-Clara-

„Prečo mám pocit, že ti moja prítomnosť lezie hore krkom, len mi to nechceš povedať?" opýtal sa Neil s mojou gitarou v rukách, na ktorej brnkal už pomaly hodinu. Ja som ležala zahrabaná pod dekou a paplónom, zatiaľ čo on posedával na konci mojej postele a chrbtom opretý o stenu rušil to bolestivé ticho celého domu. Skoro som nevládala vstať z postele a ísť mu otvoriť dvere. Tie posledné dva dni ma položili oveľa viac, ako by som bola čakala. „Ak by si bola radšej predsa sama..."

Zúfalo som vydýchla, prevracajúc sa z pravého boku na chrbát. „Samotu v tomto dome pomaly nenávidím najviac na svete. Ani si nevieš predstaviť, nakoľko to ticho dokáže bolieť. To vedomie, že okrem rodičov nikto iný nepríde domov." Po mojom plači včera v bratovej izbe, som z tej svojej už po zvyšok dňa nevyšla. Nemalo to cenu. So slzavými očami som počúvala mamu, ako balí niektoré jeho veci a plače, nadáva a preklína za synovu smrť celý vesmír. Chvíľami som si dokonca myslela, že budem musieť zavolať otcovi, aby ju prišiel upokojiť. „Keby si včera počul moju mamu, keď... keď bola v jeho izbe a odpratávala jeho veci."

„Motáš sa v bludnom kruhu," skonštatoval potichu. „Čas nevrátiš, ani keby si čo urobila."

„Ako to dopekla vieš brať takto?" On mu dal tie drogy do rúk. Díval sa mu pritom do očí, tak ako mohol byť tak hrozne nezaujatý voči celej tej téme? Nebolo to tak dávno, nemohol tvrdiť, že už pomaly zabudol a pohol sa ďalej. „Nerozumiem ti. Tvrdíš mi, že je ti to celé ľúto, že sa tým hrozne trápiš. A potom mi povieš niečo takéto. Ako keby si nikdy nebol do celej tej veci zapletený a nemal teraz sedieť v base za nepriame zabitie mladého chalana a predaj drog."

Konečne ho moje slová donútili odložiť tú prekliatu gitaru. „Donedávna si nevedela, že nie ja som vydával rozkazy a riadil toto celé. Myslela si si, že to ja som bol veľký boss a nanútil tvojmu bratovi drogy." Podoprela som sa na lakťoch, aby som mu dovidela do tváre. Mohlo sa v nej skrývať množstvo dôležitých informácií. „Už vtedy si mi hovorila, že ma nahlásiš na políciu a ako veľmi rada by si ma videla zhniť v base." Ukradomky pozrel mojim smerom, sťažka naberajúc vzduch do pľúc. „No nikdy si mi nepovedala skutočný dôvod, prečo si na tú políciu nešla."

Až som sa musela nad jeho slova neveriacky pousmiať. Stále... stále sme sa vracali k tejto téme. Nech sme hovorili o hocičom, Andyho smrť nás prenasledovala ako tieň. „Lebo možno keby sa nikdy neudiala tá noc na moste, keby si mi nedošiel dať svoje číslo a keby ti nezavolám, úplne by som sa z toho zbláznila. Keby musím tú vinu niesť iba na svojich pleciach, dnes by bolo všetko inak." Dlho som nad týmto premýšľala a žiadny iný záver mi z celej situácie nevychádzal. Možno to mohlo znieť, že som ho len využila. No v tej dobe bol jediný, kto toto chápal. Kto bol v celej veci namočený a vedel mi pomôcť niesť to bremeno. „Sebecký dôvod, ja viem. Myslela som len na seba, pričom moji rodičia by si natoľko zaslúžili vedieť skutočnú pravdu."

„Keď to tak vezmeš, stále myslíš len na seba. Sedím v tvojej izbe poza chrbty tvojich rodičov." To áno, v tomto som mu musela dať za pravdu. Myslela som jedine na svoje dobro a to bol dôvod, prečo tu teraz sedel a rozprával sa so mnou. Lebo jeho návrat mi zas začal až priveľmi vyhovovať. „Ako sme povedali už minule... sme príšerne komická dvojka."

„Aká škoda, že ide o zlý vtip." Znova som si ľahla, prehadzujúc si ľavú ruku cez oči. Dnešný deň akoby nemal absolútne žiadny zmysel. Boli pomaly tri hodiny poobede, pričom mne prišlo, akoby od rána ubehla už polovica storočia. Občas bolo fajn, ak sa prítomnosť na toľkoto vliekla. Niekedy to však bola najhoršia možná forma trestu, akú si pre mňa mohol vesmír vymyslieť. „Máš pravdu."

„Hm?"

„Motám sa stále v tom istom kruhu, čo sa Andyho týka. Stále si myslím, že to najhoršie je už za mnou, že pocit viny je nadobro zakopaný a potom stačí nejaká úplná maličkosť, ktorá ma vráti na začiatok toho celého. Veľmi ma ranil pohľad na mamu, keď balila jeho veci. Keď tam kľačala a v rukách zvierala jeho košeľu." Ten obraz som od včera nedokázala dostať z mysle, nech už som sa snažila akokoľvek. Pritom išlo o tak bolesťou preplnený obraz, až sa mi z toho dvíhal žalúdok. „Akoby život doslova nechcel, aby som sama sebe niekedy odpustila."

S povzdychom položil gitaru na zem, posúvajúc sa bližšie ku mne. Jedným očkom som naňho pozrela a maličkým prikývnutím hlavy mu dala povolenie, aby si pokojne ľahol. „Život chce skoro stále niečo iné než my. S tým sa asi nedá priveľmi nič robiť." Pravou rukou si podoprel pri týchto slovách hlavu, upierajúc na mňa tie prekrásne oči. Videla som v nich toľko svojich chýb zo začiatku roka, no predsa bolo nemožné sa na ne vynadívať. Ešte stále v sebe ukrývali až priveľa krásy a tú láskavosť, ktorú v sebe Neil aj napriek všetkému nosil. A ktorú sa mi z nejakého dôvodu nebál v Oregone ukázať, hoci sme sa poznali dva dni aj s cestou. „Je zbytočné čakať na povolenie niečo si odpustiť. Proste to urob a už sa neobzeraj. Ty sama najlepšie vieš, čo sa udialo a ako ťa to zasiahlo. Bolesť a smútok sa podľa mňa ani nedajú doslova niekomu opísať, vždy v človeku zostane ešte niečo, čo bude chápať jedine on."

„To máš zjavne pravdu." Za toľké roky odo mňa všetci počuli tisícky slov o tom, ako sa cítim. A hoci sa snažili chápať a tvárili sa, že mi rozumejú, nikdy to nebola tak celkom pravda. Nevideli do môjho vnútra, kde to bolo úplne najhoršie. „Každý dokáže naplno porozumieť jedine svojej vlastnej bolesti."

S maličkým náznakom úsmevu mi uhladil strapaté vlasy a následne si ukradol jeden z mojich malých vankúšov. Radšej som nechcela ani pomyslieť, čo by sa bolo stalo, keby nás tu teraz takto nájdu moji rodičia. „Za celé tie roky som toľkokrát počul od lekárov a sestričiek, že vedia ako sa cítim, ako veľmi bolí to a hento. Nevedeli to, lebo tam neležali namiesto mňa a neprežívali si to. Nikdy sa im nič podobné neprihodilo, tak ako mohli vedieť?"

„Všetko sú to len prázdne slová, ktoré majú druhých upokojiť. Ku podivu však občas stačia, nie?"

Prikývol. „Musia stačiť." Obaja sme si asi uvedomili, že naše slová absolútne nikam nevedú. Trepali sme nezmysly, bez ktorých bolo lepšie. Iba sme si v tichu ležali jeden vedľa druhého a buď sa pozerali na seba, do stropu alebo absolútne nikam. No klamala by som keby poviem, že som na sebe necítila jeho intenzívny pohľad aj počas chvíľ, kedy som mala zavreté oči. Nebol to však nepríjemný pocit, to ani náhodou. Skôr taká tá tichá podpora, ktorá bola po včerajšku veľmi vítaná. Konečne niekto, kto po mne nič nechcel, žiadne vysvetlenia a dôvody.

Párkrát navrhol, či si nezájdeme dole ku klavíru, no všetky jeho návrhy boli zmetené zo stola. Na spev som dnes nedokázala ani pomyslieť. Veď mi liezlo na nervy aj to jeho brnkanie na gitaru, ku ktorému sa našťastie nevrátil. Možno chcel, ale... prišlo mi, že ho dnes úplne odrovnala len tá cesta z jeho bytu sem k nám. Vo dverách ma síce pri príchode vítal s úsmevom, no nešlo prehliadnuť, nakoľko mu odľahlo, keď si mohol konečne sadnúť a vydýchať sa.

„Nechceš sa ísť troška prejsť?" nadhodil zrazu do ticha, až ma prvotne myklo. „Dnes nie je taká hrozná zima. A navyše ti viem sľúbiť, že na teba dám pozor a dovediem ťa späť."

„Nemám pocit, že tebe by padla prechádzka dobre." Pomaly som otvorila oči a zažmúrila na jeho tvár. Stále sa na mňa pozorne díval, akoby niečo hľadal v moje tvári. A možno aj. Možno sa mu hlavou premávali otázky a myšlienky, aké som si ja nedokázala ani predstaviť. Predsa len sa po svojom návrate netajil tým, že ku mne stále niečo cíti. „Zbytočne by si sa unavil." Úplne bez premýšľania som k nemu načiahla ruku a odhrnula mu pár pramienkov hlasov z čela. Keď sme sa videli vtedy naposledy, mal ich kvôli nejakej hlúpej stávke na vrchu blond, no teraz už boli našťastie znova celé čierne. „Cesta domov ti ešte aj tak dá zabrať, nie?"

Mykol pravým plecom, veľmi šikovne ma berúc za ruku skôr, akoby som ju odtiahla. „Nejako prežijem." Ľavý kútik úst zodvihol do úsmevu, ktorý sa mu podarilo akýmsi zázrakom vyvolať aj na mojej tvári. To bol po posledných dňoch zázrak. „Včera večer mi volala Megan. Sama od seba."

„To je super." Zjavne nebolo. Výraz jeho tváre tomu aspoň zrazu nasvedčoval. „Alebo ani nie?" Pár sekúnd mlčky hľadel na naše spojené ruky, akoby sme odpoveď na túto otázku mali napísanú na koži v podobe tetovania. „Takže asi nie."

„Od februára sme sa nevideli, čo je dlhá doba," dostal zo seba napokon ťažko, prisúvajúc sa ešte o kúsok bližšie ku mne. „Aj vtedy ma tu nechávala s vedomím, že možno zas skončím pri heroíne ako keď prišla. Najhoršie som už mal za sebou, no stále tu bolo riziko, že toho spadnem znova. Možno sa to nezdá, no na tej sračke zostane človek závislý veľmi rýchlo. Stačí skutočne pár dávok a potom je to ako kolotoč, z ktorého ti nie je dovolené vystúpiť. Z ktorého buď za jazdy vyskočíš alebo sa budeš voziť až do smrti."

„Prečo si ten heroín vôbec začal brať?" Nikdy mi to tak celkovo nevysvetlil, iba okrajovo niečo k tejto skutočnosti spomenul. No ja som bola v tej dobe na neho ešte priveľmi nahnevaná a nezaujímali ma nejaké podrobnosti. „A hlavne s tvojimi zdravotnými problémami. Mohol si vedieť, že si iba ublížiš."

„Ja som to vedel," zašepkal, zatvárajúc na chvíľu oči. Chcela som si vyslobodiť ruku, no... v konečnom dôsledku možno ani nie. Nič to predsa neznamenalo. Nič vážne. „Roky som videl ľudí, ktorých heroín úplne zničil a dokonca zabil. Môj šéf bol na ňom niekoľkokrát závislý. Mnohokrát ma počas tých najhorších absťákov proste chytil pod krk a dobil ako túlavého psa. Keď som si prvýkrát pichol ihlu pod kožu, bol som pripravený na všetko. Na všetko zlé, no hlavne na to dobré. Na ten pocit úľavy, nevedomosti a nezáujmu o realitu. V tej dobe... potreboval som niečo, čo mi pomôže vypnúť. Čo odpúta moju pozornosť od zverstiev, ktoré som vykonal a od faktu, že si zas budem musieť ľahnúť pod nôž." Jeho zámerom zjavne nebolo, aby jednotlivé slová obsahovali toľko bolesti a ľútosti. Keby áno, nevyslovovali by sa mu tak náročne a niekoľkokrát by ho nezradil hlas. „Mala to byť chvíľková spása, pomoc od nekonečnej fyzickej a psychickej bolesti. Nespával som, preplakal som dlhé hodiny a len sa v posteli prehadzoval zo strany na stranu. Nevládal som vyjsť z vlastného bytu, mučili ma spomienky na bitku s Russelom a ten pohľad, ako sa pod ním prelomil ľad a on proste spadol do rieky. A nedokázal som z hlavy dostať ani teba. Ničilo ma vedomie, že som ti spôsobil svojim odchodom toľko bolesti."

„A na všetko z tohto si bol úplne sám."

Prikývol, priťahujúc si moju ruku k perám a zanechávajúc mi opatrný bozk na hánkach. „Megan a Danny si žili svoje životy, mali prácu a nikoho nezaujímalo, čo je po tom všetkom so mnou. Ako som sa vyrovnal s faktom, že kvôli mne umreli dvaja ľudia. Dobre, Russel bol jedno neskutočné hovädo, ktoré si nič iné ako smrť nezaslúžilo, ale..."

„Ale bol to človek." Jeho vinou zomrel aj môj brat, mala som všetky práva ho nenávidieť. No niečo vo vnútri mi šepkalo, že keby som teraz na Neilovom mieste, keby ten muž umrie mojim pričinením, výčitky by ma mučili zjavne rovnako. „Akurát ty nie si chladnokrvný zabijak, ktorému by bolo vzatie života jedno. Preto ťa to celé natoľko ničilo."

„Ja som nemal v pláne ho zabiť. Najprv nie. Chcel som len, aby skončil za mrežami a pykal za všetko, čo spôsobil." Veľmi opatrne som si konečne vyslobodila ruku a posadila sa, lebo po celom dni už nebolo pohodlné ležať na žiadny spôsob. Nemyslela som si však, že Neil sa znova načiahne za mojou rukou, ktorú... ktorú som prekvapivo neodtiahla. „A ja som tam mal skončiť tiež, presne, ako si hovorila. Nezaslúžim si nič lepšie."

„Hlavne nechci, aby som tieto slová vyvrátila alebo s nimi súhlasila. Lebo mne stále nie je jasné, kde je skutočná pravda." Urobil určite veľmi veľa zlých vecí o ktorých mi radšej povedať nechcel, no na druhej strane bol obeťou toho celého. Ak sa človek dostane do podobných kruhov, nájsť cestu von je v niektorých prípadoch zjavne nemožné. Takýto ľudia okolo vás ovinú pazúry tak pevne, že pri oslobodzovaní sa by vás nimi dotrhali na márne kúsky a nechali vykrvácať niekde mimo zrak sveta.

„Možno by bolo spravodlivé, keby o tie dva týždne umriem."

Okamžite som rázne pokývala hlavou, pevne zvierajúc jeho ruku. Mohla som sa hnevať hocijako veľmi, smrť som mu ale priať nedokázala. Za nič z toho, čo urobil alebo neurobil. Stále išlo o mladého chalana, o človeka s celým životom pred sebou, nech už to bolo s ním teraz akékoľvek zlé. „Spravodlivé bude ostať nažive a trápiť sa, spomínať a premýšľať, či si nemohol niektoré veci urobiť inak. Smrť by bola priveľmi milostivá a, nehnevaj sa, nezaslúžiš si ju." Nenávisť voči nemu nebola ani v jednom jedinom slove. Išlo len o môj názor na celú vec. „Pokojne ma za tieto slová nenáviď, je mi to jedno."

Čakala som hocijakú reakciu, no nie smiech a úsmev od ucha k uchu. „Ty teda vieš riadne človeku naložiť." Stále so smiechom pokýval hlavou a následne sa pomaly posadil, opierajúc si chrbát o drevom obloženú stenu. Nikdy by mi nebolo napadlo, že ho sem niekedy pustím. Do svojej izby, na svoju posteľ... späť do svojho života. No keď bol zrazu tu, všetko mi to prišlo správne. Osud to takto chcel, pre niečo sa naše cesty opätovne skrížili, akurát ten zámer ešte nebol úplne jasný. No o náhodu ísť nemohlo. Ani po Andyho smrti a rozhodne nie teraz. „No možno máš pravdu. Smrť by bola moc ľahká."

„Občas stále premýšľam, prečo som ju začiatkom roka od seba odohnala, ak som ju predtým natoľko prosila, aby konečne urobila koniec tomuto celému. Poznám svoje dôvody, ale predsa im chvíľami nerozumiem. Nechápem, že ak som bola tak skalopevne presvedčená, že to urobím... tak čo sa vo mne zrazu zlomilo a donútilo vypľuť tie tabletky?" Robila som to pre rodinu a priateľov, no prečo? Ak mi pri toľkých samovražedných myšlienkach na nich nezáležalo, prečo akurát vtedy? Prečo, keď mi už chýbal iba posledný malinký krôčik? Jedno hlúpe prehltnutie. „Toľko som o tom hovorila so svojim psychiatrom a myslela si, že rozumiem. Že mi je moje konanie úplne jasné a keby sa niečo podobné opakovalo, budem sa vedieť zas zachrániť. A potom sú tu chvíle, kedy si možno aj trocha vyčítam, že som to nevzdala a neoslobodila tak každého od bremena akým pre nich dokážem byť."

„K tomuto celému by som veľmi rád počul ešte niečo." Sotva badateľne som prikývla, nech pokojne pokračuje. „Keby ti netvrdím, že sa idem zabiť, keby ostanem a všetko je medzi nami inak... pokúsila by si sa zabiť aj vtedy?" Tušila som, že sa opýta práve toto. Škoda, že o odpovedi som nemala ani poňatia. „Viem, nakoľko si sa trápila kvôli Andymu a tvojej chorobe ako takej. No odkedy si mi povedala, čo sa udialo, mi táto otázka nedá pokoj."

„Úprimne... neviem." Išlo o obdobie plné bolesti a chaosu. O dozaista najhoršie týždne v mojom živote, horšie ako samotné začiatky tohto celého blázinca. Ale či by som konala inak, keby sa mi on neotočí chrbtom? Ostávalo iba hádať. S ním po boku by som to možno zvládla, nemala by som na pleciach ešte aj bremeno jeho údajnej smrti, ale mohlo sa pokojne udiať niečo iné. Mňa v tej dobe mohlo cez okraj priepasti postrčiť skutočne čokoľvek. „A možno ani vedieť nechcem."

„Život sa vyvinul fajn?" opýtal sa s prekvapivo ľahkým tónom.

„Áno. Odchod zo školy, rozchod s Roderickom a začatie odznova malo svoj zmysel. Bolelo to, stále to hrozne bolí, ale je to lepšie ako kedykoľvek predtým." Lebo počas leta a jari som konečne znova žila. Nemala som tu svojich priateľov a chlapca, ktorého som stále ľúbila, ale bolo mi dobre aj samej. Snažila som sa kvôli rodičom a hlavne kvôli sebe. Oplatilo sa mi pozrieť smrti do očí, lebo až v ich odraze som konečne uvidela svoju skutočnú silu a odhodlanie zostať nažive. „Niektoré dni pochybujem možno až priveľmi, ale bez toho sa asi nikto s podobnou skúsenosťou nezaobíde." Niečo veľmi podobné mi povedal aj pán Morisson. Veľká väčšina jeho pacientov sa mu zverila so slovami, že hoci sa výčitky objavia ešte aj po niekoľkých rokoch, ich váha nie je väčšia, ako vďaka za to, ako sa veci napokon vyvinuli. A na tom asi záležalo najviac. Na šťastí, ktoré tí ľudia dokázali aj napriek všetkému nájsť. Na skutočnosti, že možno až po niečom tak traumatickom objavili kto skutočne sú a ako veľmi radi by ešte žili a poznávali svet.

Opätovne som pustila jeho ruku a posadila sa vedľa neho. Už zjavne automaticky som išla pravú ruku načiahnuť medzi vankúše, aby som pohladila Oriona, ktorý tam ale nebol. Mama ho vzala ráno k veterinárovi, aby mu skontroloval a previazal labku a potom ostal u nej v práci. Aspoň to mi teda otec pred odchodom povedal. „Bože, my sa stále dokážeme baviť o tak strašne deprimujúcich témach."

„Že to hovoríš práve ty," podpichla som ho, opierajúc si hlavu o stenu. „Dodnes si spomínam, ako si ten posledný večer tu prišiel za mnou s tým trápnym nožíkom a povedal mi, že nás prídeš počas spánku podrezať."

„Musel som sa hrať na drsného drogového dílera. A akosi mi nič drsnejšie nenapadlo."

„Veľmi drsné boli aj naše reči o tom, ako ma podrežeš v nejakej tmavej uličke. A hlavne to naše ležanie na moste, keď vonku mrzlo a nás mohli pokojne prejsť autá. To bola asi tá najväčšia hlúposť, akú som kedy urobila." No obaja sme sa pri tej spomienke zasmiali. Lebo zjavne tam sa toto celé tak skutočne začalo. Nie na cintoríne, kde sme po sebe ziapali a váľali sa v snehu. Tam mi akurát dal šancu spoznať toho Neila, ktorým ale v skutočnosti nebol.

„Dokonca väčšia, ako tvoja pešia túra do Calgary?"

Neveriacky som pozrela naňho, no on len mykol plecami. „Ty si vážne pamätáš niečo takéto? Hovorila som ti to snáď len medzi rečou, nie?" Na väčšinu našich rozhovorov som si spomínala aj ja. Nie však na všetky detaily, čo bola možno aj chyba. Lebo práve z nich náš vzťah pozostával. Nie zo žiadnych veľkých a grandióznych zážitkov. Ale z drobností, akým bolo naše spievanie, ležanie na moste alebo jeho mikina. Hoci... dobre, to bola pre mňa veľká vec. Dlhú dobu jediná hmotná spomienka.

„Snažil som sa zapamätať si každé jedno slovo, ktoré si mi kedy povedala. Každý tvoj úsmev a každú jednu slzu, ktorá zmáčala tvoje krásne oči." A zjavne aj každú sekundu, počas ktorej bol ku mne až moc blízko. Tie noci strávené vedľa neho vo veľkej posteli jeho bratranca, moje dotyky na jeho odhalenej pokožke pokrytej tetovaniami a pocit jeho pier na mojom krku. „Keby sa posnažím, možno by som ti vedel povedať aj koľkokrát som za tebou od nášho rozlúčenia plakal."

„Veľké číslo?"

„Asi až moc veľké." S náznakom úsmevu som prikývla, pričom sa mi však začali tisnú slzy do očí. Bolelo predstaviť si ho plakať kvôli mne. Lebo hoci si to všetko vybral sám, tak veľmi som pri našom lúčení počula, nakoľko ho to celé bolí. Nakoľko ma nechce opustiť a nakoľko v tej dobe dúfal, že budem jeho. „Nevieš si ani predstaviť, nakoľko som ťa chcel po svojom boku. Koľkokrát som si položil otázku, či mi mohlo stačiť tak málo času, aby som sa do teba zaľúbil."

„A k akej odpovedi si dospel?" Hlas sa mi pri tejto otázke až neprirodzene zachvel, čo mu dozaista neuniklo. Preto som radšej rýchlo sklonila hlavu a bola vďačná vlasom, že mu zakryli výhľad do mojej tváre.

Jemu to však zjavne vadilo. Behom piatich sekúnd ma končekmi prstov pohladil po líci a za bradu mi veľmi nežne zodvihol hlavu, obracajúc ju smerom k nemu. „Že mohlo. Že všetky tie preplakané noci boleli o to viac, lebo som ťa ľúbil a nemohol som ťa mať." Veľmi opatrne a hlavne pomaly sa ku mne naklonil, bozkávajúc ma na vrch hlavy. Mal následne v úmysle sa zjavne opätovne odtiahnuť a dopriať mi môj osobný priestor, no s tým som pre zmenu nesúhlasila ja. Radšej som sa mu šikovne hodila okolo krku a objala ho hádam celou silou aj za cenu, žeby ho to mohlo bolieť. „Ty si to ale nikdy necítila rovnako, však?" Bez váhania mi objatie opätoval.

„Ľúbila som ťa a stále ťa ešte ľúbim," zašepkala som s pohľadom úplne zastretým od sĺz. „A zjavne ťa budem ľúbiť až do konca svojho života, akurát nie tak, ako by si si ty želal. Nie ako svojho partnera, ale ako Maxima a Brooke. Ako niekoho, komu som po toľkých rokoch povedala o svojom najväčšom sne a s kým som si po prvé od tej udalosti od srdca zaspievala." Snažila som sa zavretím očí zadržať slzy, no keď sa mi v hlave prehralo to všetko z tej noci, bolo to nemožné. „Nevieš si ani predstaviť nakoľko bolelo ísť ti na hrob. Ako veľmi som tam plakala, lebo srdce som mala rozlámané na kúsky. Nakoľko... nakoľko som si vyčítala, že rovnako ako Andyho, som nezachránila ani teba. Že možno... možno keby ti dokážem opätovať vtedy lásku... neurobil by si to." Hovorilo sa mi tak neskutočne ťažko, ale bolo dôležité tieto slová konečne povedať nahlas. Zaslúžil si počuť, že mi na ňom záleží a vždy aj záležalo. Ak pre nič iné, tak pre to, čo ho čaká o dva týždne.

„Sľubujem, že si podobné otázky už nebudeš musieť klásť nikdy. Nie kvôli mne." Zovretie jeho rúk okolo mňa o niečo zosilnelo, zatiaľ čo ja som si položila hlavu na jeho ľavé plece a konečne nechala slzám voľný priechod bez toho, aby som sa ich snažila zastaviť. „Nevzdám sa, nech je to hocijaké zlé. A ak by bolo náhodou treba, smrtku kvôli tebe zmlátim jej vlastnou kosou." Jeho tichý smiech aspoň troška rozbil tú ťaživú atmosféru vznášajúcu sa všade naokolo nás. Vo vzduchu bolo cítiť zrazu toľko krutej pravdy, ktorú sme si ale museli povedať. Doteraz sme sa jej vyhýbali a dnes nadišiel deň, aby sme si to celé ujasnili. Aby sme sa konečne pokúsili pohnúť dopredu a nestáli stále na mieste a neokrikovali sa, nevinili jeden druhého. „Rodericka vďaka tebe čaká zjavne ten najlepší život."

„To určite." Rodericka, ktorý sa mi ešte stále nebol schopný ozvať a ktorého som ja nemienila naháňať. Ak si potrebuje veci premyslieť, prosím. Má svoj čas. Aspoň mi konečne dal okúsiť to, čo som ja jemu robila pravidelne. Zarytú mlčanlivosť, kedy som sa neobťažovala mu ani dať vedieť, či som daný deň prežila alebo nie.

***

„Chcela som si s ňou dnes pohovoriť, no nenabrala som odvahu. Po príchode z práce vyzerala hrozne unavene, nemala náladu dokonca ani na otca, tak som sa radšej držala stranou. No veľmi ma to hnevá," povedala som sestre, pozerajú od Oriona znova k obrazovke notebooku. Neil odišiel pár hodín dozadu a naši prišli okolo pol siedmej. Na chvíľu som si zašla dole k nim do kuchyne, avšak na jedlo som pomyslieť dnes ani nedokázala. A keď som videla a hlavne počula maminu nechuť ku všetkému, vrátila som sa hore. „Ja viem, že nič z toho nemyslela vážne a v skutočnosti ma z ničoho neviní, no mám pocit, akoby som tento krát už skutočne prekročila hranicu."

„Všetkým nám je jasné, že si to neurobila schválne. Mame tiež, akurát je to pre ňu veľmi ťažké, Clara. Vieš, že sa o teba stále veľmi bála." Prikývla som unavene, troška lepšie si naprávajúc veľký vankúš, o ktorý som bola opretá. Po Neilovom odchode sa mi podarilo si troška pospať, no aj napriek tomu som sa cítila na smrť vyčerpane. Znova totiž išlo o únavu, ktorá sa spánkom zahnať proste nedala. „Ja ťa teraz nechcem strašiť, ale čím bližšie budú vianočné sviatky a prvé výročie toho celého, tým ťažšie to budeš s rodičmi mať."

„Nebudem v tej dobe doma."

„Ako to?" opýtala sa nechápavo a nadvihla pritom obočie. Im dvom som o ceste na Hawaii ešte nehovorila. Ani sama neviem prečo. V tej dobe mi to neprišlo vhodné a potom sme sa nejako k téme Roderick ani nikdy nedostali. „Čo plánuješ?"

„Od konca augusta mám rezervovanú letenku na Hawaii." Keď tu dvojičky na jar boli, veľmi veľa sme sa rozprávali práve aj o Roderickovi. Hlavne teda s Claire, ktorá si ma v tomto smere dokázala vypočuť oveľa lepšie ako Austin. Nie, žeby mala nejaké bohaté skúsenosti s randením, mala iba jeden dvojročný vzťah ešte na strednej, no lepšie sa dokázala vžiť do mojej kože a pochopiť bolesť, akou som si v tej dobre prechádzala.

Jej bývalý skončil strednú o rok skôr a šiel na vysokú niekam na druhý koniec Kanady. Sprvu sa snažili držať kontakt, no potom to celé stroskotalo, keď si našiel na vysokej niekoho iného. Claire to v tej dobe veľmi ranilo a dokonca si stiahla prihlášky z dvoch vysokých škôl, ktoré boli v jeho blízkosti. Podaných mala niekoľko prihlášok, všetko na medicínu, no napokon predsa vyhral Oregon a to jedine preto, že ona už presne vedela, ktorým smerom sa po škole poberie. A keďže v práve Portlandská univerzita ponúkala najlepšiu špecializáciu pre kardiológov a kardiochirurgov, išla tam. Naši ju v tom rozhodnutí jedine podporili. Sprvu mi prišlo nemysliteľné, aby dvojičky odišli tak ďaleko a ja som nemala šancu ich vídať, no dalo sa zvyknúť. Síce pomaly, no všetci sme to zvládli zjavne pomerne dobre.

„A zatiaľ iba jednosmernú. Netuším koľko zostanem a kedy sa vrátim. A či sa vrátim sama."

Troška jej myklo kútikmi úst, no z mojej strany úsmev rozhodne nehrozil. Dávala som Roderickovi čas do dnes do večera. Ak sa neozve, budem mu volať kým nezdvihne. Mala som dosť jeho mlčanlivosti, nech už bola z akéhokoľvek dôvodu. „Rodičia o tom už dúfam vedia."

„Samozrejme. Akurát vám som nejako nemala vhodnú príležitosť to povedať."

„V tej dobe sme riešili iné problémy." Na ktoré sme nechceli spomínať ani jedna. Udalosti tých skoro troch týždňov by bolo najlepšie vymazať z histórie a pamäte každého, kto si ich so mnou prežil. „Tešíš sa za ním?" Bez váhania som prikývla. Obávala som sa cesty ako takej, dokonca zoznámenia s jeho rodičmi a kamarátmi, ale radosť bola predsa väčšia. On je tým hlavným dôvodom, pre ktorý tam idem. A keď sa budeme mať aspoň z pätiny tak dobre ako v Mexiku, bude mi to bohato stačiť. Aj keby sme mali stále hnusné počasie a zimu, spolu sa budeme mať určite fantasticky. „Otec nevyletel z kože, keď si mu to povedala? S Roderickom si moc nesadli."

„Mal námietky, ale mám pocit, že po tom našom výlete v Mexiku ho má o niečo radšej." S úsmevom som si spomenula na ten ich dosť podarený telefonát ešte na ostrove a ako sa Roderickovi podarilo otca rozosmiať. Išlo síce len o maličkosť, ale zjavne veľmi podstatnú. „Troška sa však bojím, ako by to dopadlo, keby sa skutočne vrátime sem. Nejako si nedokážem predstaviť otcov výraz tváre, keby sa mu Roderick zjaví s kuframi pred dverami." Znova som pohľad na chvíľku otočila k Orionovi, ktorý sa váľal medzi vankúšmi a obhrýzal svoju Sochu slobody. Občas mi prišlo, že keby mu tú hračku nekúpim, bola by to životná chyba. Mal ich kopu, no žiadnu nemal na toľkoto rád. „No uvidíme. Najprv musíme zvládnuť existovať jeden vedľa druhého viac ako mesiac, potom sa pohneme niekam ďalej."

„Máte všetok čas sveta, takže nič nemusíte uponáhľať, to si pamätaj." Milovala som, keď sa na mňa takto úprimne a šťastne usmievala. Stále jej to úplne prežiarilo tie nádherné modrasté oči, ktoré mali s Austin doslova identické. „Veci naokolo vás sa v konečnom dôsledku nejako vyvinú. Najhlavnejšie je, aby ste si rozumeli a boli spolu šťastní. Zvyšok sa dá stále nejako poriešiť."

Automaticky som pri týchto slovách siahla po mobile, no ešte ani teraz ma tam od neho nečakala žiadna nová správa. A ani zmeškaný hovor, ktorých bolo niekedy až neúrekom. Proste nič. „No dosť o nás dvoch, čo máš nové ty? Ako to ide v nemocnici?" Austina som sa posledné dni veľmi takéto veci ani nepýtala. Ten mal chudák vlastné starosti so školou, ktorej mal plné zuby už teraz. „Ešte stále praxujete na pohotovosti?"

„Od včera sme na neurológii. No troška mi ten zhon chýba, tu je to až priveľmi pokojné," odvetila, troška ohŕňajúc nad svojimi slovami nos. Už hneď po prvej praxi na pohotovosti sa netajila tým, že jej to tam maximálne vyhovovalo. Až priveľmi sa jej zapáčil ten riadený chaos, aký tam dokázal zavládnuť z minúty na minútu. „No aspoň mám viac času sa učiť aj počas služieb, čo je super. Doma mám aspoň konečne trocha voľného času aj na niečo iné."

„Ten je pri medicíne skutočne ojedinelý." Spomínala som si, ako ťažko znášala prvý semester. Tušila do čoho sa púšťa, no realita ju aj napriek tomu zhodila z nôh asi pritvrdo. Niekoľkokrát som počula, ako s plačom volá domov mame a prosí ju o nejakú pomoc. Všetko to však chvalabohu chcelo len čas na zorientovanie sa a nabehnutie na nový systém ako učenia, tak praxe popritom. Najväčšou oporou a pomocou jej však aj tak zjavne bol Austin. Sama niekoľkokrát povedala, že nebyť jeho trpezlivosti a nocí, kedy sa s ňou učil úplné základy všetkého, možno by to nebola zvládla a nechala školu tak, aj napriek svojim snom.

„Je tu ešte niečo, o čom som nepovedala zatiaľ nikomu. Ani Austinovi." Zvedavo som nadvihla obočie, nech len pekne pokračuje. „Pár z nás dostane od novembra šancu ísť na študijný pobyt do Austrálie. Dokopy môže ísť vraj osem ľudí z celej školy, pričom kandidátov je dosť veľa." Úplne pri tých slovách žiarila nadšením. Akoby doslova mala napísané na čele, ako veľmi tam chce ísť práve ona. „Vyučujúci si povyberali ľudí z jednotlivých ročníkov a medzi nimi sa budú ešte do konca týždňa rozhodovať. A ja som sa akýmsi zázrakom ocitla medzi nimi." S úsmevom si pravou rukou zašla do dlhých gaštanových vlasov a zhrnula si ich všetky na pravú stranu. „Nevieš si ani predstaviť, ako veľmi by som tam chcela ísť. Môže mi to dopomôcť k úplne novým možnostiam, ktoré by som inak možno nikdy nemala k dispozícii. Rozprávala som sa s niektorými profesormi a vraj by nás učili dokonca dvaja z najlepších svetových lekárov."

„Ak nevyberú teba, tak už naozaj neviem koho. Veď sa učíš úplne ukážkovo, v nemocnici ťa každý miluje... musia ti dať šancu. Určite v tebe vidia veľký potenciál do budúcna." Len tak predsa nedostane čoskoro ani diplom so špeciálnym vyznamenaním. Skutočne venovala štúdiu všetko a bolo to vidno. Ako na výsledkoch, tak na jej spokojnosti a šťastí. „A na ako dlho by si tam bola?"

„Do konca školského roka. Trocha dlho, ja viem, no tam by mi to určite utieklo ako voda."

„Okamžite mi daj vedieť, ak sa niečo nové dozvieš, jasné?" Celá vytešená prikývla, až k úsmevu zlákala aj mňa. Ku skutočne úprimnému úsmevu, ktorý pretrval po celý zvyšok hovoru. Nechala som Claire, aby básnila o Austrálii a trocha ma tým zabavila.