-Clara-

Veľmi som dúfala, že sa mi podarí spať. Bolo by to to najlepšie riešenie. Namiesto toho som však len pozerala do steny, pričom hlava mi išla doslova vybuchnúť. Nie od bolesti ako takej. Ale od myšlienok a podnetov, ktoré sa v nej prevaľovali hroznou rýchlosťou. Ešte som si jednu myšlienku ani poriadne neuvedomila, už ju striedali tri ďalšie. A nedalo sa proti tomu nič urobiť. Mohla som len ležať a dúfať, že to prejde čím skôr. Občas sa to stávalo, ale nie vždy to bolo zlé či dlhotrvajúce.

V konečnom dôsledku som zaspala. Oči ma už hrozne boleli a keď som ich zavrela, spánok prišiel sám a pomerne rýchlo. Za oknami bolo príjemné teplo, ale ja som sa trasúc od zimy až po uši zabalila do prikrývky a čelom sa oprela o drevené obloženie steny. Neviem, ale bolo mi tak príjemne...bezpečne. Plne som si uvedomovala kde som a s tým prišiel aj pocit, že sa nemám čoho báť. Nemá sa mi absolútne čo stať. Nie, keď som vo svojej posteli a každý je navyše doma.

Keď som sa však uprostred noci náhle prebudila, bol to príšerný pocit. Ani som prvotne netušila na aký podnet, kým som sa neposadila a nechcela som kričať z plné hrdla, čo ale nešlo. Aspoň mi to tak prišlo. Sotva som sa však vládala v prvé chvíle nadýchnuť, pričom srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Ľavú ruku som mala úplne stŕpnutú a aby toho nebolo náhodou na mňa málo, neskutočne sa mi točila hlava. Natoľko, že som si musela ľahnúť späť, hoci som nechcela. Prišlo mi zrazu, akoby sa dialo neviem čo. Akoby som mala zomrieť a pritom som to nechcela. Nie teraz, nie takto.

„Clara?!" Predsa som musela kričať. Inak by sa behom niekoľkých sekúnd určite nezjavila vo dverách moja sestra. A nech už mi bolo akokoľvek zle, nechcela som ju pri sebe. Ani náhodou.

Striasla som sa, keď sa ma dotkla a pomohla mi posadiť sa. Nedokázala som si predstaviť, žeby sa ma mal teraz niekto nejakým spôsobom dotýkať a nieto ešte, aby si ma tam prezerala ako blázna. No zároveň som veľmi dobre vedela, že mi nechce ublížiť. Rovnako ako som vedela, že sa nič nedeje a ja nezomieram ani nič podobné. Ten pocit ale neustával.

Nie, nedialo sa to po prvé. Veľakrát sa mi už stalo, že keď som si šla ľahnúť v takom stave ako dnes, keď som od úzkosti nevedela čo so sebou, budila som sa takto. Uprostred noci, vydesená na smrť, že sa deje niečo hrozné a ja nemám ako utiecť. Pritom ale bolo všetko v absolútnom poriadku a jediná zlá vec bola, že som krikom či plačom zobudila rodičov. Raz...raz keď som zostala chorá doma a ani Andy nešiel do školy, sa udial tento istý scenár. Vtedy som si bola vedomá, že som na všetko sama. Ale Andy prišiel. Síce len nakukol dnu, či som v poriadku, no dal si tú námahu. Podarilo sa mi potom upokojiť pomerne rýchlo a znova zaspať, ale keď som sa následne zobudila, sedel pri mne. Hral sa na mobile a v dome bolo stále ticho, no bol tu. Nedala som mu najavo, že som hore a viem o jeho prítomnosti, ale bola som mu veľmi vďačná.

„V pohode, hej? Všetko je v pohode...nič sa nedeje."

„Ja viem," odpovedala som jej úplne bez hlasu a pevne ju objala. Nebola som schopná ísť za ňou a povedať jej pár slov. A ona bola pri mne hneď, ako bolo zle. Ak toto nebola skutočná láska, ja už naozaj neviem čo. Mohla som svojej rodine povedať a urobiť hocičo, stáli pri mne a ľúbili ma aj naďalej. Akoby som nikdy nič zlé neurobila. Vedome, či nevedome. „Veľmi ma mrzí, čo som ti povedala."

„Nebudem klamať, nahnevala som sa na teba." Zaklonila som hlavu, aby som jej dovidela do tváre, ale nebol to ešte zjavne dobrý nápad. Pred očami sa mi roztancovali tiene a preto som ich radšej privrela a úplne sa o sestru oprela. „Vyznelo to, akoby pre teba absolútne nič neznamenali veci ktoré som dosiahla. Viem, že máš svoje problémy a všetko, ale...nepadlo mi to dobre."

„Vieš, že to tak nie je. Som na teba veľmi hrdá."

„Ja viem." No vedela to len preto, že bola moja sestra a poznala ma. Niekto kto si so mnou neprežil toľko ako oni, by to vzal úplne inak. V tomto bol najväčší problém. Rodina už pridobre vedela čo odo mňa môžu čakať a kde je aj v takých chvíľach pravda. Vedeli, ako veľmi ich všetkých ľúbim a aká som im vďačná. A vedeli to aj vo chvíli, keď som nadávala na celý svet a nevedela čo so sebou.

„Prepáč." Pocítila som, ako ma pobozkala na vrch hlavy, no v rovnakej chvíli vpálil dnu aj Austin. Stále mal ten svoj rozospatý výraz a pravou rukou si pretieral oči, ale bol tu. Za ním sa objavil aj Orion, ktorý ho sem určite doviedol. Musel vybehnúť von, keď vošla Claire a automaticky bežal k bratovi. Sama som nechápala prečo. Z mojej izby väčšinou stále bežal do tej jeho, aj keď Austin nebol doma.

Myslela som si, že sa niečo opýta ale nepovedal ani slovo. Len zdvihol Oriona a položil mi ho na posteľ, kam sa aj on sám posadil. Dívala som sa na neho očami plnými sĺz, ktoré som ale bola rozhodnutá zdržať. Nemalo cenu nad niečím plakať, ani náhodou. V skutočnosti sa predsa nič nedialo a hoci bolo ťažké si to skutočne pripustiť a veriť tomu, bol to fakt.

„Choď si pokojne ľahnúť," povedal po chvíľke Claire, ktorú som stále pevne objímala. „Zostanem."

„Nemusíš. Zostanem ja."

„Nie!" sykol Austin okamžite. „Moja sestra." Smrteľne vážne sa na nás zadíval, až kým sme sa s Claire nepustili a neobjal ma on. Nebola som si tým moc istá, ale odstrčiť ho alebo niečo, by nebolo pekné. Bol to môj brat, moja najviac zbožňovaná osoba na celej planéte a preto som v jeho objatí napokon spokojne zavrela oči.

„Akože je rovnako aj moja sestra, ale nechaj si ju ak myslíš. Nerada by som ti bránila." Otvorila som oči presne v momente, kedy na neho Claire šibalsky žmurkla a následne nás tam nechala. Chcela som sa nad tým celým pousmiať, ale to už bolo vážne nad moje sily. Bola som rada len za fakt, že som sa pomaly ale isto cítila lepšie a tá prvotná panika sa vytrácala do temnej noci.

Dlho sme napokon s Austinom len tak sedeli. Vedel, že to pomôže zo všetkého najviac. Orion sa pri nás schúlil tiež, ale po nejakých desiatich minútach spokojne zaspal zahrabaný pod mojou prikrývkou. Austin sa medzičasom oprel chrbtom o stenu, zatiaľ čo mne sa behom polhodinky podarilo v jeho objatí upokojiť úplne. Opäť na mňa doľahla únava z celého dňa a chcelo sa mi spať aj napriek strachu, žeby sa toto mohlo opakovať.

„Cez zimu toho roku kedy si sa narodila," začal Austin, sotva sme si ľahli, „snežilo veľmi veľa. Naozaj veľmi veľa, v meste boli záveje ako už dávno podľa slov rodičov nie. Dodnes si spomínam na to, ako vždy keď začalo snežiť, som si ťa vzal na ruky a šiel som s tebou k oknu. Chcel som, aby si aj ty videla tú krásu."

„Priveľmi ma vtedy sneh zjavne nezaujímal," odpovedala som potichu, stále pritúlená k nemu. Ako si ľahol, vyložila som si hlavu na jeho hruď, ktorá bola stokrát pohodlnejšia ako hociktorý vankúš. Nechcela som ani myslieť na fakt, že pôjdu späť do Oregonu. Nechcela som aby tak bolo. Možno pôjdem na ten mesiac preč, ale čo potom? Zas sa budem trápiť osamote, presne ako celú jar.

„Ani nie, ale bola si tak hrozne rozkošná. Zo začiatku si veľmi plakala, keď som si ťa brával k sebe ale potom si si akosi zvykla. Občas keď si neprestávala dlho plakať, šiel som za mamou aby mi ťa dala."

„Zvyklo to pomôcť?"

„Behom niekoľkých minút si bola tichučko." Milovala som, keď mi s Claire hovorili podobné veci z detstva. Ja som nemala šancu si ich pamätať a z ich úst to stále znelo tak krásne, láskyplne. Nikdy som nemala pochýb o tom, ako veľmi ma oni dvaja ľúbia a pri podobných momentoch ma o tom ešte presvedčili. To ako keď zomrel Andy a deň na to mi rozprávali o dni kedy som sa narodila. Ako sa ma Austin prvotne bál a nechcel, aby ma mama vôbec odniesla domov z pôrodnice. „My dvaja sme od začiatku boli skvelá dvojka. A dlho, veľmi dlho ňou ešte budeme, hej?" Prikývla som. Chcela som aby tak bolo. Aby sme tu boli jeden pre druhého počas celého života.

„Keď si mal tú nehodu, zamyslela som sa nad nami dvoma. Nad tým, ako veľmi by som ti ublížila keby sa zabijem. A keď som tam v tú noc sedela na cintoríne...myslela som na vás všetkých. Na to, ako vám niekto zavolá a povie čo sa stalo."

„Ja viem, že som na teba vtedy nakričal. A veľmi ma to mrzí, hoci určite chápeš prečo sa tak stalo." Prikývla som. Mali všetky práva aby na mňa kričali a hnevali sa. Nikdy som sa o nič podobné nemala pokúsiť. Boli odo mňa ľudia, ktorých osudy boli oveľa horšie a niesli ich hrdinsky. Užívali si každý deň a dokázali rozdávať radosť naokolo seba. Nie ako ja. Svojej rodine som robila iba samé problémy. „Ale ja si život bez teba skrátka neviem predstaviť. Darmo máš dvadsať, si moja malá sestrička na ktorú budem dávať pozor do konca svojho života."

„Bolo mi zle len som pomyslela na to, ako by si tie správy niesol."

„Ešte ani doteraz by som sa z toho zjavne nespamätal." V normálnych rodinách neboli podobné témy asi priveľmi hlavný námet na rozhovor. Sprvu to tak bolo aj u nás. Ešte na samom začiatku, kedy som len tak zbežne pomedzi reč povedala, že chcem zomrieť a mať pokoj. Vyznelo to ako vtip, alebo len nejaké hlúposti. Ale nie neskôr. Nie, keď som zmĺka na túto tému a rodičia si začali všímať moje odlišné chovanie. A hlavne nie v dobe, kedy som začala kupovať cigarety aby som si nimi ublížila. Niekoľkokrát ma našli opitú, alebo som im len tak povedala, že som si vzala o dosť viac liekov ako som mala predpísané.

„Veľmi ťa ľúbim."

„Nie viac ako ja teba," oponoval mi okamžite, bozkávajúc ma na čelo. „Zajtra budeme spolu celý deň, hm?"

„My dvaja s Claire?"

„Môže byť aj tak." Zjavne nebudem mať silu nikam s nimi ísť, ale úplne mi postačí ak budeme spolu v jednej miestnosti a ja si užijem ešte posledné chvíle medzi nimi. „Udobrili ste sa?" Mykla som plecami a pohodlnejšie sa uložila. Už som chcela len spať a nerieši absolútne nič. Dnešok bol dobrý a zlý zároveň, minula som energiu zjavne na dva dni dopredu, ale teraz som mohla konečne zaspať pokojne. V objatí svojho najdrahšieho brata, ktorý v konečnom dôsledku zaspal zjavne ešte skôr ako ja.

***

Spala som pomerne dlho. Až do pol jednej nasledujúceho dňa. V mobile som si našla zmeškané hovory od Rodericka a rovno aj niekoľko správ. Zjavne ho vydesila tá moja správa pred spaním. Nič také som mu síce nenapísala, ale zjavne sa mu stačilo zmieniť o tom, že sa necítim práve dvakrát dobre a v momente bol ako na ihlách. Keby len takto premýšľal aj ten týždeň, na ktorý utiekol a nechal ma na internáte len tak.

A ja som ho nechala len tak teraz. Nechcelo sa mi odpisovať mu ani nič vysvetľovať. Rovnako som si nepozrela správu ani od Maxima, iba som mobil položila späť na stolík pri posteli a pomaly sa posadila. Oriona nebolo nikde, pričom ale dvere som mala pootvorené. Dvojičky mu zjavne dali šancu aby sa ku mne vrátil ak by chcel. Zjavne sa ale veľmi dobre bavil tam kde bol.

Chvíľku som premýšľala, či si vzhľadom na čas vezmem lieky, ktoré som mala mať ráno, ale...napokon som po nich nesiahla. Len som sa napila, rukou si prehrabla vlasy a pomaly sa pobrala dole. Rodičia doma určite neboli a hlasy dvojičiek bolo počuť už na vrchole schodiska. Obaja sa smiali a preto som chvíľku zaváhala. Ak pôjdem medzi nich, pokazím im náladu. Bude im jasné, že pri mne sa nedá zabávať tak ako keď sú len sami dvaja. Už-už som sa chcela otočiť a vrátiť do postele, keď sa po schodoch ku mne dovalil Orion a svojim štekotom im dal najavo, že som hore. Vzala som ho teda do náruče a pomaly zišla po drevených schodoch.

„Seriózne, ak si s tebou tie otázky prejdem ešte raz, bude zo mňa profesionálny kardiológ skôr ako z teba," zahlásil Austin s nejakým zväzkom papierov v rukách, pričom pozeral vyčítavo po svojej sestre.

„Áno?" opýtala sa neveriacky. „To by som si pozrela, akoby si uspel pri skúškach, múdra hlava." S vyplazeným jazykom mu brnkla po nose, pričom sa však ich pohľady upreli na mňa. Úsmevy sa z ich tvárí ale nestratili. Claire mi kývla hlavou aby som šla k nim a nestála tam ako soľný stĺp.

„Kto vie, možno by som ich svojim šarmom očaril natoľko, žeby po mne ani nič nechceli. Iba by som prišiel na skúšku a bum...dali by mi titul." Pokývala som nad jeho slovami hlavou a vtisla mu pusu na líce. Bol pri mne celú noc. Párkrát som sa na chvíľku zobudila a vždy bol pri mne. Buď natlačený chrbtom ku stene, alebo na mňa natoľko, že som skoro skončila na zemi. „Nebolo by to fajn? Mal by som doktorský titul a pritom by som stále robil programátora na plný úväzok."

„Buď už radšej ticho," odvetila mu a vzala si späť svoje papiere. Brala to s humorom, ale videla som koľko nervov v tom celom je. Veľmi, občas až príliš jej na škole záležalo. Dávala ju na prvé miesto aj vo chvíľach, kedy by nemusela. Priveľmi som si nespomínala kedy sa presne rozhodla pre štúdium medicíny. Dlho tomu bolo tak, že pôjde na vysokú aj Austin, ale ten z toho napokon upustil. Zjavne kvôli peniazom, ktorých by rodičia nemali dosť. Predsa len...vysoká nestojí málo, aj za moju vysolili veľmi veľa. A keby musia platiť dve školy naraz? Nikde nebolo napísané, žeby si dvojičky dokázali nájsť prácu a aspoň z časti si pokryť štúdium alebo internát.

Keď som sa ja rozhodovala nad vysokou, práve toto mi vŕtalo v hlave. Nechcela som, aby sa Austin cítil o niečo ukrátený, hoci by zjavne na vysokú aj tak nešiel. Nebol nikdy ten typ a keby tak veľmi chcel, mohol si už školu dorobiť za tie roky aj popri práci. No nechcel míňať peniaze na vysokú. Radšej platil väčšinu nájmu a staral sa o výdavky domácnosti, aby si Claire svoje peniaze z praxe šetrila. Nedostávala zatiaľ veľa, ale po prevzatí diplomu by to malo byť o niečo viac.

„Minule som niekde čítal, že dvojčatá by sa nemali medzi sebou hádať."

„To už prečo?" opýtala som sa.

„Lebo vraj keď sme sa museli deliť o jednu maternicu, dokážeme plne akceptovať názory a postoje toho druhého a prijať ich akoby za svoje. Tým pádom niet dôvodov na rozpory, však drahá sestra?" S Claire sme sa na neho pozreli zjavne rovnako šokovane len s tým rozdielom, že ona sa uškrnula a ja nie.

„To je tá najväčšia hlúposť, akú som kedy počula," zamrmlala som, berúc si k sebe jeden z maminých vankúšov so slnečnicami. Pri pohľade naň mi napadli udalosti zo včera. Ten tajomný chlapec, ktorý mi jednu zo slnečníc len tak dal a potom sa bez slova vytratil. Jeho potetované ruky mi neschádzali z mysle a preklínala som, že som si ich nevšimla podrobnejšie. Možno by ma naviedli správnym smerom.

„Samozrejme. Ty si sa nemusela celých deväť mesiacov s nikým o nič deliť." Claire ho v momente bachla zrolovanými papiermi po hlave a ja som urobila to isté, len s vankúšom. Snažil sa urobiť dobrú náladu, ale akosi mu to nevychádzalo lebo ani jedna z nás sa nesmiala. Skôr sme zjavne premýšľali ako môže byť z rovnakej rodiny ako my, keď má takéto divoké teórie.

„Podobné sťažnosti predlož rodičom keď prídu domov. Ja nemôžem za to, že som mala väčší komfort ako vy." S týmito slovami som sa postavila a nechala ich tam, nech spolu podobné veci preberajú osamote. Veľmi som sa chcela s nimi cítiť dobre, ale nemala som silu na pretvárky. Dúfala som, že v kuchyni bude väčší pokoj a možno si nájdem aj niečo na jedenie. Orion ma samozrejme nasledoval.

Ešte som však len vošla, už mi prišlo zle. Uprostred stola na mňa z veľkej sklenenej vázy akoby doslova kričala kytica slnečníc. Bolo ich veľa, zjavne až cez dvadsať a všetky boli neskutočne krásne. Previazané jasne zelenou stuhou, na ktorej boli napísané čiernou fixkou slová: Ďalší bod k dobru?

„Odkiaľ sú tie kvety?" zakričala som na dvojičky, pričom so k nim opatrne natiahla ruku a prstami pravej ruky pohladila jemné kvietky. Boli prekrásne, rovnako ako tá zo včera.

„Priniesol ich poslíček. Vraj sú pre teba." Odsunula som stoličku a posadila sa. Nedávalo to zmysel. Hlavne nie, keď som si spomenula na skoro stovku ruží ktoré som dostala po návrate domov. Veľa som myslela na tajného odosielateľa, ale nedokázala som prísť na jeho možnú identitu. „Od koho?"

Schovala som si hlavu do dlaní a poriadne zhlboka sa nadýchla. Nechápala som pomaly nič, čo sa dialo. Či v mojej hlave alebo v mojom okolí. Od začiatku mánie to bol jeden veľký cirkus, nekončiaci chaos a besnenie, na ktoré akoby neexistovalo riešenie. Stále sa niečo diala a nemala som proste voľnú chvíľu, aby som len ležala a utápala sa v depresii. Možno mi to istým spôsobom chýbalo. Boli to časy plné bolesti alebo žiadnych pocitov, ale boli to časy pokoja. Svet sa zahalil do závoja, ktorý ku mne nepúšťal takmer nič. Žiadne pozitívne a niekedy ani negatívne podnety. Bola som len ja a moja zatienená myseľ plná len toho najhoršieho.

„Od koho sú tie kvety?" opýtala sa sestra zrazu tesne za mojim chrbtom. Ruky mi veľmi nežne položila na plecia, no aj tak som sa striasla. „Nebol priložený žiadny lístoček ani nič."

„Netuším. Zjavne od toho, kto mi na jar poslal aj ruže." Medzi rečou som jej to pri telefonáte spomenula. Aj rodičia sa divili, kto by mi posielal kvety, no keď som im odpovedať dať nedokázala a ďalšie kvety doteraz neprišli, zabudlo sa na tento incident. A zrazu boli znova tu. Prekrásna kytica aj so stužkou a odkazom, ktorému som absolútne nerozumela. Ďalší bod k dobru? Ako som to mala chápať, aký bod k dobru? A komu som ho akože mala pripočítať?

„Nemôže to byť od Rodericka?"

„Nie. Ruže mi neposlal on a prečo by zrazu poslal slnečnice?" Spýtať som sa ho však poprípade mohla. Zjavne ho to naserie, ale čo mi bolo po tom?

„Pozri...to čo sme hovorili v noci...myslela som to vážne. Nehnevám sa za nič, čo si povedala a viem, že si to nemyslela vážne. Mala si toho vyše hlavy a my dvaja sme sa dovalili ako veľká voda, bez ohlásenia a bez ničoho. Dovtedy si tu mala len rodičov, okolo ktorých si sa musela naučiť pohybovať bez toho, aby si im nejako ublížila. No keď sme sa tu zrazu ocitli aj my..."

„Lenže to nie je ospravedlnenie." Zaklonila som hlavu, aby som jej dovidela do tváre. Jemne sa usmievala a jej jasne modré oči sa pozorne upierali na mňa. „Ani vo chvíľach keď neviem čo so sebou robiť, by som nemala zabúdať na svoje okolie. Na vás...rodinu ktorá mi vždy bola najväčšou oporou. Nikdy ste mi nepovedali nie, ľúbite ma aj napriek všetkému a ja doma stále vyvolávam úplne zbytočné boje."

„Narážaš na tú hádku s otcom?" Prikývla som. „Ale veď to ste si už vybavili, nie?" Znova som prikývla.

„Ale to moje slová neodčiní. Naveky si ich bude pamätať a bude sa trápiť, či v nich nebola nejaká pravda. Nebola si tu...nepočula si čo presne som povedala a aký hnusný tón som pritom použila." Zaťala som ruky v päsť, snažiac sa zhlboka dýchať aby som sa upokojila. Nič sa nedialo, dopekla iba sme sa rozprávali. Nehrozilo mi absolútne nič, no cítila som sa ako v zajatí z ktorého neviedla cesta von. Zostávalo mi len nestrácať hlavu, hoci to nebolo často v mojej moci. „Obvinila som ho z Andyho smrti. Svojho vlastného otca." Otca, ktorý sa po tom celom úplne psychicky zložil a nedokázal sa s nami normálne rozprávať. Tie dni kedy bola mama v nemocnici, sa po dome motal ako duch, keď prišiel za mnou na psychiatriu skoro nehovoril a ak áno, iba sme po sebe vrčali a ja som mu vyčítala čo som mohla. No a keď sa tu objavil Roderick, bolo to ešte horšie.

„Otec ťa miluje z náš všetkých najviac. Vždy to tak bolo a vždy to tak bude." Pobozkala ma na čelo s tým, že mi prehrabla vlasy a následne sa posadila na stoličku vedľa. Papiere na skúšky zjavne nechala v obývačke, lebo v jej rukách sa zrazu ocitlo moje rozkošné biele klbko. „Veľmi sa s mamou snažia, aby ti bolo čo najlepšie. A keď sa udeje niečo také ako naposledy..."

„Tak im len pridám starosti do plusu."

„Trápia sa, lebo netušia ako ti pomôcť a čo urobiť, aby si bola konečne šťastná. Dali by aj dušu za to, len aby si mohla žiť ako my dvaja s Austinom." Viem a vždy som to aj vedela. No všetko čo som za posledný rok urobila im len priťažilo. Odišla som síce z domu, ale čo z toho? Vrátila som sa, nezvládla som školu ktorú mi platili a ešte som im tu robila cirkusy a obviňovala ich z bratovej smrti?

***

Zvyšok dňa som preležala v posteli. Dívala som sa do steny, alebo som sa pokúsila čítať. Keď to nešlo potichu iba v mojej hlave, čítala som nahlas. Hlas sa mi odrážal od drevených stien a potom vracal späť ku mne, čo mi po chvíľke začalo liezť na nervy. Ale neprestávala som. Bolo mi nad slnko jasné, že ticho by bolo neúnosné. A ak som nechcela počúvať hudbu, musela som svoje okolie zaplniť vlastným hlasom. Gitaru som v rukách neudržala, klavír ma nelákal a spev sa mi hnusil. Zostalo tak len čítanie. Aj to knihy, ktorú som už poznala naspamäť a mohla by som príbeh prerozprávať spredu či zozadu. Dracula bol proste mojou nehynúcou klasikou a záchranným lanom v jednom.

Z izby ma nedostal ani príchod rodičov. Mama ma prišla pozrieť pred večerou, aj ma zavolala dole jesť no ja som len pokývala hlavou a zostala som v posteli. Nechcela som ísť medzi nich, pričom ma ale ich smiech od stola pomaličky zabíjal. Zneli tak bezstarostne, úplne šťastne pričom pravda to tak celkom nebola. Každý z nás sa nad niečím trápil akurát to vedeli dať stranou, nie ako ja. Dokázali sa prekonať kvôli svojim milovaným a tváriť sa, že je všetko v najväčšom poriadku aby sa troška zabavili. Ja som zas ležala osamotene vo svojej izbe, lebo ešte aj Orion sa bežal pridať k nim. Nezostal pri mne nikto.

Ani dnes si nechceš zavolať?

Ani nie. Cítim sa pod psa.

Roderickovi som sa ozvala pár hodín dozadu. Celý ten čas dozaista šalel, prečo sa mu neozývam a či som v poriadku. Napísal mi niekoľko dlhých správ o tom ako ma ľúbi a ako veľmi by chcel byť pri mne...a ja som odpovedala niekoľkými slovami. Len tak, akoby som si jeho správy ani neprečítala a nič pre mňa neznamenali. Suché vyjadrenie o tom, že stále žijem a nemá si robiť starosti.

Možno by ti pomohlo počuť môj hlas.

To sotva.

Poslednú hodinu som nemala silu ani na to, aby som sa sústredila na písmenká v knihe. Odkedy bol dom zas plný ľudí, nesústredila som sa, vyrušil ma aj najtichší zvuk ktorý v konečnom dôsledku možno ani neexistoval. A pritom ma ešte čochvíľa čakal telefonát s pánom Morissonom. Premýšľala som, či mu poviem čo sa dialo v noci. Mala by som. Sľúbili sme si, že to tak bude a ja stále poviem celú pravdu. A hlavne, že nezamlčím nič podstatné.

Tak mi odpovedz len na jedno...to s tou letenkou si myslela vážne? Skutočne tretieho prídeš?

Letenka je rezervovaná. Zvyšok je vo hviezdach.

Tým, že skutočne prídem si budem istá zjavne až vtedy, keď budem stáť kúsok od neho alebo ho budem držať za ruku. Dovtedy by som to nemala brať ako možnú realitu. Len ako sen, ktorý sa možno ani nenaplní lebo si to na poslednú chvíľu rozmyslím alebo niečo horšie. Lebo posledné hodiny som nedokázala ručiť za nič. Nebo nad mojou hlavou sa opäť zatiahlo tak veľmi, že slnko nemalo šancu. Vrátili sa mi spomienky na noc na cintoríne a s ňou aj výčitky, prečo som sa neodhodlala to všetko dotiahnuť do konca. Mohla som už mať pokoj.

Počas najbližšej polhodiny som sa bez nejakých zábran vyžalovala svojmu psychiatrovi. Povedala som všetko, úplne všetko. Od udalostí ktoré sa odohrali od včerajšieho telefonátu, až po moje výčitky, že stále žijem. A práve dvakrát ho to nepotešilo, hoci musel tušiť, že sa tým neprestanem zožierať. Veľakrát som túto tému už vytiahla a stále sa to končilo rovnako. S plačom, ktorý bolel nás oboch a bol v konečnom dôsledku úplne zbytočný. Keď sme položili, vzala som si lieky, zhasla všetky svetlá a chcela som spať. Hlava ma príšerne bolela, úzkosť opäť dosahovala svoj vrchol a to bol prísľub veľmi nepokojnej noci. Zjavne ešte horšej ako včera.

„Spíš?" opýtal sa niekto po dobrých dvadsiatich minútach, ktoré boli ako mučenie. Pravou rukou som zvierala kraje vankúša pod hlavou, pričom v duchu som pomaly počítala do tisíc. Musela som sa na niečo sústrediť a číslam sa podarilo moju myseľ dostatočne zamestnať. Spánok totiž neprichádzal. Vonku bolo ešte svetlo, slnko pomaličky zapadalo...dopekla, veď hodinky ukazovali sotva osem a ja som bola s energiou úplne v koncoch. A to som dnes nerobila absolútne nič.

„Záleží od toho čo chceš," odpovedala som potichu. Bolo priveľmi teplo aby som sa zakryla, ale prikrývku som mala blízko pri sebe, aby som ju mohla objať pre príjemný pocit. Alebo pre rozptýlenie.

„Objatie a potom poriadne dlhú jazdu Kanadou." V momente som sa otočila ku dverám, v ktorých som aj napriek šeru spoznala Maxima. Bol to on, bez nejakých pochýb. „Možno aj trocha zmrzliny." Podišiel ku mne a sotva sa posadil, hodila som sa mu okolo krku. Objala som ho tak pevne, akoby som ho už nikdy ani pustiť nechcela. A možno tomu tak bolo. Od jari som ho nevidela a nemala som možnosť pocítiť to, čo mi dokázal dať len on. Ten jedinečný pocit bezpečia a podpory.

„Pre teba broskyňovú a orieškovú."

„A pre teba jahody s čokoládou," vyslovil sladko, bozkávajúc ma na vrch hlavy. Skutočne bol tu, objímala som a on objímal mňa. Hovoril ku mne svojim milovaným ruským prízvukom, čo vo mne oživlo spomienky na Rusko samotné. Na ten najkrajší výlet, za ktorý mu nikdy nebudem schopná dostatočne poďakovať. „Veľmi si mi chýbala a povedal som si, že sa pred začiatkom školy ešte zastavím."

„Nechcel si dávať dokopy radšej byt?"

„Byt počká, ty nie." Tak uvoľnene ako to len išlo, som si oprela hlavu o jeho rameno. Vôbec, aleže vôbec sa za tie mesiace nezmenil. Bol to stále ten rovnaký Maxim, ktorého som len s veľmi ťažkým srdcom púšťala späť do Oregonu. Ten chlapec ktorý mi nečakane vtrhol do života úplne kúzelným spôsobom a potom si v ňom rezervoval zjavne trvalú miestenku. A ja som mu ju s veľkou radosťou schválila. Predstaviť si svet v ktorom som ho nepoznala, už bolo nemožné. „Prišla aj mama."

„Je teraz tu?"

„V hoteli, ale zajtra sa môžete stretnúť." Okamžite som prikývla. Od Ruska som jeho rodičov bohužiaľ nevidela, ale s Valeriou sme si občas zavolali. Naposledy mi blahoželala na narodeniny, ale...ten rozhovor bol sám o sebe postavený na hlavu. Ja som jej básnila ešte aj o neviem čom, pričom ona mala zjavne dosť problémy počúvať ma. „A teraz...si ochotná sa obliecť a dovoliť mi, aby som ťa vzal na nočnú jazdu ako za starých čias? Bol by som veľmi rád, keby sa môžeme porozprávať práve takto. Je toho veľa, čo ti musím povedať."

„Samozrejme. Daj mi chvíľku." Môj najdrahší Maxim. Stálo ma toľko síl skutočne vstať a obliecť sa, ale pre neho...musela som.