi bezvládne zostal ležať v náruči.

„Kde si k tomu chlapcovi prišla? Vynoril sa len tak z ničoho, minule si s ním rovnako upaľovala do nemocnice, dnes si tam kvôli nemu rozpútala hystériu, len tak chodí za tebou, keď si myslí, že nikto nie je doma... Čo s ním máš?"

Naprázdno som otvorila ústa, z ktorých však nevyšla ani jediná hláska. Teraz nie, teraz nebol vhodný moment, aby sa to dozvedel. V takomto stave by ma bol schopný vyhodiť z domu. „Sme priatelia." Nešlo o klamstvo. Iba o skresanú pravdu, ktorá ale teraz musela poslúžiť. „Nehľadaj za tým nič, čo tam nie je." S týmito slovami som počkala, kým odomkol dvere a ja som mohla vojsť dnu a hore do svoje izby, kde mi bolo dovolené plakať pokojne do západu slnka a ešte dlhšie.

***

Vedela som, že dnešný telefonát s pánom Morissonom bude bolieť. Prvotne som mu ani nezdvihla. Len som sa dívala na displej, kým opätovne nezhasol a mobil nezačal zvoniť znova. Zvolil teda inú taktiku, zavolal môjmu otcovi, ktorý mi potom prišiel vynadať a donútil ma k telefonátu. „Úplne som v nemocnici nad všetkým stratila kontrolu. Praskli mi nervy, keď ma za ním nechceli pustiť."

„Strach a nervozita narobia v každej vypätej situácii iba škodu, to je normálne." Snažil sa ma upokojiť, ale nedalo sa prepočuť nakoľko ho trápi všetko, čo mu môj otec povedal. Zašiel do detailov a tie pána Morissona bez pochýb chladným nenechali. Dívajúc sa späť, plne mi dochádzalo, aký cirkus som tam urobila. Aké zbytočné to celé bolo a ako trápne sa musel cítiť nielen môj otec, ale aj ten mladý študent. „Dávala si si už večernú dávku liekov?"

„Znova som ich vyvracala. Netuším, čo sa to deje, ale nedokážem ich udržať v sebe, nech sa snažím akokoľvek veľmi." Zjavne to spôsobilo moje chovanie v nemocnici. Moja hlava si bez potrebných liekov mohla robiť čo sa jej zachcelo a tak to aj dopadlo. Zrazu som netušila ako sa chovať a čo už bolo cez čiaru. Mne prišla moja reakcia adekvátna k situácii. „Bojím sa, čo bude nasledovať."

„Nič dobré, to vieme obaja." Ak sa bude zajtra opakovať rovnaký scenár, skončím zle. A pomaly nič na svete ma nedesilo viac, ako návrat mánie v takej sile, v akej udrela počas leta. „Skús si tabletky zlomiť na polovicu a brať len polovičnú dávku. Bude to lepšie ako nič a možno o pár dní sa budeš vedieť vrátiť k plnej dávke."

„Myslíte, že takto svoj žalúdok oklamem?" opýtala som sa vrcholne skepticky. Pomaly som nedokázala veriť absolútne ničomu. Všetko mi prišlo ako hlúpe klamstvo, nezmyselná ilúzia. „Ako dlho to môže takto pokračovať?"

„Nebudem hádať, lebo skutočne neviem. Dôležité je, aby si v sebe nejaké tie lieky mala, hoci by šlo skutočne len o polovičnú dávku. Aj tá dokáže troška pomôcť." Pravú ruku som vystrela k Orionovi, ktorý driemal opretý o môj vankúš. Teraz večer sa mu už skoro podarilo vyjsť vonkajšími schodmi, čo bol skvelý pokrok. Možno zajtra mu to už pôjde. „No ak sa ti nepolepší, obávam sa..."

„Na psychiatriu ma nedostanete ani keby sa čo deje. Nie znova."

„Nechcem ťa tam dostať. No možno nám iná možnosť nezostane."

„Vraveli ste, že máte pre mňa niečo nové." Akurát čo s tým, ak v sebe žiadne tabletky neudržím? Môžem si akurát tak vypočuť aké prípadné vedľajšie účinky ma čakajú a tam to skončí. Každou ďalšou sekundou mi prišlo viac a viac, že som v pasci. Proste som sa akosi ocitla v uličke bez východiska a absolútne netuším kam a ako ďalej. Znova sa akoby rúcalo úplne všetko a moja hlava sa plnila len tými najhoršími myšlienkami. „Ak nebudem schopná brať tabletky..."

„Tak pristúpime na iné riešenie, neboj sa. Nájdem ti náhradu, ktorá sa dá podať vnútrožilovo. Bohužiaľ, iná možnosť nám nezostane, hoci viem, nakoľko ti bude aj táto možnosť nepríjemná." Až ma pri tej predstave striaslo. Všetko, len aby mi nikto nemusel pichať ihlu pod kožu. „Pár vyšetrení ťa čaká hocijako, čiže..."

„Prosím?" O čom to akože hovoril? Doposiaľ bola predsa reči iba o nových liekoch, o ničom inom. „Niečo mi uniklo?" Unavene som si zašla rukou do vlasov a zhrnula si ich na jednu stranu. Spala by som, no na druhej strane ma nervozita určite udrží hore určite až do rána. Modlila som sa, aby sa mi Neil ešte dnes ozval, ale nič takejto možnosti nenasvedčovalo. Bolo pomaly pol desiatej a ak sa neozval doteraz, všetky moje očakávania už boli zbytočné.

„Pôjde o silnejšie lieky, než si mala teraz. A práve kvôli vyššej koncentrácii lítia potrebujem aktuálne výsledky krvných testov a EKG. Už si to párkrát absolvovala, nič strašné." Nič strašné, akurát budem mať pri odbere krvi chuť zomrieť. Vážne nič strašné. „No mal by som jednu otázku. Absolvovala si niekedy magnetickú rezonanciu alebo CT hlavy?"

„Nie, nič také." Aspoň pokiaľ som si dobre spomínala. Okrem psychiatrov som nebola, našťastie, ten typ, ktorý sa musí ťahať stále pre niečo po lekároch. Aj tak som z nich mala odmala až dodnes strach, čiže držanie si odstupu bolo v tomto smere jedine prospešné. Z jeho tónu ale v tej chvíli nešlo nič dobré. Poznala som ho dosť dlho, aby som vedela, kedy je na pochybách a hľadá tie správne slová, aby ma nevydesil. „Deje sa podľa vás niečo vážne?"

Moja otázka ho zjavne zaskočila, lebo s odpoveďou si dal načas. Započula som, ako zjavne listuje v papieroch, ktorých bolo slušné množstvo. No ak si prezeral práve môj spis, čítania mal za toľko rokov až-až. „Nebudeme predbiehať, dobre? Pekne prídeš, podstúpiš čo je treba a potom podľa výsledkov sa pohneme ďalej. Dobre vieš, že pre teba chcem len to najlepšie, však?" Prikývla som sama pre seba a až potom potichu odpovedala aj slovne. „Musíš mi skrátka veriť. Bude to dobré."

„Bojím sa. O seba, o rodičov, o Rodericka... o Neila." O každého a o všetko. Lebo svet naokolo znova pohlcovali plamene, ktoré voči mne stavali mojich milovaných a ktoré sa mi snažili znova vziať ľudí, na ktorých mi záležalo. Chvíľami mi prišlo, že sa každou ďalšou sekundou zbláznim, že toho proste viac nezvládnem. Bolo to, akoby mi niekto sypal popol na hlavu a zrazu ho bolo toľko, až by ma dokázal naveky pochovať. „Všetkým len sťažujem život."

„Zlatíčko, prestaň s takýmito úvahami. Sama najlepšie vieš, že to nie je pravda. Tvoji rodičia ťa milujú najviac na svete." O tom som nepochybovala. Veľmi ma ľúbili, no bolo by im lepšie, keby majú doma normálne a zdravé dieťa. Keby mama príde domov z práce a vie sa normálne pozhovárať so svojou dcérou a keby otec nemusí nikdy prežiť tak trápnu situáciu, aká sa udiala dnes v nemocnici. Bolo by im lepšie s dieťaťom, ktoré by im dovolilo poriadne smútiť nad stratou najmladšieho syna. Ktoré by ich nestresovalo každým krokom pomimo domu. „Majú to s tebou chvíľami ťažké, to uznáme určite obaja, ale to nič neznamená. Oni ťa nevinia z tvojho chovania, nech už si ty myslíš čokoľvek. Vedia, že to nerobíš schválne."

Znova som s neprítomným pohľadom pohladila Oriona a následne si ľahla. Cítila som sa úplne otrasne, to nešlo poprieť. Psychicky aj fyzicky, až pomaly nebolo jasné, ktoré je horšie. „Mala by som zavolať Roderickovi?" Chýbal mi jeho hlas, no prípadný rozhovor ma na smrť desil. Nechápala som, prečo sa ma niekoľko dní absolútne nesnažil kontaktovať. Nezvykol to predtým robievať. Ak sa medzi nami aj niečo zomlelo, nemlčal takto dlho. Hneď na druhý deň ma nútil do riešenia problému a dobiedzal tak dlho, až sme veci nejako dali dokopy. „Nehovorili sme spolu od začiatku týždňa."

„Pár slov by ste si možno mohli vymeniť. Oboch by vás to upokojilo." Alebo ešte viac rozhádalo, lebo si nedokážeme proste osobne sadnúť jeden oproti druhému a riadne si pohovoriť. „Vydržte ešte chvíľku takto, potom bude zas lepšie." Na určitý čas a možno aj na zvyšok života. Uvidíme o niekoľko týždňov. „Nech ti ani nenapadne zrušiť si tú letenku alebo niečo podobné."

„Nikdy," odvetila som okamžite. „Musím ho znova vidieť." Už úplne automaticky som sa načiahla k nočnému stolíku a chcela si z neho vziať fľašku s mojim oceánom. Tá tam však nebola. Ležala niekde v lese, kde ju už nikdy nenájdem. „Asi mu zavolám."

„Dobre," prisvedčil s povzdychom. „No potom si pekne ľahni a vyspi sa. Pokús sa dať si polovičnú dávku liekov, uvidíš ako to pôjde a zajtra mi dáš potom vedieť."

„Ďakujem. Ľúbim vás, pán Morisson." Nečakane sa mi pri týchto slovách zlomil hlas a do očí mi zas vystúpili slzy. Chýbal mi, to bez pochýb. Za ten mesiac som si na jeho prítomnosť znova zvykla a teraz to bolo, akoby sa zrazu z môjho života stratil, hoci robil všetko tak, ako sľúbil. Bol stále na príjme, keby niečo potrebujem. Ešte ani raz sa nestalo, žeby sa na mňa vykašľal. Ak nemohol zodvihnúť telefón, poslal mi správu. Neraz sa dokonca podľa jeho slov stalo, že mi volal počas sedenia s iným pacientom. Nebolo to spravodlivé voči tomu druhému, ale... on sa o mňa proste priveľmi bál. Vedel, že ak volám počas dňa, deje sa niečo vážne.

„Aj ja ťa ľúbim. Dávaj si pozor." Skladala som s pomerne ťaživým pocitom na hrudi, no mal pravdu. Musela som skúsiť nejako udržať v sebe lieky. Ak som teda nechcela dopadnúť ako hovoril a to teda rozhodne nie. Triaslo ma od zimy, len som si predstavila ihlu alebo injekčnú striekačku niekde v mojej blízkosti.

Váhavo som si teda znova povyberala potrebné tabletky, chvíľu na ne prosebne hľadela a potom ich zlomila na polovicu. Troškou vody som ich postupne zapila a pohár vrátila na nočný stolík. Pre každý prípad som zostala chvíľu sedieť, zhlboka som dýchala a myslela jedine na to, že sa nič nestane. Po niekoľkých minútach mi ale znova prišlo zle. Už-už som sa zdvíhala, že pôjdem do kúpeľne, ale... ostala som nakoniec na mieste. Pre istotu som si rukou prekryla ústa a čakala. S privretými očami som sa sústredila jedine na dýchanie a dúfala, že sa môj žalúdok upokojí.

Ticho izby narušilo až zvonenie telefónu. Myslela som, že možno pán Morisson na niečo zabudol, ale... na displeji bolo práve Roderickove meno. Takže ma nakoniec predbehol a premohol strach skôr, ako ja. „Ahoj," vyšlo zo mňa opatrne. Stále nebolo jasné, či sa mi podarí vyhrať nad tabletkami, ale možno ak na to chvíľu nebudem myslieť, bude dobre. „Ja... myslela som... myslela som, že ti neskôr zavolám. Predbehol si ma." Nepohodlne som sa zahniezdila na matraci, čo zjavne zobudilo aj Oriona, lebo skoro okamžite nasrdene zavrčal mojim smerom. Zuby na mňa ceril zväčša len ak som ho takto náhodne zobudila alebo keď nemal vodu v miske.

„Odvahu som naberal od nášho posledného hovoru."

„Tak to sme dvaja." Bolo počuť, že obaja znieme troška napäto, čo bolo ale zjavne normálne. Mali sme za sebou náročných niekoľko dní a obaja sme chceli dávať maximálny pozor, aby sa nestrhla hádka alebo niečo podobné. „Ako si sa mal posledné dni?" Každý večer pred spaním ma hnevalo, že neviem, čo celý deň robil a kade behal. Chýbali mi jeho historky z práce a jeho radostný smiech, ktorý bol stále najrozkošnejší, keď už bol unavený.

V chvíľkovom tichu, ktoré na jeho strane zavládlo, sa ozval tichý štekot, ktorý určite patril Florence. „Posledné dni ako keby som to ani nebol ja, pokiaľ mám byť úprimný. Neviem... smola sa mi lepila na päty hádam vo všetkých smeroch, kvôli svojmu debilnému chovaniu voči tebe som mal oči skoro stále podliate slzami... a tak. Nič moc." Hrozne som ho chcela v tej chvíli vidieť. Iba podľa jeho hlasu som si nedokázala prestaviť ako sa asi tvári, aké emócie vládnu jeho nádherným očiam. „Čo ty? Hádam ti nie je horšie."

„Ako kedy. Posledné dni nedokážem v sebe udržať lieky, takže... pohroma je zjavne za dverami." Nestrašila som ho ani nič podobné. Po tomto všetkom bola úprimnosť neskutočne dôležitá, nech už by to skončilo hocijako. „Ale zatiaľ sa držím." Nič nebolo natoľko zlé ako mnohokrát predtým. Darilo sa mi držať sa, aj keď sa mi zem pomaly rozpadala pod nohami. „Pán Morisson teraz navrhol, aby som si dávala len polovičné dávky. Vieš, nech mám v sebe aspoň niečo."

„Hádam to bude fungovať." Prišlo mi, že sa rozprávame veľmi silene a iba akoby z povinnosti. „Clara, ja... veľmi, veľmi ma mrzí moje správanie. Nikdy som na teba nemal kričať, nech už sa dialo čokoľvek. Hanbím sa, že som ti nebol lepšou oporou v tak náročnej chvíli."

„Tiež som ti to nijako neuľahčila," priznala som frustrovane. Bolel ma chrbát a najradšej by som si bola ľahla, no priveľmi ma desila možnosť, že mi potom bude treba vracať. Stále som cítila nepokoj v tomto smere, no bolo to na dobrej ceste. Zväčša boli lieky vonku do desiatich minút a tú hranicu sa mi teraz už prekročiť podarilo. „Obaja sme zlyhali, nie je to tvoja vina." Tiež som sa mu mohla na druhý deň zvať a pokúsiť sa veci vysvetliť. No bolo ľahšie čakať na prvý krok z jeho strany a potom sa trápiť, že sa neozýva.

„Cítim sa úplne otrasne. Ohľadne všetkého akosi." Znel veľmi unavene a smutne. Nie veselo, ako to bolo inokedy u neho zvykom. Jeho hlasu chýbalo to typické podfarbenie, ktoré proste patrilo k jeho osobnosti.

Opatrne som si napokon ľahla a pohladila Oriona, ktorý sa znova pokúšal zaspať. „Stalo sa niečo doma?"

„S Corym a jeho otcom." Išlo to z neho ťažko, ale nakoniec sa mi rozhovoril a uviedol ma do diania. Možno priveľmi ani nechcel, no ak už raz začal, bolo by hlúpe len tak prestať. A možno mu koniec koncov odľahlo, že sa mohol niekomu vyrozprávať. Ja som mu nekládla žiadne zbytočné otázky, potichu som počúvala. Na jeho najlepšom priateľovi mu stále neskutočne záležalo a ak sa dialo niečo takéto vážne, prirodzene ho to trápilo. „Takže tak. Stále ma bolia rozbité ústa a nemám ani poňatia, či sa mi ho podarí nájsť. Žiadne iné miesto mi ale nenapadá, tam sme chodievali veľmi často, čiže..."

„Čiže doň vkladáš všetku nádej. Hádam budeš mať šťastie a nájdeš ho čím skôr." Nepáčil sa mi jeho nápad ísť osamote bohviekam, keď Cory tam možno ani nebude. Ubezpečil ma, že ide o bežne dostupné miesto pre turistov a nemá sa mu čo stať, no človek nikdy nevie. Najviac ma znepokojil fakt o zlom signáli. Keby sa niečo náhodou stalo, možno sa nikomu nedovolá. „Len si na seba dávaj, prosím, obrovský pozor. Nieže sa tam niekde šmykneš a spadneš dole svahom alebo niečo."

Konečne sa troška zasmial. „Neboj sa, Florence ma ochráni." Posnažil sa zodvihnúť náladu medzi nami, no jeho pokus takmer okamžite zapadol prachom. Ani jeden z nás sa nechcel smiať a... bolo to v poriadku. Občas treba zjavne aj takéto chvíle. „Dám si pozor, sľubujem. A ak ho náhodou nenájdem, aspoň si urobíme pekný prvý spoločný výlet."

„Aj to je niečo." Prevalila som sa na pravý bok, čo ale nebol zjavne moc dobrý nápad. V momente sa môj žalúdok vzoprel a už mi tlačil svoj obsah do krku. Okamžite som pevne zomkla pery a zhlboka sa cez nos nadýchla. „Daj mi chvíľku," dostala som napokon zo seba a položila mobil.

Pomaličky som sa posadila, sklonila hlavu a iba dýchala. Ruky som pevne zovrela v päsť a zostala sedieť na kraji postele až do posledného okamihu. Do kúpeľne sa mi podarilo dobehnúť skutočne v poslednej chvíli. Tvrdo som padla na kolená pred záchodom, v ktorom do pár sekúnd skončilo všetko moje úsilie. Oblial ma pritom doslova ľadový pot a do očí mi úplne automaticky vystúpili slzy. Znechutene som si chrbtom ruky utrela ústa a pokúsila sa vstať na nohy. Vlastné telo ma však akosi nechcelo v tej chvíli počúvať. Namiesto postavenia sa, som sa rozrevala, až mi chvíľu bolo ťažké vôbec sa nadýchnuť. Veľmi ma to vydesilo, hoci išlo o očakávanú vec.

„Clara?" Roderickov hlas zo stále prebiehajúceho hovoru ku mne doľahol maximálne potichu, no predsa som ho počula. Chýbala mi však sila, aby som sa postavila a vrátila sa k posteli. Z očí mi tieklo stále viac a viac sĺz, až po chvíľke nebolo vidno absolútne nič. Jedine rozmazané farebné šmuhy, ktoré tvorili moju malú kúpeľňu.

Po chvíľke ku mne dobehom Orion, no ešte ani jeho prítomnosť ma nedokázala upokojiť. Neprestávala som doslova hystericky plakať, akoby sa bol zrútil naokolo mňa celý svet. Skončila som až ležiac na malom koberčeku v strede kúpeľne s rukami pevne zovretými v päsť a chuťou kričať na celý domov o pomoc. No čo by rodičia urobili? Absolútne nič, nemali by mi ako pomôcť. Len by sa zľakli, že mi snáď už úplne hrablo. Bolo ľahšie plakať na chladnej zemi, než im niečo vysvetľovať.

Ležala som tam niekoľko minút, bojovala s vlastnou hlavou a až potom nejako nabrala silu pohnúť sa. Oči mi stále podlievali slzy čírej bolesti a strachu, no už mi aspoň dovolili hýbať sa a nekričať. Ubolene som si opláchla tvár, umyla ústa a potom sa vrátila do svojej izby. Orion ma so štekotom nasledoval a následne zaliezol pod moju posteľ, odkiaľ sa po chvíľke ozvalo pískanie jeho obľúbenej hračky. Môj mobil bol stále na posteli a hovor bežal ďalej. „Roderick?" Vzala som ho do rúk a pomaly si ľahla. Až vtedy mi došlo, že sa celá trasiem.

„Čo sa dialo? Si v poriadku?"

„Mohli by sme si zavolať ráno?" V tej chvíli bolo najlepším nápadom ľahnúť si a proste skúsiť spať. Z dneška už úplne stačilo, bolo ho dokonca priveľa. „Je mi hrozne zle, Roderick." Pretiahla som si cez seba paplón a otočila sa tvárou ku stene. Čelom som sa oprela o drevené obloženie ako stále, tuho zavrela oči a čakala na zázrak alebo pokojne aj koniec sveta. V tej chvíli mi bolo jedno, ktorá z týchto vecí príde a skončí moje trápenie skôr. „Vyvracala som aj tú polovičnú dávku liekov a... hrozne sa bojím, čo by sa mohlo stať. Už dnešok som nezvládala, tak čo bude ešte zajtra?"

„Ani nevieš ako rád by som ti pomohol, láska. No zjavne nemám ako, čo?"

„Nie," potvrdila som potichu. „Mrzí ma to, no naozaj položím. Počujeme sa zajtra, ľúbim ťa." Jeho odpoveď sa ku mne už nestihla dostať, lebo hovor som okamžite zrušila a mobilom tresla do matraca. Nemalo cenu siliť rozhovor. Bolo lepšie ležať a čakať, či nebude aspoň o trošku lepšie. Už-už som brala znova mobil do rúk, aby som zavolala pána Morissona, ale čo potom? Čo také by mi povedal? Absolútne nič. Zbytočne by sa ma snažil upokojiť.

A tak som čakala. Počas celej noci, aby mi bolo troška lepšie a mohla som zaspať. Obracala som sa zo strany na stanu, hľadela do stropu a do steny, chvíľku sa dívala von z okna a potom skončila sediac na koberci v strede izby. Absolútne nijako mi už nebolo pohodlne, hlava ma neznesiteľne bolela a srdce mi celé hodiny búšilo tak šialene, akoby som práve odbehla celý maratón. No aj napriek tomuto všetkému svitlo na nový deň. Aj napriek mojej chorej hlave, ktorá sa ma snažila zabiť, pomaly vyšlo slnko a nechalo niekoľko svojich lúčov vkĺznuť aj do mojej izbe. V tej chvíli som už ležala schúlená na koberci a mala cez seba prehodený paplón, ktorý som si stiahla z postele, lebo mi bola príšerná zima. Pozorne som načúvala zvukom domu a v mysli počítala od nuly po sto stále znova a znova.

Rodičia začali nový deň nejako okolo pol siedmej. Alebo minimálne mama, ktorá už takto skoro s niekým telefonovala. Desila som sa, že ma príde skontrolovať a nájde ma ležať na zemi, no našťastie sa nič také nestalo. Pomerne rýchlo si uvarila kávu, ktorej vôňa sa popod dvere dostala až do mojej izby a potom jej už nebolo. Pohyb z otcovej strany bolo počuť až o hodnú hodinu neskôr. Kým potichu zaklopal a vošiel do mojej izby, už som s paplónom okolo pliec sedela na kraji postele a šúchala si unavenú tvár, ktorá bola určite poznačená dlhými hodinami plaču.

„Dobré ráno," prihovoril sa mi milo, veľmi opatrne zatvárajúc dvere a sadajúc si ku mne. Už len držanie otvorených očí ma zrazu stálo tak veľa síl, až som sa z toho celá slabučko triasla, ako keby mi je zima. „Volali mi z nemocnice. V noci nastali dosť vážne komplikácie, museli ho previesť do Calgary, tam sa o neho postarajú lepšie." Prikývla som, pričom mi však jeho slová nedávali absolútne žiadny význam. Len som tam chvíľu vedľa neho nemo sedela, prázdno hľadela pred seba a potom sa zvalila na pravý bok. V oboch rukách som pevne zovrela prikrývku a potom znova začala plakať, hoci oči ma od toľkých sĺz už neskutočne boleli. Otcova ruka sa po chvíľke ocitla na mojom chrbte, snažil sa ma utíšiť, ale všetky pokusy boli zbytočné. Všetko... všetko bolo zbytočné.