-Brooke-

Bez slova navyše som hladila malé šteňa, ktoré sa mi ospalo opieralo o ľavé stehno, pričom však pootvorenými očami sledovalo môjho otca. Dante, ako ho René pomenoval, bolo najnovšie šteňa, ktoré dostal na starosť. Problém bol akurát v tom, že malo v sebe priveľa energie, ktoré si chcelo vybiť na väčších psoch. A tí už k nemu neboli natoľko priateľskí, ponaháňali ho po celom dvore a dokonca pohrýzli. Vraj si o to ten krpec koledoval, no predsa mi ho bolo ľúto. Jeho pravá zadná noha to nepekne schytala, až skončil u veterinára a s niekoľkými stehmi. Kay, ktorý ho pohrýzol, si tiež určite užil svoje. A hlavne jeho cvičiteľ, na ktorého René podľa jeho slov poriadne nakričal, lebo nedával na svojho psa pozor, ale vykecával sa s dvoma mladými policajtmi.

René nechcel Danteho nechávať na policajnej stanici a tak ho doniesol domov. Vraj len na dobu, kým sa mu nedá labka dokopy a troška sa mu nepodarí skrotiť jeho temperament. Hoci ja osobne by som zjavne nenamietala, keby tu ostane aj dlhšie. René sa musel ešte vrátiť do práce a takto som aspoň nezostala na svojho otca sama. „Čo presne odo mňa očakávaš?" opýtal sa konečne otec. Posledných niekoľko minút sme strávili v tichu, ktoré mi prišlo neskutočne dusivé. „Chceš to riešiť súdnou cestou?"

„Asi som dospela do štádia, že je mi úplne jedno ako sa to celé vyrieši, len nech už je koniec," dostala som zo seba, priťahujúc si kolená k hrudi. Bolo zvláštne znova ho vidieť a počuť jeho hlas. Bála som sa, akým smerom by sa celý tento rozhovor mohol ubrať, no zatiaľ to vyzeralo sľubne. Obaja sme sa snažili, hoci chlad medzi nami bol citeľný. „Zašla priďaleko, obťažuje dokonca Reného, keď tu nie som. Minule mi nasadla do auta, prišla za mnou až sem, stála vo dverách..." Už som nevládala. Toto celé, Austin a hlavne udalosti posledných dní ma vysilili úplne. Denne mi bolo príšerne nevoľno a všetko ma hrozne bolelo. „Už toho mám plné zuby."

„Čo ti naposledy hovorila? Že ešte zmeníš názor?" Prikývla som, pozerajúc niekam na druhý koniec miestnosti. „Bola to vyhrážka alebo skôr len konštatovanie?"

„Ja vážne neviem."

„Ak sa chceme súdiť, potrebujeme silné argumenty." Chápavo som prikývla, veľmi opatrne obracajúc k nemu hlavu. Bolo zvláštne vidieť ho bez obleku, len v čiernych rifliach a tmavosivej ležérnej košeli. Uvoľnenosť v jeho tvári však chýbala. „Aj svedkov. René a ten tvoj priateľ..."

„Austin," povedala som potichu. „Volá sa Austin." Mal čoskoro prísť. Poprosila som ho, aby mi doprial s otcom čas osamote a pridal sa k nám až potom. Ich zoznámenie ma z dneška desilo asi úplne najviac. Mohlo sa to veľmi rýchlo zvrtnúť na ďalšiu hádku. „Mal by čoskoro prísť. Chcem vás predstaviť." Najlepšie by bolo, keby je tu s nami aj mama a obaja ho spoznajú spoločne. Tá však mala priveľa práce s prípravou novej kolekcie.

„Nemám pocit, že je teraz ten správny čas."

„Mali ste ho poznať už dávno." Ukradomky som pozrela na Danteho, ktorý už úplne prestal hľadieť na môjho otca. Lieky proti bolesti ho zjavne konečne dostatočne unavili. „Vždy ma ohľadne toho prepadla čistá hrôza." Neverila som, že to hovorím nahlas. Už to však bolo asi jedno. Vyriešme si všetko a majme vo všetkom jasno. „Keď som vám zvykla povedať o nejakom chlapcovi, tvoja prvá otázka sa stále týkala jeho finančného zabezpečenia. Akoby okrem peňazí nezáležalo na ničom inom. Akoby mali byť dôležitejšie, než láska."

„Brooke, človek len z lásky nevyžije. Si múdra, určite to vieš aj ty sama." Sťažka, ale prikývla som. Tieto slová mali hlavu aj pätu, no keď moje zmýšľanie bolo o toľko iné, než to jeho. Nikdy sme si v podobnej téme nedokázali porozumieť. „Peniaze nie sú všetko, ja to veľmi dobre viem. No tie ti aspoň zabezpečia stabilnú budúcnosť. Láska je prelietavá, časom vyprchá a potom čo?"

„Kedy vám to s mamou prestalo fungovať?"

„Škrípalo to už pár mesiacov pred tvojich nástupom na vysokú. No nechceli sme, aby si niečo postrehla, tak sme sa radšej jeden druhému vyhýbali." To áno, mal pravdu. On bol zrazu hrozne veľa preč a mama stále pracovala alebo tiež lietala z jedného mesta do druhého. Vraj kvôli práci, no kto vie, kde bola koniec koncov pravda. „Mrzí ma, že som v tej dobe nebol pri tebe a nepomohol ti s tak veľkým krokom, no mala si Reného. On ti bol lepšou oporou aj pomocou. Všetky tie roky ma naučili zvládať stresové situácie, no iba v práci. Ak sa niečo deje v súkromí, priamo v mojej rodine, prasknú mi nervy."

Sťažka som nabrala vzduch do pľúc. Nebola by som čakala, že dnes padnú podobné slová. On sa nikdy len tak neospravedlňoval, hlavne teda nie mne. „Tá tvoja nová známosť..."

„Je mladá, to je pravda. No milujeme sa, som s ňou šťastný." Mama mi o nej nič nepovedala a ako sa zdalo, ani on sa do toho práve dvakrát nehrnul. Ale tak bola to koniec koncov jeho voľba. Jeho veľký krok v živote. „Ak by si chcela, môžem vás zoznámiť." Jeho jasne sivé oči sa zabodli do tých mojich, no môj pohľad mu dozaista neprezradil nič pozitívne. No nemohol čakať, že okamžite s úsmevom súhlasím. Dobre, miluje ju a je šťastný, no tá žena je ešte stále dôvod, pre ktorý sa rozvedie s mojou mamou. Pre ktorú už naša rodina nikdy nebude ako predtým. „Správy o rozvode ťa minule určite veľmi rozhodili..."

„Všetky tie dovolenky, ktoré ste odvtedy vraj absolvovali spolu. Na Vďakyvzdanie, na Vianoce..."

„Nikde sme neboli spolu. Obaja sme si išli svojou cestou." Skvelé, čiže mi v podstate celý rok klamali a zatajovali natoľko podstatné skutočnosti. Veľa sme sa osobne nevideli, no mali možnosti, aby mi všetko povedali oveľa skôr. Z nejakého nepochopiteľného dôvodu to však nepovažovali za potrebné. „Niekedy to proste dopadne aj takto. Preto ti hovorím, že láska nie je vôbec žiadna garancia ničoho. Pred pár rokmi som si myslel, že s tvojou mamou prežijem celý svoj život a budúci týždeň obaja podpíšeme rozvodové papiere."

„Čo sa medzi vami tak hrozne pokazilo?" Veľmi opatrne som si malého nemeckého ovčiaka vzala na ruky a pritúlila si ho k sebe. Bol hrozne rozkošný a hlavne malým rozptýlením, ktoré padlo teraz neskutočne dobre.

Otec si nervózne vošiel pravou rukou do vlasov, stále si ma veľmi pozorne prezerajúc. Určite som pôsobila príšerným dojmom. Posledné dni som nevystrčila nos z domu, akurát tak včera ráno kvôli návšteve lekára. René od toho neupustil a ja som nemala silu sa s ním hádať. Neurobili žiadny zázrak, vzali mi krv a dostala som nejaké lieky, nech toľko nevraciam. Tam to však skončilo. „Ľudia sa niekedy proste odcudzia. Obaja sme boli neustále rozlietaní kade-tade a nejako to prestalo fungovať. Spoločné dovolenky už nepomáhali, komunikácia stále viazla a postupne som si začal uvedomovať, že už k tvojej mame necítim nič z toho, čo predtým."

„Má aj mama niekoho?"

„To neviem. Možno áno." Akurát mi nepovedala ani toto. Skvelé, naozaj. „Obaja ťa budeme naďalej ľúbiť, Brooke. Si naša dcéra, nech by sa stalo čokoľvek, jasné?" Prekvapivo, ale posunul sa bližšie ku mne. Keď ma však chcel objať okolo pliec, viditeľne zaváhal. Obaja ma ľúbili celý môj život, ja som ľúbila ich, no nikdy sme neboli rodina, ktorá by si tú lásku dokázala prejaviť. Naše vzťahy neboli natoľko hlboké, ako by som si bola želala. A to ma dokázalo rozosmútiť aj napriek tomu, že som postupom času získala na celý život iný pohľad. U nich bola kariéra na prvom mieste, rodina až o kúsok v úzadí. Obaja žili pre uznanie a úspechy na finančnom trhu. Snažili sa pritom byť aj milujúcimi rodičmi, no tá rola im natoľko dobre nešla. Bohužiaľ. „Nedovolím, aby sa ti tá žena ešte vyhrážala. Ak bude treba, úplne ju zničím."

„Ja som to nechcela riešiť takto radikálne." Aspoň sme však zmenili tému. To padlo dobre zjavne nám obom. „Ona mi ako hrozba nepríde, nepovedala by som, že chodí z vlastnej iniciatívy. Minule... minule sa mi zdalo, akoby sa snažila mejkapom zakryť modriny a možno monokel." Niečo mi na nej v ten deň nesadlo a odvtedy mi táto myšlienka nedala pokoja. Posledné noci, kedy bolo doslova nemožné spať, som neustále premýšľala a zamotávala tak samú seba. „Už keď mi hovorila o svojich synoch mi prišlo niečo zvláštne."

„Ak ti doteraz nebola schopná povedať pravdu, už sa nerozhovorí. Nie bez nejakého donútenia."

„Možno máš pravdu." A možno nie. Ani jeden z nás nepoznal jej skutočné motívy, nevideli sme jej do hlavy a preto nám unikali tie najdetailnejšie časti celej skladačky. „Nemohlo by sa to riešiť iba, čo ja viem, trestným oznámením? Vieš, vyhnúť sa súdu." Pre niečo ma možnosť súdneho pojednávania desila k smrti. Nemala som v úmysle hnať túto vec tak ďaleko, hoci ma natoľko ničila a znepríjemňovala mi každodenný život. „Môžeš predsa ľudí udať za obťažovanie. Policajti by ju pri výsluchu možno zlomili a priznala by skutočné dôvody."

Otec sotva badateľne pokýval hlavou a opatrne načiahol ruku k spiacemu Dantemu. Ten sa však ani nepohol. „S týmto ti René pomôže viac. Vyzná sa v tých kruhoch." Videla som aké pohľady si pri otcovom príchode vymenili. A popravde, nebolo mi z toho dvakrát dobre. Akoby medzi sebou nemali uzavreté niečo vážne. „Určite to pre teba veľmi rád urobí," dodal doslova s hnusným podtónom.

„Stalo sa medzi vami niečo?"

„Povedzme, že mi stále ležia v žalúdku slová, ktorá padli pri jeho odchode od nás." René mi nikdy nič podrobné nepovedal a ja som zas priveľmi nevyzvedala. V tej dobe ma priveľmi zamestnával pocit šťastia zo skutočnosti, že bude zas nablízku a všetko sa medzi nami vráti do starých koľají. „Na tom nezáleží, hlavne, aby ste si rozumeli vy dvaja. Je mi jasné, že sa o teba ukážkovo stará a urobil by pre teba aj to posledné. Od prvého dňa ťa veľmi ľúbil."

Otvorila som ústa pre nejakú odpoveď, no prerušilo ma klopanie na dvere. Srdce sa mi okamžite šialene rozbúchalo a pritom nešlo o žiadnu svetobornú vec. Dievčatá predstavovali svojich priateľov rodičom predsa každý deň. „To bude Austin." Aspoň som sa teda modlila, aby to bol on a nie moja biologická matka. Keby ju tu otec uvidí, neskončilo by sa to pekne. „Prosím, nebuď na neho hnusný." Aj s Dantem v náručí som sa pomaly postavila a podišla ku dverám. Chrbát a kríže ma boleli pri každom väčšom pohybe, dokonca pri ležaní, čo bol hlavný dôvod mojich prebdených nocí.

Zhlboka som sa nadýchla, na pár sekúnd privrela oči a dvere otvorila až potom. Našťastie ma za nimi vítal ten tak dobre známy pohľad plný lásky, ktorý mi okamžite vykúzlil úsmev aj napriek všetkému. „Ahoj," zatiahol Austin sladko, okamžite ma letmo bozkávajúc na pery. „Kto je tento rozkošný nový kamarát?" Hlavou kývol na spiace šteňa v mojom náručí.

„To je Dante. Na pár dní nový spolubývajúci," odvetila som s úsmevom, tiež pozerajúc na toho rozkošného krpca. Možno by nebolo zlé Reného ukecať, aby sme si ho nechali, hoci takýto maličký dlho nezostane. „Potom ti o ňom porozprávam." Teraz som mu však kývla hlavou, nech ideme dnu. Nemalo cenu nechávať otca dlho čakať.

V momente bol na nohách, pozorne si prezerajúc Austina. Trocha nervózne som teda zastala vedľa neho a otca ešte jedným drobným úsmevom poprosila, aby si hlúposti nechal pre seba. „Rád vás konečne spoznávam, pán Watkinson. Som Austin Hogan, priateľ vaše dcéry a starší brat jej bývalej spolubývajúce, Clary." Nič viac o ňom doposiaľ nevedeli. Akurát toľko, že je Clarin brat, čo ich mohlo upokojiť aspoň trocha, hoci aj ju poznali iba minimálne.

Neuniklo mi, ako povrchne sa na neho otec zahľadel, hoci Austin mu slušne podal ruku a díval sa naňho s dosť veľkou dávkou rešpektu. Presne toto som však aj čakala. Hlúpe odsudzovanie hneď, ako zo seba dostane čo i len jedno slovo. „V akom smere pracuješ, chlapče?" Až mnou myklo od hnevu, keď mu otec ani nepodal ruku. Prebodla som ho škaredým pohľadom, z ktorého si však dozaista nič nerobil.

„Prevažne sa venujem programovaniu webov, ale okrajovo aj grafike. A nedávno som začala externe študovať aj na vysokej." Dozaista s trápnym pocitom stiahol Austin ruku. Na svojom hlase ale nedal poznať, že ho správanie môjho otca nejako rozhodilo. „So sestrou bývame v Portlande, ona študuje medicínu." Dokonca ani tieto slová na neho neurobili absolútne žiadny dojem. Akoby znudene privrel oči a znova a vrátil na sedačku.

„Kde momentálne pracuješ?" Lakťami sa zaprel do kolien, pozorne sledujúc nás oboch. Šikovne sa však vyhýbal môjmu pohľadu, ktorý by mal v tej chvíli silu zabiť ho.

„Nedávno ma prepustili," odpovedal potichu, zatínajúc ruku v päsť. Postrčila som ho k sedačke, no ani sa nepohol. Zostal hľadieť na môjho otca. „Ale hľadám si prácu," dodal v rýchlosti.

„Ako sa chceš bez práce postarať o seba a moju dcéru?"

„Otec!" okamžite som ho zahriakla, absolútne si pritom nedávajúc pozor na tón hlasu. Prosila som ho, aby sme sa vyhli podobne idiotskému správaniu, tak prečo sa toho nemohol držať? Aspoň jeden jediný raz. „O prácu môže prísť hocikto. Navyše to nebola jeho vina." To len jeho šéf netušil čo má so sebou od dobroty robiť. „Ako povedal, hľadá si prácu. Nesedí len tak doma na zadku a nečaká na zázrak." Možno som mala nechať hovoriť jeho, no pri otcom pohľade nešlo ostať ticho.

„Veď dobre, to sa stáva. Mladým aj starším," priznal až priveľmi chladným hlasom bez kúska citu. „Dôležité je čím skôr sa oklepať a nájsť si niečo iné. A, prosím, nestojte tam ako soľné stĺpy, poďte si sadnúť." Počkala som, kým sa Austin usadí vedľa neho a sadla si až potom. Danteho som uložila medzi kopu vankúšov, ktorú René nemohol vystáť. Také dva kusy by tu ešte strpel ako dekoráciu, ale mojich šesť mu už bolo priveľa. Ja som si však vždy až priveľmi potrpela na mnohých dekoráciách a maličkostiach, ktoré dokázali zútulniť každú miestnosť. „Ako ste sa vy dvaja vôbec zoznámili?"

„Keď som chodil za sestrou na internát. Okamžite sme si skvele porozumeli," odpovedal Austin, trocha nervózne zvierajúc pravú ruku v päsť. Už dávnejšie som si všimla, že tento zlozvyk má aj Clara. „Najviac sme sa ale zblížili počas zimy, keď Brooke prišla do Kanady. Bolo to veľmi hektické obdobie pre celú moju rodinu, ale... vzišlo z toho aj niečo dobré." Pozrel pri týchto slovách na mňa, skrúcajúc pery do jemného úsmevu. Išlo o skutočne bolesťou a smútkom naplnené dni, chvíle, počas ktorých som ho videla plakať, no zároveň sme mali na tie dni aj pekné spomienky. Na chvíle strávené v jeho izbe, na hodiny strávené rozhovormi, na niekoľko nezabudnuteľných prechádzok nočným Canmore a na hodiny presedené s Clarou na psychiatrii. A na našu prvú pusu, ktorá síce padla na Silvestra pod alkoholovým oparom, no veľmi jasne som si na ňu spomínala. Hneď v prvých sekundách nového roka sme sa nechali troška uniesť a potom skončili obaja v jeho posteli. Nič sa neudialo, no ráno bolo krásne prebudiť sa vedľa neho.

„Vedel si už predtým, že je Brooke z dobre zabezpečenej rodiny?"

„Otec!" skríkla som okamžite. „Čo to je za stupídnu otázku?!" Nechápavo som zvraštila obočie a pokývala hlavou. To čo si, dopekla, myslel? Že je Austin so mnou len pre jeho a mamine peniaze? Vážne?

„Netvár sa, akoby si nevedela, aký je dnešný svet, Brooke. Každý chce každého len využiť a nejakým spôsobom sa na nich priživiť."

„Pán Watkinson, skutočne sa ničoho podobného báť nemusíte. Nikdy v živote by som takýmto spôsobom Brooke nevyužil," odpovedal Austin okamžite. Nešlo však ani v jeho hlase prepočuť, nakoľko ho tieto slová vyviedli z miery. „Úprimne ju milujem a mám s ňou len tie najlepšie úmysly."

„Máš v pláne vziať si ju?"

„Raz... raz by som tak učinil veľmi rád." Otec sotva badateľne prikývol a v momente vstal na nohy. „Povedal som snáď niečo zlé?" dostal zo seba Austin úplne zmätene, hľadajúc nejakú oporu u mňa. Ja som však len nechápavo mykla plecami a tiež sa postavila.

„Nie, v poriadku. No mal by som už ísť, Brooke, premysli si dnešný rozhovor a urob ako myslíš. Spýtaj sa na názor Reného a potom mi daj vedieť. Ak sa rozhodneš pre tú viac drastickú cestu, do týždňa bude tá žena stáť pred súdom."

„Poradím sa ešte s mamou." Večer som jej mala v pláne zavolať, ak už nemala čas prísť osobne. Niektorý deň sa ma síce na túto tému pýtala, no vtedy som len všetko zahovorila a začala radšej rozhovor o jej práci. Bolo mi príjemnejšie počúvať ťažkosti s návrhármi a so zháňaním niektorých látok, než keby sa jej mám pod náporom všetkého rozplakať do telefónu. „Ďakujem, že si prišiel." Aj napriek hnevu za jeho vystúpenie som k nemu podišla a objala ho. Na chvíľu padlo dobre, keď okolo mňa pevne ovinul ruky a pobozkal ma do vlasov. V takýchto chvíľach bolo bez pochýb cítiť nakoľko ma ľúbia. Škoda, že to inokedy až tak veľmi neprejavovali. „Dávaj si pozor."

„Aj ty, dievčatko. Ľúbim ťa, na to nezabúdaj, nech už sa na mňa hneváš akokoľvek veľmi."

„Aj ja teba," zašepkala som, pobozkala ho na líce a potom vyprevadila ku dverám. Trocha zdržanlivo pozdravil Austina a už ho nebolo. Zrazu akoby to nikdy ani nebol a nič z tohto sa práve teraz neudialo. „Pane bože..." vyšlo zo mňa zmätene a unavene hneď, ako som zavrela dvere a klesla späť na sedačku.

„Nenávidí ma alebo..." začal Austin, načahujúc sa za mojou rukou. „Priveľmi mi nie je jasné, či som na neho urobil dobrý dojem." Úplne vyčerpane som mykla plecami a posunula sa k nemu. Hlavu som si oprela o jeho rameno a na chvíľu privrela oči. Zrazu mi prišlo, že by som pokojne dokázala prespať aj celý deň. Dnes mi natoľko zle nebolo, hoci ráno chvíľu hrozilo, že zas budem vracať. Potom to však akosi prešlo. „Vyriešili ste aspoň niečo?"

„Dokopy nič. Napadlo mi ešte toľko, či by nestačilo podať na ňu trestné oznámenie za obťažovanie. Možno by potom pri výsluchu priznala o čo jej skutočne ide. Ani napriek všetkému ju nechcem ťahať po súdoch." Jemu som o svojich pochybnostiach tiež povedala. A hoci to najprv zmietol zo stola, súhlasil. Tiež si všimol, že s ňou niečo nebolo minule v poriadku. „Zamotáva sa to viac a viac. Navyše sme sa akosi dostali k téme rozvodu."

S tichým povzdychom ma pobozkal do vlasov, objímajúc ma okolo pliec. „Povedal ti niečo o tej milenke?"

„Vraj ju naozaj miluje. S mamou sa odcudzili, ťahalo sa to už od minulého leta, len mi o tom nechceli povedať." Z tohto faktu mi bolo možno najsmutnejšie. Samozrejme, oni dvaja si to tak vybrali, ale prečo? Neprišlo im dôležité povedať mi, čo sa v našej rodine deje? Brali ma za malé dieťa, ktoré by tomu nepochopilo? „Už by mohlo byť konečne po všetkom. Mám toho plné zuby."

„To verím." Ľavou rukou ma veľmi opatrne vzal za bradu a zodvihol mi hlavu, aby som sa mu pozerala do očí. Bolo v nich veľa zmätenosti a strachu, no stále boli prekrásne. Natoľko, až ma prinútili k úsmevu a následne k bozku plného len tej najúprimnejšej lásky. Tak veľmi som toho chlapca milovala, až mi to prišlo neuveriteľné. Pri mojom prvom priateľovi som si myslela, že viem, čo je to skutočne niekoho milovať celým srdcom. No to som zistila až pri Austinovi. „Nechceš mi porozprávať o Dantem? Odkiaľ sa tu vzal?" opýtal sa s úsmevom, sotva sa odo mňa odtiahol.

„René ho doniesol. Rozbesnil sa na cvičisku, starší pes ho uhryzol a skončil u veterinára s niekoľkými stehmi. Vraj ostane u nás, kým sa dá dokopy a kým ho René troška skrotí. Nech si zas neprivodí nejaké problémy." Keď tam tak rozkošne driemal, nepovedala by som, že je to taký vyhľadávač problémov. „No je tak chutný, žeby sme si ho mohli nechať aj dlhšie."

„Dlho malý nezostane."

„Hej, to je mi jasné." Keď vyrastie, ani by mu nebolo príjemne v takomto malom byte. No pri pohľade na neho som si nemohla pomôcť, vyzeral ako ten najrozkošnejší plyšák, akého som kedy v živote videla. A s ktorým sme si následne užili veľa zábavy, lebo sotva sa zobudil, energia z neho sršala na všetky strany. Zranená noha ho vôbec netrápila. Aspoň sme však pri hraní sa s ním zabudli na všetko ostatné a užili si poobedie plné smiechu a lásky, ktorá nás zaviedla až za dvere mojej spálne.

***

Nasledujúci deň však ani náhodou nezačal tak dobre, ako ten predtým skončil. Austin zostal na noc pri mne, no ráno sa musel ponáhľať naspäť do Portlandu, lebo celé predpoludnie mal prednášky. Dohodli sme sa síce, že sa večer znova zastaví, no... dovtedy sa mohlo udiať skutočne všetko. Hlavne, keď som krátko po jeho odchode zas dvakrát vracala a potom s otrasnou nevoľnosťou ležala v posteli celé predpoludnie. René musel ísť do práce, takže spoločnosť mi zostal robiť len Dante.

Zle mi bolo však ešte aj poobede o tretej, keď prišiel z práce. Pozakrývaná som ležala na sedačke a kotúľala po zemi Dantemu malú loptičku smerom ku kuchyni, ktorú mi zakaždým veľmi šikovne priniesol späť. Iným spôsobom som vážne nemala silu venovať sa mu, hoci on mal energie znova na rozdávanie. „Dúfal som, že budeš vyzerať troška lepšie," povedal René, sotva sa posadil ku mne a pohladil ma po vlasoch. Celý deň mi vypisoval jedna radosť, len aby si bol istý, že stále žijem a všetko v poriadku. „Vracala si ešte?"

„Našťastie nie. No žalúdok sa mi dvíha celý deň."

„Mala si čaj?" Prikývla som a ukázala na šálku položenú trocha ďalej od nás na zemi. Lekár mi poradil čaj z nejakých byliniek, ktorý by mal pomôcť na žalúdok, no priveľmi som niečomu podobnému neverila. Chutil otrasne a nesmela som doň dávať cukor ani med. „Už pár dní mi táto otázka nedá pokoj, no... nie je tu možnosť, že si tehotná?"

Okamžite ma vystrelo do sedu, čo neurobilo dobre môjmu boľavému chrbtu. „Nie, to určite nie. Dávame si predsa pozor." Reného moje slová ale priveľmi neupokojili. Zostal na mňa hľadieť veľmi pochybovačne, až ma donútil skutočne dôkladne sa zamyslieť nad poslednými dvoma mesiacmi. Neprišlo mi však, žeby sme niekedy jeden alebo druhý zabudli. Určite nie. Nebrala som síce antikoncepciu, prvýkrát mi z nej bývalo otrasne zle a potom som sa k nej nikdy nevrátila, no len tak som nikdy s nikým nespala. „Určite nemáš pravdu. Nie." Tie slová ma však poriadne vydesili.

„Môžeš si byť na sto percent istá?" Musel vidieť ako vyjavene na neho pozerám. Mala by som si byť istá. Určite sme spolu bez ochrany nespali, to sa nemohlo stať. Kedy by sa to bolo vôbec stalo? Posledný mesiac určite nie, predtým som bola v Indii a ešte predtým... oslavovali sme moje narodeniny. Obaja sme skončili trocha pripití, no dokázala by som odprisahať, že sa nič nemohlo stať ani vtedy. Predsa som si na ten večer spomínala dosť jasne, nevypili sme toho priveľa. Akurát nám alkohol prirýchlo stúpol do hlavy. „Kedy si mala naposledy svoje dni?" Odpoveď na takúto otázku mi rozhodne nemala robiť problém. No predsa sa stalo. Musela som poriadne zaloviť v pamäti a prehrabať sa v nej všetkým, čo sa tam za poslednú dobu usadilo. Problémov som mala vyše hlavy a niečo tak dôležité mi akosi úplne uniklo.

„Keď sme boli v Indii," vyšlo potichu zo mňa.

René s tichým povzdychom zavrel oči a doprial si pár sekúnd, než nejako reagoval. „Brooke, to bolo pred vyše mesiacom. Je polovica októbra, z Indie sme sa vrátili prvé septembrové dni." Veď toto. Zrazu mi už jeho podozrenie neprišlo vôbec hlúpe. Časovo by to všetko teoreticky sedelo. No nemohla som... nemohla som otehotnieť, určite nie. „Zlatko, naozaj ste si stále dávali pozor?"

„Určite áno," povedala som s úplne zovretým hrdlom. Cítila som, ako sa mi do očí pomaličky tisnú slzy. „Po oslave mojich narodením možno nie. Neviem, nespomínam si. Troška viac sme si vypili, no nebola som opitá, pamätám si tú noc." René určite videl paniku v mojich očiach, lebo si ma bez ďalšieho váhania vtiahol do poriadne silného objatia. Vydesene som si oprela hlavu o jeho hruď a zo všetkých síl sa pokúsila vyhnúť slzám. Nemusel mať pravdu, možno len... možno je za všetkým stres. Áno, presne tak. Teraz ho mám z každej strany vyše hlavy, určite ten bude na vine všetkému. „Čo budem robiť ak je to pravda?"

„Tak veľmi veľký výber nemáš." Láskyplne ma pri týchto slovách pobozkal na vrch hlavy. „Sú tu len dve možnosti." No tá jedna z nich neprichádzala do úvahy ani keby je to skutočne pravda. Ani keby to znamená, že prídem o Austina, nikdy v živote by som vedome nezabila vlastné dieťa. „Zbehnem ti do lekárne po tehotenský test alebo ešte počkáme?"

„Bojím sa." Pomaly som sa od neho trocha odtiahla, snažiac sa nájsť útechu v jeho tvári. Nič okrem obáv na nej vidno nebolo. Dovolila by som si dokonca tvrdiť, že sa pravdy desil viac ako ja. „Ja viem, že Austin nie je typ, ktorý by ma pre niečo takéto opustil, ale ak mu teraz poviem, že som tehotná... Už takto má toho na pleciach veľmi veľa."

„Pozri, v žiadnom prípade to ale nie je čisto tvoja vina. Boli ste tam obaja." Áno, v tom mal pravdu. Nepochybila som len ja, ale aj Austin. Nemalo by cenu viniť jeden druhého, keď podiel viny je u oboch z nás úplne rovnaký. „Tak čo?"

„Nebude ti trápne kupovať tehotenský test?"

„Určite nebudem prvý ani posledný muž, ktorý kúpi niečo podobné." S drobným úsmevom mi daroval ešte jeden bozk na čelo, pohladil Danteho rozvaleného pri sedačke a potom odišiel. Kým však bol preč, mala som chuť obúchať si hlavu o stenu, kričať aj plakať. Všetko, len aby sa jeho slová skutočne nenaplnili a ja som nemusela premýšľať, ako to oznámim každému v mojom okolí. Rodičia budú určite hrozne nahnevaní, hlavne otec. Ten nás oboch roztrhá v zuboch.

Prišlo mi, že prešla celá večnosť, kým sa René konečne vrátil. Vítala som ho s úplne vyplakanými očami a celá rozklepaná, akoby mi bola zima. No už pri pomyslení, žeby to mohla byť pravda, sa mi robilo nevoľno. Nemám dokončenú školu, Austin nemá prácu a navyše už má školu na krku aj on, čo by sme robili s bábätkom? Ako by sme sa dohodli na bývaní, musela by som si v škole vybaviť odkladať alebo prerušenie štúdia... všetky možnosti ma neskutočne desili.

„Skúsiš to hneď teraz?" Aj napriek všetkému som sa musela pousmiať nad štyrmi rôznymi baleniami. Ale René urobil asi dobre, ak vsadil na viacerých výrobcov, než iba na jedného. „Niekde píšu, že najlepšie by to bolo ráno."

„Minimálne raz to skúsim hneď, lebo do rána umriem od strachu." Od strachu som ale umierala aj pri čakaní na výsledok. S úplne zovretým vnútrajškom som sa opierala o kraje umývadla a čakala. Oči mi stále podlievali slzy, René nervózne dupal nohou opretý o rám dverí a Dante mu zrazu až priveľmi poslušne sedel pri nohách a tiež sa díval mojim smerom.

„Austinovi ešte nič nehovor, hej? Ráno si urobíš tie ďalšie, pôjdeš k lekárovi a až potom s ním túto tému poprípade otvor."

„Mala by som mu aj teraz napísať, aby nechodil. Nedokážem pred ním skryť, že sa nič nedeje." Bola som doslova bledá ako stena s očami červenými ako po fajčení trávi. Lomcovali mnou všemožné emócie, jedna horšia ako druhá. Niečo vo vnútri mi šepkalo, že toto nemôže dopadnúť dobre. „Už to určite bude," zašepkala som s úplne zovretým hrdlom. „Bojím sa pozrieť."

„Urobím to ja?" Okamžite som prikývla, opierajúc sa o stenu. Maximálne pozorne som sledovala Reného ako podišiel k vani, na kraji ktorej bol test položený. Až som na chvíľu zadržala dych, len nech neprepočujem jeho slová. „Dve čiarky," povedal potichu, akoby chcel, aby som ho radšej prepočula. „Podľa tohto si tehotná."

Možno zo mňa vyšiel nejaký pridusený pokus o nesúhlas a možno som sa len okamžite popri stene zviezla na zem a začala hystericky plakať. Zo všetkých síl som si želala, aby to nebola pravda, aby si zo mňa René proste len uťahoval a so smiechom mi povedal, že je všetko inak. Žiadne také slová z jeho strany ale neprichádzali. Len sa mlčky posadil ku mne a poriadne silno ma objal. Hladil ma po chrbte, po vlasoch, niečo mi šepkal, no nijakým spôsobom sa mu nepodarilo ma utíšiť. Ja som plakala tak veľmi, až mi bolo chvíľami náročné sa nadýchnuť.

„Zvládneme to, jasné? Aj keby sa ti celý svet otočil chrbtom, ja tu stále budem a pomôžem ti s hocičím. Si ako moja dcéra, ľúbim ťa najviac na celom svete a nikdy nedovolím, aby si sa s niečím trápila sama. Dobre? Bude to v poriadku." S úplne zahmleným pohľadom som naňho pozrela, no slová boli v tej situácii už úplne zbytočné. Aký výsledok sa dal čakať ešte od zvyšných testov? Úplne rovnaký.